Tichá a Kôprová dolina

 

Názov expedície: Tatranský hajkbajk

Heslo: Bicyklami v dolinách v tých tatranských končinách.

    Aj tento výlet bol viac menej spontánny. Sprvu som plánoval ísť s drahou na bicykli z Liptovského Mikuláša do Tichej doliny a s5. Keď som už išiel objednávať lístky na vlak, ešte raz som si pozrel trasu. Bolo to vyše 100km pod štíty a s5. Časovo by to vychádzalo len len. Preto zavrhujem takúto cestu a rozhodol som kúpiť na Sopla jednodňovú diaľničnú známku, naložiť do neho kolimahy a odviesť sa až do Podbanského. Prejdeme tak obe doliny, vyjdeme si k pliesku a nemusíme sa naháňať. 

    Aj cena bude približne rovnaká. Na poslednú chvíľu tiež chystám ženin Trek, ktorý naposledy bol vyvenčený niekedy v novembri minulého roka. Vstávame o 6h. Ráno narýchlo poistku a pred pol ôsmou sa odpichujem od parkoviska. Juchám plynule prakticky až do Podbanského. Okolo trištvrte na desať sme na bezplatnom parkovisku. Je plné poľských a nemeckých áut. Väčšinou s nosičmi na bicykle. Po zmontovaní kolies a nahodení tretrov vyrážame. Lávkou cez Belú sa napojíme na asfaltovú cestu z Nadbanského, resp. Podtatranskej cyklomagistrály. S výhľadom na Krivý kopček sme po chvíli na križovatke dolín. Pokračujeme doľava, do Tichej.

    Zídeme k Tichému potoku na lúku, kde je horáreň. Ponoríme sa na krátko do lesa a o5 sme na čistinke. Niekto vypol vodu. Len suché, kamenisté riečisko dáva tušiť, že sem občas zavíta voda. Les strieda čistinky. Medvedie hovná. Stúpanie je zatiaľ mierne. Seriózne sa cesta začína dvíhať od rázcestia pod Tomanovou. Odmenou za námahu sú výhľady na Červené Tatry a Vysoké po pravej strane. Prekročíme širokú lávku. Za ňou je križovatka. Zopár odstavených bicyklov značí, že niektorí pokračujú pešo na Suché sedlo k poľským hraniciam.

 

    Hore vidím i mihotať sa postavičky turistov. Pokračujeme ešte za zákrutu k prístrešku, kde je koniec cyklotrasy. Červeno značený chodník ďalej pokračuje k Hladkému sedlu alebo k Závoram, kde sa dá prejsť do Kôprovej doliny. Cestu by sme si skrátili, ale čo s bicyklami? Vychutnávame si panorámy a ukusujeme z cereálnej tyčinky.

    Človek by sa hneď zvalil do trávy, ale čakajú nás ešte dve doliny. Preto sa spúšťame dolu ku križovatke dolín. Odbáčame doprava a hneď za rampou nasleduje prudšie stúpanie. Je to asi kilometer. V polovici zastavujeme sa vydýchať a pofotiť vodopád Kôprovského potoka. Stúpanie prechádza takmer do roviny a na malej lúčke sa odkrýva nádherný pohľad na ikonu Slovače - Krivý. Za ten pohľad sem stálo ísť.

    Pár gýčových foto a o5 sa vnoríme do lesa. Asfaltová cesta má horšiu kvalitu ako v Tichej doline. Prečo tu vlastne je? Prejdeme cez široký most a za krátko sme pri Kmeťovom vodopáde. Na cetse vidím koniec cyklochodníka, no podľa mapy by sme mali pokračovať ešte vyše kilometra. No asfalt končí a nasleduje kamenistá, prípadne šotolinová lesná cesta. A stúpa viacej, pričom sa nám šmýka. Preto zosadáme a kolimahy tlačíme. 

    Za Medvedím kúpeľom ešte pár metrov vytlačíme, ale keď vidíme iné dva  bicykle bachnuté v pod smrekom, odstavujeme aj naše. Zamknem, pre istotu si overím, že mám kľúče. Drahá si prezuje topánky, ja ostávam v tretrách, ktorí by mali byť aj na turistiku. Nechodí sa v nich zle, ale sú úzke. Aspoň viem, prečo mám otlak na prste. Čo chvíľu si kontrolujem kufre, či mi nevypadli alebo sa neuvoľnili. Vydržali celú cestu. Akurát sa mi na skalách na plieškoch v podrážke šmýkalo. 

    Šliapanie teda vystriedame za kráčanie a pokračujeme Kôprovou dolinou. Lesná cesta je už pre horské a električky. Jeden pár nás obieha, no aj tí po pár metroch odstavujú bicykle do húštiny. Posledný prístrešok, kde vidíme kopu odstavených bicyklov. Za ním je most a potom lesná cesta končí. Ďalej pokračuje lesný chodník k ústiu Hlinskej doliny. 

    Míňame studničku s príznačným menom Hanka. Cestou s5 si naberiem osviežujúcej vody. Moja  vodárka ju nieže neodporúča, no ani nechváli. Sračku som nedostal, takže pitná a nezávadná je. Počúvame extrovertného chlapíka so ženou za nami. Na paličke má zvonček ako plašidlo proti medveďom. Sústavne však melie hubou a zvonček prakticky nepotrebuje. Kôprovská dolina končí pod Temnými smrečinami. Pár, s ktorým ideme váha, kam ísť. Vyzerá, že pôjdu na Závory. Vraj stúpanie je rovnaké ako na pleso. Závory sú však o 200m vyššie. My sa nejak nezdržujeme a pokračujeme po červeno značenom chodníku k plesu. 

    Po drevených lávkach je cesta ešte fajn. Za sútokom Kôprovského a Temnosmrečinského potoka začína výšľap hore. Medzi skalami počuť Vajanského vodopád, odkiaľ sa odvádza voda z plieska. Mám len jednu buchtu a malé oriešky. Jedlo sme teda kruto podcenili. Drahá ide na energetický dlh. Aspoň, že vody máme relatívne dosť. Pred sebou vidím rovinu, kde bude pravdepodobne pleso. Lenže to  nás čaká ešte jedno stúpanie. 

    V mokradinách je brod, kde sa ponorím ľavou nohou do bažiny. Je však teplo a kým vyjdem hore, noha mi uschne. Pod skalou oproti idú turisti so psom baskervillským. Chvíľu čakám na drahú, ale neukazuje sa. Chodník ďalej nestúpa, pleso bude blízko. Preto prejdem posledných 100m k plesu. V objatí tatranských štítov je Nižné Temnosmrečinské pleso vo výške 1670m. 

    Kým príde pomaličky drahá prezriem si okolie. Dopachčí a unavená si sadne. Nechce ani jesť. Na takéto turistiky by sme si mali brávať gelové taštičky alebo čo. Kolu sme nechceli, lebo by iba vybuchla a polepila nás. Pri  brehu je zopár turistov, ale tí odídu a osamieme v tichu. Pred nami Kôprovský štít. Vľavo hraničné kopčeky Liptovské Mury. Na hrebeni sa pohybujú postavičky turistov. 

