Jazda vo veľkej dedine

Vo štvrtok sme boli v Bratislave. Pôvodne som chcel ísť na Martinský cintorín. No, naivne som si myslel, že pravý pruh na križovatke Galvaniho a Ivánskej cesty pôjde tiež rovno. Nešiel. Bol som nútený ísť na Galvaniho. "Nie je to až taká tragédia" hovorím si. Prídem k cintorínu z druhej strany. Tak som šiel na Ružinovskú cestu. Tam bola zápcha a pomaly som sa posúval. Pri starej Ikei som zabočil doľava. Lenže zle. Mal som byť v ľavom pruhu a točiť razantne doľava. Po chvíli som zistil, že toto nie je správny smer. Treskol som do volantu. Kade teraz? Odbočil som na Gagarinovu. Niekde som sa potreboval otočiť. Napadlo ma sa spýtať na cestu k cintorínu a dokonca som zabočil k pumpe. Ale zavrhol som to. Zvažoval som ísť naspäť k diaľnici a ísť znova po Ivánskej ceste. Kolóna áut ma odradila. Takto som zúfalo došiel až do Podunajských Biskupíc. Tam som to zvrtol doľava, urobil kolečko cez túto štvrť a vrátil sa do Ružinova. Približne som vedel, kde je cintorín. No i tak som blúdil v dvoch uličkách. To už som sa radšej pýtal na cestu. Ktosi na mňa trúbil. Asi som mu vadil v jazde. Musím sa naučiť používať vonkajšie spätné zrkadlá. Tak som kľučkovaním opäť došiel k k starej Ikei. Konečne som za pumpou Agip zatočil správnym smerom. Od cintorína som potom šiel po Trnavskej smerom von cez nešťastný železničný prechod. Pomaly som sa hýbal v kolóne, keď auto predo mnou zastalo. Až potom som si všimol, že na priecestí svieti červená. Stál som uprostred cesty. Ešteže dodávka za mnou nechala voľný priestor. Zablokoval som cestu protiidúcemu. Ten ostal chudák na prechode! Akosi sa potom poza mňa dostal. Auto predo mnou začalo cúvať. Musel som aj ja, čím sa voľný priestor zmenšoval. A do toho sa pchala sanitka! Musel som si pustiť klimatizáciu, ktorá ovievala môj smrteľný pot. Konečne vlak prešiel a mohol som ísť. S krátkej 2km odbočky na Martinský cintorín, tak bol 20-25km okruh východnou časťou Bratislavy. Veľa vodičov myšičkuje medzi pruhmi, čo privádza infarktové situácie. O 2 týždne som si počas služobky jazdenie zopakoval. A hneď dva dni. V najväčšej špičke. Kritické miesta sú mosty. Na prístavnom mi auto zdochlo a musel som sa rozbiehať na ručnej. Na Novom moste som sa zaradil, že vodič za mnou spanikaril. Skoro som ho ošuchol. Ešteže som to nevidel. Tak som blavákom vrátil nervy, ktoré mi spôsobujú. Pekne som sa vyjazdil, ale ďakujem. Buďme ľudia.