Pod Babou horou

Názov expedície: Oravský vták
Heslo: Babia Góra, Poliakom do dvóra.

Jaskyňa a Kormorán

    Začiatkom júla je vždy stabilné počasie a "Túlavé kapybary" sa tradične vydávajú do sveta. Okolo desiatej sa roztáčajú kolesá šedivého „Voxhóla“ severným smerom. Ešte nie sme ani poriadne na diaľnici a už volá babka: "Šak ste mi nenehali žrádlo pre Tofinu!". "Nič jej babka nedávaj, len seno a čo nájdeš v záhrade. Len, aby ju nezdulo jak vzducholod", odpovedá žena.  Cesta ďalej ubieha kľudne, ani kolóny nie sú. Na obed stojíme v motoreste Rieka. Servírujú rýchlo, veľa a draho. Pre kamionistov a príležitostných tulákov. Samozrejme trpí tým kvalita. Segedín je presolený, bryndzové halušky iba z múky a šetrili aj na samotnej bryndzi. Predpokladám, že každý deň je rovnaké menu. Ceny jedla sú predražené, úplne mimo. Majiteľ chce asi vyžmýkať z ľudí a motorestu, čo sa dá pokiaľ nebude diaľnica a tejto prevádzke odzvoní nadobro. Pred treťou sme po x-ty krát v Zuberci pri amfiteátri. Pripravujú ho na Podroháčske slávnosti. Idem vyzdvihnúť lístky do latkovej búdky pred "amfíkom". Vstup som objednal včera. Ráno bolo napríklad už na dnes obsadené. Nemajú oficiálne predaj suvenírov, ale zarastený sprievodca-pokladník nám tri pohľadnice daroval. Nechali sme bradatému ujovi za ne euro.
Jediná oravská sprístupnená jaskyňa je za lanovým parkom. Pred vstupom je náučná tabuľa s mapkou jaskyne. Sprievodca upozorňuje, že filmovanie je zakázané. Vysiela pre Poliakov stojacich za nami. Iba fotenie, aj to bez statívu. Bez neho sú snímky k ničomu. Dostaneme prilby. Naša rodinka tvorí modrý tím, ostatní ružový. Hneď pri vchode je pod strechou jaskynná fauna v podobe kolónie veľkých pavúkov-koscov. Kokóny dávajú tušiť, že v jaskyni nastúpi nová generácia tohto Karpatského endemitu. Jaskyniar ukazuje kovovú tyč, ktorá vraj drží úzky priezor jaskyne pokope, lebo sa skaly k sebe približujú. Také zlé to zasa nie je, šáli. Trocha pripomína Krásnohorsku jaskyňu, ale vyplaví menej adrenalínu a je kratšia- 435m sprístupnených hore-dolu. A bohužiaľ aj biednejšia na výzdobu. Viac je v skale zakotvených značiek ako kvapľov. Vandali, či zlodeji poničili aj to málo kvapľov, čo tam bolo. Načo komu je odlomený stalaktit? Aby nezvetral, treba kvapeľ zaliať do voľakého epoxidu alebo čo.  Takto obdivujeme len mineralizované Tatrikum a Fatrikum. Postupujeme železnými schodmi a rebríkmi až prídeme k zatopenej časti. Miestnosť sa volá Sieň potápačov. Je pomenovaná na ich počesť, pretože jaskynný potápač trpí hlavne psychicky, keďže sa potápa za veľmi zlej viditeľnosti a k zväčšeniu svojej depky si ešte aj rozvíri bahno na dne. Potom nechápem, načo sa ponára, keď nič nevidí. V absolútnej tme sa vžijeme do pocitu netopiera. Za 20 min. v tme je vraj človek dezorientovaný. Ubehla možno minúta, keď v tom dcérka vykríkla“ „Mamaaaa“, lebo jej mamina v tme napodobňovala šuchot netopiera. Sprievodca si myslel, že plače a rozsvietil.  Tou istou cestou sme šli s5. Párkrát som si otĺkol prilbu, pozdravil pavúky a sme vonku. Naša krajina je bohatá na jaskyne. Je ich vyše 7000. Sprístupnených nie je ani dvadsať. Asi je to správne, lebo by sme naše deravé bohatstvo rozkradli. V blízkosti jaskyne sa nachádza vyvieračka Števkovského potoka.

Vyvieračka je známa z Jakubiskového filmu Tisícročná včela.

K nej sa babám nechce, hoci je tak ďaleko ako jaskyňa, len opačným smerom. Zájdem k riečke úzkou lesnou cestičkou sám. Tento rok sú pre zmenu všade Piešťanci (minulý rok brázdili krajinu Žochári). Stretáme ich v Zuberci, v Poľsku, v Podbieli. Mňa však upútajú „Pepíci“ s divnými hríbmi. Podobajú sa na mladé bedle, ale bratia tvrdia, že nazbierali čosi iné. Ani v atlase som nenašiel, čo držali za huby. Nuž čo, napokon každá huba je jedlá, ako hovorí svokor. Niektorá len raz. Čaká nás ešte zvyšných 30km do penziónu Kormorán v blízkosti prístavu na Oravskej priehrade. Predtým nakúpime na zajtrajšiu túru v supermarkete. Už sme si odvykli od vozíkov na mince a s nevôľou lovíme euro v peňaženke. Ktosi zabudol plnú nákupnú tašku vo vozíku. Jeden pán ju nesie k pokladni. Odbočku s tabuľou penziónu preletím, niekto nápis Kormorán zastriekal čiernym sprejom. Otočím sa a po betónových paneloch zídem dolu k jazeru. Pri cintoríne lodičiek, bójok, vlekov a iného harampádia zaparkujem auto. Ideme najprv so ženou na recepciu. Ujme sa nás staršia pani, majiteľka, ktorá vedľa penziónu i býva. Jej úsmev pôsobí trocha silene. Vypíšeme formality, ukáže nám izbu, dvojbunku a môžeme sa vybaľovať. Penzión je priemerný. Spoločný balkón na celé poschodie, nie je bohviečo. Výhľad máme na vysoké smreky. Po celý deň robia príjemný tieň. Dôležité je, že je v cimrách čisto. V TV fungujú len naše programy Jednotka a Dvojka. Babám ani tie. Bedne pýtajú novší príjmač. Majitelia postavili, či zrekonštruovali, ale neinvestujú ďalej do penziónu. Pani majiteľke reklamujeme chýbajúce osušky a donesie nám obratom zvyšné dve. Majiteľ, šedivý, asi vyslúžilý námorník, ktorého opúšťa zrak, skúša svetlo vo vstupnej hale. Prdli mu žiarovky, rovnako ako mne na izbe. Nosí pre istotu dvoje okuliare. A možno preto, aby mu nepadala bujná striebristá hriva. Na večeru si dám bryndzové halušky, mamina mäso so zemiakmi, deti kuracie mäso na prírodno s ryžou. Kuchárka je žena syna majiteľa penziónu. Inu, rodinný podnik. Biedny je výber nápojov. Pípa je úzka ako cesta do neba. Na čapovanú kofolu nie je miesto. Dám si džús z krabice a 2 deci vína. Mamina čapovanú plzničku. Dojednávame zajtrajšie raňajky na siedmu hodinu. Domácej sa veľmi nechce, ale máme šťastie. Pani veľkoryso urobí výnimku, lebo sú v penzióne ľudia, ktorí zajtra v stávajú do práce. Po večeri šli baby na trampolínu. Našli si blonďatú kámošku Grétku, ktorá je v penzióne na prázdninách u babky-majiteľky. My so ženou hľadáme manikúru. Ideme do Námestova, kde v drogérii kúpime z núdze pilník a klieštiky. Večer z prístavu romanticky hľadím s drahou v diaľke pred nami na Babiu horu, prezývanú to Diablak. Vidíme pekne cestu, ktorá nás čaká. Žena mi povie: „To dáme“. Pred spaním nájdem v mojom batohu zabudnutú poondiatu manikúru...

Kráľovná Beskýd

   V noci vŕzga posteľ a budí ma to. Som nevyspatý a pohľad mám ako vypchatá fretka. Polovičke je zasa zima jak v ruskom kine, paplóny sú krátke. Mením prikrývky z detskej izby, ale sú rovnako krátke. Vstávame o pol siedmej. Na raňajkách sa jedlom zbytočne neplytvá a pani dokladá podľa potreby. Do hodiny vyrážame k sedlu Krowiarki, odkiaľ je najkratšia cesta na vrchol. V poľskej Jablonke sú trhy. Mávaním reflexnými vestami stánkari popri ceste lákajú ľudí. Predpokladám, že kvalita tovaru je adekvátna cene. Interesujú ma troj generačné domy a absencia bočných uličiek. Potom je dedina nekonečne stará a dlhá, zároveň plynule prechádza do ďalšej. Rýchlosť v obci nič Poliakom nehovorí. Po cestách sa jazdí o 20km/h navyše.  Horšie, že už aj na Slovensku. Po novej, pohodlnej ceste z Vyšnej Zubrice vyjdeme na parkovisko. Dievčina ma hneď zinkasuje 15zl. Nastavíme palice a vykročíme. Z domčeka na nás zavolá správca parku Babia Gora, že treba zaplatiť aj za vstup. Kupujem teda štyri lístky aj s pohľadnicou za 19,50zl. Pohľadnicu však dostávam aj tak a navyše každý z nás diplomy. Opečiatkujem a viac nezdržujem. A o5 otravuje akási žena so zaplatením parkovného. Ja vôbec nerozumiem poľštine a čumím ako žaba zo špenátu. Drahá chápe a posiela babu preč. Chodník po červenej značke hneď začína prudkým stúpaním. Je nešťastím pre nohy, že je dláždený. Správcovia parku využili ako podklad aj hraničné kamene Veľkonemeckej ríše. Lepšia by bola nespevnená cestička. Dva mesiace sme prakticky v kopcoch neboli a ochabnuté svaly je cítiť. Navyše únava z biednej noci berie sily. Nedá sa nič robiť. Babia hora je neoficiálne tretí národný vrch Slovákov. Myslel som, že kopec je prestížna záležitosť hlavne pre Poliakov, ale kult Paľa H. (ten koho sláva siaha ku hviezdam) naznačuje, že nie len jeho čítanie je povinné, ale aj výšľap na horu. Ide s nami tábor poľských detí. Oblečené sú všelijako. Na to, aký studený vietor hore panuje, ich obdivujem. „Dzen dóbry“, zdraví ma zakaždým blonďaté poľské dievčatko. Čaká, ako zareagujem, lebo odpoviem opačne a cudzo: „Dobrý deň“. Asi sa jej slovenčina páči. Pochod sa mi vidí zdĺhavý, vyhliadku Sokolica (1325m.n.m.) však urobíme rýchlo za 45 minút. Oproti hodine dolu na značke. I napriek ťažkému nábehu na túru. Iróniou je, že odpočívame 50m pod vyhliadkou.

