K českému moru

 Názov expedície: Hlavně levně

Heslo: Pivo dělá hezká těla

 

Sobota 13.7.

 

Z domu vyrážame krátko pred obedom. Stihli sme si i upratať. Je polooblačné počasie a 29°C. Po včerajšej večernej búrke, kedy dokonca zrušili festival Pohoda a veľa domácností ostalo bez elektriny sa dnes ochladilo. Nášmu mestu sa búrka zázrakom vyhla. Drahá tvrdí, že vo Veselom strieľali z dela a mraky odohnali. Za necelú hodinku vyzdvihneme baby u sestry. Vhupnem na novú, prázdnu D4 a 115km/h idem do Jaroviec. Rakúski colníci náhodne kontrolujú. Energetický zázrak v Rakúsku sa dnes netočí. Pokračujem diaľnicou na Viedeň. Cez obchvat S1 ďalej na Linz. Rekonštrukcia obchvatu ani po pol roku nie je hotová. Za Viedňou sú už mraky a obloha sa zatiahne. Netušil som, že je diaľnica tak kopcovitá. Stále mi kecá navigácia a neviem sa jej zapchať hubu. Keď ju budem potrebovať, nevnímam ju. V Hinterleiten sa napojím na najstaršiu diaľnicu A1. Babám sa ozývajú bruchá i mechúre. Odbočím k odpočívadlu pri St. Polen Rosehil, kde je Burger King. WC sa platí 50c, ale pri kúpe jedla priamo pri pokladni sumu odčítajú. Toto nebol môj prípad a menu sme si objednávali cez terminál. Všade plno hizbaláhov z Turecka alebo bohvie odkiaľ sa tí nešťastníci trepú. Na parkovisku nechávali bordel. Rýchle občerstvenie BK nechutilo asi nikomu. Mal som wrap, baby hamburger, ale teda bohviečo to nebolo. Hranolky sme zjedli v aute. Dostali sme každý litrovú kolu. Zakrúžim na parkovisku a vraciam sa na západnú diaľnicu. Idem len pár kilometrov do mestečka Melk.

 

Fontána na prelátskom nádvorí z konca 17st. Nahradila fontánu sv. Kolomana, ktorá sa opátovi nehodila.

 

Perla európskeho baroka, benediktínske opátstvo je na útese nad Dunajom už 900 rokov. V najväčšom európskom a stále aktívnom kláštore študuje takmer tisícka budúcich velebníčkov. Tých asi neuvidíte, ale obklopí vás vyleštený mramor, lesknúce sa zlaté lístky bez stopy prachu a dych berúce fresky nad vami. Veľmi známa, a nie len erotickým stredovekým čítaním, je tiež knižnica so 100 tis. zväzkami. Voľnému oku nie je vystavená ani štvrtina, väčšina diel je v klimatizovanom podzemí. Opátstvo sa viackrát spomína v knihe Meno ruže od U.Ecca.

Odstavím auto, vytiahneme hranolčeky a zistíme, že cibuľové krúžky chýbajú. Neskontrolovali sme si objednávku. Nie je to prvý ani posledný krát, čo máme nekompletnú objednávku. A nadôvažok aj nechutnú. Za nami sa dovalia 4 busy turistov. Vyhúkaní Yankeeovia a Litovci so svojím divným jazykom medzi ruštinou a fínčinou. Snažíme sa ich predbehnúť. No i tak čakám pri kase, kým vytlačí pokladníčka 200 lístkov. Kupujem rodinný lístok za 32Eur. Nádvorie máme na pár sekúnd sami. Vyfotím dve tmavé dievčatá, asi zo Španielska, na ich telefón. Ideme do kláštora, no ignorujeme ukazovateľ vstupu a nakoniec sa iba motáme až zablúdime do obchodu. Brožúrku v angličtine nemajú, pult zíva dierou, tobôž v češtine. Beriem iba pohľadnice. Medzitým sa nahrnula skupina asi 30 Yankeeov ku vchodu. Predierame sa cez nich hore schodmi do sály, kde sú obradné predmety, rúcha, škapuláre. Zrýchleným presunom prejdeme von na provizórny most smerujúci do knižnice. Veľmi známa, uchovávajúca rukopisy z 13st. I staršie. Točitým schodiskom so zrkadlom zídeme dolu do kostola. Nádherné stropné fresky nútia zakloniť hlavu hore. 

Typické baroko-točité schodisko v severnej veži kostola vedie do knižnice.

 

V kostole sa nachádzajú dve múmie, bohato zdobené odevom a šperkami. Ležia pohodlne na boku za sklom, ako by si pri pohľade na návštevníkov len tak oddychovali. Je to trochu morbídne.

Títo dvaja sú dajakí svätí vytiahnutí na svetlo božie z rímskych katakomb niekedy v 16st. Katakombskí svätci sú neznámi ľudia z čias raného kresťanstva. V Melku sa ocitli ako dar v 18. storočí. Keďže nie sú známe ich mená ani životopisy, pomenovali ich Friedrich a Clemens.

Katolíci od počiatku stavali kostoly na kostiach mučeníkov. Opátstvo Melk nie je výnimkou. V bielej truhlici sú vystavené ostatky sv. Colomana. Cez turniket prejdeme do záhrad, či parku. Je vkusne upravený, pri drevinách i kvetoch sú názvy. Latinské, takže mi nič nehovoria. Zopár byliniek rozpoznám podľa vône. Rieka Dunaj cez hradby a korunu stromov nie je vidieť. Zo záhrad vyzerá, že sa nedá ísť na parkovisko. Vraciame sa s5 k turniketom. Zaplatím 4Eur parkovné a odliepam sa. Nepočúvam navigáciu a odbočím do mestečka Melk. Otáčam sa s5 na kruháč obchádzajúci centrum. Juchám do Linz, kde zídem na E55. Linz je z pravej strany priemyselné mesto, z ľavej Kulturhauptstatd 2009. Oceliareň, chemička, katedrála a svatá Trojica. Akosi sa zlákam ukazovateľom na Prahu a ocitnem sa na diaľnici A7. Hneď sa mi smer nezdá. Mal som za Dunajom zísť na cestu B126. Takto si trasu nadchádzam. Cez to všetko časovo vyjde dlhšia trasa rovnako, lebo som rýchlejší. Tresknem do volantu, ale pokračujem až na koniec diaľnice. V mestečku Rainbach (Lejak) potom na poslednej odbočke skrútim volant doľava na západ a dostanem sa cez Reichenthal po 10km do Bad Leonfelden, kde sa napojím na správnu cestu. Prečo sa do diery sveta tak trepem o ôsmej hodine večer? Kúsok za mestom je najjužnejší bod Čiech. Treba zísť z cesty do osady Rading (Radvanov). Na tráve je označené parkovisko k obrannej línii proti Vikingom v stredoveku. 

Na mieste zaniknutej obce Radvanov v území Dolnej Drkolnej je južný bod.

  

Odstavím auto a prejdeme tých 500m k hraniciam. Tie tvorí Rosberský potok. Popri ňom dôjdeme k bodu odkiaľ sú Čechy už len na sever. Samotný bod je vyznačený tyčou zapichnutú v zemi. Staršia dcéra ani nevie, čo oští. Pri potoku je plno komárov. Takže nie len najjužnejšie, ale i najštipľavejšie miesto v Čechách. Baby sa vyfotia aj na kanónoch namierených proti Švédsku. Je 20h keď prekračujeme hranicu. Cez Vyšný Brod s jediným cisterciáckym kláštorom v Čechách v neogotickom štýle.

Pôvodne stavba ani nemala byť kláštorom, ale rodinnou hrobkou rodu Vok z Rožmberka, čo v podstate aj zostala. Nejak sa tí Vokovia s biskupom dohodli a na mieste v 14st. vyrástol aj kostol a kláštor. Cisterciáni (trapisti) sú francúzska odnož benediktínov, ktorí sa nemohli nečinne prizerať morálnemu úpadku rehole. Kedysi bolo v Čechách 13 kláštorov. Husiti, Skopčáci a boľševik ich počet zdecimoval na 1. Ženský v podstate ani neexistuje. Na Slovensku detto. Výtvory ručnej práce (med, likéry, mušt) sú k dispozícii v kláštornej predajni a výtvory duchovnej práce sú k dispozícii denne o 7:15 v kostole Nanebovzatia Panenky Marie.

Vo Vyššom Brode sa objavuje okrem mníchov i očakávaná Vltava. V Loučovicích prekračujem rieku a po úzkej ceste ideme k penziónu. Situovaný je na konci sveta uprostred lesa v Podlučí (Luč je kopec nad nami). Na recepcii nikto, volám číslo na dverách. Vraj poslal propozície ráno o pol deviatej mejlom, no ja som vtedy utieral prach zo skriniek. Kľúče sú v malom sejfe. Maturujeme nad jeho otvorením. A to nám nastavil štvormiestny kód. Naveľa, po 5min. sa mi podarilo otvoriť malú, nedobytnú schránku. Apartmán č.5 máme na poschodí. Vedľa nás sú blonďaví Dáni. Módou sa stalo vešať na steny históriu stavby domu. Vidím to takmer všade. Miestnosti sú veľké, postele mäkké. Kuchynka spojená s obývačkou. Chladnička páchne ako olomoucké syrečky. Ani ju nepúšťame. I keď sú na oknách sieťky, komáre si poletujú po apartmáne. Dole je samoobslužný bar. Čapomat na pivo a kofolu. Berie však mince od 5Kč vyššie. Načo majú Pepíci 1 a 2Kč? Časom zistíme, že stačí si poháre zapisovať, pípa funguje aj bez vhodenia mince. Zapíšeme si fľaškové pivá, ja nedám 12Eur za fľašu vína, preto si beriem plechovkový gintonic. Na večeru, ako tí trapisti v Brode, skromne otvoríme slané dru tyčinky. Pripijeme na príchod, ozveme sa babke, osprchujeme a zaľahneme. 

