Cyklovýlety I.

    

    Aby sme nechodili stále ako autisti rovnaké trasy, cez víkend skúšame objavovať nové. Čím ďalej, tým horšie. Najprv som šiel sólocestu do Nitry cez Svrbice a Zbehy. Vedel som, že ma čakajú nejaké kopce, ale na trase ich je viac ako mi bolo milé. Najvyšší je našťastie po pár kilometroch za Ratnovcami, kde sa láme Trenčiansky a Trnavský kraj. Ďalšie kopčeky sú potom pred Hornými Otrokovcami. Keď som sa už nádejal, že pôjdem iba z kopca, ešte jeden predo mnou vyrástol za Dolnými Otrokovcami. Aspoň vietor do hrbu mi pomáhal.

Za Kapincami sa napájam na viac menej rušnú cestu do Nitry. V Nových Sadoch ma priláka tabuľa "Kaštieľ". 

Návšteva múzea je len po telefonickej dohode.

    V areáli základnej školy sa na pekne upravenom pozemku nachádza renesančný kaštieľ rodiny Ghýczy. Vyrástol na mieste stredovekého hradiska v druhej polovici 16st. Okrem povolenia na stavbu dostal maďarský zemepán a nitriansky podžupan Jozef Ghyczy na dvesto rokov aj právo meča - stínať hlavy podvratným živlom. Pod palcom mal 15 obcí nitrianskej župy s hlavným sídlom v Nových Sadoch. Na začiatku 20st. prechádza malebný kaštieľ do rúk Szmerčányovcov. Po vojne vláda ľudu kaštieľ prevzala do svojich chápadiel. Z kaštieľa sa stala jedáleň a predajňa Jednoty. Neskôr kaštieľ chátral a až v r.2010 ho obec zrekonštruovala. Kiežby sa našlo v tejto európskej džamahíriji viacej takýchto agilných starostov (Sokolovce, Sereď).

    Za školou mi lietajú muchy do oka a hneď zisťujem prečo. Na lavičke pri kaštieli si stále hovejú moje slnečné okuliare. Preto otáčam bicykel a vraciam sa pre ne. Ďalej idem po rovinke popri Čábe až do Čakajoviec. V jednej z najstarších obcí Slovenska je na malom námestí panteón slovenských dejateľov. Vedľa seba sú dvojmetroví Štefánik, Štúr, či Hlinka. Umiestnenie Tisa vyvolalo búrlivé emócie ako otázka Hudáčkovho talentu na urovnanie sporov.

V Čakajovciach som sa napojil na asfaltovú Ponitriansku magistrálu začínajúcu v neďalekých Koniarovciach. Nekonečný, obludný múr automobilky kazil celú scenériu a pripomínal múr z futuristickej Divergencie. Prefrčím popod rýchlostnú cestu a ponúkne sa mi konečne pekný výhľad na hrad. Stále šliapem po hrádzi, ale za rýchlostnou asi došiel cestárom asfalt a ocitnem sa na poľnej ceste. Tak ma lomcuje až vytrasiem kompresorík na dofukovanie. V mestskom parku sa vydám k hradu. Od Podzámskej ulice tlačím bicykel hore po mačacích hlavách. Na námestí J. Pavla II. zamknem kolimahu a pešo vystúpam k pokladniam. Výhľad z kostolnej veže oželiem, prehliadka je až o pol piatej. Kúpim si lístok aspoň na nádvorie. I odtiaľ je veľmi pekný výhľad na Pribinove mesto zo všetkých strán. 

Matka slovenských miest, v pozadí Zobor.

    V kostole je zrovna svadba a ja sa tam v smradľavom cykloúbore motám medzi svadobčanmi ako osraný papier po lese. Dolu zídem sediac na bicykli. Pokračujem do mierneho kopca rovno na stanicu. Na to, že Nitra je krajské mesto, stanica žije devätnástym storočím. Ale platiť kartou sa dá. Hryzúc jablko čakám na zanedbanej stanici oproti chátrajúcemu skladu. V okolí sa snáď rozpadáva všetko. Nitrianskou strelou sa doveziem do Leopoldova, kde prestúpim na vlak domov. 

Pozn. Výpravca v Alekšinciach je džob snov.

    Ďalší víkend som pedáloval spolu so ženou. K mozaike Vážskej cyklomagistrály nám chýba i úsek z Hlohovca do Serede. V jednu veternú nedeľu som teda auto odstavil pri nejakej firme v Šulekove a po hrádzi sme sa vydali južným smerom. Konča Šulekova asfalt končí a drkoceme sa po poľnom chodníku. V Siladiciach prekračujeme Dudváh a schádzame z hrádze. Ideme po poľnej ceste, hrádza je zarastená trávou. Popri pekných zákutiach Váhu dôjdeme k Šúrovciam. Až tam začína znova asfaltový chodník. Poza Seredské domy, z ktorých  snáď každý má bazén, dôjdeme do parku. Naspäť navrhujem cez Dvorníky a Bojničky, ale drahá sa nechce motať cez kopce a volí priamu cestu. Pomerne nezáživná trasa, ale bol som na ňu zvedavý.

