S vlakom, akože serióznym prostriedkom dopravného typu, sa stretávam od raného veku. Dalo by sa notabene povedať, že je môj osudový typ. Vo vlaku som spoznal svoju životnú lásku. Nebudem však spomínať na časy dávno minulé. Teraz sú už naše deti veľké, trať prerobená, vozne klimatizované, smrad a meškanie nepominuteľné - prečo sa teda nevrátiť o5 medzi dve koľaje? Veď vo vlaku je čas na premýšľanie, a to je tvorivé. Alebo môžem kukať do blba.
Ako každý priemerný cestujúci do vlaku nastupujem v stanici. Práve stanica je semenište úbožiakov. Drobní zlodejíčkovia, opilci, utečenci a žobráci - niektorí pomätení, iní zmrzačení. Zaujímavé, že ich priťahujem. Aj nedávno ma oslovil nejaký s krivou hubou ako jeden nemenovaný prezident. Po mnohých rokoch som zistil, že najlepšia taktika je nenadviazať očný kontakt. Akonáhle vás chytí kalika do sietnice, ste u/lóve/ný. Čo som Vilo Rozboril? Príchod k vlaku mám vyrátaný na minútu. Pri nastupovaní sa snažím byť posledný. No ľudia, najmä ranní zombíci, predo mnou zostanú z nepochopiteľných príčin stáť a musím ísť do druhého vozňa. Niekedy ma dokonca prenasledujú. Konečne mám kúsok miesta pre seba. Teraz v zásade nastávajú dve situácie: ranná a poobedná. Ráno všetci driemu. Zážitok býva obohatený revom školského zájazdu, zavadzajúcimi bicyklami sezónnych pedálistov alebo zvláštne páchnucim dôchodcom vedľa mňa, ktorý sa uchádza o medialu na majstrovstvá sveta v potení. Poobede sa všetci radujú, že sa konečne približujú domovu a vypočujem si rozhovory, ktoré /ne/chcem počuť. Hrúbka hasičskej hadice, ako pretáčať nevládnu babku, kde je najlepší kaderník, aký chuj alebo piča učí na ekonomickej škole, ako nádherne sa dá narábať so smútkom a iné pubertálne depresie. Okrem auditívnych vnemov, v bezprostrednej blízkosti prídu vizuáne: cigán, čo spieva Coco Jumbo šušlavo a falošne ako cigarety z Maduníc, pšenicu, čo robí ššš na vnúčatá. Za švrťhodinku jazdy aspoň 20 krát. Dokonca mávam kultúrne predstavenie i v 4D, napríklad pipulenku, čo si púšťa techno a lakuje nechty. Aby ju nielen každý vnímal, ale aj cítil. Horšie bolo, keď som počul ako sa nejaké hovädo naklonilo na sedačke a nahlas si usralo. Sedel som za ním a pakoval sa odtiaľ. Z neho som videl len ľaliu, ktorú som ľutoval, lebo nemohla z kvetináča ujsť. Naostatok poznám aj každodenných cestujúcich. Pani, čo sa starala o mamu. Vyzerala svoju kámošku, kde pristúpi. A potom len mlela a mlela ako mlyn v Kvačianskej doline. V lete zmizla. Zostala len krívajúca kámoška. Tiež násťročného suseda, čo chodí na stavebnú. Cestou domov sa predbiehame, kto bude prvý pri dome. Keď mám teda cestu dostatočne spestrenú, prejdem k dverám. Vozne sú síce klimatizované, ale nie v tejto časti. V lete som spotený ako brazílska striptérka na karnevale. V zime cez zahlmlené okno prd vidím. Bavím sa na ľuďoch, ako dobývajú hajzle. Veľa z nich sa asi domnieva, že aj tieto sú na fotobunku a nestlačí kľučku. A čaká. Jedna pani skúšala viackrát, až som jej dvere otvoril. Iná pšenica šla na to zhurta a dvere vyvalila aj s pántami. Záchodky sú odvekým útočiskom čiernych pasažierov. Niektorí odolajú, iných bdelí sprievodcovia odhalia. Vtedy sa tvária nevinne ako tartaletky v chladničke. Nedávno sa dokonca traja cigáni natlačili do hajzla. Vyholení s poloprázdnymi igelitkami ako z titulnej strany leopoldovskeho katalógu. Raz išla zadarmo mama so synom. Ukľudňovala ho: "Ved už pojdeme dole". Zažil som aj falošného čierneho cestujúceho. Invalid po mozgovej porážke (vlak má teda zadara), čo sa skrýval na hajzli. Bránil vstupu nasranému tatkovi, ktorý bezradne držal chlapčiska za ruku a nevedel kam s ním. Fosils turistika kulminuje hlavne vo štvrtok a piatok. Bez ohľadu na sezónu. Po pár minútach vlak vpáli do stanice. Keď má výpravca dobrý deň, prehodí nás bližšie k východu. Dopytové tlačidlo otvárania dverí niektorí mačkajú ako Van Diesel hyperakcelerčaný gombík. Rýchlo a zbesilo. Je to zbytočné. Trpezlivosť dvere otvára. Novšie vozne otvárajú chválabohu dvere rýchlejšie. Masa ľudí sa vyleje von. Čaká ma slalom alebo ľudoborec. Nástupštiví úspešné zavadzajú vo východe. Platí Murphyho zákon, keď najviac ich je v strede alebo v smere, ktorým by som zrovna rád prešiel. Kňažkov koridor ako v "nežnej" nehrozí.