 

 

Lipno nad Vltavou sa postavilo pre obyvateľov zatopených obcí.

 

Nedeľa 

 

V noci je totálna tma. Nevidím ani na stolík. WC má sprchu i na osranú riť. Hovorí sa tomu bidet. Ako to ten Michael Jackson spieva. Vybral som dnes turistiku na najvyšší vrch Šumavy. Na raňajky sú švédske stoly. Dievčatá praženicu s párkami, ja si dám ako každú nedeľu müsli s jogurtom. A navyše si na žemľu natriem sladkú keksíkovu nátierku. Vyrážame po deviatej. Stojím na pumpe a tekutými fosíliami kŕmim na raňajky aj Dračicu. Po kilometri o5 stojím v centre Lipna pri obchode. Vlastnia ho Číňanci. Berieme len rožky, pašteky a čosi sladké. A ešte malý nožík, keďže zatváraciemu sa nechcelo opustiť domov. Pokračujem do Novej Pece. Za Frymburkom sa cesta zužuje a čakajú ma samé serpentíny. V Horní Plané je Markétsky jarmok. Idem až do osady Nová Pec - Laz. Zaujímavé, že z Novej Pece sa vyráža na krkonošskú Sněžku i šumavský Plechý. Parkovací automat nefunguje a nedá sa platiť kartou. Po 10 minútach a intervencii horskej služby platbu vzdávam (nie som jediný) a konečne vyrážame. Až po bufet Rejiště je cesta asfaltová popri Schwarcenberskom kanáli. Na čo slúžil? Na splavovanie dreva. Ešte sú sem tam vidieť zbytky zdvíhadiel. Krajšia časť je však v osade Jelení vrchy. Napájaný nespočetnými riavami vyvierajúcimi spod šumavských mokradí. 

Akvadukt vo výške asi 10m prekonáva Koňský potok.

 

Najväčší český národný park a najstaršie pohorie Európy. Mohlo by sa zdať, že meno Šumava je odvodené od šumiacich lesov, ale jeho pôvod je v staroslovanskom slove "šuma", ktoré znamenalo hustý les. V 19 st. kôrovec a kalamity zdecimovali pôvodné pralesy o štvrtinu. A navyše zmizol aj jeleň - skutočný kráľ Šumavy, ktorého dal knieža Schwarcenberk v rovnakom čase vystrieľať. Radikálne riešenie ako zabrániť pytliactvu. Príroda sa však spamätáva a niektoré šumavské lesy sú obnovené a dosadené jelene rozšírené.

V bufete zamením mince, aby som vzápätí kúpil za rovnakú cenu pohľadnice. Trapko. Potom rozmením 100 kačenek. 50 na Radler a 50 záloha za pohár. Pokračujeme po zeleno značenom chodníku popri núdzovom nocľahu. Veru sme aj cestou s5 stretli babenky, ktoré idú prechod Šumavou. Naše pubertálne baby budeme radi, keď vylezú na kopec a momentálne sa kŕmia lesnými jahodami. Za nocľahom sa odpája cyklochodník a peší pokračuje k Plešnému jazeru. Začíname stúpať. Najskôr lesom, potom stromy rednú a objavuje sa kamenné more. Pred finálnym výstupom hryzieme na brehu Plešného jazera sladké tyčinky a čínsku tortičku. Zhora doletia Nemci- zachovalí dôchodci. Od jazera nasleduje prudké stúpanie ku pamätníku A. Stiftera. CaK básnika a maliara, rodáka z Horné Plané. Mňa však viac ako 15m vysoký žulový obelisk, upútajú vyhliadky dole na jazero a ďalej na Lipno. Mladšia má stúpania dosť a pachtí pomaly s maminou za nami. Žlto značený chodník pokračuje od obelisku viac menej po hrebeni nad Jezerní stěnou k samotnému Plechému. 

 

Nakopené skaly tvoria vrchol, čo je asi horské špecifikum Čiech.

 

Na jeho konci je veľký kovový kríž s nápismi v nemčine. Ukusujeme z rožkov s Májkou a hnusnou akože pikantnou paštétou čoby obed. Baby sa vyhrievajú na skalách a ja zabehnem k Trojmezí ČR-DE-AU v horskom sedle rovnakého mena. Hore a dole mi trvá cesta asi 40min. K Lazom sa vraciame s5 po červenej Stezke Českem. Z hrebeňa nasleduje prudké klesanie po rakúsko-českej hranici. Horšie sú však mokrade. A s nimi spojené komáre. Sme doštípaní a navyše zapadneme po členky do mokradiny. Zato sú krásne vyhliadky na najväčšiu vodnú nádrž v Čechách (rozlohou, nie objemom vody). Blanský les zakrýva výhľady na severovýchod krajiny, ale napr. v 50km diaľke sú vidieť 4 komíny elektrárne Temelín. Do Čiech sa obraciame na hraničnom prechode Nova Pec. Ďalej pokračuje asfaltka cez bufet Rejiště až k autu. Na chodníku sa špacíruje malý chrobák z nosom. Nosánik ryhovaný. Babám sa páči, ale v skutočnosti je škodca. Posledné metre sa zdajú nekonečné. Prešli sme 16km, ja 3km navyše svojou prechádzkou na trojmezí. Mladšiu bolia nohy a prelepovala si malíček leukoplastom. Stojíme v Novej Peci v reštaurácii U mostu. Kartou sa nedá platiť a baby nad menu ohŕňajú nos ako ten nosánik. No nič, hľadáme cestou na Podlučí ďalej. Zastavujem v reštaurácii U Méďu za Horní Planou. Varia do siedmej, je pol. A zasa len hotovosť. Ostentatívne odchádzame. Snáď v meste Frymburk budú variť dlhšie. Aspoň tam bude bankomat. 

 

Plešné jazero v tvare obdĺžnika, či ako vraví dcérka-rukavica palčiakov.

  

Zaparkujem v centre. Ani sa veľmi nemotáme a zapadneme do prvej reštiky No.10. Platí sa o5 hotovosťou. Po objednaní 4 burgerov s trhaným bravčovým mäsom idem vybrať prachy. Zlodejská Česká spořitelna si vyberie 169 kačenek za použitie ich bankomatu. Jem ako prasa. Z burgeru vyteká šťava na tanier a steká mi na kraťasy. Burger vcelku chutil. Nebola to variácia rýchleho občerstvenia. Zalejem ho kofolou. Záchody malé ako v ponorke. Žiaden servítok, sušič nefungoval. Absencia servítkov je české záchodové špecifikum. Na prstoch jednej ruky zrátam koľko ich na veckách bolo. Nechal som za večeru 1400 Kačenek aj s dýškom. Poberáme sa s5. Namiesto toho, aby som sa na námestí otočil, najprv s autom zídem k priehrade ku kompe. Baby sa smejú, ja sa otáčam na malom plácku. Zastavujem v Lipne pri Coop supermarkete, ktorý sa pýši nepretržitou prevádzkou. Hej, ale treba mať v smartfóne aplikáciu ČSOB banky cez ktorú sa dostanete dnu. A iba určitý počet osôb. Vonku čaká rada. Sklamaní odchádzame. Česť Pepikov zachraňujú Číňania. Vyzerá, že im patrí polka námestia aj s obecným úradom a talianskou reštikou Miláno. Kúpime si iba Pálavu, pivo a dievčatám akési čínske sračky. Po ôsmej hodine sme v Podlučí. Ostali sme tu len my a párik mladých. Radi sa čvachtajú v bazéne, no zabudli ho zatvoriť. Konečne si dám pohár vínka a môžem sa dať do náručia Morfeova. Tak ešte nie. Babám v izbe pošlem na večnosť dvoch komárov.

 

Trojstyk na najvyššom šumavskom sedle medzi Plechým a Trojmeznou.

 

 

Pondelok

Ráno sa motajú pod oknami dvaja veľkí psi. Jeden salašnícky a druhý ešte väčší a huňatejší.  Dnes je krásny slnečný a teplý deň. Preto baby nebudeme preháňať po horách, ale skončíme pri vode. Najprv však vyleziem s Dračicou úzkou cestou k osade sv. Tomáš. V okolí nádrže je kopa cyklistov, ktorí šliapu vôkol jazera. My sme takmer jediné auto. Smerom hore k sv. Tomášovi určite. Neďaleko osady je zrúcanina hradu Vítek. Mala by byť z jeho horného poschodia vyhliadka. Mala, ale už nie je. Na jar ju zhodili, lebo zhnila. Škoda, pretože údolie Vltavy prakticky nie je vidieť. Vstupné však veselo vyberajú. Ale dá sa platiť kartou! Maličké nádvorie a miestnosť s figurínou kráľa Vaška IV, ktorý tu bol väznený.

Vítkuv kámen je najvyššie položený hrad v Čechách. Je dokonca o pár metrov vyššie ako Liptovský hrad na Slovensku. Ako strážny hrad bol vystavený v polovici 13st. Vítkovcami. Každých sto rokov sa striedal majiteľ a naposledy je majetkom obce Dolní Výtoň. Hrad verne plnil svoju strážnu funkciu až do r.1990. Každý hrad má svoje strašidlo a na Vítkove máta hriešny kňaz.

 

Zrúcanina gotického hradu na Svatotomášském vrchu.

