6 kopcov a 1 tromba

Názov expedície: Tromba 2020

Heslo: Gúľame sa prudkým Grúňom, lepšie letieť dolu letúňom.

    Napriek náročnému týždňu sme sa vytrmácali z postelí okolo siedmej a o ôsmej už boli na ceste do Vrátnej doliny. Cesta ubiehala plynule, Jánošíkové dni boli minulý víkend, nie ako naposledy, keď sme trčali v zápche vyzdobených konských povozov. Inak Vrátna je pre nás zakliata. Sme v nej vždy vtedy, keď sme zdravotne a technicky indisponovaní. Mladšia kapybara smrká a pokašliava. Po jednom tréningu šla spotená domov a prechladla. Na zrkadlovke mám zasa, ako pred jedenástimi rokmi na tom istom mieste, manuálne ostrenie. Po pol desiatej som už hľadal miesto na parkovanie vo Vrátnej. Hlavné parkovisko plné, zašiel som nižšie, kde ešte bol pľac. Ale zapĺňalo sa aj toto miesto a ešte som ani motor nevypol a už vedľa zaparkovalo sivé auto. 

Krivánska časť Malej Fatry.

    Obuli sme si karimory a vyrazili k lanovke. Nástupná kríza začala už na parkovisku. Nepomohli ani cukry v Kinder Pinguin. Pani za pokladňou mi vnútila obojsmerné lístky za 35Eur. Vraj je to lacnejšie. Pred vstupom sme si dali rúška, počkali na lanovku a len my štyria sme sadli do špinavej a odretej kabínky. Cestou hore sme videli cez poškrábané sklo ľudí šliapajúcich hore. V horku, ktoré panovalo je prudko stúpať sedemsto výškových metrov šialenosť. Ľudia často stáli a na niektorých bolo vidieť, že melú z posledného. Takto, lanovkou sme za pár minút boli hore. Kúsok sme vyšli do Snilského sedla. Vysoké teploty spôsobili opar a viditeľnosť bola biedna. Západné Tatry len mihavé obrysy, rovnako Martinské hole. To je daň za letné túry. Babám sa páčili odtiene jasnej oblohy od azúrovo modrej po sivú. Prvú krátku trasu sme vybrali smerom doprava na Veľký Kriváň. Videli sme, aká masa ľudí sa vlečie hore. Popri nich poletujú babôčky. A ešte starší pán v tmavej bunde. Fotí zo statívu čosi na zemi. Pridali sme sa teda k hlavnému prúdu. Slovákov sme v ňom ani nestretli. Len Česi a Poliaci. Aj na vrchole nás fotili nejakí maďarskí Lováci. Na Kriváni farebné motýle vystriedali  otravné muchy. Preto sme sa ani veľmi pri hríbiku nezdržiavali. Nejaké nejasné foto a zišli sme dolu. 

Ľahká dostupnosť Veľkého Kriváňa činí z neho masovku.

    Vyššia spotreba vody ma priviedla k návšteve reštaurácie pri lanovke a zobrať dve pol litrové minerálky. Doplniť zásoby sa ukázalo byť prezieravé. Po túre sme k autu došli s pol litrom vody. Predavačky nevedeli dobiť do pokladne. Kartou som nemohol zaplatiť a nevedeli ani nedotklivú pokladňu otvoriť. Nechal som ich maturovať nad nedobytnou kasou a šiel za babami do sedla. Mamina zasa riešila susedu, ktorá stratila kdesi na chate v Zázrivej kľúče. Mala šťastie, že sa nám dovolala. My máme doma jej náhradné kľúče, lenže sme vysoko a ďaleko. Švagor jej potom išiel otvoriť.  Po menšom doplnení energie Dupletkami sme sa vydali na východnú stranu smerom ku Chlebu. Aj tento chodník sa hemžil ľuďmi. Staršia chytala hysáky, keď som jej s paličkou ukázal celý hrebeň, ktorý hodláme prejsť. Žena mi zasa x-tý krát pripomínala, aby som klamal a nedemotivoval deti. Pred vrcholom pofukoval osviežujúci vetrík. A okolo tabuľky Chleb zasa točili muchy svoj otravný tanec. Zaliezli sme trocha poniže s výhľadom na turčiansku kotlinu a pojedli suchý obed. Len rohlíky so zeleninou. Saláma alebo klobása by sa zdusili. Pod skalami vidieť Šútovo s akvamarínovým jazerom, v diali vodná nádrž Krpeľany. Ešte nepreseknutá diaľnicou. A samozrejme Minčol, prvý výrazný kopec po pretnutí Strečnianskeho priesmyku. Sediac sledujeme malý vzdušný vír, ako chytí zrniečka prachu a stratí sa s nimi dole. Schádzame dolu, a potom zasa hore k ďalšiemu kopcu - Hromové (1636m.n.m.). Hromové baby sa vyfotili. O5 klesáme k Sedlu za Hromovým, kde sa pridáva žlto značený chodník od chaty pod Chlebom. Popri svahu kopca Južná stena vedie úzky chodník, ale my ideme po červeno značenom chodníku k ďalšiemu malému hríbiku. Mamina s mladšou sa pod vrcholom pasú na čukotách. Práve na svahoch fatranského Kriváňa vzniklo na našej prvej dovolenke slovo čukoty-čučoriedky, keď mala dcérka rok. Sme na Severnej stene a odkryl sa nám krásny pohľad na Rozsutce a Stoh. 

Asi najkrajšia hrebeňovka na Slovensku je po chrbte Malej Fatry.

    Fotím scenériu s bodliakom, keď si uvedomím, že mám manuálne ostrenie. Fotky detailov sú teda na nič. Pod Južnou stenou odpočívame, horko unavuje. Malú zaujmú geometricky presne vysadené stromčeky na západnom úpätí Stohu. A na opačnej strane veselo prebieha ťažba dreva. Kŕmiac sa čukotami zídeme k poslednému kopcu - Poludňový Grúň. Z jeho vrchola sa zdá byť chata na dosah. Dolu k nej však ide prudké klesanie, keď treba zísť 400 výškových metrov. Strmosť kopca mi spôsobuje bolesti. Ľavá topánka ma tlačí na prsty. Navyše mi slaný pot jatrí ranu na prstenníku. Dievčatá o5 pindajú. Beriem si na starosť mladšiu, ktorá zvláda klesanie lepšie. Ide akosi bokom, skokom. Mne pomáhajú paličky. Ak idem rýchlejšie dolu, nebolí ma ani noha. Začnem sa hlasno smiať. Asi mám prehriatu hlavu a myšlienky mi zaletia na mini trombu na Chlebe a morča v nej. Predstava točiaceho morčaťa vo víre sa nestretla s pochopením staršej a ani maminy. Dcérka sa jednoducho rozrevala. Inu nikdy neviem, aké hormóny sa vyplavia v puberte. Doma som sa oficiálne musel morčaťu Tofi ospravedlniť. Konečne vidíme ihrisko a chatu. Staršia s maminou je hodný kus pred nami a vyťahujú z batohu tričká. Na hrebeni šli totiž len v športovej podprde. Chata je plná a nie je ani veľmi kam si sadnúť. Je len okienkový predaj, obsluhe sa nechce dezinfikovať útroby a takto je to jednoduchšie, keď sú všetci rozhádzaní vonku. Objednáme si slepačí vývar a fazuľovú polievku. Celkom chutili až na mastné kúsky, ktoré ja nemusím. Vypili sme kofolu, pokochali sa pohľadom na strmý svah Poludňového Grúňa.

Chodník na Poludňový Grúň je dosť strmý a býva na ňom dosť úrazov a i nehôd.

    Zostal nám posledný úsek k parkovisku. Pod chatou je prameň vody. Baby sa osviežili, ja som nestihol, lebo sa k drevenému žľabu natlačili ľudia. V tieni lesa zídeme za polhodinku k autu. Ľudia parkujú, kde kade popri ceste. I kemp poblíž Terchovej je plný. V doline je príjemných 22°C, doma pekelných 31°C. Váhame zájsť k babke, ale nejdeme riskovať búrku, keď mladšia pokašliava. Nad Bytčou je zvláštny mrak, ktorý vrhá veľký tieň iba na Javorníky. Opálený som ako stožiar na Kráľovej holi. Biele členky, červené lýtka a biele stehná. I mamina je opálená a to sa natierala tri krát. Navyše si natiahla stehenný sval.

Kraj, kde vyviera voda, ale končí chlieb

Názov expedície: Kráľovná a čert
Heslo: Na Kráľovej holi, červená veža stojí.


Marhuľová
    Hoci máme odporúčanú stále prácu z domu, kvôli stanovačke som sa presťahoval do roboty. Doma musím byť striktne pri počítači do pol štvrtej, z kancelárie som mohol odísť skôr. Tretí krát sa presúvame do obľúbeného kempu v Rohoznej pri Brezne. Cesta trvá necelé tri hodiny. Naše tradičné miesto za poľom dnes okupujú okrem krpatých, nechutných slizniakov i veľké karavany. Kemp je plný Slovákov a Čechov. Tento rok veru našinci veľa necestujú von. Bomba kšeft majú predajne s kempovacím tovarom. Stan sme pichli za jazierko, oficiálne pokrstené na požiarnu nádrž. Na štvrtý krát konečne uviažeme kotevné lanká správne. Chodím nenápadne fľochať okolo susedných stanov, ako sa šnúrky prevliekajú. Je to niečo na spôsob upevnenia popruhov. Na večeru opekáme párky. Klobásam je asi lepšie doma v chladničke. Vlhké drevo sa pomaly rozhára. Keď už spravím poriadny oheň, máme párky opečené. Poľujú na ne mačky a neštítia sa i driapať. Večer už krúžil po kempe namiesto mačiek majiteľ a naznačoval, že by si nás chcel zapísať. Akurát sme večerali. Otvoril si pivko a prišiel k nám. My sme mu ponúkli domácu marhuľovicu. Oznámili sme, že zostaneme asi až do nedele, nie do soboty. Podľa počasia. Fľaška tuhého poslúžila aj pri zoznamovaní sa s učiteľmi zo Škótska. Učia na Slovensku malé deti. Teraz cez prázdniny cestujú po krajine. Idú na Ďumbier, potom sa presúvajú na Spiš a ďalej
na východ. Pri cezhraničnej družbe padli dve tretiny fľašky. "Nespíkujeme" však dlho, zajtra nás
čaká náročný výstup. Spánku bráni kvákanie žaby. Hoci ich majitelia chytajú, verím tomu, že
sa dajaké prefíkané beťárky vrátia. Tohoto roku vraj premiestnili už 50 žiab. Na poliach zberajú do polnoci seno. Žabu i Zetor prehlušil rev ani nie dvojročnej Zity, ktorá býva poniže v stane. Vkuse plače, deň, noc ako vytočený trabant.

