Krivý kopček

Názov expedície: Národná svalovica

Heslo: I keď ťa mraky občas kryjú, tvoj pohľad na krajinu má veľkú silu.

    Ako malý chlapec som hľadieval odkiaľsi z chaty poblíž Podbanského naň. Keď sa z neho tiahol biely mrak, mama vravievala, že Kriváň fajčí. Už pred dvoma rokmi na jeseň som mal štípanie v zadku vyliezť hore. No počasie a vek mladšej dcérky dali červenú. Potom som jeho krivý špic videl cestou do roboty v každom poondiatom kopci na okolí. Dnes sa zišli všetky priaznivé okolnosti a krivý sme dali.  Trvalo to 11.5h, dva roky čakania a mesiace akože fyzickej prípravy. 

    Po spánkovom deficite sme už o šiestej museli vstávať. V noci najprv vzdychala staršia, že je smädná, potom stonala čosi mladšia. A do tichej noci sa ozývalo kempom ručanie nadržaného jeleňa. S ranným brieždením klepotal na strome vták, ako keď kliešťami na mäso klepoce. Vystresovaný bocian alebo ký ďas. Ráno pred piatou som i tak počúval hlásenie zo stanice o príchode rýchliku Váh v Štrbe. Mamina vraj bola hore o štvrtej. Raňajkové žemle s paštétou už drahá pripravila večer. Prekotne sme ich zjedli a  spláchli len čistou vodou, žiadne kofeinové Vystreto. Krátky 15min. presun autom k bývalej Rašlovej chate, odtiaľ po vlastných. Parkovisko skoro plné a na hodinkách ani pol ôsmej. Papierovú päť eurovku som vložil do rúk pani vo veste. Koordinátor má navigoval na akési miesto šikmo a dolu kopcom. Videli sme odchádzať v aute pár. On si poranil koleno a hneď v úvode trasy skončil, ako som sa dozvedel od navigátora parkoviska. 

Vpravo v rannom opare krivý kopček čaká na nás.

    K samotnej chatovej osade Tri studničky je pešo ešte štvrť hodinky. Nosiči sa rozkladali pred búdou s vynáškou. Kde náklad vyhodia, netuším, na blízku nie je žiadna chata okrem partizánskeho bunkra. Vravia, že za 5 Eur by nás vyteperili hore. Zasmejeme sa a odbáčame doprava na chodník. Prudšie stúpame lesom na úbočie Grúnika. Sme pomalí ako črevá vyhladovaného jogína. Ja so staršou, mamina s mladšou. Takýto vrcholový systém sa ukázal ako najlepší. Vidíme aj schádzať ľudí. Dokonca aj pubertálne dievčatá kráčajú dolu. Vzdali to? Či nocovali na vrchole? Na to nevyzerajú. Stromov je skromne, vôkol iba polom alebo vysušené pahýle. Drahá pamätá ešte hustý les. Oproti utekajú dvaja spotení bežci. Vybehli na Krivý za 1h 40min. Nám, vtedy netušiac, bude výstup trvať štyri krát toľko. Na konári je opretá plastiková karta z hotela Panoráma na Štrbskom plese. Snívame o teplej vani a prehýbajúcich sa švédskych stoloch. Veľký drevený smerovník ukazujúci do neba dáva tušiť, že bočným chodníčkom dôjdeme ku partizánskemu bunkru. Kým si odpočinie pomalšia skupina, odbočíme k bunkru.

Tichý svedok povstania.

Pod Kriváňom operovala od leta 1944 partizánska jednotka Vysoké Tatry, ktorá čítala 200 chlapov. Na jeseň na vrchole dokonca vztýčili partizáni červenú zástavu. Fašisti sa veľmi nehrnuli do tatranských kopcov. Partizánsky lekár a jeden z prvých tatranských skalolezcov Zoli Bruhl raz jedného zraneného skopčáka ošetril. Za "odmenu" priviedol večer k bunkru esesákov a strhla sa prestrelka. Statočný doktor padol aj so všetkými šiestimi zranenými, ktorých ošetroval. Ranu v hrudi si pred skonom sám stihol dokonca ošetriť. Zradcu partizáni vypátrali a poslali za svojimi druhmi na druhý svet. Pod Kriváňom tiež operovala v r.2011-2012 zlodejská jednotka, ktorá bronzový pamätník ukradla.