Vlaky sú zvláštny svet. Nie každý je s ním stotožnený. Na malom kúsku vagóna sa vie zísť celá vzorka sebcov národa. Cestoval som s rodinkou a švagrovými deťmi z Trenčína. Šesť deciek, totálny babinec. Najmenšia spala na ramenách drahej polovičky. Myslíte, že ju niekto pustil sadnúť? Starý petržlen sa tlačil pri nástupe dopredu. Staršiu len odstrkol, aby si mohol sadnúť na jediné miesto vo vlaku. Až keď uvidel ženu s malou na pleciach s hundraním uvoľnil sedadlo. Oproti sedel holohlavý týpek. Len čumel na nás, počúval tvrdú muziku, z ktorej mu tvrdol mozog a ani ho nenapadlo uvoľniť. Vedľa neho sa iný mladík tváril, že hibernuje. Zázračne sa z kómy prebral, keď mal vystúpiť. Pri okne sedela praženica, ktorá sa v polovici cesty uskromnila, aby si ďalšie z detí mohlo sadnúť. Na druhej strane uličky sedela iná pšenica. V polovici cesty vystúpil petržlen a ona sa posunula na jeho miesto. Pri okne sa jej vraj zle sedí. Fúkalo na ňu. Tak si deti sadli tam. Zostali stáť ešte dve. Uvoľnili sa miesta za nami. Sliepka však kotkodákala, že sú obsadené. Zostali prázdne, kým sme neprišli do cieľa.
Nakoniec, nedá sa vyhnúť téme meškania. Na jeseň meškal rýchlik takmer pol hodinu. Kvôli čomu? Ožratému cigánovi, ktorého záchranka preberala na stanici. Iné kuriózne meškanie spôsobil týpeček, ktorý si fotil na koľajách odchádzajúci vlak. Z opačného smeru ho zachytil v stoštyridsať kilometrovej rýchlosti IC z Košíc. Alebo udrel blízko blesk cestou domov a okamžite sme prudko zastavili. Až po chvíli sme sa pohli. To sú známe objektívne príčiny. Väčšinou však mešká, keď pred nami ide po trati slimák alebo čo. Snáď by ani nemohli vlaky na Slovensku existovať bez pravidelného meškania. A vraj express. Kedy už nebudem musieť pozerať, koľko ten vlak zasa mešká? Veď sa tým živí celá jedna internetová stránka. V Japonsku vypukla minulý rok aféra kvôli odchodu rýchlovlaku shinkansen-u o pár sekúnd skôr. Na Slovensku budeme mať skôr marťanského kozmonauta. Ani po 30 rokoch snaženia vlaky nikde neprídu na čas. Mali nespokojných aziatov poslať k nám. Vo Francúzsku je vo vlaku zasa digitálny ukazovateľ, ktorý ukazuje 310. To je rýchlosť vlaku v km za hodinu. U nás sú tiež také ukazovatele - meškania. Traduje sa historka ako japonský turista cestoval do Liptovského Mikuláša. V Bratislave sa pýta na stanici, koľko trvá cesta. Odpoveď pani za okienkom bola tri hodiny. Po uplynutí troch hodín vystúpil a ocitol sa v ... Žiline. V 90% vlaky meškajú do 10min. Nechápem, prečo teda neupravia poriadok. Rokmi som však prišiel na koreň záhady. Vlaky sa totiž riadia princípom kvantovej mechaniky. Iba sa s určitou pravdepodobnosťou dakde vyskytujú. Nikto nevie kde a kedy.
V neposlednom rade pri prechádzke vlakom nemusím ísť do galérie. Ikonické výtvory na vozňoch poskytnú bohatú vizuálnu saturáciu.
Zadarmisti znížili kultúru cestovania na dobytok. Je to istá forma masochizmu. Nič pre neurotikov. Stále pôsobia železnice ako zlý vtip. Ak by neboli zadarmo, pretrvávajúca nespoľahlivosť by ľudí masovo presunula do smradov. Takto hromadná preprava skutočne naplňuje svoje meno.
Vlaky sú pre mňa fascinujúce prostredie. Zažijem v nich veľa neočekávaných situácií, vtipných historiek, hlášok, ale aj iritujúcich okamžikov.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára