Dcérka má rok

Naša malá dnes prehupne z role dojčaťa do veku batolaťa. Oslávi rok v tomto slzavom údolí. Pred rokom som šiel v to útorkové ráno o pol ôsmej normálne do práce kolegovým autom. Už dlhšie sme si robili žarty kedy to na moju drahú príde a rosype sa. Na začiatku Hornej Stredy som začul telefón a čosi som tušil. Žena začala mierne krvácať a zľakla sa. Sesternica- asistentka na pôrodnickom jej odporučila hneď ísť do nemocnice. Medzitým už bol zalarmovaná sanitka v podobe svokra na Fábií. Tak ma kolega vysadil v Hornej Strede. Počkal som si na svokra a viezol sa domov. Žena už bola asi dva dni pobalená. Len som zavolal do roboty, že prídem neskôr, možno vôbec už neprídem. Stále sme si ešte nepripúštali, že dnes bude pôrod. Len sme rátali s tým, že asi ostane v nemocnici. Veď boli ešte 3 dni do pôrodu a predpokladal sa neskorší termín. V sobotu predtým sme boli vystrašení večer v nemocnici a nedialo sa nič vážne. Počasie bolo fajn, polojasno, cesty suché. Za zhruba 40min. sme dorazili do trnavskej nemocnice. Budúca mamina šla hneď na vyštetrenie. Jej pôrodník mal službu a rozhodol, že ideme do toho. Dal jej tabletku na vyvolanie pôrodu. Predpokladal tak okolo 16h by malo byť po tom. Žena šla do vzdychacej miestnosti a mňa svoko zaviezol domov. Žena si zabudla papuče. Potom sme šli do Hornej Stredy. Odtiaľ som ešte plánoval ísť do práce pre priepustku. No v Hornej Strede mi žena volala, ze to bude čoskoro, aby som si pohol. Do roboty som teda nešiel. Svokor ma odviezol aspoň do Piešťan na rýchlik. Cestou som omrkol výrobňu zákuskov, ale asi nebude čas tam zájsť. Do nemocnice som prišiel okolo 12.30h. Spustila sa krátka snehová prehánka, no sneh sa ešte v ten deň roztopil. Dal som si plášť a prezuvky a šiel za ženou. Zrovna bola v spreche a sesternica ju oblievala vodou. Bolo to stresujúce a chytalo ma zúfalstvo keď som vidiel ako sa trasie od bolesti a hlavne, keď som jej nemohol pomôcť. Epidural nechcela. Aspoň som jej masíroval chrbát. Stále jej kázali ísť na záchod a dostať každú kvapku moču zo seba. To mi tiež prišlo ako trápenie. Chvíľami ju poľahli na posteľ a monitorovali, či je bábo v poriadku. O 13.15h bolesti nabrali vrcholu a otvorila sa na 4cm. Od bolesti pomaly odpadávala, ja od stresu. Ani si nepamätá ako ju držiac pod pazuchami odvliekli a vyhodili na stôl. Odmietol som ísť k samotnému pôrodu. Ostal som chvíľu vo vzdychačke a potom ma sestrička poslala do čakárne. V napätí som tam čakal, no keď som počul detský plač, vedel som, že už je dobre. Hodiny na stene ukazovali 13.20h. Po chvíli vyšla sesternica-asistentka a do telefónu oznamovala novopečenému dedovi, že má dievčatko - 49cm, 3kg. Tak, aby som to i ja počul. Bol som veľmi šťastný. Asi za 15 min. ma pustili k žene. Musela tam ešte nejakú hodinku si poležať. Pre istotu. Ukázali mi i dcérku. Na ten prvý kontakt nikdy nezabudnem a stále mám pred očami ako vypulovala očká na svet. Hoci ťažko niečo videla. I fotiť som zabudol. Šiel som do nemocničného bufetu kúpiť sestričkám kávu a bonboniéru. Samozrejme z vďačnosti a bol som tam tiež zadarmo, normálne sa to platí. Využil som to tiež na oznámenie tejto šťastnej udalosti rodine a do práce. Sestra kúpila zákusky.So ženou som potom šiel na druhé poschodie, kde bolo šestonedelie. Ešte raz mi ukázali malú a konečne som ju i odfotil. Ani sa mi nechcelo ísť domov, toľko by som sa na ňu vydržal dívať. No potrebovali si obaja odpočinúť. Po 15.30h som odišiel. Šiel som domov niečo zjesť a zobrať vecičky pre malú. Potom som šiel oslavovať k našim, kde som i prespal. Padli dve šampanské.
Aká je maličká teraz ? Stále veľmi milená. Veď ako inak. Včera už urobila sama 3-4 kroky, no bojí sa. Pádov pribúda, ale tých v živote ešte zažije...Jej slovník sa obohacuje, i keď nevieme celkom ako rečou hovorí. Trocha nás sužuje jej útle telíčko a že nepapá. Postavou je asi na úrovni 7-8 mesačného bábätka. Ženu obdivujem za jej božskú trpezlivosť pri kŕmení 5x denne. Vraciame sa do doby, keď malá prišla k nám a vrieskala. Teraz sa tiež v noci budí (asi od hladu) a mrnčí. Verímea dúfame, že je to prechodné, len počas rastu zubov. Vraj sa jej kľuje 5 naraz. Práve dnes, v jej veľký deň extrémne málo jedla. V noci sme ju dokrmovali mliekom. Na sobotu sa chystá oslava. Konečne buchneme veľké šampanské, ktoré sme plánovali pri narodení. Takže veľa zdravia našej maličkej a nech rastie ako z vody.

