Dni Načo potretie

   

    Leto sa s nami rozlúčilo krásnym a teplým počasím, aké sa vydarí raz za pár rokov. V Poľsku bol pred dvoma týždňami letecký deň v Radome zrušený kvôli katastrofe F-16. V strednej Európe Dny Vzdušných sil zostali tak jediným riadnym leteckým dňom. Lákali ma mašiny, ktoré na európskom nebi pomaly končia. A nepamätám si ani kedy som naposledy videl britských Red Arrows. Magnetov, ktoré ma do Mošnova lákali bolo teda viacej. Mal som ísť s kolegom T., ktorý ma otravoval už od júna. No deň pred odchodom účasť vzdal. Nečudoval som sa, ani nekomentoval. Chcel fotiť lietadlá v strede dráhy v Albrechtičkách, namiesto toho kopal krumple na roli. Obec je prakticky uzavretá od stredy a na poli nasadená kukurica. Obyvatelia dediny si vyprosili kľud. T. hodlal spať  v stane kdesi pri dráhe. Kým si on užíval more v Chorvátsku (pred zemákmi), ja som sledoval fórum spoterov, a keď som videl, že nocovať v blízkosti nebude možné, hľadal som kemp. Najbližšie boli dva (štadión v Mošnove plný) v okruhu 20km. Premýšľal som nocovať v aute. Napokon som si rezervoval v kempe Olešná stan Skaut za 380CZK. Nevýhodou bola otváracia doba recepcie. Ale kľúčik od stanu som mohol hodiť do schránky. Ešte som mal v zálohe kemp vo Frenštáte otvorený od šiestej rána do desiatej večer.

    V piatok som šiel zbalený autom do roboty. Po tretej opúšťam kancel a idem si nakúpiť do Tesco oproti. Zvažoval som sa zastaviť dakde cestou, ale obchody boli od ruky. Nakúpil som blbosti, ktoré som ani nezjedol. Napr. na parenicu som úplne zabudol a skysnutá nafúkla vrecko ako balón. Vyjdem z prvého kruháču, keď som si spomenul, že som nechal v kancli bundu so šiltovkou. Zvrtol som auto a vrátil sa. Konečne vyrážam pred trištvrte na štyri smer Trenčín. Za Záblatím je kopec zákrut. I cyklisti, hoci vedľa je cyklochodník. Rozhodujem sa, že nas5 pôjdem cez Tr. Teplú. Vlárskym priesmykom pokračujem známou cestou do Valmez. Premýšľam, čo by som robil, keby sa mi vypálila žiarovka. Alebo batéria. Ani neviem koľko má rokov. Vo Valmez je slávnosť svetiel, či čo a nedá sa prejsť cez centrum. Idem okolo železničnej stanice. Ešte že mesto poznám z cyklopotuliek. Držím sa stále cesty č.57 až do Nového Jičína. V meste je ďalšia uzávera mosta. Poznám približný smer. No na úzkej, prázdnej ceste zneistiem a zapnem navigáciu. Nejako sa vymotám popri cintoríne na Hřbitovní ulicu. Ďalej popri už spoplatnenej diaľnici cez Libhošť do jedného z najstarších miest na Morave - Příbora. A znova prerábka Jičínskej ulice a centrum obchádzam. Zaujme ma MiG-15 na podstavci. Zastavím preto na malebnom námestí. Aké prekvapenie. Nevolá sa Masarykovo, ale Freudovo. Kto by to bol čakal? Otec psychoanalýzy Sigmund Freud sa narodil v r.1856 v Příbore. I preto som do mesta zašiel. Zopár jeho kníh som prečítal. 

Rodný dom S.Freuda s terapeutickou pohovkou.

