Pod Babou horou

Názov expedície: Oravský vták
Heslo: Babia Góra, Poliakom do dvóra.

Jaskyňa a Kormorán

    Začiatkom júla je vždy stabilné počasie a "Túlavé kapybary" sa tradične vydávajú do sveta. Okolo desiatej sa roztáčajú kolesá šedivého „Voxhóla“ severným smerom. Ešte nie sme ani poriadne na diaľnici a už volá babka: "Šak ste mi nenehali žrádlo pre Tofinu!". "Nič jej babka nedávaj, len seno a čo nájdeš v záhrade. Len, aby ju nezdulo jak vzducholod", odpovedá žena.  Cesta ďalej ubieha kľudne, ani kolóny nie sú. Na obed stojíme v motoreste Rieka. Servírujú rýchlo, veľa a draho. Pre kamionistov a príležitostných tulákov. Samozrejme trpí tým kvalita. Segedín je presolený, bryndzové halušky iba z múky a šetrili aj na samotnej bryndzi. Predpokladám, že každý deň je rovnaké menu. Ceny jedla sú predražené, úplne mimo. Majiteľ chce asi vyžmýkať z ľudí a motorestu, čo sa dá pokiaľ nebude diaľnica a tejto prevádzke odzvoní nadobro. Pred treťou sme po x-ty krát v Zuberci pri amfiteátri. Pripravujú ho na Podroháčske slávnosti. Idem vyzdvihnúť lístky do latkovej búdky pred "amfíkom". Vstup som objednal včera. Ráno bolo napríklad už na dnes obsadené. Nemajú oficiálne predaj suvenírov, ale zarastený sprievodca-pokladník nám tri pohľadnice daroval. Nechali sme bradatému ujovi za ne euro.
Jediná oravská sprístupnená jaskyňa je za lanovým parkom. Pred vstupom je náučná tabuľa s mapkou jaskyne. Sprievodca upozorňuje, že filmovanie je zakázané. Vysiela pre Poliakov stojacich za nami. Iba fotenie, aj to bez statívu. Bez neho sú snímky k ničomu. Dostaneme prilby. Naša rodinka tvorí modrý tím, ostatní ružový. Hneď pri vchode je pod strechou jaskynná fauna v podobe kolónie veľkých pavúkov-koscov. Kokóny dávajú tušiť, že v jaskyni nastúpi nová generácia tohto Karpatského endemitu. Jaskyniar ukazuje kovovú tyč, ktorá vraj drží úzky priezor jaskyne pokope, lebo sa skaly k sebe približujú. Také zlé to zasa nie je, šáli. Trocha pripomína Krásnohorsku jaskyňu, ale vyplaví menej adrenalínu a je kratšia- 435m sprístupnených hore-dolu. A bohužiaľ aj biednejšia na výzdobu. Viac je v skale zakotvených značiek ako kvapľov. Vandali, či zlodeji poničili aj to málo kvapľov, čo tam bolo. Načo komu je odlomený stalaktit? Aby nezvetral, treba kvapeľ zaliať do voľakého epoxidu alebo čo.  Takto obdivujeme len mineralizované Tatrikum a Fatrikum. Postupujeme železnými schodmi a rebríkmi až prídeme k zatopenej časti. Miestnosť sa volá Sieň potápačov. Je pomenovaná na ich počesť, pretože jaskynný potápač trpí hlavne psychicky, keďže sa potápa za veľmi zlej viditeľnosti a k zväčšeniu svojej depky si ešte aj rozvíri bahno na dne. Potom nechápem, načo sa ponára, keď nič nevidí. V absolútnej tme sa vžijeme do pocitu netopiera. Za 20 min. v tme je vraj človek dezorientovaný. Ubehla možno minúta, keď v tom dcérka vykríkla“ „Mamaaaa“, lebo jej mamina v tme napodobňovala šuchot netopiera. Sprievodca si myslel, že plače a rozsvietil.  Tou istou cestou sme šli s5. Párkrát som si otĺkol prilbu, pozdravil pavúky a sme vonku. Naša krajina je bohatá na jaskyne. Je ich vyše 7000. Sprístupnených nie je ani dvadsať. Asi je to správne, lebo by sme naše deravé bohatstvo rozkradli. V blízkosti jaskyne sa nachádza vyvieračka Števkovského potoka.

Vyvieračka je známa z Jakubiskového filmu Tisícročná včela.

K nej sa babám nechce, hoci je tak ďaleko ako jaskyňa, len opačným smerom. Zájdem k riečke úzkou lesnou cestičkou sám. Tento rok sú pre zmenu všade Piešťanci (minulý rok brázdili krajinu Žochári). Stretáme ich v Zuberci, v Poľsku, v Podbieli. Mňa však upútajú „Pepíci“ s divnými hríbmi. Podobajú sa na mladé bedle, ale bratia tvrdia, že nazbierali čosi iné. Ani v atlase som nenašiel, čo držali za huby. Nuž čo, napokon každá huba je jedlá, ako hovorí svokor. Niektorá len raz. Čaká nás ešte zvyšných 30km do penziónu Kormorán v blízkosti prístavu na Oravskej priehrade. Predtým nakúpime na zajtrajšiu túru v supermarkete. Už sme si odvykli od vozíkov na mince a s nevôľou lovíme euro v peňaženke. Ktosi zabudol plnú nákupnú tašku vo vozíku. Jeden pán ju nesie k pokladni. Odbočku s tabuľou penziónu preletím, niekto nápis Kormorán zastriekal čiernym sprejom. Otočím sa a po betónových paneloch zídem dolu k jazeru. Pri cintoríne lodičiek, bójok, vlekov a iného harampádia zaparkujem auto. Ideme najprv so ženou na recepciu. Ujme sa nás staršia pani, majiteľka, ktorá vedľa penziónu i býva. Jej úsmev pôsobí trocha silene. Vypíšeme formality, ukáže nám izbu, dvojbunku a môžeme sa vybaľovať. Penzión je priemerný. Spoločný balkón na celé poschodie, nie je bohviečo. Výhľad máme na vysoké smreky. Po celý deň robia príjemný tieň. Dôležité je, že je v cimrách čisto. V TV fungujú len naše programy Jednotka a Dvojka. Babám ani tie. Bedne pýtajú novší príjmač. Majitelia postavili, či zrekonštruovali, ale neinvestujú ďalej do penziónu. Pani majiteľke reklamujeme chýbajúce osušky a donesie nám obratom zvyšné dve. Majiteľ, šedivý, asi vyslúžilý námorník, ktorého opúšťa zrak, skúša svetlo vo vstupnej hale. Prdli mu žiarovky, rovnako ako mne na izbe. Nosí pre istotu dvoje okuliare. A možno preto, aby mu nepadala bujná striebristá hriva. Na večeru si dám bryndzové halušky, mamina mäso so zemiakmi, deti kuracie mäso na prírodno s ryžou. Kuchárka je žena syna majiteľa penziónu. Inu, rodinný podnik. Biedny je výber nápojov. Pípa je úzka ako cesta do neba. Na čapovanú kofolu nie je miesto. Dám si džús z krabice a 2 deci vína. Mamina čapovanú plzničku. Dojednávame zajtrajšie raňajky na siedmu hodinu. Domácej sa veľmi nechce, ale máme šťastie. Pani veľkoryso urobí výnimku, lebo sú v penzióne ľudia, ktorí zajtra v stávajú do práce. Po večeri šli baby na trampolínu. Našli si blonďatú kámošku Grétku, ktorá je v penzióne na prázdninách u babky-majiteľky. My so ženou hľadáme manikúru. Ideme do Námestova, kde v drogérii kúpime z núdze pilník a klieštiky. Večer z prístavu romanticky hľadím s drahou v diaľke pred nami na Babiu horu, prezývanú to Diablak. Vidíme pekne cestu, ktorá nás čaká. Žena mi povie: „To dáme“. Pred spaním nájdem v mojom batohu zabudnutú poondiatu manikúru...