Masív Babej hory tvorí aj hranicu úmoria Čierneho a Baltického mora.

Dievkam ukazujem z vyhliadky náš dnešný cieľ. V skutočnosti je o kúsok ďalej. Ihličnatý les strieda za Sokolicou kosodrevina. Keď teda prekonáme krízu mladšej turistky, strečkuje staršia. Piť, srať, šťať. Klasika. Stúpanie na Kepu 1521m dáme tiež rýchlo a sme na hrebeni. Ďalej šliapeme kamennou tundrou na Gowniak o 100m vyššie. Pred vrcholom samotného Diablaka začína fúkať. Nečudo, že má také meno. Diablak alias Babia hora vyzerá ako veľká kopa hofna. Druhý Gowniak. Charakteristický je kamenným valom proti vetru. Múdry nápad. Okrem pamätníka na pápeža a zbytkov chaty tu nič nie je. Ani ten pomník nie je pôvodný a pamätá ešte tabuľku s vyznaním V.I. Leninovi. Na kopci je veľa Poliakov, sem tam Slováčisko. Odkusujeme si z lepeňákov a sledujeme severnú panorámu Slovenska, Oravskú priehradu, majestátny Choč, v diaľke Tatry a Fatry. V neveľkej výške nad nami sa rýchlo prelievajú biele chuchvalce vaty akoby chceli, čo najskôr zmiznúť z príťažlivosti diabolského vrchu.  Prichádzajú uzimené deti zdola.  Rozložia sa pred nás a zjedia bagety, čo im nachystali tety kuchárky z tábora. Pred poludním pokračujeme do sedla Brána prudkým klesaním. Mladšia má problémy a štyri krát spadne, keď sa jej podlomia kolená. Odľahčujem situáciu aspoň tým, že neustále prekračujem ako pašerák hranice a staršia ma nasleduje. V sedle si odpočinieme. Po deckách z tábora sa dvíhame aj my a ideme posledný strmý úsek ku chate. Na čistinke nás privíta chata Markowe Ščaciny (voľne poľsky Szczawiny) a rozvešané periny.

Hrebeň Babej Gory prechádza Poľsko-Slovenským pomedzím. Hranica sa za posledných 100 rokov niekoľkokrát posúvala.

V jedálni čakáme pred celým detským ansámblom radu. Z pípy syčí do pohára iba biela pena. Snáď tie decká nevypili všetko pivo?  Slovensky objednávam hranolky s kuracím na prírodno. Mäso je strašné slané a cesnakové. Bohvie, aké staré. A navyše mastné. Aj na turistike odhalím svoje kulinárske umenie a cukrujem hranolky. „Hybaj tatovi povedať, že cukruje. Krista!“, posiela mamina mladšiu za mnou pri výdaji objednávok. Idem preveriť situáciu. Mamina práve oklepáva a utiera servítkom hranolky od cukru. Aj sa jej kryštáliky zdali veľké, ale pomyslela si: “Šak sa tu sol desi doluje, tak možno je prámo ze zdroja“. Akonáhle ochutnala, pochopila. S polovičkou sme si dali zapiekanku so syrom a hríbmi, na vrchu kečup. Nič extra. Také lacné poľské paninni. Na chate ani nečakám, že sa kvalitne najem, ide len o kalórie. Pivo 2Eur, Zapiekanka 2,50Eur, hotové jedlo vyjde aj na 6Eur. Veľká výhoda je platba kartou. 

Chata bola postavená v r.2010 na mieste storočnej barabizne.

Po príjemnej modrej kráčame takmer rovno na parkovisko. Sem-tam sa objavia pramienky vody. Už vieme prečo sa okolie volá ščaciny. Viac je však na ceste kočíkov ako potôčikov (v skutočnosti je názov prozaickejší-podľa rastlinky štiav alpínsky). I na Babej hore je sucho. Nedostatok vlahy vidím najmä na akože jazierku Mokry Stawek. Dnes už len smrdnutá bahnová barina, ktorá pod Babou horu čoskoro zanikne pod nánosmi úplne. Smutne pôsobí hladinomer na brehu, meter od skutočnej hladiny. Vôkol plieska, či čo to je, dunivo bzučí ako v atómovm úle a ujde sa mi i štípanec. Konečne sme pri aute. Hry Meno, mesto, zviera, vec a Hádaj, na čo myslím ma už nebavili. Zabudli sme si krém na opaľovanie a pripieklo nám nosy, krk a uši. Za odmenu stojím v Trstenej a zlízneme zmrzlinu za neuveriteľných 40c.  Pohľadnica zo zavretej cestovky nehrozí.  Žena sa teší na orosené pivko v penzióne. No namiesto oroseného zlatého moku ju schladí správa, že pípa nechladí. Musí sa uspokojiť s fľaškovým. Objednávam si cestoviny s kuracím mäsom a brokolicou. Dobehne čašníčka so psím výrazom v tvári (pripomína mi kokeršpaniela) a hovorí, že brokolica nie je. Dali mi čisto syrové cestoviny s Bambinom alebo čím. Bez mäsa. Asi som si s čašníčkou nerozumel. Chcel som s mäsom, ale teda bez brokolice. Drahá nemala zasa k mäsu so zemiakmi mozarellu. "Nemóžu, dokelu, variť na čo majú?", vybuchnú vo mne "sadze". Na druhej strane chápem. Začína im na priehrade sezóna. Ipt niečo nefunguje. Majiteľ jednoducho viac neinvestuje do 10 ročnej stavby a ani jeho zať sa nevie postaviť k robote. Hrdo ukazoval čašníčke výrobu expressa v kávomate, ako keby odhalil tajomstvo dievčenského internátu. Proste chýba schopný menejžer.

 V pozadí Mala Babia hora a niekde za ňou je najsevernejší bod Slovenska.

Na Severnom póle

    Konečne ma ráno nič nebolí. Hostia sa točia ako svätí na Orloji. Daktorí prišli po nás večer o desiatej . Dva dni sme strávili u našich severných susedov, je čas vrátiť sa k rodnej hrudi. Dnes hrá nebo päťdesiatimi odtieňmi sivej, slnko sa ukáže iba sporadicky. V Oravskej Polhore je „mrazivých“ 19°C, u nás doma babka hlási 30°C. Máme voľný deň a vyberieme sa na výlet pod Babiu horu z opačnej strany, teda k hájovni. Na severe Slovenska sa ľuďom nežije až tak zle. Pomerne obnovené alebo úplne nové domy popri ceste dokazujú pomerne slušnú životnú úroveň. Odvezieme sa k Slanej vode. Niet pomaly kde zaparkovať. Predpokladám, že väčšina ľudí šliape hore na Diablak. My sa na ľahko vyberieme Hviezdoslavovou alejou. Je pomerne poničená výrubom. Aj to málo, čo zostalo požiera liskavka. Takmer jeden milión Eur za pár tabúľ a rozhľadňu? Neskutočné. Rozčarovanie. V Spojených štátoch hamburgerových by viedla lanovka k hájovni. Za necelú hodinku sme pri horárni. Posledný úsek po asfaltke dolu a hore. Niektorí sa k hájovni dovezú autom. Načo potom lanovku? Úprimne pochybujem, že všetci navštívia osamelú pani sprievodkyňu. Skôr si krátia výstup na Babiu horu. Horáreň je obklopená lúkami a za ňou je les. Nedá sa nazvať hustý, ťažba prebieha v plnom prúde. Rýchlo kúpime lístky, lebo ďalší čakajú na sprievodkyňu. Zdržujem zasa s pohľadnicou. V hájovni na Rovniach je ako jediná na Slovensku, expozícia venovaná knihe. A to si chodil Paľo len odskočiť sem, keď mu riešenie súdnych sporov liezlo na mozog. Nikdy v nej nebýval. Pôvodná horáreň, kde písal Hájnikovu ženu je však preč. Na slávneho básnika si pamätá už len 350 ročná lipa. Keď Paľa bolela z písania ruka, šiel do blízkych kúpeľov, ktoré sú tiež už len na fotografiách. Expozícia má tri miestnosti. Jedna je plná dobového nábytku. Údajne je kolíska originál spred 130 rokov. Ako babička, čo chodí k nám pred Prior predávať snežienky. V ďalšej izbietke je stôl s ozajstným rukopisom Paľovej poézie a povestná pelerína známa z jeho fotiek. V poslednej miestnosti je drevená socha hájnikovej ženy a 14 polienok predstavujúcich Lachovic deti. Všetky sa na Rovniach nenarodili. Náruživý horár Lach býval neskôr aj v Zázrivej. Okrem toho sú po stenách kritiky a vydania Hájnikovej ženy.

Hájovňa bola sprístupnená v r.1979 počas známej literárnej súťaže Hviezdoslavov Kubín.

Pri prehliadke druhej expozície Mila Urbana sa k nám pridala ďalšia skupinka bratov z Čiech. Hoci je výstava v stodole, architekt sa vyhral a spravil peknú expozíciu. Na podlahe drevené mačacie hlavy, nezvyčajné trojuholníkové okná. Vľavo je miestnosť s dobovým nábytkom. Milo Urban je hore na povale. Na Rovniach sa narodil, ale Hviezdina nezažil. Milova mama bola dcérou hájnika Lacha. Zo Zázrivej sem prišli legálne pytliačiť a buzerovať turistov na prelome storočí. Už ako 16-ročný Milo napísal prvú prózu. Hora sa mu tak páčila, že si zo začiatku písal pseudonym Podbabogorsky. Rád by som si prečítal jeho Zelenú krv, kde spomína, ako 10-ročný robil vodcu na Babiu horu. Márne nádeje. Kniha je skutočne nedostatkový tovar, lebo vyšla len raz. Ušami čítam audio knihu, ale nie je to ono. Pre knihomoľa je to ako detstvo bez maznáčikov. Na konci povaly je malá ukážka Milovej pracovne v Slovenskom Grobe, kde býval. Na zemi cestovný kufrík, ktorý nikdy nepustil z rúk. Ani do kufra auta ho nedal. Bál sa asi, že mu potiahnu veľdiela. Na stole písací stroj a nedofajčená cigareta. Na vešiaku jeho ošúchaný turistický batoh, ako keby len teraz odišiel. 22-ročný napísal bestseller Živý bič. Nad hlavou mu plieskal do konca života. Spočiatku mu nikto neveril. Vraj, čo vie také mladé ucho o živote a celú knihu len "skopčil". Potom upadol do nemilosti boľševika pre svoje nacionalistické názory. Na ľavej stene sú vydania Živého biča, po pravej strane jeho životopis so vzácnymi fotkami. Nerád sa totiž fotil. Prvá snímka je ako 10 ročný s rodičmi a skrotenou srnkou. Na opačnom konci pri schodoch sú za vitrínkou Milove osobné predmety. Nedohorené sviečky, okuliare, hrebeň. Malá uvidela tabak a šepká máme s pohoršením:“ Mami, ten ujo fajčil mariánku!“ Nuž, naše jútuberky... Ja zas nazvem holenie ďalekohľadom. Vitrínka dokazuje, že žil ako askéta.