 

Po drevenom schodisku sa dá vyjsť k oknu, kde je výhľad na Alpy. Lepší výhľad je však z chodníka vedúceho k hradu. Zasnežené vrcholky ľadovcového Dachsteinu sa pekne čnejú do výšin. Dohľadnosť je teda okolo 150km. Nie každý deň je zo Šumavy zrieť Alpy. Z Plechého napr. neboli vidieť. Baby si dajú točenú zmrzlinu v osade, ja idem fotiť kostol sv. Tomáša. Zídeme dolu a auto zaparkujem na centrálnom parkovisku. Zoberieme kúpaciu tašku. V Coop si kúpime osušku, na ktorú položíme svoje drahé zadky a zídeme dolu k nádrži. Trávnatá pláž je na juhu za malým prístavom. Nájdeme si miesto pod brezou. Vôkol nás sa slnia prevažne sami Rakúšania. Asi tí chudobnejší, bohatší odleteli na Santorini. S mladšou sa omočíme v hnedej vode pripomínajúcej latéčko, drahej pivo. Voda s 24°C príjemne osvieži. Ja preplávam popod nové mólo. V budúcnosti by mal byť jeho súčasťou dokonca bazén. Dnes je na ňom drahá reštika s nie zrovna ohromujúcou gastronómiou podľa návštevníkov a prázdneho lokálu. My volíme lacnejšiu alternatívu v bufete Altánek za nami. Na slaninovú pizzu a hranolky čakám s lístkom č.56 takmer polhodinu. Mali veľmi nevýhodný kurz na Eur. 21kačenek za 1Eur. V banke som menil za 24Kč, v Coop mali napr. 23Kč. Hranolčeky mi dávali 2x, ale čestne som druhú porciu odmietol. No somár. Takto som ujedal z pizze pre dievky. A dal si ešte jablko. Staršia i žena sa viac menej len očáčali v hnedej vode a okolo štvrtej sme zdvihli kotvy. Záchody sú na druhom konci pláže. Jedna búdka na prezliekanie. Bufetov relatívne dosť. Bol som si pozrieť plavby výletnej lodičky A. Stifter. 2x za deň ide až k Horni Plané, čo je 4h plavba. Viackrát denne ide k Černé v Pošumaví, čo zaberie 2h. Cez leto bývajú večerné koncerty na palube. 

 

 

Kúpime si vynikajúcu zmrzlinu v Café du Lac. Sorbety sú nebíčko v papuľke. Ja mango, dcérka melón, drahá pekanové orechy. V info centre si kúpim pohľadnice. Zanesiem kúpaciu tašku do auta a kúpime v automate kombo lístky na lanovku, stezku korunami stromu a pre jazdu kolobežkami dolu. Aby som dostal 500Kč zľavu, podstupujem viac menej zbytočnú registráciu. Nikdy viac ju nevyužijem, ale otravné mejly mi budú chodiť. Lanovkou stúpame na 900m vysoký Kramolín. Pred vrcholom zastavujeme a hojdáme sa, čo sa druhej polovici posádky nepáči a dvíha im žalúdky. Po 20min. šuchotania sa po lane sme konečne hore. Ako keby sa obsluha potrebovala pobaviť a zrýchlila pri vyskakovaní lanovku. Prejdeme cez turniket k drevenému chodníku korunami stromov. Je spravený veľmi podobne ako ten v Bojniciach. Akurát adrenalínová sieť nie je na samom vrchu, ale nižšie. Mama sa premáha na prekážkových dráhach. Hadíme sa hore a tipujeme napr. koľko vrutov sa použilo pri stavbe (1 milión) alebo koľko trámov (nepamätám sa). Hore na plošine je niečo ako obrovský drevený ciferník. Na ňom sú vyobrazení vtáci. Ak ručičku posuniete na obrázok vtáka, ozve sa jeho zvuk. Utvrdíme sa, že doma sme vskutku mali kuvika (česky Kulíšek). Vyhliadku dosť maria okolité kopce, takže vidno je pekne akurát Lipno pod nami. Baby sa šmyknú dolu tobogánom. Parádna je však 5km cesta lesom na kolobežkách. Martinky sa veru nechytajú. Každý utorok sa dá ísť dolu až do pol desiatej večera. Nemusela byť ani tma a mamina odbočila, kdesi na hotel Lake Resort. Na trase je dosť ostrých zákrut (každá má svoje meno, napr. Zaječí, či Banánová slupka). Super zážitok. Odporúčam si sem vo svojom voľnom čase zájsť. Čo neodporúčam je pizzeria Lipno. Na večeru sme si objednali všetci cestoviny. Mäso na bolonské špagety nemali, tak sme si dali 2x so špenátom a kuracím mäsom a 2x so šampiňónmi a kuracím mäsom. Na pitie malinovú limonádu a dve pivá. Čašník asi nepochopil a priniesol jedno čapované a jedno nealko vo fľaši. Cestoviny priniesol rýchlo, no aj tak chutili. Všetko z konzervy alebo mrazené. Syr Bambino, ako sa mnohokrát už stalo v iných podnikoch. Toto viem uvariť aj ja. Kuchyňu mali dolu, rovnako aj vecká. Reštika plná chrochtajúcich Holanďanov. Scéna, keď všetci zbalení na odchod čakali, kým sa najmladší dohrá pod stromom. Už aj čašníčka spratávala stôl. Vôkol lokálu sa potulovala mačka Šunka. Čašníčka ju chytala do rúk. Jedzte potom z taniera, ktorý vám prinesie. Nechal som tam o5 1400Kč na ruku a nedopitú malinovku. Pôvodne sme chceli ísť do reštiky Miláno, ale "v pondělí zavřeno". V Podlučí máme nových hostí dakde z Prahy, zamilovaný párik odišiel. Pokus o večerný tenis na kurte vedľa domu. Drahá sa vyhovárala na veľkú raketu, pre ostatných bola naopak malá a nevedeli sme trafiť loptičku. Pre jednu, dve loptičky som musel ísť do stmievajúceho sa lesa. Večer som zakončil pohárikom Pálavy.

Výrazný kopec Smrčina a pod ním vodná nádrž Lipno I.

 

 

Utorok

 

Budí ma nie šum lesa alebo spev vtáčikov, ale Šumavská strela z Rožmberka o 7h. Kúsok pod nami je železničné priecestie, a tak musí na seba niekoľkotonový kolos upozorniť. Bufetové stoly dnes pripravoval p. majiteľ. Doobeda je oblačno. Vyrazili sme pomerne neskoro po pol desiatej. Zastavujem v Lipne, kde kúpime vodu, praclíky a nejaké sladkosti. Juchám k Soumarskému mostu, kde sú rašeliniská.

Rašeliniská Vltavy dávajú rieke nezvyčajnú hnedú farbu. Šumava je čiernozemou a mokradinami známa. V krajine padne pomerne veľa zrážok a hoci sme na juhu Čiech, okolie Soumarského rašeliniska patrí teplotne k najnižším v krajine. Človek v 20st. drancoval prírodu a ťažil zeminu bohatú na živiny, ktorá vznikala niekoľko tisíc rokov. Príroda sa len pomaly spamätáva zo šoku, a preto je dnes väčšina najväčšieho pokladu Šumavy neprístupná. Ďalšia vec je, že ľahko môžete v 2m hlbokom bahne zahučať. Ako Dora s macochou v Perinbabe.

 

Prechádzka po dne rašeliniska, ktoré bolo v 20.st. vybágrované.

Parkovisko pri železničnej trati je plné, ale veľké parkovisko je povyše. Pri rieke je veľký kemp a nástupné miesto pre plavbu po Teplej Vltave. Zrovna pred nami sa vykydol z kanoe do vody starší pár. Kúpim pohľadnice, ale sú len s opevnením, tzv. Ropíky. Kráčame po drevených lávkach mokradinami a rašeliniskami. Druhá polovica chodníka je popri Teplej Vltave. Vidíme týpka chytať akési muchy. Pýtam sa, prečo. Vraj mu za to platia: "Tak proč ne?"

Do vojenského bunkra, ktorý je oproti kempu (cez rieku) z minulého storočia sa platí dobrovoľné vstupné, ale je vo vnútri tma. Vonku je expozícia zbraní. Chlapci v rovnošate sa popri bunkri hrajú na vojakov asi celý rok. Svedčia o tom maringotky a stany. Sadáme do Dračice a pokračujem cez Horni Vltavice do Kvildy. Za Vltavicami je parádna nová cesta, no úzka ako tangáče. Až za Borovými ledmi je širšia. Niektorí vodiči oproti sa ani neunúvajú spomaliť. Odstavím auto vo Kvilde pod lyžiarskym vlekom. Zaplatím parkovné na 3h, hoci viem, že sa nevrátime včas. Tobôž, ak utekám hore do centra obce si kúpiť pohľadnice. Pozerám si i knižky o Šumave, ale žiadna mi nepadla do oka. Baby nechcú nič jesť. S drahou si dáme aspoň praclík. Zo začiatku je prudšie stúpanie, potom asfaltový chodník klesá a znova stúpa. Takto sa strieda stúpanie s rovinkami. Nad 1000m výšky sa dostávame z lesa a objavuje sa aj slniečko. Peších je na ceste málo, väčšina ľudí šliape do pedálov. I deti. Prameň Teplé Vltavy je symbolická studnička. Voda je sem privádzaná rúrkou. Stalo sa, že rúrka sa upchala a studnička vyschla. Bolo že to povyku, že Pepíkom vyschla ikona. Vltava teda nemá zrejmý prameň.

 

Na dne sú pohádzané mince. Žeby som si vylovil na parkovné?

 

Presviedčame baby na okruh vôkol Strážneho. Nechce sa im a rozdelíme sa. Žene to po pár metroch nedá a pošle ma pre decká. Volám staršej a vracajú sa s5. Trasa je dlhšia, no vedie nádherným lesom. Západná časť Šumavy je krajšia ako v okolí Lipna. Nečudo, že veľká väčšina naj zo Šumavy je práve v okolí Kvildy a Modravy. Ideme prevažne strážnou cestou popod vrch s "originálnym" menom Stráž. Pred 40 rokmi by sme sa tu veru nepromenádovali. Alebo len pod dohľadom pohraničníkov s vlčiakmi.