    Prišiel čas na prvý hroznový cukor. Obiehame dôchodcov, ktorí počítajú ľudí. Jeden z nich hlesne, že sme 338 v poradí, ale podľa mňa 1338. „ A furt tí istí“, rečie so smiechom chlapík. Často stojíme a čakáme na druhú časť skupiny. Pod Vyšnou Priehybou sa natierame opaľovacím krémom. Prejdeme pár metrov v kosodrevine a zasa stojíme. Lepím staršej otlak. Už sú aspoň výhľady na Liptov, Západné Tatry a Kôprovsku dolinu oddeľujúcu Západné Tatry od Vysokých. Cesta sa stáva meniacimi sa farebnými obrazmi príjemnejšou. Pod dlhým chrbtom Priehyby si oddýchneme viac. Hľadím dolu do ostro vyseknutej doliny a odkusujem si zo Snickers. Dievky si rozbalia Mars. Posilniť sa je dobrý nápad, akurát som ulepený od karamelu. Nálada je zatiaľ dobrá, fyzicky vládzeme. Vrchol sa zdá spopod krivánskych kolmých stien na dosah. Keby tak viedla cesta priamo na vrchol. Takto krivého obchádzame cez rázsochy a kameňopády. 

Už len 500m výšky zostáva pod Vyšnou priehybou.

    Na skale sa mihne svišť. Keďže som na takú diaľku slepý, videl som iba neurčitú hnedo-čiernu bodku. Tečúca tmavá riava Belianskeho potoka spod Krivého osvieži dcérku. Vidím hríbik. Žeby sedlo? Veď sme pod ním. Na riadne študovanie mapy som sa vyflákol. Značka ukazuje len na križovatku pod žľabom. Na skale čakáme zvyšok rodiny. Sledujem, ako sa pomaly posúvajú hore. Zhltneme Kinder tyčinku a fučíme do prudkého stúpania na krivánsky hrb. Vidíme aj staršiu, priamu cestu do Daxlerovho sedla. Ľudkovia, čo si skrátia cestu sa oberajú o výhľady, ale ušetria čas pokiaľ sa nešmyknú na suti. Prešľapujeme pomedzi skalami. Stretáme mladý manželský pár. Tiež majú 9-ročnú dcéru, ale tej je dobre doma. Obdivujú našu malú. Naproti tomu sme stretli pod Malým dievča tak vo veku mladšej, možno osem ročná mohla byť. I zopár chlapcov kráča hore, vlastne väčšina sú iba chalani. Na Malý Kriváň smeruje modrá značka. Je však vychodená aj obchádzka popod túto neveľkú (2334m n.m.) hŕbu kamenia. Pod Malým čakáme o5 pomalších. Pôvodný cieľ bol v Daxlerovom sedle. Motivácia je však veľká, vrchol je blízko. V poslednom, pomalom úseku je veľa ľudí. Malá trefne odhaduje, že len tretina sú Slováci. Je pravé poludnie, krásne slnečno, vetrík len slabo pofukuje. Dcérka má sto chutí výstup zabaliť. Hučí, či šumí jej v hlave. Mamina ju však povzbudila a pohli sme sa pomaly hore, ostatným najstrmším úsekom. Palice sú mi zbytočné ako parník na Štrbskom plese. Vzájomne si prekážame s ľuďmi zliezajúcimi z hora a ja mávam ešte s tými barlami, ako hovorí staršia. Dolu kráča týpek z katalógu bosých výletov. Nič proti, ale vysokohorskú turistiku by som neriskoval. Nad hlavou a kopcami poletujú paraglajdisti aj vetrone. Sem tam sa pod nami mihne vyhliadkový let. Paraglajdisti turistom i mávajú. Finálna etapa je horšie značená a vyberáme cestu kade ľahšie. Nahováram si cestou do kopca, že za skalou už bude koniec - môj alebo vrchu. Konečne vidím sediacich ľudí a viem, že sme blízko. Samotný vrchol je nenápadný. Vlastne až keď vidím tabuľu s veršami M.Dohnányho. Kríž zakrýva rada ľudí. 