Už to nie je alej, ale takmer holá pláň.

Posedeli sme v príjemnom prostredí pred hájovňou ako Paľo s Milom kedysi a zašli k rozhľadni. Avšak márne kroky merať k nej. Zo zadu je hora a vôkol stromy. Aký taký výhľad poskytuje na Tatry. Lepšia rozhľadňa, i keď bez ďalekohľadu, je hneď za dedinou Oravská Polhora. Vidíme pod nami ženičky s kýbľami na „čukoty“. Ideme kúsok na rúbanisko za nimi, ale kde nič tu nič. Ani maliny. Vraciame sa rovnakou alejou s5. Pasieme sa na jahodách, krásne voňajú a sladko chutia ako láska prírody. Máme hyacintovo modré jazyky od čukotiek. Toľko ľudí prejde vôkol a nechajú plody zeme napospas medveďom. Pred koncom aleje odbočíme na rašeliniská. Rozbité dosky za milión eur. Skúšame zaboriť nohu do machu. Je to zvláštny pocit. Ostríme zrak na drobnú rastlinku-mucholapku, ale darmo. Skrýva sa vo vysokej tráve a kdesi za dutou prasličkou. Zato sa nám neskrýva jeden z najkrajších motýľov v strednej Európe Ohniváčik zlatistý. Sprevádza nás kus cesty. Sadneme si vonku na chate Slaná voda. V priľahlých domčekoch je tábor detí z Vysokej nad Uhom a reštaurácia funguje v obmedzenom režime. Urobia nám nanajvýš vyprážaný syr. Smažákov máme dosť. Dáme pivo a kofolu s chrumkami. Autom zastavím pri rozhľadni nad obcou. Popasieme si oči na panoráme Tatier, Oravskej Magury a všade viditeľnom Choči. Mamina je zvedavá ako chutí jód s brómom dokopy. Mňa viac trápi osud osamelého pstruha v Soľnom potoku. Naveľa sa vraciam s5 k prameňu Slanej vody. Domáci si čapujú vodu do bandasiek, že si v nej nohy omočia, prípadne ju kloktajú, keď ich hrdlo zabolí.  Požívať vnútorne sa nedá. Drahá ochutná, naozaj je odporne slaná. V litri vody je nasypaná polovica čajového hrnčeka soli. Okrem toho je aj rádioaktívna! Dobrovoľci neustále kriesia prameň k životu. Najnovšie mu postavili altánok v roku 2016. Kedysi pri prameni boli i kade, kde varili vodu a z dna potom zoškriabali soľ. Pokusy o oživenie kúpeľov po vojne zatiaľ vždy krachli. Naposledy v roku 2006. Prevezieme sa najsevernejšou dedinou, prezývanou Severný pól Slovenska. Minulú zimu neborákom napadlo 2m snehu. Za deň pol metra. Už ho ani nemali kam odhadzovať, Školopovinné deti mali mimoriadne prázdniny. Naše baby by sa sem hneď presťahovali. Sneh im v Polhore padal ešte aj v polovici mája. Zastavím pri penzióne Hrubjak, ale nikto pri bare, len nejaká rodinka ticho jedla vedľa pri stole. Schmatnem pohľadnicu a idem preč. Zasa budem písať starostovi. Rozhodneme sa omrknúť Fanny park v Oravskej Lesnej. Z dediny vedie pekná, nová cesta s vyhýbkami. Veru som ich aj bohato využil. Asi skončila jazda vláčikom a všetci sa valili preč. Park je maličký a pre deti do 5 rokov. Na vláčiku sme boli pred 4 rokmi. Sklamane odchádzame. Na obedovečeru zaparkujem voxhóla pri Zbojníckej Kolibe v Oravskej Jasenici, kúsok južne od Námestova. Stavba je pomerne nová, stále sa rozrastá o nové budovy-chatky na bývanie. Okrem ubytovania a jedla sa dá mrznúť v kryokomore za 10Eur. Ako je u nás zvykom i táto koliba je vyzdobená neužitočnými zbytočnosťami a "lapačmi" prachu. Vonku je ihrisko a pidi zverinec. Zajačiky, andulky, kačice. Ale hlavnú pozornosť si zaslúži jedlo. Naše tradičné testovanie začína hovädzím (prípadne kuracím) vývarom. Skutočne v tanieri bol vývar a nie vypratý bujón. Oravský tanier skvelý. Strapačky sa rozplývali na jazyku. Lahodná smotana. Akurát pirohy, ťahajú za kratší koniec. Nič oslnivé. Rebierko bol síce bôčik, ale drobný nedostatok som prehliadol. I babám chutili nugetky. Pekne, ako majú byť, z odrezaného kuracieho mäsa a nie dinosauri a podobné hlúposti. Všetko skoro zjedli. Obsluhe často padal riad, asi brigádničky. WC čisté, originál sú na dverách bábiky. Nemajú konečne sušič, ako je veľký hit, ale servítky, čo sa mi páči viac. Treba si dať pozor, lebo sa môžete ocitnúť v kryokomore. Pri vchode predávajú aj suveníry. Najlepšia reštaurácia v okolí Námestova, ak nie na celej Orave. Na priehrade sa preháňajú skútre. Dokonca sa ktosi v tej 21°C vode kúpe.  V Náme100ve beží Vibe festival a skejboardaci na U rampe. U Kormorána je tiež koncert malej 2-ročnej Klárky do jedenástej večer. Zdarma.

 Ešte horší ako Diablak 

    Náročná túra na jeden z najkrajších tatranských vrchov. Možno sme ju aj podcenili. Minimálne v tom, že sme sa nepoistili. Vydávame sa okolo pol desiatej spod horárne pod Bielou skalou. Kedysi tu bola iba horáreň, dnes horár kšeftuje s nocľahmi. Hneď v úvode začína prudké stúpanie na slnku. Po veternej smršti v máji 2014 zostali iba holé pláne. Na kóte 1100m.n.m. sme v polovici lesníckej cesty a na konci s dychom. Značenie turistického chodníka je skromné až nijaké. Dá sa ísť po lesníckej zvážnici až k potôčiku. Odtiaľ smeruje chodník do lesa a je už dobre označený. Upozorňujem okoloidúcich, že ísť treba po značke. Na čistinke v lese trčí zapichnutý kôl s údajom 1200m.n.m. Malej je zle. Na krátkych nohách musí šliapať dvakrát viac ako my. Nie je dobré veľa piť pri stúpaní, lebo naozaj príde nečakane nauzea. Mamina stanovuje cieľ: "Aspoň Biela skala". Naďalej stúpame prudko pod Bielu skalu. Hríbik nevidíme, pravdepodobne je  za odbočkou na skalu. Nevšimnem si stĺpik s 1300m.n.m. Ani nevieme, že sme pri skale. Bez prestávky kráčame strmo hore na skalnú vyhliadku tesne nad bodom 1400m.n.m. Mladí „pepíci“ komentujú skalné bralo, že sa nikomu nemôže nič stať. „Jsou tady přece záchytní borovice, kleč nebo co to je“. Ideme ďalej. Už nie je také príkre stúpanie a sme v pásme kosodreviny. Pred kótou 1500m.n.m. sa ukážu lúky posiate krásne žltými kamzičníkmi, purpurovými klinčekmi, či jemnými páperníkmi. Srdce botanika zaplesá na Sivom vrchu. 

Prvý končiar v hrebeni Západných Tatier má svoje kúzlo.

Odkrýva sa aj Liptovská Mara. Dohliadneme už aj na Sivý vrch. Okolo 1600m.n.m. sme v skalnom meste. Úchvatní biely obri stoja nemenne tisícky rokov. Vytvárajú bizarné, členité figúry ako skamenelí rytieri. A začínajú obtiažne úseky. Pri bode 1700m.n.m. upozorňujem baby, že sme vyššie ako Babia hora oproti, hen cez priehradu. Príde mi na telefón správa, že som v Poľsku. Na Poľsko sa však len dívam. Gorce a Pieniny. Po reťaziach baby vyjdú samé. Posledná reťaz je päť minút od vrcholu. O 12.45h sme pri pahýle 1800m a baby zdolávajú prvý tatranský kopec. Pre nás je dôležité merať čas, aby sme vedeli stanoviť prestávky a v neposlednej rade, aké trasy vyberať.  Na kopci lietajú sršne v proti prúdu vetra. Nadnášajú sa ako vetrone nad neďalekým Babkami. Sadneme si do závetria a nechám oči viesť scenériou tatranských končiarov. Salatín, Brestová, obďaleč Baníkov a technicky náročné Skriniarky. Na hrebeňoch sa mrvia postavičky turistov. Oproti Ostrô a za liptovskou kotlinou končiare Nízkych Tatier. Obedové menu ponúka ryžový alebo plesnivý chlieb (to sa od mamy dozvieme až po skonzumovaní). Zopár fotiek, kochaní sa okolitými kopcami a schádzame rovnakou cestou dolu. Jedna skupina, čo išla s nami sa rozdelila. Chlap pre auto, iní do Bobrovca. Kapybary sa deliť nebudú. Dolu ideme rovnako dlho. Aspoň mám čas vychutnávať si pohľady na Oravu, Babiu horu, Pilsko, Choč, či Rozsutec. Horšie sa schádza. Najmenšia sa skoro zrútila z chodníka. Pád nebol taký zlý, no ľakla sa a rozplakala. Aj ostatní sú doudieraní od lezenia. Mne sa reťaz akosi prehodila cez bralo a hodilo ma na skalu. 

"Mestečko" volajú domáci Radové skaly.