Šumava je nie len krásna príroda, ale i tichý svedok európskej studenej histórie. Na jej stopy narazíte pri každej prechádzke lesom. Koľko dedín bolo vysídlených a zničených kvôli imperialistickej hranici s Nemeckom? Koľko máp prepísaných? Koľko Kráľov Šumavy = pašerákov a prevádzačov jej vládlo?

Málokto napríklad vie, že okrem ropíkov si na Šumave postavil boľševik v 50.-tych rokoch minulého protiatómové kryty. Niekoľko tisíc.

Plne vyzbrojený a vystrojený ropík menom Honzík pri kempe Soumarský most.

Čudujem sa, že vojakom sa chcelo asfaltovať toľko ciest. Míňa nás autobus do Bučiny. Mal som pravdu, keď som hovoril, že o 17h ide do Kvildy. No zostávajú nám asi 2km, takže šliapeme po tvrdom asfalte ďalej. Na staršiu sadne motýľ očkáň červenopasý. Je ich na kvetoch plno. Sosá a Susá. Okolo pol šiestej sme v Kvilde. Páči sa mi to meno horskej dedinky. Kvilda znie ako nadávka. Málo známym faktom je, že osadu po vojne osídlila hŕstka Slovákov. Na večeru zakotvime na terase u Černého vlka. Okrem reštiky je to i hardcore penzión. Hostí však má. Objednáme si mäsové guľky s kapustou a staršia kurací rezeň s hranolkami. Kapusta bola chutná, údené v prepolených guľkách akési neochutené a suché. Cesto bolo skutočne zemiakové. Varili mladé babenky. Videli sme ich vypaľovať zobáky za lokálom. Ani tu neboli na hajzloch utierky. Len fukáre. Jedlo bolo lacné a dalo sa platiť kartou. 1078Kč, nechal som šušlavému čašníkovi 100kačenek dýško. Nepríjemne úzkou cestou do Horných Vltavic a cez Volary do Podlučí. Po ôsmej štrngáme kľúčom v zámku.

Pre husté lesy je nazývaná zelená strecha Európy.

 

 

Streda

 

V noci i ráno prší. Zápasím s vyberaním sprchy z držiaka. Doslova ju vytrhnem. Celý deň je pod oblakom, preto sa ráno ani neponáhľame. Vyrážame okolo pol jedenástej. V dome pribudli Škopčáci s nenásytnými deťmi. Vyhadzujeme po sebe odpadky. Nápojový lístok necháme na bare po vzore iných. Vyzerá, že každý deň, či večer ho tam treba nechať. A že podaktorí tých pivných čiarok na papieriku majú! Dračicu smerujem cez Frymburk a Větřní do známeho mestečka Český Krumlov. Už smerom tam sme šli v kolóne za dodávkou. Na prvom parkovisku pri nemocnici sa mi nepodarilo zaparkovať, hoci ukazoval 4 voľné miesta. Šiel som k športovému areálu, kde bolo dosť voľných miest. Akurát šikmé parkovanie, ktoré nie každý vodič zvláda. Nemyslím tým seba, ale iných borcov. Parkujeme vlastne pod hradom z jeho severnej strany. K Plášťovému mostu máme len cez ulicu. Začneme pod ním. Pozeráme na iný druh borcov zdolávajúcich na raftoch Vltavu. 

 

 

Pitoreskné stredoveké mestečko na meandri Vltavy dostalo meno z nemeckého "krumme Aue" (krivý luh).

  

Popri rieke prejdeme cez most dr. Beneše do starého mesta. Baby si dajú trdelník so zmrzlinou, drahá presíčko, pretože v penzióne je len kalná voda ako z Vltavy. Popri kostole k Myší díře a spodnými uličkami s5 na kamenný most k Červenej bráne. Za ňou je obora pre medvede. Sú súčasťou Krumlova od 16st. majú teda drahne rokov. Na svoj vek vyzerajú pomerne živo. Na nádvorí Dolného hradu s fontánkou sa rozhodneme ísť do veže. No bez kúpy lístka do hradného múzea to nejde. Tak si pozrieme sál pánov z Rožmberka, ktorý hrad predali v 16 st. Rudolfovi II. Ďalšie expozície sú rárohy Schwarcenbergov. Na konci je malé retro kino. A dvaja diváci v prednej lavici. Kúpil som si pohľadnice a malú brožúrku. Žene zostalo zo zatuchlín zle od žalúdka. Vonku na lavičke sa rozdýchava. Do veže bráni vstup turniket na lístky. Hore vedú úzke schody a nízky strop. Výhľady sú úžasné. Mestečko pod nami, vedľa plno Aziatov, ale aj Yankeeov. Babám sa na prehliadku hradu nechcelo, preto sme prešli nádvoriami a cez Plášťový most k záhradám. Z vojenského výcvikového obvodu Boletice sa ozýva streľba. Je západne od Krumlova na ceste do Prachatíc. Letohrádok Bellarie je pre rekonštrukciu otvorený len spontánne. Dnes nemáme šťastný deň. 

 

Barokové záhrady z polovice 17.st.

 

Najnavštevovanejšie divadlo s nebeským stropom v Čechách je určite Juhočeské divadlo s točitým hľadiskom. Vo svete sú dokopy iba 4 takéto hľadiská, Krumlovské je najstaršie. Vôkol sú v parku a záhrade jednotlivé kulisy pre scény. I tak vyzerá hľadisko ako dajaká polovičná tribúna na štadióne. Prvýkrát sa roztočilo v r.1958 ľudskou silou 40 vojakov. To diváci vtedy ani netušili. Kapacita sa v priebehu rokov zvýšila 10 násobne. Váhu ako plne naložené Jumbo podpiera 120 kolies. Momentálne sa hľadisko nachádza oproti letohrádku Bellarie, čo vadí majiteľom (niet sa čo diviť, veď marí dojem z unikátnej rokokovej stavby) a sú plány premiestniť ho na druhý koniec záhrady.

Krumlov má mnoho malebných uličiek podobných pražským. Ale už je cítiť z nich vplyv nemeckých architektov. Stredoveký pôdorys našťastie nedovolil rozvoj priemyslu alebo najnovšie nákupným centrám, či podobným kravinám. Drahej sa Krumlov páčil viac ako Praha. Podľa mňa i Praha má svoje jedinečné čaro. Na obed sme o5 v starom meste v Krumlovskom mlyne. Dám si výborný hovädzí guláš s karlovarskými knedlíkmi, drahá sviečkovú. Guláš mohol byť pikantný, ale inak nie je čo vytknúť. Mäsko sa len tak rozplývalo na jazyku a knedlíky boli kulinárskym špecifikom. Staršia si dala akési kura s hranolkami. Dýško som nechal v Eur, keďže mi nemali ako rozmeniť 2000 Kačenek. 

 

 

Po II.sv. vojne bolo pôvodné nemecké obyvateľstvo vyhnané a nahradené napr. aj Slovákmi, či Rumunmi.

  

Baby kúpili magnetky pre kamarátky. Zvláštne, že v obchode vedľa bol rozdiel na tie isté magnetky 20Kč. Pri kúpe viacerých peňaženka pocíti rozdiel. Drahá videla Krumlovské pivo, preto sa vyberieme k pivovaru. V r.2021 prešiel rekonštrukciou, ale chuti piva nepomohla. K "mání" je viacero prehliadok. Nás interesuje Varná, no v češtine je iba o 15h. Bez sprievodcu sa dovnútra nedostaneme. Akurát začína prehliadka v angličtine. Rozmýšľame, ale napokon kúpime len darčekové pivo pre rodinu. Na to ako zlatý mok propagujú, nechutí bohvieako a má aj divnú vôňu. Zvýši nám čas na múzeum mučenia. To je o5 v starom meste na námestí Svornosti, symbolicky pod miestnym úradom. Staršiu útrpné právo najviac bavilo. Pod zemou v pivniciach sú figuríny, ozývajú sa zvuky mučených, sťatých, upálených, nakoniec je hladomorňa. Len kúsok od námestia je ďalšie múzeum: zvláštnych a jedinečných drahokamov -Vltavínov. 

Druhý najväčší hradný komplex v Čechách sa len veľmi pomaly rekonštruuje.

 

Zelené telektity vznikli dopadom meteoritu kdesi v Bavorsku. Následný výtrysk vyvrhol zmes do diaľky 300km. Pred 14 melónmi rokov však nebola Šumava pohorie, ale rovná planina. Moldavity, ako sa tiež volajú (z nemčiny), majú vplyvom vody zvláštne jemné brázdy (tzv.skulptácia). Zvrásnenie a farba ich robí svetovým unikátom. Originál, hladký vltavín v tvare kvapky sa už ťažko nájde. Najväčší drahokam má 265g. Gram sa predáva za cca 40Eur.

Baby vyriešili akési hádanky a dostali pohľadnicu s balónikom. Drahokam by potešil viac. Pohľadnica poputovala do tašky mne samozrejme. Je pol šiestej a poberáme sa s5 k autu. Dnešnému dňu však nie je koniec, a preto ešte zastavujem vo Frymburku pri wellness hoteli. V jeho útrobách je okrem aquaparku aj expozícia Svet pod hladinou. V pár akváriách sú rybky z celého sveta. Niektoré bizár napr. zvláštny sumec alebo modrý rak, či upíry krab. Doposiaľ som videl iba malé pirane, ale vo Frymburku by som sa im pod zuby nechcel dostať. Zaujímavá je i expozícia žraločích zubov. Zopár hadov a jašterov a dva papagáje. Pripadá mi, že nejaký český podvodný vandrovník Lichtag-Loveček pochytal, čo živé aj mŕtve mu prišlo pod ruku a vo Frymburku to chce speňažiť. Vstupné je v cene večere pre štyroch. Parkomat nefunguje, preto musím platiť na recepcii. Posledná zastávka je v Lipne u Číňanca. Beriem poslednú Pálavu, nejaké čipsy a ďalšie nepotrebné blbosti. Pri večernom návrate nás takmer prešla Šumavská strela. Zdola (od Lipna) nie je dobre vidieť doprava na trať (počas povodní v septembri 2024 ju zaplavila voda). Naveľa vcelku dôjdeme na ubytko. Čapovanie piva je bez obťažovania automatu na mince. Využije to drahá i deti (kofolu). 

