6 kopcov a 1 tromba

Názov expedície: Tromba 2020

Heslo: Gúľame sa prudkým Grúňom, lepšie letieť dolu letúňom.

    Napriek náročnému týždňu sme sa vytrmácali z postelí okolo siedmej a o ôsmej už boli na ceste do Vrátnej doliny. Cesta ubiehala plynule, Jánošíkové dni boli minulý víkend, nie ako naposledy, keď sme trčali v zápche vyzdobených konských povozov. Inak Vrátna je pre nás zakliata. Sme v nej vždy vtedy, keď sme zdravotne a technicky indisponovaní. Mladšia kapybara smrká a pokašliava. Po jednom tréningu šla spotená domov a prechladla. Na zrkadlovke mám zasa, ako pred jedenástimi rokmi na tom istom mieste, manuálne ostrenie. Po pol desiatej som už hľadal miesto na parkovanie vo Vrátnej. Hlavné parkovisko plné, zašiel som nižšie, kde ešte bol pľac. Ale zapĺňalo sa aj toto miesto a ešte som ani motor nevypol a už vedľa zaparkovalo sivé auto. 

Krivánska časť Malej Fatry.

    Obuli sme si karimory a vyrazili k lanovke. Nástupná kríza začala už na parkovisku. Nepomohli ani cukry v Kinder Pinguin. Pani za pokladňou mi vnútila obojsmerné lístky za 35Eur. Vraj je to lacnejšie. Pred vstupom sme si dali rúška, počkali na lanovku a len my štyria sme sadli do špinavej a odretej kabínky. Cestou hore sme videli cez poškrábané sklo ľudí šliapajúcich hore. V horku, ktoré panovalo je prudko stúpať sedemsto výškových metrov šialenosť. Ľudia často stáli a na niektorých bolo vidieť, že melú z posledného. Takto, lanovkou sme za pár minút boli hore. Kúsok sme vyšli do Snilského sedla. Vysoké teploty spôsobili opar a viditeľnosť bola biedna. Západné Tatry len mihavé obrysy, rovnako Martinské hole. To je daň za letné túry. Babám sa páčili odtiene jasnej oblohy od azúrovo modrej po sivú. Prvú krátku trasu sme vybrali smerom doprava na Veľký Kriváň. Videli sme, aká masa ľudí sa vlečie hore. Popri nich poletujú babôčky. A ešte starší pán v tmavej bunde. Fotí zo statívu čosi na zemi. Pridali sme sa teda k hlavnému prúdu. Slovákov sme v ňom ani nestretli. Len Česi a Poliaci. Aj na vrchole nás fotili nejakí maďarskí Lováci. Na Kriváni farebné motýle vystriedali  otravné muchy. Preto sme sa ani veľmi pri hríbiku nezdržiavali. Nejaké nejasné foto a zišli sme dolu. 

Ľahká dostupnosť Veľkého Kriváňa činí z neho masovku.

    Vyššia spotreba vody ma priviedla k návšteve reštaurácie pri lanovke a zobrať dve pol litrové minerálky. Doplniť zásoby sa ukázalo byť prezieravé. Po túre sme k autu došli s pol litrom vody. Predavačky nevedeli dobiť do pokladne. Kartou som nemohol zaplatiť a nevedeli ani nedotklivú pokladňu otvoriť. Nechal som ich maturovať nad nedobytnou kasou a šiel za babami do sedla. Mamina zasa riešila susedu, ktorá stratila kdesi na chate v Zázrivej kľúče. Mala šťastie, že sa nám dovolala. My máme doma jej náhradné kľúče, lenže sme vysoko a ďaleko. Švagor jej potom išiel otvoriť.  Po menšom doplnení energie Dupletkami sme sa vydali na východnú stranu smerom ku Chlebu. Aj tento chodník sa hemžil ľuďmi. Staršia chytala hysáky, keď som jej s paličkou ukázal celý hrebeň, ktorý hodláme prejsť. Žena mi zasa x-tý krát pripomínala, aby som klamal a nedemotivoval deti. Pred vrcholom pofukoval osviežujúci vetrík. A okolo tabuľky Chleb zasa točili muchy svoj otravný tanec. Zaliezli sme trocha poniže s výhľadom na turčiansku kotlinu a pojedli suchý obed. Len rohlíky so zeleninou. Saláma alebo klobása by sa zdusili. Pod skalami vidieť Šútovo s akvamarínovým jazerom, v diali vodná nádrž Krpeľany. Ešte nepreseknutá diaľnicou. A samozrejme Minčol, prvý výrazný kopec po pretnutí Strečnianskeho priesmyku. Sediac sledujeme malý vzdušný vír, ako chytí zrniečka prachu a stratí sa s nimi dole. Schádzame dolu, a potom zasa hore k ďalšiemu kopcu - Hromové (1636m.n.m.). Hromové baby sa vyfotili. O5 klesáme k Sedlu za Hromovým, kde sa pridáva žlto značený chodník od chaty pod Chlebom. Popri svahu kopca Južná stena vedie úzky chodník, ale my ideme po červeno značenom chodníku k ďalšiemu malému hríbiku. Mamina s mladšou sa pod vrcholom pasú na čukotách. Práve na svahoch fatranského Kriváňa vzniklo na našej prvej dovolenke slovo čukoty-čučoriedky, keď mala dcérka rok. Sme na Severnej stene a odkryl sa nám krásny pohľad na Rozsutce a Stoh. 