Patálie s výpočtom dane

Nastal čas o vykonanie výpočtu dane z príjmu. Za mňa to vykoná firma, v ktorej pracujem. Ostáva iba "maličkosť" - podať žiadosť. Naša firma vychádza v tomto v ústrety a milé panie prídu do kancelárií. Tak tomu bolo i tento rok. No pre mňa to znamenalo vyplniť zopár koloniek navyše. Uplatnil som si nezdaniteľnú časť dane na manželku. K tomu potrebujem jej príjmy, ktoré nesmú presiahnuť 98496Sk, teda asi 3270,12 Eur. Ak je to menej, sumu si môžem uplatniť. Tým paniam, čo mi budú robiť priznanie je to srdečne jedno akú sumu tam dám. Len pre prípadnú daňovú kontrolu to potrebujem mať zdokladované. Písal sa 20. január. 2 dni som tápal, čo vlastne potrebujem. Nebolo mi jasné, čo je príjem a čo nie. Vo štvrtok som si to pomocou kolegy a ten pomocou ďalšej kolegyne konečne ujasnil. Manželka bola zamestnaná ešte medzi 1.1.2008 a 3.1.2008.To je jedno potvrdenie a poberala materskú 6 mesiacov. To je druhé potvrdenie, ktoré vydá Sociálna poisťovňa. Rodičovský príspevok sa neráta do príjmu. Bol štvrtok a v poisťovni je príprava na víkend, takže oddychujú po namáhovom týždni a pred piatkom. V piatok ráno som volal do pobočky miesta bydliska. Lenže žena robila v Bratislave, takže materskú jej posielali odtiaľ. Dali mi zopár čísiel na tamojšiu pobočku. Prvé číslo sa nechytalo a druhé až po značnej chvíli. Odpoveď na druhom konci ma šokovala. Vraj mi neposkytnú žiadne údaje, lebo sa sťahujú do inej budovy. Vhodnejší čas si teda vybrať nemohli. Tak som sa ich pýtal, či ich niekto zastupuje. Nekompromisná odpoveď: "Nikto vám nepomôže, do konca mesiaca sme úplne mimo, totálny blek aut" ako sa hovorilo počas plynovej krízy. Keď začnú robiť, zasa nebudú vedieť, čo skôr a vybavenie sa predĺži. Žiadosť treba podať do 15. februára a rád by som to stihol. Perspektíva, že si budem robiť daňové priznanie je zlá. Nakoniec som si sumu vyrátal zo ženiných bankových výpisov. Keďže presiahla potrebnú čiastku, mohol som to konečne uzavrieť.
Má tiež niekto také skúsenosti s daňami, poisťovňou a pod. ? Budem rád, keď sa podelí s nimi.