 

Interiéry hradu a záhradu spojuje monumentálny Plášťový most.

 

 

Štvrtok 

 

Pekný polooblačný deň sme využili na cyklovýlet v okolí vodnej nádrže. Lipno je cyklistický raj a je dobré si tátoša objednať aj dva dni dopredu. Dnes som si dal sýte raňajky v podobe praženice so slaninou a párkami. Vyrazili sme pomerne neskoro o pol jedenástej. Síce som akože poslal rezerváciu na bicykle, ale odpovede som sa nedočkal. Ako som sa dozvedel, objednať sa treba 24h vopred, nie 2h. Takto sme už elektrobicykle pre baby nedostali a museli zobrať, čo zostalo. Týpek nás odporučil konkurencii, ale ani tam nič. Neboli sme jediní, čo bažili po električkách. Chytajú ma nervy ako malého chlapca, dievčatá sa mi smejú. Od móla sme sa teda vrátili s5 k hoteli Lipno Lake rezort, poniže čoho je požičovňa. Pre drahú sa našiel iba pánsky bicykel veľkosti M. Stálo ma požičanie 1870 kačeniek aj s prilbami. Prvá jazda bola do ich pobočky spýtať sa na voľnú električku na zajtra. Niečo mali, no detské sa v podstate nerobia. Najmenšia je 18, niečo medzi S/M. Takže nič. Dôležitejšie však bolo, že si žena mohla vymeniť bicykel za dámsky. Neudrela si tak všetko, čo nechcela. Konečne sme vyrazili východným smerom po promenáde k hati. Šliapem pomaly, aby mi baby stačili. Držím sa až po hrádzu za jednou rodinkou. Na hrádzi si vyfotím Francisovu turbínu a pokračujeme na západ smerom k Frýdave. Chodník vedie pekným lesom kopírujúcim cestu. Pred Přední Výtoní je hniezdo zmijí a hneď za ním kemp. Super miesto pre stan. O pol jednej stojíme v reštaurácii Cyklo Depo. Dievčatá si dajú hranolčeky a Radler, ja iba malú kofolu. Kofola, ale napr. aj horalky, či Mitická celkom u našich západných susedov prerazili. Ale napr. komunistické arašidové chrumky nie. Cyklochodník sa spája s cestou pre autá, ale komunikácia nie je príliš rušná. Pár prevýšení a sme vo Frýdave. Kompa však príde až o 40min. Preto sa rozhodneme pokračovať ďalších asi 7km k ďalšej kompe. Po 3km však je šípka k ďalšiemu prievozu. Nie je ani na mape, preto nezastavujem. Stojíme chvíľu s rakúskymi dôchodcami pri Rakúskej zátoke. Hranica je hneď za vodou. Nespočetné množstvo riav a mokradí ako sa na Šumavu patrí.

Väčšina mestečka Dolní Vltavice skončila pod hladinou nádrže.

Lipno je najväčšia vodná nádrž v Čechách, preto má prezývku české more. Pod hladinou zmizlo desiatky obcí. Nemeckí obyvatelia boli "odsunutí", českí presídlení do panelákov v novej obci Lipno nad Vltavou. Aj v povodňovom roku 2002 zmizlo pod hladinou Vltavy pár domov. Priehrada si potrebovala odpustiť a rieka sa vyliala až za Prahu, kde dosiahla výšky takmer 8m.

Veľkým hitom lipenskej zimy býva najdlhšia korčuliarska magistrála na svete (11km) a nemožnosť platiť platobnou kartou celoročne.

Za rašeliniskami Kyselov odbáčame doprava ku kompe. Zrovna pristáva na brehu. Na nič nečaká a odpichuje sa po nalodení bicyklov od brehu. Nie je čas sa ani vyšťať. Doslova. Po krátkej plavbe pristávame v Dolných Vltaviciach. Cesta do Černé v Podšumaví začína hneď z ostra, do kopca. Takýchto kopčekov je na 5km trase viac. Mladšia všetko dáva bez tlačenia. Všetka česť. 

 

 

Cesta naprieč rašeliniskom Borková.

  

Bus nám ide až o 18h, takže času dosť. Pred vstupom do lesa, niekde na úrovni kríža, kde sa letí z kopca dolu, je odbočka na Frymburk. Dá sa tak skrátiť cesta a hlavne vyhnúť jednému kopcu. Do mestečka je ešte jedno stúpanie pred Milnou, ale potom sa cesta už len zvažuje až do Frymburku. My pokračujeme na Bližnú, okolo bývalých grafitových baní do Černej. Pred dedinkou je ešte posledný stupák. Aj tomu sa dá pp. vyhnúť cestou dole popri nádrži. Značená cyklotrasa však pokračuje po ceste. Čakám so staršou pri kameňolome na zbytok skupiny. Potom už len zídeme do Černé. Okolo ČOV sa dostaneme k autobusovej stanici. Bus pôjde vskutku okolo šiestej. Máme vyše 3h. Preto ideme na obed do reštaurácie Sen. Od odmeranej a chladnej čašníčky si všetci objednáme Cezar šalát. I tu má svoje kulinárske špecifiká a ingrediencie sú nakrájané na veľké kusy. A je v ňom slanina. Baby si za výkon zaslúžili aj cheesecake. 

 

Jeden zo zálivov nádrže - Malé Lipno.

  

Máme stále dosť času, preto sa vyberieme po hrádzi, ktorá oddeľuje Lipno od Malého Lipna. Okolo malých lili a skapatej ryby. Hodinu čakáme na zastávke busu. Ja sa prejdem po dedine, ak by motyka vystrelila pohľadnicu. Motyky niet. Spoj dosupí s 10 min. meškaním. Vodič má asistenta, ktorý naloží naše kolimahy na prívesný vozík a upúta remeňmi. Celkovo nás bus vyšiel na necelých 200Kč. A dalo sa platiť kartou. Nevídali. Vyzerá, že jedine v okolí Lipna n. Vltavou nie je vôľa. I tie hranolčeky vo Dolní Výtoni som platil kartou. Odovzdáme bicykle, nakúpime si v COOP mlsky a Dračica nás odvezie k Podlučí. Najazdili sme niečo vyše 30km. Mladé Kvildy bolia skôr zadky ako nohy.

 

Piatok

 

Lipno sme videli zhora na Plechom, aj spoza brehu na dvoch kolesách, no a dnes sme si ho pozreli po vode na výletnej lodi Adalbert Stifter. Loď nám odchádzala o desiatej, preto som baby naháňal, aby sme o pol desiatej vypadli. V prístavisku je parkovisko, kde sa vyberá parkovné 30Kč. Nemilo ma to prekvapkalo. Doobedňajšia plavba je predovšetkým pre deti. Počas plavby vystupuje kúzelník s pomocníkom a na záver plavby je diskotéka. Tancovali najmä fosils. Posádku tvorí kapitán a bocman. Potom sú pri bare dievčence čapujúce pivo, aperol a pre deti kofolu. Odlepili sme sa od brehu a popri soche Lipenskej panny sme plávali do Frymburku. Tam sme pribrali ďalších cestujúcich a s nimi sa nalodil aj český herec Jarda Nosek. Strávil som s ním na palube viac času v tieni hornej paluby, takže som si istý. Bol tam s priateľkou Ivetou a nejakými kamošmi, z ktorých jedna bola štíhla Slovenka. Ako som sa zjavil o5 na palube jeho kamoš poznamenal: " Á fotograf, bude zle." Ukľudnil som partiu slovami: " Poznám vás, ale prišiel som fotiť vodičku. Bez obáv." "Řešíme tady dětské masáže. Jestli dospělí masírujou děti nebo děti masírujou dospělí", napriahol rozhovor kamoš relatívne čerstvo zamilovanej hviezdy. Bulvár vraví, že 45-ročná hviezda filmu Účastníci zájezdu má polročného syna a na Lipne si užíva s novou babenkou. Aké sústo som mohol mať pre bulvár! 

 

Tu v minulom storočí bývala obec Kyselov. Zostali len rašeliniská.

  

Odlepili sme sa od móla mestečka Frymburk a plávali do Dolných Vltavíc, kde sme sa vyloďovali včera z kompy. Krásne polooblačné počasie prialo plavbe. Ako sme sa otočili všetci sa nahrnuli na zadnú palubu, kde sme sedeli. Nefukalo tam. Jeden týpek vyfotil snáď 1000 záberov. Mal dokonca dva foťáky. S miernym meškaním sme pridrbli o mólo v Lipne. Sadáme do Dračice a idem cez Vyšní Brod do neďalekého Rožmberka. Parkujem priamo v centre pri kostole sv. Mikuláša. Parkomat nevydáva žiadne prachy, preto idem do miestneho pivovaru, kde je info centrum, ale aj reštika. Tam mi čašníčka rozmení 20Kč na dve desiny. To mi stačí. Je pol jednej a polovica zájazdu je hladná. Zakotvime v reštike hotela Ruže. Nie som veľmi hladný, preto si objednám iba cestoviny s kuracím mäsom. Drahá mala skromné raňajky, preto si dá Pivovarský guláš. A zasa kulinárske špecifikum: knedlíky sú ochutené karí. Ja vyberám kúsky slaniny z taniera. Mladšia má hamburger s hranolčekmi, staršia bolonské špagety. Chuťovo priemer, porcie veľké. V lokáli sa zastavujú hlavne vodáci. Niektorí posilnení zelenou a pivom, či Tullamore whiskey. A do člnu si berú ďalšiu fľašku. Cez pereje sa im pôjde ľahko. Prejdem sa po brehu odkiaľ sú pekné vyhliadky na zámok. Potom prejdeme cez most so sochou sv. Jana Nepomuckého na chodník vedúci hore k hradu. Kúpime si dva vstupy: hlavný okruh a vežu Jakobínku. A čo čert nechcel stretáme v skupine prindišov z nášho mesta. Rodičov Peti R. z hádzanej. Aký je svet malý. Aké súkolia musia pracovať, aby sme sa na rožmberskom zámku s nimi stretli? Sprevádza nás mladý muž. Prechádzame malými komnatami predovšetkým Buquoycov, pánov hradu. Hrad je známejší Bielou paňou. 