Kráľovná
    Sedím večer pri stane v rozkladacom kresielku s fantou a píšem tieto riadky. V noci bol krásny pomarančový mesiac veľký ako medená panvica. Zita robí budíček o 6.15h. Okolo pol siedmej
sa vymátožíme zo stanu. Bývanie v malom stane má bez debaty výhodu rannej rozvičky i osvieženia.
Najprv treba v polosede pootáčať trup a nájsť správnu polohu vaku, aby som ho mohol odzipsovať. Potom sa predkloniť a rozopnúť zips. Vysúkať sa zo spacáku. Znova do podrepu a jednu nohu prestrčiť von z vnútorného stanu do predsiene ideálne rovno do šľapky. To vyžaduje určitý balanc na jednej nohe. Keď som pevne na nohe, prestrčím druhú. Poskočím ako žaba a som pri východe. Tam musím nahmatať gumičku držiacu plachtu a rozopnúť. Potom vychádzam von. Osvieži ma spŕška skondenzovanej vody z vrchu stanu. Takže mám za sebou hygienu i rozcvičku. To isté sa opakuje pri vchádzaní do stanu. V noci takéto cviky človeka dokonale a neželane preberú.
S5 k dnešnému dňu. Je krásne ráno a meteorkári sľubovali pekné počasie po celý deň. Slniečko pripekalo a bolo dusno. Našiel som i šálky, do ktorých robím čaj a kávu. Mamina potrebovala dve kávy na rozbeh. Aj stratený chlieb sa našiel v malom kufri. Konzervu tuniaka som otvoril zhrdzaveným, mastným otváračom vytiahnutým zo zásuvky stola. Patent na konzerve staršia odtrhla. Po ôsmej hodine sme konečne vyrazili cez Brezno ku kráľovnej hôľ. Za rázovitou obcou Heľpa sme ju už v plnej kráse zbadali. Jej ploché masívne temeno sa vypínalo ako telo ženy spod Šumiaca. Ženie sa za mnou prázdny nákladiak na drevo. Prechádzame popri chatrčiach cigánov, ktoré sú (na)vždy na okraji dediny. Najväčšia osada je vo Vaľkovni. V menovanej obci žije 2/3 neprispôsobivých. Parkujem v Šumiaci kúsok za centrom obce pri zbúranom dome a info tabuli. V obci končí moc pravoslávneho báťušku a ďalej na západ slúžia už iba farári. Je 23°C, čo je tak akurvát. Rozhodujeme sa ísť 16km dlhý náučný chodník na Kráľovu hoľu a s5 cez Kráľovu skalu. Hneď od začiatku strmo stúpame k prvému hríbiku a druhej tabuli. Lakonicky oznamuje, že na vrchol je 3,15h. Pri kalvárií resp. večnom snehuliakovi sa dostaví nástupová kríza a vulkanická činnosť maminy dosahuje už na počiatku vrchol. Je to i moja chyba, lebo som večer povedal babám, že nás čaká náročný výstup a ešte ich aj provokoval fotkami. Ale nevzdáme sa predsa. Cmúľame cukríky a pokračujeme v nekonečnom stúpaní. Hry nezaberajú a abecedu môžem rapkať dodnes. Občas nám cestu spríjemní starší český pár. Pri Skaličke tvrdia, že čakajú na autobus hore. Snažia sa povzbudiť baby. Pri ďalšom odpočívadle prídu s teóriou: "Prý ho dnes zrušili a nepújde". Nie tak celkom. Ako sedíme na horskej chate, prejde popri nás dodávka s montérmi. Dvakrát križujeme lesnú cestu. Uprostred chodníka mamina objaví učupený sinák. Pepík si ho fotí a zdá sa, že dokonca berie. Vyjdeme na lúku a zbadám horskú chatu. V Prednom sedle sme asi v polovici stúpania.

Kráľova hoľa bola vraj kedysi najvyššie položenou skládkou odpadu.

    Mamine ako obyčajne vydýchnu naposledy chytré hodinky. Dáme nejaké cukry v kofole, mladšia snikersku, hodinkám nepomôže nič. Samozrejme pohľadnice a nezabúdame ani na známu, ktorej zaobstaráme magnetku. Drahá konštatuje, že čistiareň bude pod drevenou terasou. Tento rok ju bola jej bývalá kolegyňa spojazdniť. Po 20 minútach oddychu pokračujeme. Kým sa zahrejeme o5 prichádza menšia predvrcholová kríza. Opúšťame pásmo lesa a začína fúkať. Odkrýva sa prekrásny výhľad na Horehronie, Muránsku planinu a v diaľke i typické dva ploché hroty Ďumbiera a za nimi malinká hŕba kamenia Chopku. Hľadám Čertovu skalu a hlbokú priepasť pod ňou. Treba odbočiť kúsok z chodníka a cez vysokú trávu sa prebrodiť ku bralu. Pofotíme sa na skalách niekde na Vyšnom sedle. Ploché kamenné tabule (bridlica) podobajúce sa na žehliacu dosku sú fotogenické a dajú sa spraviť pôsobivé zábery. Nahodíme bundy, hoci fúka južný vietor, pod vrcholom už riadne duje. Odfúkne mi mapu a staršej čiapku. Po tri a pol hodine sme zadychčaní pri plote symbolickej, ikonickej, poetickej, deliacej Kráľovej holi. Akosi ani nemám chuť si zaspievať. Energiu mi zobrali pindy staršej, s ktorou som šlapal a odrážal pičovanie ako tenisové loptičky. Výstup ani nebol tak strašný, ako mi deti neskôr povedali. Aspoň mladšia zaspieva: "Na Kráľovej holi červená veža stojí". Je to v podstate pravda. Nad červeno bielym stožiarom sa rýchlo prelievajú mraky a vyzerá to akoby sa zem hýbala. Fascinujúce divadlo až sa hlava točí. Nádherný je i výhľad, ktorý sa ani opísať nedá. Skôr by som ten obraz hôr a nížin hladil. Nebudem preháňať, keď poviem, že vidieť do široka, do ďaleka tretinu krajiny. Asi preto je symbolom Slovenska. Vraj boli z vrchola spozorované i rumunské Karpaty o 300km ďalej. Dnes taká dohľadnosť nie je, najmarkantnejšie sú Vysoké Tatry.  Sediac na severnej strane svahu som si uvedomil, že tento rok sme videli z výšky väčšiu časť krajiny. Západ z Vysokej, sever z Minčola, juh z Inovca a teraz takmer zvyšok až po Košickú kotlinu. S mladšou som sa vybral na západnú časť hrebeňa hole, lebo ma iritovalo, že nevidím tmavú mega vaňu prečerpávacej nádrže Čierny Váh. Za skalou na úrovni Kriváňa už bola obrovská nádrž vidieť. Mladšia skladá kamenné pyramídy. Odbehnem aj na severovýchodnú stranu hľadať strom zelený. Skutočne tam je a nie jeden, ale vo výške takmer dve tisíc metrov sa im nedarí. Nie je to snáď predzvesť konca národa? Veď sa šíri ten vírus, do školy sa nechodí, do roboty jak by dal a tak...

Strom zelený s panorámou Tatier.

    Vrchol začína objímať šedý mrak a načim sa pobrať dolu. Fotí nás Maďar hovoriaci po nemecky. Momentálne nik iný pred mohylou nie je. Turisticky industrializmus do týchto končín ešte nedosiahol. Akosi sa posunkami dohovoríme, aby nás zvečnil. Posielam ho dvakrát, lebo nás vyfotil ako muchy na stožiare. V druhom zábere zasa nie je vidieť, kde sa škeríme. Cez to všetko Maďarova popularita vzrástla, lebo fotí ďalších. Ukazuje mi výhody navigácie v telefóne. Je mi to ukradnuté jak vylámané zábradlie za mnou. Na vrchole pribudlo drevené srdce. Predsa len betónový obelisk z 30-tych rokov minulého storočia značiaci najvyšší bod pripomína ohlodanú mrkvu našeho morčaťa. Zostupujeme prudko dolu východnou cestou ku sedlu Snehová jama. Potok Zuberica je vyschnutý, trafo stanica smutne stojí. Pred sebou vidíme schádzať známych "Pepíkov". Krátky úsek asfaltom po info tabuľu. Česi pokračujú po asflatke dolu, my sa rozhodujeme ako ďalej. Dievčatám sa vôbec nechce a radi by boli, čo najrýchlejšie pri aute. Nakoniec predsa len pokračujeme ku Kráľovej skale. Ukazuje sa ako dobrá voľba, až na záverečný úsek - žlto značená spojka medzi trasami. Na skale sme ani nie za štvrťhodiny. Skalné dosky naukladané na seba sú zaujímavým príkladom sily prírody.

Najvýchodnejší výbežok Nízkych Tatier je Kráľova skala (1690m.n.m.).

    Ideme ďalej na východ ku Telgártu. Strmo schádzame úzkym chodníkom a prechádzame riavu. Vyjdeme na nejakú lesnú cestu, ktorá nás zláka smerom na Šumiac. Nevidíme však značku, a preto zastavujeme pri skale. Vytiahnem navigáciu a naozaj ideme zlým smerom. Vrátime sa na križovatku a vtom mamina zbadá na strome zelenú značku. Takže nám stačí ísť dolu, rovno za nosom. S navigáciou v jednej ruke a paličkami v druhej začínam kliesniť cestu. Po pár minútach sme na križovatke Šrafy. Asi najnudnejšia hodinová časť cesty, hoci križujeme dva potoky a malý vodpádik potoku Havraník.
Od lesnej chaty je kúsok na Skaličku a kruh sa uzatvára. Pod altánkom dojedáme posledné zvyšky jedla v podobe makovníka. Priamo z vrchu ide tato s dvoma menšími dievčatami. Pýtam sa ho, či dali vrchol. Vraví, že áno a pokračujú dolu. Dvíhame sa aj my a posledný úsek nám ujde ako voda. Bavím sa so staršou o tom kto a čo fajčí v ich škole. Nemohli sme sa takto baviť cestou hore? Bez zbytočných pindov? Je pol šiestej, keď otváram dvere auta. Na večeru by som rád zobral babinec do najlepšej reštaurácií v okolí, do Zbojskej. Lenže cestu cez Muráň podmyla vyliata voda počas víkendovej búrky a musím ísť obchádzkou cez Brezno. Dievčatá podriemkavajú a za hodinu sme pri salaši. Rozšírili vnútornú časť reštaurácie a zmenšili kvalitu obsluhy. Sedíme vonku a čakáme na objednávku. Doniesli pirohy i bryndzové halušky, ale moje syrové nikde. Ani džbán vody. Žena sa pýta čašníka, kde je zvyšok objednávky. "A u koho ste si objednávali?", pýta sa čašník. "No u vás", odpovedá žena. "Hneď prinesiem". Lenže halušky dovárali. Čašníci sú dajakí brigádnici, ktorým chýba vedenie alebo nejaký poriadok v objednávkach.  Snáď na konci sezóny sa zlepšia. Aspoň kvalita jedla sa nezmenila a stále varia staré dobré kucháročky. Odskočil som po rôzne variácie legendárnych muránskych buchiet k Falťanom, nech máme sýte raňajky. Len príprava kysnutého cesta na túto pochúťku zaberie takmer päť hodín. Záver výletu nám "spríjemnila" zrekonštruovaná cesta v Michalovej. Vlnitý asfalt a trčiace poklopy kanalizácie. Kameňový podklad vozovky nebol vôbec valcovaný, a potom komunikácia je taká hodne terénna lesná cesta. Navyše sa celý pás prepadol pod úroveň starej cesty. Dajako sa už dohrkáme ako rozbitá pračka do kempu, ale každý deň by som po tejto ceste nechcel chodiť. Bohužiaľ sa mi to na pár dní splní.

