Dunajská Amazónia

Názov expedície: Maras 2020

Heslo: Nekráčame len po horskom temene, ale aj po mŕtvom ramene. 

    Oneskorené leto sme využili na úplne iný druh turistiky. Po lete plnom kopcov, sme sa ocitli na nížine, kde prevýšenie bolo nanajvýš jeden meter. O5 sme pribrali kámošku staršej dcérky a po pol deviatej vyrazili. Súril nás čas, lebo kompa z Kyselice chodí každú hodinu. Aj to som si zle pozrel odchod a vyplávala až o desať minút neskôr. Ráno som plavbu lode sledoval cez kamery a čudoval som sa prečo neodchádza "načas", ale nedoplo mi. O desiatej sme boli v prístave druhí v poradí na loď. Pred nami stará biela dodávka. Vzápätí došli za nami cigáni z Levoče a mali sme postarané aj o hudobnú vložku z autorádia. Prešli sme sa popri hrádzi. Sledovali nákladnú loď plaviacu sa dolu vodou. Cesta k prístavu sa začala plniť autami. Mali sme k dobru tak 10-15 minút. Neskôr by sme už miesto na kompe nemali. Prednosť majú samozrejme rezidenti, ktorí zabrali tri miesta z ôsmich pre nich určených vľavo od nás. I z druhej strany Dunaja sa kompa celkom zaplnila. Konečne sa po pol jedenástej odrazila od pravého brehu a za nejakých 5-6 minút pristála loď pokrstená menom Ostrava pri nás. 

V Kyselici sa už začal stavať tunel pod priehradou a kompe možno odzvoní.

Ostrava je pomerne nová loď. Na vodu ju spustili v lete 2015 v bratislavských lodeniciach. Kompa kompenzuje absenciu mosta cez gabčíkovskú priehradu v priľahlých dedinkách. Prevádzkuje ju Vodohospodárska stavba a ani kľudnej kompe sa nevyhla politika (akcionári firmy sú členovia Smeru). Ešte ani zákazka nebola a už bolo plavidlo objednané v lodeniciach. To už je u nás taká zásada. Rozkradnúť, čo sa dá. Ale veď obyvatelia sú spokojní.

    Cyklisti aj motorkári sa hrnuli na železnú palubu prví. Autá, teda aj my, až po usadlíkoch. Lodník ma navigoval hneď na začiatok pravoboku. Takže v prípade poruchy rampy sme prví vo vode. Baby vystúpili, ja som s polovičkou ostal sedieť v rozpálenom aute. Tej zostalo z plavby zle, hoci hladina nádrže bola pokojná. Už len vibrácie z motora jej vadili. Našťastie je plavba veľmi krátka. Na breh vypadneme medzi poslednými. Autom sa odvezieme za dedinu Bodíky, odbočujem za zastávkou autobusu k bývalej horárni. Teraz sú v háji vybudované stajne pre kone. Paštikári si chodia zajazdiť. Na hrádzi sa otočím a zaparkujem oproti stajniam. I horáreň stále stojí, privítal nás biely huňatý bundáš. Dedko, asi bývalý horár, hovorí maďarsky, pes šteká medzinárodne. Kráčame naľahko. Nesiem v batohu kroksy. Iba mamina má sandále, tenisky sa hompáľajú na batohu. Auto nezamknem, ale to vtedy netuším. Na začiatok si dáme čokoládové croissanty. Po panelovej ceste ideme chvíľu na Kráľovskú lúku. Popri ceste sú jarky, územie býva schválne zaplavované. Upúta nás rastlina s veľkými ružovými kvetmi - Netýkavka žľaznatá. Je ako burina a bráni rastu iných kvetín. Mapou si overím, že kráčame správnym smerom. Na pravej strane lúky je obrovský prevrátený čln. Slúži ako prístrešok. Oproti je na kovových stĺpoch stará unimobunka. Okolie je upravené, je pod ňou posedenie, vedľa ohnisko. I mrežu má otvorenú, ale dvere dnu sme neskúšali. Zľava prichádzajú cyklisti. Vravím babám, že z toho smeru aj my zakončíme výlet. Príroda však má s nami iné plány.  Pokračujeme bielo-červeným chodníkom k veľkej križovatke pri Trstianskom jazere. Fŕkame na seba postrek proti komárom, ale neveľmi pomôže. Hlavne dlho nevydrží. Obzrieme si polorozpadnuté drevené búdy na koloch, ktoré slúžia rybárom pri brehu jazera a kráčame lesom ďalej po červenej značke. Najprv prekročíme "suchý" brod. Hrádza je nad úrovňou hladiny jazera a voda prúdi úzkym kanálom. Po pár metroch počujeme hukot a sme pri riadnom brode cez jedno z Bodických ramien. Cyklisti sa otáčajú, my sme pripravení a vyťahujeme kroksy. Prúd nie je silný, zotreté riasy dávajú tušiť, že sa cez tečúcu vodu chodí. Hlavne autami. Mladšia sa však bojí a drží ju mamina. 

Kaskády sú abecedne pomenované a sú kolmé na hlavné toky ramien.

Pofotíme sa a v kroksoch pokračujeme smerom k Dunaju. Mäkké a voľné šľapky sú nepohodlné, a tak asi v polovici cesty ich vymeníme za športové sandále. Ideme popri Spálenom lese, ktorý zelená ceduľka označuje ako chránenú oblasť s najvyšším, 5. stupňom ochrany. Zastaneme pred väčším a silnejším brodom mŕtveho ramena. Staršiu držím za ruku aj ja, hoci by to prebrodila sama ako jej kámoška. Základ je nedvíhať nohy, ale sa iba kĺzať po betónovom koberci na dne. Za brodom si odpočinieme, vyhrievame sa na slniečku a znova fotíme cigánsky tábor s povaľúcimi sa šľapkami. Popri pekných zátišiach mŕtveho ramena (občas pripomínajú džungľu) sa blížime k starému korytu Dunaja. Chodník ide prevažne lesom, kde tu sa ocitneme na slniečku. Paradoxne slnko je naša spása, v tieni číhajú na nás krvilačné beštie. Veľa ľudí do lužných lesov nechodí, preto komáre privítali nové čerstvé obete a začali hostinu. Na druhý deň som si narátal 16 bodnutí. Najviac na pleciach a lýtkách. Keby tak tuk z pása sali, namiesto krvi. Kovový smerovník nás naviguje na cestičku vinúcu sa brehom rieky. Blízko počuť hlasný rykot jeleňa. Deti sa preľaknú, mamina zatlieska trikrát rukami a je po jeleňovi. Baby kričia, že je ich až do Maďarska počuť. Na zemi čerstvé stopy párnokopytníka. Vysoká nebude ďaleko a pravdepodobne sme jej skrížili cestu. Nuž, niet tu okrem nás ani živáčika. 

V ovzduší sa tiahne zvláštny pach bahna z mokradí.

Divoká príroda Dunajských luhov bolo daná pod ochranné krídla zákona relatívne nedávno v r.1998. Unikát, ktorý nemá široko-ďaleko páru. Podobné mŕtve ramená sú až v 1800km vzdialenej delte Dunaja v Rumunsku. Aj keď na našom území sú už len pozostatky pôvodných lužných lesov, ktoré boli najväčšou vnútrozemskou deltou v Európe. Originálne ramená zostali už len v spomienkach pamätníkov a vo filmoch ako napr. Stroskotanie Danubia z r.1976. V rámci zachovania biotopu každú jar bývajú pravidelné preplachy (v r.2020 potopa nastala v máji). Hlavné toky delty sú Šulianske a Bodické ramená. Malé vodopády sú síce vybudované ľudskou rukou, ale čas z nich vymodeloval zaujímavé tvary. Šulianske jazero patrí medzi najčistejšie na Slovensku. Našťastie v luhoch sa nepohybuje okrem rybárov, ktorí i tak sedia na brehu, veľa ľudí. Zvery ani nemajú prirodzeného nepriateľa. 

Popri drevených koloch a pletive zhodenom na zemi míňame posed. Pletivo je nezhrdzavené, bohvie, kto v tejto pustine, čo chystá. Niektoré oblasti luhov sa využívajú ako plantáže pre šľachtené stromy. Po rieke prejde motorový čln, ktorý vyplaší vtáctvo. Volavky a labute. Zakrátko sme pri ďalšom hríbiku, ktorý označuje ostrov Orliaka morského. Ideme asi dve hodiny. Odbočíme doľava na jedinú cestu vedúcu na pevninu. Rovno za nosom by sme sa dostali k močariskám. Tento úsek popri hniezdovisku orliaka je najkrajší a najdivočejší. Impozantné scenérie a božské ticho. Tance vážok, skákanie žiab. V posledných rokoch sa do lužných lesov vrátil bobor vodný a obchádzame nejeden čerstvo nahlodaný topoľ. Bobor skonzumuje aj 4t dreva s kôrou za rok. Mladšia vezme na pamiatku kúsok íveru. 

Štrkové podložie ramien je najväčšou zásobárňou pitnej vody v Európe.

Kráčame pomaly, často schádzam z cesty a fotím. Vyruším množstvo žiab, prevažne skokanov. Obieha nás cyklista a vzápätí ďalší. Jediní ľudia, ktorých v lesoch uvidíme. Onedlho sa vracajú s5 a zastavia pri nás. Upozorňujú nás na divoký a hlboký brod pred nami. Oni sa otočili. Dievčina mi ukazuje mapu a hovorí kade išli. Až z Bodíkov, ale Bačiansky brod sa im vidí nepriechodný. Hovoríme dvojici, že sa pôjdeme presvedčiť na vlastné oči. Po pár desiatok metroch stojíme pred skutočne divo prúdiacou a peniacou vodou. Jediný pás od auta je neblahým svedkom, že nik tade nechodí, a ak, určite s problémami. Dráha kolies sa kľukatí ako stopy úžovky v neďalekej kaluži. Cez to všetko si obujem gumené šľapky a idem brod skúsiť. Voda mi je vyše kolien a na dne sa kĺžem v smere prúdu ako naše morča na plávajúcej podlahe. Drahá kričí od brehu, že kašle na to a nepôjde. Otočím sa s5, ale na breh sa mi ide horšie. Zvažujem riziko a usúdim, že baby brod nedajú. Pochopiteľne, máme zodpovednosť za cudzie dieťa, ktoré je tenučké ako celofán a pravdupovediac neviem si ju v tom prúde predstaviť. Mamina hneď hovorí, že sa vrátime rovnakou trasou. Znamená to pre nás dve hodiny cesty. Takto by sme výlet behom trištvrte hodiny ukončili. Ale volíme bezpečnú cestu. Pritom by stačila nad brodom natiahnutá reťaz. Mám bláznivý nápad preniesť ich postupne na pleciach. Nestretne sa s nadšením. Najeme sa rohlíkov s nátierkou a otáčame. 

Hĺbka dosahuje na niektorých úsekoch až 12m.