Pohľad na Nefcerku. V diaľke poľské dvojtisícovky.

    Malá píše do vrcholovej knihy. Snažím sa fotiť kríž bez ľudí. Toľko šachujem pri symbole až mi prischne úloha fotografa. Dokonca aj dole v sedle sa dozvedia o mne a horskom fotoateliéri. Zájdeme poniže na severnú stranu kopca. Sme v závetrí. Pod nami prudké zrázy do Kôprovej doliny, odhadom aj kilometer dlhé, z ktorých sa slabšej povahe môže zakrútiť hlava. Ochočený vtáčik podobný vrabcovi s výstižným menom-vrchárka poskakuje popri odpočívajúcich ľuďoch hľadajúc drobky. Na skale ležia opaľujúce sa baby. I pes, bígl vyšiel hore. Ale funel riadne. Jazyk mal ako kravatu. Pofotím štíty, plieska a doliny. O skalu je opretý nerezový cepín ako memorabília nejakého 85 ročného dedka. I dcérka sa pýta, či ma majú na Krivom vysypať. Ďakujem, nie. Postačí na Kammenej, aj keď na svoje rodné mesto kvôli developerom už hľadieť nebudem. Vraciam sa k vrcholu vyčkávať zvyšok a nalepiť nálepku kapybár na schránku. Už baby vidím. Mávam na nich. Mamina zastavuje stopky na 5.38h. Ako prvé sa všetci vyfotíme. Čakáme v rade na kríž. O5 žiadna Slovač ako na Malej Fatre. A predsa. Dievčina radosťou ujúká: „ Som na Kriváni. Júú“. Úprimná radosť. Zídeme nižšie s výhľadom na Tatry. Jedine z Krivého sú vidieť celé Západné Tatry. Z ostatných vysokotatranských štítov výhľad Krivý sebecky zakrýva. 

Najmenšie veľhory sveta.

Kriváň je pritom docela krpec oproti ostatným tatranským štítom. Je až 27. v poradí dvojtisícoviek. Výstup je vraj masovka, ale napr. na Rysy vystúpi trikrát viac ľudí (i preto, že sú najvyšším vrchom Poliakov). Kedysi trval národný výstup tri dni, tento rok ani jeden. Na jeho vrchole bol M.R. Štefánik (1911), A. Dubček (1990), kráľ, ale aj Ander z Košíc alebo kôň banského podnikateľa Czirbesza. Symbol je vyrazený na drobných centových minciach a je po ňom pomenovaná planétka v súhvezdí Malého Leva.