Z Babej hory sme si nezobrali "šuter", tak baby si zo Sivého vrchu nesú hneď dva. Srdce a krokodíliu hlavu.  Keď máme za sebou tvrdé skaly, oddýchneme si na mäkkej lúke. Po pár minútach šmatleme pomaly dolu. Stretáme bežcov, ktorých sme zdravili pred vrcholom a už bežia dolu. My sa motáme kdesi v polovici chodníka. Skrátime si posledný úsek po zvážnici. Za vyše tri hodiny sme pri hríbiku. Privíta nás zlatý retriever. Vyzerá, že býva v úli so včelárom. Otvoril príves a nad úľmi má postele. No neviem, či by som pri tom dunení zaspal. Zastavujeme v Zuberci, ale nie je pohľadnica so Sivým vrchom, iba magnetka. Pred kostolom sa  motajú svadobčania, cestu blokuje autobus. V penzióne Josu sa koná pivný festival. Vstup sa platí a ja som i tak oslobodený. Pred Podbielom si kladiem otázku: „Čím láka Františkova Huta?“ Stále zrúcaninu niekto navštevuje. Jej kolorit tvoria kravy, ale kvôli nim tam určite nikto nezastavuje. Je to tým, že trčí osamelo v poli ako ten prízrak na čínskej diaľnici? Na večeru sa zastavíme v Podbiely v reštaurácii Pod lipou. Objednáme dve pizze a ja si dám cestovinu s kuracím a brokolicou. Mäsa mohlo byť viac, ale dalo sa. Pizza ťažký priemer. Cesto je hrubé a suché. Mohli ho potrieť aspoň cesnakom. Taký štandard na Orave. Vo vnútri je malá herňa, za ktorú sa platí 2,80Eur. Keď už nechám útratu za jedlo v reštaurácii, mohla by byť herňa zdarma alebo za symbolické vstupné. Zmrzlina len z kupovaných téglikov Prima za 50c. Zvlášť sa platí kornútok 10c alebo sú schopní mi kydnúť kopček  rovno do ruky? Vedľa nás sedeli „pepíci“, motorkári. Húlili, smrdeli jak oslia riť. Jeden mal vikingskú prilbu a spoločne sa tešili na jazdu obrneným transportérom. Padajú nám do kofoly, vlasov kvety, aby sme nezabudli, že sme pod lipou. „U nás doma je dávno lipa odkvitnutá, na Orave aj zemáky ešte len kvitnú. My krumple pomaly už zberáme“, hovorí polovička. Lížuc zmrzlinu sa prejdeme po dedine. Zrubové domčeky, ktoré sa zachovali tvoria tradičnú zástavbu hospodárskych dvorov, charakteristickú pre strednú Oravu. Teraz sa prenajímajú ako chaty pre paštikárov, ako som mal možnosť vidieť. V bývalej fare je etno múzeum, ale kde sú rezbári, ktorí majú kľúče? Je pokročilá doba a navyše sobota, na pohľadnicu môžem zabudnúť. O5 budem otravovať starostu (zbytočne). Hľadáme bankomat, ale v Tvrdošíne tvrdošijne umrel. Hoci domáci tvrdošijne tvrdia a ukazujú miesto. kde stopercentne je. Peniaze ťaháme napokon v Námestove. Večer sedíme pri vínku a pive. Baby skáču na trampolíne. Ani sme si neuvedomili, čo sme dnes prekonali. Hlavne naše kapybary. Niekto nám hovoril, že nám šibe, niekto sa nechápavo pýtal, iný krútil hlavou, obdivoval málokto.

Sivý vrch prezývaný aj "Skalné mesto kvetov" 1805m.n.m.

  

7.7. Trenčianske Teplice

    Balíme. Pani dá hajzl papier. Nie nám, ale izbe.  Domáci pánko vystavuje faktúru na 392 Eur. Nechám mu na stole štyri stovky. Faktúra mi na druhý deň robí problémy. Nie sú tam mená. Hoci mi pošle novú s menami, treba originál. Na poštu sa mu nechce, žiadam ho poslať mi aspoň potvrdenie.
Námorník papier posiela evidentne po mori, pretože dodnes neprišiel a účtovníčkam mám odkázať, že tomu nerozumejú. Na raňajky okrem poľského a čierneho čaju iný nie je. Domáca má zahriakne, keď si chcem vziať vrecúško z baru. Pijem teda hnusný čierny vývar z ponožiek. Nuž, mal som byť rýchlejší. Ťaháme bez prestávky do Trenčianskych Teplíc. V tamojších kúpeľoch si užíva svokor. No, užíva... Keď nás prišiel privítať, dooškieraný bol ako z pieskovne. Vraj ho neposlúchajú nohy a spadol. Teraz sa podpiera paličkami. Dáme si na námestí zmrzlinu a sadneme na kávu do vynovenej Likérky. Centrum Teplíc je veľmi pekné, vkusne prerobené. Majú spoločné problémy s Piešťanmi, čelia náladám investorov, všetko postupne pustne. I tu sa nájdu chátrajúce domy a nedotiahnuté projekty. No aspoň majú zrekonštruované kúpalisko. Počasie sa kazí. Plavky zostávajú v aute. Dnes to na kúpanie v Zelenej žabe nevyzerá. Prejdeme sa po parku k rybníku Baračka. Impozantnú scenériu dodáva parku potok Teplička. Kŕmime kačice a na hladine metajúcich sa kaprov. Zháňam pohľadnicu. Kúpil som jednu komerčnú za 50c a v info centre klasickú za 30c.

Aj Trenčianske Teplice pomaly upadajú.

Pred Novou Dubnicou zahnem k novému Lidl. Do košíka hodíme suchý obed a babke fľašku vínka za stráženie hlodavca. U babky bolo veľké zvítanie kapybár so surikatmi. Morča žije a drží si váhu. Priniesli sme z Oravy chlad do našich končín, čo sa žene veľmi páči. A priniesli sme si tiež kopec zážitkov, o ktorých s kúskom fikcie, humoru a nadnesenia budeme rozprávať.

Energysrandia

     Dnes "Túlavé kapybary" čaká dlhý výlet autom do zábavného parku v Zatore. Sľúbil som našim babám, že zažijú čosi nevídané, ako odmenu za včerajšiu turistiku.  Deň pre mňa nezačal najlepšie. Už v noci ma začala bolieť hlava. Žena vraví, že z vyčerpania po včerajšom výstupe na Babiu horu. Ráno sa mátožím na raňajky, ale ani cukry nepomohli. Vydávam sa cestou cez Jablonku, Jordanow a Wadowice. Je blízko smutne známeho Osviečimu. 90km prejdem za dve hodiny. Poliaci jazdia šialene. Mne sa ručička tachometra zasekne na "závratnej" päťdesiatke. A niekedy mi nie je jasná ani rýchlosť v obci. Kde približne som ukazuje tabuľka s menom. No ešte nie som v obci, len dakde v katastri. Že vchádzam do obce, dáva vedieť tabuľka s namaľovanými domčekmi. Aj tá voľakde chýba. Jedine autoškola jazdí predpisovo. Vidím dve policajné autá. Skryté za stromami, proste slovenská škola. I v Poľsku zavadzajú Piešťany a ja zavadziam im. Aj z Banskej Bystrice ktosi letel do Krakowa a vyblikoval na mňa. "Čo ci oleje teče?", pýta sa žena vedľa mňa. "To hádam nie". Žeby policajti?", odpovedám. Kým som mu neuhol nervózne vysvecoval stále. Už som myslel, že pred ním zastavím, vystúpim a spravím mu análny džihád. Cestou s5 preto uvedomele radšej zastavím na zastávke a pustím smradov za mnou. Jedného kamionistu dokonca dva krát. Ani vyšťať sa v kľude nemohol, keď videl, že ho obieham. V každej dedine Chinsky Market a väčší ako u nás. Už ani tým Poliakom sa nechce robiť. Pred Wadowicami je nová vypustená priehrada Mucharskie jazero alias Swinna Poreba. Cesta na Wadovice šla kedysi po jej dne. Priehrada sa budovala vyše 30 rokov a keď ju konečne v r.2017 napustili, po dvoch rokoch je o5 vypustená kvôli oprave. Okrem toho je na dne plno odpadkov zo stavby. Fušerácky spôsob pripomína slovenský. Rybárom však prázdna nádrž nevadí a v kalužiach chytajú, čo zostalo. Uprostred jazera aj s búdou. Okolo jedenástej sa pred nami objaví veľký nápis Energy-landia. Nie je tu zatiaľ veľa ľudí a sme relatívne blízko vchodu. Parkovanie riadia zriadenci a ich manažéri preháňajúci sa na akýchsi trojkolesových kolobežkách pre veľké deti. 

7km2 a vyše 60 atrakcií-to je zábavný park Energylandia.