Kráľovná Beskýd

   V noci vŕzga posteľ a budí ma to. Som nevyspatý a pohľad mám ako vypchatá fretka. Polovičke je zasa zima jak v ruskom kine, paplóny sú krátke. Mením prikrývky z detskej izby, ale sú rovnako krátke. Vstávame o pol siedmej. Na raňajkách sa jedlom zbytočne neplytvá a pani dokladá podľa potreby. Do hodiny vyrážame k sedlu Krowiarki, odkiaľ je najkratšia cesta na vrchol. V poľskej Jablonke sú trhy. Mávaním reflexnými vestami stánkari popri ceste lákajú ľudí. Predpokladám, že kvalita tovaru je adekvátna cene. Interesujú ma troj generačné domy a absencia bočných uličiek. Potom je dedina nekonečne stará a dlhá, zároveň plynule prechádza do ďalšej. Rýchlosť v obci nič Poliakom nehovorí. Po cestách sa jazdí o 20km/h navyše.  Horšie, že už aj na Slovensku. Po novej, pohodlnej ceste z Vyšnej Zubrice vyjdeme na parkovisko. Dievčina ma hneď zinkasuje 15zl. Nastavíme palice a vykročíme. Z domčeka na nás zavolá správca parku Babia Gora, že treba zaplatiť aj za vstup. Kupujem teda štyri lístky aj s pohľadnicou za 19,50zl. Pohľadnicu však dostávam aj tak a navyše každý z nás diplomy. Opečiatkujem a viac nezdržujem. A o5 otravuje akási žena so zaplatením parkovného. Ja vôbec nerozumiem poľštine a čumím ako žaba zo špenátu. Drahá chápe a posiela babu preč. Chodník po červenej značke hneď začína prudkým stúpaním. Je nešťastím pre nohy, že je dláždený. Správcovia parku využili ako podklad aj hraničné kamene Veľkonemeckej ríše. Lepšia by bola nespevnená cestička. Dva mesiace sme prakticky v kopcoch neboli a ochabnuté svaly je cítiť. Navyše únava z biednej noci berie sily. Nedá sa nič robiť. Babia hora je neoficiálne tretí národný vrch Slovákov. Myslel som, že kopec je prestížna záležitosť hlavne pre Poliakov, ale kult Paľa H. (ten koho sláva siaha ku hviezdam) naznačuje, že nie len jeho čítanie je povinné, ale aj výšľap na horu. Ide s nami tábor poľských detí. Oblečené sú všelijako. Na to, aký studený vietor hore panuje, ich obdivujem. „Dzen dóbry“, zdraví ma zakaždým blonďaté poľské dievčatko. Čaká, ako zareagujem, lebo odpoviem opačne a cudzo: „Dobrý deň“. Asi sa jej slovenčina páči. Pochod sa mi vidí zdĺhavý, vyhliadku Sokolica (1325m.n.m.) však urobíme rýchlo za 45 minút. Oproti hodine dolu na značke. I napriek ťažkému nábehu na túru. Iróniou je, že odpočívame 50m pod vyhliadkou.

Masív Babej hory tvorí aj hranicu úmoria Čierneho a Baltického mora.

Dievkam ukazujem z vyhliadky náš dnešný cieľ. V skutočnosti je o kúsok ďalej. Ihličnatý les strieda za Sokolicou kosodrevina. Keď teda prekonáme krízu mladšej turistky, strečkuje staršia. Piť, srať, šťať. Klasika. Stúpanie na Kepu 1521m dáme tiež rýchlo a sme na hrebeni. Ďalej šliapeme kamennou tundrou na Gowniak o 100m vyššie. Pred vrcholom samotného Diablaka začína fúkať. Nečudo, že má také meno. Diablak alias Babia hora vyzerá ako veľká kopa hofna. Druhý Gowniak. Charakteristický je kamenným valom proti vetru. Múdry nápad. Okrem pamätníka na pápeža a zbytkov chaty tu nič nie je. Ani ten pomník nie je pôvodný a pamätá ešte tabuľku s vyznaním V.I. Leninovi. Na kopci je veľa Poliakov, sem tam Slováčisko. Odkusujeme si z lepeňákov a sledujeme severnú panorámu Slovenska, Oravskú priehradu, majestátny Choč, v diaľke Tatry a Fatry. V neveľkej výške nad nami sa rýchlo prelievajú biele chuchvalce vaty akoby chceli, čo najskôr zmiznúť z príťažlivosti diabolského vrchu.  Prichádzajú uzimené deti zdola.  Rozložia sa pred nás a zjedia bagety, čo im nachystali tety kuchárky z tábora. Pred poludním pokračujeme do sedla Brána prudkým klesaním. Mladšia má problémy a štyri krát spadne, keď sa jej podlomia kolená. Odľahčujem situáciu aspoň tým, že neustále prekračujem ako pašerák hranice a staršia ma nasleduje. V sedle si odpočinieme. Po deckách z tábora sa dvíhame aj my a ideme posledný strmý úsek ku chate. Na čistinke nás privíta chata Markowe Ščaciny (voľne poľsky Szczawiny) a rozvešané periny.

Hrebeň Babej Gory prechádza Poľsko-Slovenským pomedzím. Hranica sa za posledných 100 rokov niekoľkokrát posúvala.

V jedálni čakáme pred celým detským ansámblom radu. Z pípy syčí do pohára iba biela pena. Snáď tie decká nevypili všetko pivo?  Slovensky objednávam hranolky s kuracím na prírodno. Mäso je strašné slané a cesnakové. Bohvie, aké staré. A navyše mastné. Aj na turistike odhalím svoje kulinárske umenie a cukrujem hranolky. „Hybaj tatovi povedať, že cukruje. Krista!“, posiela mamina mladšiu za mnou pri výdaji objednávok. Idem preveriť situáciu. Mamina práve oklepáva a utiera servítkom hranolky od cukru. Aj sa jej kryštáliky zdali veľké, ale pomyslela si: “Šak sa tu sol desi doluje, tak možno je prámo ze zdroja“. Akonáhle ochutnala, pochopila. S polovičkou sme si dali zapiekanku so syrom a hríbmi, na vrchu kečup. Nič extra. Také lacné poľské paninni. Na chate ani nečakám, že sa kvalitne najem, ide len o kalórie. Pivo 2Eur, Zapiekanka 2,50Eur, hotové jedlo vyjde aj na 6Eur. Veľká výhoda je platba kartou. 