Z hrádze mávam na rybárov, veľmi by nám pomohlo, keby nás previezli na druhý breh. Odpoveďou je len ich mávanie. Zrýchleným presunom sa teda vraciame na Kráľovskú lúku. Pri jednom brode stretáme hodujúcu rodinku ako si griluje ryby (zrovna tí, na ktorých sme mávali). Na ďalšom (prvom) brode sa dve babenky pokúšajú nalodiť na pádlovacie dosky aj so psami. Očividne majú problémy v prúde nastúpiť. Jednej upláva veslo. Ako sa ho pokúša dolapiť, do prúdu sa vyberie rovno celá doska. Utekám ju zachytiť a spolu s druhou vytiahneme dosku na breh. Po rýchlej chôdzi na výzvu a pišťanie mladšej odpočívame a hodíme s babami reč. Jedna už na ramenách bola. Druhá nie je zrovna naklonená takémuto dobrodružstvu, hlavne keď sú takmer štyri hodiny poobede. Vraciame sa na lúku. Palivo máme už len čipsy a jablká. Znova po červeno-bielej značke kráčame cez Kráľovský les k Bačianskym ramenám. Z druhej strany. Milión pavúkov, prevažne križiakov naťahuje skrz chodník svoje laná. V zástupe ako stonožka sa kľukatíme chodníkom. Kámošku necháme raziť cestu pavučinami. Za pol hodinu míňame nejaké autá a sme pri brode. Tento je tiež pomerne divoký, ale nie hlboký. Spolu prejdeme na druhú stranu. Mamine sa príliš nechce, ale baby chcú ísť a ideme všetci. Stretáme jediného pešieho turistu s veľkou bakuľou. Prvýkrát sme ho stretli pri prvom brode. Rýchlo prešiel celý okruh. Bačianske ramená patria k najkrajším častiam lesa a oplatí sa sem zájsť. Dôjdeme až k druhej strane brodu. Celý 10km okruh sme tak dali vlastne dvakrát. Zahryzli sme sa do jabĺk a otočili nas5. Za brodom sa prezujeme do suchých ponožiek a sandálov, či tenisiek. Komáre sú s klesajúcou teplotou v početnej prevahe, preto neradno zastaviť. Rybári však majú nejakú fintu na báze alkoholu, lebo smrad cítiť z nich, a ako by sa mohli tak komótne plaviť po ramenách? Po šiestich hodinách sme konečne pri aute. Ja idem s mladšou, ktorá pindá a ostatné baby ďaleko vpredu. Tak vlastne vieme, že som nezamkol auto. Odvezieme sa na gabčíkovskú priehradu. Zrovna vchádza do plavebnej komory loď. Preto otáčam Voxhóla a parkujem na druhom konci, kde sú dve hodiny státia zdarma. Pešo prejdeme chodníkom nad turbínami, ktoré rozochvievajú zábradlie (a to ani nepracujú všetky) a sme nad komorami. Jedna prechádza rekonštrukciou a je v nej sucho. V krajnej sa tisnú tri cudzie lode. Dve nemecké a jedna so švajčiarskymi výletníkmi. Práve sa zatvárajú obrovské železné vráta.

Plavebné komory sú súčasťou vodnej cesty spájajúcej Čierne more so Severným.

Samotné vráta majú výšku ako osem poschodový dom, hrúbku žeby si basketbalista mohol na nich ustlať, a tým sú najväčšie vráta v Európe. Jedno krídlo dverí váži 500t, čo je hmotnosť najväčšieho dopravného lietadla na svete, ale dvere lietať nikdy nebudú (snáď). Skladá sa z ôsmich dielov. Najľahší má "len" 30t. Vyrobila ich česká oceliarska firma blízko Prahy. Obnova plavenej komory je financovaná Európskou úniou a patrí medzi najväčšie inštalácie posledných rokov na Slovensku. I preto priehrada stojí za návštevu.

Lode sú ukotvené lanami a môže sa začať napúšťanie. Pýtam sa strážnika, koľko divadlo trvá. No nerozumie mi. Ani na otázku, či môžem ísť hore na vežu. Naveľa zbadám tabuľu, kde je uvedené. že napúšťanie komory trvá asi 20 minút. Najmä mladšiu nadchne stavbársky zázrak. Slnko krvavo zapadá za vodu. Kámošku budú hľadať rodičia. Drahá má chuť na poriadne halászle. Ráno som ešte našiel na internete nejakú čárdu v gabčíkovskom prístave. Vrátime sa pár kilometrov k brehom starého Dunaja. Čárda Hullám vyzerá na fotkách lepšie ako v skutočnosti. Ošarpaná, nevábna murovaná chajda. Špina na zemi i vo vnútri. Mastné a mokré stoly. V lokáli sme sa nemuseli báť koronavírusu. Podľa čistoty čiernej vody v kýbli, skôr chytíme salmonelu. Taká maďarská krčma s romantickým výhľadom na Dunaj. Hullám znamená mávať, asi sa z jej brehu mávalo na lode. Má aj ihrisko s nejakými starými plastovými hračkami. Nápoje sa čapujú vo vnútri šenku. Výčapníčka hľadala ako tak čisté poháre. Ryby pripravovali vonku dvaja ujkovia. V ponuke len hejk (morská šťuka), ploskáč a polievka halászle. K tomu výborná čalamáda, akú vedia len Maďari a ščípoš paprika. Vnútri nesedel nikto. Ryby boli chutne pripravené. I keď hejk zrovna nepatrí k sladkovodným rybám, tobôž dunajským. Kto chce ochutnať dunajskú rybu, nech sa páči pleskáč. Zaujímavé. že maďarskí Slováci hovoria maďarsky, ale slovensky som v okolí nepočul. Za tmy prechádzame okolo ubytovní v Gabčíkove. Stále internáty STU, občas ubytovne pre utečencov, občas vysokoškolská karanténa aj s profesormi.
Kto má aspoň trošičku srdiečko pre prírodu, bude z lužných lesov unesení ako my. Nesmierny relax a pokoj od okolitého rušného sveta. Veď sa napríklad stane sa, že i vážka sadne na nos. Navyše výhodou je, že cieľ si môže vybrať každý podľa seba.

Krivý kopček

Názov expedície: Národná svalovica

Heslo: I keď ťa mraky občas kryjú, tvoj pohľad na krajinu má veľkú silu.

    Ako malý chlapec som hľadieval odkiaľsi z chaty poblíž Podbanského naň. Keď sa z neho tiahol biely mrak, mama vravievala, že Kriváň fajčí. Už pred dvoma rokmi na jeseň som mal štípanie v zadku vyliezť hore. No počasie a vek mladšej dcérky dali červenú. Potom som jeho krivý špic videl cestou do roboty v každom poondiatom kopci na okolí. Dnes sa zišli všetky priaznivé okolnosti a krivý sme dali.  Trvalo to 11.5h, dva roky čakania a mesiace akože fyzickej prípravy. 

    Po spánkovom deficite sme už o šiestej museli vstávať. V noci najprv vzdychala staršia, že je smädná, potom stonala čosi mladšia. A do tichej noci sa ozývalo kempom ručanie nadržaného jeleňa. S ranným brieždením klepotal na strome vták, ako keď kliešťami na mäso klepoce. Vystresovaný bocian alebo ký ďas. Ráno pred piatou som i tak počúval hlásenie zo stanice o príchode rýchliku Váh v Štrbe. Mamina vraj bola hore o štvrtej. Raňajkové žemle s paštétou už drahá pripravila večer. Prekotne sme ich zjedli a  spláchli len čistou vodou, žiadne kofeinové Vystreto. Krátky 15min. presun autom k bývalej Rašlovej chate, odtiaľ po vlastných. Parkovisko skoro plné a na hodinkách ani pol ôsmej. Papierovú päť eurovku som vložil do rúk pani vo veste. Koordinátor má navigoval na akési miesto šikmo a dolu kopcom. Videli sme odchádzať v aute pár. On si poranil koleno a hneď v úvode trasy skončil, ako som sa dozvedel od navigátora parkoviska. 

Vpravo v rannom opare krivý kopček čaká na nás.

    K samotnej chatovej osade Tri studničky je pešo ešte štvrť hodinky. Nosiči sa rozkladali pred búdou s vynáškou. Kde náklad vyhodia, netuším, na blízku nie je žiadna chata okrem partizánskeho bunkra. Vravia, že za 5 Eur by nás vyteperili hore. Zasmejeme sa a odbáčame doprava na chodník. Prudšie stúpame lesom na úbočie Grúnika. Sme pomalí ako črevá vyhladovaného jogína. Ja so staršou, mamina s mladšou. Takýto vrcholový systém sa ukázal ako najlepší. Vidíme aj schádzať ľudí. Dokonca aj pubertálne dievčatá kráčajú dolu. Vzdali to? Či nocovali na vrchole? Na to nevyzerajú. Stromov je skromne, vôkol iba polom alebo vysušené pahýle. Drahá pamätá ešte hustý les. Oproti utekajú dvaja spotení bežci. Vybehli na Krivý za 1h 40min. Nám, vtedy netušiac, bude výstup trvať štyri krát toľko. Na konári je opretá plastiková karta z hotela Panoráma na Štrbskom plese. Snívame o teplej vani a prehýbajúcich sa švédskych stoloch. Veľký drevený smerovník ukazujúci do neba dáva tušiť, že bočným chodníčkom dôjdeme ku partizánskemu bunkru. Kým si odpočinie pomalšia skupina, odbočíme k bunkru.

Tichý svedok povstania.

Pod Kriváňom operovala od leta 1944 partizánska jednotka Vysoké Tatry, ktorá čítala 200 chlapov. Na jeseň na vrchole dokonca vztýčili partizáni červenú zástavu. Fašisti sa veľmi nehrnuli do tatranských kopcov. Partizánsky lekár a jeden z prvých tatranských skalolezcov Zoli Bruhl raz jedného zraneného skopčáka ošetril. Za "odmenu" priviedol večer k bunkru esesákov a strhla sa prestrelka. Statočný doktor padol aj so všetkými šiestimi zranenými, ktorých ošetroval. Ranu v hrudi si pred skonom sám stihol dokonca ošetriť. Zradcu partizáni vypátrali a poslali za svojimi druhmi na druhý svet. Pod Kriváňom tiež operovala v r.2011-2012 zlodejská jednotka, ktorá bronzový pamätník ukradla.

    Prišiel čas na prvý hroznový cukor. Obiehame dôchodcov, ktorí počítajú ľudí. Jeden z nich hlesne, že sme 338 v poradí, ale podľa mňa 1338. „ A furt tí istí“, rečie so smiechom chlapík. Často stojíme a čakáme na druhú časť skupiny. Pod Vyšnou Priehybou sa natierame opaľovacím krémom. Prejdeme pár metrov v kosodrevine a zasa stojíme. Lepím staršej otlak. Už sú aspoň výhľady na Liptov, Západné Tatry a Kôprovsku dolinu oddeľujúcu Západné Tatry od Vysokých. Cesta sa stáva meniacimi sa farebnými obrazmi príjemnejšou. Pod dlhým chrbtom Priehyby si oddýchneme viac. Hľadím dolu do ostro vyseknutej doliny a odkusujem si zo Snickers. Dievky si rozbalia Mars. Posilniť sa je dobrý nápad, akurát som ulepený od karamelu. Nálada je zatiaľ dobrá, fyzicky vládzeme. Vrchol sa zdá spopod krivánskych kolmých stien na dosah. Keby tak viedla cesta priamo na vrchol. Takto krivého obchádzame cez rázsochy a kameňopády. 

Už len 500m výšky zostáva pod Vyšnou priehybou.

