Energysrandia - druhá jazda

 

Názov expedície: Kostitras 2025

Heslo: Kapybary, surikaty z horských dráh vysmiati.

30.7.

    Švagor už dva roky sľuboval svojím surikatám, že ich vezme do zábavného parku v Poľsku. Čakalo sa len na to, kým mladšia trocha vyrastie. Švagor v podstate ubytko vybavil akurát v zlom termíne. O týždeň skôr. Našťastie majiteľ mal voľné izby. No len do piatku. Potom si choďme, kde chceme. Ale bol férový a vrátil peniaze za jednu noc. 800zl (asi 190Eur). V sobotu sa teda premiestnime do Osvienčimu. Páčili sa mi predpovede zábavného parku, kde je stále polooblačno a teplo. Od nepamäti.
    Takže len čo sme dojachali od mora, na druhý deň poobede sadáme do Dračice a pokračujeme severným smerom. U svokry máme obed a ťaháme ďalej. Pred Žilinou má nepríjemne prekvapí tabuľa s oznamom, že rýchlostná S1 v Poľsku je uzavretá. Informujeme švagra, ktorý je 80km za nami, že neprejde. Tak som pohrúžený do myšlienok, že skoro zabudnem odbočiť doprava na Žilinu. Ísť cez Trstenú? Najskôr však cez Třinec a Czesyn. Pokračujem na Čadcu, že obchádzka bude vyznačená. Ani nie. Ale držím sa kamiónov. Drahá medzitým nahodí do navigácie cieľ cesty Zator+vyhnúť sa diaľniciam. Kým stojíme kdesi na červenej, mrknem na cestu. Z rýchlostnej schádzam na Ropice. Po ceste č.11 sa potom napojím na rýchlostnú a plynule prejdem do poľského Czesyna na S52. Po nej obídem i Bielsko Biala. V okolí tohto veľkého mesta zhustla premávka. Sme v kolónach, kde sa dva pruhy menia na jeden. Vo väčšej sme však za mestom. Až po Kety sa kodŕcam za kamiónom. Dám ho na kruháči. Víťazstvo je Pyrhovo, pretože ide jedna dedina za druhou. Nejdem na Andrychow, ale hore na Osvienčim. Je to síce o 3km dlhšie, ale nechytím kombajn ako švagor. Pred pol šiestou, po 3,5h sme na konci úzkej ulice, kde je ubytko. Zazvoním a príde starší pán. Ťažko hovorí anglicky, vravíme mu, nech skúsi rodný jazyk. Preskakuje, ale lepšie mu rozumieť. S parkovaním je v úzkej uličke a malom dvore trocha problém. Vedľa domu je stoka a komáre. Dom má veľkú záhradu s trampolínou, ihriskom. I záhradný domček, kde sa býva. Sme na prízemí, hore býva majiteľ. Sediac na balkóne špehuje hostí. Moderné zariadený apartmán, dve vecká. Berieme väčšiu izbu. Švagor príde 20min. po nás. Vybalíme sa a ideme nakúpiť. Vlastne len blbosti. Pečivo v pekárni zajtra ráno. Ideme na večeru do westernového mestečka, kde je lokál Bonanza. Lacné, chutné jedlo a veľké porcie. Dal som si šalát s vyprážaným enciánom. Drahá hamburger. Mäso síce utrápene, suché, ale dalo sa. Čašníčka nám otvorila fľašu Proseca. Rozumieme jej i poľsky, len keby tak nerapotala a spomalila. Vonku prebiehali pre deti súťaže. Písali recenziu a dostali ľadovú triešť, či pukance. Nakoniec prišiel medveď, maskot v kovbojskom a s detičkami tancoval. Animátorka znudená ako automat na kondómy vo Vatikáne. Večer so švagrovcami sedíme pri pohári vínka.

31.7. Anakonda a Asibus

    Ráno som si bol zabehať, kým ostatní spali. Centrom Zatoru smradí veľa áut. Diaľnica je potrebná ako soľ. Poliaci si to uvedomujú a do roka 2030 by mala byť hotová. Pracovný ruch v okolí Bielsko-Biala dáva tušiť, že tomu tak bude. Šiel som k jazeru, kde je výstava sôch v parku Mitologii. Pochopiteľne zatvorené, pokračoval som ku kempu, za ktorým je rieka Skawa. Na brehu bahno. Rukami som sa presekával zarasteným chodníkom pokiaľ má nestopla barina a nepotkol sa o koreň kríka. 

Rieka Skawa vie byť počas búrok pekne divoká.

    S5 som sa vrátil popri parku Owadóvom. Lepenkový hmyz v nadrozmernej veľkosti upúta možno tak najmenší drobizg. Na pošte som omrkol pohľadnicu a vrátil sa s pár zlotými pre ňu. Celkovo som prešiel vyše 7km. Tenisky mi otlačili ľavý členok. Stačili by mi možno vyššie ponožky alebo sa naučiť konečne bežať. O ôsmej sa ozvala dedinou siréna. Zrovna som bol na námestí. Obyvateľov nevzrušovala, takže je to asi bežný jav. Nejaký mladý tulák sedí na moste za domom. O pol deviatej vyrazili zo stanice vedľa domu hasiči. Húkanie prebudilo všetkých v dome. S drahou ideme do pekárničky na žemle. K nim vynikajúca popradská káva, ktorá nám zostala z Chorvátska podávaná zo súrodeneckej lásky. Dnes je oblačné počasie, ale zbalili sme veci aj na kúpanie. Ja nesiem batoh, žena tašku aj s modrými lopatkami vylovenými v Jadrane. Vyrážame pred desiatou. Švagriná ostáva na druhej strane rušnej cesty a ťažko sa dostáva k nám. Na začiatku mala využiť prechod. 

Neogotický kostol sw. Wojciecha i Jerzego v Zatore.

    Lístky máme dopredu kúpené v akcii, takže ľahko prefrngneme bránou. Parkovné už nie je v cene lístka, ale platí sa zvlášť. Prvá atrakcia v zábavnom parku je... záchody. Až potom sa skutočne pohneme. Navrhujem ísť od konca. No i tak ideme všetci na strašidelnú dráhu. Neviem odkiaľ ma napadlo, že sa tam strieľajú mimozemšťania. Príšery v nej boli, no statické. Atrakcia bola nudná ako stojatá voda na Sĺňave. Cez to všetko je populárna. Adrenalín nám dvihla horská dráha Mayan, ktorá začína pádom z vyše 33m a naberá rýchlosť 80km/h. Najmladšia so svojimi necelými 130cm si do vozíka nemohla sadnúť. Benjamínok šiel s tatom na Anakondu. Tak namiesto preťaženia 5g, mali na trase mokré prekvapenia. Na foto švagor vyzerá, že sa prežehnáva. Bráni sa rečiam, že sa bránil vode. Chcel gate sušiť fénom na ruky na hajzli. Upratovačka pohoršene: "To nemožete ". Jeho plán B bol strčiť nohavice niekomu do turbo sušičky. Napokon sa sušili prirodzene vonku na slniečku, kým sme všetci, okrem mojej drahej, čakali na Formulu. Dráha so svojimi 560m je krátka a rýchla. Za 2s ideme 80km/h. Na Formulu sme čakali asi najdlhšie zo všetkých atrakcii. Vyše trištvrte hodiny. Počas postávania v rade vravím, že horské dráhy sa stavajú aj v našom meste. Všetci to pochopili tak, že budeme mať zábavný park. To je utópia. U nás sa len zvárajú komponenty pre dráhy. Pre Energylandiu však postavila dráhy holandská firma. Potom sme sa premiestnili podchodom do relatívne novšej časti. S atrakciami za cestou vsadili na väčšiu dĺžku dráh. V dračom hrade sme sa rozhodovali medzi dráhami Frida a Zadra. Najprv sa šlo na Fridu, kde mohli ísť všetci. Dráha, ktorá nejde ani 50km/h ma nelákala. So ženou som teda strážil cigánsky tábor. Dráhychtiví čakali dlhšie ako bolo písané. Konštatujeme, že  od našej poslednej návštevy v r.2019 vylepšili čistotu parku ešte viac. Vtedy otravovali osy, dnes ani muška. Teraz častejšie vymieňajú koše a zametajú. Super pokrok. Nasledovala kolejka górska Zadra. Super zážitok na najväčšej oceľovo-drevenej dráhe sveta.  "To boli jeboty", zhodnotila švagriná. Pri páde zo 63m má sklon 90°, čo je viac ako Hyperion. Na niektorých miestach sa približuje vozík ku konštrukcii, čo vyvoláva efekt zrážky, tzv. sekáč hláv. Jeden chlapec riskol státie v rade, no pre výšku ho nevzali. Tatko sa odviezol sám, chlapec smutné pozeral. Pri čakaní v rade je vitrína s rozbitými telefónmi. Veci vo vrecku sa neradi vidia na horskej dráhe. Kľúče od auta tiež. V r. 2018 došlo k smrteľnému úrazu zamestnanca, keď sa načahoval po spadnutý mobil. Takže nečakajte, že niekto po spadnutú vec skočí. 