    Výhľady sú ako inak fantastické. Požujeme rohlíky so suchou salámou a zeleninou. Mladšia hľadá chatu pod Rysmi. Neviem, ako ju nasmerovať. Uvidí kamzíka, ale čiernu bodku nie. Až po 5 min hlási, že čosi vidí. Rovnako usmerňujem nejakú pani. Ešte jedna spoločná foto s pozadím Tatier a ideme dolu. Je niečo pred druhou. Všetky palice zložené v maminom batohu. Kĺžeme sa dolu. O5 hľadáme cestu. V sedle sa rozhodneme ísť dlhšou cestou. Vysúvam barle, nech šetrím kĺby. Skaly sú pre baby zaujímavejšie. Úsek je však stále nepríjemný, nebezpečný. Pri schádzaní z menšieho predvrcholu počujem plač malej. Sedí na kameni a plače. Obrátim sa s5, staršia čaká a idem za babami. Žena rukou ukazuje, že je v poriadku, nech sa vrátim. Chlapík mi hovorí, že spadla, nech jej dáme čas za pozviechať. Čakáme chvíľu, kým sa pohnú a pokračujeme. Prejdeme len kúsok a vidíme vyvrtnutý členok dievčiny s tmavými vlasmi. Ponúkam obväz, ale jej súputníci v batohu nejaký majú. A obďaleč sedí ďalšia, ktorá má výstupu plné zuby. Polohlasne hovorím dcérke, že ju nechcem strašiť, ale najhoršie majú len pred sebou. A to sú tri hodiny popoludní. Napokon ich stretneme pri žľabe. Rozhodli sa správne, nechali dnes kopec na pokoji. Ešte jedno nepríjemné klesanie pod hrbom. Zostup som si zjednodušil mimo značného chodníka, ale musel som sa vrátiť. Inak by som skončil rovno na ceste k Jamskému plesu. Pod hríbikom sediac na dcérkinom konári sa rozhodujeme, či pokračovať s5 na Tri studničky alebo na pleso. Času nie je nazvyš. Cez pleso je cesta o polhodinu dlhšia. Chlapík s krikľavou zelenou šatkou a tmavými odrazovymi okuliarmi, ktorý sprevádzal Vyvrtnutý členok mal jasno. Na Tri studničky. A nabrali si i vody z prameňa v žľabe. Staršia nech ideme inou cestou a bolo rozhodnuté. Mierne schádzame dolu. Vo Važeckej doline žblnkoce prítok budúceho Váhu Veľký Zlomiskový potok. Myslím na mamu, ktorá rada chodila do hôr a tam kdesi v Podbanskom je tá chata s panorámou Krivého. 

Každá vyvýšenina masívu Kriváňa má svoje meno. Dovedna 16. Vpravo Malý Kriváň.

    Odpočívame na malej plošinke Nad Pavlovou, pokým nás nepohltia limby. Na skale je položený zasa artefakt-peňaženka alebo kapsička. Mamina odhodí ohryzok jablka tak, že zostane ležať na balvane. Týpek odliepa z topánky podrážku. Náročný výšľap nevydržala a porúčala sa do večných lovíšť. Druhá podrážka zomiera tiež. Po zemi sa vlečie hnedá chlpatá húsenica. V Tatrách ich uvidíme neskôr viacej. Snáď budúca babôčka, ktorá vôkol poletuje? Ani nie, skôr škaredý lišaj. V kosodrevine je nekonečné dlhé a pomerne prudké klesanie.  Ideme za starším párom. Tiež ledva prepletajú nohami. Stretáme usmievavé smelé dievčatá, ktoré na Kriváni hodlajú bivakovať. Drahú rozbolí hlava. Veľa nespala a smrteľné tempo hore jej tiež nepridalo. Nastáva kríza. Žene je až na vracanie. A poondiate pleso stále neprichádza. Až potom zbadám tmavú hladinu jazierka za stromami. Ešte klesáme zhruba 10 min., kým sa konečne objaví hríbik. Sadneme do altánku. Mamina chce pokračovať, máme dobrú hodinu pred sebou a pomaly zvonia na omšu. Takže sa iba napijeme. Nastupuje tzv. únavová matematika - počítame kilometre, čo zostávajú po pohodlnej ceste popri plese. Obiehajú nás rovnakí zblúdilci ako my. Razom sme na magistrále sami. Les sa končí a polovicu trasy ideme po lúke, sem tam nízke jarabiny s červenými bobuľami alebo malé smriečky. Obchádzame blatistý chodník. Mladšia mi s mrnčaním ukazuje priamo na chodníku tenké hnedé hríbiky. Nejaká prilbička alebo čo. Idem s mladšou, snažím sa ju primäť k rozhovoru, ale na konci len mrnčí. Minieme i posledný cukor ako v bare hotela Lesana. Maminu rozrušuje už len klepot palíc, s ktorými sa podopiera. V kritickom mentálnom stave sme všetci. Vidím stúpať dym z chaty na Troch studničkách. Parkovisko nebude ďaleko. Počujem brechot psa. Nemám haluze, počuje ho aj mladšia. Finálna štvrťhodinka a kruh sa uzatvára po takmer dvanástich hodinách. 