    Na skale sa mihne svišť. Keďže som na takú diaľku slepý, videl som iba neurčitú hnedo-čiernu bodku. Tečúca tmavá riava Belianskeho potoka spod Krivého osvieži dcérku. Vidím hríbik. Žeby sedlo? Veď sme pod ním. Na riadne študovanie mapy som sa vyflákol. Značka ukazuje len na križovatku pod žľabom. Na skale čakáme zvyšok rodiny. Sledujem, ako sa pomaly posúvajú hore. Zhltneme Kinder tyčinku a fučíme do prudkého stúpania na krivánsky hrb. Vidíme aj staršiu, priamu cestu do Daxlerovho sedla. Ľudkovia, čo si skrátia cestu sa oberajú o výhľady, ale ušetria čas pokiaľ sa nešmyknú na suti. Prešľapujeme pomedzi skalami. Stretáme mladý manželský pár. Tiež majú 9-ročnú dcéru, ale tej je dobre doma. Obdivujú našu malú. Naproti tomu sme stretli pod Malým dievča tak vo veku mladšej, možno osem ročná mohla byť. I zopár chlapcov kráča hore, vlastne väčšina sú iba chalani. Na Malý Kriváň smeruje modrá značka. Je však vychodená aj obchádzka popod túto neveľkú (2334m n.m.) hŕbu kamenia. Pod Malým čakáme o5 pomalších. Pôvodný cieľ bol v Daxlerovom sedle. Motivácia je však veľká, vrchol je blízko. V poslednom, pomalom úseku je veľa ľudí. Malá trefne odhaduje, že len tretina sú Slováci. Je pravé poludnie, krásne slnečno, vetrík len slabo pofukuje. Dcérka má sto chutí výstup zabaliť. Hučí, či šumí jej v hlave. Mamina ju však povzbudila a pohli sme sa pomaly hore, ostatným najstrmším úsekom. Palice sú mi zbytočné ako parník na Štrbskom plese. Vzájomne si prekážame s ľuďmi zliezajúcimi z hora a ja mávam ešte s tými barlami, ako hovorí staršia. Dolu kráča týpek z katalógu bosých výletov. Nič proti, ale vysokohorskú turistiku by som neriskoval. Nad hlavou a kopcami poletujú paraglajdisti aj vetrone. Sem tam sa pod nami mihne vyhliadkový let. Paraglajdisti turistom i mávajú. Finálna etapa je horšie značená a vyberáme cestu kade ľahšie. Nahováram si cestou do kopca, že za skalou už bude koniec - môj alebo vrchu. Konečne vidím sediacich ľudí a viem, že sme blízko. Samotný vrchol je nenápadný. Vlastne až keď vidím tabuľu s veršami M.Dohnányho. Kríž zakrýva rada ľudí. 

Pohľad na Nefcerku. V diaľke poľské dvojtisícovky.

    Malá píše do vrcholovej knihy. Snažím sa fotiť kríž bez ľudí. Toľko šachujem pri symbole až mi prischne úloha fotografa. Dokonca aj dole v sedle sa dozvedia o mne a horskom fotoateliéri. Zájdeme poniže na severnú stranu kopca. Sme v závetrí. Pod nami prudké zrázy do Kôprovej doliny, odhadom aj kilometer dlhé, z ktorých sa slabšej povahe môže zakrútiť hlava. Ochočený vtáčik podobný vrabcovi s výstižným menom-vrchárka poskakuje popri odpočívajúcich ľuďoch hľadajúc drobky. Na skale ležia opaľujúce sa baby. I pes, bígl vyšiel hore. Ale funel riadne. Jazyk mal ako kravatu. Pofotím štíty, plieska a doliny. O skalu je opretý nerezový cepín ako memorabília nejakého 85 ročného dedka. I dcérka sa pýta, či ma majú na Krivom vysypať. Ďakujem, nie. Postačí na Kammenej, aj keď na svoje rodné mesto kvôli developerom už hľadieť nebudem. Vraciam sa k vrcholu vyčkávať zvyšok a nalepiť nálepku kapybár na schránku. Už baby vidím. Mávam na nich. Mamina zastavuje stopky na 5.38h. Ako prvé sa všetci vyfotíme. Čakáme v rade na kríž. O5 žiadna Slovač ako na Malej Fatre. A predsa. Dievčina radosťou ujúká: „ Som na Kriváni. Júú“. Úprimná radosť. Zídeme nižšie s výhľadom na Tatry. Jedine z Krivého sú vidieť celé Západné Tatry. Z ostatných vysokotatranských štítov výhľad Krivý sebecky zakrýva. 

Najmenšie veľhory sveta.

Kriváň je pritom docela krpec oproti ostatným tatranským štítom. Je až 27. v poradí dvojtisícoviek. Výstup je vraj masovka, ale napr. na Rysy vystúpi trikrát viac ľudí (i preto, že sú najvyšším vrchom Poliakov). Kedysi trval národný výstup tri dni, tento rok ani jeden. Na jeho vrchole bol M.R. Štefánik (1911), A. Dubček (1990), kráľ, ale aj Ander z Košíc alebo kôň banského podnikateľa Czirbesza. Symbol je vyrazený na drobných centových minciach a je po ňom pomenovaná planétka v súhvezdí Malého Leva.

    Výhľady sú ako inak fantastické. Požujeme rohlíky so suchou salámou a zeleninou. Mladšia hľadá chatu pod Rysmi. Neviem, ako ju nasmerovať. Uvidí kamzíka, ale čiernu bodku nie. Až po 5 min hlási, že čosi vidí. Rovnako usmerňujem nejakú pani. Ešte jedna spoločná foto s pozadím Tatier a ideme dolu. Je niečo pred druhou. Všetky palice zložené v maminom batohu. Kĺžeme sa dolu. O5 hľadáme cestu. V sedle sa rozhodneme ísť dlhšou cestou. Vysúvam barle, nech šetrím kĺby. Skaly sú pre baby zaujímavejšie. Úsek je však stále nepríjemný, nebezpečný. Pri schádzaní z menšieho predvrcholu počujem plač malej. Sedí na kameni a plače. Obrátim sa s5, staršia čaká a idem za babami. Žena rukou ukazuje, že je v poriadku, nech sa vrátim. Chlapík mi hovorí, že spadla, nech jej dáme čas za pozviechať. Čakáme chvíľu, kým sa pohnú a pokračujeme. Prejdeme len kúsok a vidíme vyvrtnutý členok dievčiny s tmavými vlasmi. Ponúkam obväz, ale jej súputníci v batohu nejaký majú. A obďaleč sedí ďalšia, ktorá má výstupu plné zuby. Polohlasne hovorím dcérke, že ju nechcem strašiť, ale najhoršie majú len pred sebou. A to sú tri hodiny popoludní. Napokon ich stretneme pri žľabe. Rozhodli sa správne, nechali dnes kopec na pokoji. Ešte jedno nepríjemné klesanie pod hrbom. Zostup som si zjednodušil mimo značného chodníka, ale musel som sa vrátiť. Inak by som skončil rovno na ceste k Jamskému plesu. Pod hríbikom sediac na dcérkinom konári sa rozhodujeme, či pokračovať s5 na Tri studničky alebo na pleso. Času nie je nazvyš. Cez pleso je cesta o polhodinu dlhšia. Chlapík s krikľavou zelenou šatkou a tmavými odrazovymi okuliarmi, ktorý sprevádzal Vyvrtnutý členok mal jasno. Na Tri studničky. A nabrali si i vody z prameňa v žľabe. Staršia nech ideme inou cestou a bolo rozhodnuté. Mierne schádzame dolu. Vo Važeckej doline žblnkoce prítok budúceho Váhu Veľký Zlomiskový potok. Myslím na mamu, ktorá rada chodila do hôr a tam kdesi v Podbanskom je tá chata s panorámou Krivého. 

Každá vyvýšenina masívu Kriváňa má svoje meno. Dovedna 16. Vpravo Malý Kriváň.

    Odpočívame na malej plošinke Nad Pavlovou, pokým nás nepohltia limby. Na skale je položený zasa artefakt-peňaženka alebo kapsička. Mamina odhodí ohryzok jablka tak, že zostane ležať na balvane. Týpek odliepa z topánky podrážku. Náročný výšľap nevydržala a porúčala sa do večných lovíšť. Druhá podrážka zomiera tiež. Po zemi sa vlečie hnedá chlpatá húsenica. V Tatrách ich uvidíme neskôr viacej. Snáď budúca babôčka, ktorá vôkol poletuje? Ani nie, skôr škaredý lišaj. V kosodrevine je nekonečné dlhé a pomerne prudké klesanie.  Ideme za starším párom. Tiež ledva prepletajú nohami. Stretáme usmievavé smelé dievčatá, ktoré na Kriváni hodlajú bivakovať. Drahú rozbolí hlava. Veľa nespala a smrteľné tempo hore jej tiež nepridalo. Nastáva kríza. Žene je až na vracanie. A poondiate pleso stále neprichádza. Až potom zbadám tmavú hladinu jazierka za stromami. Ešte klesáme zhruba 10 min., kým sa konečne objaví hríbik. Sadneme do altánku. Mamina chce pokračovať, máme dobrú hodinu pred sebou a pomaly zvonia na omšu. Takže sa iba napijeme. Nastupuje tzv. únavová matematika - počítame kilometre, čo zostávajú po pohodlnej ceste popri plese. Obiehajú nás rovnakí zblúdilci ako my. Razom sme na magistrále sami. Les sa končí a polovicu trasy ideme po lúke, sem tam nízke jarabiny s červenými bobuľami alebo malé smriečky. Obchádzame blatistý chodník. Mladšia mi s mrnčaním ukazuje priamo na chodníku tenké hnedé hríbiky. Nejaká prilbička alebo čo. Idem s mladšou, snažím sa ju primäť k rozhovoru, ale na konci len mrnčí. Minieme i posledný cukor ako v bare hotela Lesana. Maminu rozrušuje už len klepot palíc, s ktorými sa podopiera. V kritickom mentálnom stave sme všetci. Vidím stúpať dym z chaty na Troch studničkách. Parkovisko nebude ďaleko. Počujem brechot psa. Nemám haluze, počuje ho aj mladšia. Finálna štvrťhodinka a kruh sa uzatvára po takmer dvanástich hodinách. 

Prezujem sa a autom vyjdem hore na plošinu, aby mohli baby v kľude nasadnúť. Lebo z jednej strany sa dvere ani nedajú otvoriť, z druhej vypadnú. Mlčky dôjdeme do kempu, sme unavení. Chvíľu šachujem s parkovaním auta. Mamine dáme pol hodinu v stane nech jej zaberie tabletka proti bolesti hlavy. Zatiaľ príde bratislavský týpek. Hovorím, či vyjdem von, keď rozkladajú stan pred naším autom. Mladá hovorí, že v pohode. Vyzerá, že hej. A vzápätí prichádzajú Belgičania a zatarasia cestu úplne. Našťastie ráno skoro vypadli. Otváram tablet, nech napíšem zopár riadkov. Baby hladné pištia vzadu. Kladivo paštikárom nepožičiam, kolíky si frajer pribuchne s topánkou. Predtým skúša miesto na spanie. O5 sa ozývam a ukazujem mu miesto dolu pri plote, kde je rovinka. Vraví dva krát že sa mu páči, kde je. "Dobre, už sa nestarám“, hovorím. Zo stanu vylezie aj mamina. Po ôsmej sa vykotrbácame do reštaurácie na večeru. Najprv ma vyplaší rada ľudí vonku, ale to je rad príchodzích kemperov na recepcii. Sadneme do rovnakého rohu ako včera a objednáme inú variáciu včerajšieho. Kuracie, tentoraz s hubovou omajdou. Na osvieženie Radler. Baby kolu a ľadový čaj. Reštaurácia neponúka veľa jedál, len kombinácie kuracieho a bravčového. K tomu prílohy. Potom aj objednávka dofrčí rýchlo. Nechce sa, ale špinaví nepôjdeme do spacáku. Preto vezmeme pyžamá a 5min. žetóny. Umyvárky prešli rekonštrukciou a sú relatívne čisté. Vbehnem do sprchy, kde nie je veľa miesta. Tobôž hudba ako v Rohoznej. Sprchový kút tvorí holá predsieň s tromi háčikmi. Vhodím kovový žetón do sprchy a stlačím tlačidlo Štart/Stop. Z malého otvoru vychrstne prúd vody. Márne sa snažím posunúť páčku k červenej. Čiarky mi nekompromisne odrátavajú minúty. V pohode sa umyjem. Snažím sa zbytok času vyhriať. Pri dvoch čiarkach prúd vody skončí a zostanú nemo blikať. Vypadnem v trencloch von, aby som mal priestor na veci. Čakám pred otvoreným autom baby. Starý od vedľa si naleje červené víno a vymočí sa pri plote. So starou sedia v aute. On číta knihu s čelovkou, ona má lampičku zavesenú na spätnom zrkadle a pozerá si časopis. Dievčatá majú zubnú kefku i pastu. Sú celú večnosť preč. Nerozumiem prečo. Vraj je nával v ženských sprchách. Keď už zatvorím auto a idem dolu, dobehne staršia s kefkou. Po umytí sa konečne nasúkam do stanu. Ale trvá dlho, kým zaspím. Vedľa chrápe pripitý chlap polku noci. Na opačnom konci hrajú dve rodiny pri stane karty. Kemp je v piatok plný, už nie je idylka ako včera.  