 

Postavený v 14.st. ako zmenšenina krumlovského zámku.

 

Perchta, odsúdená k večnému blúdeniu po hrade, žila v stredoveku ako dcéra šľachtica v Krumlove, neskôr žena despotu a sadistu Jana z Lichtenjštejna. Väčšinu života bývala v moravskom Mikulove a neskôr vo Viedni, kde je i pochovaná. S rožmberským hradom nemá prakticky nič spoločné (dokonca ani majetkovo), ale nejaký snaživý mních si povedal, že jej nešťastný život stojí za strašenie po hrade. Neskôr prispel k rozšíreniu legendy i obraz z 19st. zo záhadným nápisom. Kto ho rozlúšti, vyslobodí Perchtu z prekliatia, ktoré na ňu uvalil jej manžel. Záhadológovia sa dodnes nevedia dohodnúť, kto vlastne máta v hrade. Či Perchta alebo konkurenčná Markéta z Hradce.

Väčšinou sú vystavené iba repliky obrazov, nábytku. Obraz Karola Bonaventuru na koni pri bitke na Bielej hore je nepodarený fejk. Už v 17st. existovali. Pri prvom pohľade je vidieť, že Praha je obkolesená morom. Maliar v nej nikdy nebol, tak si Prahu proste vymyslel. Karol sedí na koni, no bol zranený, takže riadil bitku z koča. A za hodinu v nudnej bitke vyhral. Bitka bola však len malou epizódou 30 ročnej vojny. Až v obrazárni majú zapožičaných pár obrazov z Národnej galérie. Socha slobody na mramorovom kabinete. Je to len dobre vyleštený kameň. Rytierska sála s replikami zbraní je posledná. Hrad ničím zvláštnym nezaujal. Ani sme si nestačili vybrať pohľadnice a už zvoláva štíhla dievčina v okuliaroch na vstup do veže. Valcová veža ako obrovská ceruzka je vysoká 38m. Je na území horného hradu, ktorý patrí pošte. V 50-tych rokoch posledný Buquoy zomrel vo väzení v Brne, kde bol odsúdený za germanizáciu Šumavy. Hrad si podelila v duchu boľševizmu pošta a štát. Od r.2019 horný hrad chátra. Nikto poriadne nevie, kedy bola vežička postavená a ani načo slúžila. Pp. ako špajza, či strážna veža. Pôvodný vchod je v 14m výške. Stúpame úzkym schodiskom z 19.st. Krátko stojíme na 4 poschodí, ale zaujímavejšie je posledné, piate. Je z neho vidieť niektoré pôvodné trámy podopierajúce drevenú vežičku. Sú v tvare ondrejského kríža. 

 

V kostole sv. Mikuláša je hrobka známeho šľachtica Karla Bonaventury.

 

Vežičku opravovali v 21.st dobrovoľníci stredovekým spôsobom. Vo vitrínke je funkčný model. Vedro z malou dvíhal kladkostroj podľa návrhu L.da Vinciho. V kolese stála asi 60kg žena a bežala v ňom ako škrečok v klietke. Zaujímavejšia časť bola vonku na ochodzi. Výhľad na mestečko zo 400 obyvateľmi, vodákov, lesy, či švajčiarsku chatu Buquyov. Šibeničný vrch s pozostatkami šibenice. Meander Vltavy. Mladšia čaká na 4. poschodí. Prišlo jej zle. Zídeme dolu a kúpime pre všetkých suveníry. Máme hodinu na ďalšiu prehliadku. Tentoraz si mamina príde na svoje. Zakotvíme v miestnom pivovare. Hodinu prečkáme na domácej malinovke. Po piatej si nás, skupinku 14 ľudí (rodinka z Amsterdamu, Slováci na splave a my), zavolá čašník. Robí sprievodcu v podzemí pivovaru. Tak som sa dozvedel, aké 3 suroviny treba na pivo: jačmeň, chmeľ a vodu. Ako sa to všetko varí. Ako sa robí ochutené pivo, malinové. Čo je APA a tankové pivo, niečo o histórii. Obnovený pivovar má presne rok. Majiteľ má všetky rekreačné zariadenia v meste. Rekonštrukcia pivovaru ho stála vyše 200 miliónov. V poslednej miestnosti sa buduje pálenica. Chce tam robiť všetko od Whiskey po rum. So sládkom - veľa šťastia. Ochutnávka pivá bola vonku na terase, ktorú za tri dni zbúchali Ukrajinci. 4 druhy piva v asi 2dl pohároch. 11, 12, craft 13 a Malinove 15. 11 podľa drahej nemala výraznú chuť. Pritom je načapovanejšie. K pivu a vlastne aj ako večeru sme si objednali cibuľové krúžky a domáce čipsy. Pre ťažkých ochutnávačov bola pristavená kára. V obchode sme ešte nakúpili pivo pre rodinu a seba. Poslednou zastávkou bola Čertova stena za Vyšším Brodem. Nestihol som odbočku pre autá, preto som sa vteperil do úzkej cesty pre bicykle. Jarisa je však malá, nie je problém. V zapadajúcom slnku sme si spravili pár záberov a šli do blízkeho Podlučí. Večer bol chabý pokus o hranie tenisu.

 

Mohutné žulové skalné útvary tzv. tory tvoria vrchol Čertovej steny.

  

Sobota

 

Zamračený deň a je vlastne už čas sa vrátiť. Decká s frflaním príjmu navštíviť cestou domov mesto Linz. A veru lineckých lepeňákov sme aj doniesli málo. Po sladkých raňajkách som vyplatil sekeru na bare, čo bolo asi 520 korún, nechal som majiteľovi 550, drahá pohádzala veci do kufra a batohov a o 10h sme vypadli. Tankujem benzín v Louči a potom pokračujem cez Studánku, po ceste B126 na Linz. V Bad Leonfeldene zakufrujem a nechtiac sa prejdeme centrom. Cesta ide viac menej z kopca až k tretiemu najväčšiemu rakúskemu mestu. Na jednej strane história, na druhej strane diaľnice hnusná chemička a oceliareň (je možnosť ju navštíviť a vidieť výrobu ocele). Snažím sa nájsť parkovanie , čo najbližšie k centru. Napokon skončím pri radnici. Cez víkend je tam parkovanie za Eur/h do poludnia a keďže je pol dvanástej, platím len čosi vyše 1Eur. Centrum je len cez Dunaj. Voda v širokej rieke je šedá, či taká kalne modrá. Na hlavnom námestí sa zrovna konajú blšie trhy. Linec ako taký nejak neupúta. Starobylé uličky, kaviarničky plné ľudí, ruch veľkomesta. Niečo medzi Bratislavou a Viedňou. Stačí raz vidieť. Baby som viedol po Landstrasse ku katedrále Panny Márie. 

 

Stavala sa vyše 60 rokov iba z milodarov.

 

Je väčšia ako dóm sv. Štefana vo Viedni, ale o 2m nižšia. Prečo? Lebo Viedeň. Katedrála oslavuje tento rok 100 rokov. Preto je taká zachovalá. Mala poňať všetkých 20tis. obyvateľov Linzu (v 21.st je ich už 10-násobne viac). Po zničení sochy panenky Márie v júli 2024 bola na kazateľnici inštalovaná ďalšia ohyzdnosť hraničiaca s vandalizmom- 5 ružových hadíc. Až do konca augusta sa v nich ozývajú zvuky ohrozených druhov zvierat, padajúcich stromov, ale napr. aj mená utečencov, ktorí zahynuli v r. 2024 pri úteku do Európy. Projekt Call me mama od K. Struber je dosť svojrázny. Aj vonkajšok gotickej katedrály zohyzďuje ďalšia stavba - ako modrina na oku prilepená kaviareň.

Na botanickú záhradu dievčatá nenalákam, preto sa obraciame s5 uličkami k výrobni lineckej torty. Zoberieme jednu kilovú a dve menšie. Na obed sa stavíme v Mac Donalds na Taubenmarkt. Ani tu ma jedlo akosi neoslovilo. Čudná omáčka a ešte mi wrap aj pretrhli, lebo ho 2x motali. Centrum sa poobede uzatvára, lebo sa chystá Streetart festival. Poberáme sa k autu. Rovnakou cestou sa napojím s jedným kufrom na diaľnicu. S jednou cikpauzou za Viedňou dofrčíme pred šiestou k babke. Naše dievčatá chcú byť so sesternicami a morčaťom. 

Hrad Linz zo 17st.  premenený na lokálne múzeum.