    Nad nimi lieta motorové rogalo. Vpravo sú strmé zrázy Prostredného chrbta. Ani odtiaľto sa mi nechce odísť, ale čas letí neúprosne ďalej. Zjem buchtu a klesáme dolu. Cesta ide rýchlejšie, aj keď si musím dávať pozor v úzkych topánkach. Zastávku si spravíme pri Medveďom kúpeli a nesmieme vynechať ani najdlhší vodopád v Tatrách - Kmeťov. 

    Potom sa už len vezieme k autu. Bicykle naložíme a prejdeme vyhladnutí pár metrov ku kolibe Permoník. Objednáme veľkú kofolu, polievku z rajčín a palacinky. Polievka bola dochutená kúskami bryndze. Je to lepšie ako roztekajúci sa syr. Veľmi mi chutila. Palacinky boli presladené, ale cukry sme potrebovali. Ani nás to nestálo veľa, niečo pod 24Eur. Takže aj pomerne lacný podnik na okraji Tatier. Asi neobjavený turistami. A čisté vecká, kde sa môžem učlovečiť. Prišli sme práve včas, lebo sa podnik začal napĺňať. Okolo pol siedmej dvíhame kotvy. Cestou s5 hneď pred Liptovským Hrádkom dodávka narazila do zábran a rozmetala kusy po vozovke. Vidím vodiča za zábranami ako obzerá škody. Za Podbanským zasa motorkári a dve autá riešia cyklistku pri krajnici. O deviatej vykladám bicykle z auta. Každý kút našich veľhôr je krásny a je jedno, kde som. Jeden život by veru nestačil ich všetky objaviť.

Akadémia rodičov uvádza: Súmrak šprtky a hádzanárskej ságy

 

    Tento rok babám začala škola 1.9. ako za boľševika a s ňou samozrejme spojené starosti rodičovské. Predtým sa však krátko vrátim k minulému školskému roku. 

Staršia na konci druháku bola pár dní s triedou v Toskánsku a Ligúrii. Učila sa i taliančinu. Len tak sama od seba. Cez prázdniny si bola opekať so spolužiakmi pri Váhu. Došla po svojich, takže zatiaľ neobjavila alkoholické radovánky v plnom rozsahu. Po večeroch chodí so susedou venčiť psov. Okolo tej deviatej - pol desiatej je doma. Cez školský rok sú porozliezané po školách, takže von nechodí. Začala piť uhorkovú vodu a ipt neraňajkuje. Aby schudla. Márne sa jej snažím vysvetliť, že raňajky sú najdôležitejšie jedlo dňa. Nech sa radšej viac hýbe a neleží v posteli. Nepoučiteľná. Hrozí jej nový kolaps. 

Mladšia sa prihlásila v druhom polroku do literárnej súťaže Hollého pamätník s prózou. Síce sa medailovo neumiestnila, no na konci roka jej účasť zohľadnila slovenčinárka a z čistej 2 dostala 1. Uzatváranie známok bola dráma sama o sebe. Nakoniec bola vyznamenaná, učitelia asi nechceli kaziť priemer škole. Úspech však dosiahla v pečení na súťaži Mladý gastronóm. Takže okrem každodennej poetickej chvíľky aj bábovka na všetky spôsoby nám už liezla ušami. Ale vyplatilo sa.

    Staršia teda derie tretím rokom lavice gymnázia. Najhoršie ročníky má za sebou. Začala učenie flákať, lebo ju nebaví. Bol som na rodičovskom združení, kde riaditeľ najprv predstavil učiteľský zbor v telocvični, a potom sme sa rozišli do tried. Chvíľu mi trvalo, kým som III.C na poschodí našiel. Sedí v strednom rade v strede. Vedľa kámošky zo škôlky. Nahrávajú si svojich profesorov na mobil, ona spisuje ich výroky. Ak by mala s kým chodiť, verím, že by sa venovala turistike. No napr. v Taliansku sa našla len hŕstka ľudí, ktorí sa šli prejsť kdesi po dedinkách v okolí Cinque Terre. Triedna vymyslela špecifický krúžok - relaxačný. Taký fejk. Nikto tam nemusí chodiť, nič sa v ňom nerobí. Už v druhom týždni v škole akože šprtá. Maturovať bude z chémie a biológie. Prihlásila sa na semináre z týchto predmetov. Vízia lekárky ju po návšteve trhu škôl opustila, možno záchranárka alebo zdrav. laborantka. Maminu sen o chemičke-vodárke neopustil. Stále jej drží miesto. Žena ma na ňu veľký vplyv a odráža sa to aj v jej správaní. Navyše jej všetko žaluje. Ale bojí sa ísť holičke alebo sama nakŕmiť susedinho opelichanca. 

Venuje sa druhým rokom krčmovému športu - kolkom, ale zrovna nehviezdni. Pokrik typu: "Lindaj, lindaj, lindaj dáj, devinku nám ešte daj! To bola šupička, padla nám osmička!", to môžem začuť iba na kolkoch. 

Zbiera figúrky Stranger Things s kinderiek.

    Nosí fixný strojček na zuboch. Toľko zákrokov, čo mala posledné týždne, ako keby jej robila nové zuby. Knihy číta i v angličtine. Pre mladšiu už má nákupný zoznam, ak pôjde do Londýna na školský výlet. No bol zrušený.

    S mladšou hádže puberta viacej. Je drzá a odvráva. Najmúdrejšia, nevidí skúsenosti starších. Vyzerá ako keby bola permanentne v mrzutej nálade. No a najviac si jej emocionálne výkyvy odnášajú rodičia. Alebo aj staršia. Nie raz sa pochytili. Mne zatiaľ netreskla po papuli, ale naopak od mamy schytala. Ani triedna jej výtrty nestrpí a lietajú poznámky. Škole sa mimochodom vyhýba ako sa dá. Legálne, aspoň pokiaľ viem. Vidieť ju na výletoch, kde len dopĺňa prázdne miesto v buse alebo sprevádza malých, atletických, basketbalových, chemických súťažiach, pinpongu, proste všade. Len, aby nemusela drať lavicu. Sedí vedľa spolužiaka M&M. Pečenie ju stále baví a občas chodí i babke na skusy. Aj toho odpadu je menej. Akurát repkový olej snáď pijú. Litrovú fľašku kupujem každý mesiac. 

Lyžiarsky zvládla, išli naň hneď po Novom roku. Preradili ju do pokročilej skupiny. Obe dcérky nám vyčítajú, že ich neberieme lyžovať. 