Mokrá
    Keď píšem tieto riadky lieta nado mnou malý dron a ešte vyššie bojový vrtuľník Black Hawk. Nad tým všetkým kraľuje búrka.
Ráno poldruha hodiny búšil do celty dážď. Stan odolal, ušné bubienky od revu decka nie. Naši českí susedia dnes zbalili svých "pět švestek" a odišli. Zostala po nich len ubitá tráva. Počasie teda vyzerá všelijako, ale po včerajšom výstupe sme dievčatám sľúbili kúpanie. Po našej obľúbenej desiatej hodine sme vyrazili za teplom na juh k vodnej nádrži Teplý vrch. Polovica cesty je príšerná. Najprv sfušovaná kanalizácia v Michalovej, potom zaplátaná cesta pri Tisovci a nakoniec deravý úsek od Rimavskej Bane po Budikovany. V Ostranoch nabehnem na výmoľ a prudko brzdím za Drienčanmi, lebo na ceste je nečakane vlna ako na Rhodose v Iónskom mori. Prechádzame cez Kraskov podľa ktorého si dal meno spisovateľ Ivan Krasko (pôvodným menom Ján Botto). Pochádzal zo susednej obce Lukovište, známej o.i. aj pálenicou. To sa mu písalo! V Lukovišti je pochovaný vedľa svokra i Ladislav Mňačko. Dcéra Ivana Kraska bola Lacovou ženou. Stojím pri obecnom úrade v Drienčanoch. Drevené dvere pamätajú boľševika a sú otvorené, preto nabehnem dnu, ale prístupná je len sála slúžiaca ako kino, diskotéka a referátna miestnosť. Ukradnem aspoň prospekt o náučnom chodníku. Keď zvýši čas, vrátime sa. "Ja umrem!", zvolám, keď v najzapadnutejšej obci ide oproti auto s krajanmi. Motáme sa po východnom okraji nádrže a hľadáme vstup na pláž. Zastavím pri modrej otvorenej bráne s pokladňou. Pýtam sa holohlavého týpka, kde zaparkovať. "Kde chcete na kraji cesty. Ale dajte to aj tu pri bránu. Tak, aby pred vás ešte niekto zaparkoval", vraví mi a parkujem pri plote. Pri pokladni platím 12Eur, čo je prehnaná cena za to nič, čo v areáli je. Pardon. V cene je hluk z kosačky trávy.

Voda v nádrži Teplý vrch dosiahne v lete bez problémov aj vyše 30°C.

     Okrem kemperov na kolesách sme na trávnatej pláži sami. Veci zložíme na vyvýšenom stole a nasúkame sa do plaviek. Natieram sa ledabolo krémom na opaľovanie, čo sa mi k večeru kruto vypomstí. Voda v najteplejšej a najnudnejšej nádrži na Slovensku má dnes vyše 26°C. Ráno i na Teplom vrchu bola búrka a vzduch je doobeda chladnejší než voda. Sezóna sa rozbieha pomaly ako kosačka vedľa mňa. Zato lietajúca háveď rozbehla sezónu na plné gule, či krídla. Dačo malé má poštípalo a intenzívne bolelo dobrých päť minút. Ovlažím sa, a potom povaľujem, očividne k téme  Oblomova, ktorého čítam. Mamina hnedú vodu v jazere neokúsi vôbec. Radšej sa ovlaží homeopatickou dávkou vody zo sprchy. Pozorujem východňarov, ktorí si pochvaľujú teplú vodu v jazere: "Ta to neni jako Mara". Po omočení sa chystajú variť obed:"A dala bych šebe poľevku", vraví žena. "Šak dam varit vodu", odpovedá muž. "No, ale co do nej? Máme tote skysnute kromple", konštatuje stav zásob ona. "A šak še prevara", kľudne hovorí muž. My na obed dojedáme zvyšky muránskych buchiet a bagety, ktoré zalejeme radlerom a kofolou. Otvorený je dnes iba jeden bufet. Motám sa i po okolí. Pri priehradnom múre sú skapaté ryby a na opačnom konci kemperi. Nie skapatí, ale problémy majú. Radím bezradnému chlapíkovi v Oktávií, ako vyjsť hore. Nevie sa rozbehnúť a vyskočiť z trávy na cestu. Na modro sa natiera zábradlie na tobogáne. Zrovna, keď sme už stepovali pri bráne zbalení na odchod a čakali na mladšiu, zachrčal rozhlas, že sa spúšťa skúšobná prevádzka kĺzačky. Po 9-tich rokoch tobogán ožil. Pozreli sme so ženou na seba, pokrčili pleciami a vrátili sa s5. Náučný chodník sme najprv skrátili na jaskyňu, teraz padol úplne. Baby sa rýchlo hodili do plaviek a dali zopár jázd. Po piatej hodine sme konečne brány areálu opustili.

Revúcka vrchovina bráni prístupu severáku. Aj preto je voda v nádrži teplá.

    Medzi Ostranmi a Teplým vrchom sa ťahá nový povrch vozovky. Žeby som dnes, vo štvrtok, videl nejakú aktivitu popri ceste, okrem semafora, nemôžem povedať. Každopádne by mohli opraviť úsek aspoň do Kraskova. Prechádzame Hnúšťou, kde je oproti starej nemocnici cintorín. Aké symbolické a praktické.  Zastavíme v Tesco Hnúšťa. Cez cestu je futbalový štadión Iskra Hnúšťa. Príde mi názov klubu smiešny. V čase vlády robotníckej triedy sa tak volala pokroková masová detská organizácia. Zrovna Iskry sršia aktivitou na trávniku a cigáni pred obchodom. Poflakujú sa aj po všetkých mestských uliciach. Nie Iskry, ale Rómovia. Po šiestej sme v kempe. Baby zaujal včera leták s ponukou pizze s hranolčekmi. Mňa červený jeleň, ktorý ju piekol. Objednám teda dve pizze. Takmer po hodine mi volá donášač, že je na ceste. Vybehnem na parkovisko. "Pepčoun" v kovbojskom klobúku ma upozorňuje: "Dejte si bacha, účtujou si i dovoz". A přinese vám to zásahofka, uvidíte. No jo už jsou tady, zásahofka. Jak říkám". Skutočne vidím v diaľke blížiť sa čierne auto s českou značkou. Na boku má nápis "Zásahové vozidlo". Za dovoz si účtujú 1,50Eur. Nech nežerem, keď reštaurácia je pol druha kilometra od kempu. Na to, koľko im trvalo doviesť pizzu, je nedopečená. Hranolčekmi iba postrašená, ale úplne ju zabila Worchestrová omáčka. Načo ju tam dávali? Na šunkovej pizze rovnako šetrili. Iba názov šunková ju robí šunkovou. Dva kusy prekrojenej šunky uložené na syre nemožno považovať za
šunkovú pizzu. O5 ďalší lokál, ktorý doháňa niekoľko týždňový výpadok. Večer zabíjam komáre v stane a húka kuvik. Baby si našli v kempe kámošky spred dvoch rokov! Svet je malý, hlavne pod stanom.

Ľadová
    Keď píšem tieto riadky druhým očkom sledujem majiteľku, ktorá loví sieťkou žabky do plastového vedra. Divadlo pre deti z celého tábora. Ráno je krásne slnečné, slepice a kury nám vyzobávajú zvyšky pečiva po raňajkách. Na svoj slepačinec prísne dohliada kikiríkajúci kohút. Vidiecka idylka. V priebehu dňa sa počasie zmení. Inu, ako na horách. Prišla ďalšia partia z Hovadova. "Na Muráň ma nedostaneš!", ozýva sa hlas nejakej ženy zo stodoly. Väčšina kemperov ostáva na mieste, ovlažia sa v jazierku alebo len sedia pod plachtovým altánkom. Maximálne sa idú prejsť do okolia. Niektorí majú malé deti, takže veľa toho nenachodia, pre iných je relax ničnerobenie. A ja furt čosi hľadám. Kľúče, baterku, pero. Dnes sa k hľadaniu, už si nespomínam čoho, pridala aj žena. A na ďalší deň aj dcérka. Baby ráno kŕmili zvery. Bolo zábavné sledovať, ako mladšia nesie košík s pomyjami. Pred desiatou vyrážame do Brezna.

Z bývalej strážnej veže mesto plánuje spraviť vyhliadku.

    Sme v Rohoznej tretí krát, ale mesto vzdialené pár kilometrov sme ešte nevideli. Parkujem na námestí priamo v centre. Kúpim lístok na dve hodiny, ale ani ho nevyužijeme. Múzeum horehronskej kultúry otvárajú pomaly za hodinu a vlastne sa nám ..... ani nechce vidieť. Zlížeme zmrzlinu, vyberieme hotovosť, kúpime pohľadnice a nasadáme do auta. Trielime do Dobšinskej ľadovej jaskyne. Predtým volant skrútim o stoosemdesiat stupňov v Heľpe. Kvôli ničomu inému len pohľadnici. Dôjdem hore ku kostolu a zastavím pri krčme. Kto súcejší by vedel o pohľadniciach ako šenkárka? Nesklamala. Vraví mi, že hneď vedľa je obecný úrad. Vyjdem von a akurvát vidím odchádzajúcu pani. Vybehne i krčmárka a ukazuje v diaľke na starostu: "Idú na obed. Ale počkajte zavolám niekomu", hovorí krásnou mäkkou slovenčinou. Volá a potom ma informuje, že v kvetinárstve na hlavnej ulici majú pohľadnice. Z vďaky si v krčme kúpim nealko radlera, z ktorého si všetci štyria upijeme. Zastavím teda dolu pri obchode a beriem tri pohľadnice. Pokračujeme ďalej na východ. Kráľovná je vidieť, no za Telgártom brutálne leje. Ak by nepršalo, možno by sme si odskočili na meandre Hrona.