Chata bola postavená v r.2010 na mieste storočnej barabizne.

Po príjemnej modrej kráčame takmer rovno na parkovisko. Sem-tam sa objavia pramienky vody. Už vieme prečo sa okolie volá ščaciny. Viac je však na ceste kočíkov ako potôčikov (v skutočnosti je názov prozaickejší-podľa rastlinky štiav alpínsky). I na Babej hore je sucho. Nedostatok vlahy vidím najmä na akože jazierku Mokry Stawek. Dnes už len smrdnutá bahnová barina, ktorá pod Babou horu čoskoro zanikne pod nánosmi úplne. Smutne pôsobí hladinomer na brehu, meter od skutočnej hladiny. Vôkol plieska, či čo to je, dunivo bzučí ako v atómovm úle a ujde sa mi i štípanec. Konečne sme pri aute. Hry Meno, mesto, zviera, vec a Hádaj, na čo myslím ma už nebavili. Zabudli sme si krém na opaľovanie a pripieklo nám nosy, krk a uši. Za odmenu stojím v Trstenej a zlízneme zmrzlinu za neuveriteľných 40c.  Pohľadnica zo zavretej cestovky nehrozí.  Žena sa teší na orosené pivko v penzióne. No namiesto oroseného zlatého moku ju schladí správa, že pípa nechladí. Musí sa uspokojiť s fľaškovým. Objednávam si cestoviny s kuracím mäsom a brokolicou. Dobehne čašníčka so psím výrazom v tvári (pripomína mi kokeršpaniela) a hovorí, že brokolica nie je. Dali mi čisto syrové cestoviny s Bambinom alebo čím. Bez mäsa. Asi som si s čašníčkou nerozumel. Chcel som s mäsom, ale teda bez brokolice. Drahá nemala zasa k mäsu so zemiakmi mozarellu. "Nemóžu, dokelu, variť na čo majú?", vybuchnú vo mne "sadze". Na druhej strane chápem. Začína im na priehrade sezóna. Ipt niečo nefunguje. Majiteľ jednoducho viac neinvestuje do 10 ročnej stavby a ani jeho zať sa nevie postaviť k robote. Hrdo ukazoval čašníčke výrobu expressa v kávomate, ako keby odhalil tajomstvo dievčenského internátu. Proste chýba schopný menejžer.

 V pozadí Mala Babia hora a niekde za ňou je najsevernejší bod Slovenska.

Na Severnom póle

    Konečne ma ráno nič nebolí. Hostia sa točia ako svätí na Orloji. Daktorí prišli po nás večer o desiatej . Dva dni sme strávili u našich severných susedov, je čas vrátiť sa k rodnej hrudi. Dnes hrá nebo päťdesiatimi odtieňmi sivej, slnko sa ukáže iba sporadicky. V Oravskej Polhore je „mrazivých“ 19°C, u nás doma babka hlási 30°C. Máme voľný deň a vyberieme sa na výlet pod Babiu horu z opačnej strany, teda k hájovni. Na severe Slovenska sa ľuďom nežije až tak zle. Pomerne obnovené alebo úplne nové domy popri ceste dokazujú pomerne slušnú životnú úroveň. Odvezieme sa k Slanej vode. Niet pomaly kde zaparkovať. Predpokladám, že väčšina ľudí šliape hore na Diablak. My sa na ľahko vyberieme Hviezdoslavovou alejou. Je pomerne poničená výrubom. Aj to málo, čo zostalo požiera liskavka. Takmer jeden milión Eur za pár tabúľ a rozhľadňu? Neskutočné. Rozčarovanie. V Spojených štátoch hamburgerových by viedla lanovka k hájovni. Za necelú hodinku sme pri horárni. Posledný úsek po asfaltke dolu a hore. Niektorí sa k hájovni dovezú autom. Načo potom lanovku? Úprimne pochybujem, že všetci navštívia osamelú pani sprievodkyňu. Skôr si krátia výstup na Babiu horu. Horáreň je obklopená lúkami a za ňou je les. Nedá sa nazvať hustý, ťažba prebieha v plnom prúde. Rýchlo kúpime lístky, lebo ďalší čakajú na sprievodkyňu. Zdržujem zasa s pohľadnicou. V hájovni na Rovniach je ako jediná na Slovensku, expozícia venovaná knihe. A to si chodil Paľo len odskočiť sem, keď mu riešenie súdnych sporov liezlo na mozog. Nikdy v nej nebýval. Pôvodná horáreň, kde písal Hájnikovu ženu je však preč. Na slávneho básnika si pamätá už len 350 ročná lipa. Keď Paľa bolela z písania ruka, šiel do blízkych kúpeľov, ktoré sú tiež už len na fotografiách. Expozícia má tri miestnosti. Jedna je plná dobového nábytku. Údajne je kolíska originál spred 130 rokov. Ako babička, čo chodí k nám pred Prior predávať snežienky. V ďalšej izbietke je stôl s ozajstným rukopisom Paľovej poézie a povestná pelerína známa z jeho fotiek. V poslednej miestnosti je drevená socha hájnikovej ženy a 14 polienok predstavujúcich Lachovic deti. Všetky sa na Rovniach nenarodili. Náruživý horár Lach býval neskôr aj v Zázrivej. Okrem toho sú po stenách kritiky a vydania Hájnikovej ženy.