Asi najkrajšia hrebeňovka na Slovensku je po chrbte Malej Fatry.

    Fotím scenériu s bodliakom, keď si uvedomím, že mám manuálne ostrenie. Fotky detailov sú teda na nič. Pod Južnou stenou odpočívame, horko unavuje. Malú zaujmú geometricky presne vysadené stromčeky na západnom úpätí Stohu. A na opačnej strane veselo prebieha ťažba dreva. Kŕmiac sa čukotami zídeme k poslednému kopcu - Poludňový Grúň. Z jeho vrchola sa zdá byť chata na dosah. Dolu k nej však ide prudké klesanie, keď treba zísť 400 výškových metrov. Strmosť kopca mi spôsobuje bolesti. Ľavá topánka ma tlačí na prsty. Navyše mi slaný pot jatrí ranu na prstenníku. Dievčatá o5 pindajú. Beriem si na starosť mladšiu, ktorá zvláda klesanie lepšie. Ide akosi bokom, skokom. Mne pomáhajú paličky. Ak idem rýchlejšie dolu, nebolí ma ani noha. Začnem sa hlasno smiať. Asi mám prehriatu hlavu a myšlienky mi zaletia na mini trombu na Chlebe a morča v nej. Predstava točiaceho morčaťa vo víre sa nestretla s pochopením staršej a ani maminy. Dcérka sa jednoducho rozrevala. Inu nikdy neviem, aké hormóny sa vyplavia v puberte. Doma som sa oficiálne musel morčaťu Tofi ospravedlniť. Konečne vidíme ihrisko a chatu. Staršia s maminou je hodný kus pred nami a vyťahujú z batohu tričká. Na hrebeni šli totiž len v športovej podprde. Chata je plná a nie je ani veľmi kam si sadnúť. Je len okienkový predaj, obsluhe sa nechce dezinfikovať útroby a takto je to jednoduchšie, keď sú všetci rozhádzaní vonku. Objednáme si slepačí vývar a fazuľovú polievku. Celkom chutili až na mastné kúsky, ktoré ja nemusím. Vypili sme kofolu, pokochali sa pohľadom na strmý svah Poludňového Grúňa.

Chodník na Poludňový Grúň je dosť strmý a býva na ňom dosť úrazov a i nehôd.

    Zostal nám posledný úsek k parkovisku. Pod chatou je prameň vody. Baby sa osviežili, ja som nestihol, lebo sa k drevenému žľabu natlačili ľudia. V tieni lesa zídeme za polhodinku k autu. Ľudia parkujú, kde kade popri ceste. I kemp poblíž Terchovej je plný. V doline je príjemných 22°C, doma pekelných 31°C. Váhame zájsť k babke, ale nejdeme riskovať búrku, keď mladšia pokašliava. Nad Bytčou je zvláštny mrak, ktorý vrhá veľký tieň iba na Javorníky. Opálený som ako stožiar na Kráľovej holi. Biele členky, červené lýtka a biele stehná. I mamina je opálená a to sa natierala tri krát. Navyše si natiahla stehenný sval.