Dragon adventure a Zadra.

    Bolo po jednej hodine. K obedu sme mali sladké wafle s nutelou a šľahačkou za 19zl. Nebolo to zlé. Posúvame sa ďalej k oddychovej atrakcií Fire Nevine. O5 bezo mňa. Na krútiacom sa kolotoči sa striekačkami  treba trafiť do dier. Švagor dal všetkých šesť a ešte mal čas aj na kávu. Podobná atrakcia je aj v starej časti s hasičskými autami. Za symbolickú cenu 1zl som kúpil mapu parku. Švagor ma nainštalovanú apku, ale mapa je rozsiahlejšia. Ďalej ideme na vrchol dňa extrémnu horskú dráhu Abyssus v zóne Aqualantis. Polhodinové čakanie sa oplatilo. Na 1320m metrovej dráhe nás za dve minúty jazdy poprekrúcalo, dvakrát sme sa rozbehli z 0 na 100, premet. Existuje len jedna podobná dráha, kde inde ako v Číne. Mladšej dcérke prišlo zle potrebovali sme niečo miernejšie. Šli sme na dopredu-dozadu horskú dráhu Ekipa Light. Vozík sa pohybuje len 60km/h s preťažením 3g. Potom som šiel som so švagrinou na Tidle Wave. Tiež taký hojdací lajt kolotoč-twister.  Ostatní na lodičke. Všetci okrem drahej sme šli na vláčik Choco chip vo Sweet valey. Atrakcia nie je detský vláčik v Auparku, ale plnokrvná horská dráha akurát bez premetov. Neviem, prečo robia také dlhé vstupy k atrakciám. Hore, dole cez miestnosti vyzdobené častokrát haluznými maľbami. 5-10min. človek ide iba do radu. Ale park zaviedol odkladacie skrinky. Raz sa kúpi páska a potom ju stačí len načítať. No stále je možnosť odložiť si veci na poslednú chvíľku alebo menšie do poličiek pri extrémnych atrakciách. Vraciame sa do starej časti parku. Presladká hudba a la Willy Wonka zo Sladkej ulice končí a vystrieda ju rock vo Formuli. Baby rozmýšľajú nad lotériou v podobe hodu basketbalovou loptou na kôš. No nepáči sa im výhra -  Pikaču. Preto sa postavíme do radu na ďalšiu horskú dráhu rodinného typu - Dragon RMF. 20min. čakanie spríjemňuje smrad zo spáleného oleja za stánkami. Z rodiny sedím sám, no so sympatickou emo dievčinou. Po tých lepších horských dráhach je Dragon so 75km/h rýchlosťou a 450m dráhy slabý odvar. Okolo pol štvrtej sa ukáže trvalé slnko, preto zvažujeme presunúť sa do aquaparku. Švagriná by najradšej všetko vyskúšala, aj tobogany. No deti chcú ísť stále na horské dráhy. Benjamínok zasa chce loviť kačičky, preto sa okľukou vraciame do Dragon Adventure. Predtým si zahryzneme do načos s čedar syrom. Kačičky vylovia baby iba po jednom bode. Zachráni to staršia dcérka s 2 bodmi, suma sumárum 9 bodov a môžu si vybrať niečo väčšie od kľúčenky. Vyberú bieleho plyšového tuleňa. Pomenujú ho Dežo. Bude bývať pod striedavou opaterou u babky. Zostal ešte čas na poslednú atrakciu. Všetci chceli ísť na Hyperion. Ideme na začiatok parku. Hyperion som už v r.2019 absolvoval, tentoraz fontánka na konci dráhy nestrieka. Po zvezení sa 140km/h švagor vraví: "Brnkačka". No hánky na prstoch rúk má biele a dlane červené, čo sa tak tuho držal. Bolia ho z neustáleho státia v rade päty, preto po pol ôsmej opúšťame areál. Staršia surikata trucuje a ide 50m za nami. O5 zasadneme do reštiky Bonanza. Dám si tanier Cezar šalát. Slaninu ochotne preložím drahej k podobnému tanieru, no zo syrom (mal som včera). Jedlo zapíjam prosecom, ostatní pivo. Staršia surikata si objednala i slepačiu polievku, ale vyjedla z nej len slíže a vodu chlimtala Kelišová. Dnes platíme večeru my. 549zl. (132Eur) + 10 Eur dýško. Posledné namazanie vínom/pivom na ubytku a môžeme ísť do hajan.

Renesančný palác v Zatore je v súkromných rukách rodiny Potockých a neprístupný.

1.8. Bohušu, toč to

   Druhý deň sme o5 strávili v parku. Ráno sme sa však museli odubytovať. Aspoň, že autá sme mohli nechať za požiarnou zbrojnicou. Prvá atrakcia bolo čo iné ako Abyssus. Vyberali sme, kde bolo najmenej čakania. Na Abyssus sme sa neskôr ešte raz vrátili. Samozrejme nevynechali sme Zadru. Moja mladšia sa odvážila na Hyperion. Jej žalúdok si pomaly na bláznivé polohy zvykol. Mňa z Hyperion bolela hlava. Neviem, či z toho ako stále narážala o opierku alebo prúdu vzduchu pri 140km/h. Vraj mám držať ruky hore, najmä pri premetoch, ale nebadal som nejaký efekt. Opakované atrakcie som si teraz užíval. Doobeda bolo jasno, poobede sa zatiahlo. Dve krátke prehánky. Cez druhú sme sa skryli v herni. Jediné jedlo dňa bolo v Orient express. Čína s kuracím mäsom a ryžou alebo slížmi. Gyoza a rolky. Dokopy 136zl.(33Eur) za ťažký priemer. Baby najviac upútali autíčka. Mne ani žene sa tlačenica 20 áut na malej autodráhe nepáčila. Po káve vo Formuli sme vyskúšali vodnú atrakciu Speed watercoster. Mladšiu opláchlo až do spodnej bielizne. Našťastie drahá vláčila so sebou tašku s kúpacími potrebami. Úplne zbytočne sme sa nezbalili. Obliekla si teda plavky a mikinu. Švagriná šla na mokré veci pragmatickejšie a sušila sa celá v Turbo sušičke za 10zl počas 4min. 

    Viackrát sme sa rozdelili. So švagrinou som sa húpal na protibežných "kladivách" Space gun. Prístup k Space gun je tmavou chodbou s figurínami, či obrazmi mimozemšťanov a ich pitvaní. Húpanie na 16m kyvadlách bol iný pocit, zážitok. Ten mal aj švagor na obracačke Apocalypto. Apokalypsa nastala, hlavne, keď sa húpačka zastavila na 2-3s dolu hlavou. Chcel urobiť radosť staršej a ísť s ňou aspoň na jednu atrakciu. Žena ako kráľovná s papierovou korunkou sedela na šliapacom drakovi Dragon adventure. Najviac si však so švagrinou užili detskú manéž sediac na koni a kričiac: "Bohušu toč to!" Zabávali sa aj zamestnanci. I najmenšej prišlo zle na balónikoch Bon Bon balloon. A to sa pýšila ako všetky atrakcie zvláda. Všimol som si dobrú vychytávku - Fotopass. Akurát neskoro. Zaplatím raz a potom môžem na atrakciách sťahovať fotky. 

    Boli sme i na horskej dráhe Mayan, kde dvaja pripútavali 200kg černošku. Infant friendly hudba postupne všetkým liezla na nervy. A to si neviem predstaviť zamestnancov, ktorí ju počúvajú každodenne. Strážna služba pred ôsmou na segvejoch vytláčala návštevníkov k východu. Na záverečnú sme boli traja na Hyperione a benjamínok znova jazdil na autíčkach a potom sa krútila na Formuli. Vyzdvihol som fotky z prvej jazdy. Naj záber mala surikata a fotku som jej daroval. Na koniec bol sprievod postavičiek. Hyperion však frčal aj po záverečnej. Krstniatku sme kúpili plyšovú zajačicu Sissi. Boli sme dosť vyhladovaní a prejavovali sa emócie. Nastala celoplošná nasratosť. Ako rýchle riešenie som navrhol MacDonald. To zas principiálne nemusí švagor. No jesť kdesi o desiatej večer som nechcel. Deťom teda kúpili večeru, my sme si tiež zadovážili  hamburgery. Ja som nedočkavo jedol už cestou k autu, ostatní počas cesty do Osvienčimu. Šiel som za švagrom, no ten kdesi odbočil k teplárni držiac sa slepo navigácie. Ja som si dopredu pozrel cestu k vile Green. Aj tak tam bol skôr. Rozkošne rozkopaná cesta k domu. Majiteľka zhrabla 840zl. a mohli sme vyniesť kufre. Decká spali na druhom poschodí, dospeláci na treťom. Na prízemí kuchyňa. Jednoduché izby len s posteľou, skôr ako ubytovňa. Na zemi koberec, čo dnes len zriedka vidieť. Skladacie dvere do kúpeľky hneď vedľa postele. Ale matrace tvrdé, nie ako v Zatore. Švagor šiel na večeru do akejsi burgerárne. Presne to, čo nechce. Žene som otvoril tradičné tmavé poľské pivo Okocim, no celé ho vyliala do umývadla. Nie do hajzlu, aby mu aspoň trocha úcty nechala. 7% pivo nie je o chuti, ale naj.bať sa, čo najrýchlejšie.  

Sola (číta sa Sowa). Z osvienčimského tábora v nej častokrát končil popol z krematórií.

2.8. Kanále a Cardinale 

     Ráno pred pol siedmou nás zobudil bager, ktorý robil na ceste. V sobotu. Za "nerušený" spánok sme dali 200Eur. Na kapote dračice zostali stopy po labkách mačky, ktoré som handrou zotrel. Šiel som si zabehať ku koncentračnému táboru Auschwitz I. Ani domáci hrozné miesto nechcú nazvať poľským menom Osvienčim. Už po siedmej čakali pred návštevným centrom davy ľudí. Prevažne z autobusov. Ja som prešiel tábor resp., čo z neho zostalo dokola, no je ohradený. Plot za plotom. Rád by som len videl nápis "Arbeit macht frei", no nedostal som sa k nemu. Hoci na mape brána vyzerala dostupná. Za to som mohol vidieť malé krematórium i plynovú komoru vedľa neho. Úplne mi stačilo toto zlé miesto navštíviť z rýchlika. Radšej som zo skľučujúceho okolia bežal preč. Čo za negatívnu energiu musí byť v 2km vzdialenom Birkenau? A do toho muklom hrala táborová kapela.

Dom top manažéra tábora Auschwitz-Birkenau Rudolfa Hossa. 

    Hľadajúc pohľadnicu mesta Osvienčim, som sa prešiel po námestí, ale žiadny stánok s novinami. Malý zámoček nad riekou Sola, ktorý sa pre bujnú vegetáciu ani nedá vyfotiť. Vrátil som sa do vilky. Žena je už hore prakticky od vtedy, čo ja. Šiel som kúpiť do 500m vzdialenej pekárne sladké pečivo. Croissanty z kysnutého cesta, višňový a jablkový koláč. Cestou s5 som objavil veľké trhovisko. Je sobota takže od sedacích súprav cez kávovary po mäso: "Co pan šuka, všycko mame", vraví predavačka v stánku. Ale pohľadnice niet.

Srdce mesta Osvienčim.

    Po raňajkách vyrážame. Švagor šiel svojou cestou, že sa najprv dakde nejedia a až potom presunú do Krakova. Tak popradská káva skončila rovnako ako pivo Okocim. Vyše hodiny sme sa terigali nekonečnými dedinkami. V každej riti sveta sieť obchodíkov Žabka. Od 6h rána do 23h každý deň. Aj STK otvorená v sobotu. To sme Slováci tak zleniveli? Dotankujem 19l na Orlen. Hľadáme miesto na parkovanie, no rezidenčné parkovania sú za rampou. Nervózni domáci za mnou trúbia. P+R Czerwone Maky je ďaleko od centra. Električkou by sme sa kodŕcali pol hodiny. A kvôli rekonštrukcii mosta, bohvie, kde by sme skončili. Napokon idem do štvrti Debniki na ulicu Zamkowa, ktorú som si vyhliadol včera večer. Tam v pohode zaparkujem 2km od centra. 33zl. na 6h. Po nábreží s výhľadom na hrad ideme k mostu Grunwaldzki. Zrovna sa opravuje, takže ani električku nevyužijeme. 

Z veže Hejnal baziliky Wniebowziecia Marii Panny sa každú hodinu ozýva trúbka.

    Navigujem baby do centra. Zajtra bude Iron man, chodníky sú obohnané kovovým zábradlím. Po oboch stranách Visly je kopec cyklistov. Vlastne všade je veľa ľudí. Na ulici Grodzka v cukrárni Wadowice si kúpime maxi croissanty jeden plnený pistáciou a druhý malinami. Pistáciový chutil, nebol ani sladký. Baby nás čakali vonku a my sme si pozreli kostol Najsvätejšej trojice patriaci Dominikánom, kde bola omša. Čo nás ale prekvapkalo, bol platobný terminál vedľa svätenej vody. Namiesto košíčka. Nikto sa nemôže vyhovoriť, že nemá drobné.  Pomaly prejdeme na obrovské hlavné námestie. Najväčšie v Európe. Žobráci, deti hrajúce na harmoniku alebo duo na akordeón hrajúce Čau Bella, či klaun s loptou a ďalší kultúrni obohacovači. 

Drevený gotický oltár majstra Stossa je najväčší na svete.

   Obchody s matrioškami a inými ruskými serepetičkami. Aj vianočné gule ako v Zadare. Bazilika za 18zl./osoba. Vstup do veže baziliky vypredaný. Kto nechce platiť ide cez vstup pre modliacich. Pred šnúrou stojí ochranka. My si lístky kúpime. Veľkolepý chrám boží s nádherným oltárom a vitrážami stojí za pár zlotých. Dievky nazvú poľskú Orlicu kačicou.  A zasa popri nás prešiel svadobný sprievod. V bočnej uličke mama kúpila mladšej vzorovaný valček na koláčiky. Ideme smerom k stredovekým hradbám po Florianskej. 

Z pôvodnej radnice z 19st. zostala už len 70m vysoká veža.

    Zmrzlinujeme. Ja mám medvedíkovú Haribo, čo je nejaká jablková s kúskami medvedíkov. Hneď vedľa je Bubble tea obchod, tak baby si na cestu kúpia mliečne nápoje. Hnus velebnosti. Jdu blejt. Od hradieb sa dáme doľava k parku. Na múroch vystavená pestrá paleta malieb. Obraz kohúta v šortkách s okuliarmi akoby bol švagrovi z oka vypadol. Popri kláštore Reformátorov sa vrátime na hlavné námestie z druhého konca. 

Bazilika Swietej Trójcy, v ktorej je pochovaný zakladateľ dominikánskeho rádu sv. Hyacint.

    Tretinu námestia zaberá tribúna a stánky pre súťaž Iron man. Dnes prebieha registrácia pretekárov. Mihne sa i tričko so slovenským znakom. Kúpime mix krowiek vo Wawel a ideme okolo radnice k autu. O5 v tieni stromov mestského parku. Ten skončí pod hradom a prejdeme na bulvár Czerwienski pri rieke Visla. Jeho súčasťou je od r.2008 chodník slávy, kde prvé odtlačky rúk zanechala Celine Dion, posledné Bryan Adams pred troma dňami. Ja fotím odtlačky Claudie Cardinale, drahá, keď si už nemôže odniesť kanalizačný poklop, aspoň ho vyfotí. Wawelský drak je prelezený drobizgom, preto ho nezvečním. Na Visle sa plavia veľké i malé prdiace lodičky. Po pol štvrtej sadáme do Dračice. Teraz sa dajako vymotať z mesta a nájsť KFC. Otočiť sa musím dakde za Debnickym mostom. I v Krakove  sú pruhy pre busy, ale i taxíky. Nezdarí sa mi odbočiť na Wadowickú cestu, preto sa otáčam kdesi pri Cinema city. Potom už len rovno. Za križovatkou s diaľnicou A4 je i vytúžené rýchle občerstvenie. Hodíme do seba hamburgery, wrapy alebo nugetky. Ochutnáme i pirohy, no nič valné k pôžitku. K jedlu dostaneme až 6 omáčiek. Už i švagor so surikatami dorazil do Krakova. Kdesi na byt v ulici Grzegórzecka. Nemajú to ďaleko do centra. Oni sa vrátia až v utorok po návšteve Bešeňovej a hríbačke. Pokračujem po ceste č.7, a potom pred Glogoczow-om na Wadowice po 52. Do Bielsko-Biala je to 70km a idem ich takmer hodinu a pol. Srnka s mladým mi vybehne do cesty, ale ja neprekročím 80km/h. A vbehli v podstate kdesi v dedine, takže som nešiel rýchlo a mal čas vysokej dať prednosť. V Kety sa napojím na známu cestu. Nehoda, nás trocha zdrží. Šofér nevybral zákrutu a vpálil do stĺpa. Hasiči vyťahovali z priekopy auto. Večer som si pozrel prejazdnosť rozostavanej rýchlostnej cesty S1 do Zwardon. Tunel Leliky je uzavretý, ale pre vozidlá do 15t je obchádzka. V pohode obídeme uzávierku iba má trocha zneisti neprítomnosť áut so slovenským EČV. Naši teda dali nie úplnú informáciu o zavretí, resp. mohli dať aj o obchádzke. Plán B je obísť tunel cez Jablunkov. Poliaci plánujú tento rok otvoriť S1 do Bielsko. Aj my by sme sa mali snažiť dokončiť D3. Ten jeden profil z obmedzenou rýchlosťou na 100km/h skôr dehonestuje označenie diaľnica. Za tunelom Svrčinovec prší. I dve dúhy vidíme. Horelica uzavretá celé leto, a tak sa trtúškame s kamiónmi cez Čadcu. Sledujem i možnosti bicykla na Kysuciach. Pôjde to. Je len asi 500m úsek po rušnej ceste. Ideme plynule a po deviatej nás víta pred barakom suseda venčiaca psa. Šli sme niečo vyše 4h. 

Na pár rokov sme si užili kolotočovania a horských dráh. Jarmočné, púťové atrakcie sú len popradský čajíček oproti Energylandii a navyše predražené.

Krakov bolo v r.1978 ako prvé mesto zapísané v kultúrnom dedičstve UNESCO.

Tichá a Kôprová dolina

 

Názov expedície: Tatranský hajkbajk

Heslo: Bicyklami v dolinách v tých tatranských končinách.

    Aj tento výlet bol viac menej spontánny. Sprvu som plánoval ísť s drahou na bicykli z Liptovského Mikuláša do Tichej doliny a s5. Keď som už išiel objednávať lístky na vlak, ešte raz som si pozrel trasu. Bolo to vyše 100km pod štíty a s5. Časovo by to vychádzalo len len. Preto zavrhujem takúto cestu a rozhodol som kúpiť na Sopla jednodňovú diaľničnú známku, naložiť do neho kolimahy a odviesť sa až do Podbanského. Prejdeme tak obe doliny, vyjdeme si k pliesku a nemusíme sa naháňať. 

    Aj cena bude približne rovnaká. Na poslednú chvíľu tiež chystám ženin Trek, ktorý naposledy bol vyvenčený niekedy v novembri minulého roka. Vstávame o 6h. Ráno narýchlo poistku a pred pol ôsmou sa odpichujem od parkoviska. Juchám plynule prakticky až do Podbanského. Okolo trištvrte na desať sme na bezplatnom parkovisku. Je plné poľských a nemeckých áut. Väčšinou s nosičmi na bicykle. Po zmontovaní kolies a nahodení tretrov vyrážame. Lávkou cez Belú sa napojíme na asfaltovú cestu z Nadbanského, resp. Podtatranskej cyklomagistrály. S výhľadom na Krivý kopček sme po chvíli na križovatke dolín. Pokračujeme doľava, do Tichej.

    Zídeme k Tichému potoku na lúku, kde je horáreň. Ponoríme sa na krátko do lesa a o5 sme na čistinke. Niekto vypol vodu. Len suché, kamenisté riečisko dáva tušiť, že sem občas zavíta voda. Les strieda čistinky. Medvedie hovná. Stúpanie je zatiaľ mierne. Seriózne sa cesta začína dvíhať od rázcestia pod Tomanovou. Odmenou za námahu sú výhľady na Červené Tatry a Vysoké po pravej strane. Prekročíme širokú lávku. Za ňou je križovatka. Zopár odstavených bicyklov značí, že niektorí pokračujú pešo na Suché sedlo k poľským hraniciam.

 

    Hore vidím i mihotať sa postavičky turistov. Pokračujeme ešte za zákrutu k prístrešku, kde je koniec cyklotrasy. Červeno značený chodník ďalej pokračuje k Hladkému sedlu alebo k Závoram, kde sa dá prejsť do Kôprovej doliny. Cestu by sme si skrátili, ale čo s bicyklami? Vychutnávame si panorámy a ukusujeme z cereálnej tyčinky.

    Človek by sa hneď zvalil do trávy, ale čakajú nás ešte dve doliny. Preto sa spúšťame dolu ku križovatke dolín. Odbáčame doprava a hneď za rampou nasleduje prudšie stúpanie. Je to asi kilometer. V polovici zastavujeme sa vydýchať a pofotiť vodopád Kôprovského potoka. Stúpanie prechádza takmer do roviny a na malej lúčke sa odkrýva nádherný pohľad na ikonu Slovače - Krivý. Za ten pohľad sem stálo ísť.

    Pár gýčových foto a o5 sa vnoríme do lesa. Asfaltová cesta má horšiu kvalitu ako v Tichej doline. Prečo tu vlastne je? Prejdeme cez široký most a za krátko sme pri Kmeťovom vodopáde. Na cetse vidím koniec cyklochodníka, no podľa mapy by sme mali pokračovať ešte vyše kilometra. No asfalt končí a nasleduje kamenistá, prípadne šotolinová lesná cesta. A stúpa viacej, pričom sa nám šmýka. Preto zosadáme a kolimahy tlačíme. 

    Za Medvedím kúpeľom ešte pár metrov vytlačíme, ale keď vidíme iné dva  bicykle bachnuté v pod smrekom, odstavujeme aj naše. Zamknem, pre istotu si overím, že mám kľúče. Drahá si prezuje topánky, ja ostávam v tretrách, ktorí by mali byť aj na turistiku. Nechodí sa v nich zle, ale sú úzke. Aspoň viem, prečo mám otlak na prste. Čo chvíľu si kontrolujem kufre, či mi nevypadli alebo sa neuvoľnili. Vydržali celú cestu. Akurát sa mi na skalách na plieškoch v podrážke šmýkalo. 

    Šliapanie teda vystriedame za kráčanie a pokračujeme Kôprovou dolinou. Lesná cesta je už pre horské a električky. Jeden pár nás obieha, no aj tí po pár metroch odstavujú bicykle do húštiny. Posledný prístrešok, kde vidíme kopu odstavených bicyklov. Za ním je most a potom lesná cesta končí. Ďalej pokračuje lesný chodník k ústiu Hlinskej doliny. 

    Míňame studničku s príznačným menom Hanka. Cestou s5 si naberiem osviežujúcej vody. Moja  vodárka ju nieže neodporúča, no ani nechváli. Sračku som nedostal, takže pitná a nezávadná je. Počúvame extrovertného chlapíka so ženou za nami. Na paličke má zvonček ako plašidlo proti medveďom. Sústavne však melie hubou a zvonček prakticky nepotrebuje. Kôprovská dolina končí pod Temnými smrečinami. Pár, s ktorým ideme váha, kam ísť. Vyzerá, že pôjdu na Závory. Vraj stúpanie je rovnaké ako na pleso. Závory sú však o 200m vyššie. My sa nejak nezdržujeme a pokračujeme po červeno značenom chodníku k plesu. 

    Po drevených lávkach je cesta ešte fajn. Za sútokom Kôprovského a Temnosmrečinského potoka začína výšľap hore. Medzi skalami počuť Vajanského vodopád, odkiaľ sa odvádza voda z plieska. Mám len jednu buchtu a malé oriešky. Jedlo sme teda kruto podcenili. Drahá ide na energetický dlh. Aspoň, že vody máme relatívne dosť. Pred sebou vidím rovinu, kde bude pravdepodobne pleso. Lenže to  nás čaká ešte jedno stúpanie. 

    V mokradinách je brod, kde sa ponorím ľavou nohou do bažiny. Je však teplo a kým vyjdem hore, noha mi uschne. Pod skalou oproti idú turisti so psom baskervillským. Chvíľu čakám na drahú, ale neukazuje sa. Chodník ďalej nestúpa, pleso bude blízko. Preto prejdem posledných 100m k plesu. V objatí tatranských štítov je Nižné Temnosmrečinské pleso vo výške 1670m. 

    Kým príde pomaličky drahá prezriem si okolie. Dopachčí a unavená si sadne. Nechce ani jesť. Na takéto turistiky by sme si mali brávať gelové taštičky alebo čo. Kolu sme nechceli, lebo by iba vybuchla a polepila nás. Pri  brehu je zopár turistov, ale tí odídu a osamieme v tichu. Pred nami Kôprovský štít. Vľavo hraničné kopčeky Liptovské Mury. Na hrebeni sa pohybujú postavičky turistov. 

    Nad nimi lieta motorové rogalo. Vpravo sú strmé zrázy Prostredného chrbta. Ani odtiaľto sa mi nechce odísť, ale čas letí neúprosne ďalej. Zjem buchtu a klesáme dolu. Cesta ide rýchlejšie, aj keď si musím dávať pozor v úzkych topánkach. Zastávku si spravíme pri Medveďom kúpeli a nesmieme vynechať ani najdlhší vodopád v Tatrách - Kmeťov. 

    Potom sa už len vezieme k autu. Bicykle naložíme a prejdeme vyhladnutí pár metrov ku kolibe Permoník. Objednáme veľkú kofolu, polievku z rajčín a palacinky. Polievka bola dochutená kúskami bryndze. Je to lepšie ako roztekajúci sa syr. Veľmi mi chutila. Palacinky boli presladené, ale cukry sme potrebovali. Ani nás to nestálo veľa, niečo pod 24Eur. Takže aj pomerne lacný podnik na okraji Tatier. Asi neobjavený turistami. A čisté vecká, kde sa môžem učlovečiť. Prišli sme práve včas, lebo sa podnik začal napĺňať. Okolo pol siedmej dvíhame kotvy. Cestou s5 hneď pred Liptovským Hrádkom dodávka narazila do zábran a rozmetala kusy po vozovke. Vidím vodiča za zábranami ako obzerá škody. Za Podbanským zasa motorkári a dve autá riešia cyklistku pri krajnici. O deviatej vykladám bicykle z auta. Každý kút našich veľhôr je krásny a je jedno, kde som. Jeden život by veru nestačil ich všetky objaviť.

Akadémia rodičov uvádza: Súmrak šprtky a hádzanárskej ságy

 

    Tento rok babám začala škola 1.9. ako za boľševika a s ňou samozrejme spojené starosti rodičovské. Predtým sa však krátko vrátim k minulému školskému roku. 

Staršia na konci druháku bola pár dní s triedou v Toskánsku a Ligúrii. Učila sa i taliančinu. Len tak sama od seba. Cez prázdniny si bola opekať so spolužiakmi pri Váhu. Došla po svojich, takže zatiaľ neobjavila alkoholické radovánky v plnom rozsahu. Po večeroch chodí so susedou venčiť psov. Okolo tej deviatej - pol desiatej je doma. Cez školský rok sú porozliezané po školách, takže von nechodí. Začala piť uhorkovú vodu a ipt neraňajkuje. Aby schudla. Márne sa jej snažím vysvetliť, že raňajky sú najdôležitejšie jedlo dňa. Nech sa radšej viac hýbe a neleží v posteli. Nepoučiteľná. Hrozí jej nový kolaps. 

Mladšia sa prihlásila v druhom polroku do literárnej súťaže Hollého pamätník s prózou. Síce sa medailovo neumiestnila, no na konci roka jej účasť zohľadnila slovenčinárka a z čistej 2 dostala 1. Uzatváranie známok bola dráma sama o sebe. Nakoniec bola vyznamenaná, učitelia asi nechceli kaziť priemer škole. Úspech však dosiahla v pečení na súťaži Mladý gastronóm. Takže okrem každodennej poetickej chvíľky aj bábovka na všetky spôsoby nám už liezla ušami. Ale vyplatilo sa.

    Staršia teda derie tretím rokom lavice gymnázia. Najhoršie ročníky má za sebou. Začala učenie flákať, lebo ju nebaví. Bol som na rodičovskom združení, kde riaditeľ najprv predstavil učiteľský zbor v telocvični, a potom sme sa rozišli do tried. Chvíľu mi trvalo, kým som III.C na poschodí našiel. Sedí v strednom rade v strede. Vedľa kámošky zo škôlky. Nahrávajú si svojich profesorov na mobil, ona spisuje ich výroky. Ak by mala s kým chodiť, verím, že by sa venovala turistike. No napr. v Taliansku sa našla len hŕstka ľudí, ktorí sa šli prejsť kdesi po dedinkách v okolí Cinque Terre. Triedna vymyslela špecifický krúžok - relaxačný. Taký fejk. Nikto tam nemusí chodiť, nič sa v ňom nerobí. Už v druhom týždni v škole akože šprtá. Maturovať bude z chémie a biológie. Prihlásila sa na semináre z týchto predmetov. Vízia lekárky ju po návšteve trhu škôl opustila, možno záchranárka alebo zdrav. laborantka. Maminu sen o chemičke-vodárke neopustil. Stále jej drží miesto. Žena ma na ňu veľký vplyv a odráža sa to aj v jej správaní. Navyše jej všetko žaluje. Ale bojí sa ísť holičke alebo sama nakŕmiť susedinho opelichanca. 

Venuje sa druhým rokom krčmovému športu - kolkom, ale zrovna nehviezdni. Pokrik typu: "Lindaj, lindaj, lindaj dáj, devinku nám ešte daj! To bola šupička, padla nám osmička!", to môžem začuť iba na kolkoch. 

Zbiera figúrky Stranger Things s kinderiek.

    Nosí fixný strojček na zuboch. Toľko zákrokov, čo mala posledné týždne, ako keby jej robila nové zuby. Knihy číta i v angličtine. Pre mladšiu už má nákupný zoznam, ak pôjde do Londýna na školský výlet. No bol zrušený.

    S mladšou hádže puberta viacej. Je drzá a odvráva. Najmúdrejšia, nevidí skúsenosti starších. Vyzerá ako keby bola permanentne v mrzutej nálade. No a najviac si jej emocionálne výkyvy odnášajú rodičia. Alebo aj staršia. Nie raz sa pochytili. Mne zatiaľ netreskla po papuli, ale naopak od mamy schytala. Ani triedna jej výtrty nestrpí a lietajú poznámky. Škole sa mimochodom vyhýba ako sa dá. Legálne, aspoň pokiaľ viem. Vidieť ju na výletoch, kde len dopĺňa prázdne miesto v buse alebo sprevádza malých, atletických, basketbalových, chemických súťažiach, pinpongu, proste všade. Len, aby nemusela drať lavicu. Sedí vedľa spolužiaka M&M. Pečenie ju stále baví a občas chodí i babke na skusy. Aj toho odpadu je menej. Akurát repkový olej snáď pijú. Litrovú fľašku kupujem každý mesiac. 

Lyžiarsky zvládla, išli naň hneď po Novom roku. Preradili ju do pokročilej skupiny. Obe dcérky nám vyčítajú, že ich neberieme lyžovať. 

    V hádzanej skončili v predchádzajúcej sezóne takmer posledné v tabuľke. Objektívne treba povedať, že súperili s dvoma krajmi, Nitrianskym a Trnavským, prvýkrát. To je tak, keď ich trénuje nový tréner a navyše nikdy nebol hádzanár. Trénera síce preradili do prípravky, no v novej sezóne degres dosiahol vrcholu. Nikto tých 6-7 dievčat nechce trénovať. Mladšie vytvorili klub v klube a vyberú si iba tie naj. Dosiahli nejaké čiastkové úspechy a chcú v tom pokračovať. Prezident klubu má inú filozofiu - len si zahrať. Doriek je tiež len zopár a trénuje ich tréner, ktorého nejako veľmi nemusia -Voldemort. Boli stretnutia s rodičmi, tréneri vyvolávali, vadili sa, obviňovali medzi sebou až nakoniec staršie družstvo prezident rozpustil a zrušil účasť v lige. Dopadli nakoniec horšie ako dorky. Dotknutí tréneri odišli do Hlohovca a snažia sa vytvoriť družstvo v tamojšom klube. Investovali do toho vlastné peniaze. Stiahli zo sebou mladšie a spracovávajú tie lepšie zo starších. Staršie sa takto stali rukojemníkmi vo vojne klubov. Ani v druhom klube ich neprijali s nadšením a vyzerá to na ďalší klub v klube. Opätovné stretnutia s rodičmi a naťahovanie sa o hráčov. Babám však ide viac o kamarátstva ako hru s loptou. Ja som jej odstrašujúci príklad osamelosti, ako by nerada dopadla. Verím, že ako dievča nevyžaruje takú zlú auru. Niekde rozhodli rodičia, my sme ponechali na dcérke nech si povie. O5 sa ukázali charaktery. Naša zrovna nejak neváľa s loptou a vlastne ju, aj zopár ďalších, nikto nechce a spoluhráčkam je jedno, kde bude. Kluby chcú len peniaze od rodičov. Dcérka teda začala chodiť na tréningy do susedného mesta s mladšími. Je jasné, že zápasy odohrá v B úrovni (aby slabšia skupina nebola dehonestujúca označili sa farbami biela a fialová), a aj tak trénujú. Mne sa to dochádzanie nepozdáva, no uvidíme do konca roka, ako rodičov vozenie bude baviť. Podľa mňa skrachuje celá hádzaná na dochádzaní. Večer z tréningov ju vozí domov žena idúc z práce. Na tréning ich berie tréner, no vezme do auta len 4 a čo piata? Budú sa teda striedať a jedna pôjde vždy vlakom. Ja som za to, aby všetky chodili vlakom. Občas sa podarí, no niektoré nestíhajú. Tak nech chodia 2+3, ale nie jedna samotná. Prvá nespokojnosť rodičov prišla s piatkovými tréningami, ktoré sú o 15h, čo je skoro. Musel som ju vypýtať zo školy. Presunuli sa na 16h. Má za sebou prvý zápas v špinavom čierno bielom drese. Za dorky hrali mladšie (dorastenky mali trest), ktoré prvýkrát v živote držali lepkavú loptu a k tomu o číslo väčšiu. Zrovna proti bývalým hráčkam. Nikto  nečakal výhru, skôr šlo o psychologický efekt. Bol som už aj na "domácom" zápase. Správca haly mi zakázal fotiť vedľa brány. Bojí sa asi konkurencie. Pozerali sme aj po inom športe-ľukostrelbe. No u nás klub nie je.

    V hube má vyberateľný strojček. Ak by ho poctivo  nosila, možno ani nebude treba fixný. Jej krivé zuby zdedené po oboch rodičov sú pre 80-ročnú dentistku výzva. Ak sa dožije. 

    V deviatom ročníku jej pribudli nulté hodiny - doučovacie. Zo slovenčiny má čo doháňať. Mimo školy chodí druhý rok na doučovanie z angličtiny. Výtvarnú na ZUŠ chce doklepať. Tvorenie ju stále baví. Mame k meninám vlastnoručne spravila kyticu. Aj kamoškám vyrába darčeky. Len ten telefón a tablet víťazia viacej ako varecha alebo výkres. Budúci rok ju čaká birmovka, prihlášku má podanú. Tak hore sa do ďalšieho boja s učením a pubertou.

Baske

    

    Na tento kopec som striehol tri roky. Nie je náročný ani nie je v Tatrách. Najprv, že vytiahnem rodinu. Tí po čase prišli s teóriou, že kopec je pre nich zaujímavý ako tri párky na tanieri. Ani kolegov som nenahovoril, lebo hore už boli. Tak som čakal na vhodnú príležitosť. Prišla v posledný júnový piatok, keď sa rozdávali "vysvečká". Drahá v robote, deti majú doobeda svoj program so spolužiakmi. Sprvu, že pôjdem pešo z Krásnej Vsi na Homôlku. Len na stanici v Treščíne by som čakal na spoj  hodinu. Volím preto hajkbajk štýl a pod kopec sa doveziem na vlastných. Ráno decká stoja na peróne nahodené v šatách, ja v smradľavom cyklodrese sa opieram o bicykel. Na poslednú chvíľu som ešte otočil trasu a začnem v Ilave najprv výšľapom na Homôlku a Baske. 

   Roztiahnutý masív rozpínajúci sa takmer v kilometrovej výške nad morom vidieť odvšadiaľ. Názov Baske je pre náš jazyk netypický. Pochádza z nemeckého slova pre pomenovanie močiara alebo bažiny. V prvú septembrovú sobotu je vrch pravidelne obkolesený cyklistami a turistami bažiacich za vrcholovým diplomom.

   Kopce budem mať tak hneď za sebou, kým nie je horko a na začiatku trasy. S vetrom v chrbte potom po rovinke domov. 

    Osmy vlak prišiel dvojposchodový Jánošík, takže som sa pohodlne nalodil. Malé meškanie vlak dobehol a pred trištvrte na deväť vystupujem v Ilave. Popod basu smerujem na východ. Cesta zatiaľ len mierne stúpa. Nie ja ani nejak veľmi frekventovaná. No i tak sa objaví sem tam kamión. Seriózne stúpanie začína pred Hornou Porubou. Z cesty odstraňujem konár a zároveň sa vydýcham. S pekným pohľadom na Vápeč a napravo s výrazným kužeľom Homôlky, kam mierim. 

V Strážovských vrchoch sú dve Homôlky. Nad Dolnou Porubou s 907m je menšia z nich.

      Akurát sa pozerám do slnka, ktoré presvitá spoza mrakov. Pod Hoľaznami sa cesta začína kľukatiť. Stromy pri ceste zmierňujú teplo. Nájdem pri ceste prázdnu plechovku a fľašu od kofoly. Priložím ich na bok batohu. Pod Homôlkou sa otvárajú výhľady na krásnu dolinu medzi Omšenskou babou a Baským. V jej údolí leží Dolná Poruba a Omšenie. Ostáva mi už len obísť Homôlku a cesta ďalej nestúpa. Bufet Partizán je otvorený. Najprv sa prejdem ku chate, kde je veľká mapa okolia. Potom si objednám malú kofolu a sadnem pred obskúrny bufet. 

    Pohár čudne zapácha. Neskôr nad tým dumám a žena mi odhalí vôňu. Celú noc bol určite na hnusnej modrej handre, s ktorou výčapníčka utiera stoly a pult. Odtiaľ ten smrad. Sračku som však nedostal. Zobral som si aj pohľadnicu. Síce zimnú, ale kopec je v obliehaní hlavne v zime. 

    Sediac pozerám do mapy. Skúsim ešte zachádzku na Židov vŕštek. Malo by to byť okolo 400-500m. A skúsim aj Baske, hoci pôvodne som plánoval zísť do Dolnej Poruby. Veď je len čosi po desiatej. Preto sa ani dlho nezdržujem a po banáne vyrážam. Bicykel už budem odteraz skôr tlačiť ako šliapať. Na Rovienkach sa vydám kúsok po červeno značenom chodníku a stúpam na Židov vŕštek. 

    Trek nechám nezamknutý kúsok pod vrcholom. Z kopca je výhľad na severovýchod. Som obklopený Strážovskými vrchmi. V diaľke je vidieť fatranský Kľak. Vraciam sa k bicyklu a schádzam na ňom dolu na križovatku. Obchádzam spadnutý konár. Veziem sa až po lúky na Polome. Potom tlačím do kopca. O5 mám výhľady na Vápeč, Suchú horu, či Homôlku. Zo sedla Trtavka sa spustím dolu k novej útulni v tieni troch veľkých osamotených stromov. Vedľa nej je i futbalové ihrisko. Dvaja chlapi odpočívajú v tráve. Neviem, či sú turisti alebo lesní robotníci. Obdivujú krásu okolia. 

Wellness Trtavka má vaňu a na konári zavesenú pneumatiku ako relaxačné kreslo.

    Skutočne je na lúkach pod Trtavkou veľmi krásne. A  božské ticho. Zapíšem sa do novej (2024) návštevnej knihy. Vykosená tráva ku kadibúdke ma zláka, nie vo vidine trónu, ale cesty hore. Musím však nájsť lesnú cestu vpravo. Prekročím riavu Studená a do prudkého kopca tlačím bicykel. Nadávam na lesných robotníkov, ktorí rozryli cestu a šmýka sa mi na nej. 

Svatý Šimon

    Jeden z najhorších úsekov cesty, povedal by som celej mojej éry chodenia po horách na bicykli. Horšie je iba blato. Počujem traktor lesných robotníkov, čo zvýši moje obrátky ešte viac. Kĺžem na topánkach, ale i kolesá mi kĺžu na sypkej hline. Zážitok nemusí byť príjemný hlavne, že je intenzívny. Po nejakých 300m som konečne na Dlhej lúke a hlavne na pevnom podklade. Zídem dolu k lesu pod Zrázový vrch a o5 tlačím kolimahu do kopca. Za Zrázovým vrchom ma čaká posledné stúpanie na Baske. 

    Pred chatou je rúbanisko a skromné výhľady z vrchu. Dovidieť na Biele Karpaty s dominantným Vršatcom a ďalej na Javorníky a Beskydy (s Lysou horou). Pod nimi Považie. Rozmýšľam sa najesť v lone prírody a vychutnať si to ticho.

    Jedinú vrcholovú chatu v Strážovských vrchoch si postavili pred II.sv. vojnou lyžiari a nazvali ju Štúrova chata. No veľmi si ju neužili, keďže o pár rokov nabehli do nej skopčáci. Po vojne chátrala, až kým na jeseň v r.1968 trampovia (dnes by sme ich nazvali skvoteri) si neurčili polochatu ako základňu. Ani trampovia si osadu dlho neužili a chatu im vzali turisti. Dodnes si robia v chate pravidelné mecheche. Je najvyššie položenou v širokom okolí od Bratislavy až po Malú Fatru.

   Napokon však prejdem dolu ku chate. Mám šťastie. Chatár tu dnes pobýva. Podľa webovej stránky mal byť na chate od 14h. Vkročím na verandu a nakúkam do dverí. Mihajú sa tam postavy. Vojdem do tmavej chodby zasypanej rárohami. Hore ide schodisko do ubytovacej časti. Rovno je kuchyňa, vľavo jedáleň. Chatár sa pri mne zastaví a pýta sa, čo chcem. Pýtam dačo na pitie. Kofolu mi môže naliať iba z fľaše. Je akurát poludnie, preto si kúpim fľaškový pomelo radler ukrytý v pivnici na schode č.4, kde sa najlepšie chladí. Ďalší dvaja dedkovia v chate sú nejakí turisti na odchode. Chatár prišiel včera večer, lebo sa mu nechce šliapať hore v tom horku. Pohľadnicu nemá, vezmem aspoň magnetku. Aj diplomy za výstup má nachystané, ale som tu inkognito. Pod prístreškom ukusujem zo včerajších toastov. Zároveň pozerám do mapy, kade dolu. 

    V telefóne však nemám cyklotrasu. Pýtam sa chatára a ukazuje mi na veľkej mape kade zísť lesnou cestou do Omšenia. Chata je vskutku odľahlá. Nie je tu voda ani elektrina, svieti sa petrolejkami. Pitnú vodu má v bandaskách, úžitkovú vo veľkej plastovej kadi. Cez to všetko sa konajú v okolí chaty turistické, či cyklo zrazy alebo preteky (preto tie diplomy nachystané v krabici). Z Ilavy na Baské bolo len necelých 26km. 

    Pred sebou mám však ďalších minimálne 70km. Napokon našliapem dobrovoľne nasilu viac. Cestou dolu na kamenistej ceste som niekde stratil upínací kufor na pedál. Takže som rovno šiel do cyklo obchodu v Hrádku. Spravil som navyše 7-8km. Lesným chodníkom teda schádzam na Veľké lúky. Tabule upozorňujú na výskyt medveďa. Skôr tu zažijem lavínu ako macka. 

    Stretnem jeden pár šliapať na električkách hore. Pýtajú sa ma, či idú dobre. Po asi polhodine sa ocitnem na trávnatej lúke. Opúšťam modro značený chodník a po poľnej ceste zamierim na severozápad k Omšeniu. Na Veľkej lúke je pár domčekov s vlastnou studňou. Na lúke si chcem pripnúť topánky do pedálov, no pravá zostane nezapnutá. Pred Omšením si spravím odbočku k Havránkovskej skale. 

     Do dediny idem znova po kamenistej ceste. Zaujímavé, že predný blatník drží. Konečne odvaľujem kolesá na hladkom asfalte v dedine. Masív Baskeho nechávam za sebou a už len letím dolu cez Baračku do Trenčianskych Teplíc. Na Kúpeľné námestie, kde sa bude čoskoro konať zraz cyklistických veteránov ako vyškrekuje do ampliónu chlapík v aute, mierim do infocentra. Pohľadnicu už asi mám, ale kúpim si rovno ďalšie dve. Po hlavnej ceste šliapem dolu do Teplej. Dôjdem až po trať, kde sa dám doľava na Trenčín. Prekvapí ma vietor. Mal skôr fúkať do chrbta, ale borím sa bočným fičákom až sa mi zdá, že idem proti nemu.  Do Opatovej prídem popri trati, ďalej sa dám na cestu. 

    Až na začiatku Sihoti sa napojím na cyklochodník. Badám, že sa robí už nový. Nechápem načo vedľa už existujúceho. Asi býva dosť preplnený korčuliarmi, kočíkmi. Známou Vážskou magistrálou ženiem v rámci možností do Mesta, kde sa lúčim s pohodovou trasou a vstúpim na rušnú komunikáciu. Aspoň, že mi vietor konečne fúka do chrbta. V Hrádku si kúpim nové kufre. Trikrát sa uisťujem, že sú správne, lebo týpek len tak očkom mrkol na pedále. Je to profík, vybral správne. Váh prekračujem cez zakázanú Brunovskú lávku, ale už nechcem spraviť ani kilometer navyše. Pred lávkou vidím chalana s dušou pri bicykli, ale kamarát mu nesie náradie, takže sú v suchu a nepotrebujú ma. Volá drahá, kde som. Za pol hoďku otváram dvere po 102km a prevýšení bezmála 1000m. Večer si nájdem na ľavej nohe kliešťa.

Moravskoslezské Beskydy

Názov expedície: Bes(t)kydy 25

Heslo: Netreba nám palice, ľahkou cestou na Ropice.

 

   Drahej sa posledný výlet na moravskoslezské Beskydy kvôli počasiu a indispozícii nie celkom vydaril, preto sme sa pri prvom možnom peknom počasí v chladnom máji vrátili do tamojších lesov. Dvojhodinová cesta cez Kysuce, Svrčinovec (pred tunelom dolu z diaľnice), cez severnú Moravu na Třinec šla plynule. Za Třincom schádzam z akože rýchlostnej cesty na Střítež. Už sa objavujú dvojjazyčné nápisy na tabuliach obcí - Trzyciež. Ani vysloviť to neviem. Pred dedinou odbočím doľava na Řeku. Obec v údolí potoka Ropice je priamo pod horou. Idem k obesenému úradu, ale tam je parkovisko plné áut. Drahá má typ na trávnatú plochu za potokom. Lenže tá už je ohradená. Nie len ja sa dám zlákať a otáčame sa viacerí kdesi na poli. Mechúr mi ide prasknúť a ja sa motám po dedine. Auto odstavím pri cintoríne, kde na náhrobkoch sa objavú často aj poľské priezviská. Tam je relatívne veľké parkovisko. Je to asi 550m od začiatku turistickej trasy. Čo zas nie je také strašné. Obujeme nástupovky a dedinou kráčame po zeleno značenej ceste.

Hrebeň, ktorý nás čaká.

    Tá sa vinie sprvu popri Lavičskom potoku. V jeho okolí je množstvo chatiek. Je po desiatej hodine a zrovna sa jedna po víkendovej "pařbe" prebúdza. My šliapeme stále po asfaltke do mierneho stúpania. Obiehame staršie baby s chalanom a malým ratlíkom. Trvalá, či vyfúkané vlasy sa pred príchodom na chatu Javorový zmenia na hniezdo vrán. Skupinka sa nám po chvíli stratí. Išli opačnou cestou ako my. Asfalt sa po 180° zákrute postupne vytráca a mení na lesnú cestu. Obiehajú nás cyklisti. Električky aj lanká. Klobúk, v mojom prípade šiltovku, dolu. Od Gutského sedla pokračujeme stále po zelenej. Otvárajú sa prvé nesmelé výhľady na Třinec, Karvinú, Český Těšín a Sliezsko. Po kilometri nás víta Gutské peklo. "Peklo, kde se vám bude líbit", hlása tabuľka.

    Hoc cesta nie je pre bicykle, aj tu sa objavia. Impozantný je prameň Dobrej vody, ktorý padá do strmej rokliny. Vodopády sú však nižšie a viditeľné zo spodnej cesty. Sme na konci pekla a nasleduje stúpanie na Malý Javorový. A otvárajú sa fantastické výhľady na Severnú Moravu a poľské Sliezsko. Vidieť nespočetné komíny uhoľných elektrární. A EÚ trápia spaľovacie motory v autách. Nech sa prídu pozrieť sem na pindrenie komínov z Radlinu alebo z Rybniku. Nad nami poletujú ako púpavové semiačka paraglajdisti.  Malý Javorový je ich rajom. Na severnom svahu je ich rozložená celá farebná kopa. Ešte vyššie nad nimi plávajú gýčové baránky.

Vďaka prevýšeniu takmer 500m a rozsiahlej ploche je ideálom paragljadistov.

   Kocháme sa výhľadmi, ale hladné žalúdky sa tiež ozývajú. Ideme do chaty, kde je rada ľudí tak na 10min. Mrkneme do menu a rozhodneme sa pre zelňačku a variáciu moravských koláčov. A samozrejme pohľadnice a minirepolero. Ani to všetko nebolo nejak drahé. Okolo 17-18Eur. U nás by sme len za polievku pomaly toľko zaplatili. V polievke som malé slížiky mäsa hľadal. Chuťovo ťažký priemer. Koláče boli plné tvarohovej plnky a lekváru. Celkom hutné a chutné. Zapil som to všetko malou kofolou. Malý štvornohý miešanec sa mi motá pod nohami. Hajzle nič extra. Papier na utretie rúk došiel. Robíme si ešte chute na lievance na chate Kotař. Je však otvorená iba do 16h. Mrknem do navigácie. Od Javorového je to vyše 10km, to by sme mohli stihnúť. Preto sa už veľmi nezdržujeme a pokračujeme ďalším stúpaním po modrej značke na vrch Javorový. 

Najstaršia chata v Moravskoslezkých Beskydách z konca 19st.

   Výhľady sú vďaka rúbanisku. V diaľke sa belejú zasnežené tatranské štíty, vidieť i malofatranský Rozsutec. Väčšina ľudí si zájde na Javorový (meno kopca komolím od Javorý po Javorie, čo vytáča ženu), a potom cez Gutské peklo dolu na Guty. Mimo prírodných rezervácii aj v Beskydách veselo prebieha ťažba dreva. Od hranici k hranici rezervácie. Majiteľ sa dohodne na pásme rezervácie a ostatné územie vyťažuje. Za pár desiatok rokov sa vyhlási nová rezervácia, pôvodná zruší a začne vyťažovať.

Sliezska nížina.

   Na trase k Ropici osamieme. Sem tam preletia bicykle, či pár zblúdlilcov. Cez ďalšiu tisícovku, Šindelnú, zídeme do sedla. Odpojíme sa od značeného chodníka a rovno stúpame na Ropicu. Je to najvyšší vrch v okolí. Odkiaľ zobral meno, netuším. Možno od Poliakov. Ropica je inak pekne hnusný hmyz. Postupne schádzame dolu, ale nasleduje ďalšie mierne stúpanie na Velký Lipový. Nazvem to baťovský vrch, lebo meria 999m. Pod Velkým Lipovým presvištia okolo cyklisti.

   Česi majú chatu snáď každé 2-3km. Ďalšia na trase je Ropička. Je to však len bufet. Nakuknem, ale keď nevidím pohľadnice, pokračujeme na Kotař. Zavíjanie motorky a náhle stíchne. Motorkár nezvládol vyjsť do kopca. Vrch Ropička tentoraz obídeme po červenej. Ideme celkom príjemnou scenériou. Sem tam sa mihne po ľavej strane i Lysá hora s dedinou Morávka pod nami. Ujdú odo mňa psi, ktorí sa ma boja. Schádzame dolu, a to sa mi nepáči. Pretože rovnakou trasou sa vraciame s5. Nad chatou je prameň kpt.Blechy.  Kotař prechádza dlhou rekonštrukciou. Zatiaľ je hotové vnútro reštaurácie. Dorazíme k nej pred pol štvrtou. Ešte nám spravia lievance. Dievčina slovensky dobre nerozumela a vydala nám o 100Kč viac. Kilečko som jej vrátil. Sadli sme si na terasu s výhľadom na Lysú horu. 

    Ovocný krém je z mrazeného polotovaru, ale samotné lievance nám chutia. Hľadal som vecko vôkol celej chaty. Je však vo vnútri kdesi vedľa kuchyne. Domáci ma nasmerovali. Vyhrieval som sa na slniečku a ani sa mi nechcelo vstať z lavice. Keď už som mal tých "píčí" od partie vedľa dosť, po polhodinke sme sa zdvihli a po červenej smerovali s5 na Ropičku. Tentoraz cez vrch. Taký pekný názov. Česi, keďže nemajú veľhory a turistické trasy sú väčšinou vedené po lesných cestách, značia na hríbikoch km.   

    U nás máme trasu udávanú v hodinách priemerného turistu, práve kvôli náročnejším chodníkom a terénu. Z neho sme potom odbočili dolu na asfaltku. V sedle sme zahli doprava na žlto značený chodník, ktorý vedie do Řeky. V polovici je krásna chata na samote s békajúcimi ovcami. Kúsok je potom riečka, ktorá sa pred dedinou stratí v zemi. To už vidíme prvé domy. 

V aute zjeme salámové bagetky z domu. Pred šiestou štartujem na cestu domov. Zdrží nás akurát semafor v Radoli. Nádherný deň sa s nami rozlúčil pásom dúhy nad Bielymi Karpatmi. Kde sa tam vzal na takmer bezoblačnej oblohe, netuším. 

Socha Perúna na Ropici ako symbol vzájomnej tolerancie Čechov, Slovákov a Poliakov.