    Je po šiestej hodine. Recepcia kempu je do pol ôsmej. Z Příboru je len 14-15km do Frýdku, mám ešte čas. Vyberiem sa k Sigiho domu a odbehnem aj k MiG-u. Vedľa mašiny na podstavci je pamätník letcov z Anglicka. V zapadajúcom slnku spravím pár nie príliš kvalitných foto a vrátim sa na komunikáciu vedľa diaľnice D48  do Frýdku. Spomalí ma traktor, ktorý obehnem niekde za odbočkou na Fryčovice. Cesta je samý kopec a dopredu nevidím. Míňam predmestia Frýdku až sa ocitnem pod diaľnicou v samotnom meste.  Nikde odbočka ku kempu, či ukazovateľ. Viem, že som to musel dakde minúť. Až za diaľničným mostom konečne šípka "Kemp Olešná". Zlákajú ma odbočky.  Najprv som v slepej uličke, potom na parkovisku konča priehrady.  Z ulice Nad přehradou je odbočka k autokempu nenápadná, no malá dopravná značka označuje smer. Krátko pred siedmou konečne odstavujem auto na parkovisku za reštauráciou U Toma. Týpeček už na mňa netrpezlivo čaká. Vraj zatvára o 19h (v skutočnosti o 19.30h). A ešte čaká jedného cudzinca. Písal mi mejl, ale zbytočne, nakoľko dátami nedisponujem. Zaplatím, dá mi kľúče od stanu č.10. Vytlačí papier s povolením vjazdu do areálu.  Autá na tráve vidia strážnici neradi. Môžem ho nechať poblíž iba na vyloženie.  No videl som pri stanoch odstavené plechovky, pp. celú noc. Ja nemám toho veľa: karimatku, spacák, cestovnú tašku,  batoh na jedlo a fototašku. Stany sú 20m od brehu priehrady.  

    Zamknuté na oceľovú haspru. Skaut je maličký stan s dvoma drevenými pričňami  spojených vpredu doskou. Na podlahe je zelený koberec. Špinavý. Stany sú skôr na ožran párty pre teenagerov. Na pravom ležadle rozložím karimatku so spacákom. Kým je svetlo. Zvedavého pavúčika vynesiem aj z pavučinou pred stan. Vrátim sa na recepciu pre heslo na wifi (v stane signál i tak nie je) a či sa z vody v kúpeľni neposeriem. Neposeriem. Signál wi-fi je len v okolí recepcie, max. reštiky. V Hospúdce u Toma je okrem reštiky i bowling. Slúži aj ako Piť stop pre cyklistov. Ozvem sa domov a pošlem foto. V priehrade sa kúpať nedá, no smerom na Příbor je malý aquapark. Nad vodou sú móla so stolmi a stoličkami.  Na jednom sa najem cesnakových pletencov. Nech odoženiem komárov v stane. Nad hlavou poletujú netopiere, ale čo je krásne, je hviezdnaté nebo. Zaleziem do stanu, zašnurujem celtu a ľahnem si ku knižke. Svietim si lucerničkou. Na peľasti sa objaví mravček. Odfrnknem ho na zem. Nado mnou počujem šušťanie. To mravček nebude. Myslím si, že nočná mora, ktorú zlákalo svetlo. Po chvíli sa obrátim na chrbát a vidím ucholaka nad hlavou. Opatrne beriem príšeru do servítky a pokúšam sa ho zabiť rozpučaním. Takmer skončí v mojej topánke. No dobre. Neprejde ani štvrťhodina a ďalšieho mám na bočnom dreve. To už sťahujem karimatku i spacák na ľavú podestu. Pre istotu si posvietim aj pod ňu,  či sú tam ďalšie zvieratká.  Iba špina. Priestoru na otáčanie je na prični málo. Pred desiatou si idem umyť aspoň zuby. Sprchy fungujú za poplatok 10kačenek za minútu.  V sprchách je automat, kde sa navolí číslo kabínky a čas. Doň sa vhodí minca.  Hajzle sú iba dva na pomerne veľký,  4* kemp. Na umyvárke mi chýbajú utierky. Ale tie tuším nie sú ani v kempe Pacho. Čisté ako tak. Za recepciou je malá kuchynka. Na parkovisku nocuje nejaký Pepík. Usvedčujú ho ráno zarosené sklá.

    V noci spím otočený na jednu stranu. Sníva sa mi, že padám z úzkej podesty. Štekajú psy a stíchnu až nad ránom. Pred pol šiestou som hore a sledujem čas. O trištvrte už zmotávam spacák.  Pritom ukusujem zo syrového pagáča. Na brehu sa s ranným brieždením rozložili rybári.  A to som si myslel, že niekto tiež vstáva na Dny Nato. Pred pol siedmou sadám do Sopla. Úzkou uličkou sa dostanem na smer Příbor. Prejdem tak kilometer, dva, keď si uvedomím, že som nevrátil kľúčik od stanu. Ku.va. Obraciam auto a hodím nešťastný kľúč do schránky na recepcii. Stratím pár minút. Prejdem cez Freudovo mestečko, no tentoraz zabočím doprava na Ostravu. 

Tonka, ako prezývajú Tornádo IDS Taliani, je od júla 2025 nahradzovaný F-35A.

    V Mošnove sa dostanem na kruháč a začína kolóna. Nie je ani 7h.  Som tu tretíkrát a skoršie ako predtým. Takúto kolónu si nepamätám. Po zrušenom leteckom dni v Radome, sa sem hrnie polka poľského národa. Viem, že som stále pomerne ďaleko od centrálneho parkoviska. Hoci prechádzam popri nejakých parkoviskách pri letisku, dokonca lacnejších len za 300CZK. Stvrdnem medzi plechovkami 45min., kým vložím do rúk týpkovi 400 Kačenek za miesto na letiskovej tráve. Plochu pre autá rozšírili, no nikto autá neriadi ako minule. Lepšie by boli možno záchytné parkoviská z toho ktorého smeru a kyvadlovka. Parkovanie na letisku je nezmysel. Ďalšia vec, ktorá ma irituje, že vecká sa platia 20Kč. Na tejto šou to tak bolo vždy. Na druhej strane vstup je zdarma, takže tých pár korún nikoho nezruinuje. Jedna toitoika zdarma je osamotená a k nej sa vinie had ľudí. Prezujem sa kvôli vlhkej tráve do nástupoviek a nahodím kraťasy. Pred ôsmou je 15°C. Popri plašičke vtákov.        

Grécke Mirage 2000-5 budú v r.2027 nahradené francúzskymi Rafale.

    Masa ľudí sa tlačí pri vstupnej bráne. Čakám na kontrolu dobrú polhodinu. Sledujem, kto rýchlejšie prehliada a k nemu/k nej idem. Nesmú sa vziať žiadne kovové predmety ako plechovky, či termosky.  Ale videl som pár ľudí s hliníkovými schodíkmi. Nesiem v ruke plastovú stoličku. Viac menej zbytočne. Cez plot nepresiahnem. Ženina kamoška pobehuje medzi podriadeným a drbe do nich. Jediná nemá zelenú vestičku a rukavice. Za to veľkú hubu. Hneď pri vstupe je info kontajner a suveníry. Ďalšiu zbytočnú radu si vystojím, aby som sa dozvedel, že nášivky došli. Ďalšie ku.va. Beriem aspoň nálepku a visačku na batoh. Začal lietať náš Blackhawk. Je takmer 9h, keď som medzi lietadlami. Na nemilé prekvapkanie "spárka" Harriera je obkolesená ľuďmi. Možno sa posadiť do kabíny, preto. Ani Tornádo nie je za ohradou. Škoda.  Veľkých vtákov nemám šancu vyfotiť vôbec. To je daň za vstup zadarmo. Stroje pre všetkých. Vrátim sa na statiku večer. Premýšľam nad návštevou ďalšieho infostánku, no vyhnúť sa zbytočnému čakaniu predídem spýtaním sa. Keď vtom zbadám iný stánok vzdušných síl ČR a v ňom nášivky. Neváham. Ani rada nie je. Beriem ešte ďalšiu visačku. Totiž som si myslel, že som kúpil inú (červenú). Stále lepšie 2 ako byť ovešaný 50 kusmi. 

Taliansky F-35A od 154. letky Diabolo Rosso (Červení diabli) zo základne v Ghedi. 

    Po pol desiatej idem k plotu dráhy. Nejaké miestečko sa nájde. Zatiaľ sa ľudia nehrnú k plotu. Ozvem sa domov, že som na letisku. Baby sú choré. Vyskúšam pomerne novinku - Orlen tribúnu. Vstup je zdarma, podmienkou je mať v mobile apku. Nainštaloval som si ju včera. Blonďavej dievčine ukážem telefón a pustím ma. Naj fleky hore sú obsadené. Tribúna nie je ešte celkom plná. Ja však hodlám fotiť stroje najmä na dráhe,  nie tanky. Preto arénu opustím a nájdem si miesto za plotom, kde sú dostatočne veľké oká na prestrčenie objektívu a ešte vidím aj doprava, kde budú letové ukážky. Som vedľa Park ripera či vlastne Dark ridera. Sprvu si zamením písmeno D za P. Týpek nepovie celý čas ani slovo. Iba keď mu nejaký chalan stúpi na deku. Po vystúpení Harriera odíde.  Ukážky ani veľmi nesleduje, skôr sa opaľuje a hrá na telefóne. Ja držím neprestajne sedem hodín pozíciu a iba sem tam odbehnem pozrieť ďalekohľadom na veľkoplošnú obrazovku. Tak sa dozviem, že tank Tiger má spotrebu 300-500l nafty. Panenka skákavá. Za dodávku chodia štát stánkari. Že by i ja? Je to nechutné, otrčiť bez škurpulí vtáka medzi divákov. Pri plote sa objavia občas unudené decká,  ktoré mykajó plotom alebo hazejó kamene spod plota. Najväčší nápor je pri štarte nejakej mašiny. Div nezvalia diváci plot. Potom sa ako vlna odlejú na plochu. Pýtam sa: "Kam všetci idete?" 

Námornú silu Talianov predstavujú AV-8B+ Harrier II.

   Úvodný výstrel je tentokrát "tichý" iba z 40mm kanónu Bushmaster novučičkého obrneného vozidla CV90. Protilietadlovým Danám zvoní umieračik, rovnako ako ruským BVP-2. Po 13h je slnko vo vhodnej pozícii na fotenie dráhy.  Akurát začínajú zaujímavé letové ukážky. A špina v snímači foťáku zmenila pozíciu tiež. Všimol som si to neskôr a automaticky vyčistil snímač. Počas show je však možné fotiť zo strany parkoviska, nie od Albrechtičiek. Videl som za plotom desiatky rebríkov. Poobede slnko môže robiť starosti. Sediac na stoličke som si užíval letecké vystúpenia. Prekvapkanie bola pre mňa ukážka nášho Viper-a. Dohrmel odkiaľsi od Ostravy a prekvapil všetkých príletom i ukážkou vyššej techniky pilotáže. Všetci očakávali len prelet a zamávanie krídlami. Až som poňal podozrenie, že mašinu pilotuje nejaký Yankee. Viper mal premiéru pred dvoma týždňami v Prešove, takže naši pilot pomaly dostávajú stroj do krvi. 

Po minuloročnom kanadskom turné sa Red Arrows vrátili na európske nebo.

    Južný vietor zmierňoval teplo. Niektoré stroje mali derniéru (Sokol W3A, či Mi-171Š). Bombardér B52 nazvali hoši Bordel z Děčína. Či tým mysleli hanbinec alebo kopu šrotu, netuším. Čo mi chýbalo, bola účasť mašín zo škandinávskych krajín. Niekedy okolo obeda sa program dostal do sklzu. O štvrtej som vedel, že skončí o hodinu neskôr. Mal som v telefóne aplikáciu a mrkol, čo ešte vystúpi. Posledná ukážka nemeckého Eurofighteru bola už pomerne v zlom svetle (pribudli mraky). Vytrval som až do konca, keď som sem meral 160km. O5 pár záberov statiky, no slnko bolo príliš dolu po šiestej hodine. 