Prezujem sa a autom vyjdem hore na plošinu, aby mohli baby v kľude nasadnúť. Lebo z jednej strany sa dvere ani nedajú otvoriť, z druhej vypadnú. Mlčky dôjdeme do kempu, sme unavení. Chvíľu šachujem s parkovaním auta. Mamine dáme pol hodinu v stane nech jej zaberie tabletka proti bolesti hlavy. Zatiaľ príde bratislavský týpek. Hovorím, či vyjdem von, keď rozkladajú stan pred naším autom. Mladá hovorí, že v pohode. Vyzerá, že hej. A vzápätí prichádzajú Belgičania a zatarasia cestu úplne. Našťastie ráno skoro vypadli. Otváram tablet, nech napíšem zopár riadkov. Baby hladné pištia vzadu. Kladivo paštikárom nepožičiam, kolíky si frajer pribuchne s topánkou. Predtým skúša miesto na spanie. O5 sa ozývam a ukazujem mu miesto dolu pri plote, kde je rovinka. Vraví dva krát že sa mu páči, kde je. "Dobre, už sa nestarám“, hovorím. Zo stanu vylezie aj mamina. Po ôsmej sa vykotrbácame do reštaurácie na večeru. Najprv ma vyplaší rada ľudí vonku, ale to je rad príchodzích kemperov na recepcii. Sadneme do rovnakého rohu ako včera a objednáme inú variáciu včerajšieho. Kuracie, tentoraz s hubovou omajdou. Na osvieženie Radler. Baby kolu a ľadový čaj. Reštaurácia neponúka veľa jedál, len kombinácie kuracieho a bravčového. K tomu prílohy. Potom aj objednávka dofrčí rýchlo. Nechce sa, ale špinaví nepôjdeme do spacáku. Preto vezmeme pyžamá a 5min. žetóny. Umyvárky prešli rekonštrukciou a sú relatívne čisté. Vbehnem do sprchy, kde nie je veľa miesta. Tobôž hudba ako v Rohoznej. Sprchový kút tvorí holá predsieň s tromi háčikmi. Vhodím kovový žetón do sprchy a stlačím tlačidlo Štart/Stop. Z malého otvoru vychrstne prúd vody. Márne sa snažím posunúť páčku k červenej. Čiarky mi nekompromisne odrátavajú minúty. V pohode sa umyjem. Snažím sa zbytok času vyhriať. Pri dvoch čiarkach prúd vody skončí a zostanú nemo blikať. Vypadnem v trencloch von, aby som mal priestor na veci. Čakám pred otvoreným autom baby. Starý od vedľa si naleje červené víno a vymočí sa pri plote. So starou sedia v aute. On číta knihu s čelovkou, ona má lampičku zavesenú na spätnom zrkadle a pozerá si časopis. Dievčatá majú zubnú kefku i pastu. Sú celú večnosť preč. Nerozumiem prečo. Vraj je nával v ženských sprchách. Keď už zatvorím auto a idem dolu, dobehne staršia s kefkou. Po umytí sa konečne nasúkam do stanu. Ale trvá dlho, kým zaspím. Vedľa chrápe pripitý chlap polku noci. Na opačnom konci hrajú dve rodiny pri stane karty. Kemp je v piatok plný, už nie je idylka ako včera.  

Dnes sme prekonali všetci svoje limity. Spolu ako rodina sme vyšliapali najťažšiu a najdlhšiu našu turistiku. Pre nás starších som si uvedomil, že telo starne, no neduhy mladnú. Mladšia sa vyňadrila, že nohy ju poslúchajú, ale hlavička nie. Mamina jej povedala, že ona je pánom hlavy. Ale kvôli môjmu sebeckému snu kráčala. Poučenie pre všetkých: ísť pod stan o deň skôr a aklimatizovať sa alebo ubytovať sa v hoteli. Aby sme začínali túru odpočinutí. Mamine pribudol na nohách ďalší opálený prúžok. Už je ako semafor. Každému ukazuje: "Toto je Kráľova hoľa, tu Malá Fatra a tento sýtočervený - to je Kriváň.