Nad hlavami sa čnie oceľová konštrukcia obrovskej horskej dráhy. Vraj najväčšej v Európe.  Málokto možno vie, že aj šikovné slovenské ručičky a hlavičky z malej firmy pri Piešťanoch prispeli k tomuto dielu. Verím, že nie je to jediná dráha v tomto parku so slovenskými stopami. V cene lístka do parku je i parkovné. Lístok treba uschovať, inak sa nedostaneme von. Pre štyroch sme zaplatili 106Eur. Samozrejmosťou je platba kartou. Dostaneme do ruky plánik a hurá za zábavou. Celým areálom sa ozýva pesnička Energylandia. Spievam si ju ešte aj po dvoch dňoch pri túre na Sivý vrch. Ba aj vlastné cédečka s odrhovačkami park vydáva. Zábavný park postavený v štýle amerických Disneylandov. Jedna dráha sa dokonca na štýl amerických prútových konštrukcií buduje. Čo bolo prekvapujúce, všade čisto, ani smietok. WC čisté, voňavé. Neboli zrovna sterilnejšie ako ARO, ale na taký veľký podnik chvályhodné. Alkohol sa predáva len v jednom bare. Žiadne pifko, rovno tvrdé. Na atrakcie sme čakali 10-15 min. Najviac 40 min. Na otĺkajuce koleso Viking s vedľa sediacimi slovenskými devami. Jediné starosti sú občas s nájdením vstupu na atrakciu. Treba sa mrknúť občas aj do plánika. Horské dráhy sú odstupňované pre najmenších-húsenicu Fruti Loop po kozmický Hyperion. Recesiou pôsobila malinká dráha Circus, ktorá chodila dokola a komentátor hovoril, ako rýchlo a zbesilo sa valia po rovných koľajách. Ideálny začiatok túry po horských dráhach. My sme začali rekognoskáciou miesta. K obhliadke terénu boli vhodní lietajúci dráčikovia Magic Fly. Malé nadzemné vozíky podobné Dračej dráhe v rakúskom Familyparku. Počas nudnej jazdy ma nadchol čln Speed. Sprvu vyzeralo, že je to kľudná plavba po riečke. No keď som sledoval, ako výťah berie jeden čln do 60m výšky a potom letí takmer kolmo dolu, vedel som, že dievčatá  nepresvedčím. Asi by ich ani nepustili. Baby šli radšej samé na malú horskú dráhu Mars s podivnými zelenými ufóncami, a potom sa plavili malým člnkom na Ostrove pokladov. Ako rodinka si vystojíme 10min. radu  na okrúhle lodičky Atlantis, kde maminu natočí vždy do striekajúcej vody. Nadáva, bohuje ako starý dláždič. Zo staršou kapybarou čakám 40min. na bijúce koleso Viking. Veru čakanie nestálo za to. Sme akurát obití, ale dcérka má za sebou prvý extrémny kolotoč. Čas obeda dávno pokročil. V Boomerang kebab hryzieme kebab box. Nie teda samotnú krabicu, ale obsah v nej. V útrobách sa objaví najprv zelenina, potom kuracie. Na dno, k hranolčekom sa málokto dopracuje, lebo je už sýty. Jedlo nič valné, ale aspoň výber veľký. Zásada v parku je, že musí byť rýchle a lacné. V rakúskom Familyparku sú dve reštiky s párkami a hranolkami. V Energylande je gastronomických kravín mrte a výber je bohatý. Potom sa ani nečaká. Platba kartou všade. Ceny, ako sa na zábavný park patrí, no predražené nie sú. Ideme na lodičky ozbrojené vpredu a vzadu vodnými delami Splash battle, kde strieľame na iných vodu. Rana pod pás je delo za ohradou, ktoré netreba pumpovať a páli bez prestávky. Než poriadne uschneme znova sa máčame vo vode pri jazde na člnkoch Toffife Zlota. Ešte sa ani nezrútime dolu do vody a v člne je jazero vody. Dostane sa mi do topánky. Pri výstupe zriadenec vysáva vodu z člna, no je mi to platné ako jeleňovi klobúk. Suším mokrú ponožku na batohu. Staršia chodí v mokrej. Zaprisahám sa, že na vodnú atrakciu ma už nikto nedostane. Vedľa sú turbo sušičky pre naozaj mokrých návštevníkov. Sme blízko nevinne vyzerajúcej cukríkovej horskej dráhy Smiej zelki. Výška 13m a maximálna rýchlosť 50km/h je pre batoľatá. I mamina odhodlá sa: "Že šak čo...". Ano. Zvyšok dňa je jej zle. A nie len jej. „Tyčka“ pri výstupe svedčí, že až taká pohodička táto jazda nebola. Aby sa babám ukľudnili žalúdky, idem na spektakulárny Hyperion. Najprv sa 10min. motám ako kozmonaut po komplexe hore, dolu. Počas cesty mi premietajú filmy, ako budem letieť do výšin. Do nebeských výšin ma zanesie už pach potu ľudí zdola. Nejakú štvrťhodinku čakám v rade. Sú vytvorené štyri rady, čo urýchľuje nástup do tridsať miestneho vláčika. Dookola premietajú, ako sa pripútať. Konečne nastúpim, ruky hore a pripútajú ma. Odpočítavanie a vozík stúpa hore. Vidím Babiu horu a vôkol Zatoru rybníky. Zakývam rodinke na vyhliadke a vzápätí padáme 80m takmer kolmo dolu 85° spádom. Záchvev motýľov v žalúdku, ani nestačia mávať krídlami. Do podzemného tunela sa rútime vyše 140km/h. Reflexívne sa uhýbam, hoci viem, že vozík nenarazí. Nakoniec ma schladí spŕška z načasovanej fontány. Neistým krokom vystupujem z vozíka. Vestibulár rozhodený ako po akrobacii na lietadle. Ešte ho dnes budem mať párkrát mimo.

Vodné kolesá, v pozadí 80 metrový Hyperion.

 Baby si dali ľadovú drť. Plastové poháre im zostanú ako suvenír. Mladšej plastová "šampuska" spadne a polovicu vyleje. Takticky a s plačom opúšťame miesto nehody. S deťmi idem na malú húsenicu Fruti loop. Staršia sedí sama a vzniká nedorozumenie s prevádzkarom. Nevie, komu patrí. Ja nerozumiem a kážem malej: "Vystúp!" Vtom kolotočár pochopí a ukáže zdvihnutý palec. Po troch nudných kolách konečne stojíme. Vyberieme sa preskúmať druhý koniec areálu. Rozmýšľame ísť na člny Anaconda, ale by nás zalialo hneď dvakrát. Staršiu nalákame, nech ukáže svoje basketbalové umenie v boji o plyšáka. Za 10zl má dva hody loptou do koša. Smer má dobrý, ale hodí tak jemne, ako sú jej vlásky. "Mičuda" je pre ňu i o dve čísla väčšia. Lopta dopadá pred kôš. Plyšák zostáva na polici. Baby si sadnú na lehátka, ktoré sú roztrúsené ako zrnká maku v zuboch po celom parku. Ja si vystojím krátky rad na Formulu 1. Raketový štart s okamžitým prechodom do premetu. Pri takomto odpale vážim v momente viac ako štvornásobok.  Samozrejme pár sekúnd. Super jazda, ale príliš krátka. Hovorím pani vedľa mňa, či pôjdeme ešte raz. S úsmevom odpovedá: „Jazda dobře, ale došč“. Ideme na nudné švajčiarske vodné kolesá. Aspoň sa v kľude porozprávame, na akú jazdu sa ešte dáme. Výborná vec, sú tabule, ktoré ukazujú čas čakania. O ich presnosti mám však pochybnosti. I pred každou atrakciou je časomiera a na zemi čiara ukazujúca, koľko zostáva minút čakania. Konečne nás pásový dopravník vynesie na breh a ideme hneď vedľa do strašidelnej dráhy Monster Attack. Vezieme sa na hrkotajúcich vozíkoch a strieľame na mimozemšťanov laserovými pištoľami. Strašná blbosť. Niektoré príšery ani nesvietia. Cez to všetko sa strašidelná dráha babám páči a zopakujú si neskôr jazdu tri krát, zatiaľ, čo sa pcháme Nachos s omáčkou. Za Vikingskou dedinkou a herňami sú brutálnejšie vodné kolesá Jungle Adventure. Rýchlejšia a bláznivejšia verzia Atlantis. Nedá sa odolať. Netočí sa len okrúhly čln, ale pri vstupe aj podlaha. Tentoraz sa namočím ja. Sme ôsmi v člne a nevyvážení. Ja sedím s obéznym chlapom na jednom konci, baby na druhom. Tým pádom nás prúd stále otáča na perejách na ťažšiu stranu. Kým ideme preč som ako tak uschol. Náš pobyt v parku pomaly vrcholí. Zveziem sa na horskej dráhe Mayan. Vyzvŕta mi žalúdok a hlavu asi najlepšie, škoda, že zasa krátko. Pri adrenalínových atrakciách je možnosť obstarať si za poplatok fotku s vaším smrteľným výrazom pri páde alebo otočke. Ďakujem, neprosím. Iní típkovia si svoj akčný vrchol natočia mini kamerou na hrudi. Hľadám akési kukuričné lízatko, či čo to je. Nakoniec kúpim nachos so salsou. Tieto kukuričné čipsy nazvem tortilly. Pre mňa sú všetko tortily, pre predavačku načos. Babám zmizne mamina z dohľadu. Staršia panika, mladšia hlesne: „Poďme strieľať z autíčok ešte raz, šak dovtedy prídu.“ Vystúpenia artistov lákajú do teátro Egypt. Potetovaný svalnáč pokrúti krkom ako Chuck Norris pred finálnym kopom z otočky, dá si gumený krúžok na zem a postaví sa na hlavu. Mamina jediná tlieska. Je to trocha afektované a trápne ako tenis v trojici. Po parku sa pohybujú maskoti, rôzni cirkusanti a akrobati. Niektoré hry, napríklad s jojom skúšajú i diváci. V parku myslia na všetko. Je tu i 7D kino. Aréna, kde sú kaskadéri na motorkách a kárach. Jeden oblečený do otrhanej kože v štýle Šialený Max vábi návštevníkov. Ku sklonku dňa si kúpime pizzu Energylandia za 14zl kus. Kúsok hrubého koláča s kuracím mäsom zabaleného do papierovej obálky. Čašníčka čistí plech sprejom a na spodnom je ešte pizza. Baby idú na poslednú atrakciu, autíčka. Dráha je malá a veľa áut na nej. Časté kolízie sú celkom bežný jav.  Zamierime do obchodu so sladkosťami. Vonia lákavo, ale všetko umelé. Až oproti si baby vyberú plyšákov Energuš. Pri východe sa zastavíme ešte raz a kupujeme suveníry pre rodinu. Prešli sme asi tretinu atrakcii, ale užili sme si deň vrchovato a máme kopec zážitkov. S5 do penziónu vediem auto cez Zawoj, Babiu horu a sedlo Krowiarki, lebo je tam nová cesta. Posledným úsekom cesty a so zbytkom svetla nás sprevádza tmavá silueta Tatier.  Jednohlasne sme sa zhodli, že by sme v parku zostali aj ďalšie tri dni.

Útočisko nechcených

Malkia park poteší všetkých milovníkov zvierat. Meno dostal park podľa levice Malkia a znamená v sanskrite "Kráľovná". Ide teda o "Kráľovský park". A skutočne sa v ňom zvieratá majú kráľovsky, i keď v zajatí. Park sa nachádza pri Dunajskej Strede blízko pretekárskej dráhy Slovakia Ring v Orechovej Potôni. Zavíjanie motoriek riadne otravuje. Ale vraj iba ľudí, zverom hluk nevadí. Plánuje sa postaviť protihluková stena, takže bude snáď počuť aj sympatickú p. ošetrovateľku pri výklade. Na začiatku areálu je penzión s reštauráciou a malé ihrisko. Vstupné nie je lacné, ale starostlivosť o zvieratá tiež nebude zadarmo, že. Dá sa platiť platobnou kartou. Pri pokladni dostanete aj mapku areálu s časovým rozvrhom kŕmenia. Návštevníci majú možnosť pri vstupe si kúpiť granule pre "kopytá", ako hovoria oštetrovatelia kopytníkom. Za vstupom je ohradená Krajinka, kde kotkodákajú sliepky a mečia kozy. V určených časoch je možnosť do dvora ísť. Zakrslých zajačikov sme tam nevideli. Moje baby domáce zvery nenadchli. Smiali sa na srandovných Kapybarách, ktoré pripomínajú gigantické, 50 kilové, morčatá. Skutočne sú ich príbuzné a sú najväčšími hlodavcami na svete. 

Kapybara slúži aj ako zdroj potravy pre juhoamerických Indiánov.