Dnes sme prekonali všetci svoje limity. Spolu ako rodina sme vyšliapali najťažšiu a najdlhšiu našu turistiku. Pre nás starších som si uvedomil, že telo starne, no neduhy mladnú. Mladšia sa vyňadrila, že nohy ju poslúchajú, ale hlavička nie. Mamina jej povedala, že ona je pánom hlavy. Ale kvôli môjmu sebeckému snu kráčala. Poučenie pre všetkých: ísť pod stan o deň skôr a aklimatizovať sa alebo ubytovať sa v hoteli. Aby sme začínali túru odpočinutí. Mamine pribudol na nohách ďalší opálený prúžok. Už je ako semafor. Každému ukazuje: "Toto je Kráľova hoľa, tu Malá Fatra a tento sýtočervený - to je Kriváň.

6 kopcov a 1 tromba

Názov expedície: Tromba 2020

Heslo: Gúľame sa prudkým Grúňom, lepšie letieť dolu letúňom.

    Napriek náročnému týždňu sme sa vytrmácali z postelí okolo siedmej a o ôsmej už boli na ceste do Vrátnej doliny. Cesta ubiehala plynule, Jánošíkové dni boli minulý víkend, nie ako naposledy, keď sme trčali v zápche vyzdobených konských povozov. Inak Vrátna je pre nás zakliata. Sme v nej vždy vtedy, keď sme zdravotne a technicky indisponovaní. Mladšia kapybara smrká a pokašliava. Po jednom tréningu šla spotená domov a prechladla. Na zrkadlovke mám zasa, ako pred jedenástimi rokmi na tom istom mieste, manuálne ostrenie. Po pol desiatej som už hľadal miesto na parkovanie vo Vrátnej. Hlavné parkovisko plné, zašiel som nižšie, kde ešte bol pľac. Ale zapĺňalo sa aj toto miesto a ešte som ani motor nevypol a už vedľa zaparkovalo sivé auto. 

Krivánska časť Malej Fatry.

    Obuli sme si karimory a vyrazili k lanovke. Nástupná kríza začala už na parkovisku. Nepomohli ani cukry v Kinder Pinguin. Pani za pokladňou mi vnútila obojsmerné lístky za 35Eur. Vraj je to lacnejšie. Pred vstupom sme si dali rúška, počkali na lanovku a len my štyria sme sadli do špinavej a odretej kabínky. Cestou hore sme videli cez poškrábané sklo ľudí šliapajúcich hore. V horku, ktoré panovalo je prudko stúpať sedemsto výškových metrov šialenosť. Ľudia často stáli a na niektorých bolo vidieť, že melú z posledného. Takto, lanovkou sme za pár minút boli hore. Kúsok sme vyšli do Snilského sedla. Vysoké teploty spôsobili opar a viditeľnosť bola biedna. Západné Tatry len mihavé obrysy, rovnako Martinské hole. To je daň za letné túry. Babám sa páčili odtiene jasnej oblohy od azúrovo modrej po sivú. Prvú krátku trasu sme vybrali smerom doprava na Veľký Kriváň. Videli sme, aká masa ľudí sa vlečie hore. Popri nich poletujú babôčky. A ešte starší pán v tmavej bunde. Fotí zo statívu čosi na zemi. Pridali sme sa teda k hlavnému prúdu. Slovákov sme v ňom ani nestretli. Len Česi a Poliaci. Aj na vrchole nás fotili nejakí maďarskí Lováci. Na Kriváni farebné motýle vystriedali  otravné muchy. Preto sme sa ani veľmi pri hríbiku nezdržiavali. Nejaké nejasné foto a zišli sme dolu. 

Ľahká dostupnosť Veľkého Kriváňa činí z neho masovku.

    Vyššia spotreba vody ma priviedla k návšteve reštaurácie pri lanovke a zobrať dve pol litrové minerálky. Doplniť zásoby sa ukázalo byť prezieravé. Po túre sme k autu došli s pol litrom vody. Predavačky nevedeli dobiť do pokladne. Kartou som nemohol zaplatiť a nevedeli ani nedotklivú pokladňu otvoriť. Nechal som ich maturovať nad nedobytnou kasou a šiel za babami do sedla. Mamina zasa riešila susedu, ktorá stratila kdesi na chate v Zázrivej kľúče. Mala šťastie, že sa nám dovolala. My máme doma jej náhradné kľúče, lenže sme vysoko a ďaleko. Švagor jej potom išiel otvoriť.  Po menšom doplnení energie Dupletkami sme sa vydali na východnú stranu smerom ku Chlebu. Aj tento chodník sa hemžil ľuďmi. Staršia chytala hysáky, keď som jej s paličkou ukázal celý hrebeň, ktorý hodláme prejsť. Žena mi zasa x-tý krát pripomínala, aby som klamal a nedemotivoval deti. Pred vrcholom pofukoval osviežujúci vetrík. A okolo tabuľky Chleb zasa točili muchy svoj otravný tanec. Zaliezli sme trocha poniže s výhľadom na turčiansku kotlinu a pojedli suchý obed. Len rohlíky so zeleninou. Saláma alebo klobása by sa zdusili. Pod skalami vidieť Šútovo s akvamarínovým jazerom, v diali vodná nádrž Krpeľany. Ešte nepreseknutá diaľnicou. A samozrejme Minčol, prvý výrazný kopec po pretnutí Strečnianskeho priesmyku. Sediac sledujeme malý vzdušný vír, ako chytí zrniečka prachu a stratí sa s nimi dole. Schádzame dolu, a potom zasa hore k ďalšiemu kopcu - Hromové (1636m.n.m.). Hromové baby sa vyfotili. O5 klesáme k Sedlu za Hromovým, kde sa pridáva žlto značený chodník od chaty pod Chlebom. Popri svahu kopca Južná stena vedie úzky chodník, ale my ideme po červeno značenom chodníku k ďalšiemu malému hríbiku. Mamina s mladšou sa pod vrcholom pasú na čukotách. Práve na svahoch fatranského Kriváňa vzniklo na našej prvej dovolenke slovo čukoty-čučoriedky, keď mala dcérka rok. Sme na Severnej stene a odkryl sa nám krásny pohľad na Rozsutce a Stoh. 

Asi najkrajšia hrebeňovka na Slovensku je po chrbte Malej Fatry.

    Fotím scenériu s bodliakom, keď si uvedomím, že mám manuálne ostrenie. Fotky detailov sú teda na nič. Pod Južnou stenou odpočívame, horko unavuje. Malú zaujmú geometricky presne vysadené stromčeky na západnom úpätí Stohu. A na opačnej strane veselo prebieha ťažba dreva. Kŕmiac sa čukotami zídeme k poslednému kopcu - Poludňový Grúň. Z jeho vrchola sa zdá byť chata na dosah. Dolu k nej však ide prudké klesanie, keď treba zísť 400 výškových metrov. Strmosť kopca mi spôsobuje bolesti. Ľavá topánka ma tlačí na prsty. Navyše mi slaný pot jatrí ranu na prstenníku. Dievčatá o5 pindajú. Beriem si na starosť mladšiu, ktorá zvláda klesanie lepšie. Ide akosi bokom, skokom. Mne pomáhajú paličky. Ak idem rýchlejšie dolu, nebolí ma ani noha. Začnem sa hlasno smiať. Asi mám prehriatu hlavu a myšlienky mi zaletia na mini trombu na Chlebe a morča v nej. Predstava točiaceho morčaťa vo víre sa nestretla s pochopením staršej a ani maminy. Dcérka sa jednoducho rozrevala. Inu nikdy neviem, aké hormóny sa vyplavia v puberte. Doma som sa oficiálne musel morčaťu Tofi ospravedlniť. Konečne vidíme ihrisko a chatu. Staršia s maminou je hodný kus pred nami a vyťahujú z batohu tričká. Na hrebeni šli totiž len v športovej podprde. Chata je plná a nie je ani veľmi kam si sadnúť. Je len okienkový predaj, obsluhe sa nechce dezinfikovať útroby a takto je to jednoduchšie, keď sú všetci rozhádzaní vonku. Objednáme si slepačí vývar a fazuľovú polievku. Celkom chutili až na mastné kúsky, ktoré ja nemusím. Vypili sme kofolu, pokochali sa pohľadom na strmý svah Poludňového Grúňa.

Chodník na Poludňový Grúň je dosť strmý a býva na ňom dosť úrazov a i nehôd.

    Zostal nám posledný úsek k parkovisku. Pod chatou je prameň vody. Baby sa osviežili, ja som nestihol, lebo sa k drevenému žľabu natlačili ľudia. V tieni lesa zídeme za polhodinku k autu. Ľudia parkujú, kde kade popri ceste. I kemp poblíž Terchovej je plný. V doline je príjemných 22°C, doma pekelných 31°C. Váhame zájsť k babke, ale nejdeme riskovať búrku, keď mladšia pokašliava. Nad Bytčou je zvláštny mrak, ktorý vrhá veľký tieň iba na Javorníky. Opálený som ako stožiar na Kráľovej holi. Biele členky, červené lýtka a biele stehná. I mamina je opálená a to sa natierala tri krát. Navyše si natiahla stehenný sval.

Kraj, kde vyviera voda, ale končí chlieb

Názov expedície: Kráľovná a čert
Heslo: Na Kráľovej holi, červená veža stojí.


Marhuľová
    Hoci máme odporúčanú stále prácu z domu, kvôli stanovačke som sa presťahoval do roboty. Doma musím byť striktne pri počítači do pol štvrtej, z kancelárie som mohol odísť skôr. Tretí krát sa presúvame do obľúbeného kempu v Rohoznej pri Brezne. Cesta trvá necelé tri hodiny. Naše tradičné miesto za poľom dnes okupujú okrem krpatých, nechutných slizniakov i veľké karavany. Kemp je plný Slovákov a Čechov. Tento rok veru našinci veľa necestujú von. Bomba kšeft majú predajne s kempovacím tovarom. Stan sme pichli za jazierko, oficiálne pokrstené na požiarnu nádrž. Na štvrtý krát konečne uviažeme kotevné lanká správne. Chodím nenápadne fľochať okolo susedných stanov, ako sa šnúrky prevliekajú. Je to niečo na spôsob upevnenia popruhov. Na večeru opekáme párky. Klobásam je asi lepšie doma v chladničke. Vlhké drevo sa pomaly rozhára. Keď už spravím poriadny oheň, máme párky opečené. Poľujú na ne mačky a neštítia sa i driapať. Večer už krúžil po kempe namiesto mačiek majiteľ a naznačoval, že by si nás chcel zapísať. Akurát sme večerali. Otvoril si pivko a prišiel k nám. My sme mu ponúkli domácu marhuľovicu. Oznámili sme, že zostaneme asi až do nedele, nie do soboty. Podľa počasia. Fľaška tuhého poslúžila aj pri zoznamovaní sa s učiteľmi zo Škótska. Učia na Slovensku malé deti. Teraz cez prázdniny cestujú po krajine. Idú na Ďumbier, potom sa presúvajú na Spiš a ďalej
na východ. Pri cezhraničnej družbe padli dve tretiny fľašky. "Nespíkujeme" však dlho, zajtra nás
čaká náročný výstup. Spánku bráni kvákanie žaby. Hoci ich majitelia chytajú, verím tomu, že
sa dajaké prefíkané beťárky vrátia. Tohoto roku vraj premiestnili už 50 žiab. Na poliach zberajú do polnoci seno. Žabu i Zetor prehlušil rev ani nie dvojročnej Zity, ktorá býva poniže v stane. Vkuse plače, deň, noc ako vytočený trabant.

