Kecskemet 2010

Minulý víkend sme urobili dve prvenstvá. Poprvýkrát bol náš malý poklad u babky dve noci a my po prvý krát na ďalekej ceste a tiež prvý krát spolu pod stanom. Navštívili sme veľký letecký deň v maďarskom Kecskeméte. V piatok to vyzeralo s počasím všeljako, ale to nás neodradilo. Poobede sme malú zaviezli babke, omyli uhorky a vyrazili. Chvíľu som maturoval nad navigáciou. Cestou sme mali 2 prestávky. Kúpil som diaľničnú registráciu (neskoro som sa dozvedel, že sa to dá aj cez internet) v Komárome a potom tesne pred diaľnicou na Luka pumpe sme sa najedli. Skoro som ani neodbočil na diaľnicu. Pred Budapešťou nás zastihla prvá a najprudšia búrka. Zopár kilometrov sme šli tak 60-70km/h. Na navigácií som vypol ženskú a vypomstilo sa mi to. Zaradil som sa do zlého pruhu a skončil takmer v centre Budapešti. Navigácia nás potom vyviedla, ale tiež sa potila alebo nadávala, lebo som dvakrát zle odbočil. Za Budapešťou ďalšia búrka skoro až po Kecskemét. Tam sa akoby zázračne vyjasnilo. Šli sme aspoň rýchlejšie. Tábor Nomádov sme našli poľahky. Vstupné 2500HUF. Sľúbenú vodu sme nenašli. Ohňostroj sa stal tuším pravidlom na každom leteckom dni. Zaparkovali sme pri Slovákoch, no neviem, či to bolo najlepšie. Ale asi skôr jedno. Síce sme zaľahli o jedenástej hodine, ale vrava trvala ešte dve hodiny. Veľa sme nenaspali. Prebudili sme sa do zahmleného rána. Viditeľnosť, že aj lastovičky chodili peši. Dúfal som, že sa opar rýchlo vytratí, ale opak bol pravdou. Šli sme teda na letisko. Jedna rada na lístky a ešte väčšia pred vstupom. Z nám nepochopiteľného dôvodu sme dostali prúžky na ruku. Von sme z letiska nesmeli, tak načo nám boli? Ukážky začali rozpačito najprv Andula, potom vrtuľníky. Prvý prúdový bol L-29 Delfín. Okolo jedenástej sa konečne začalo nebo otvárať a lietanie sa rozbehlo naplno. Program bol poprehadzovaný, ale ku koncu sa dostal do normálu. Žiadne udivujúce výkony, ale pútavá šou s lietadlami, ktoré sa často nevidia. Chýbali Breitling na Albatrosoch, ktorí prileteli až poobede. Jeden starý blázon tam nejedol, nepil, nešťal, iba fotil. Musel mať plienku alebo čo. Ako vždy mi chýbali 2-3min. "šťavy" v kamere, aby som mal posledné vystúpenie, vrchol leteckého dňa natočené celé. Bola to akrobatická skupina Frecce Tricolori. Skončili presne o šiestej.Načase. Fantastikuš, dynamikuš, ale už toho bolo plné mozguš. Kúpili sme si hranolky, pofotili statickú stojánku a vydali sa severným smerom domov. Vyše hodiny sme trčali pri letisku, kým sme sa dostali von. Bolo to o nervy, zdalo sa, že nikto dopravu neriadi. Niektorí sa s nasadením vlastného života vrhali pred autá, aby sa mohli zo svojim vopchať dopredu. Doslova.
Domov sme šli zasa 5h. Ženskú v navigácií som pustil k slovu a nezakufrovali sme. Nad Komárom bolo UFO na oblohe. Asi disco. Doma sme boli o pol jednej.