Mánie Pixmánie

Náš malý cumlikátor robí pokroky a tak sme sa rozhodli kúpiť si kameru, nech máme na čo spomínať. S výrobkami firmy Panasonic som spokojný, preto voľba bola jasná. A samozrejme keď už kameru, tak s plným rozlíšením. Predsa len kamery s DVD vychádzajú z módy. Najlacnejšiu ponuku mala francúzska spoločnosť Pixmania. Skoro polovičnú oproti klasickým obchodom. Tak som sa rozhodol objednať aparát u nich. Ešte som yisťoval, aký je rozdiel medzi typmi kamery EP-K a EP-S, ale nikto mi poriadne nevedel povedať. Rozdiel bude pp. pre aký región je kamera určená (Anglicko, zbytok Európy a pod.). K nej ponúkali i náhradnú nabíjačku s batériou. Mať náhradu do exteriéru je veľmi dobrá vec. No nebola originál Panasonic a to sa mi stalo osudným. Zásielka prišla asi po týždni. Najprv som videl ku kamere napájací kábel s anglickou zástrčkou. Už som si obliekal kabát, že idem kúpiť adaptér. No predsa som len siahol na dno krabice a našiel aj u nás používanú zástrčku. Dal som nabíjať i náhradnú batériu. Ani po vyše 25h nebola nabitá. Diskusia s franc. výrobcom batérie neviedla nikde. Neviem prečo sa ma pýtali z akej som sociálnej vrstvy. Nakoniec bola odpoveď, že po telefóne sa nebavia, nech napíšem e-mail. Doteraz nemám odpoveď...
Takže reklamácia na Pixmíniu. Na Pixmánií treba vypísať návratku a k tomu treba si vytlačiť etiketu s príjmacou adresou kdesi v Bretani vo Francúzsku. Poštovné ma stálo takmer 7Eur-doporučene. Ani po 2 týždňoch nebola zásielka na mieste. Tak nová reklamácia na Slovenskú poštu. No práve v deň podania reklamácie zásielka dorazila. Odpoveď od SP prišla po Vianociach (majú 30 dňovú lehotu na odpoveď). Pixmánia zareagovala promptne (na nie až tak, musel som ich trocha popohnať) a poslala novú batériu s nabíjačkou s5. Ani som ju nenabíjal a rovno vložil do kamery, že ju najprv úplne vybijem. Aké to rozčarovanie, keď mi kamera napísala, že danú batériu nepodporuje. Tak som sa snažil dohodnúť výmenu za originál Panasonic batériu. Po naťahovačkách typu "musíme to prejednať z nadriadenými a máte 7 dní na vrátenie" (čo už vypršalo) to nakoniec uzavreli s tým, že v ich popise nie je zmienka o podpore mojej kamery. Čo je pravda, ale načo ju potom ponúkali ako príslušenstvo ?! Prišiel som teda o 66Eur a teraz som si podal pár inzerátov dúfajúc, že sa niekto ozve a zbavím sa tej prekliatej batérie. Momochodom je je na nej "Made in China". A mienim si kúpiť originál batériu Panasonic. No nebudem už nič objednávať zo zahraničia, snáď okrem kníh, ale všetko u domácich predajcov.
Má niekto tiež podobné skúsenosti ?

Pomsta oceána od F.Schatzinga

Prečítal som takmer 1000 stranovú knihu Pomsta oceána. Je to taká viac menej bajačina tapajúca medzi sci-fi a dobrodružstvom. Niekto to nazval kniha kníh, ale ja by som ju takto nezaradil. Skôr pôsobí ako scenár k akčnému filmu. Skutočne, známa herečka Uma Thurman vraj kúpila práva na natočenie filmu na základe tejto knihý. Pôsobí ako učebnica ultimatívneho zvieracieho horroru alebo sci-fi. Nie sú tam žiadne ťažké myšlienky alebo metafory, preto sa pomerne ľahko číta. Jej umelecká hodnota teda nie je veľká. Je tam zopár zbytočne dlhých scén a opisov. Cez to všetko kto sa chce pobaviť a odreagovať, je tá kniha dobrá a nebude sa nudiť pri nej.

Lietanie na Flight simulátore

Táto téma zaujme asi len ozajstných fanatikov do virtuálneho lietania. Začínal som na FS 98. Bolo to krátko potom ako som si kúpil počítač a vedel ako tak v ňom robiť (r.1997 som sa prvýkrát stretol s Winsow 95).Prvé lietadlo bola Extra 300. Začínal som na letisku Le Bourget (dozvuky z návštevy aerosalónu) a snaha bola doletieť aspoň na blízke De Gaule. Samozrjeme, že som hneď chcel ísť naostro. Chvíľu trvalo, kým som bezpečne vzlietol. Spočiatku som riadol klávesami, neskôr som pocítil nevyhnutnosť kúpiť si riadiacu páku. Počase som už vedel ako tak pristáť, či skôr tresknúť s tým o zem bez nehody. Začal som i pridávať typy ako LearJet a i vrtuľník. na veľké mašiny som si netrúfol. Začal som študovať a už mi veľa času neostávalo. Na druhej strane som sa dostal aj k iným hrám.Ňa škole som si zohnal FS2002 a to už bol vidieť značný pokrok. Posťahoval som si rôzne typy lietadiel i scenérií ( v súčasnosti to je na 3 plné CD) a každý zalietaval. Začal som lietať i veľké lietadlá a dlhé trasy. Bolo to len pomocou GPS systému a len tak naverím boha. Nevedel som nič o pravidlách, postupoch atď. Keď vyšiel FS2004, okamžite som inštaloval ten. Začal som lietať akrobaciu na L-39C. S touto mašinou sa mi najlepšie lieta.
V zostave bol i pád, let na chrbte s otvoreným podvozkom i vlna známa z Frecce Tricolori. Bolo to len také šantenie. Precestoval som pol sveta s ním. Postupom ma i to omrzelo a začal som sa vážnejšie zaujímať o tom ako lietať, najmä na dopravných lietadlách. Sprvu len na B737, no neskôr na Airbusoch A330 a A320. Prelietal som celý svet s nimi. Naučil sa lietať podľa systému VOR a DME.Po častých nehodách na A320 (nezvládnuté pristátie) som sa vrátil na začiatok a lietal okruhy na Z142AC. Hlavne zatáčky a správne priblíženie na pristátie.Teraz som opäť na A320 a chystám sa do Ázie. FS X zatiaľ neuvažujem, môj počítač by to nerozdýchal. Škoda, že nemám internet doma. Lietanie po sieti musí byť super a opäť sa približuje viac k realite.

