Moravskoslezské Beskydy

Názov expedície: Bes(t)kydy 25

Heslo: Netreba nám palice, ľahkou cestou na Ropice.

 

   Drahej sa posledný výlet na moravskoslezské Beskydy kvôli počasiu a indispozícii nie celkom vydaril, preto sme sa pri prvom možnom peknom počasí v chladnom máji vrátili do tamojších lesov. Dvojhodinová cesta cez Kysuce, Svrčinovec (pred tunelom dolu z diaľnice), cez severnú Moravu na Třinec šla plynule. Za Třincom schádzam z akože rýchlostnej cesty na Střítež. Už sa objavujú dvojjazyčné nápisy na tabuliach obcí - Trzyciež. Ani vysloviť to neviem. Pred dedinou odbočím doľava na Řeku. Obec v údolí potoka Ropice je priamo pod horou. Idem k obesenému úradu, ale tam je parkovisko plné áut. Drahá má typ na trávnatú plochu za potokom. Lenže tá už je ohradená. Nie len ja sa dám zlákať a otáčame sa viacerí kdesi na poli. Mechúr mi ide prasknúť a ja sa motám po dedine. Auto odstavím pri cintoríne, kde na náhrobkoch sa objavú často aj poľské priezviská. Tam je relatívne veľké parkovisko. Je to asi 550m od začiatku turistickej trasy. Čo zas nie je také strašné. Obujeme nástupovky a dedinou kráčame po zeleno značenej ceste.

Hrebeň, ktorý nás čaká.

    Tá sa vinie sprvu popri Lavičskom potoku. V jeho okolí je množstvo chatiek. Je po desiatej hodine a zrovna sa jedna po víkendovej "pařbe" prebúdza. My šliapeme stále po asfaltke do mierneho stúpania. Obiehame staršie baby s chalanom a malým ratlíkom. Trvalá, či vyfúkané vlasy sa pred príchodom na chatu Javorový zmenia na hniezdo vrán. Skupinka sa nám po chvíli stratí. Išli opačnou cestou ako my. Asfalt sa po 180° zákrute postupne vytráca a mení na lesnú cestu. Obiehajú nás cyklisti. Električky aj lanká. Klobúk, v mojom prípade šiltovku, dolu. Od Gutského sedla pokračujeme stále po zelenej. Otvárajú sa prvé nesmelé výhľady na Třinec, Karvinú, Český Těšín a Sliezsko. Po kilometri nás víta Gutské peklo. "Peklo, kde se vám bude líbit", hlása tabuľka.

    Hoc cesta nie je pre bicykle, aj tu sa objavia. Impozantný je prameň Dobrej vody, ktorý padá do strmej rokliny. Vodopády sú však nižšie a viditeľné zo spodnej cesty. Sme na konci pekla a nasleduje stúpanie na Malý Javorový. A otvárajú sa fantastické výhľady na Severnú Moravu a poľské Sliezsko. Vidieť nespočetné komíny uhoľných elektrární. A EÚ trápia spaľovacie motory v autách. Nech sa prídu pozrieť sem na pindrenie komínov z Radlinu alebo z Rybniku. Nad nami poletujú ako púpavové semiačka paraglajdisti.  Malý Javorový je ich rajom. Na severnom svahu je ich rozložená celá farebná kopa. Ešte vyššie nad nimi plávajú gýčové baránky.

Vďaka prevýšeniu takmer 500m a rozsiahlej ploche je ideálom paragljadistov.

   Kocháme sa výhľadmi, ale hladné žalúdky sa tiež ozývajú. Ideme do chaty, kde je rada ľudí tak na 10min. Mrkneme do menu a rozhodneme sa pre zelňačku a variáciu moravských koláčov. A samozrejme pohľadnice a minirepolero. Ani to všetko nebolo nejak drahé. Okolo 17-18Eur. U nás by sme len za polievku pomaly toľko zaplatili. V polievke som malé slížiky mäsa hľadal. Chuťovo ťažký priemer. Koláče boli plné tvarohovej plnky a lekváru. Celkom hutné a chutné. Zapil som to všetko malou kofolou. Malý štvornohý miešanec sa mi motá pod nohami. Hajzle nič extra. Papier na utretie rúk došiel. Robíme si ešte chute na lievance na chate Kotař. Je však otvorená iba do 16h. Mrknem do navigácie. Od Javorového je to vyše 10km, to by sme mohli stihnúť. Preto sa už veľmi nezdržujeme a pokračujeme ďalším stúpaním po modrej značke na vrch Javorový. 