    V teplý, takmer letný víkend, vyberiem pokračovanie Ponitrianskej magistrály z Nitry smerom na juh. Cieľ je v Kolárove, ale bol som napokon rád, že sme došli do Nových Zámkov. Chodník je spočiatku, pekný, asfaltový až po Veľký Cetín. Užívame si cestu, na ktorej je pomerne rušno. Drahá vypína a relaxuje. No to nie je ani polovica cesty. V tej svojej naivite pokračujeme po hrádzi ďalej. Sami. Len zvedavý srnček nám robí spoločnosť. Natriasame sa kamenistým chodníkom až do Vinodolu. Za baštou vinohradníctva sa mení chodník na trávnatý. Je to lepšie, ale tráva nie je pokosená a skôr brzdí ako uľahčuje. Aspoň sa netrasieme. Žene sľubujem, že sa prehupneme na normálnu cestu. Ide paralelne s hrádzou, autá počujeme za stromami. Moje sľuby sú však pevné ako krčmová dohoda.

Kde je cyklotrasa? Trápenie pre bicykle i nás.

    Niekde za Černíkom sa zdá, že môžeme ísť spodom popri hrádzi, kde je poľná cesta. Preto do Mojzesova ideme po nej. Po rozdrvených tehlách, blate. Konštatujem, že sme ešte nešli po snehu. Za Mojzesovom pokračuje cyklochodník ďalej po hrádzi. Ten pre hustú trávu ani nie je vidieť. Skúsime ísť spodom, ale po 500m je tráva hustá ako Brežnovovo obočie. Zostaneme stáť. Otáčame a konečne sme na normálnej ceste pre autá. Popri skapatej mačke sa dokodrcáme do Ulian nad Žitavou. Slniečko pekne pripeká, voda vo fľaškách sa varí, preto zastavujem pri krčme Na dvestovke. Štamgasti sledujú hokej zo Slovinskom. Zrovna začne druhá tretina a Pánik strelí gól. Jediný v zápase. Mladík sa potáca z krčmy na ulicu a osviežení fľaškovým radlerom sadáme za kormany. Ledabolo som si pozrel cestu a ideme po zlej strane rieky Nitra. Ale čert jak dábel, ako vraví svokor. Aj keď sa vrátime na správnu stranu, tráva je ešte hustejšia ako predtým. Trápime sa spolu s bicyklami, ktorým preklzujú reťaze. Najhorší úsek a vraj magistrála. Ani zajac, či bocian na hrádzi nevylepšia drahej náladu. Už ma ani neprekvapuje, že stretávame oproti auto. Pri transformačnej stanici stojíme a čistíme bicykle od trávy. Žena odmieta ísť ďalej po hrádzi, preto prejdeme na ceste do Šurian. Rýchlejšia cesta je zaplatená kilometrami navyše. No vidíme ČOV Šurany, čo mi drahá ztripluje. V Nitrianskom Hrádku sa vraciame popri svatom Vendelínkovi znova k rieke. Za obcou je slovenská Trója. Ja vidím len pár poničených tabúľ a meter vysokú trávu.

Takto si vážime územie, kde sa písala európska história.

    Zámeček - lokalita európskeho významu je jedným z najväčších nálezísk pravekej kultúry v strednej Európe. Hrádocká venuša (tiež slovenská Helena) spolu s Moravianskou patrí medzi  najznámejšie nálezy na našom území. Už pred 5000 rokmi neolitickí ľudia mali v blízkosti Šurian opevnené sídlisko. Dobrých 1200 rokov. Jeho pozostatky pripomína už len návršie, tzv. tell, vzniknuté z odpadkov tých čias (kosti, črepy, zbúrané hlinené chatrče). Vrchol prišiel v dobe bronzovej. Okrem bohatého nálezu všakovakých čačiek a sošiek, zaujala ma jedna vec. Z tej doby sa našlo mnoho obhryzených kostí, v snahe dostať sa k lahôdke-špiku, či mozgu v dutine lebečnej. Zvieracie až tak neprekvapia, ale našli sa i ľudské. Doposiaľ nik nezodpovedal otázku prečo. Archeopark tvorí momentálne pár tabúľ. Vraj sa stále buduje. Miesto takého obrovského významu by si zaslúžilo naozaj väčšiu pozornosť. Alebo aspoň pokosiť trávu.