 

Malá Fatra s Bobom

   Po dvoch rokoch básnenia o hrebeni Malej Fatry som v jednu májovú sobotu vyrazil prvým ranným vlakom do Trenčína. Fatra je pochopiteľne ďalej, ale železnice z nášho zapadákova končia každú druhú hodinu v Matúšovom meste. U nás ma prekvapil bývalý kolega Martin, prezývaný Sirka, ktorý z vlaku vystúpil. Čo robil o 6h ráno na stanici netuším. V Trenčíne sa ku mne pripojil kolega Boris, prezývaný Bobo. Videl som ho klaunovsky utekať v širokých nohaviciach kúpiť si lístok, a potom sa mi stratil. Volá mi, na akej som pozícii. "Vľavo od podchodu", odpovedám a čakám kým sa vynorí. Sadneme do expresu na Žilinu a jucháme slnkom zaliatym ránom na sever. Za Púchovom spomalíme. V Žiline máme necelú polhodinku na prestup, takže malé meškanie nevadí. No pred nami asi ide na koľajach slimák a vlečieme sa až do Žiliny. Meškanie narastie na vyše 15min., čo už ma začína znepokojovať ako iglu na Sahare. V Považskej nastúpia skauti, či kto, smerujúci do Popradu a vyženú nás z kupé. Rezervovali si celý 8. vagón. Už v Trenčíne som hovoril Bobovi, že máme si sadnúť do otvoreného vozňa. Zostali sme teda stáť v chodbičke. Žilinská stanica je momentálne oklieštená kvôli rekonštrukcii. Aj bus stanica sa prerába a z jednej strany je dočasne obohnaná plotom. Aspoň na príslušnom nástupišti je na zemi napísané "Terchová". Prejdeme na autobusovú stanicu akurvát, keď prichádza bus. Pýtam sa pani predo mnou, či sme sa správne zaradili na koniec radu. Otočí a v momente ma myklo, lebo neviem, či sa bavím s chlapom alebo ženou. Hormóny sa v menopauze s ňou kruto pohrali a je zarastená ako drevorubač. Hoci v dnešnej dobe gendrovej rôznorodosti by vedela z nevýhody vyťažiť mnoho. Čosi zamumlala a usmiala sa. Do Ťarchavej ide viac menej plný autobus. Takmer hodinu sa trmácame po dedinkách a stojíme pri každom väčšom strome, či moste. Doslova. Kdesi na odbočke na Lysicu, pri kempe, pri skalách. Od centra Ťarchavej je bus plný až do Vrátnej. Keďže na Rozsutec je chodník zatvorený, všetci sa trepú na hrebeň. Postavíme sa do rady pri kase na lanovku. Bobo si odbehne po kávu, ja kúpim obom lístky. Za šialených 20Eur/osoba. Iba hore. Spiatočný je o 1 Eur drahší. Majú to spočítané, lebo väčšina ľudí sa nevracia dolu. 

Prvá časť hrebeňovky so sedlom Priehyb a Stratencom.

    Bobo musí do seba vmžiku naliať horúcu kávu, lebo lanovka ide iba každú hodinu. Nerozumiem tejto teórii, ako je myslená "každá celá hodina". Pokiaľ budú ľudia? Pri bufete sedia dvaja už "v náladičke" a rozhodujú sa kam pôjdu. Predpokladám, že skončia maximálne na chate pod Chlebom alebo možno ani nevyjdú lanovkou hore. Pri turistike rýchlejším spaľovaním aj rýchlejšie človek vytriezvie. No tým skôr sa dostaví opička. A vtedy sa ide veľmi ťažko. Telo hľadá len odpočinok a potrebuje veľa tekutín. Nechcel by som to zažiť. V 8 miestnej lanovke sedíme ešte s jedným českým turistom. Nikto ďalší nechcel pristúpiť. Hore si dám banán, Bobo vytiahne prasknutý kelímok s nejakou kašou a zje ju. Hodíme na hrb batohy a vyrážame. Ráno som sa nevedel zbaliť a trepem zo sebou kopec zbytočností. Dve bundy, mikinu, baterku. Jak na viacdňový trek. Nenastúpime hneď na hrebeň, ale urobíme si hodinovú zachádzku na chatu pod Chlebom. Totiž, iritovala ma kamera nad chatou, ktorú vídavam po celý rok na panoráme. Konečne som mohol zamávať do objektívu. 

Viackrát vyhorela. Súčasná chata je na mieste bývalej hospodárskej budovy.

    Prekvapkala ma kaďa s tečúcou vodou. Sú otužilci, ktorí sa v nej reálne kúpu. Chatár alebo prevádzkar mi pripadal akýsi odmeraný až nepríjemný. Snáď preto, že som si kúpil iba pohľadnicu za 2Eur? A nič viac? Dlho sme sa v pekne zrekonštruovanej chate nezdržiavali a vyrazili hore s5 do Snilovského sedla. Odtiaľ sme sa pripojili k ďalším turistom idúcim po hrane Veľkého Kriváňa. Väčšina šliapala na vrchol, ale s Bobom som odbočku vynechal a kráčame stále po hrebeni. Pri hríbiku sa nám odkryje výhľad na trasu, ktorá nás čaká. Aj to len časť. Malý Kriváň zakrýva druhú polovicu chodníka. Fúka severný vietor, preto vyťahujem bundu. No počas turistiky stíchne a idem len v tričku. Bobo si zabudol klobúk a horské slnko mu sfarbí tvár do červena ako prasiatku. Pod Koniarkami je prameň potoka Studenec, kde si dve babenky varia raňajky. Bobovi prídu divné, mne pripadajú ťažké pohoďáčky. Možno dakde blízko bivakovali. Čaká nás tiahle stúpanie na Malý Kriváň. Tasím paličky. Kde tu sa objavia snehové polia. Okolo poludnia sme pri kamennom obelisku. Mrakov pribúda viac ako slnka. Len kde tu na pár sekúnd osvieti Fatru. Vrchol pripomína Babiu horu, ktorá je odtiaľto pekne vidieť. Spočiatku jej neviem prísť na meno. V hlave mi hučí len poľský Diablak. Musím si na pomoc zavolať mapu v telefóne. 

Kamenná tvár Malého Kriváňa.

    Výhľady sú úchvatné. Prechod hrebeňa je proste úžasný. V diaľke je vidieť tatranský Kriváň, hrebeň Nízkych Tatier, či hrebeň Veľkej a Malej Fatry. Ikonický Fatranský Kľak je snáď vidieť odvšadiaľ. V doline je Žilina, z druhej strany Martin. A nad hlavou sa objavujú vetrone. Len o pár hodín neskôr sa zrúti jeden pri pristávaní v Martine a pochová v troskách pilota. Pod múrikom sa naobedujeme a schádzame dolu. Mám len nízke topánky a na snehovom poli ma schladí kúsok ľadovej špiny. I kamienok sa zatúla do ľavej nástupovky a v sedle Priehyb sa ho zbavujem. Stúpame na Stratenec, keď mi volá drahá. I ona je na horách neďaleko odo mňa na hrebeni Veľkej Fatry. A podobne ako ja ide s kolegami. Symbolicky si zamávame. Deti sú u babky a opekajú si pod hradom Tematín. Vychutnávam si okolité ticho. Len sem tam bzučiaci roj múch. Ako malá elektrocentrála. Hory sú pre mňa skvelý relax a vyvetranie hlavy. I bicykel sa v posledných rokoch o5 pre mňa stal prostriedok ako získať prázdnu hlavu. Preto topánky striedam s kolesami. Od sedla Vráta sú mi paličky zbytočné a zavadzajú mi. Na Biele skaly sa treba liepať po štyroch. Bobovi sem tam vezmem paličky, ale potom si ich schová. Mne sa nechce a nejako počas chôdze zápasím so svojimi. Biele skaly, prezývané i ťavie chrbty, lebo z diaľky sa vskutku podobajú na dva hrby, je zaujímavejšia časť prechodu a po kráčaní trávnatým hrebeňom prináša zmenu. 

Druhá časť hrebeňovky s ťavými hrbmi a Suchým.

    Nepeknú zmenu tiež prináša pohľad na zničené stromy pod vrchom Soliská a Čierťaž. Lykožrút alebo nejaká huba ukončil ich pozemskú púť. Oproti stále prúdia turisti, hlavne z Poľska. Sem tam Česi, no Slovákov poskromne. Sme lenivý národ opilcov? Videl som to dole pri bufete. Ktovie, kde tí dvaja skončili. Aj psíkov je hádam viac ako Slovákov. S Bobom ešte nekončíme a stúpame na posledný vrchol Krivánskej Fatry- Suchý. Zdá sa, že sme už hore, ale nasleduje ešte jedno stúpanie kosodrevinou, kým uvidím dvojkríž. Ďalej je mi cesta známa. I výhľady. Binokulár som celú cestu nevytiahol. Dnes sa mi jednoducho páči výhľady, ako ich vidím. A viem, že ma čaká prudké klesanie. Po odchode skupinky Slovákov a Poliakov začíname schádzať. Po minúte ich dobehnem a terigám sa za nimi do polky kopca, kým sa mi ich podarí obehnúť. Za rýchlejší zostup platím na druhý deň svalovicou. Teším sa na kofolu na chate, preto tak ženiem. Bobo má problém schádzať od zranenia členku (tiež v Malej Fatre), ako som si všimol, ale pridá aj on. Míňame rodinku pod Suchým, ktorí ešte netušia, čo ich čaká. Chalani fungujú na rovnakom princípe, ako kedysi naše baby. Stále niečo žuvať.

Rovnaký pohľad, ale zo spodu.