Najstaršia chata v Moravskoslezkých Beskydách z konca 19st.

   Výhľady sú vďaka rúbanisku. V diaľke sa belejú zasnežené tatranské štíty, vidieť i malofatranský Rozsutec. Väčšina ľudí si zájde na Javorový (meno kopca komolím od Javorý po Javorie, čo vytáča ženu), a potom cez Gutské peklo dolu na Guty. Mimo prírodných rezervácii aj v Beskydách veselo prebieha ťažba dreva. Od hranici k hranici rezervácie. Majiteľ sa dohodne na pásme rezervácie a ostatné územie vyťažuje. Za pár desiatok rokov sa vyhlási nová rezervácia, pôvodná zruší a začne vyťažovať.

Sliezska nížina.

   Na trase k Ropici osamieme. Sem tam preletia bicykle, či pár zblúdlilcov. Cez ďalšiu tisícovku, Šindelnú, zídeme do sedla. Odpojíme sa od značeného chodníka a rovno stúpame na Ropicu. Je to najvyšší vrch v okolí. Odkiaľ zobral meno, netuším. Možno od Poliakov. Ropica je inak pekne hnusný hmyz. Postupne schádzame dolu, ale nasleduje ďalšie mierne stúpanie na Velký Lipový. Nazvem to baťovský vrch, lebo meria 999m. Pod Velkým Lipovým presvištia okolo cyklisti.

   Česi majú chatu snáď každé 2-3km. Ďalšia na trase je Ropička. Je to však len bufet. Nakuknem, ale keď nevidím pohľadnice, pokračujeme na Kotař. Zavíjanie motorky a náhle stíchne. Motorkár nezvládol vyjsť do kopca. Vrch Ropička tentoraz obídeme po červenej. Ideme celkom príjemnou scenériou. Sem tam sa mihne po ľavej strane i Lysá hora s dedinou Morávka pod nami. Ujdú odo mňa psi, ktorí sa ma boja. Schádzame dolu, a to sa mi nepáči. Pretože rovnakou trasou sa vraciame s5. Nad chatou je prameň kpt.Blechy.  Kotař prechádza dlhou rekonštrukciou. Zatiaľ je hotové vnútro reštaurácie. Dorazíme k nej pred pol štvrtou. Ešte nám spravia lievance. Dievčina slovensky dobre nerozumela a vydala nám o 100Kč viac. Kilečko som jej vrátil. Sadli sme si na terasu s výhľadom na Lysú horu. 

    Ovocný krém je z mrazeného polotovaru, ale samotné lievance nám chutia. Hľadal som vecko vôkol celej chaty. Je však vo vnútri kdesi vedľa kuchyne. Domáci ma nasmerovali. Vyhrieval som sa na slniečku a ani sa mi nechcelo vstať z lavice. Keď už som mal tých "píčí" od partie vedľa dosť, po polhodinke sme sa zdvihli a po červenej smerovali s5 na Ropičku. Tentoraz cez vrch. Taký pekný názov. Česi, keďže nemajú veľhory a turistické trasy sú väčšinou vedené po lesných cestách, značia na hríbikoch km.   

    U nás máme trasu udávanú v hodinách priemerného turistu, práve kvôli náročnejším chodníkom a terénu. Z neho sme potom odbočili dolu na asfaltku. V sedle sme zahli doprava na žlto značený chodník, ktorý vedie do Řeky. V polovici je krásna chata na samote s békajúcimi ovcami. Kúsok je potom riečka, ktorá sa pred dedinou stratí v zemi. To už vidíme prvé domy. 

V aute zjeme salámové bagetky z domu. Pred šiestou štartujem na cestu domov. Zdrží nás akurát semafor v Radoli. Nádherný deň sa s nami rozlúčil pásom dúhy nad Bielymi Karpatmi. Kde sa tam vzal na takmer bezoblačnej oblohe, netuším. 

Socha Perúna na Ropici ako symbol vzájomnej tolerancie Čechov, Slovákov a Poliakov.