    V hádzanej skončili v predchádzajúcej sezóne takmer posledné v tabuľke. Objektívne treba povedať, že súperili s dvoma krajmi, Nitrianskym a Trnavským, prvýkrát. To je tak, keď ich trénuje nový tréner a navyše nikdy nebol hádzanár. Trénera síce preradili do prípravky, no v novej sezóne degres dosiahol vrcholu. Nikto tých 6-7 dievčat nechce trénovať. Mladšie vytvorili klub v klube a vyberú si iba tie naj. Dosiahli nejaké čiastkové úspechy a chcú v tom pokračovať. Prezident klubu má inú filozofiu - len si zahrať. Doriek je tiež len zopár a trénuje ich tréner, ktorého nejako veľmi nemusia -Voldemort. Boli stretnutia s rodičmi, tréneri vyvolávali, vadili sa, obviňovali medzi sebou až nakoniec staršie družstvo prezident rozpustil a zrušil účasť v lige. Dopadli nakoniec horšie ako dorky. Dotknutí tréneri odišli do Hlohovca a snažia sa vytvoriť družstvo v tamojšom klube. Investovali do toho vlastné peniaze. Stiahli zo sebou mladšie a spracovávajú tie lepšie zo starších. Staršie sa takto stali rukojemníkmi vo vojne klubov. Ani v druhom klube ich neprijali s nadšením a vyzerá to na ďalší klub v klube. Opätovné stretnutia s rodičmi a naťahovanie sa o hráčov. Babám však ide viac o kamarátstva ako hru s loptou. Ja som jej odstrašujúci príklad osamelosti, ako by nerada dopadla. Verím, že ako dievča nevyžaruje takú zlú auru. Niekde rozhodli rodičia, my sme ponechali na dcérke nech si povie. O5 sa ukázali charaktery. Naša zrovna nejak neváľa s loptou a vlastne ju, aj zopár ďalších, nikto nechce a spoluhráčkam je jedno, kde bude. Kluby chcú len peniaze od rodičov. Dcérka teda začala chodiť na tréningy do susedného mesta s mladšími. Je jasné, že zápasy odohrá v B úrovni (aby slabšia skupina nebola dehonestujúca označili sa farbami biela a fialová), a aj tak trénujú. Mne sa to dochádzanie nepozdáva, no uvidíme do konca roka, ako rodičov vozenie bude baviť. Podľa mňa skrachuje celá hádzaná na dochádzaní. Večer z tréningov ju vozí domov žena idúc z práce. Na tréning ich berie tréner, no vezme do auta len 4 a čo piata? Budú sa teda striedať a jedna pôjde vždy vlakom. Ja som za to, aby všetky chodili vlakom. Občas sa podarí, no niektoré nestíhajú. Tak nech chodia 2+3, ale nie jedna samotná. Prvá nespokojnosť rodičov prišla s piatkovými tréningami, ktoré sú o 15h, čo je skoro. Musel som ju vypýtať zo školy. Presunuli sa na 16h. Má za sebou prvý zápas v špinavom čierno bielom drese. Za dorky hrali mladšie (dorastenky mali trest), ktoré prvýkrát v živote držali lepkavú loptu a k tomu o číslo väčšiu. Zrovna proti bývalým hráčkam. Nikto  nečakal výhru, skôr šlo o psychologický efekt. Bol som už aj na "domácom" zápase. Správca haly mi zakázal fotiť vedľa brány. Bojí sa asi konkurencie. Pozerali sme aj po inom športe-ľukostrelbe. No u nás klub nie je.

    V hube má vyberateľný strojček. Ak by ho poctivo  nosila, možno ani nebude treba fixný. Jej krivé zuby zdedené po oboch rodičov sú pre 80-ročnú dentistku výzva. Ak sa dožije. 

    V deviatom ročníku jej pribudli nulté hodiny - doučovacie. Zo slovenčiny má čo doháňať. Mimo školy chodí druhý rok na doučovanie z angličtiny. Výtvarnú na ZUŠ chce doklepať. Tvorenie ju stále baví. Mame k meninám vlastnoručne spravila kyticu. Aj kamoškám vyrába darčeky. Len ten telefón a tablet víťazia viacej ako varecha alebo výkres. Budúci rok ju čaká birmovka, prihlášku má podanú. Tak hore sa do ďalšieho boja s učením a pubertou.

Baske

    

    Na tento kopec som striehol tri roky. Nie je náročný ani nie je v Tatrách. Najprv, že vytiahnem rodinu. Tí po čase prišli s teóriou, že kopec je pre nich zaujímavý ako tri párky na tanieri. Ani kolegov som nenahovoril, lebo hore už boli. Tak som čakal na vhodnú príležitosť. Prišla v posledný júnový piatok, keď sa rozdávali "vysvečká". Drahá v robote, deti majú doobeda svoj program so spolužiakmi. Sprvu, že pôjdem pešo z Krásnej Vsi na Homôlku. Len na stanici v Treščíne by som čakal na spoj  hodinu. Volím preto hajkbajk štýl a pod kopec sa doveziem na vlastných. Ráno decká stoja na peróne nahodené v šatách, ja v smradľavom cyklodrese sa opieram o bicykel. Na poslednú chvíľu som ešte otočil trasu a začnem v Ilave najprv výšľapom na Homôlku a Baske. 

   Roztiahnutý masív rozpínajúci sa takmer v kilometrovej výške nad morom vidieť odvšadiaľ. Názov Baske je pre náš jazyk netypický. Pochádza z nemeckého slova pre pomenovanie močiara alebo bažiny. V prvú septembrovú sobotu je vrch pravidelne obkolesený cyklistami a turistami bažiacich za vrcholovým diplomom.

   Kopce budem mať tak hneď za sebou, kým nie je horko a na začiatku trasy. S vetrom v chrbte potom po rovinke domov. 

    Osmy vlak prišiel dvojposchodový Jánošík, takže som sa pohodlne nalodil. Malé meškanie vlak dobehol a pred trištvrte na deväť vystupujem v Ilave. Popod basu smerujem na východ. Cesta zatiaľ len mierne stúpa. Nie ja ani nejak veľmi frekventovaná. No i tak sa objaví sem tam kamión. Seriózne stúpanie začína pred Hornou Porubou. Z cesty odstraňujem konár a zároveň sa vydýcham. S pekným pohľadom na Vápeč a napravo s výrazným kužeľom Homôlky, kam mierim. 

V Strážovských vrchoch sú dve Homôlky. Nad Dolnou Porubou s 907m je menšia z nich.

      Akurát sa pozerám do slnka, ktoré presvitá spoza mrakov. Pod Hoľaznami sa cesta začína kľukatiť. Stromy pri ceste zmierňujú teplo. Nájdem pri ceste prázdnu plechovku a fľašu od kofoly. Priložím ich na bok batohu. Pod Homôlkou sa otvárajú výhľady na krásnu dolinu medzi Omšenskou babou a Baským. V jej údolí leží Dolná Poruba a Omšenie. Ostáva mi už len obísť Homôlku a cesta ďalej nestúpa. Bufet Partizán je otvorený. Najprv sa prejdem ku chate, kde je veľká mapa okolia. Potom si objednám malú kofolu a sadnem pred obskúrny bufet. 

    Pohár čudne zapácha. Neskôr nad tým dumám a žena mi odhalí vôňu. Celú noc bol určite na hnusnej modrej handre, s ktorou výčapníčka utiera stoly a pult. Odtiaľ ten smrad. Sračku som však nedostal. Zobral som si aj pohľadnicu. Síce zimnú, ale kopec je v obliehaní hlavne v zime. 

    Sediac pozerám do mapy. Skúsim ešte zachádzku na Židov vŕštek. Malo by to byť okolo 400-500m. A skúsim aj Baske, hoci pôvodne som plánoval zísť do Dolnej Poruby. Veď je len čosi po desiatej. Preto sa ani dlho nezdržujem a po banáne vyrážam. Bicykel už budem odteraz skôr tlačiť ako šliapať. Na Rovienkach sa vydám kúsok po červeno značenom chodníku a stúpam na Židov vŕštek. 