Len malý úsek z 283km dlhej rieky Hron nie je splavný. Od Červenej skaly už štartujú zdatní vodáci.

    Na parkovisku pri jaskyni nikto nevyberá parkovné, hoci nejaké tiky pán v zelenej vestičke má. Vyskočím z auta a vyberiem z kufra pršiplášte. Prebehneme pod strechu reštaurácie Ľadovka. Rozmýšľame ako ďalej. Navrhujem sa obliecť už tu. Baby odbehnú na turniketové WC. So ženou potom bežíme k autu sa prezuť. Babám topánky donesieme pod strechu. Kým toto všetko absolvujeme aj prestane takmer pršať. Šliapeme hore k jaskyni a zasa leje. Pred vchodom sa nahromadilo ľudí a dali skorší vstup. Stíhame len len. Jaskyňa baby očarila. Ani my so ženou si nepamätáme, ako pred 16 rokmi vyzerala. Prehliadka je krátka, ale o to krajšia. Uchvacujúce ľadové tunely, zakliata princezná, známa studňa, či ľadovec vysoký ako náš barák. Zaujímavá bola i plytká jama, ktorú veky hĺbi teplý vietor do ľadovca. Dážď vonku o5 ustáva. Po kratšej lesnej ceste schádzame dolu. I na tomto mini úseku sú ľudia neistí a pýtajú sa ma na cestu. Zastavíme sa pri  krátkom banskom náučnom chodníku. Mladšia z nepochopiteľných príčin reve. Najskôr od hladu. Je pol tretej. Preto stojím v najbližšej reštaurácií Ranč pod Ostrou skalou na ceste medzi Popradom a Rožňavou. Okolie pod Ostrou skalou je impozantné a dáva krajine svojrázny kolorit. Ako vo väčšine slovenských reštaurácií i na ranči silne krívajú služby. Nič nové, ďalší majitelia sa snažia dohnať stratu spôsobenú nedávnym zavretím prevádzok. Tak teda čakáme vo vnútri, kým si nás niekto všimne. Nedá mi to a idem sa spýtať, kde sa vlastne objednáva. Máme chvíľku počkať, obsluha sa ráči prísť ku stolu. O nejakých 5 min. prišiel čašník a napísal si objednávku. A tak zasa čakáme dobrú trištvrte hodinu. Servírka doniesla jedlo a mne ako poslednému. Avšak niečo iné, ako som si objednal. Vraciam tanier a ani netrvalo dlho a mal som na stole správne jedlo. Asi si len pomýlili objednávku. Žena mala presolenú omáčku, mne sa kúpali v soli zemiaky. Kuchár je buď zaľúbený mladík alebo starý ožran. Soľ úplne zabila chuť jedla. Polovička dostala tri malé kúsky bravčovej panenky. Takže príšerné. Z rozpačitými pocitmi odchádzame a nechávam iba symbolické sprepitné 1Eur. Zastavíme sa pri Chramošskom viadukte. Nejaký idiot zaparkoval takmer pod ním. Len neschodný terén mu zabránil ísť ďalej. Vraciame sa päťsto metrov s5 k prameňu Hrona. Už na počiatku silno crčí zo zeme ako slina cez deravé zuby. A znova sa vraciam k železničnému viaduktu. Auto síce žiadne, ale ľudí sa nahrnulo požehnane. Pre dobrý záber čakám, kým zmiznú v hustom poraste. 

Unikát svojho druhu má za sebou pohnutú históriu.

    Míňame ikonickú Chamkovu stodolu - chalúpku pod Kráľovnou, ktorá získala vo fotosúťažiach i nejaké popredné umiestnenie. Posledná zástavka je pri krčme v Telgárte, kde by mali byť informácie. A možno i pohľadnica. Tak nie, ideme rýchlo preč, lebo po okolí sa pohybujú všelijaké individuá. 

Čertova
    Keď píšem tieto riadky, práve mám za sebou masaker. Na onen svet som odpravil cvrčka. Keď nás už sympatická Moniqe zbavila žiab, nasťahoval sa k nám do stanu cvrček. Celú noc vydával to nemožné cŕŕs.  Ráno sa v ženskej umyvárke objavil pre zmenu nahý mačo mačo. Keď ho ženy upozornili, kde je len odvrkol, či to aj tak nie jedno a odpochodoval. Dnes sme mali menšiu turistiku, ale o to krajšiu. Zo sedla Zbojská sme zostúpili do Čertovej rokliny. Najprv som však odprevadil parnú zubačku z Tisovca. Meškala, lebo sa im pokazila sprievodná Karkulka. Chodník zbojníka Surovca je zaujímavý až v druhej polovici, za železničným viaduktom, keď sa ide roklinou. I predtým má zopár intresantných miest a čochvíľa sa brodíme vodou, či bahnom. Po daždi je to skôr Náučný blatový chodník tisícich brodov. Babám pomáhala nejaká partia svätuškárov so sestrou predstavenou. I tak sa mamina na jednej skale pošmykla a noha jej skončila vo Furmanci. Najlepší sú paličkoví. Nič to, že sa im ide zle pomedzi skaly a rebríky. Pevne držia sa svojich paličiek ako farár pátričiek. 

Malý Slovenský  raj.

    Ako som si na začiatku všimol, niektorí ľudia ani nevedia, kam idú. Potom majú mokré tenisky. Stretávame týpka idúceho opačným smerom. Úplny mešuge. Čaká na zubačku, kým pôjde z Tisovca a teraz sa len motá po rokline. Čertova dolina smelo konkuruje Slovenskému raju a dievky už ani inú turistiku nechcú chodiť. Rebríky a striekajúca voda spomedzi priečok ich chytila za srdce. 

Len zopár pohodených rebríkov, inak žiadne technické pomôcky.

    Obedujeme na lúke pred Zbojskou paštétové bagety. Okruh sme išli pohodovým tempom viac ako tri hodiny. Dnešnému dňu ešte nie je koniec. Ráno som začul v kempe čosi o sysľoch v Muráni. Preto sa kolesá Voxhóla o5 presúvajú cez Tisovec až do Muráňa. V dedine na križovatke ma zastavuje chlapík, že ďalej ako po koniec obce nedôjdem. Za dedinou je podmletá cesta. Pýtam sa ho, koľko je to ešte ku sysľom. Vraví, že takých dva a pol kilometra. Prejdem teda kúsok a vidím kopu zaparkovaných áut. Vraciam sa a parkujem blízko centra. Je dusno, ale slnko je za mrakmi a nie je tak teplo. Nuž pešo kráčame asfaltovou cestou vyše pol hodiny. Vidíme skutočne ako sa Huncovský potok za búrky premenil v bezohľadný živel a podobral cestu. Na povrchu sú zaschnuté nánosy bahna a komplet strhnuté zvodidlá. Ani krehká cesta nezabránila niektorým odvážlivcom predsa len sa dotrepať na lúku autom. Vidieť nebojácne sysle je zážitok. Na Bielych vodách je ich minimálne tisícka. Naša suchá žemľa im veľmi nevonia. Vidím ľudí, ako nesú celé vrecká so semiačkami. Mladšia zasa reve, že sa ich kožúška nemôže dotknúť. Nie je to tak celkom pravda, ale musí si uvedomiť, že sú to divé zvieratá. 

V júni tohto roka ratovali syslíky pred povodňami.

    Vraciame sa radšej k autu. Slnko pripeká. Zastavíme sa v Brezne, že si naposledy dačo napichneme na paličku pri ohni. Kupujeme párky všelijakej chuti a tučné rohlíky. Budú hotdogy. V kempe ma paštikár učí s pivkom v ruke, ako zakladať oheň. Ja všetko nahádžem na kopu a čakám, či sa chytí. On systematicky medzi dve polienka pekne naukladal od najmenších triesok na spodu po väčšie drievka na vrchu. Pod ne vložil všetok papier, čo bol vo vreci a každý z nás na opačnom konci papier podpálil. Oheň sa rozhorel našťastie rýchlo, lebo šak už ma aj opálený palec bolel. Akurát dym smrdel, keď na podpálenie dal namorené dosky. Narúbal normálne polená a mohli sme opekať. Hodili sme reč, že sme všetci Decatlonoví a čosi o stanoch. Za umyvárkami vyrástol megastan. Okrem skriniek na veci si doviezli aj pípu a sud piva. Opekať prišli ženy, chlapi sa kamsi vytratili. "Dúfam, že nechytia na mne plasty", hovorí jedna. "No ale už by sme mohli tie naše deti po troch dňoch aj umyť. Smrdia", hovorí ďalšia. Po chvíli sa pýta do vatry: A už sú tie špekáčky upečené?" Vravím: "No vyzerá, že hej" a v duchu si myslím "Panebože odkiaľ si?" Po večeri si nás odchytila i majiteľka a zaplatili sme jej za pobyt. Vyšiel na 117Eur, nechali sme jej 130. Baby večer okúsia chladnú vodu jazierka. Skáču, ale chlad je silnejší.

Záverečná
   Sedím v aute a nepíšem tieto riadky, ale šoférujem. Ráno je zahalené do závoja šedej hmly. Rozplynie sa až po deviatej hodine. "Bodlo by taklhe po ránu kafe", ozýva sa prebúdzajúcim sa kempom. Pepíka si nikto nevšíma. Z jeho stanu vybehnú deti. Ešte dlho počuť spokojné chrápanie. Niekto má asi v ušiach štuple ako babka. Balíme a odchádza aj polovica kempu. Dievčatá sa o5 krátko okúpu a potom sú na ihrisku, kým mi zmotávame karimatky, spacáky a nakoniec poskladáme stan. Pred jedenástou mávame holandskej rodinke na rozlúčku. Na obed zastavujem u Hoffera. Je horko ako na arizonskej Sonore. Vrchný pripomínajúci Švejka nás po polhodine čakania usádza. Nedeľné porcie sú o dve eurá drahšie. Ale veď nám ostalo jedla aj do druhého dňa. Na parkovisku zisťujem, že mi zmizla krytka na strešný nosič. Z autom sme na tejto dovolenke prekročili 100 000km. A stratili bezdrátové slúchadlo (zapadlo za sedačky).
Vzdali sme sa na pár dní pohodlia bytu a znova prežili príjemné dni vo svete, kde veci plynú prirodzene a sami. Po pár nociach sme si zvykli naostatok aj na spanie v stane. Kujeme plány aj na budúci rok. Pri Cerove, kde som vojenčil, je tiež holandský kemp, takže už pokukujeme po ďalšej stanovačke tentoraz na Krupinskej planine.

Spropagovali ju štúrovci, sprofanovali boľševici.