Od nemotorných sudov s nohami sme vlastne išli proti smeru prehliadky, ale v podstate je to jedno. Za kapybarami je jazierko s kačicami, husami a labuťami. I čiernymi, ako keby boli pretiahnuté cez komín. Areál je veľkosťou asi polovičný v porovnaní s Bojnickou ZOO. Momentálne majú plný stav zvierat. Aj dotieravých komárov. V slnečných dňoch poskytujú tieň dva altánky, vysadené sú aj stromy, no ešte pár rokov potrvá, kým poskytnú úľavu pred slnečnými lúčmi. Na druhom konci je tiež bufet. My sme mali vlastné zásoby, ktoré sme aj hneď spráskali. Niektoré zvery vyzerajú, že si riadne vytrpeli v cirkusoch alebo v súkromných chovoch. Sú poznačené fyzicky aj psychicky. Iba leňochodovi je zdá sa všetko jedno a z hamaky trčali len chlpy. Páči sa mi to zviera. Prespí 22 hodín. Je taký lenivý, že ani neprežúva potravu. Cez pórovité zuby sa mu vstrebávajú šťavy z rastlín. Je ťarbák, nevie dokonca poriadne ani chodiť, iba sa plazí po zemi. 2,5m za minútu. Pohoda, klídek. Do "šprintu" 4m za minútu donúti leňochoda iba urevané mláďa. Takže od ukecaného Sida z Doby ľadovej má ďaleko. Serie však raz za  týždeň. Bodaj by nie, keď zažíva obyčajný list aj mesiac. V parku sa dá stráviť minimálne pol dňa nielen ako leňochod. Odporúčam motať sa pri komentovanom kŕmení. Ošetrovatelia chcú zverom spestriť život v klietke a vymýšľajú pre nich rôzne zábavky. Jedna z takých je hľadanie žrádla. V druhom rade sa má načo pozrieť aj návštevník a komentár k tomu je skvelý bonus. Je vidieť zanietenie ošetrovateľov, inak by to ani nešlo. Po komentovaných vstupoch baby šli na trampolíny, ja som stál pri prerastených morských prascoch. Bola by určite zábava mať netradičného mazlíčka doma. Majitelia si dali záležať a investovali do parku nemalé financie, aby bol na vysokej a modernej úrovni. Blízky kontakt so zvieratmi umocňuje zážitok. Na pár ároch cítiť, že ľudom zvieratá nie sú ľahostajné. Jedinou slabinou areálu je parkovanie. Park si získal dobré meno a navštevuje ho veľa ľudí, preto by sa zišlo rozšíriť parkovisko snáď až po pretekársky okruh.

Levice Malkia (vpravo) a Adelka.

Cirkus nie sú len zvieratá

Konečne po daždivých víkendoch prišiel aj teplý a slnečný deň. Turistika neprichádza momentálne do úvahy (dievčatám sa bez zranenej maminy nechce šlapať) a žiarivú sobotu by som doma nerád premárnil. Hľadám teda alernatívy a objavil som zaujímavé podujatie Cirk´l art, čo je vystúpenie pouličných umelcov, potulných iluzionistov, čudáckých gašparov, skrachovaných hercov a
nezamestaných cirkusantov. Prezentuje sa ako Nový cirkus a tento rok sa konal v Stupave 12. ročník pod ochranou rukou herečky Vici Kerekeš. Zrovna deň predtým sme pozerali českú rozprávku Dažďová víla, kde hrala Květušku. No na podujatí Květuška-Vici bola dakde v rici. Ako obyvkle trvalo, kým sme vyrazili z domu a bolo takmer 11 hodín. Najprv som kúsok zašiel za Plavecký Mikuláš pozrieť slovenskú Saharu. Vstup do vojenského priestoru stráži rampa zo železničného priecestia. Len koľaje nie sú. Priestor nie je nijako zvlášť označený, tak som zaprakoval pri hromádke odstavených áut. V diaľke sa ukazuje farebná tabuľa, vyzerá, že asi sme na správnom mieste. Ideme k nej a otvára sa pred nami neveľké údolie. Všade piesok a borovice, sem tam kríky. To bude ono. V okolí je koncentrácia piesku najväčšia.

Borovice dala vysadiť na záhoráckej púšti Mária Terézia, aby zabránila jej rozširovaniu.

Zastavíme sa pri náučnej tabuli. Čo už v piesku môže existovať... Baby upúta kvákanie žiab, preto zídeme k močiaru. Deň po daždi, takže vody je v barinách dosť. Ropuchy koncertujú a nedajú sa rušiť ani ľudmi. Na jednej impozantnej dune vidím  dve bosé baby so psom, vydáme sa tým smerom. No cez močiar neprekročíme, preto sa vraciame s5. Baby sa vyzujú, láka ich žlté more. Rozhorúčený piesok páli, že by ani ťavu nevyhnal. Už len kaktusy chýbajú. Nájdem cestu popri obrovských betónových kockách poničených muníciou. Za nimi je sklad vojenských pneumatík. Sahara má úctyhodných 600 kilometrov štvorcových a je popretkávaná mnohými cestami. Kráčame popri mesačnom údolí, kým po necelých 10 minútach dôjdeme k hŕbe piesku. Dievčatám sa páči lietanie po piesku. Veď, kde je taká kopa? Stopy štvorkolky končia v polovici kopca. Ani nevládala hore. Nohy si chladia dievčatá v bažine. Strávili by brodením v tekutom piesku aj celý deň, ale nevzali sme si ani vodu a sme len v polovici cesty do Stupavy. Preto pár skákaní, záberov a ideme k autu. V piesku vidíme aj zákerné pasce, lieviky mravcoleva. Pri aute stretáme hubárov. Húb je v okolí borovicových lesov veľa, no treba ich zbierať hned po daždi, lebo piesčitá pôda vlhko rýchlo vsiakne. Pokračujeme cez Rohožník a Kuchyňu. V Kuchyni ma môj orientačný zmysel automaticky vlákal smerom na vojenské letisko. Dnes však ideme niekam inam. Preto som sa otočil a vrátil na správnu cestu cez Lozorno do Stupavy. Parkujem na rušnej ceste na Borinku. Ani vystúpiť sa nedalo. Kam sa tí paštikári všetci ženú? Pekné počasie, tak cesta je vyťažená viac než linka dôvery pre seniorov. Popri hasičoch sme prešli do stupavského parku. Za rekonštruovaným kaštielom bol vchod. Vstupné vcelku primerané na to, čo sa v parku odohrávalo. Dostali sme náramky a mohli sa vrhnúť do víru zábavy. Najprv však načim nasýtiť prázdne žalúdky. Baby si dali "cigáňa". So žemlami v ruke si šli pozrieť vystúpenie amerických Acrobuffos s vodnými balónikmi a ja som sa motal pri stánkoch s jedlom. Kórejské bao buns, čo je len nejaká parená malá žemla alebo rezance Ponk Ulice v duchu "Jedz ako Bratislavčan!" ma nevzrušili. Mne sa bažilo po muránskych buchtách, ktoré piekli na mieste v prívese. Neviem, prečo sú tieto jedlá iba na akciách v okolí Hovadova. Inde nič, akurát cigáň a podpecník. Dookola, každý rok. Okrem jedla v parku pristavil sa aj príves s predajom klasických vinylových platní. Ani "elpéčka" sa hocikde už nevidia. S čučuriedkovou buchtou som sa postavil niekde k stromu na korene odkiaľ som mal aký taký výhľad na Setha a Christine. Ich program vrcholil súbojom s naplnenými balónikmi. Prizvali si dvoch chlapíkov z publika, cez krk nahodili na oboch odpadové vrece, vyzbrojili štítom a prilbou s napichnutými klincami (pripomenuli mi uja Elektróna, postavičky z detstva) a súboj začal. Najprv sa za dramatickej hudby naparovali ako paviáni. Umelci vodným gladiátorom bez slov ukazovali, čo majú hrať. Hádzali po sebe balóniky a úlohou terča bolo napichnúť ich na ostré roty. Za Vangelisového Conquest of Paradise predstavenie skončilo víťazstvom jedného bojovníka. Asi najmenej mokrého. Za odmenu dostal fľašu piva a pusu od Christine. Vystúpenia bežali jedno za druhým. Niekedy aj dve. Polhodinovú pauzu sme využili polihovaním na deke. O tretej bolo predstavenie v šapitó. No 17Eur za 80min. exibíciu sa mi vidí riadne prehnaná cena. Motali sme sa radšej pri tvorivých dielničkách Vyšegrádskej štvorky, ale akosi ich aktivity boli neriadené. Ani škola cirkusu, čo bolo len lezenie na lane a žonglovanie mnoho ľudí neupútala. Chvíľu sme postáli pri maľovaní na tvár. Naveľa som presvedčil mladšiu, že pôjdeme o týždeň na Deň detí a vypochodvali sme z radu. Sme predsa v parku na vystúpeniach umelcov. Za pol dňa sme prešli prakticky všetky ukážky. Ohňová šou až tak nevynikla, lepšia bude po zotmení, no tma je až o deviatej.

Rakúsky pár Sebo a Christien sa hrajú s ohňom.

Páčili sa nám trampolínoví bratia z Ukrajiny. I 50-nik skákal, lietal ako kamzík po šaratici. Najmenšieho, a teda najľahšieho, vystreľovali do vzduchu nad koruny stromov. Číslo sa divákom páčilo, vymrštili "námorníka" párkrát znova. Z klaunov bol vynikajúci austrálsky Fraser Hooper. Charizmatický, ako má klaun a mím vyzerať. Tváril sa ako keby zožral ropuchu.  Malej pripomínal gagmi Mr.Beana. Umenie týchto pouličných šašov spočíva v improvizácií. Zvú si k sebe dospelých i deti a hoci ich navigujú, čo majú robiť, kto vie ako zareagujú? A u detí je nevyspytateľné správanie tým dupľom. Zaujímavé je tiež vidieť, ako sú dospelí zmätení, možno viac ako deti. Za takúto kreativitu klobúk dolu. Smiech a dobrú zábavu spravil aj švédsky Sven. Česko-poľsko-anglicky zmotával a komentoval svoje číslo. Prišli sme až na jeho vrcholné akrobaticko-žonglérske vystúpenie, keď sa mu na hlave vrteli mäsové guľky z Ikea (fást fúd doslova) a pohadzoval si k tomu hajzlové papiere. Istil si vystúpenie pomocníkmi z radu ľudí, ktorí dostali za odmenu lízatko.

Subtílny Sven dokázal rozosmiať divákov.