Hájovňa bola sprístupnená v r.1979 počas známej literárnej súťaže Hviezdoslavov Kubín.

Pri prehliadke druhej expozície Mila Urbana sa k nám pridala ďalšia skupinka bratov z Čiech. Hoci je výstava v stodole, architekt sa vyhral a spravil peknú expozíciu. Na podlahe drevené mačacie hlavy, nezvyčajné trojuholníkové okná. Vľavo je miestnosť s dobovým nábytkom. Milo Urban je hore na povale. Na Rovniach sa narodil, ale Hviezdina nezažil. Milova mama bola dcérou hájnika Lacha. Zo Zázrivej sem prišli legálne pytliačiť a buzerovať turistov na prelome storočí. Už ako 16-ročný Milo napísal prvú prózu. Hora sa mu tak páčila, že si zo začiatku písal pseudonym Podbabogorsky. Rád by som si prečítal jeho Zelenú krv, kde spomína, ako 10-ročný robil vodcu na Babiu horu. Márne nádeje. Kniha je skutočne nedostatkový tovar, lebo vyšla len raz. Ušami čítam audio knihu, ale nie je to ono. Pre knihomoľa je to ako detstvo bez maznáčikov. Na konci povaly je malá ukážka Milovej pracovne v Slovenskom Grobe, kde býval. Na zemi cestovný kufrík, ktorý nikdy nepustil z rúk. Ani do kufra auta ho nedal. Bál sa asi, že mu potiahnu veľdiela. Na stole písací stroj a nedofajčená cigareta. Na vešiaku jeho ošúchaný turistický batoh, ako keby len teraz odišiel. 22-ročný napísal bestseller Živý bič. Nad hlavou mu plieskal do konca života. Spočiatku mu nikto neveril. Vraj, čo vie také mladé ucho o živote a celú knihu len "skopčil". Potom upadol do nemilosti boľševika pre svoje nacionalistické názory. Na ľavej stene sú vydania Živého biča, po pravej strane jeho životopis so vzácnymi fotkami. Nerád sa totiž fotil. Prvá snímka je ako 10 ročný s rodičmi a skrotenou srnkou. Na opačnom konci pri schodoch sú za vitrínkou Milove osobné predmety. Nedohorené sviečky, okuliare, hrebeň. Malá uvidela tabak a šepká máme s pohoršením:“ Mami, ten ujo fajčil mariánku!“ Nuž, naše jútuberky... Ja zas nazvem holenie ďalekohľadom. Vitrínka dokazuje, že žil ako askéta.

Už to nie je alej, ale takmer holá pláň.