Horúce dni

V noci mi nedajú spať prechádzajúce kombajny a pod oknami opití školáci. Nastal cas žatvy a prázdnin, keď muchy nosia plavky. Leto pomaly vrcholí a aj moja trpezlivosť sedieť v robote bez zapnutej klimatizácie. Kolegyňa ochorela z nej, a tak je lepšie sa asi potiť. Trvalo to len chvíľu. Viac je tých, čo nechcú vypustiť dušu. Potil som sa dokonca aj na kúpalisku. Navštívili sme Vincov les. Malá sa močila len v destkom bazéne, kde je 32° voda. Teda som sa neovlažil ani v horkách. Prijateľné vstupné na celý deň. Čo ma nemilo prekvapilo bolo, že sa platia aj detské kolotoče. Vidieť, že u nás honba za ziskom stále prevláda. Vrcholom bolo, keď pani kolotočárka namiesto spustenia detskej manéže, roztočila kolotoč rukou! Malú sme tam veru ani neposadili. Na prvý krát. Keď sme tam boli druhý víkend, malá nás "presvedčila" na vláčik za nehoráznych 1Eur.Vo vláčiku sme sa odviezli všetci, ale nie na kúpalisku dokola, ale ozajstným parným rušňom z Majdžavy do Veselí. Aj to dcérku celkom bavilo, ku koncu sme však mali toho dosť. Predsa len celý deň v horku a v rozpálených vagónoch. Kapela, ktorá svižne hrala ráno do taktu rušňa, poobede stíchla a muzikanti už len tupo hľadeli pred seba. Ako v pekle bolo v kabíne rušňa. A to sa tam tlačili aspoň štyria. Už aj stroje mali toho dosť a skoro sme sa neodlepili z Vrboviec. Zasekli sa brzdy a museli ich ručne uvolniť. Inak to bol pekný výlet a ani nie veľmi drahý, 6Eur pre všetkých. Ja som rád, že je také teplo. Som v menšine. Pre mňa by mohlo byť takto aj do Vianoc. Samozrejeme v robote mi to vadí. Ale, keby som sa mal niekde pri vode vyvaľovať...Nech pečie. Bohužiaľ je to len pár dní.

Tentoraz bicykel robí starosti

V týchto horúcich dňoch sme sa pokúšali na bicykloch obísť priehradu. Už keď somvyťahoval bicykel, mal na zadnom kolese defekt. Dofúkal som koleso a šli sme. Došlapali sme len po lodenicu aj to s jedným dofukovaním. Naspňť to isté. Večer som dal novú dušu (stará mala už veľa flakov) aj plášť, ktorý mi zostal po predošlom majiteľovi bytu. Zistil som však, že nemám koleso ako nafúkať.Bol tam iný ventil. Na druhý deň som teda kúpil akúsi redukciu a tiež novú dušu a plášť. No redukcia mi bola platná ako smrtke p..a. Neviem, čo mi to predali. V podstate som v nej mal to, čo mám, nie, čo potrebujem. Pokúšal som sa aj tak nafúkať koleso a zničil pri tom ventil. Tak som si inde kúpil hadičku a lepšie ventily. Na druhý deň sme vyrazili znova... S defektom zadného kolesa som skončil v polovici. Akurát najďalej od domu. Pešo vyše 7km späť. Už som nemal chuť sa zdržovať pri nafukovacom hrade ana kofole. Na chvíľu sa pri mne zastavil pán a požičal mi pumpu. Prešiel som 1.5km a dosť.Viac sa nikto nepristavil. Defekt bol pod ventilom. Možno ako 2 dni stál prakticky na ventile sa zodrala guma. Pre istotu som dal2 flaky. Na ďalší deň som už šiel pre istotu s plnou protidefektovou výbavou. Tentoraz som sa mohol spoľahnúť na bicykel, ale zradilo počasie. Došli sme lenpo bufet a blížiaca čierňava nás obrátila s5. S prvými kvapkami sme doletelidomov. Až všera sa konenče podarilo ísť kam sme chceli. Inkriminovanému miestu defektu sme sa zatiaľ vyhli.