Knihy vs filmové spracovanie 24

Chladnokrvne zrežíroval v r.1967 R. Brooks. Film pochopiteľne nezachytáva všetko, čo T. Capote vo svojej knihe. V podstate sa však drží predlohy. Pery je v knihe opisovaný skôr kladne, ľútostivo, kdežto vo filme naopak.  Film je veľmi dobre natočený. No zaujímavý a cenený je aj film Capote z r.2005 o vzniku tejto knihy. Sám autor Truman Capote po napísaní románu sa nikdy nespamätal z toho, čo zažil pri písaní.
Ďalšie filmové prekvapenie a dokonca od českého režiséra V. Jasného prišlo v podobe sfilmovania poviedok Fajky od ruského spisovateľa I. Erenburga v r.1966.  Konkrétne tri poviedky. Prvá, Hercova fajka, je o umelcovi, ktorý sa pre neveru družky zbláznil a zostal mimo reality. Vo filme režisér paroduje natáčanie nemého filmu. Vo filme sa kupčí so striebornou líškou, v knihe s modrou. Inak epizódka sedí. Druhá je Lordova fajka, čo je celkom suchý príbeh ako celé Anglicko. (Si mohol režisér Jasný vybrať radšej poviedku Kapitánova fajka). Až na detaily, ako lordov výber milenca pre svoju ženu (na dostihoch, nestretla ho v parku) alebo scéna svadobnej noci (bafkal za dverami, ani ju nepobozkal) je  vcelku dôveryhodná adaptácia knižnej podoby. Posledná, tretia, poviedka je Fajka sv. Huberta. Taký tuctový príbeh. V závere filmu chýba smrť horára Kurta. Vo filme sa často spieva a spev tvorí predely jednotlivých scén. Gott a Matuška excelujú. V poviedkach sa síce tiež spieva, ale v iných scénach.
Známy realistický román G.Flauberta Pani Bovaryová bol sfilmovaný niekoľkokrát. Ja som vzhliadol najnovšiu verziu z r.2014 režírovanú nemeckou režisérkou S.Barthes. Film sa drží iba ústrednej témy, t.j života a pádu unudenej Emmy Bovaryovej a prakticky s knihou nemá veľa spoločného. Preto ani nebudem ďalej písať rozdiely.
Román o zbytočnom človeku Oblomov od I. Gončarova nakrútil v r.1980 známy N.Michalkov. Objemnú 500 stranovú knihu je obtiažne zrežírovať (už len z dôvodu bohatého vnútorného sveta Oblomova), preto i film ma podtitul "Niekoľko dní zo života I.I.Oblomova". I tak trvá snímka vyše dve hodiny. Film začína celkom verne podľa knihy. Nevystupuje v ňom toľko postáv a dejových línií, ale napr. sluha Zachar je zobrazený veľmi vierohodne. Film sa vracia stále do Oblomova detstva, ale v knihe sa v ňom toľko nevŕta a Gončarov nehľadá príčiny Oblomvho správania v detstve ako sa snaží režisér filmu. V druhej polovici filmu sa už režisér odkláňa od knihy a dej zrýchľuje. Vymyslená je scéna s kríkom i tricyklom. Po poslednom dni Oblomova s Oľgou a Alexjom, už dobehne dej iba s rozprávačom. Film končí poeticky, keď Oblomov syn uteká dodiali mame naproti. Slušná adaptácia, v ktorej zaznejú hlavné myšlienky diela.

Pohronský Inovec

Názov expedície: Andezit
Heslo: Namiesto železného kríža srnka na nás zíza.


  Každý pekný víkendový deň schosnujeme výlet. Dnes sme o5 pribrali do auta premiérovo ďalšieho pasažiera, či pasažierku, konkrétne kámošku staršej dcérky. Dievčina nebola ešte ani v Tatrách, tak sme ju zobrali na testovaciu túru do pohoria Pohronský Inovec nad Novou Baňou. Vyrážali sme pomerne skoro, hoci to ani nebolo nejak nutné. Ráno som ešte kúpil čerstvý chlebík a čabajku. Ani jedlo nebolo nutné, lebo mamina napiekla sladké šatôčky a mne po včerajšej pizze bolo všelijako len nie dobre. Bolo teplo a šli sme naľahko. Po ceste je občerstvenia dosť, preto sme ani veľa vody nebrali. Po poldruha hodine zastavujem pred zastávkou v dedine Stará Huta. Najprv omrkneme miestny vodopád, lebo tuším, že poobede sa okolie upchá autami. Natrieme sa opaľovacím krémom, na plecia batohy a môžeme vyraziť. Pešo sa vydáme zhruba päťsto metrov k Starohutskému vodopádu. V lese je množstvo popadaného sopečného andezitu. Upozorňujem na to baby. Vzápätí sa ocitne v batohoch pol kila šutrov. Po miernom stúpaní popri potoku sme o chvíľu pri nevysokom vodopáde.

5m vysoký Starohutský vodopád je najmohutnejší vodopád na strednom Slovensku.

   Nejaký pár má na trojnožke fotoaparát a fotia si vodopádik o dušu. Pobehuje chalanisko po okolí      Ja hovorím, že mám rovnaký statív, ale nechce sa mi ho trepať a môj statív je skala. Na to chlapík navrhne, že mi požičia svoj.  Slovo dalo slovo a z tašky vyťahujem nadstavec na foťák a šup už je na statíve. Volám na baby, ale pre hukot vody nepočujú. Až keď chalanisko zahučí viac než valiaca sa voda, otočia sa za nami. Zavolám ich k vodopádu, nech sa zvečníme. Idú horšou cestou zvrchu a mamina si udrie koleno. Týpek nás vyfotí, lúčime sa a ideme nas5 k autu. Prichádzajú rodinky s deťmi. Zdiaľky sa mi zdá, že mám zatarasenú cestu von. Našťastie mi nechalo červené Suzuki miesto na vycúvanie. Prejdeme vyše kilometra k odbočke na Drozdovo a auto parkujem v blate pri spílených kmeňoch. Zadné koleso pre istotu podložím kameňom. Po zelene označenom chodníku sa vyberieme miernym stúpaním hore. Po pravej strane vidíme strechy chát strediska Drozdovo. Počujem i charakteristické šuchotanie lana a zvuk motora lanovky. "Šak sa nelyžuje teraz. Jak to, že ide? Čo to je?", pýtam sa. "Očujem aj ovce. Čo sa vozá lanovkou?" "A bohvie, čo ty očuješ", na to polovička. Výhľadu bránia statné buky a smreky. Les striedajú čistinky až vyjdeme na veľkú Loksovú lúku. Farebný koberec pod nami, zelené stromy vôkol a sýto modrá obloha tvoria nádhernú scenériu začínajúceho leta. Napájame sa na Rudnú magistrálu. Niekde na lúke stojí osamelý strom ako neprístupný solitér. Inde strom obkolesujú a akoby podopierajú menšie stromčeky na jeho dlhej púti.

Romantické miesto pod Inovcom - Loksová lúka.

    Smerujeme k hríbku. Odpočívajú pod ním dvaja týpci dakde z okolia. Počujem cssst asociované k otváraniu plechovky piva. Hodíme s nimi reč a zároveň sa posilníme ochutenými suchármi. Z lúky je pekný výhľad na Vtáčnik a v diaľke o5 komín "spaľovne" na Krížnej. Biele drevené "píšťaly" zastoknuté do hŕby kamenia vyznačujú hranice krajov. Aspoň som na ich inú funkciu neprišiel. Pokračujeme za rampou po Rudnej magistrále. Za polomom a mokradinami sa ponoríme znova do lesa. Decká skáču cez polámané konáre a kričia: "Parkúúr!". Pred krízou mladšej nás spasí pri poslednej lúke plachá srnka, ktorá sa mihne pred očami. Pre deti dych vyrážajúci zážitok a máme o čom hovoriť až na vrchol. Mladšia sa pýta: "A tati? Prečo je šedá a nie hnedá". " To bude stravou, tu žije v divočine a srsť sa prispôsobuje ", neisto hovorím a pravdepodobne aj fabulujem. Pravdepodobne sa nám jej srsť len na svite slnka javila iná. Posledný strmší úsek a sme pri skale, ktorá znamená vrchol Veľkého Inovca. Do skaly osadená mramorová doska, ale za ňou je už hríbik a farebný znak Slovenska namaľovaný na sopečnej skale vyvrátenej zemou v štvrtohorách. Zápis do vrcholovej knihy, náš hosť mal tú česť nalepiť nálepku a kocháme sa vyhliadkou. Nie je veľká, vľavo vidno len Štiavnické vrchy so Sitnom a priamo pred nami Podunajská pahorkatina. Niekde v diaľke bude Dunaj a nad ním sa čnie pohorie Mátra v Maďarsku. Dobiehajú chlapíci z Lokosovej lúky a o5 počujem krátke cssst. Padlo ďalšie pivo. Zrovna, keď myslíme na spoločnú fotku, dovalí sa skupina mladých ľudí a zaberú celú skalu so znakom. Otvoria poloprázdnu fľašku nejakej slivovice a už putuje štamperlík. Kde je nejaký soplík z Číny? Nevyzerá, že by sa poberali preč a drahá ich preto poprosí, nech poodstúpia a môžeme sa zvečniť. Ochotne tak urobia.

901m vysoký Pohronský Inovec.

    Od vrcholu je iba päť minút k chate. Nie je skaly, kde by ktosi nezostal odpočívať. I tu prišiel ku koncu svojej životnej cesty istý Jožko Kvaššay. Z murovanej chaty vyzerá lepší výhľad. Pod nami Tekovské Nemce, diaľnica, ktorou je veľmi pomaly, ale isto pretkaná naša krajina, Čaradice, za nimi komíny Mochoviec a nekonečná rovina Podunajskej nížiny. Chata je veľký murovaný dom v trvalej rekonštrukcii. Momentálne osádzajú nové okná, o čom svedčí prítomnosť nákladného auta a dvoch starých majstríkov. Vchod je z boku úzkymi dverami. Idem na rekognoskáciu útrob chaty. Nazerám dovnútra až si ma všimne práve obedujúci chatár Jano s dlhými striebornými vlasmi zopnutými do copu. Má živé modré oči a krivé nohy. Pýta sa ma, čo by som rád. "Len niečo na pitie, ale musím si priviesť posilu". Pýtam sa ho na pohľadnice, ale okrem magnetiek a nálepky na drevenej stene tatranského typu nie je nič. Vraj som druhý, čo sa na ne pýta. Neprejde ani päť minút a znova sa nejaká pani pýta na pohľadnice. Záchod je v príšernom stave a baby posielam radšej vykonať potrebu v lese. Vytratím sa z chaty von a ženy sa pýtam, či si dá kapustnicu. Idem teda dovnútra s posilou detí a čakáme pri pulte. Majú v ponuke i boršč, tak posielam najmenšiu, či mamina si nedá kapustu s cviklou. Áno. Deti zoberú fľaškové kofoly, mamine lokálne pivo a ja čakám na polievku. Platím 8Eur. Beriem aspoň nálepku a opečiatkujem si ju. Jano vyťahuje papierik, nech si orazím ten. Urobím mu radosť a buchnem dve pečiatky na poznámkový papier.  Čašníčke vložím do rúk pre zmenu našu nálepku. Odbehne s ňou kdesi do kuchyne a nedôverčivo opúšťam vnútro chaty. Nálepka sa na latkovej stene predsa len ocitne, ale nedrží. Nakoniec ju prišpendlia. No neviem s predstaviť, koľko vydrží na stĺpikoch vonku kdesi na Minčole. Dávam jej rok, maximálne dva. Zjeme slivkové a čokoládové šatôčky, spláchneme kofolou. Mamina si pochutí na boršči. Chleba so salámou sme sa celou cestou ani nedotkli. Mladšia je síce stále hladná, ujedá si cestou so zemiakových tyčiniek. Baby sa húpu na povrazovej hojdačke. Sú dve hodiny načim sa pobrať dolu. O5 prišli chlapi z vrchu a chystajú sa opekať vonku v krbe. My dvíhame kotvy a po žlto-modrom chodníku ideme dolu popri studničke-žumpičke. O5 sa strieda les s lúkami. Kde došla na značenie žltá farba, je medzi bielymi pruhmi veľké Ž. Za bizarným značením sa odpájame od žltej a pokračujeme doprava po modrej k Drozdovu. Na poslednej lúke mi to nedá a obohacujem zbierku herbára o kukučku obyčajnú.