Posedeli sme v príjemnom prostredí pred hájovňou ako Paľo s Milom kedysi a zašli k rozhľadni. Avšak márne kroky merať k nej. Zo zadu je hora a vôkol stromy. Aký taký výhľad poskytuje na Tatry. Lepšia rozhľadňa, i keď bez ďalekohľadu, je hneď za dedinou Oravská Polhora. Vidíme pod nami ženičky s kýbľami na „čukoty“. Ideme kúsok na rúbanisko za nimi, ale kde nič tu nič. Ani maliny. Vraciame sa rovnakou alejou s5. Pasieme sa na jahodách, krásne voňajú a sladko chutia ako láska prírody. Máme hyacintovo modré jazyky od čukotiek. Toľko ľudí prejde vôkol a nechajú plody zeme napospas medveďom. Pred koncom aleje odbočíme na rašeliniská. Rozbité dosky za milión eur. Skúšame zaboriť nohu do machu. Je to zvláštny pocit. Ostríme zrak na drobnú rastlinku-mucholapku, ale darmo. Skrýva sa vo vysokej tráve a kdesi za dutou prasličkou. Zato sa nám neskrýva jeden z najkrajších motýľov v strednej Európe Ohniváčik zlatistý. Sprevádza nás kus cesty. Sadneme si vonku na chate Slaná voda. V priľahlých domčekoch je tábor detí z Vysokej nad Uhom a reštaurácia funguje v obmedzenom režime. Urobia nám nanajvýš vyprážaný syr. Smažákov máme dosť. Dáme pivo a kofolu s chrumkami. Autom zastavím pri rozhľadni nad obcou. Popasieme si oči na panoráme Tatier, Oravskej Magury a všade viditeľnom Choči. Mamina je zvedavá ako chutí jód s brómom dokopy. Mňa viac trápi osud osamelého pstruha v Soľnom potoku. Naveľa sa vraciam s5 k prameňu Slanej vody. Domáci si čapujú vodu do bandasiek, že si v nej nohy omočia, prípadne ju kloktajú, keď ich hrdlo zabolí.  Požívať vnútorne sa nedá. Drahá ochutná, naozaj je odporne slaná. V litri vody je nasypaná polovica čajového hrnčeka soli. Okrem toho je aj rádioaktívna! Dobrovoľci neustále kriesia prameň k životu. Najnovšie mu postavili altánok v roku 2016. Kedysi pri prameni boli i kade, kde varili vodu a z dna potom zoškriabali soľ. Pokusy o oživenie kúpeľov po vojne zatiaľ vždy krachli. Naposledy v roku 2006. Prevezieme sa najsevernejšou dedinou, prezývanou Severný pól Slovenska. Minulú zimu neborákom napadlo 2m snehu. Za deň pol metra. Už ho ani nemali kam odhadzovať, Školopovinné deti mali mimoriadne prázdniny. Naše baby by sa sem hneď presťahovali. Sneh im v Polhore padal ešte aj v polovici mája. Zastavím pri penzióne Hrubjak, ale nikto pri bare, len nejaká rodinka ticho jedla vedľa pri stole. Schmatnem pohľadnicu a idem preč. Zasa budem písať starostovi. Rozhodneme sa omrknúť Fanny park v Oravskej Lesnej. Z dediny vedie pekná, nová cesta s vyhýbkami. Veru som ich aj bohato využil. Asi skončila jazda vláčikom a všetci sa valili preč. Park je maličký a pre deti do 5 rokov. Na vláčiku sme boli pred 4 rokmi. Sklamane odchádzame. Na obedovečeru zaparkujem voxhóla pri Zbojníckej Kolibe v Oravskej Jasenici, kúsok južne od Námestova. Stavba je pomerne nová, stále sa rozrastá o nové budovy-chatky na bývanie. Okrem ubytovania a jedla sa dá mrznúť v kryokomore za 10Eur. Ako je u nás zvykom i táto koliba je vyzdobená neužitočnými zbytočnosťami a "lapačmi" prachu. Vonku je ihrisko a pidi zverinec. Zajačiky, andulky, kačice. Ale hlavnú pozornosť si zaslúži jedlo. Naše tradičné testovanie začína hovädzím (prípadne kuracím) vývarom. Skutočne v tanieri bol vývar a nie vypratý bujón. Oravský tanier skvelý. Strapačky sa rozplývali na jazyku. Lahodná smotana. Akurát pirohy, ťahajú za kratší koniec. Nič oslnivé. Rebierko bol síce bôčik, ale drobný nedostatok som prehliadol. I babám chutili nugetky. Pekne, ako majú byť, z odrezaného kuracieho mäsa a nie dinosauri a podobné hlúposti. Všetko skoro zjedli. Obsluhe často padal riad, asi brigádničky. WC čisté, originál sú na dverách bábiky. Nemajú konečne sušič, ako je veľký hit, ale servítky, čo sa mi páči viac. Treba si dať pozor, lebo sa môžete ocitnúť v kryokomore. Pri vchode predávajú aj suveníry. Najlepšia reštaurácia v okolí Námestova, ak nie na celej Orave. Na priehrade sa preháňajú skútre. Dokonca sa ktosi v tej 21°C vode kúpe.  V Náme100ve beží Vibe festival a skejboardaci na U rampe. U Kormorána je tiež koncert malej 2-ročnej Klárky do jedenástej večer. Zdarma.

 Ešte horší ako Diablak 

    Náročná túra na jeden z najkrajších tatranských vrchov. Možno sme ju aj podcenili. Minimálne v tom, že sme sa nepoistili. Vydávame sa okolo pol desiatej spod horárne pod Bielou skalou. Kedysi tu bola iba horáreň, dnes horár kšeftuje s nocľahmi. Hneď v úvode začína prudké stúpanie na slnku. Po veternej smršti v máji 2014 zostali iba holé pláne. Na kóte 1100m.n.m. sme v polovici lesníckej cesty a na konci s dychom. Značenie turistického chodníka je skromné až nijaké. Dá sa ísť po lesníckej zvážnici až k potôčiku. Odtiaľ smeruje chodník do lesa a je už dobre označený. Upozorňujem okoloidúcich, že ísť treba po značke. Na čistinke v lese trčí zapichnutý kôl s údajom 1200m.n.m. Malej je zle. Na krátkych nohách musí šliapať dvakrát viac ako my. Nie je dobré veľa piť pri stúpaní, lebo naozaj príde nečakane nauzea. Mamina stanovuje cieľ: "Aspoň Biela skala". Naďalej stúpame prudko pod Bielu skalu. Hríbik nevidíme, pravdepodobne je  za odbočkou na skalu. Nevšimnem si stĺpik s 1300m.n.m. Ani nevieme, že sme pri skale. Bez prestávky kráčame strmo hore na skalnú vyhliadku tesne nad bodom 1400m.n.m. Mladí „pepíci“ komentujú skalné bralo, že sa nikomu nemôže nič stať. „Jsou tady přece záchytní borovice, kleč nebo co to je“. Ideme ďalej. Už nie je také príkre stúpanie a sme v pásme kosodreviny. Pred kótou 1500m.n.m. sa ukážu lúky posiate krásne žltými kamzičníkmi, purpurovými klinčekmi, či jemnými páperníkmi. Srdce botanika zaplesá na Sivom vrchu. 

Prvý končiar v hrebeni Západných Tatier má svoje kúzlo.

Odkrýva sa aj Liptovská Mara. Dohliadneme už aj na Sivý vrch. Okolo 1600m.n.m. sme v skalnom meste. Úchvatní biely obri stoja nemenne tisícky rokov. Vytvárajú bizarné, členité figúry ako skamenelí rytieri. A začínajú obtiažne úseky. Pri bode 1700m.n.m. upozorňujem baby, že sme vyššie ako Babia hora oproti, hen cez priehradu. Príde mi na telefón správa, že som v Poľsku. Na Poľsko sa však len dívam. Gorce a Pieniny. Po reťaziach baby vyjdú samé. Posledná reťaz je päť minút od vrcholu. O 12.45h sme pri pahýle 1800m a baby zdolávajú prvý tatranský kopec. Pre nás je dôležité merať čas, aby sme vedeli stanoviť prestávky a v neposlednej rade, aké trasy vyberať.  Na kopci lietajú sršne v proti prúdu vetra. Nadnášajú sa ako vetrone nad neďalekým Babkami. Sadneme si do závetria a nechám oči viesť scenériou tatranských končiarov. Salatín, Brestová, obďaleč Baníkov a technicky náročné Skriniarky. Na hrebeňoch sa mrvia postavičky turistov. Oproti Ostrô a za liptovskou kotlinou končiare Nízkych Tatier. Obedové menu ponúka ryžový alebo plesnivý chlieb (to sa od mamy dozvieme až po skonzumovaní). Zopár fotiek, kochaní sa okolitými kopcami a schádzame rovnakou cestou dolu. Jedna skupina, čo išla s nami sa rozdelila. Chlap pre auto, iní do Bobrovca. Kapybary sa deliť nebudú. Dolu ideme rovnako dlho. Aspoň mám čas vychutnávať si pohľady na Oravu, Babiu horu, Pilsko, Choč, či Rozsutec. Horšie sa schádza. Najmenšia sa skoro zrútila z chodníka. Pád nebol taký zlý, no ľakla sa a rozplakala. Aj ostatní sú doudieraní od lezenia. Mne sa reťaz akosi prehodila cez bralo a hodilo ma na skalu. 

"Mestečko" volajú domáci Radové skaly.

Z Babej hory sme si nezobrali "šuter", tak baby si zo Sivého vrchu nesú hneď dva. Srdce a krokodíliu hlavu.  Keď máme za sebou tvrdé skaly, oddýchneme si na mäkkej lúke. Po pár minútach šmatleme pomaly dolu. Stretáme bežcov, ktorých sme zdravili pred vrcholom a už bežia dolu. My sa motáme kdesi v polovici chodníka. Skrátime si posledný úsek po zvážnici. Za vyše tri hodiny sme pri hríbiku. Privíta nás zlatý retriever. Vyzerá, že býva v úli so včelárom. Otvoril príves a nad úľmi má postele. No neviem, či by som pri tom dunení zaspal. Zastavujeme v Zuberci, ale nie je pohľadnica so Sivým vrchom, iba magnetka. Pred kostolom sa  motajú svadobčania, cestu blokuje autobus. V penzióne Josu sa koná pivný festival. Vstup sa platí a ja som i tak oslobodený. Pred Podbielom si kladiem otázku: „Čím láka Františkova Huta?“ Stále zrúcaninu niekto navštevuje. Jej kolorit tvoria kravy, ale kvôli nim tam určite nikto nezastavuje. Je to tým, že trčí osamelo v poli ako ten prízrak na čínskej diaľnici? Na večeru sa zastavíme v Podbiely v reštaurácii Pod lipou. Objednáme dve pizze a ja si dám cestovinu s kuracím a brokolicou. Mäsa mohlo byť viac, ale dalo sa. Pizza ťažký priemer. Cesto je hrubé a suché. Mohli ho potrieť aspoň cesnakom. Taký štandard na Orave. Vo vnútri je malá herňa, za ktorú sa platí 2,80Eur. Keď už nechám útratu za jedlo v reštaurácii, mohla by byť herňa zdarma alebo za symbolické vstupné. Zmrzlina len z kupovaných téglikov Prima za 50c. Zvlášť sa platí kornútok 10c alebo sú schopní mi kydnúť kopček  rovno do ruky? Vedľa nás sedeli „pepíci“, motorkári. Húlili, smrdeli jak oslia riť. Jeden mal vikingskú prilbu a spoločne sa tešili na jazdu obrneným transportérom. Padajú nám do kofoly, vlasov kvety, aby sme nezabudli, že sme pod lipou. „U nás doma je dávno lipa odkvitnutá, na Orave aj zemáky ešte len kvitnú. My krumple pomaly už zberáme“, hovorí polovička. Lížuc zmrzlinu sa prejdeme po dedine. Zrubové domčeky, ktoré sa zachovali tvoria tradičnú zástavbu hospodárskych dvorov, charakteristickú pre strednú Oravu. Teraz sa prenajímajú ako chaty pre paštikárov, ako som mal možnosť vidieť. V bývalej fare je etno múzeum, ale kde sú rezbári, ktorí majú kľúče? Je pokročilá doba a navyše sobota, na pohľadnicu môžem zabudnúť. O5 budem otravovať starostu (zbytočne). Hľadáme bankomat, ale v Tvrdošíne tvrdošijne umrel. Hoci domáci tvrdošijne tvrdia a ukazujú miesto. kde stopercentne je. Peniaze ťaháme napokon v Námestove. Večer sedíme pri vínku a pive. Baby skáču na trampolíne. Ani sme si neuvedomili, čo sme dnes prekonali. Hlavne naše kapybary. Niekto nám hovoril, že nám šibe, niekto sa nechápavo pýtal, iný krútil hlavou, obdivoval málokto.

Sivý vrch prezývaný aj "Skalné mesto kvetov" 1805m.n.m.

  

7.7. Trenčianske Teplice

    Balíme. Pani dá hajzl papier. Nie nám, ale izbe.  Domáci pánko vystavuje faktúru na 392 Eur. Nechám mu na stole štyri stovky. Faktúra mi na druhý deň robí problémy. Nie sú tam mená. Hoci mi pošle novú s menami, treba originál. Na poštu sa mu nechce, žiadam ho poslať mi aspoň potvrdenie.
Námorník papier posiela evidentne po mori, pretože dodnes neprišiel a účtovníčkam mám odkázať, že tomu nerozumejú. Na raňajky okrem poľského a čierneho čaju iný nie je. Domáca má zahriakne, keď si chcem vziať vrecúško z baru. Pijem teda hnusný čierny vývar z ponožiek. Nuž, mal som byť rýchlejší. Ťaháme bez prestávky do Trenčianskych Teplíc. V tamojších kúpeľoch si užíva svokor. No, užíva... Keď nás prišiel privítať, dooškieraný bol ako z pieskovne. Vraj ho neposlúchajú nohy a spadol. Teraz sa podpiera paličkami. Dáme si na námestí zmrzlinu a sadneme na kávu do vynovenej Likérky. Centrum Teplíc je veľmi pekné, vkusne prerobené. Majú spoločné problémy s Piešťanmi, čelia náladám investorov, všetko postupne pustne. I tu sa nájdu chátrajúce domy a nedotiahnuté projekty. No aspoň majú zrekonštruované kúpalisko. Počasie sa kazí. Plavky zostávajú v aute. Dnes to na kúpanie v Zelenej žabe nevyzerá. Prejdeme sa po parku k rybníku Baračka. Impozantnú scenériu dodáva parku potok Teplička. Kŕmime kačice a na hladine metajúcich sa kaprov. Zháňam pohľadnicu. Kúpil som jednu komerčnú za 50c a v info centre klasickú za 30c.

Aj Trenčianske Teplice pomaly upadajú.

Pred Novou Dubnicou zahnem k novému Lidl. Do košíka hodíme suchý obed a babke fľašku vínka za stráženie hlodavca. U babky bolo veľké zvítanie kapybár so surikatmi. Morča žije a drží si váhu. Priniesli sme z Oravy chlad do našich končín, čo sa žene veľmi páči. A priniesli sme si tiež kopec zážitkov, o ktorých s kúskom fikcie, humoru a nadnesenia budeme rozprávať.