Z týchto dní

Počasie sa akosi nechce umúdriť. 10 dní bolo pekne a teplo. Zrovna vtedy som mal dovolenku. Čiastočne v rytme ja čerpám, žena užíva. Malej sme maľovali izbu, s nervami sme zdolali vrch Lopeník, bratislavské ulice a väčšina z nás voľby. Trocha som pátral v rodokmene.
Malá opakuje vety, ktoré hovoríme. Najkrajšie sú jej gestá, ktoré pri tom používa. A huba sa jej nezavrie. Všetko komentuje. Napr. raz večer povedala: " Ket sa nevykakám nepvojdem sa osprchovat. Pvojdem rovno do postele." alebo " Daj si pozov, aby si nespadla zo schodof." Keď videla sochu ruky, skonštatovala, že "Niekto si otuhou ruku". Babku hnevá tým, že jej hovorí baba. Učí sa bicyklovať. Spraví tak 3 ťahy a dosť. Úspešne ju učíme pýtať sa už aj na "malú". Plienky má len pri spaní.
Posledné dni sme doma. Včera sme boli sa kúpať vo vodnom svete až v Uherskom Brode. Mňa uniesla megavírivka, malú ani nie tak voda ako trojkolka. Hanba, že my z kúpeľného mesta musíme chodiť 60km na kúpalisko. Takže o5 je tu zima. Dúfam len, že júl a august tohtoročnú zimu nepokazí.

Jazda vo veľkej dedine

Vo štvrtok sme boli v Bratislave. Pôvodne som chcel ísť na Martinský cintorín. No, naivne som si myslel, že pravý pruh na križovatke Galvaniho a Ivánskej cesty pôjde tiež rovno. Nešiel. Bol som nútený ísť na Galvaniho. "Nie je to až taká tragédia" hovorím si. Prídem k cintorínu z druhej strany. Tak som šiel na Ružinovskú cestu. Tam bola zápcha a pomaly som sa posúval. Pri starej Ikei som zabočil doľava. Lenže zle. Mal som byť v ľavom pruhu a točiť razantne doľava. Po chvíli som zistil, že toto nie je správny smer. Treskol som do volantu. Kade teraz? Odbočil som na Gagarinovu. Niekde som sa potreboval otočiť. Napadlo ma sa spýtať na cestu k cintorínu a dokonca som zabočil k pumpe. Ale zavrhol som to. Zvažoval som ísť naspäť k diaľnici a ísť znova po Ivánskej ceste. Kolóna áut ma odradila. Takto som zúfalo došiel až do Podunajských Biskupíc. Tam som to zvrtol doľava, urobil kolečko cez túto štvrť a vrátil sa do Ružinova. Približne som vedel, kde je cintorín. No i tak som blúdil v dvoch uličkách. To už som sa radšej pýtal na cestu. Ktosi na mňa trúbil. Asi som mu vadil v jazde. Musím sa naučiť používať vonkajšie spätné zrkadlá. Tak som kľučkovaním opäť došiel k k starej Ikei. Konečne som za pumpou Agip zatočil správnym smerom. Od cintorína som potom šiel po Trnavskej smerom von cez nešťastný železničný prechod. Pomaly som sa hýbal v kolóne, keď auto predo mnou zastalo. Až potom som si všimol, že na priecestí svieti červená. Stál som uprostred cesty. Ešteže dodávka za mnou nechala voľný priestor. Zablokoval som cestu protiidúcemu. Ten ostal chudák na prechode! Akosi sa potom poza mňa dostal. Auto predo mnou začalo cúvať. Musel som aj ja, čím sa voľný priestor zmenšoval. A do toho sa pchala sanitka! Musel som si pustiť klimatizáciu, ktorá ovievala môj smrteľný pot. Konečne vlak prešiel a mohol som ísť. S krátkej 2km odbočky na Martinský cintorín, tak bol 20-25km okruh východnou časťou Bratislavy. Veľa vodičov myšičkuje medzi pruhmi, čo privádza infarktové situácie. O 2 týždne som si počas služobky jazdenie zopakoval. A hneď dva dni. V najväčšej špičke. Kritické miesta sú mosty. Na prístavnom mi auto zdochlo a musel som sa rozbiehať na ručnej. Na Novom moste som sa zaradil, že vodič za mnou spanikaril. Skoro som ho ošuchol. Ešteže som to nevidel. Tak som blavákom vrátil nervy, ktoré mi spôsobujú. Pekne som sa vyjazdil, ale ďakujem. Buďme ľudia.