Vianoce

Tak sú zasa Vianoce. A čo ste urobili ? Tak to spieva John Lennon. Sumarizoval som si tento rok. Najviac som sa snažil pomôcť mojej mladej rodinke. Pomohol som uviesť našu malú do sveta. Samozrejme najväčšiu zásluhu má žena. Bojoval som len s byrokratickým živlom a s mojou šikovnosťou. V podstate pomáham naďalej žene, najmä cez víkendy. Viem sa o malú kompletne postarať, vrátane prebaľovania, jedenia, či kúpania. Niekedy je to potreba. Kupujem si pravidelne časopis Nota Bene. Predávajúcej pani sa musí veľmi dariť, keď si môže dovoliť drobné neresti. Poslal som pár darcovských SMS ako opačnú reakciu na tajného Ježiška v našom oddelení (toho som sa ako jediný nezúčastnil. Lepšie mi pripadalo poslať sumu niekomu, kto to potrebuje). Poskladal som pre malú postieľku (aj opravil), stoličku (i vyrobil chýbajúci diel). Jedinému skutočnému kamarátovi som pomohl zohnať prácu. I keď nie je ešte isté, či ho priali. Pracovne si myslím, že som urobil pre firmu dosť. 5 týždňov som nebol doma s rodinou, ale služobne vo svete. Naposledy týždeň pred Vianocami. Odchody na cestu boli vždy pre mňa veľmi emotívne a srdce rvúce. Kríza sa nás nedotkla, takže súkolie, ktorého som súčasťou pracuje. Odmenili ma po 5 rokoch hodinkami PRIM. No sú mi veľké. No a na Vianoce som obdaroval najbližších, ale to je samozrejmosť. Štedrý deň bol jeden z najšťastnejších v mojom živote. Ráno ma malá 3x pobozkala a keď som videl pri stromčeku jej šťastne žiariace oči a ako si hovorila na svetielka "žiža" bol som v tom momente v celom vesmíre asi najšťastnejší.
Opäť použijem Johnove slová. Takže Veselé Vianoce a šťastný nový rok. Dúfajme, že bude dobrý, bez strachu.

sieťová hra Travian

Po troch mesiacoch hrania sieťovej hry Travian som túto strategickú hru pre násťročných skončil. Prestala byť pre mňa zaujímavá.
Začal som ju hrať, keď som si všimol ako ju hrá švagor. Ani neviem, čo ma na nej také upútalo. Asi tie farebné kresby. Najprv som napredoval rýchlo. Cieľom bol hospodársky vzrast mojej dediny La Grange (stodola po francúzsky). Zbrojiť slávnu a neohroziteľnú armádu som nemienil. Po čase som vstúpil do spojenectva. No po týždni tam začali rabovať a robiť komploty členovia medzi sebou. Zneužili i moje hracie meno. Tak som odišiel a vstúpil do inej aliancie. V tom čase ma začal napadát a vykrádať môj sused. Už keď som vstupoval do tej nešťastnej alianci, pomaly sa rozpadávala. Ani ja som tam dlho nepobudol. Mesiac som bol sám. Neustále útoky brzdili môj rozvoj. Hlavne od suseda menom tommizums z aliancie majdan valal. Mal to ku mne ani nie 15 min. Stále som však pokračoval. Prišla mi ponuka do jednej väčšej alianci ZBD, či ako sa volala. Keď som sa pýtal na priemerný vek, odpoveďou mi bolo 13r. Veď som mohol byť otcom tých deciek. Myslel som, že mi pomôžu, bolo tam veľa členov. No na moje výzvy sa nič nedialo. Chvíľu som hru ešte hral, ale nemohol som napredovať, naopak moja obranyschopnosť klesala. Mal som i 10 útokov denne. Už ma to ani veľmi nebavilo, akosi sa mi strácal zmysel hry. Tak som to zapichol. Tri dni trvá zrušenie účtu. Nechápem prečo tak dlho, no dnes mi ho konečne zrušili. Hra sa oplatí hrať len s ľuďmi, ktorých hráč aj skutočne pozná. Vie, čo od nich môže čakať. No i tak mi pripadala po čase nudná.