Kráľovná
    Sedím večer pri stane v rozkladacom kresielku s fantou a píšem tieto riadky. V noci bol krásny pomarančový mesiac veľký ako medená panvica. Zita robí budíček o 6.15h. Okolo pol siedmej
sa vymátožíme zo stanu. Bývanie v malom stane má bez debaty výhodu rannej rozvičky i osvieženia.
Najprv treba v polosede pootáčať trup a nájsť správnu polohu vaku, aby som ho mohol odzipsovať. Potom sa predkloniť a rozopnúť zips. Vysúkať sa zo spacáku. Znova do podrepu a jednu nohu prestrčiť von z vnútorného stanu do predsiene ideálne rovno do šľapky. To vyžaduje určitý balanc na jednej nohe. Keď som pevne na nohe, prestrčím druhú. Poskočím ako žaba a som pri východe. Tam musím nahmatať gumičku držiacu plachtu a rozopnúť. Potom vychádzam von. Osvieži ma spŕška skondenzovanej vody z vrchu stanu. Takže mám za sebou hygienu i rozcvičku. To isté sa opakuje pri vchádzaní do stanu. V noci takéto cviky človeka dokonale a neželane preberú.
S5 k dnešnému dňu. Je krásne ráno a meteorkári sľubovali pekné počasie po celý deň. Slniečko pripekalo a bolo dusno. Našiel som i šálky, do ktorých robím čaj a kávu. Mamina potrebovala dve kávy na rozbeh. Aj stratený chlieb sa našiel v malom kufri. Konzervu tuniaka som otvoril zhrdzaveným, mastným otváračom vytiahnutým zo zásuvky stola. Patent na konzerve staršia odtrhla. Po ôsmej hodine sme konečne vyrazili cez Brezno ku kráľovnej hôľ. Za rázovitou obcou Heľpa sme ju už v plnej kráse zbadali. Jej ploché masívne temeno sa vypínalo ako telo ženy spod Šumiaca. Ženie sa za mnou prázdny nákladiak na drevo. Prechádzame popri chatrčiach cigánov, ktoré sú (na)vždy na okraji dediny. Najväčšia osada je vo Vaľkovni. V menovanej obci žije 2/3 neprispôsobivých. Parkujem v Šumiaci kúsok za centrom obce pri zbúranom dome a info tabuli. V obci končí moc pravoslávneho báťušku a ďalej na západ slúžia už iba farári. Je 23°C, čo je tak akurvát. Rozhodujeme sa ísť 16km dlhý náučný chodník na Kráľovu hoľu a s5 cez Kráľovu skalu. Hneď od začiatku strmo stúpame k prvému hríbiku a druhej tabuli. Lakonicky oznamuje, že na vrchol je 3,15h. Pri kalvárií resp. večnom snehuliakovi sa dostaví nástupová kríza a vulkanická činnosť maminy dosahuje už na počiatku vrchol. Je to i moja chyba, lebo som večer povedal babám, že nás čaká náročný výstup a ešte ich aj provokoval fotkami. Ale nevzdáme sa predsa. Cmúľame cukríky a pokračujeme v nekonečnom stúpaní. Hry nezaberajú a abecedu môžem rapkať dodnes. Občas nám cestu spríjemní starší český pár. Pri Skaličke tvrdia, že čakajú na autobus hore. Snažia sa povzbudiť baby. Pri ďalšom odpočívadle prídu s teóriou: "Prý ho dnes zrušili a nepújde". Nie tak celkom. Ako sedíme na horskej chate, prejde popri nás dodávka s montérmi. Dvakrát križujeme lesnú cestu. Uprostred chodníka mamina objaví učupený sinák. Pepík si ho fotí a zdá sa, že dokonca berie. Vyjdeme na lúku a zbadám horskú chatu. V Prednom sedle sme asi v polovici stúpania.

Kráľova hoľa bola vraj kedysi najvyššie položenou skládkou odpadu.

    Mamine ako obyčajne vydýchnu naposledy chytré hodinky. Dáme nejaké cukry v kofole, mladšia snikersku, hodinkám nepomôže nič. Samozrejme pohľadnice a nezabúdame ani na známu, ktorej zaobstaráme magnetku. Drahá konštatuje, že čistiareň bude pod drevenou terasou. Tento rok ju bola jej bývalá kolegyňa spojazdniť. Po 20 minútach oddychu pokračujeme. Kým sa zahrejeme o5 prichádza menšia predvrcholová kríza. Opúšťame pásmo lesa a začína fúkať. Odkrýva sa prekrásny výhľad na Horehronie, Muránsku planinu a v diaľke i typické dva ploché hroty Ďumbiera a za nimi malinká hŕba kamenia Chopku. Hľadám Čertovu skalu a hlbokú priepasť pod ňou. Treba odbočiť kúsok z chodníka a cez vysokú trávu sa prebrodiť ku bralu. Pofotíme sa na skalách niekde na Vyšnom sedle. Ploché kamenné tabule (bridlica) podobajúce sa na žehliacu dosku sú fotogenické a dajú sa spraviť pôsobivé zábery. Nahodíme bundy, hoci fúka južný vietor, pod vrcholom už riadne duje. Odfúkne mi mapu a staršej čiapku. Po tri a pol hodine sme zadychčaní pri plote symbolickej, ikonickej, poetickej, deliacej Kráľovej holi. Akosi ani nemám chuť si zaspievať. Energiu mi zobrali pindy staršej, s ktorou som šlapal a odrážal pičovanie ako tenisové loptičky. Výstup ani nebol tak strašný, ako mi deti neskôr povedali. Aspoň mladšia zaspieva: "Na Kráľovej holi červená veža stojí". Je to v podstate pravda. Nad červeno bielym stožiarom sa rýchlo prelievajú mraky a vyzerá to akoby sa zem hýbala. Fascinujúce divadlo až sa hlava točí. Nádherný je i výhľad, ktorý sa ani opísať nedá. Skôr by som ten obraz hôr a nížin hladil. Nebudem preháňať, keď poviem, že vidieť do široka, do ďaleka tretinu krajiny. Asi preto je symbolom Slovenska. Vraj boli z vrchola spozorované i rumunské Karpaty o 300km ďalej. Dnes taká dohľadnosť nie je, najmarkantnejšie sú Vysoké Tatry.  Sediac na severnej strane svahu som si uvedomil, že tento rok sme videli z výšky väčšiu časť krajiny. Západ z Vysokej, sever z Minčola, juh z Inovca a teraz takmer zvyšok až po Košickú kotlinu. S mladšou som sa vybral na západnú časť hrebeňa hole, lebo ma iritovalo, že nevidím tmavú mega vaňu prečerpávacej nádrže Čierny Váh. Za skalou na úrovni Kriváňa už bola obrovská nádrž vidieť. Mladšia skladá kamenné pyramídy. Odbehnem aj na severovýchodnú stranu hľadať strom zelený. Skutočne tam je a nie jeden, ale vo výške takmer dve tisíc metrov sa im nedarí. Nie je to snáď predzvesť konca národa? Veď sa šíri ten vírus, do školy sa nechodí, do roboty jak by dal a tak...

Strom zelený s panorámou Tatier.

    Vrchol začína objímať šedý mrak a načim sa pobrať dolu. Fotí nás Maďar hovoriaci po nemecky. Momentálne nik iný pred mohylou nie je. Turisticky industrializmus do týchto končín ešte nedosiahol. Akosi sa posunkami dohovoríme, aby nás zvečnil. Posielam ho dvakrát, lebo nás vyfotil ako muchy na stožiare. V druhom zábere zasa nie je vidieť, kde sa škeríme. Cez to všetko Maďarova popularita vzrástla, lebo fotí ďalších. Ukazuje mi výhody navigácie v telefóne. Je mi to ukradnuté jak vylámané zábradlie za mnou. Na vrchole pribudlo drevené srdce. Predsa len betónový obelisk z 30-tych rokov minulého storočia značiaci najvyšší bod pripomína ohlodanú mrkvu našeho morčaťa. Zostupujeme prudko dolu východnou cestou ku sedlu Snehová jama. Potok Zuberica je vyschnutý, trafo stanica smutne stojí. Pred sebou vidíme schádzať známych "Pepíkov". Krátky úsek asfaltom po info tabuľu. Česi pokračujú po asflatke dolu, my sa rozhodujeme ako ďalej. Dievčatám sa vôbec nechce a radi by boli, čo najrýchlejšie pri aute. Nakoniec predsa len pokračujeme ku Kráľovej skale. Ukazuje sa ako dobrá voľba, až na záverečný úsek - žlto značená spojka medzi trasami. Na skale sme ani nie za štvrťhodiny. Skalné dosky naukladané na seba sú zaujímavým príkladom sily prírody.

Najvýchodnejší výbežok Nízkych Tatier je Kráľova skala (1690m.n.m.).

    Ideme ďalej na východ ku Telgártu. Strmo schádzame úzkym chodníkom a prechádzame riavu. Vyjdeme na nejakú lesnú cestu, ktorá nás zláka smerom na Šumiac. Nevidíme však značku, a preto zastavujeme pri skale. Vytiahnem navigáciu a naozaj ideme zlým smerom. Vrátime sa na križovatku a vtom mamina zbadá na strome zelenú značku. Takže nám stačí ísť dolu, rovno za nosom. S navigáciou v jednej ruke a paličkami v druhej začínam kliesniť cestu. Po pár minútach sme na križovatke Šrafy. Asi najnudnejšia hodinová časť cesty, hoci križujeme dva potoky a malý vodpádik potoku Havraník.
Od lesnej chaty je kúsok na Skaličku a kruh sa uzatvára. Pod altánkom dojedáme posledné zvyšky jedla v podobe makovníka. Priamo z vrchu ide tato s dvoma menšími dievčatami. Pýtam sa ho, či dali vrchol. Vraví, že áno a pokračujú dolu. Dvíhame sa aj my a posledný úsek nám ujde ako voda. Bavím sa so staršou o tom kto a čo fajčí v ich škole. Nemohli sme sa takto baviť cestou hore? Bez zbytočných pindov? Je pol šiestej, keď otváram dvere auta. Na večeru by som rád zobral babinec do najlepšej reštaurácií v okolí, do Zbojskej. Lenže cestu cez Muráň podmyla vyliata voda počas víkendovej búrky a musím ísť obchádzkou cez Brezno. Dievčatá podriemkavajú a za hodinu sme pri salaši. Rozšírili vnútornú časť reštaurácie a zmenšili kvalitu obsluhy. Sedíme vonku a čakáme na objednávku. Doniesli pirohy i bryndzové halušky, ale moje syrové nikde. Ani džbán vody. Žena sa pýta čašníka, kde je zvyšok objednávky. "A u koho ste si objednávali?", pýta sa čašník. "No u vás", odpovedá žena. "Hneď prinesiem". Lenže halušky dovárali. Čašníci sú dajakí brigádnici, ktorým chýba vedenie alebo nejaký poriadok v objednávkach.  Snáď na konci sezóny sa zlepšia. Aspoň kvalita jedla sa nezmenila a stále varia staré dobré kucháročky. Odskočil som po rôzne variácie legendárnych muránskych buchiet k Falťanom, nech máme sýte raňajky. Len príprava kysnutého cesta na túto pochúťku zaberie takmer päť hodín. Záver výletu nám "spríjemnila" zrekonštruovaná cesta v Michalovej. Vlnitý asfalt a trčiace poklopy kanalizácie. Kameňový podklad vozovky nebol vôbec valcovaný, a potom komunikácia je taká hodne terénna lesná cesta. Navyše sa celý pás prepadol pod úroveň starej cesty. Dajako sa už dohrkáme ako rozbitá pračka do kempu, ale každý deň by som po tejto ceste nechcel chodiť. Bohužiaľ sa mi to na pár dní splní.

Mokrá
    Keď píšem tieto riadky lieta nado mnou malý dron a ešte vyššie bojový vrtuľník Black Hawk. Nad tým všetkým kraľuje búrka.
Ráno poldruha hodiny búšil do celty dážď. Stan odolal, ušné bubienky od revu decka nie. Naši českí susedia dnes zbalili svých "pět švestek" a odišli. Zostala po nich len ubitá tráva. Počasie teda vyzerá všelijako, ale po včerajšom výstupe sme dievčatám sľúbili kúpanie. Po našej obľúbenej desiatej hodine sme vyrazili za teplom na juh k vodnej nádrži Teplý vrch. Polovica cesty je príšerná. Najprv sfušovaná kanalizácia v Michalovej, potom zaplátaná cesta pri Tisovci a nakoniec deravý úsek od Rimavskej Bane po Budikovany. V Ostranoch nabehnem na výmoľ a prudko brzdím za Drienčanmi, lebo na ceste je nečakane vlna ako na Rhodose v Iónskom mori. Prechádzame cez Kraskov podľa ktorého si dal meno spisovateľ Ivan Krasko (pôvodným menom Ján Botto). Pochádzal zo susednej obce Lukovište, známej o.i. aj pálenicou. To sa mu písalo! V Lukovišti je pochovaný vedľa svokra i Ladislav Mňačko. Dcéra Ivana Kraska bola Lacovou ženou. Stojím pri obecnom úrade v Drienčanoch. Drevené dvere pamätajú boľševika a sú otvorené, preto nabehnem dnu, ale prístupná je len sála slúžiaca ako kino, diskotéka a referátna miestnosť. Ukradnem aspoň prospekt o náučnom chodníku. Keď zvýši čas, vrátime sa. "Ja umrem!", zvolám, keď v najzapadnutejšej obci ide oproti auto s krajanmi. Motáme sa po východnom okraji nádrže a hľadáme vstup na pláž. Zastavím pri modrej otvorenej bráne s pokladňou. Pýtam sa holohlavého týpka, kde zaparkovať. "Kde chcete na kraji cesty. Ale dajte to aj tu pri bránu. Tak, aby pred vás ešte niekto zaparkoval", vraví mi a parkujem pri plote. Pri pokladni platím 12Eur, čo je prehnaná cena za to nič, čo v areáli je. Pardon. V cene je hluk z kosačky trávy.

Voda v nádrži Teplý vrch dosiahne v lete bez problémov aj vyše 30°C.

     Okrem kemperov na kolesách sme na trávnatej pláži sami. Veci zložíme na vyvýšenom stole a nasúkame sa do plaviek. Natieram sa ledabolo krémom na opaľovanie, čo sa mi k večeru kruto vypomstí. Voda v najteplejšej a najnudnejšej nádrži na Slovensku má dnes vyše 26°C. Ráno i na Teplom vrchu bola búrka a vzduch je doobeda chladnejší než voda. Sezóna sa rozbieha pomaly ako kosačka vedľa mňa. Zato lietajúca háveď rozbehla sezónu na plné gule, či krídla. Dačo malé má poštípalo a intenzívne bolelo dobrých päť minút. Ovlažím sa, a potom povaľujem, očividne k téme  Oblomova, ktorého čítam. Mamina hnedú vodu v jazere neokúsi vôbec. Radšej sa ovlaží homeopatickou dávkou vody zo sprchy. Pozorujem východňarov, ktorí si pochvaľujú teplú vodu v jazere: "Ta to neni jako Mara". Po omočení sa chystajú variť obed:"A dala bych šebe poľevku", vraví žena. "Šak dam varit vodu", odpovedá muž. "No, ale co do nej? Máme tote skysnute kromple", konštatuje stav zásob ona. "A šak še prevara", kľudne hovorí muž. My na obed dojedáme zvyšky muránskych buchiet a bagety, ktoré zalejeme radlerom a kofolou. Otvorený je dnes iba jeden bufet. Motám sa i po okolí. Pri priehradnom múre sú skapaté ryby a na opačnom konci kemperi. Nie skapatí, ale problémy majú. Radím bezradnému chlapíkovi v Oktávií, ako vyjsť hore. Nevie sa rozbehnúť a vyskočiť z trávy na cestu. Na modro sa natiera zábradlie na tobogáne. Zrovna, keď sme už stepovali pri bráne zbalení na odchod a čakali na mladšiu, zachrčal rozhlas, že sa spúšťa skúšobná prevádzka kĺzačky. Po 9-tich rokoch tobogán ožil. Pozreli sme so ženou na seba, pokrčili pleciami a vrátili sa s5. Náučný chodník sme najprv skrátili na jaskyňu, teraz padol úplne. Baby sa rýchlo hodili do plaviek a dali zopár jázd. Po piatej hodine sme konečne brány areálu opustili.

Revúcka vrchovina bráni prístupu severáku. Aj preto je voda v nádrži teplá.

    Medzi Ostranmi a Teplým vrchom sa ťahá nový povrch vozovky. Žeby som dnes, vo štvrtok, videl nejakú aktivitu popri ceste, okrem semafora, nemôžem povedať. Každopádne by mohli opraviť úsek aspoň do Kraskova. Prechádzame Hnúšťou, kde je oproti starej nemocnici cintorín. Aké symbolické a praktické.  Zastavíme v Tesco Hnúšťa. Cez cestu je futbalový štadión Iskra Hnúšťa. Príde mi názov klubu smiešny. V čase vlády robotníckej triedy sa tak volala pokroková masová detská organizácia. Zrovna Iskry sršia aktivitou na trávniku a cigáni pred obchodom. Poflakujú sa aj po všetkých mestských uliciach. Nie Iskry, ale Rómovia. Po šiestej sme v kempe. Baby zaujal včera leták s ponukou pizze s hranolčekmi. Mňa červený jeleň, ktorý ju piekol. Objednám teda dve pizze. Takmer po hodine mi volá donášač, že je na ceste. Vybehnem na parkovisko. "Pepčoun" v kovbojskom klobúku ma upozorňuje: "Dejte si bacha, účtujou si i dovoz". A přinese vám to zásahofka, uvidíte. No jo už jsou tady, zásahofka. Jak říkám". Skutočne vidím v diaľke blížiť sa čierne auto s českou značkou. Na boku má nápis "Zásahové vozidlo". Za dovoz si účtujú 1,50Eur. Nech nežerem, keď reštaurácia je pol druha kilometra od kempu. Na to, koľko im trvalo doviesť pizzu, je nedopečená. Hranolčekmi iba postrašená, ale úplne ju zabila Worchestrová omáčka. Načo ju tam dávali? Na šunkovej pizze rovnako šetrili. Iba názov šunková ju robí šunkovou. Dva kusy prekrojenej šunky uložené na syre nemožno považovať za
šunkovú pizzu. O5 ďalší lokál, ktorý doháňa niekoľko týždňový výpadok. Večer zabíjam komáre v stane a húka kuvik. Baby si našli v kempe kámošky spred dvoch rokov! Svet je malý, hlavne pod stanom.

Ľadová
    Keď píšem tieto riadky druhým očkom sledujem majiteľku, ktorá loví sieťkou žabky do plastového vedra. Divadlo pre deti z celého tábora. Ráno je krásne slnečné, slepice a kury nám vyzobávajú zvyšky pečiva po raňajkách. Na svoj slepačinec prísne dohliada kikiríkajúci kohút. Vidiecka idylka. V priebehu dňa sa počasie zmení. Inu, ako na horách. Prišla ďalšia partia z Hovadova. "Na Muráň ma nedostaneš!", ozýva sa hlas nejakej ženy zo stodoly. Väčšina kemperov ostáva na mieste, ovlažia sa v jazierku alebo len sedia pod plachtovým altánkom. Maximálne sa idú prejsť do okolia. Niektorí majú malé deti, takže veľa toho nenachodia, pre iných je relax ničnerobenie. A ja furt čosi hľadám. Kľúče, baterku, pero. Dnes sa k hľadaniu, už si nespomínam čoho, pridala aj žena. A na ďalší deň aj dcérka. Baby ráno kŕmili zvery. Bolo zábavné sledovať, ako mladšia nesie košík s pomyjami. Pred desiatou vyrážame do Brezna.

Z bývalej strážnej veže mesto plánuje spraviť vyhliadku.

    Sme v Rohoznej tretí krát, ale mesto vzdialené pár kilometrov sme ešte nevideli. Parkujem na námestí priamo v centre. Kúpim lístok na dve hodiny, ale ani ho nevyužijeme. Múzeum horehronskej kultúry otvárajú pomaly za hodinu a vlastne sa nám ..... ani nechce vidieť. Zlížeme zmrzlinu, vyberieme hotovosť, kúpime pohľadnice a nasadáme do auta. Trielime do Dobšinskej ľadovej jaskyne. Predtým volant skrútim o stoosemdesiat stupňov v Heľpe. Kvôli ničomu inému len pohľadnici. Dôjdem hore ku kostolu a zastavím pri krčme. Kto súcejší by vedel o pohľadniciach ako šenkárka? Nesklamala. Vraví mi, že hneď vedľa je obecný úrad. Vyjdem von a akurvát vidím odchádzajúcu pani. Vybehne i krčmárka a ukazuje v diaľke na starostu: "Idú na obed. Ale počkajte zavolám niekomu", hovorí krásnou mäkkou slovenčinou. Volá a potom ma informuje, že v kvetinárstve na hlavnej ulici majú pohľadnice. Z vďaky si v krčme kúpim nealko radlera, z ktorého si všetci štyria upijeme. Zastavím teda dolu pri obchode a beriem tri pohľadnice. Pokračujeme ďalej na východ. Kráľovná je vidieť, no za Telgártom brutálne leje. Ak by nepršalo, možno by sme si odskočili na meandre Hrona.

Len malý úsek z 283km dlhej rieky Hron nie je splavný. Od Červenej skaly už štartujú zdatní vodáci.

    Na parkovisku pri jaskyni nikto nevyberá parkovné, hoci nejaké tiky pán v zelenej vestičke má. Vyskočím z auta a vyberiem z kufra pršiplášte. Prebehneme pod strechu reštaurácie Ľadovka. Rozmýšľame ako ďalej. Navrhujem sa obliecť už tu. Baby odbehnú na turniketové WC. So ženou potom bežíme k autu sa prezuť. Babám topánky donesieme pod strechu. Kým toto všetko absolvujeme aj prestane takmer pršať. Šliapeme hore k jaskyni a zasa leje. Pred vchodom sa nahromadilo ľudí a dali skorší vstup. Stíhame len len. Jaskyňa baby očarila. Ani my so ženou si nepamätáme, ako pred 16 rokmi vyzerala. Prehliadka je krátka, ale o to krajšia. Uchvacujúce ľadové tunely, zakliata princezná, známa studňa, či ľadovec vysoký ako náš barák. Zaujímavá bola i plytká jama, ktorú veky hĺbi teplý vietor do ľadovca. Dážď vonku o5 ustáva. Po kratšej lesnej ceste schádzame dolu. I na tomto mini úseku sú ľudia neistí a pýtajú sa ma na cestu. Zastavíme sa pri  krátkom banskom náučnom chodníku. Mladšia z nepochopiteľných príčin reve. Najskôr od hladu. Je pol tretej. Preto stojím v najbližšej reštaurácií Ranč pod Ostrou skalou na ceste medzi Popradom a Rožňavou. Okolie pod Ostrou skalou je impozantné a dáva krajine svojrázny kolorit. Ako vo väčšine slovenských reštaurácií i na ranči silne krívajú služby. Nič nové, ďalší majitelia sa snažia dohnať stratu spôsobenú nedávnym zavretím prevádzok. Tak teda čakáme vo vnútri, kým si nás niekto všimne. Nedá mi to a idem sa spýtať, kde sa vlastne objednáva. Máme chvíľku počkať, obsluha sa ráči prísť ku stolu. O nejakých 5 min. prišiel čašník a napísal si objednávku. A tak zasa čakáme dobrú trištvrte hodinu. Servírka doniesla jedlo a mne ako poslednému. Avšak niečo iné, ako som si objednal. Vraciam tanier a ani netrvalo dlho a mal som na stole správne jedlo. Asi si len pomýlili objednávku. Žena mala presolenú omáčku, mne sa kúpali v soli zemiaky. Kuchár je buď zaľúbený mladík alebo starý ožran. Soľ úplne zabila chuť jedla. Polovička dostala tri malé kúsky bravčovej panenky. Takže príšerné. Z rozpačitými pocitmi odchádzame a nechávam iba symbolické sprepitné 1Eur. Zastavíme sa pri Chramošskom viadukte. Nejaký idiot zaparkoval takmer pod ním. Len neschodný terén mu zabránil ísť ďalej. Vraciame sa päťsto metrov s5 k prameňu Hrona. Už na počiatku silno crčí zo zeme ako slina cez deravé zuby. A znova sa vraciam k železničnému viaduktu. Auto síce žiadne, ale ľudí sa nahrnulo požehnane. Pre dobrý záber čakám, kým zmiznú v hustom poraste. 

Unikát svojho druhu má za sebou pohnutú históriu.

    Míňame ikonickú Chamkovu stodolu - chalúpku pod Kráľovnou, ktorá získala vo fotosúťažiach i nejaké popredné umiestnenie. Posledná zástavka je pri krčme v Telgárte, kde by mali byť informácie. A možno i pohľadnica. Tak nie, ideme rýchlo preč, lebo po okolí sa pohybujú všelijaké individuá. 

Čertova
    Keď píšem tieto riadky, práve mám za sebou masaker. Na onen svet som odpravil cvrčka. Keď nás už sympatická Moniqe zbavila žiab, nasťahoval sa k nám do stanu cvrček. Celú noc vydával to nemožné cŕŕs.  Ráno sa v ženskej umyvárke objavil pre zmenu nahý mačo mačo. Keď ho ženy upozornili, kde je len odvrkol, či to aj tak nie jedno a odpochodoval. Dnes sme mali menšiu turistiku, ale o to krajšiu. Zo sedla Zbojská sme zostúpili do Čertovej rokliny. Najprv som však odprevadil parnú zubačku z Tisovca. Meškala, lebo sa im pokazila sprievodná Karkulka. Chodník zbojníka Surovca je zaujímavý až v druhej polovici, za železničným viaduktom, keď sa ide roklinou. I predtým má zopár intresantných miest a čochvíľa sa brodíme vodou, či bahnom. Po daždi je to skôr Náučný blatový chodník tisícich brodov. Babám pomáhala nejaká partia svätuškárov so sestrou predstavenou. I tak sa mamina na jednej skale pošmykla a noha jej skončila vo Furmanci. Najlepší sú paličkoví. Nič to, že sa im ide zle pomedzi skaly a rebríky. Pevne držia sa svojich paličiek ako farár pátričiek. 

Malý Slovenský  raj.

    Ako som si na začiatku všimol, niektorí ľudia ani nevedia, kam idú. Potom majú mokré tenisky. Stretávame týpka idúceho opačným smerom. Úplny mešuge. Čaká na zubačku, kým pôjde z Tisovca a teraz sa len motá po rokline. Čertova dolina smelo konkuruje Slovenskému raju a dievky už ani inú turistiku nechcú chodiť. Rebríky a striekajúca voda spomedzi priečok ich chytila za srdce. 

Len zopár pohodených rebríkov, inak žiadne technické pomôcky.

    Obedujeme na lúke pred Zbojskou paštétové bagety. Okruh sme išli pohodovým tempom viac ako tri hodiny. Dnešnému dňu ešte nie je koniec. Ráno som začul v kempe čosi o sysľoch v Muráni. Preto sa kolesá Voxhóla o5 presúvajú cez Tisovec až do Muráňa. V dedine na križovatke ma zastavuje chlapík, že ďalej ako po koniec obce nedôjdem. Za dedinou je podmletá cesta. Pýtam sa ho, koľko je to ešte ku sysľom. Vraví, že takých dva a pol kilometra. Prejdem teda kúsok a vidím kopu zaparkovaných áut. Vraciam sa a parkujem blízko centra. Je dusno, ale slnko je za mrakmi a nie je tak teplo. Nuž pešo kráčame asfaltovou cestou vyše pol hodiny. Vidíme skutočne ako sa Huncovský potok za búrky premenil v bezohľadný živel a podobral cestu. Na povrchu sú zaschnuté nánosy bahna a komplet strhnuté zvodidlá. Ani krehká cesta nezabránila niektorým odvážlivcom predsa len sa dotrepať na lúku autom. Vidieť nebojácne sysle je zážitok. Na Bielych vodách je ich minimálne tisícka. Naša suchá žemľa im veľmi nevonia. Vidím ľudí, ako nesú celé vrecká so semiačkami. Mladšia zasa reve, že sa ich kožúška nemôže dotknúť. Nie je to tak celkom pravda, ale musí si uvedomiť, že sú to divé zvieratá. 

V júni tohto roka ratovali syslíky pred povodňami.

    Vraciame sa radšej k autu. Slnko pripeká. Zastavíme sa v Brezne, že si naposledy dačo napichneme na paličku pri ohni. Kupujeme párky všelijakej chuti a tučné rohlíky. Budú hotdogy. V kempe ma paštikár učí s pivkom v ruke, ako zakladať oheň. Ja všetko nahádžem na kopu a čakám, či sa chytí. On systematicky medzi dve polienka pekne naukladal od najmenších triesok na spodu po väčšie drievka na vrchu. Pod ne vložil všetok papier, čo bol vo vreci a každý z nás na opačnom konci papier podpálil. Oheň sa rozhorel našťastie rýchlo, lebo šak už ma aj opálený palec bolel. Akurát dym smrdel, keď na podpálenie dal namorené dosky. Narúbal normálne polená a mohli sme opekať. Hodili sme reč, že sme všetci Decatlonoví a čosi o stanoch. Za umyvárkami vyrástol megastan. Okrem skriniek na veci si doviezli aj pípu a sud piva. Opekať prišli ženy, chlapi sa kamsi vytratili. "Dúfam, že nechytia na mne plasty", hovorí jedna. "No ale už by sme mohli tie naše deti po troch dňoch aj umyť. Smrdia", hovorí ďalšia. Po chvíli sa pýta do vatry: A už sú tie špekáčky upečené?" Vravím: "No vyzerá, že hej" a v duchu si myslím "Panebože odkiaľ si?" Po večeri si nás odchytila i majiteľka a zaplatili sme jej za pobyt. Vyšiel na 117Eur, nechali sme jej 130. Baby večer okúsia chladnú vodu jazierka. Skáču, ale chlad je silnejší.

Záverečná
   Sedím v aute a nepíšem tieto riadky, ale šoférujem. Ráno je zahalené do závoja šedej hmly. Rozplynie sa až po deviatej hodine. "Bodlo by taklhe po ránu kafe", ozýva sa prebúdzajúcim sa kempom. Pepíka si nikto nevšíma. Z jeho stanu vybehnú deti. Ešte dlho počuť spokojné chrápanie. Niekto má asi v ušiach štuple ako babka. Balíme a odchádza aj polovica kempu. Dievčatá sa o5 krátko okúpu a potom sú na ihrisku, kým mi zmotávame karimatky, spacáky a nakoniec poskladáme stan. Pred jedenástou mávame holandskej rodinke na rozlúčku. Na obed zastavujem u Hoffera. Je horko ako na arizonskej Sonore. Vrchný pripomínajúci Švejka nás po polhodine čakania usádza. Nedeľné porcie sú o dve eurá drahšie. Ale veď nám ostalo jedla aj do druhého dňa. Na parkovisku zisťujem, že mi zmizla krytka na strešný nosič. Z autom sme na tejto dovolenke prekročili 100 000km. A stratili bezdrátové slúchadlo (zapadlo za sedačky).
Vzdali sme sa na pár dní pohodlia bytu a znova prežili príjemné dni vo svete, kde veci plynú prirodzene a sami. Po pár nociach sme si zvykli naostatok aj na spanie v stane. Kujeme plány aj na budúci rok. Pri Cerove, kde som vojenčil, je tiež holandský kemp, takže už pokukujeme po ďalšej stanovačke tentoraz na Krupinskej planine.

Spropagovali ju štúrovci, sprofanovali boľševici.

Knihy vs filmové spracovanie 24

Chladnokrvne zrežíroval v r.1967 R. Brooks. Film pochopiteľne nezachytáva všetko, čo T. Capote vo svojej knihe. V podstate sa však drží predlohy. Pery je v knihe opisovaný skôr kladne, ľútostivo, kdežto vo filme naopak.  Film je veľmi dobre natočený. No zaujímavý a cenený je aj film Capote z r.2005 o vzniku tejto knihy. Sám autor Truman Capote po napísaní románu sa nikdy nespamätal z toho, čo zažil pri písaní.
Ďalšie filmové prekvapenie a dokonca od českého režiséra V. Jasného prišlo v podobe sfilmovania poviedok Fajky od ruského spisovateľa I. Erenburga v r.1966.  Konkrétne tri poviedky. Prvá, Hercova fajka, je o umelcovi, ktorý sa pre neveru družky zbláznil a zostal mimo reality. Vo filme režisér paroduje natáčanie nemého filmu. Vo filme sa kupčí so striebornou líškou, v knihe s modrou. Inak epizódka sedí. Druhá je Lordova fajka, čo je celkom suchý príbeh ako celé Anglicko. (Si mohol režisér Jasný vybrať radšej poviedku Kapitánova fajka). Až na detaily, ako lordov výber milenca pre svoju ženu (na dostihoch, nestretla ho v parku) alebo scéna svadobnej noci (bafkal za dverami, ani ju nepobozkal) je  vcelku dôveryhodná adaptácia knižnej podoby. Posledná, tretia, poviedka je Fajka sv. Huberta. Taký tuctový príbeh. V závere filmu chýba smrť horára Kurta. Vo filme sa často spieva a spev tvorí predely jednotlivých scén. Gott a Matuška excelujú. V poviedkach sa síce tiež spieva, ale v iných scénach.
Známy realistický román G.Flauberta Pani Bovaryová bol sfilmovaný niekoľkokrát. Ja som vzhliadol najnovšiu verziu z r.2014 režírovanú nemeckou režisérkou S.Barthes. Film sa drží iba ústrednej témy, t.j života a pádu unudenej Emmy Bovaryovej a prakticky s knihou nemá veľa spoločného. Preto ani nebudem ďalej písať rozdiely.
Román o zbytočnom človeku Oblomov od I. Gončarova nakrútil v r.1980 známy N.Michalkov. Objemnú 500 stranovú knihu je obtiažne zrežírovať (už len z dôvodu bohatého vnútorného sveta Oblomova), preto i film ma podtitul "Niekoľko dní zo života I.I.Oblomova". I tak trvá snímka vyše dve hodiny. Film začína celkom verne podľa knihy. Nevystupuje v ňom toľko postáv a dejových línií, ale napr. sluha Zachar je zobrazený veľmi vierohodne. Film sa vracia stále do Oblomova detstva, ale v knihe sa v ňom toľko nevŕta a Gončarov nehľadá príčiny Oblomvho správania v detstve ako sa snaží režisér filmu. V druhej polovici filmu sa už režisér odkláňa od knihy a dej zrýchľuje. Vymyslená je scéna s kríkom i tricyklom. Po poslednom dni Oblomova s Oľgou a Alexjom, už dobehne dej iba s rozprávačom. Film končí poeticky, keď Oblomov syn uteká dodiali mame naproti. Slušná adaptácia, v ktorej zaznejú hlavné myšlienky diela.