Neviem, prečo väčšina umelcov robí z ľudí bábky. Nemožno zapojiť ľudí inak? Či je väčšia zábava?Čílský umelec Murmuyo síce pištal ako kŕdeľ papagájov, ale nejako nás nezaujal.  Medzi divákmi sa gúľala obrovská červená nafukovacia lopta s tanečnicou na vrchu a po nej klopkal chodúľový cirkus Tritypos z Čiech. Ako posledné sme si pozreli číslo Thingabomb anglického mladíka, ktorý si hovorí Pan Gottic. Jeho zložitý kladkostroj sa sem tam zadrhával. Staršia sa bála papierového dela, no bol to len prdkáčik. Predsa by nevystrelil plastového panáka do davu. Domov som sa vracal cez diaľnicu, čo je dlhšie, ale pohodlnejšie. Po deväťnástej hodine sa už na nej frčí ako na poslednom leveli Tetrisu.
Akcia bola solídne pripravená. Obával som sa más, ale v pohode som si našiel vždy nejaké miesto, aby som videl. Vpredu si ľudia občas rozumne sadli a dostalo sa výhľadu aj na zadné rady. Baby sa pretlačili dopredu. Niektorí ľudia boli dokonca viac dní v parku. Iní sa po obednej sieste večer vrátili. No predpokladám, že ukážky boli po celý víkend rovnaké.  Na festivale vystúpili svetové hviezdy pouličnej zábavy. Hudba a zábava bol cieľ podujatia a ten bol naplnený mierou vrchovatou.

Fraser Hooper je hviezda pouličných umelcov a tiež známy učiteľ klaunov.

Festival letectva po prvý krát

    Agentúra usporadujúca letecké dni na Sliači sa podujala oživiť umierajúce letisko v Piešťanoch a dotrepala sem v prvý májový víkend lietajúce a nafukovacie atrakcie. Veľmi nešťastne bol vybraný dátum. I na Slovensku prichádza začiatkom mája monzún, rovnako ako v Indii. Viem z vlastnej skúsenosti, že vtedy vždy prší. No aspoň sobotný program sa uskutočnil v plnom rozsahu. Chýbali len vetrone, ale bačovia nechceli krútiť parenicu v mrakoch. V nedeľu pre vietor a dážď program zrušili. Neprekvapilo ma to, aj tak bolo dobre, že sobota vyšla, lebo predpoveď bola všelijaká len dobrá nie.
V zamračené sobotné ráno som teda dcérku odprevadil na zápas a oprel sa do pedálov. Premávka bola slabá, kuchári však už mávali na križovatkách s vareškami. Zakrátko som pri vojenskom múzeu. Pýtam sa, kde je tých 600 miest pre bicykle a motorky. Predavač lístkov čumí na mňa jak drevorubač na kurzový lístok a krúti hlavou. Dobehol usporiadateľ, že tam o plot si môžem "tátoša" oprieť. Pozerám na priestor v polovičnej veľkosti svokrinej záhrady a uvažujem, kde sa zmestí 600 dvojkolesových tátošov. Kúpim si lístok a bicykel zamknem o bránu pri vstupe. Lístok nebol najlacnejší. 13Eur je dosť. Účasť lietadiel však platil usporiadateľ. Nevystupovala armáda, ktorá ukážky robí zadarmo. Ale lístok zároveň bol vstupenkou na detský festival. I tak sa mi vidí cena prehnaná.



Švajčiarsky Pilatus PC-3 si nedobrovoľne predĺžil na letisku pobyt o pár dní naviac.

Kontrola obsahu batoha pri vstupe a ďalšia za múzeom. Detektor kovu pípal na mne ako monitor dychu astmatika. Pípali už aj zipsy. Zástup policajtov hodný zápisu do Guinessovej knihy rekordov. Som za bránou múzea a čaká ma cesta cez polovicu letiskovej plochy. Prekročím rolovaciu dráhu. Priletela francúzska ministerka obrany na Falcone 2000. Pomocná palubná jednotka hučí asi celý deň, lebo ju počujem ráno aj poobede. Nuž, piloti vždy pripravení. Pristáva český Gripen, ktorého ukážka bude dnes ako jediná trhať ušné bubienky. Z diaľky nakuknem do malého hangára, kde parkuje Delfínik. Evidentne dnes lietať nebude, lebo je roztrhnutý napoly. Ako hovorí letecký mechanik za zenitom "rozstykovaný". S ním sú v hangári "akrobati". Prechádzam okolo VIP parkoviska. O 9h sa ľudia len pomaly ako tučniaky trúsia po ploche. Práve prilieta skupina Flying Bulls z českej Jaroměře. Rolujú popri divákoch, ktorí im mávajú. Pilotom sa asi v kúpeľnom meste páčilo a ich mašiny som videl aj po týždni na ploche. Rýchlo prejdem neveľkú statiku. Za ochranným valom je detské mestečko. Pri ňom je program na celý deň. Byť teplejšie, aj moje baby by si ihriská, nafukovačky alebo cirkus užili. Dnes som však na letisku sám. Snáď vyjde pred prázdninami detský festival v Nitre. I ten mimochodom podražel. Zábrany na ploche sú zatiaľ prázdne, nebude problém chytiť si miesto. V podstate po celý deň nebol problém sa vtisnúť hocikde pri dráhe. Motám sa ešte pri stánkoch, pokým nenájdem ten pravý. Do batoha putuje kniha Piešťany z neba a leteckoturistická mapa. K nim dostanem zdarma ďalšiu knihu (ponúkajú len nepredajné ležiaky) a mini oblátky. Nájdem si miesto pri nízkom plote a čakám, čo sa bude diať. Konečne skvelý nápad a mega obrazovky sa posunuli za divákov. Zato reproduktory sú roztrúsené každých 10m a nerozumiem prečo. Sem tam prehodím slovo s bláznami stojacimi vedľa. Jeden v rančerskom klobúku sa škerí ako vorvaň na kalamára. A to je starý, 50-ročný chlap. Ako prvý poletuje spolu so škovránkami vírnik. Nasleduje prelet vojenských a cvičných vrtuľníkov. Program ubieha plynule spolu s mojim ujedaním z tvarohového koláča. S nejakými obmenami chutia oba. Oblačnosť je pomerne vysoko a piloti môžu ukázať svoje umenie v celom rozsahu.

Legenda, cvičný MiG-15UTI bol v r.2013 zakúpený z USA.

Moderátori Marcel a Tóno, známi zo Sliača, o5 perlia a často odbočujú od témy, resp. ukážky. Nevedia, či lietadlo kýve pilot alebo vietor. "Júú jak to dal dolu." " Ako s nimi lavíruje, au." "Krúti chvostom, lebo nevidí dopredu." "Vyhadzujú tak zvané flarne," a podobné perly ducha. Poobede prebehne dlho očakávaný hromadný prelet. Aká veľká a výnimočná bola osobnosť generála Štefánika, keď si ho uctili štyri národy! Jeho stopy dodnes v týchto krajinách svietia. Pochopil, že "...účelnosť života nie je v sláve svetskej, ale v zdokonaľovaní nášho duševného človeka.“ Hymnu nepatrične pretrhne klepotanie vrtuľníka Cobra. Letový program je dvakrát prerušený divadelnými skečmi zo života M.R.Štefánika. Aspoň si pán riadiaci lietania mohol dať šluka za mobilnou vežou. Predstavenie sledujem cez binokulár. Na môj vkus avantgardné, ale popri tom zazneli veľmi krásne, nadčasové Štefánikove slová:
   
                                             "Ach, prečo vždy nežijeme logicky?
                                              S dušou skromnou, ale nie otrockou,
                                              so srdcom šľachetným, bez známok slabosti,
                                              s mysľou bádajúcou bez prenáhlenia
                                              a preceňovania svojich schopností."


Dokonale vystihujú náš život. No z donekonečna v amplióne omieľaného "Keď umriem, tu chcem ležať. Odtiaľto uvidím celé moje drahé Slovensko", ma bolela hlava. Dnes sa Milan na Bradle obracia, keď nositeľmi jeho mena sú Ahmadovia a Hasanovia z Perzie žijúci na Slovensku. Najviac zvedavý som bol na majstra sveta v pretekoch Red Bull. A Martin nesklamal. Kopal do pedálov a krútil kniplom až mi srdce prestalo biť. Predsa len Vereš je už okukaný a starý a nerobí toľko dynamických figúr. Ustavične ho ospevujú, ale v Šonkovi má veľkú konkurenciu. Prakticky každá ukážka bola od našich susedov. Za nás lietal len Delfínik. Stále máme málo zbohatlíkov. S trojhodinovým meškaním sa na oblohe objavila aj 13 členná formácia ultraľahkých lietadiel z talianskeho Campoformido. Leteli trasu, ktorú tragicky zakončil pred 100 rokmi Štefánik. Dnes však všetci po oblete Bradla šťastne pristáli na piešťanskom letisku. Naivne som si myslel, že cestu dali na jeden šup, ale prelietavali ju vraj 4 dni, na etapy. Cítil som sklamanie v pilotovi, keď mi hovoril o prelete, že im dnes nevyšlo načasovanie. Mali priletieť pred obedom v čase tragédie spred 100 rokov. Vrcholom programu bolo vystúpenie 6-člennej skupiny Baltické včely z Estónska. Z juhozápadu sa blížila prehánka. Spočiatku išli aj do vertikálnych manévrov, ale blížiace sa nízke mraky ich donútili kľačať pri zemi. Napriek tomu odlietali peknú ukážku, obohatenú trocha nafúknutým komentárom dievčiny z ich skupiny.

Baltická včela na dráhe 01.

Vytiahol som aj pršiplášť, ale zbytočne. Tých pár kvapiek by aj moja bunda ustála. Vystúpením modrožltých včiel program skončil a 20 tisíc ľudí sa presúvalo von z letiska. Ja som nakukol k pozemnému vojsku na opačnom konci. Poľná kuchyňa zavretá, asi im došla múka. Pri termináli som si počkal, kým zrolujú červený koberec pre p.Florence a jej Falcon sa vydá na západ. Bezpečnostná služba plná zmätku ako balóniky s héliom otvárala a zatvárala zábrany. A konečne vojenské múzeum vyzerá, ako sa na zbierku strojov patrí a nie je iba šrotoviskom. 
Priniesť niečo iné na Slovensko, je skvelá myšlienka. Tento rok pri príležitosti úmrtia naj Slováka prišila akcia veľmi vhod. Organizátori majú smelé nápady na ďalší ročník. Napr. nočné lietanie. Potom to bude nočník. Len ten termín je nevhodný a čas mi dá za pravdu. V každom prípade držím palce a rád prídem aj budúci rok (veď som doma, že...).