Pri Drozdove.

    Počujeme praskanie konárov a naľavo od nás sa mihne ďalšia srnka. Sme kúsok nad strediskom.  Baby majú zasa tému. Nie divina, ale miznutie ľudí na Tríbeči a Žibrici. Vravíme, že v novembri, keď sa ľudia tratia ich tam vezmeme. Míňame ranč s koňmi a sme na asfaltovej ceste. Navigácia nás usmerní doprava a dolu k vlekom. Chata Drozdovo je zatvorená. Vypasený pánko sediaci pri vchode vraví, že dole je otvorený bufet. Poza chatu pri rôznej mechanizácii sa niektorí kotúlajúc, iní slušne pešo dovalia k vlekom. Naozaj sme cestou hore počuli drnčať vlek, ale nevozia sa na ňom ovce (tie sa pasú vyššie), ale cyklisti! Ešte som takéto využitie vleku nevidel. Nuž nie je v zime snehu, šikovné hlavičky napadlo vybudovať strmhlavé trate popri lyžiarskom svahu. Keby som mal menej rokov, trúfol by som si, ale teraz sa dolámať veru netúžim. Videli sme i sotva prváčika ako zaflekoval na horskom bicykli popri nás. Že je to riskantná jazda sme sa presvedčili vzápätí, keď chalanisko nasadol do džípu a juchal do polovice kopca ratovať cyklistu. I záchranár s medicínskym kufríkom na štvorkolke sa zdalo, že ide ratovať, no vybral sa opačným smerom. Možno lepšia cesta, ktovie. Defibrilátor, ktorý si hodil za seba dával zlé tušenie. Posledný krátky úsek lesnou cestou a sme pri zbernej nádrži, kde máme auto. Konečne som nevidel na túre nikoho s vechťom cez tvár. Život sa dostáva do normálu, i keď už nebude taký ako predtým. Odkopnem kameň a môžeme ísť. Deckám som sľúbil zmrzlinu, preto zastavujem v Novej Bani. Popri múzeu, ktoré je zatvorené v sobotu (konajú sa v ňom totiž svadby) zídeme námestím dolu k Balkánskej zmrzline. Na to, aké je mesto diera, majú v ňom chutnú zmrzlinu. Majitelia sú podľa prízvuku skutoční Balkánci. Nech im zmrzlináreň dlho v kvalite vydrží. Potom už len západným smerom domov. U babky sme si opiekli párky a syr. Pekný, nenáročný výlet za nami. Naša nová turistka obstála na jednotku, len si bude musieť zadovážiť lepšiu obuv.  Doma bolo počas dňa rovnako živo, keď sa sused pobil s chlapíkom, ktorý mu stál v ceste so sťahovákom.

Bralová skala a Hájska skala

Názov expedície: Kartografi
Heslo: Pod skalou je diera, domov malého netopiera.

    Využívame jeden z mála májových, ako tak pekných, víkendových dní a vyberieme sa na nenáročnú turistiku do neprebádanej krajiny Žiarskych vrchov. Tentoraz nepôjdeme tou istou cestou s5, ako zvyčajne kvôli autu, ale spravíme si okruh. Viazaní sme teda na vlakový spoj, a preto baby budím po pol ôsmej. Rád by som vypadol, čo najskôr, keďže netuším, kde zaparkujem ani koľko potrvá cesta. Vlak chodí z Ráztočna každé dve hodiny.  Napokon sme pol hodiny čakali v aute na stanici v Ráztočne, za čo som si vyslúžil trocha chladnej sprchy od posádky. K tomu ma schladilo aj vonku, lebo fúkal studený vietor. Takže som si mohol vybrať. Ale lepšie bolo sedieť vo vnútri. Stanica opustená ako Aupark v čase pandémie. Štvrťhodiny pred našim spojom do Rematy prišiel vlak ťahaný Okuliarnikom z opačného smeru, od Handlovej. Dúfam, že kupéčkami z čias vládnutia robotníckej triedy nepôjdeme. Vystúpil až jeden cestujúci. Pekná diera. Vidíme krúžiť po dedine Oktáviu s českou značkou. Nejaké ženské hľadajú miesto na zaparkovanie alebo karanténu. Ja som auto nechal za staničnou budovou. Aby nezavadzalo. Odtrhol som jednu žltú kozobradu do herbára. Kým sme sa vrátili zvädla ako olympionici tento rok. Po jedenástej sa začali trúsiť na stanici ďalší turisti. Rovnako ako my, vystúpili v Remate. Počujem klepot vlaku, nasadzujeme rúška a šatky. Zo zákruty sa už rúti malý motoráčik. Nastúpime do "bagety" a vtom si spomeniem, že sme mohli dievčatám zobrať preukazy na vlak. Minieme vegetujúce kravy na lúke a vzápätí sa ocitneme v tme prvého krátkeho tunelu. Myslel som, že na trase je oba jeden, 300 metrový pred Rematou. Ale do zeme sa ponoríme až štyrikrát na 13km dlhom úseku. Príde sprievodkyňa s ledabolo nasadeným rúškom a ja šatku vyhrniem na nos. Zaplatíme niečo vyše 2Eur. Charakteristické kodŕcanie vlaku po spojoch koľajníc tudu dadam sa nepáči mladšej a už nechce takýmto vlakom cestovať. Hadíme sa v okolí Handlovej a prakticky ju celú vôkol slučkami obídeme. V poslednom tuneli brzdíme a tuším, že pôjdeme dolu.

Remata bolo prvé lyžiarske stredisko s umelým osvetlením na Slovensku.

    Vystupujeme na vyvýšenine nad rekreačným strediskom. Názov Remata je odvodený z latinského heremita, čo znamená pustovník. Rekreačné stredisko vzniklo pre leňošenie robotníkov budujúcich železnicu pred sto rokmi. Vyfotím si Pekelský tunel a širokou lesnou cestou ideme cez trať smerom k hotelu. Sme na náučnom chodníku. V Ráztočne sme videli poslednú tabuľu pod číslom 12. Zaujímavý je tiež Bralský viadukt vysoký ako osem poschodový činžiak. V okolí hotela je mŕtvo. Veľký krytý bazén, gýčová fontánka na priečelí v zadnej časti. Len popri dvoch chatkách stúpa dym. Niekto si ich prenajal na víkend. Snažím sa dobiť do horského hotela. Vidím recepčnú, ale vracia sa po rúško. Až chránená mi otvorí dvere. Hotel zdá sa funguje, i keď je prázdny. Kúpim si pohľadnicu a idem k babám. Nad nami sa čnie prvý cieľ-Bralová skala. Poza rezort a turistickú ubytovňu ideme do lesa. Blíži sa obed a vidíme pred sebou prudký stupák. Preto mama vyťahuje cukry v podobe bábovky s malinami. Každý zje po dva kúsky a fučíme cik cak do kopca. Samozrejme sa dostaví kríza a tentoraz reve pubertiačka. Mladšia zvládne stúpanie celkom v pohode. V polovici stretáme cyklistov rútiacich sa dolu. Niektorí menej odvážni si tátoša cez skaly prenesú. I vojaci, ktorí nás obiehajú majú čo robiť. Ešteže majú zo sebou podporu v podobe korpuletnej psychologičky. Po chvíli sme na hrebeni a žltý chodník sa spája s červenou cestou SNP. Pred vyhliadkou je stožiar telekomunikačného vykrývača. Ako klimatizácie slúžia jednotky z našej firmy. Odmietam pózovať pred starým logom spoločnosti, taký úchyl nie som. Zo skalného brala sa naskytne impozantný výhľad na Handlovú obklopenú Vtáčnikom a Žiarskymi vrchmi. Naľavo sú vidieť Kremnické vrchy s charakteristickým hríbikom vysielača na Skalke. Napravo Prievidza a Bojnický zámok. Za nimi Rokoš i Považský Inovec je vidieť. Stojíme pomerne v závetrí, takže vietor na nás nedočiahne. Sme však spotení a začína nám byť zima. Preto sa hýbeme ďalej po červenej značke. Nezabudnúť na nálepku kapybár a ponoríme sa nakrátko do lesa.

Kopec Bôrová slúži aj paraglajdistom.