Turkish Stars ako jediný tím na svete vystupovali pred 1 miliónom divákov v azerbajdžanskom Baku.

    Pri výstupe z areálu pozdravím ženinu kámošku. Postavím sa do radu na Tú jedinú preťaženú Toitoiku. No. Pre dámy už bublajúca kabínka nebola, chlapi ho strčia do pisoára. A že tam baby stáli. O 18.45h štartujem auto. Na ploche je pár prúdov áut zlievajúcich sa do jedného, dvoch. Som v tom najpomalšom. Poliak predo mnou je až z Varšavy. Imaginárne si strelí do hlavy, keď si pomyslí na 400km dlhú cestu v noci. Štyria borci vo vestičkách stoja a neregulujú dopravu. S kolónami som počítal. S čím som nepočítal, bolo odklonenie dopravy cez Petřvald. Keď som sa konečne dostal na betón, týpek posielal autá doľava na opačný smer. Vybehnem z auta, či je normálny. Vraj mu to nakázala polícia. Debata nikam nevedie ako keby som sa ním bavil o talente Mira Jaroša. Jeden veľký prúd ide na Mošnov, druhý naverímboha do lesa za letisko. Pozerám do navigácie a urobím si zachádzku. Pokiaľ ma nenasmerujú dakde na Ostravu. 

Litovský pátrací a záchranný vrtuľník Airbus AS365 Dauphin.

    Vidím neosvetlených peších ísť cez letisko. Odkiaľ? Po opustení perimetru letiska som teda na ceste do Petřvaldu. Je 5min. do ôsmej. Doprava sa zrýchľuje po kruháč, kde sa pripája prúd od Mošnova. Ale už celkom ťaháme. Možno bolo vcelku správne rozdeliť kolónu na dve časti. Všetci smerujú na diaľnicu. Na ceste do Nového Jičína osamiem. Včera som si pozrel cestu a pri cintori zabáčam doprava na Propojovací a Suvorovu. Vlastne tak aj ide obchádzka na Frenštát. Do Valmez mi kliesnia cestu autá predo mnou. Nechcel by som byť ten, čo stretne jeleňa. Stojím na priecestí kdesi v lese za Hodslavicemi. Čo do pekla o deviatej ešte chodí okrem ožranov z krčmy? Šukafón z Frýdku. Centrum Valmez o5 obchádzam. V električke sedia ľudia. Požární poplach sa ozýva tmavou Valaskou Polankou. Púšťam cez prechod utekajúceho hasiča. Od Poteču znova osamiem na ceste. Biele SUV z Topoľčian náhle zastalo v odbočke. Takže kliesnim si cestu Vlárskym priesmykom, kde som veru minule stretol srnku. Nejdem cez Skalku, ale radšej o kilometer dlhšou, no rovnou trasou cez Trenčín. Šoférujem akosi mechanicky, otupene. Otvoril som si okná nech si pustím čerstvý vzduch. A vyhodím banánovú šupu do kríkov. Pred jedenástou som unavený doma. 

"Má také sexi vstupy do motorov..." vyjadril sa jeden fanúšik o francúzskom Rafale.

    Nebanujem, že som bol napriek únave. Vydarilo sa počko, letové ukážky i fotky. Mal som dostatok kerozínu i parafínu v pajšlách. Zohnal som aj nášivku na pamiatku. Kedysi som si odkladal lístok a program. V dnešnej dobe elektronickej je papier prežitok. Nášivky majú svoju hodnotu a na burze sa predávajú aj za 6-7 násobok. Ak by som do Mošnova znova šiel, pp. verejnou dopravou. S prespatím dakde na ceste s5 alebo na dve noci. Nie v stanoch Skaut. Plechovkou je cesta dosť únavná. Musel by však prísť veľký magnet, aby ma pritiahol. To vravím každý rok. Kapacitne letisko je na hrane. Zišlo by sa tiež zriadiť stanové mestečko.