    Trek nechám nezamknutý kúsok pod vrcholom. Z kopca je výhľad na severovýchod. Som obklopený Strážovskými vrchmi. V diaľke je vidieť fatranský Kľak. Vraciam sa k bicyklu a schádzam na ňom dolu na križovatku. Obchádzam spadnutý konár. Veziem sa až po lúky na Polome. Potom tlačím do kopca. O5 mám výhľady na Vápeč, Suchú horu, či Homôlku. Zo sedla Trtavka sa spustím dolu k novej útulni v tieni troch veľkých osamotených stromov. Vedľa nej je i futbalové ihrisko. Dvaja chlapi odpočívajú v tráve. Neviem, či sú turisti alebo lesní robotníci. Obdivujú krásu okolia. 

Wellness Trtavka má vaňu a na konári zavesenú pneumatiku ako relaxačné kreslo.

    Skutočne je na lúkach pod Trtavkou veľmi krásne. A  božské ticho. Zapíšem sa do novej (2024) návštevnej knihy. Vykosená tráva ku kadibúdke ma zláka, nie vo vidine trónu, ale cesty hore. Musím však nájsť lesnú cestu vpravo. Prekročím riavu Studená a do prudkého kopca tlačím bicykel. Nadávam na lesných robotníkov, ktorí rozryli cestu a šmýka sa mi na nej. 

Svatý Šimon

    Jeden z najhorších úsekov cesty, povedal by som celej mojej éry chodenia po horách na bicykli. Horšie je iba blato. Počujem traktor lesných robotníkov, čo zvýši moje obrátky ešte viac. Kĺžem na topánkach, ale i kolesá mi kĺžu na sypkej hline. Zážitok nemusí byť príjemný hlavne, že je intenzívny. Po nejakých 300m som konečne na Dlhej lúke a hlavne na pevnom podklade. Zídem dolu k lesu pod Zrázový vrch a o5 tlačím kolimahu do kopca. Za Zrázovým vrchom ma čaká posledné stúpanie na Baske. 

    Pred chatou je rúbanisko a skromné výhľady z vrchu. Dovidieť na Biele Karpaty s dominantným Vršatcom a ďalej na Javorníky a Beskydy (s Lysou horou). Pod nimi Považie. Rozmýšľam sa najesť v lone prírody a vychutnať si to ticho.

    Jedinú vrcholovú chatu v Strážovských vrchoch si postavili pred II.sv. vojnou lyžiari a nazvali ju Štúrova chata. No veľmi si ju neužili, keďže o pár rokov nabehli do nej skopčáci. Po vojne chátrala, až kým na jeseň v r.1968 trampovia (dnes by sme ich nazvali skvoteri) si neurčili polochatu ako základňu. Ani trampovia si osadu dlho neužili a chatu im vzali turisti. Dodnes si robia v chate pravidelné mecheche. Je najvyššie položenou v širokom okolí od Bratislavy až po Malú Fatru.

   Napokon však prejdem dolu ku chate. Mám šťastie. Chatár tu dnes pobýva. Podľa webovej stránky mal byť na chate od 14h. Vkročím na verandu a nakúkam do dverí. Mihajú sa tam postavy. Vojdem do tmavej chodby zasypanej rárohami. Hore ide schodisko do ubytovacej časti. Rovno je kuchyňa, vľavo jedáleň. Chatár sa pri mne zastaví a pýta sa, čo chcem. Pýtam dačo na pitie. Kofolu mi môže naliať iba z fľaše. Je akurát poludnie, preto si kúpim fľaškový pomelo radler ukrytý v pivnici na schode č.4, kde sa najlepšie chladí. Ďalší dvaja dedkovia v chate sú nejakí turisti na odchode. Chatár prišiel včera večer, lebo sa mu nechce šliapať hore v tom horku. Pohľadnicu nemá, vezmem aspoň magnetku. Aj diplomy za výstup má nachystané, ale som tu inkognito. Pod prístreškom ukusujem zo včerajších toastov. Zároveň pozerám do mapy, kade dolu. 

    V telefóne však nemám cyklotrasu. Pýtam sa chatára a ukazuje mi na veľkej mape kade zísť lesnou cestou do Omšenia. Chata je vskutku odľahlá. Nie je tu voda ani elektrina, svieti sa petrolejkami. Pitnú vodu má v bandaskách, úžitkovú vo veľkej plastovej kadi. Cez to všetko sa konajú v okolí chaty turistické, či cyklo zrazy alebo preteky (preto tie diplomy nachystané v krabici). Z Ilavy na Baské bolo len necelých 26km. 

    Pred sebou mám však ďalších minimálne 70km. Napokon našliapem dobrovoľne nasilu viac. Cestou dolu na kamenistej ceste som niekde stratil upínací kufor na pedál. Takže som rovno šiel do cyklo obchodu v Hrádku. Spravil som navyše 7-8km. Lesným chodníkom teda schádzam na Veľké lúky. Tabule upozorňujú na výskyt medveďa. Skôr tu zažijem lavínu ako macka. 

    Stretnem jeden pár šliapať na električkách hore. Pýtajú sa ma, či idú dobre. Po asi polhodine sa ocitnem na trávnatej lúke. Opúšťam modro značený chodník a po poľnej ceste zamierim na severozápad k Omšeniu. Na Veľkej lúke je pár domčekov s vlastnou studňou. Na lúke si chcem pripnúť topánky do pedálov, no pravá zostane nezapnutá. Pred Omšením si spravím odbočku k Havránkovskej skale. 

     Do dediny idem znova po kamenistej ceste. Zaujímavé, že predný blatník drží. Konečne odvaľujem kolesá na hladkom asfalte v dedine. Masív Baskeho nechávam za sebou a už len letím dolu cez Baračku do Trenčianskych Teplíc. Na Kúpeľné námestie, kde sa bude čoskoro konať zraz cyklistických veteránov ako vyškrekuje do ampliónu chlapík v aute, mierim do infocentra. Pohľadnicu už asi mám, ale kúpim si rovno ďalšie dve. Po hlavnej ceste šliapem dolu do Teplej. Dôjdem až po trať, kde sa dám doľava na Trenčín. Prekvapí ma vietor. Mal skôr fúkať do chrbta, ale borím sa bočným fičákom až sa mi zdá, že idem proti nemu.  Do Opatovej prídem popri trati, ďalej sa dám na cestu. 

    Až na začiatku Sihoti sa napojím na cyklochodník. Badám, že sa robí už nový. Nechápem načo vedľa už existujúceho. Asi býva dosť preplnený korčuliarmi, kočíkmi. Známou Vážskou magistrálou ženiem v rámci možností do Mesta, kde sa lúčim s pohodovou trasou a vstúpim na rušnú komunikáciu. Aspoň, že mi vietor konečne fúka do chrbta. V Hrádku si kúpim nové kufre. Trikrát sa uisťujem, že sú správne, lebo týpek len tak očkom mrkol na pedále. Je to profík, vybral správne. Váh prekračujem cez zakázanú Brunovskú lávku, ale už nechcem spraviť ani kilometer navyše. Pred lávkou vidím chalana s dušou pri bicykli, ale kamarát mu nesie náradie, takže sú v suchu a nepotrebujú ma. Volá drahá, kde som. Za pol hoďku otváram dvere po 102km a prevýšení bezmála 1000m. Večer si nájdem na ľavej nohe kliešťa.

Moravskoslezské Beskydy

Názov expedície: Bes(t)kydy 25

Heslo: Netreba nám palice, ľahkou cestou na Ropice.

 

   Drahej sa posledný výlet na moravskoslezské Beskydy kvôli počasiu a indispozícii nie celkom vydaril, preto sme sa pri prvom možnom peknom počasí v chladnom máji vrátili do tamojších lesov. Dvojhodinová cesta cez Kysuce, Svrčinovec (pred tunelom dolu z diaľnice), cez severnú Moravu na Třinec šla plynule. Za Třincom schádzam z akože rýchlostnej cesty na Střítež. Už sa objavujú dvojjazyčné nápisy na tabuliach obcí - Trzyciež. Ani vysloviť to neviem. Pred dedinou odbočím doľava na Řeku. Obec v údolí potoka Ropice je priamo pod horou. Idem k obesenému úradu, ale tam je parkovisko plné áut. Drahá má typ na trávnatú plochu za potokom. Lenže tá už je ohradená. Nie len ja sa dám zlákať a otáčame sa viacerí kdesi na poli. Mechúr mi ide prasknúť a ja sa motám po dedine. Auto odstavím pri cintoríne, kde na náhrobkoch sa objavú často aj poľské priezviská. Tam je relatívne veľké parkovisko. Je to asi 550m od začiatku turistickej trasy. Čo zas nie je také strašné. Obujeme nástupovky a dedinou kráčame po zeleno značenej ceste.

Hrebeň, ktorý nás čaká.

    Tá sa vinie sprvu popri Lavičskom potoku. V jeho okolí je množstvo chatiek. Je po desiatej hodine a zrovna sa jedna po víkendovej "pařbe" prebúdza. My šliapeme stále po asfaltke do mierneho stúpania. Obiehame staršie baby s chalanom a malým ratlíkom. Trvalá, či vyfúkané vlasy sa pred príchodom na chatu Javorový zmenia na hniezdo vrán. Skupinka sa nám po chvíli stratí. Išli opačnou cestou ako my. Asfalt sa po 180° zákrute postupne vytráca a mení na lesnú cestu. Obiehajú nás cyklisti. Električky aj lanká. Klobúk, v mojom prípade šiltovku, dolu. Od Gutského sedla pokračujeme stále po zelenej. Otvárajú sa prvé nesmelé výhľady na Třinec, Karvinú, Český Těšín a Sliezsko. Po kilometri nás víta Gutské peklo. "Peklo, kde se vám bude líbit", hlása tabuľka.

    Hoc cesta nie je pre bicykle, aj tu sa objavia. Impozantný je prameň Dobrej vody, ktorý padá do strmej rokliny. Vodopády sú však nižšie a viditeľné zo spodnej cesty. Sme na konci pekla a nasleduje stúpanie na Malý Javorový. A otvárajú sa fantastické výhľady na Severnú Moravu a poľské Sliezsko. Vidieť nespočetné komíny uhoľných elektrární. A EÚ trápia spaľovacie motory v autách. Nech sa prídu pozrieť sem na pindrenie komínov z Radlinu alebo z Rybniku. Nad nami poletujú ako púpavové semiačka paraglajdisti.  Malý Javorový je ich rajom. Na severnom svahu je ich rozložená celá farebná kopa. Ešte vyššie nad nimi plávajú gýčové baránky.

Vďaka prevýšeniu takmer 500m a rozsiahlej ploche je ideálom paragljadistov.

   Kocháme sa výhľadmi, ale hladné žalúdky sa tiež ozývajú. Ideme do chaty, kde je rada ľudí tak na 10min. Mrkneme do menu a rozhodneme sa pre zelňačku a variáciu moravských koláčov. A samozrejme pohľadnice a minirepolero. Ani to všetko nebolo nejak drahé. Okolo 17-18Eur. U nás by sme len za polievku pomaly toľko zaplatili. V polievke som malé slížiky mäsa hľadal. Chuťovo ťažký priemer. Koláče boli plné tvarohovej plnky a lekváru. Celkom hutné a chutné. Zapil som to všetko malou kofolou. Malý štvornohý miešanec sa mi motá pod nohami. Hajzle nič extra. Papier na utretie rúk došiel. Robíme si ešte chute na lievance na chate Kotař. Je však otvorená iba do 16h. Mrknem do navigácie. Od Javorového je to vyše 10km, to by sme mohli stihnúť. Preto sa už veľmi nezdržujeme a pokračujeme ďalším stúpaním po modrej značke na vrch Javorový. 

Najstaršia chata v Moravskoslezkých Beskydách z konca 19st.

   Výhľady sú vďaka rúbanisku. V diaľke sa belejú zasnežené tatranské štíty, vidieť i malofatranský Rozsutec. Väčšina ľudí si zájde na Javorový (meno kopca komolím od Javorý po Javorie, čo vytáča ženu), a potom cez Gutské peklo dolu na Guty. Mimo prírodných rezervácii aj v Beskydách veselo prebieha ťažba dreva. Od hranici k hranici rezervácie. Majiteľ sa dohodne na pásme rezervácie a ostatné územie vyťažuje. Za pár desiatok rokov sa vyhlási nová rezervácia, pôvodná zruší a začne vyťažovať.

Sliezska nížina.

   Na trase k Ropici osamieme. Sem tam preletia bicykle, či pár zblúdlilcov. Cez ďalšiu tisícovku, Šindelnú, zídeme do sedla. Odpojíme sa od značeného chodníka a rovno stúpame na Ropicu. Je to najvyšší vrch v okolí. Odkiaľ zobral meno, netuším. Možno od Poliakov. Ropica je inak pekne hnusný hmyz. Postupne schádzame dolu, ale nasleduje ďalšie mierne stúpanie na Velký Lipový. Nazvem to baťovský vrch, lebo meria 999m. Pod Velkým Lipovým presvištia okolo cyklisti.

   Česi majú chatu snáď každé 2-3km. Ďalšia na trase je Ropička. Je to však len bufet. Nakuknem, ale keď nevidím pohľadnice, pokračujeme na Kotař. Zavíjanie motorky a náhle stíchne. Motorkár nezvládol vyjsť do kopca. Vrch Ropička tentoraz obídeme po červenej. Ideme celkom príjemnou scenériou. Sem tam sa mihne po ľavej strane i Lysá hora s dedinou Morávka pod nami. Ujdú odo mňa psi, ktorí sa ma boja. Schádzame dolu, a to sa mi nepáči. Pretože rovnakou trasou sa vraciame s5. Nad chatou je prameň kpt.Blechy.  Kotař prechádza dlhou rekonštrukciou. Zatiaľ je hotové vnútro reštaurácie. Dorazíme k nej pred pol štvrtou. Ešte nám spravia lievance. Dievčina slovensky dobre nerozumela a vydala nám o 100Kč viac. Kilečko som jej vrátil. Sadli sme si na terasu s výhľadom na Lysú horu. 

    Ovocný krém je z mrazeného polotovaru, ale samotné lievance nám chutia. Hľadal som vecko vôkol celej chaty. Je však vo vnútri kdesi vedľa kuchyne. Domáci ma nasmerovali. Vyhrieval som sa na slniečku a ani sa mi nechcelo vstať z lavice. Keď už som mal tých "píčí" od partie vedľa dosť, po polhodinke sme sa zdvihli a po červenej smerovali s5 na Ropičku. Tentoraz cez vrch. Taký pekný názov. Česi, keďže nemajú veľhory a turistické trasy sú väčšinou vedené po lesných cestách, značia na hríbikoch km.   

    U nás máme trasu udávanú v hodinách priemerného turistu, práve kvôli náročnejším chodníkom a terénu. Z neho sme potom odbočili dolu na asfaltku. V sedle sme zahli doprava na žlto značený chodník, ktorý vedie do Řeky. V polovici je krásna chata na samote s békajúcimi ovcami. Kúsok je potom riečka, ktorá sa pred dedinou stratí v zemi. To už vidíme prvé domy. 

V aute zjeme salámové bagetky z domu. Pred šiestou štartujem na cestu domov. Zdrží nás akurát semafor v Radoli. Nádherný deň sa s nami rozlúčil pásom dúhy nad Bielymi Karpatmi. Kde sa tam vzal na takmer bezoblačnej oblohe, netuším. 

Socha Perúna na Ropici ako symbol vzájomnej tolerancie Čechov, Slovákov a Poliakov.

Dni Načo potretie

   

    Leto sa s nami rozlúčilo krásnym a teplým počasím, aké sa vydarí raz za pár rokov. V Poľsku bol pred dvoma týždňami letecký deň v Radome zrušený kvôli katastrofe F-16. V strednej Európe Dny Vzdušných sil zostali tak jediným riadnym leteckým dňom. Lákali ma mašiny, ktoré na európskom nebi pomaly končia. A nepamätám si ani kedy som naposledy videl britských Red Arrows. Magnetov, ktoré ma do Mošnova lákali bolo teda viacej. Mal som ísť s kolegom T., ktorý ma otravoval už od júna. No deň pred odchodom účasť vzdal. Nečudoval som sa, ani nekomentoval. Chcel fotiť lietadlá v strede dráhy v Albrechtičkách, namiesto toho kopal krumple na roli. Obec je prakticky uzavretá od stredy a na poli nasadená kukurica. Obyvatelia dediny si vyprosili kľud. T. hodlal spať  v stane kdesi pri dráhe. Kým si on užíval more v Chorvátsku (pred zemákmi), ja som sledoval fórum spoterov, a keď som videl, že nocovať v blízkosti nebude možné, hľadal som kemp. Najbližšie boli dva (štadión v Mošnove plný) v okruhu 20km. Premýšľal som nocovať v aute. Napokon som si rezervoval v kempe Olešná stan Skaut za 380CZK. Nevýhodou bola otváracia doba recepcie. Ale kľúčik od stanu som mohol hodiť do schránky. Ešte som mal v zálohe kemp vo Frenštáte otvorený od šiestej rána do desiatej večer.

    V piatok som šiel zbalený autom do roboty. Po tretej opúšťam kancel a idem si nakúpiť do Tesco oproti. Zvažoval som sa zastaviť dakde cestou, ale obchody boli od ruky. Nakúpil som blbosti, ktoré som ani nezjedol. Napr. na parenicu som úplne zabudol a skysnutá nafúkla vrecko ako balón. Vyjdem z prvého kruháču, keď som si spomenul, že som nechal v kancli bundu so šiltovkou. Zvrtol som auto a vrátil sa. Konečne vyrážam pred trištvrte na štyri smer Trenčín. Za Záblatím je kopec zákrut. I cyklisti, hoci vedľa je cyklochodník. Rozhodujem sa, že nas5 pôjdem cez Tr. Teplú. Vlárskym priesmykom pokračujem známou cestou do Valmez. Premýšľam, čo by som robil, keby sa mi vypálila žiarovka. Alebo batéria. Ani neviem koľko má rokov. Vo Valmez je slávnosť svetiel, či čo a nedá sa prejsť cez centrum. Idem okolo železničnej stanice. Ešte že mesto poznám z cyklopotuliek. Držím sa stále cesty č.57 až do Nového Jičína. V meste je ďalšia uzávera mosta. Poznám približný smer. No na úzkej, prázdnej ceste zneistiem a zapnem navigáciu. Nejako sa vymotám popri cintoríne na Hřbitovní ulicu. Ďalej popri už spoplatnenej diaľnici cez Libhošť do jedného z najstarších miest na Morave - Příbora. A znova prerábka Jičínskej ulice a centrum obchádzam. Zaujme ma MiG-15 na podstavci. Zastavím preto na malebnom námestí. Aké prekvapenie. Nevolá sa Masarykovo, ale Freudovo. Kto by to bol čakal? Otec psychoanalýzy Sigmund Freud sa narodil v r.1856 v Příbore. I preto som do mesta zašiel. Zopár jeho kníh som prečítal. 

Rodný dom S.Freuda s terapeutickou pohovkou.

    Je po šiestej hodine. Recepcia kempu je do pol ôsmej. Z Příboru je len 14-15km do Frýdku, mám ešte čas. Vyberiem sa k Sigiho domu a odbehnem aj k MiG-u. Vedľa mašiny na podstavci je pamätník letcov z Anglicka. V zapadajúcom slnku spravím pár nie príliš kvalitných foto a vrátim sa na komunikáciu vedľa diaľnice D48  do Frýdku. Spomalí ma traktor, ktorý obehnem niekde za odbočkou na Fryčovice. Cesta je samý kopec a dopredu nevidím. Míňam predmestia Frýdku až sa ocitnem pod diaľnicou v samotnom meste.  Nikde odbočka ku kempu, či ukazovateľ. Viem, že som to musel dakde minúť. Až za diaľničným mostom konečne šípka "Kemp Olešná". Zlákajú ma odbočky.  Najprv som v slepej uličke, potom na parkovisku konča priehrady.  Z ulice Nad přehradou je odbočka k autokempu nenápadná, no malá dopravná značka označuje smer. Krátko pred siedmou konečne odstavujem auto na parkovisku za reštauráciou U Toma. Týpeček už na mňa netrpezlivo čaká. Vraj zatvára o 19h (v skutočnosti o 19.30h). A ešte čaká jedného cudzinca. Písal mi mejl, ale zbytočne, nakoľko dátami nedisponujem. Zaplatím, dá mi kľúče od stanu č.10. Vytlačí papier s povolením vjazdu do areálu.  Autá na tráve vidia strážnici neradi. Môžem ho nechať poblíž iba na vyloženie.  No videl som pri stanoch odstavené plechovky, pp. celú noc. Ja nemám toho veľa: karimatku, spacák, cestovnú tašku,  batoh na jedlo a fototašku. Stany sú 20m od brehu priehrady.  

    Zamknuté na oceľovú haspru. Skaut je maličký stan s dvoma drevenými pričňami  spojených vpredu doskou. Na podlahe je zelený koberec. Špinavý. Stany sú skôr na ožran párty pre teenagerov. Na pravom ležadle rozložím karimatku so spacákom. Kým je svetlo. Zvedavého pavúčika vynesiem aj z pavučinou pred stan. Vrátim sa na recepciu pre heslo na wifi (v stane signál i tak nie je) a či sa z vody v kúpeľni neposeriem. Neposeriem. Signál wi-fi je len v okolí recepcie, max. reštiky. V Hospúdce u Toma je okrem reštiky i bowling. Slúži aj ako Piť stop pre cyklistov. Ozvem sa domov a pošlem foto. V priehrade sa kúpať nedá, no smerom na Příbor je malý aquapark. Nad vodou sú móla so stolmi a stoličkami.  Na jednom sa najem cesnakových pletencov. Nech odoženiem komárov v stane. Nad hlavou poletujú netopiere, ale čo je krásne, je hviezdnaté nebo. Zaleziem do stanu, zašnurujem celtu a ľahnem si ku knižke. Svietim si lucerničkou. Na peľasti sa objaví mravček. Odfrnknem ho na zem. Nado mnou počujem šušťanie. To mravček nebude. Myslím si, že nočná mora, ktorú zlákalo svetlo. Po chvíli sa obrátim na chrbát a vidím ucholaka nad hlavou. Opatrne beriem príšeru do servítky a pokúšam sa ho zabiť rozpučaním. Takmer skončí v mojej topánke. No dobre. Neprejde ani štvrťhodina a ďalšieho mám na bočnom dreve. To už sťahujem karimatku i spacák na ľavú podestu. Pre istotu si posvietim aj pod ňu,  či sú tam ďalšie zvieratká.  Iba špina. Priestoru na otáčanie je na prični málo. Pred desiatou si idem umyť aspoň zuby. Sprchy fungujú za poplatok 10kačenek za minútu.  V sprchách je automat, kde sa navolí číslo kabínky a čas. Doň sa vhodí minca.  Hajzle sú iba dva na pomerne veľký,  4* kemp. Na umyvárke mi chýbajú utierky. Ale tie tuším nie sú ani v kempe Pacho. Čisté ako tak. Za recepciou je malá kuchynka. Na parkovisku nocuje nejaký Pepík. Usvedčujú ho ráno zarosené sklá.

    V noci spím otočený na jednu stranu. Sníva sa mi, že padám z úzkej podesty. Štekajú psy a stíchnu až nad ránom. Pred pol šiestou som hore a sledujem čas. O trištvrte už zmotávam spacák.  Pritom ukusujem zo syrového pagáča. Na brehu sa s ranným brieždením rozložili rybári.  A to som si myslel, že niekto tiež vstáva na Dny Nato. Pred pol siedmou sadám do Sopla. Úzkou uličkou sa dostanem na smer Příbor. Prejdem tak kilometer, dva, keď si uvedomím, že som nevrátil kľúčik od stanu. Ku.va. Obraciam auto a hodím nešťastný kľúč do schránky na recepcii. Stratím pár minút. Prejdem cez Freudovo mestečko, no tentoraz zabočím doprava na Ostravu. 

Tonka, ako prezývajú Tornádo IDS Taliani, je od júla 2025 nahradzovaný F-35A.

    V Mošnove sa dostanem na kruháč a začína kolóna. Nie je ani 7h.  Som tu tretíkrát a skoršie ako predtým. Takúto kolónu si nepamätám. Po zrušenom leteckom dni v Radome, sa sem hrnie polka poľského národa. Viem, že som stále pomerne ďaleko od centrálneho parkoviska. Hoci prechádzam popri nejakých parkoviskách pri letisku, dokonca lacnejších len za 300CZK. Stvrdnem medzi plechovkami 45min., kým vložím do rúk týpkovi 400 Kačenek za miesto na letiskovej tráve. Plochu pre autá rozšírili, no nikto autá neriadi ako minule. Lepšie by boli možno záchytné parkoviská z toho ktorého smeru a kyvadlovka. Parkovanie na letisku je nezmysel. Ďalšia vec, ktorá ma irituje, že vecká sa platia 20Kč. Na tejto šou to tak bolo vždy. Na druhej strane vstup je zdarma, takže tých pár korún nikoho nezruinuje. Jedna toitoika zdarma je osamotená a k nej sa vinie had ľudí. Prezujem sa kvôli vlhkej tráve do nástupoviek a nahodím kraťasy. Pred ôsmou je 15°C. Popri plašičke vtákov.        

Grécke Mirage 2000-5 budú v r.2027 nahradené francúzskymi Rafale.

    Masa ľudí sa tlačí pri vstupnej bráne. Čakám na kontrolu dobrú polhodinu. Sledujem, kto rýchlejšie prehliada a k nemu/k nej idem. Nesmú sa vziať žiadne kovové predmety ako plechovky, či termosky.  Ale videl som pár ľudí s hliníkovými schodíkmi. Nesiem v ruke plastovú stoličku. Viac menej zbytočne. Cez plot nepresiahnem. Ženina kamoška pobehuje medzi podriadeným a drbe do nich. Jediná nemá zelenú vestičku a rukavice. Za to veľkú hubu. Hneď pri vstupe je info kontajner a suveníry. Ďalšiu zbytočnú radu si vystojím, aby som sa dozvedel, že nášivky došli. Ďalšie ku.va. Beriem aspoň nálepku a visačku na batoh. Začal lietať náš Blackhawk. Je takmer 9h, keď som medzi lietadlami. Na nemilé prekvapkanie "spárka" Harriera je obkolesená ľuďmi. Možno sa posadiť do kabíny, preto. Ani Tornádo nie je za ohradou. Škoda.  Veľkých vtákov nemám šancu vyfotiť vôbec. To je daň za vstup zadarmo. Stroje pre všetkých. Vrátim sa na statiku večer. Premýšľam nad návštevou ďalšieho infostánku, no vyhnúť sa zbytočnému čakaniu predídem spýtaním sa. Keď vtom zbadám iný stánok vzdušných síl ČR a v ňom nášivky. Neváham. Ani rada nie je. Beriem ešte ďalšiu visačku. Totiž som si myslel, že som kúpil inú (červenú). Stále lepšie 2 ako byť ovešaný 50 kusmi. 

Taliansky F-35A od 154. letky Diabolo Rosso (Červení diabli) zo základne v Ghedi. 

    Po pol desiatej idem k plotu dráhy. Nejaké miestečko sa nájde. Zatiaľ sa ľudia nehrnú k plotu. Ozvem sa domov, že som na letisku. Baby sú choré. Vyskúšam pomerne novinku - Orlen tribúnu. Vstup je zdarma, podmienkou je mať v mobile apku. Nainštaloval som si ju včera. Blonďavej dievčine ukážem telefón a pustím ma. Naj fleky hore sú obsadené. Tribúna nie je ešte celkom plná. Ja však hodlám fotiť stroje najmä na dráhe,  nie tanky. Preto arénu opustím a nájdem si miesto za plotom, kde sú dostatočne veľké oká na prestrčenie objektívu a ešte vidím aj doprava, kde budú letové ukážky. Som vedľa Park ripera či vlastne Dark ridera. Sprvu si zamením písmeno D za P. Týpek nepovie celý čas ani slovo. Iba keď mu nejaký chalan stúpi na deku. Po vystúpení Harriera odíde.  Ukážky ani veľmi nesleduje, skôr sa opaľuje a hrá na telefóne. Ja držím neprestajne sedem hodín pozíciu a iba sem tam odbehnem pozrieť ďalekohľadom na veľkoplošnú obrazovku. Tak sa dozviem, že tank Tiger má spotrebu 300-500l nafty. Panenka skákavá. Za dodávku chodia štát stánkari. Že by i ja? Je to nechutné, otrčiť bez škurpulí vtáka medzi divákov. Pri plote sa objavia občas unudené decká,  ktoré mykajó plotom alebo hazejó kamene spod plota. Najväčší nápor je pri štarte nejakej mašiny. Div nezvalia diváci plot. Potom sa ako vlna odlejú na plochu. Pýtam sa: "Kam všetci idete?" 

Námornú silu Talianov predstavujú AV-8B+ Harrier II.

   Úvodný výstrel je tentokrát "tichý" iba z 40mm kanónu Bushmaster novučičkého obrneného vozidla CV90. Protilietadlovým Danám zvoní umieračik, rovnako ako ruským BVP-2. Po 13h je slnko vo vhodnej pozícii na fotenie dráhy.  Akurát začínajú zaujímavé letové ukážky. A špina v snímači foťáku zmenila pozíciu tiež. Všimol som si to neskôr a automaticky vyčistil snímač. Počas show je však možné fotiť zo strany parkoviska, nie od Albrechtičiek. Videl som za plotom desiatky rebríkov. Poobede slnko môže robiť starosti. Sediac na stoličke som si užíval letecké vystúpenia. Prekvapkanie bola pre mňa ukážka nášho Viper-a. Dohrmel odkiaľsi od Ostravy a prekvapil všetkých príletom i ukážkou vyššej techniky pilotáže. Všetci očakávali len prelet a zamávanie krídlami. Až som poňal podozrenie, že mašinu pilotuje nejaký Yankee. Viper mal premiéru pred dvoma týždňami v Prešove, takže naši pilot pomaly dostávajú stroj do krvi. 

Po minuloročnom kanadskom turné sa Red Arrows vrátili na európske nebo.

    Južný vietor zmierňoval teplo. Niektoré stroje mali derniéru (Sokol W3A, či Mi-171Š). Bombardér B52 nazvali hoši Bordel z Děčína. Či tým mysleli hanbinec alebo kopu šrotu, netuším. Čo mi chýbalo, bola účasť mašín zo škandinávskych krajín. Niekedy okolo obeda sa program dostal do sklzu. O štvrtej som vedel, že skončí o hodinu neskôr. Mal som v telefóne aplikáciu a mrkol, čo ešte vystúpi. Posledná ukážka nemeckého Eurofighteru bola už pomerne v zlom svetle (pribudli mraky). Vytrval som až do konca, keď som sem meral 160km. O5 pár záberov statiky, no slnko bolo príliš dolu po šiestej hodine. 

Turkish Stars ako jediný tím na svete vystupovali pred 1 miliónom divákov v azerbajdžanskom Baku.

    Pri výstupe z areálu pozdravím ženinu kámošku. Postavím sa do radu na Tú jedinú preťaženú Toitoiku. No. Pre dámy už bublajúca kabínka nebola, chlapi ho strčia do pisoára. A že tam baby stáli. O 18.45h štartujem auto. Na ploche je pár prúdov áut zlievajúcich sa do jedného, dvoch. Som v tom najpomalšom. Poliak predo mnou je až z Varšavy. Imaginárne si strelí do hlavy, keď si pomyslí na 400km dlhú cestu v noci. Štyria borci vo vestičkách stoja a neregulujú dopravu. S kolónami som počítal. S čím som nepočítal, bolo odklonenie dopravy cez Petřvald. Keď som sa konečne dostal na betón, týpek posielal autá doľava na opačný smer. Vybehnem z auta, či je normálny. Vraj mu to nakázala polícia. Debata nikam nevedie ako keby som sa ním bavil o talente Mira Jaroša. Jeden veľký prúd ide na Mošnov, druhý naverímboha do lesa za letisko. Pozerám do navigácie a urobím si zachádzku. Pokiaľ ma nenasmerujú dakde na Ostravu. 

Litovský pátrací a záchranný vrtuľník Airbus AS365 Dauphin.

    Vidím neosvetlených peších ísť cez letisko. Odkiaľ? Po opustení perimetru letiska som teda na ceste do Petřvaldu. Je 5min. do ôsmej. Doprava sa zrýchľuje po kruháč, kde sa pripája prúd od Mošnova. Ale už celkom ťaháme. Možno bolo vcelku správne rozdeliť kolónu na dve časti. Všetci smerujú na diaľnicu. Na ceste do Nového Jičína osamiem. Včera som si pozrel cestu a pri cintori zabáčam doprava na Propojovací a Suvorovu. Vlastne tak aj ide obchádzka na Frenštát. Do Valmez mi kliesnia cestu autá predo mnou. Nechcel by som byť ten, čo stretne jeleňa. Stojím na priecestí kdesi v lese za Hodslavicemi. Čo do pekla o deviatej ešte chodí okrem ožranov z krčmy? Šukafón z Frýdku. Centrum Valmez o5 obchádzam. V električke sedia ľudia. Požární poplach sa ozýva tmavou Valaskou Polankou. Púšťam cez prechod utekajúceho hasiča. Od Poteču znova osamiem na ceste. Biele SUV z Topoľčian náhle zastalo v odbočke. Takže kliesnim si cestu Vlárskym priesmykom, kde som veru minule stretol srnku. Nejdem cez Skalku, ale radšej o kilometer dlhšou, no rovnou trasou cez Trenčín. Šoférujem akosi mechanicky, otupene. Otvoril som si okná nech si pustím čerstvý vzduch. A vyhodím banánovú šupu do kríkov. Pred jedenástou som unavený doma. 

"Má také sexi vstupy do motorov..." vyjadril sa jeden fanúšik o francúzskom Rafale.

    Nebanujem, že som bol napriek únave. Vydarilo sa počko, letové ukážky i fotky. Mal som dostatok kerozínu i parafínu v pajšlách. Zohnal som aj nášivku na pamiatku. Kedysi som si odkladal lístok a program. V dnešnej dobe elektronickej je papier prežitok. Nášivky majú svoju hodnotu a na burze sa predávajú aj za 6-7 násobok. Ak by som do Mošnova znova šiel, pp. verejnou dopravou. S prespatím dakde na ceste s5 alebo na dve noci. Nie v stanoch Skaut. Plechovkou je cesta dosť únavná. Musel by však prísť veľký magnet, aby ma pritiahol. To vravím každý rok. Kapacitne letisko je na hrane. Zišlo by sa tiež zriadiť stanové mestečko.