    Po piatich minútach sa les tratí a sme na lúke. Míňame piaty info panel z dvanástich. Krásna vyhliadka na Kremnické vrchy a dedinku Sklené. Schádzame dolu po Sklenianskej lúke. Počujem streľbu, niekde vpravo je strelnica pre chudákov, čo sa nevybúrili na vojenčine. Svedčia o tom aj valy a autá pri nejakej budove. Uprostred lúky sme na poľnej ceste a o5 stúpame hore. Sme pri hríbiku. Červeno označený chodník pokračuje na Chrenovské Lazy a ďalej na Malú Fatru. My ho však opustíme a napojíme sa vľavo na modrý, smerujúci do Ráztočna. Vábne rozkvitnutá prvosienka ma naštartuje a začínam bláznivo trhať takmer všetky kvety. Nech obohatíme herbár. Klinček, zvonček, čermeľ. Kým prídeme k autu obohatím zbierku akurát o guču kvetov akoby vybratých krave z papule. Motajúc sa po lúke pokračujeme smerom na juh. Preklenieme lúčny kopec a sme pri chatkách. Na betónových základoch je posadené torzo starého železničného vagóna bez podvozku. Čerstvý zelený náter dáva tušiť, že v ňom ktosi pobýva. Pri bližšom prieskume zistím, že v ňom budú mať základňu baníci. Pred ním je totiž škriatok na kamennom múriku a sviečky. Sadneme si ku stolom a dáme si neskorý obed. Obľúbená suchá klobása. Baby objavia húpačku a vyvádzajú na nej. Stretáme blúdiaci pár. Evidentne hľadajú nejaký vchod. Potom, čo sa vyberieme dolu lúkou, idú za nami. O5 sa na malú chvíľu ponoríme do lesa a sme na Hájskej skale. Má dve vyhliadky. Jedna je nad jaskyňou a druhá, aj s lavičkou trocha nižšie. Slniečko konečne hreje a je nám teplo. Zbavujeme sa búnd a dáme si iba mikiny. Minieme posledné syrové tyčinky. Pár nás dobieha a dievčina sa pýta na vchod do jaskyne. Vravíme, že netuším a oni nečakajúc idú dolu. Keby však mali chvíľu strpenia, mohli sa s nami k diere dostať. Viem, že bude dakde pod nami. V skalách, kde inde? Tak je to napísané aj na info tabuli. Vydám sa kúsok po modrej, ale tá ide do lesa. Navigácia mlčí, je slepá. Pod skalami však vidím chodník a rozhodujem zísť dolu. Jaskyňa tam niekde predsa musí byť. A tak sa dáme cestou necestou, v jednej ruke zvädnuté kvety a v druhej stískam tablet, dolu. Po pár metroch skutočne objavíme úzku dieru a tabuľku pri nej. Takže sme ju napokon našli. Skladám dolu batoh a vyťahujem čelovky pre baby a ja beriem do rúk baterku.

Zadymené steny sú dôkazom, že už pračlovek obýval jaskyňu.

    Vchádzame do diery, kde je blato a liapeme sa po skalách hore jaskyňou. Mamina nás odfotí, ale do tmy s nami nejde. Drbnem si hlavu a skalu a uvidím svetlo. Neviem, či tancujú hviezdičky okolo mojej hlavy alebo je tam ďalší vchod. Druhá možnosť je správna. Vchod je však nad kolmým, i keď nie vysokým zrázom. Ideme ďalej do útrob. Zatiaľ vidíme len príšerných veľkých pavúkov s ešte strašnejším menom Meta temnostná. Utkali si tie svoje husté pasce našťastie mimo trasy. Zrazu sa ocitneme v nejakej väčšej miestnosti. Mladšia kričí, že vidí len hovná na zemi. Nad nami je v úzkej štrbine malý netopier. Namierim naň lúč baterky a pomaly sa ospalo zasunie hlbšie do škáry. Ešte tradičné zhasnutie svetla, sekundový pobyt v tme a ideme s5. Vonku chcú ísť dievky ešte raz, ale ja už zostanem s maminou pri jaskyni. Skúmam cestu dolu. Poniže vidím lesnú cestu, len sa na ňu nejako dostať. Nahodíme batohy a šmýkaním sa pomaly dostávame dolu. Na skalách je veľa horolezeckých stien. Od stupňa IV po VII, teda ku.va ťažké. Zopár pádov na zadok a sme na lesnej ceste. Za pár minút sa napojíme na modro značený chodník. V lese pred dedinou nám čosi hnedé prebehne pod nohami. Staršia zvýskne. Je to len veverička. Tipujem, kto je viac vyplašený. Mamina prejaví svoje orientačné schopnosti a vedie nás cez lesnú "akože" skratku. Cestička mizne a doslova sa predierame cez kríky trniek. Ale objavíme krásne fialové a ružové kvety orlíčka obyčajného. Odšklbnem posledný prírastok do zbierky.  Robíme si z nej srandu, že sa minula povolaním a mala byť kartografička. Objavujú sa prvé chalupy a sme v dedine. Križujeme cestu ženičke s čerstvo pokosenou trávou. Pár metrov a sme na stanici pri aute.

Hájsku skalu tvoria krasové útvary, tzv. škrapy.

    Tradične McDonald. Tentoraz si skontrolujeme obsah tašiek. Najeme sa až doma. A z Prievidze rovno domov. Za Zemianskymi Kostoľanmi obchádzame čerstvú nehodu Octavie, ktorá skončila v priekope. Policajti riešia, zakrátko sa ozve správa i v rádiu. Nový asfaltový koberec je konečne natiahnutý medzi Havranom a Topoľčanmi, no v Topoľčanoch je vozovka príšerná. Niektoré kvety sa po podaní vodnej infúzie spamätali a aspoň po jednom ožili pre potreby herbára.
V okolí Handlovej je ešte pár atraktívnych miest a určite sa sem vrátime.

Modráčik.

Súľovské skaly

Názov expedície: Klobása
Heslo: Na Súľovske skaly veľa ľudí sa valí.

   Asi najväčšou atrakciou, okrem našej rodiny, a hlavne ľahko dostupnou sú na Považí Súľovské skaly. Májový víkend po uvoľnení opatrení nám to iba potvrdil. Hoci sme na skalách boli, kývli sme švagrovi na výlet. Otestujeme ich fyzickú pripravenosť na náročnejšie túry. V podstate sa ani nedalo cúvnuť, kapybary sa tešili na surikaty. Plány sú smelé = turistiku zakončíme opekačkou pod hradom. V prvom rade však dostal prednosť havkáč a čakali sme, kým ho vyšetria. Vyrážali sme teda veľmi neskoro, o štvrť na jedenásť. Pred odbočkou do Súľovskej doliny som už videl autá, ako sa ženú rovnakým smerom. Tušil som, že bude problém zaparkovať. No že ma čaká Armagedon som si nepredstavoval. Dohodli sme sa, že zaparkujeme v strede dediny odkiaľ je rovnako ďaleko k skalám aj k drevenému zázraku. V dedine rady štvorkolesových miláčikov ako nasadené buriny pri ceste.  Bez šance zaparkovať. Nie som sám. Po uliciach je viac návštevníkov ako obyvateľov pokojnej dedinky. Prejdem celú dedinu a idem s5. Nič. Otáčam sa komusi vo dvore a znova idem do dediny. Žena voláre zbytku expdície, nech zaparkujú hocikde, kde to len bude možné. Znova sa otáčam a idem ku skalám. Niekto odchádza z plateného parkoviska a v okamihu sa pichnem na jediné voľné miesto. Švagor, a na kapybár prekvapenie, ďalšie auto zaparkuje kúsok od nás do reťaze. Hneď sa k nám blíži pani, ktorá zinkasuje 3 Eur. Pýtame sa, či zažíva pravidelne takéto nápory. Vraj tento rok je prvýkrát toľko turistov. Z áut sa vykľuje partia 13 ľudí, ktorí idú pokoriť skaly a vypáliť hrad. Pozdravíme sa buchnutím lakťov, keďže paprče dnes neradno podávať. Vedením expedície poverili kapybary. Posilnení pivom, rozbehli sme sa živo. Hneď v úvode je prudšie stúpanie. Sprvu cez skaly, potom lesným chodníkom. Chvíľu trvá nudná cesta lesom, kým sa vyšplháme ku skalám. Najmenšej surikate sa akosi nechcelo, keď uvidela strminu pred sebou. Rodičia ju ťahajú hore, namiesto toho, aby si sama našla cestu a len ju podopreli. Ani plátienky na nohách jej na komforte nepridajú. Konečne sme na plošinke pred gotickým oknom.

Zlepenec dolomitových skál "Organy" s gotickým oknom.

    Fotíme, kocháme, padáme, motáme. Prešla hodina a sme v štvrtine cesty. Najstaršiemu dochádza trpezlivosť. Oddeľuje sa vrcholová skupina, ktorá sa pokúsi dobiť Bradu. Pridám sa k nim. Kapybarám nechávam proviant. Driapeme sa pomedzi úzke skaly a nízke kovové rebríky. Frflem na ľudí idúcich opačným smerom. Dostávam odpoveď, že cesta je obojsmerná. Posledné šmykľavé stúpanie a sme na hrade. Veľmi sa mi nechce, ale idem s ostatnými do vnútra zrúcaniny. Postojíme a uvoľníme cestu schádzajúcim von. Na hrade je neskutočne veľa ľudí. Brzdí hlavne úzka štrbina. Znechutený idem rýchlo dolu. Už došla aj pomalá skupina. Niet sa ani kde postaviť, čo je pod hradom ľudí. Je pol druhej a jesť budeme prinajlepšom o hodinu. Dám si aspoň sušienky. Brada padá, rovnako ako prieskum hradu surikatmi, zabudnime i na magickú búdu. Ako v diaľke vidieť, je pred ňou pekná rada ľudí. Nerozumiem, čím je búda, vyzerajúca ako strecha z kostola sfúknutá tornádom, tak strašne zaujímavá.  Zahltila malú obec turistami, preto sa jej chcú dedinčania zbaviť. (O pár dní ju skutočne rozoberú a dosky hnijú v stvoriteľovej záhrade). Nebeský pokoj, tobôž dych vyrážajúcu scenériu v nej dnes určite nik nezažije. Zakvačíme sa na dlhom rebríku a schádzame dole. Snáď si na lúke pod hradom opečieme klobásky. Mladšia kapybara sa ipt duje a uteká nám. Zdržíme sa pri vyhliadke, kde baby obdivujú ovce v doline ako keby ich v živote nevideli. Počujem dolu hlasy a dúfam, že sa bude dať opekať. Ľudia však len sedia na pováľaných pňoch a ohňa nikde. Zbadám iba rozprášený popol. Dole pri studničke však vidím ohnisko. Hladoši zamieria tam, no švagor upozorňuje, že v okolí sa nesmie zakladať oheň. Oficiálne ohnisko je dole nad salašom. Keby som si prečítal drevenú info tabuľu č.8 nemusel som sa tu motať ako prd v debni. Zavolám teda deti hore a pokračujeme dolu lesnou cestou. Skaly nás opúšťajú. Nezbadáme skratku k ohnisku a pekne si nadbiehame. Po pol hodine sa ocitáme na lúke s lavičkami, stolmi a rozkúreným ohniskom.

Súľovské skaly s Bradou pri pohľade od ohniska.