Záplava maturantov

V predchádzajúcich dňoch som videl záplavu tmavých sák a minisukní. Výkriky ostrých chlapov maturita-formalita. No myslím, že pred komisiou to nie je až také formálne. Maturitné dni. Ja som maturoval 6. júna. Bol som snáď predposledný, čiže som sa dlho potil vo vlastnej šťave. Z voliteľných predmetov som maturoval z Angličtiny, z matiky alebo z fyziky som bol dutý ako bambus. Dodnes sa vlastne čudujem ako som cez matiku mohol ročníkmi prechádzať. Vypomstilo sa mi to na VŠ, keď som si musel platiť doučovanie. Všetky predmety som absolvoval na výbornú až na jeden. Majster z odborného výcviku povedal, že teória je pekná vec, ale niekedy k ničomu. Položil mi teda praktickú otázku. Ako dáme dolu ložisko z hriadeľa, keď nie je po ruke prípravok? Do zadku by mi vlas nikto nestrčil no mohol som sa namáhať ako som chcel, ale jednoducho nie som praktický človek, a tak som to mal za dva. Rúrka bola tá sprostá vec, ktorá zabránila, aby som dostál metál. Skúšku dospelosti sme slávili 3 dni na chate. Príšerne tam varili a niektorí grcali. Vtedy som držal 24 hodinovku pri ohni. Bol aj trápny pokus o výlet, ale po prvom kilometri už nikto nevládal od "únavy". Nedávno som aj bol na stránke mojej školy. Zvonka vyzerá škola rovnako, no zvnútra sa zmenila. Učebne sú bohato vybavené a namiesto výcvikovej haly je už telocvičňa. Aj ľudia sú iní.
Z pôvodných učiteľov ostala už len večná zástupkyňa, slovenčinárka a telocvikár. Škoda len, že sa nedajú stiahnuť fotky.
Maturita vtedy nebola uniformná ako teraz. Vtedy sme sa ešte hľadali. Držím dnešným maturantom palce, nech šťastne vykročia do života.

Daždivá jar

Tento rok sa teda jar nevydarila. Napadlo vody ako za 3 mesiace. Vraj to tu nevideli 70 rokov. Včera sme sa boli pozrieť ako sa rozlial Váh. Veru som túto rieku ešte nevidel takto rozliatu. Mala dvojnásobnú šírku. Už to však vyzerá s počasím lepšie. Asi preto, že sa blížia voľby začína byť horúco z toho aj vonku. Už ste rozhodnutí koho voliť? Aj tento rok strieda
jedna utópia druhú. Videl som pekný nápis na pútači vládnucej strany. Namiesto "Istota v ťažkých časoch" nápis prepísal nejaký "vtipálek" na "Istota ťažkých časov". Dosť bolo politiky. Nemohli sme kvôli počasiu ani ísť na poriadny výlet. V jednu sobotu sme sa neúspešne pokúšali dobiť topľočiansky hrad. Pre rekonštrukciu zatvorené. Prešli sme sa aspoň popri jazere Duchonka. Aj štart opekačkovej sezóny sa presunul na koniec mája. Aspoň letecký deň vyšiel, i keď čo sa týka lietadiel nič extra. Dcérka je po mne a nebojí sa hukotu stíhačiek. Iné deti plačú. To boli tak všetky pekné dni od začiatku apríla. Začala mi krátka dovolenka, takže musí byť pekne. Strávim ju maľovaním detskej izby, zháňaním nábytku do nej a tak. Aspoň si oddýchnem od ksichtov v robote. Tam tiež je záplava, ale roboty.