    Cesta po hrádzi vyzerá pomerne slušne tvorená udupanou hlinou. Vidíme miestnych, že po nej chodia, preto pokračujeme vedľa rieky až do Nových Zámkov. Zastavíme sa pri kontroverznej a doposiaľ neskolaudovanej hydroelektrárni Zúgov (ochranári jej výstavbu v r.2015 hejtovali), kde je akože vodopád. Skôr pereje. Meno Zúgov je prevzaté z maďarčiny a znamená hukot. Od kaskád je chodník o5 asfaltový. Žena už nemá náladu ísť po nábreží, preto odbočujeme doprava na hlavnú cestu až k stanici. Zámky ma prekvapkali pomerne veľkou stanicou, vnútri zrekonštruovanou. Kúpim lístky na vlak do Nitry. Máme ešte takmer hodinu čas. Chcelo by to znova osvieženie. Staničná reštaurácia nevyzerá príliš vábne. Na mape mesta si pozrieme, kde je centrum a po cyklochodníku ideme na juh do centra. Chodník končí na Podzámskej ulici. Doprava, či doľava? Veža kostolíka Povýšenia Sv. kríža je dobrý orientačný bod. Nadrzovku zabočím do jednosmernej ulice M.R.Štefánika. V nedeľu večer je aj tak v Zámkoch skromne ľudí, takže v protismere dôjdeme až po pešiu zónu. Tlačiac bicykle na novozámockom korze sa ocitneme na Hlavnom námestí. Len nedávno (2022) prerobenému námestiu dominuje kostol, socha pápeža (hoci mesto nenavštívil), morový stĺp a nová skákajúca fontána "kocka". Autori okukali piešťanský "prskomet" Príbeh prameňov. 

Kostol Povýšenia Sv.kríža bol počas nadvlády Turkov mešita.

   Pár fotiek z mobilu. Drahá ma upozorní na brata môjho Treku opretého o lavičku. Okrem pár kaviarní sme však nenašli nejakú záhradnú reštiku, kde by nám načapovali. Preto okľukou popri Františkánskom kostole, cez Tureckú ulicu sa vraciame k stanici. Až pri bytovkách Letomostie zakotvíme v bistre Fénix. Ten ešte len čaká, kým vstane z popola. Vypýtam dva ochutené Birely. Čašníčka vraví, že 1,40Eur. Vravím, že je to nejako málo. Jej nová ponuka je 1,70Eur. A ďalšia dvojnásobok, tak to máme 3,40Eur. Odbrala ma, pretože som platil asi aj zálohu za fľaše, ktoré som jej položil na pult. To mi došlo až neskôr. Nechal som jej 3,50Eur, vzal poháre a posadili sme sa vonku na prútené stoličky. Zjedol som makové rožky, s drahou vypili pivo a prešli ten kilometer k stanici. Ja som si ešte odbehol vyfotiť malý parný rušeň za troma mostami.

    Parný rušeň  s priliehavým menom "Kačica" mal pohnutý osud. Vyrobený bol na začiatku 20st. v Rakúsku. Do II.sv. vojny slúžil na Morave, potom ho povolala do služby nemecká armáda. V Osvienčime posúval vagóny do koncentračných táborov... Po vojne ďalej Kačica lietala po Slovensku až skončila v 50.-tych rokoch v Zámkoch. Od konca 60.-tych rokoch chátrala v bratislavskom múzeu. Na Slovensku sú len tri rušne rady 310.0 (dva zhltla Pažravá nad Dunajom). Občianske združenie zo Zámkov snívalo počiatkom 21. storočia o obnovení prevádzky rušňa, ale napokon k tomu nedošlo. Po 300 odpracovaných hodinách skončila v. 2014 vzácna lokomotíva konečne na zaslúženom odpočinku spolu s pamätníkom železničiarov. Mal by k nej pribudnúť aj vozeň s Osvienčimu.

    Nastúpime do pomerne plného vlaku, zavesíme bicykle a ostaneme pri nich. Ja stojím pri dverách a sledujem odstavené laminátky patriace nákladnej doprave. Jediné dva moderné elektrické rušne Škoda odpočívali na koľajach spolu s dvojposchodvými súpravami, ktoré ťahajú medzi Hovädovom a Zámkami. V Šuranoch sa osadenstvo vlaku vymenilo. Pristúpili študenti do Nitry. Ja som si konečne sadol k oknu a sledoval ubiehajúcu krajinu Nitrianskej pahorkatiny. V Ivanke pri Nitre je na trati stále mechanické návestidlo. Návrat do minulosti? Veď semafory sa už používajú aj v Hrachovišti. Po hodine sa ocitáme na ošuntelej stanici, kde som bol pred dvoma týždňami. Necháme všetkých vystúpiť, až potom zvesujeme bicykle. Dovnútra sa hrnie chlapík drzý ako staničný holub, ani nepomôže. Súprava totiž pokračuje do Trnavy. Naveľa, Húsenicu stretáme znova pred Hlohovcom. Opálení ako zebry a s dorezanými nohami od trávy po deviatej hodine parkujem Sopla pri dome. Celkom pekný výlet až na trávnatú hrádzu. Lepšie je sa jej vyhnúť po riadnej komunikácii.