Pohronský Inovec

Názov expedície: Andezit
Heslo: Namiesto železného kríža srnka na nás zíza.


  Každý pekný víkendový deň schosnujeme výlet. Dnes sme o5 pribrali do auta premiérovo ďalšieho pasažiera, či pasažierku, konkrétne kámošku staršej dcérky. Dievčina nebola ešte ani v Tatrách, tak sme ju zobrali na testovaciu túru do pohoria Pohronský Inovec nad Novou Baňou. Vyrážali sme pomerne skoro, hoci to ani nebolo nejak nutné. Ráno som ešte kúpil čerstvý chlebík a čabajku. Ani jedlo nebolo nutné, lebo mamina napiekla sladké šatôčky a mne po včerajšej pizze bolo všelijako len nie dobre. Bolo teplo a šli sme naľahko. Po ceste je občerstvenia dosť, preto sme ani veľa vody nebrali. Po poldruha hodine zastavujem pred zastávkou v dedine Stará Huta. Najprv omrkneme miestny vodopád, lebo tuším, že poobede sa okolie upchá autami. Natrieme sa opaľovacím krémom, na plecia batohy a môžeme vyraziť. Pešo sa vydáme zhruba päťsto metrov k Starohutskému vodopádu. V lese je množstvo popadaného sopečného andezitu. Upozorňujem na to baby. Vzápätí sa ocitne v batohoch pol kila šutrov. Po miernom stúpaní popri potoku sme o chvíľu pri nevysokom vodopáde.

5m vysoký Starohutský vodopád je najmohutnejší vodopád na strednom Slovensku.

   Nejaký pár má na trojnožke fotoaparát a fotia si vodopádik o dušu. Pobehuje chalanisko po okolí      Ja hovorím, že mám rovnaký statív, ale nechce sa mi ho trepať a môj statív je skala. Na to chlapík navrhne, že mi požičia svoj.  Slovo dalo slovo a z tašky vyťahujem nadstavec na foťák a šup už je na statíve. Volám na baby, ale pre hukot vody nepočujú. Až keď chalanisko zahučí viac než valiaca sa voda, otočia sa za nami. Zavolám ich k vodopádu, nech sa zvečníme. Idú horšou cestou zvrchu a mamina si udrie koleno. Týpek nás vyfotí, lúčime sa a ideme nas5 k autu. Prichádzajú rodinky s deťmi. Zdiaľky sa mi zdá, že mám zatarasenú cestu von. Našťastie mi nechalo červené Suzuki miesto na vycúvanie. Prejdeme vyše kilometra k odbočke na Drozdovo a auto parkujem v blate pri spílených kmeňoch. Zadné koleso pre istotu podložím kameňom. Po zelene označenom chodníku sa vyberieme miernym stúpaním hore. Po pravej strane vidíme strechy chát strediska Drozdovo. Počujem i charakteristické šuchotanie lana a zvuk motora lanovky. "Šak sa nelyžuje teraz. Jak to, že ide? Čo to je?", pýtam sa. "Očujem aj ovce. Čo sa vozá lanovkou?" "A bohvie, čo ty očuješ", na to polovička. Výhľadu bránia statné buky a smreky. Les striedajú čistinky až vyjdeme na veľkú Loksovú lúku. Farebný koberec pod nami, zelené stromy vôkol a sýto modrá obloha tvoria nádhernú scenériu začínajúceho leta. Napájame sa na Rudnú magistrálu. Niekde na lúke stojí osamelý strom ako neprístupný solitér. Inde strom obkolesujú a akoby podopierajú menšie stromčeky na jeho dlhej púti.

Romantické miesto pod Inovcom - Loksová lúka.

    Smerujeme k hríbku. Odpočívajú pod ním dvaja týpci dakde z okolia. Počujem cssst asociované k otváraniu plechovky piva. Hodíme s nimi reč a zároveň sa posilníme ochutenými suchármi. Z lúky je pekný výhľad na Vtáčnik a v diaľke o5 komín "spaľovne" na Krížnej. Biele drevené "píšťaly" zastoknuté do hŕby kamenia vyznačujú hranice krajov. Aspoň som na ich inú funkciu neprišiel. Pokračujeme za rampou po Rudnej magistrále. Za polomom a mokradinami sa ponoríme znova do lesa. Decká skáču cez polámané konáre a kričia: "Parkúúr!". Pred krízou mladšej nás spasí pri poslednej lúke plachá srnka, ktorá sa mihne pred očami. Pre deti dych vyrážajúci zážitok a máme o čom hovoriť až na vrchol. Mladšia sa pýta: "A tati? Prečo je šedá a nie hnedá". " To bude stravou, tu žije v divočine a srsť sa prispôsobuje ", neisto hovorím a pravdepodobne aj fabulujem. Pravdepodobne sa nám jej srsť len na svite slnka javila iná. Posledný strmší úsek a sme pri skale, ktorá znamená vrchol Veľkého Inovca. Do skaly osadená mramorová doska, ale za ňou je už hríbik a farebný znak Slovenska namaľovaný na sopečnej skale vyvrátenej zemou v štvrtohorách. Zápis do vrcholovej knihy, náš hosť mal tú česť nalepiť nálepku a kocháme sa vyhliadkou. Nie je veľká, vľavo vidno len Štiavnické vrchy so Sitnom a priamo pred nami Podunajská pahorkatina. Niekde v diaľke bude Dunaj a nad ním sa čnie pohorie Mátra v Maďarsku. Dobiehajú chlapíci z Lokosovej lúky a o5 počujem krátke cssst. Padlo ďalšie pivo. Zrovna, keď myslíme na spoločnú fotku, dovalí sa skupina mladých ľudí a zaberú celú skalu so znakom. Otvoria poloprázdnu fľašku nejakej slivovice a už putuje štamperlík. Kde je nejaký soplík z Číny? Nevyzerá, že by sa poberali preč a drahá ich preto poprosí, nech poodstúpia a môžeme sa zvečniť. Ochotne tak urobia.

901m vysoký Pohronský Inovec.

    Od vrcholu je iba päť minút k chate. Nie je skaly, kde by ktosi nezostal odpočívať. I tu prišiel ku koncu svojej životnej cesty istý Jožko Kvaššay. Z murovanej chaty vyzerá lepší výhľad. Pod nami Tekovské Nemce, diaľnica, ktorou je veľmi pomaly, ale isto pretkaná naša krajina, Čaradice, za nimi komíny Mochoviec a nekonečná rovina Podunajskej nížiny. Chata je veľký murovaný dom v trvalej rekonštrukcii. Momentálne osádzajú nové okná, o čom svedčí prítomnosť nákladného auta a dvoch starých majstríkov. Vchod je z boku úzkymi dverami. Idem na rekognoskáciu útrob chaty. Nazerám dovnútra až si ma všimne práve obedujúci chatár Jano s dlhými striebornými vlasmi zopnutými do copu. Má živé modré oči a krivé nohy. Pýta sa ma, čo by som rád. "Len niečo na pitie, ale musím si priviesť posilu". Pýtam sa ho na pohľadnice, ale okrem magnetiek a nálepky na drevenej stene tatranského typu nie je nič. Vraj som druhý, čo sa na ne pýta. Neprejde ani päť minút a znova sa nejaká pani pýta na pohľadnice. Záchod je v príšernom stave a baby posielam radšej vykonať potrebu v lese. Vytratím sa z chaty von a ženy sa pýtam, či si dá kapustnicu. Idem teda dovnútra s posilou detí a čakáme pri pulte. Majú v ponuke i boršč, tak posielam najmenšiu, či mamina si nedá kapustu s cviklou. Áno. Deti zoberú fľaškové kofoly, mamine lokálne pivo a ja čakám na polievku. Platím 8Eur. Beriem aspoň nálepku a opečiatkujem si ju. Jano vyťahuje papierik, nech si orazím ten. Urobím mu radosť a buchnem dve pečiatky na poznámkový papier.  Čašníčke vložím do rúk pre zmenu našu nálepku. Odbehne s ňou kdesi do kuchyne a nedôverčivo opúšťam vnútro chaty. Nálepka sa na latkovej stene predsa len ocitne, ale nedrží. Nakoniec ju prišpendlia. No neviem s predstaviť, koľko vydrží na stĺpikoch vonku kdesi na Minčole. Dávam jej rok, maximálne dva. Zjeme slivkové a čokoládové šatôčky, spláchneme kofolou. Mamina si pochutí na boršči. Chleba so salámou sme sa celou cestou ani nedotkli. Mladšia je síce stále hladná, ujedá si cestou so zemiakových tyčiniek. Baby sa húpu na povrazovej hojdačke. Sú dve hodiny načim sa pobrať dolu. O5 prišli chlapi z vrchu a chystajú sa opekať vonku v krbe. My dvíhame kotvy a po žlto-modrom chodníku ideme dolu popri studničke-žumpičke. O5 sa strieda les s lúkami. Kde došla na značenie žltá farba, je medzi bielymi pruhmi veľké Ž. Za bizarným značením sa odpájame od žltej a pokračujeme doprava po modrej k Drozdovu. Na poslednej lúke mi to nedá a obohacujem zbierku herbára o kukučku obyčajnú.

Pri Drozdove.

    Počujeme praskanie konárov a naľavo od nás sa mihne ďalšia srnka. Sme kúsok nad strediskom.  Baby majú zasa tému. Nie divina, ale miznutie ľudí na Tríbeči a Žibrici. Vravíme, že v novembri, keď sa ľudia tratia ich tam vezmeme. Míňame ranč s koňmi a sme na asfaltovej ceste. Navigácia nás usmerní doprava a dolu k vlekom. Chata Drozdovo je zatvorená. Vypasený pánko sediaci pri vchode vraví, že dole je otvorený bufet. Poza chatu pri rôznej mechanizácii sa niektorí kotúlajúc, iní slušne pešo dovalia k vlekom. Naozaj sme cestou hore počuli drnčať vlek, ale nevozia sa na ňom ovce (tie sa pasú vyššie), ale cyklisti! Ešte som takéto využitie vleku nevidel. Nuž nie je v zime snehu, šikovné hlavičky napadlo vybudovať strmhlavé trate popri lyžiarskom svahu. Keby som mal menej rokov, trúfol by som si, ale teraz sa dolámať veru netúžim. Videli sme i sotva prváčika ako zaflekoval na horskom bicykli popri nás. Že je to riskantná jazda sme sa presvedčili vzápätí, keď chalanisko nasadol do džípu a juchal do polovice kopca ratovať cyklistu. I záchranár s medicínskym kufríkom na štvorkolke sa zdalo, že ide ratovať, no vybral sa opačným smerom. Možno lepšia cesta, ktovie. Defibrilátor, ktorý si hodil za seba dával zlé tušenie. Posledný krátky úsek lesnou cestou a sme pri zbernej nádrži, kde máme auto. Konečne som nevidel na túre nikoho s vechťom cez tvár. Život sa dostáva do normálu, i keď už nebude taký ako predtým. Odkopnem kameň a môžeme ísť. Deckám som sľúbil zmrzlinu, preto zastavujem v Novej Bani. Popri múzeu, ktoré je zatvorené v sobotu (konajú sa v ňom totiž svadby) zídeme námestím dolu k Balkánskej zmrzline. Na to, aké je mesto diera, majú v ňom chutnú zmrzlinu. Majitelia sú podľa prízvuku skutoční Balkánci. Nech im zmrzlináreň dlho v kvalite vydrží. Potom už len západným smerom domov. U babky sme si opiekli párky a syr. Pekný, nenáročný výlet za nami. Naša nová turistka obstála na jednotku, len si bude musieť zadovážiť lepšiu obuv.  Doma bolo počas dňa rovnako živo, keď sa sused pobil s chlapíkom, ktorý mu stál v ceste so sťahovákom.