Už ma ani neprekvapuje veľa ľudí. Švagor sa spýta, či sa môžeme pridať. Na erárnom rošte sa opekajú dve klobásky a jeden chalan si opeká špekáčku. Mládež v dobrej nálade zabudne na klobásky a stanú sa z nich uhlíky. Dochutia ich pováľaním po zemi. Spálený a hlinou obálený párok už vskutku nikto nechce a skončia smutne obďaleč v tráve. Niektorí sú viac smädní ako hladní a zídu dole k salašu. Chladným horkým mokom sa vychladia, no kým vyjdú hore sú znova vyhriati ako pekáč na bábovku. Medzitým opekám, čo príde a čo je narezané. Deťom sa pri horúcom vzduchu z ohňa nechce opekať a robia tak len symbolicky. Dievčatá nachystajú zeleninu a chlieb. Odkusujem z chutnej klobásy a zajedám kváskovým chlebom. Až na dva špekáčky sa pojedlo všetko. Okolo štvrtej je načim sa pobrať domov. Ktosi vymýšľa ísť cez dedinu a zapadnúť v krčme, ale cestu k autu by sme si dosť natiahli. Spodnou cestou sa teda vraciame na okruh vedúci k parkovisku. Najunavenejšia surikata si omočí nohy v potoku.  Rozlúčime sa s partiou a za hodinku stojíme v domácej krčme, keď už sme babám sľúbili kofolu.
Ešte sa k skalám a hlavne na Bradu vrátime, keď nebude hroziť pandémia ľudí. Súľovské skaly pritom netvorí iba jedna časť. Ďalšie pekné skaly s výhľadmi sú aj na opačnom konci, južnej strane.
Keďže sme včera boli za Žilinou na Minčole, svokor podotkol, že sme mohli kdesi v Súľove prespať a nie sa vracať dve tretiny cesty s5.

Dedinka Jablonové a v pozadí Javorníky.

Minčol

Názov expedície: Kuracie a ostatné
Heslo:  Krásny výhľad na Minčole, ani sa nám nechce dole.

    Dnes si baby privstali, ale nenhnal som ich. Krátko po ôsmej sa kolesá Voxhóla roztočili smerom na Žilinu. Počasie vyzerá fajn s vysokou oblačnosťou a slabým vetrom. Dohľadnosť nie je ideálna, ale celkom slušná. Popri vysokoškolských internátoch, cez nekonečne dlhú Rosinu idem na koniec Višňového. Je pol desiatej a autá sa hromadia pred závorou. Nejaká plocha je v okolí ruiny družstva, tak zacúvam do rozbahnenej cesty. Posilníme sa cukrami a podliezajúc rampu, ktorú sem prdli tunelári sa ocitáme vo Višňovskej doline na modro označenom chodníku. Z jednej strany potok Rosina a z druhej kolmé steny vrchu Hoblík. Na križovatke Pod Hoblíkom prekročíme potok a začína stúpanie.

Niekde za polovicou túry. Pohľad na Hoblík a Stráňavy.

    Zhadzujeme zo seba mikiny a fučíme hore. U mladšej sa dostavuje známa kríza. Pod nami tunel Višňové. Po pol hodine vidíme zhrdzavený lyžiarsky vlek. Napravo je zopár chatiek. Zrovna tam prišla rodina a chystajú opekačku na chate. Pomerne zachovalý retrak dáva tušiť, že svah Holý diel v zime funguje. Chvíľu si odpočinieme a vydávame sa lesom popri vleku prudkým stúpaním hore zjazdovkou. Križujeme cyklistickú cestičku. V polovici kopca sa vydýchame a šliapeme ďalej. Na nejakých 350m treba nabrať 130m výšky. Za svahom sa stúpanie zmierňuje, o5 obklopení hustými ihličnanmi ideme širokou lesnou cestou k ďalšiemu hríbiku Pod Rovňou. Zostávajú nám necelé dve hodiny k vrcholu. Pohodlnou cestou, sem tam s malým stúpaním, kráčame na sever. Odkrývajú sa konečne výhľady na Hoblík i hrebeň Malej Fatry s Malým Minčolom. Veľký sa skrýva za kmeňmi stromov. Čaká nás ešte dosť stúpania. Drahá kontroluje výškomer a máme pred sebou vyše 300m. Za studničkou stúpanie naberá na grádoch. Staršia pubiška dostáva krízu. Odpočívame v polovici stúpania s výhľadom na Rajeckú kotlinu s hradom Lietava. Odhadujem k vrcholu je taká pol hodina. Vyjdeme na rovinku a odtiaľ začína skutočne prudký, ale posledný stupák hore. Najprv lesom, potom stromy miznú a objavuje sa tráva s kríkmi čučoriedok. Vyzerajú vysušené alebo napadnuté škodcom. Zakrátko sme pod vrcholom, kde je impozantná vyhliadka na Žilinu a Žilinskú kotlinu. Fotím a baby pokračujú pár metrov ku krížu, kde je konečná. Na kopci sa drmolí dosť ľudí a nedarí sa mi spraviť nejaký pekný záber. Väčšina ide zo Strečna alebo Krížavy.

Posledný výrazný vrchol Lúčanskej Malej Fatry.

    Na severnom svahu si nájdeme v lúčnej tráve pohodlné miestečko na sedenie. Pod nami Vrútky a Martin, na ktorý vrhá po celý čas tieň cirový mrak. Turčianska kotlina v zajatí Fatier ako na dlani. Pátram po letisku, ktoré nájdem na severovýchode mesta. Nejaké vetrone pokorne sklonené čakajú na vlečnú. Šedý had novej diaľnice a komplex železničných opravovní. Namierim radšej binokulár vyššie na kopce a hrebeň Veľkej Fatry. Na juhovýchode Krížna s charakteristickou "spaľovňou". Vpravo od nej Ostredok. Spomíname na Kráľovu studňu. Mamine sa tam páčilo a rada by sa ta vrátila. Ale už nie autom k horskému hotelu. Uvažujem nad tým a keďže viem, čo by ma čakalo, trúfol by som si autom hore znova. Na Ploskej sa belie ešte sneh. Vydám sa vzdušne Kraľovanskou dolinou. Za ňou je nezameniteľný Choč a nad ním je vidieť krásne biele Západné Tatry. Dokonca i Kriváň. Otočím sa viac vpravo a nájdem i Rotundu na Chopku. Samozrejme Prašivá. Ďalekohľad podám mladšej kapybare a vychutnám si pohľad na krivánsku časť Fatry. Márne hľadám delo. K idylke patrí aj piknik s oškvarkovou paštétou a nejakou zeleninou. Baby sú hladné a veľa si nenavyberajú. S ako tak plným bruchom nechám baby ležať, vyhrievať sa na teplom slniečku a zídem kúsok dolu k úpätiu vrchu do sedla Okopy. Za vyvýšeninou konečne zbadám delo. V jeho okolí sú pozostatky zákopov, v ktorých sú urobené ohniská. Neviem, aká expozícia má v sedle byť, ale fakticky ju tvorí len jedno delo. Pravidelne ho pretierajú zelenou farbou. Už má hrúbku ako Mázikovej mejkap. V jeho hlavni je strčená plastová fľaša. Vyjdem kúsok ku skalám smerom na Malý a pofotím Veľký.

Volmi vytiahli na Okopy čs. vojaci ruský kanón ZIS-3. Od apríla 1945 zostal v sedle ako pamätník.

    Potom fučiac sa vrátim k babám. Čakajú na mňa s chutnými praclíkmi. Takmer všetky zjeme. Nikam sa neponáhľame. Pod nami kremátórium, nad nami vetrone. Idylka. Idem sa s mladšou pokochať pohľadmi na opačnú stranu kopca. Na severe Babia hora a vľavo od nej česká Lysá hora  s vysielačom. Z tejto strany sú Beskydy ako na dlani. Veľký Rozsutec sa skrýva za Veľkým Kriváňom. Na juhu v diaľke nejasne vidieť Biele Karpaty. Zato pekne vidieť panorámu Strážovských vrchov. Nezameniteľný zub zeme-Kľak patrí už do tohto pohoria. Upúta ma monument na vrchu Javorina, či Polom. Doma si vyhľadám, že pamätník postavili vďační obyvatelia Žiliny a okolia na počesť urputných päť dňových bojov 1. čsl. armádneho zboru s Wehrmachtom. Dokonca sa ktosi pred pár rokmi pokúsil odtiaľ ukradnúť bronzové súsošie. Ja som len začul na Minčole, že tam odtrhlo akejsi žene obe ruky. Povinné foto pri tabuľke, nezabudnúť nálepku na kovový kríž a rovnakou cestou dolu. Uvažoval som vrátiť sa po červenej trase do Strečna, ale trocha komplikácií by bolo ísť busom do Višňového. Žena dokonca s touto variantou súhlasila, no museli by sme vyraziť aspoň o polhodinu skôr. A nechať auto v Žiline ma nenapadlo. No nič. Až teraz si uvedomujeme, aké stúpanie sme vyšliapali. S kvíliacimi brzdami a so šialeným pohľadom nás obiehajú cyklisti rútiac sa dolu. Staršia pani ani nemá prilbu a po pár metroch opatrne zosadne. Teda odvaha. Na rovinke odpočívame a vidíme prichádzať cyklistov z Turieho. Keď vidia prudké stúpanie k Minčolu, radšej pokračujú ďalej k Stráňavám. Idúc dolu počujem ďalšie zavýjanie, tentoraz endura. Ďalší blázon a ešte aj smradí. Baby sa gúľajú dolu lyžiarskym svahom. Ja vytyčujem trasu, aby nenarazili na kameň. Žihľave sa však nevyhnú. Na lúke kvitne liečivý podbeľ a vedľa z lesa sa dymí ako z US Steel. Zopár ohníkov, i keď je to teraz kvôli suchu zakázané. Vyhrievame sa sediac na priedomí chatky a sledujeme motýle. Baby sa ešte vyštverajú na sedák lanovky, ale nejde im poriadne sa zakvačiť. Za pár minút sme dolu.

Pohľad na Malý Minčol a krivánsku Malú Fatru. V pozadí stále biele Tarty.

    I vo Višňovskej doline sa rozhoreli ohníky a najmä mládež piknikuje. Deťom sme sľúbili za výstup rýchle občerstvenie a po ceste je McDonald. Funguje v režime beravypadni. Pristavím auto do kolóny čakajúcej na obsluhu. Rad ide pomerne rýchlo, týpek obchádza s tabletom autá a objednáva jedlo. Pri jednom okienku sa platí, kde bez rúška nechce otvoriť a v druhom vydáva. Hneď padáme preč, ani si nepozrieme, či máme všetko. To bola chyba a chýbajúcu placku s kuracím mäsom zistíme až 15km za Žilinou na odpočívadle. Mamina, hoci mala veľkú chuť na placku, sa obetovala a nadlábla sa hranolčekmi. Možno by sa nestalo, keby mladšia nevymýšľala a nechcela vysmážané kúsky mäsa. Zrovna tie chýbali. Zákon zachovania hmoty sa však neporušil a o dva dni sa nám vrátil v podobe malej pizze grátis v krčme. I keď nemala hodnotu placky, aspoň čosi. Mimochodom v McDonalds zdvihli ceny o 15-20 percent minimálne. S týmto nepríjemným prekvapením a roztrpčení na záver výletu sme pred siedmou došli domov.