Let

"Trenčín prevádzka, Oskar Majk Kilo Lima Siera na Bravo. Štart bude z dráhy nula štyri po prevádzke", v slúchadlách počujem rýchlosťou guľometu rapotať pilota vľavo. Ja sedím na pravej sedačke v tesnej kabínke rakúskej mašiny DA-20 Katana s registráciou OM-KLS. Sme na rolovacej dráhe a prechádzame spojkou označenou žltým B, teda Bravo na vzletovú a pristávaciu dráhu.

Prvá fotka z kokpitu. Letisko Trenčín.

Počas veľkonočných sviatkov som si splnil taký malý sen. Moja láska mi pod stromček darovala vyhliadkový let. Liezla na mňa choroba tak som váhal, ale počasie bolo stabilné a nebolo treba dlho rozmýšľať. Na trenčiansky aerodróm som šiel sám.Videl som ako sa letisko a priľahlé budovy menia od mojich učňovských liet. Už som na letisku pred pár rokmi bol na "stretávke", ale budovy o5 doznali zmien. V jednom z hangárov je letecká škola a z druhej strany Hangár X. Ambiciózny projekt interaktívneho múzea, či čo. I veľký opravárenský hangár dostáva nový šat. Stará brána od mesta je zamurovaná. Existuje len hlavná brána alebo možnosť prísť do areálu cez letisko. V hangári tankovali zrovna dvojmotorový DA-42 Twin Star. Páči sa mi nádrž na kolieskach. Hoci je malinká, má neuveriteľnú nutričnú hodnotu ako proteinová tyčinka. Paliva dodá mašine na 5h, takže si páni polietajú. Čakám na svojho pilota, ktorý bral na "vyhliadku" troch ľudí predo mnou. Akurát stroj sadá zo severu, teda od mesta. Ani mu nedám vydýchnuť a zamávam mu voucherom. Ide ku mne a posiela ma k mašine. Zaujmem miesto na pravoboku neveľkého letúna, ktorý sa tvári nevinne ako poník, ale v skutočnosti pod kapotou má riadne kone. Katanka dnes pôjde hore prvýkrát, preto veliteľ najprv pretočí vrtuľu a doleje olej. Pýta sa ma, kam to bude. Nuž, kto by nechcel vidieť rodný kraj? Do druhej mašiny vybehne ešte pre slúchádla. Zapojí ich do konektora za sedačkami. Napokon si obehne lietadlo, či nie sú zablokované kormidlá a môžeme nasadať. Nastupujem ako do stíhačky. Najprv obe nohy v kabíne až potom sadať na riť. Pilot mi pomáha s 5-bodovým "gurtovaním". Nasadzujem si slúchadlá. Tmavé okuliare a šiltovka sú pre dnešný slnečný kúpeľ samozrejmosťou. Pripútava sa už aj pilot na ľavej sedačke. Zatvára prekryt kabíny a ja musím rovnako na svojej strane potiahnuť červenú páčku dopredu a zaistiť tým kabínu. Zapína batériu a potom štartér. Nezbednej Katane sa nechce a vypína. Rukou pohladí poistky na mojej strane. Znova prepne spínač batérie. Maznanie zaberie a stroj ožíva. Krátke bzučanie palivovej pumy a nahadzuje motor. Skúška spojenia, ukazujem mu 5 prstov. Počujem teda za 5. No počas letu mi slúchadlá vypadávajú alebo mám mikrofón príliš ďaleko od huby? Väčšinou si hovorím pre seba a hlas mi znie ako prechladnutému morčaťu v kýbli.  Keď pilot vidí ako naprázdno meliem, pokrúti zakaždým gombík predo mnou. Vychádzajúc zo stojiska veliteľ zapína malú obrazovku rádioprijímača a navigácie v jednom v strede palubnej dosky, tzv. GNS. Ohlasuje sa na prevádzku Trenčín. Názov prevádzka mi pripadá zvláštny. Ako dajaká  krčma alebo baňa. Pred nami lieta okruhy ďalší stroj. "To bude nejaký žiačik", komentuje pilot. Púšťame žiačika na letmé pristátie. Medzitým spraví pilot motorovú skúšku, keďže ide o studený štart. Teplota a tlak oleja v poriadku, vchádzame na dráhu v smere 04 , teda severným smerom. "Trenčín prevádzka, Oskar Majk Kilo Lima Siera povoľte vzlet z dráhy 04". Oskar Majk Kilo Lima Siera, Trenčín prevádzka vzlet povolený", dostávame pokyn z veže. Motor sa dostáva do obrátok, pilot uvoľní nožné brzdy a rokenrol začína. Po pár metroch sa odlepujeme z dráhy. V prvom momente si všimnem opustenú kaplnku po pravej strane letiskovej plochy. Žeby sa v nej piloti modlili pred letom? Alebo počas festivalu Pohoda sú v nej sobáše? Pravdepodobne však pozostatok cintorína v Nozdrkovciach. So stúpajúcou vonkajšou teplotou sa objavuje mierna turbulencia. Krátko po vzlete sa pilot ohlasuje znova: "Trenčín prevádzka, Oskar Majk Kilo Lima Siera stúpam na dve tisíc fítov, budem pokračovať na hrad, potom pravou zatáčkou smer jedna osem". Obletíme trenčiansky hrad a stočíme sa na juh. Podľa budíka na palubnej doske sa usadzujeme v hladine 2000ft (600m). Skúšam fotiť. Treba pootvoriť malé okienko. Prúdiaci vzduch hučí jak môj upchatý počítač v robote. Slnečnú clonu hádžem rovno dozadu. Akurát o ňu prídem.

Hrad Beckov.

Pilot mi hovorí, že určite viem, kde sú Piešťany, tak nech si tam letím. Uchopím kŕčovito knipel ako keby som šiel kladivom rozbíjať betón u svokra na záhrade. Správne vyvážený stroj letí aj sám. Pilot sa hrá s mobilom, v kabíne má signál. Na úrovni Beckova preladí rádiostanicu na Oblastné stredisko riadenia (ACC) Bratislava. Máme výšku 2300 stôp. Letún znova neisto poskakuje ako zajko na diaľnici a neviem, či je to stúpavými prúdmi alebo stúpaním môjho adrenalínu. Výrazný orientačný bod sú obrie rukávy bohunických komínov. Vidím, že mašinka uteká na Inovec, preto ju miernym náklonom nasmerujem na Sĺňavu. Smerovku vôbec netreba používať. Nohy sa zapájajú len na zemi pri rolovaní. Na pedáloch sú totiž brzdy a Katanka nemá natáčacie predné koliesko. Tak len tlakom na brzdy podvozka sa riadi smer na zemi. Spravím zatáčku o 180° a vravím pilotovi, nech si "dámu" vezme do rúk, že púšťam knipel a tasím foťák. Sme však príliš blízko priehrady a do záberu ju nedostanem  celú. Pilota navigujem pokračovať na os dráhy 01. Z tohto smeru vidím náš barák. Nad dráhou sa stáčame na západ, smerom na Bradlo. O5 preberám riadenie. Prejde ma aj nádcha i kašeľ. Mrknem na palubnú dosku, či je guľôčka sklonomeru v strede a na umelý horizont. Neviem, prečo to robím, mal by som sledovať prirodzený horizont. Lež jarná príroda je pod nami taká nádherná, že je v kabíne náročné udržať oči na akomkoľvek horizonte. Polia a lesy hrajúce všetkými zelenými farbami. Striedané žltými štvorcami repky olejky. Ako citrónové rezy. Mega šachovnica obmieňaná tabuľami mliečnej čokolády. Kde tu pri ceste pocukrené bielymi kvetmi kvitnúcich jabloní a sliviek. Sťa vzácne opály sú pre ľudí modré priehrady a tmavomodré korytá riek. Čisté nádrže sú šmolkovo modré. Šedé taftové stuhy diaľnic, ktoré zavinú mašle na križovatkách ciest. Cez sviatok sú prázdne. Farebné moziaky miest, ktoré nie vždy zapadnú do seba.

Nádrž Čerenec nad Vrbovým. Domčeky vpravo je uzavretá rezidencia arabskej komunity.

                                        
Z poetického snenia ruší rádio. V Žiline je tiež zatvorená prevádzka a všetci prelaďujú na Bratislavu. Už som nad Bradlom, tak mašinu točím severovýchodným smerom na Nové Mesto. Termika nás vykopla o 100 stôp vyššie, preto miernym potlačením páky dávam "čumák" dolu. Mesto je v podstate hneď za Čachtickým hradom. Vzdušnou čiarou je pekne vidieť, že leží za Drapliakom a Skalkou. Pilotovi navrhujem, nech obletí Zelenú vodu a mesto. Ja fotím o dušu. Na juhu pri diaľnici dolujú štrk a vznikli nové jazerá s kryštálovo čistou vodou. Nová Zelená voda. Len chatky zatiaľ chýbajú. Upútajú ma bagre v starom kameňolome. Ktovie, čo tam stále dolujú? Popri Beckove sa vraciame s5 na Trenčín. Pilot sa ohlasuje na vežu. Zároveň si vystrelí z chlapíka na prevádzke: "Kubo, skús teraz ATIS". To je automatická služba poskytovania informácií prilietávajúcim lietadlám. Normálne to vysiela počítač cez rádio. Tak dnes bol humanoidný ATIS. Žiačik stále drtí okruhy a môj pilot mu dáva poradie 2 na pristátie. Dvakrát to pre istotu zopakuje, aby nedošlo ku kolízií. Pred rozbitou cestou na Mníchovu Lehotu začína pilot klesať a uberá plyn. Modrou páčkou prestavuje vrtuľu na malý uhol nábehu, čím stratí ťah. Klapky nevidím vysunuté. Mäkko dosadneme na betónovú dráhu letiska. Na spojke Alfa už čakajú ďalší výletníci vo štvormiestnom DA-40. Pilotné stálice sú u firmy piati ľudkovia, niekedy im vypomáhajú z dopravnej školy. Posledné dni mali frmoľ. Pomaly rolujeme na stojisko Po vypnutí motora si dám dolu neposlušné slúchadlá, sám sa odpášem a ako profesionál vyskakujem z mašiny. V sedačke lovím krytku. Vraj ich bežne ľudia zabúdajú v kabíne. Aj ja som zabudol jednu v kabíne ...lanovky.

Subtilná Katana čaká na pasažiera.

Poďakoval som mu, podali sme si ruky a plný adrenalínu som šiel domov. Zažil som fantastický zážitok, ktorý sa nedá ani vysloviť. Je to ako zatancovať o Bradle alebo spievať repku olejku.  Slovensko je krásna krajina, o tom niet žiadnych pochýb. Rád by som si zaletel napríklad nad Tatry a verím, že sa mi malebnosť našej krajiny ešte niekedy z výšky ukáže.