   Nad chatou sa pasú kozy. Posledný pohľad na Malú Fatru a po lyžiarskom svahu schádzame dolu. Bobo si dá šošovicovú polievku a pivo, ja makovú štrúdľu bez šľahačky a kofolu. Oproti sedia vyslúžilé sliepky a fotia sa s cigaretami v hube. Rovno si mohli do náručia vziať zo zeme kotkodákajúce príbuzné. Pokračujú hore, ale nemyslím, že ďaleko dôjdu. Otravujú ma žobrajúce mačky a podo mnou sa usalaší pes. Keď domáca dvojica nepochodila, išla o stôl ďalej, kde si dával obed nejaký týpek. Ten ich rovno zaháňal z lavice na drevenú podlahu. Šošovicová polievka nebola ako do maminy alebo na chate pod Chlebom, ale Bobovi sa dal jesť aj iný recept. Po mojej minulej skúsenosti s touto polievkou som ju druhýkrát neskúšal. Okolo pol štvrtej dvíhame zadky. Čaká nás posledný úsek do Nezbudskej Lúčky. Za Plešelom strmo klesáme a stretáme cyklistu. Tak to by som si netrúfol. Že je trasa skutočne nebezpečná sa presvedčíte na stránke Horských záchranárov, kde hádam nie je dňa, kedy by neratovali cyklistu v okolí chaty. Predtým, než sme v doline Hradského potoka sa kocháme nádhernou scenériou Domašínskeho meandra. Vadí akurát neprestajný hluk áut na rušnej ceste. Snáď budúci rok stíchne, keď sa otvorí tunel Višňové. 

Hoci voda je živel, v Malej Fatre si neporadila s vrchom Domašín a obteká ho.

    Bobo počuje vodopád, ale to iba vlak prechádza cez most ponad Váh. Do Nezbudskej Lúčky dôjdeme asi 20min. pred odchodom vlaku. Stihneme ešte kofolu. A jeden týpek aj celú veľkú pizzu. Iba jeden kus mu zostal, ktorý dožuje na nástupišti. Bobo si kúpi lístok. Vravím mu, že nech nastaví na svojom telefóne HotSpot. Nič. Čumíme do aparátu, ale netušíme, ako ho spojazdniť. Prehrmí Pendolíno do Prahy a po pár minútach vidíme zľava prichádzať vlak, keď v tom priamo cez  koľaje si to šinie babka bez pudu sebazáchovy v ruke s veľkou kabelou. Rušňovodič zatiahne rýchlobrzdu, len iskry lietajú spod vlaku a schová si i zberač. Baba musela vlak vidieť, veď je tam 300m rovinka. Dnes to nesmrteľná babka stihla, vlak zastavil 20m od nej. A 20m od nej je tiež cintorín, kde veľa nechýbalo a skončila by namiesto v Žiline na ňom. Rušňovodič sa otriasol, nahodil stroj a došmochtal sa na stanicu. Potom sme už pokračovali do Žiliny. U sprievodcu som si kúpil lístok. Vypleštil som na neho okále, keď som sa dozvedel, kde sa kupuje lístok v Nezbudskej Lúčke. "Čo mali v Strečne zatvorené?, pýta sa. "Tam majú už roky, veď sú tam mreže", odpovedám. "Lístok sa kupuje v krčme, z druhej strany", vraví mi so smiechom. Ale lístok mi predal bez prirážky. Na čerstvo natretom moste sme videli odloženú drôtenú kefu na hrdzu. Čo pri kefovaní sa týpek zje.al do Váhu a ostala po ňom iba kefa? V Žiline čakáme na polonástupišti na vlak z Košíc. Príde s minútovým meškaním. Bobo si sadne na rezervované miesto a babenka ho vypoklonkuje vedľa. Volám babám domov. Na prechádzke k hradu Tematín ich zastihla búrka a komplet premokli. Evidentne si vedúci výpravy nepozrel počasie a cukor. Poklesla mu nebezpečne hladina. Mal šťastie, že šli okolo nich iní turisti a podali mu tatranku. Vedel som, že  hlásili u nás poobede búrky, ale nebudem o piatej ráno budiť baby, aby si zbalili pršiplášť. My sme mali super počko, možno tých mrakov mohlo byť o 20% menej. I to som vedel, že obloha nad nami bude asi oblačná, ale napriek vajataniu som napokon dal turistike zelenú. A neľutujem. No a Bobo? Chodil ako batoľa na druhý deň, čo ho nohy boleli. A neskôr dal aj druhú časť hrebeňa Chleb-Rozsutec.

 

Cyklohaluzice VI

   

    Neubehol ani týždeň bicyklovania v okolí Myjavy a o5 sa vraciam na kopanice, tentoraz vôkol rodného kraja Štefánika. Do Vrbového juchám po rušnej ceste, cyklochodník však napreduje a už sú odstránené takmer všetky koľaje. Za Vrbovým nasleduje prvé stúpanie, nie je to však nič hrozné. Vidím nalietavať malé lietadlo na letisko Krakovany. Občas sem nejaký stroj zavíta. Zveziem sa dolu do Prašníka. Ožíva aj arabská rezidencia, príslušník hizbaláh-u zrovna kosí trávu.
Do Podkylavy vedie cesta dolinou Podkylavského potoka s miernymi prevýšeniami. Za odbočkou k osade Mosnákovci začína seriózny stupák. Zosadám z Treku a tlačím ho do kopca. Obieha ma babka na električke. Dobieham ju pred Košariskami u Martinkovcov, ale o5 ma necháva za sebou v malom stúpaní. V Štefánikovom rodisku začína cyklochodník až do Brezovej. 6km ide prakticky dolu kopcom. Nečakane ma zastavia spadnuté stromy. 

Musím kolimahu preniesť. Obchádzam priehradu a za ňou som prakticky v Brezovej. 

Priehrada bola zrekonštruovaná v r.2021, no kúpať sa v nej neodporúča.

    Predbieha ma fanúšik FC Bradlan s foto výbavou. 8. liga pokračuje ďalším kolom proti Chvojnici.  Na pumpe grilujú zelení mužíčkovia. Prejdem za trať a odbočujem doprava k Štverníku. Za ním je o5 dlhé stúpanie až k Zuštíkom. Na križovatke sa dávam na poľnú cestu k rozhľadni Lipovec. Pod ňou je zaparkované auto a šofér ipt trúbi. Romantiku kamennej rozhľadne kazí ďalší týpeček s veľkou retiazkou na krku, ktorý zaparkoval priamo pod ňou. Hlasno vzdychnem, ale čo sa budem rozčuľovať. Niekto proste musí vytrepať smrada kvôli opekaniu až pod rozhľadňu, i keď je 300m nižšie parkovisko. Výhľady sú z nej skvelé. Pekne je vidieť Bradlo, či na opačnej strane mesto Senicu. Hľadím na kopec, ktorý budem musieť ešte prekonať. V diaľke sa črtá rovina Záhoria až k rakúskemu veternému zázraku. 

Nevysoká rozhľadňa na vrchu Lipovec je od r.2013.

    Na kolimahe zídem dolu do osady Rehúšovci. Na jej hornom konci je súkromné múzeum roľníctva. Počujem nejaký hluk z domu, preto zaklopem na dvere. Mladá žena mi otvorí dvere do murovanej stodoly, kde sú zaprášené exponáty. Výklad vraj vie podať iba jej otec Paľo Repta, t.č. neprítomný. Zdržím sa v expozícii nejakých 5 min., uchmatnem letáčik a rútim sa dolu do Prietrže. 

Múzeum vzniklo v r.2009 v bývalom kravíne.

     V časti Dolné Paseky majú stretnutie koníčkari z okolitých osád. Pokračujem okolo vodnej nádrže do centra obce. Myjava je dostupná odvšade. I tu je odbočka. Ja však idem doľava na Senicu. Za obcou začína 12% stúpanie. O5 z časti tlačím bicykel a v závere stúpania šliapem. To som už na kopaničiarskej magistrále. Do Senice vletím rýchlosťou 55km/h. Ukáže mi to stacionárny radar. Po ľavej strane sú nejaké vysoké veže, pp. vodárenské. Zastavujem sa pri parku a pozriem do navigácie. Rozhodnem sa ísť v tieni stromov, poblíž je kaštieľ. Chvíľu sa motám po parku, kým nájdem kaštieľ. No je obohnaný lešením. Pokračujem na námestie Oslobodenia. 

Po rekonštrukcii v r.2011 pribudla na námestí aj fontánka.

    TIC z nepochopiteľných dôvodov zatvorené. Nerozumiem, prečo je otvorené iba v týždni. Ošúpem si banán a požijem jeden pagáč. Do Kútov je 28km. Sú takmer štyri hodiny, vlak o piatej nestihnem tak či tak. Ďalší ide až o dve hodiny. Aspoň budem mať čas na baziliku v Šaštíne. Vydávam sa preto po hlavnej ceste č.500 na juh. Za Senicou je nejaký cyklochodník, ale netuším kam vedie. Neskôr sa dozviem, že sa dá pohodlne po asfaltovom chodníku dostať až do Čárov. Ja dnes idem priamočiaro cez Dojč do Šaštína. Pomerne rušná cesta inak peknou prírodou Záhoria. Popri ceste je mnoho krížov zasvätených patrónke Slovenska. A tiež pomníčkov po nehodách. Na pumpe sa pýtam o pohľadnicu, ale odporúčajú ma k bazilike. Krátko po piatej prídem k nej. 

Jediné zachované fresky v takomto veľkom rozsahu sú v šaštínskej bazilike.

    Info obchodík zavretý, vraj odišli pred chvíľou. Zoberiem si len letáčik, prejdem sa vnútrom a pokračujem po cyklochodníku k Čárom. Lepšia alternatíva by bola ísť popri rybníku na Kuklov. Jednak je z cesty pekný výhľad na baziliku, a potom nemusím absolvovať tristnú cestu Čárskym lesom. 

Ktosi dostal skvelý nápad vysypať piesok na lesnú cestu. 

    S pi.ovaním a šmýkaním sa konečne vymotám z lesa a o5 pokračujem zvyšných pár kilometrov do Kútov. Pani pri pokladni mi nanútila miestenku pre bicykel, čo sa ukázalo ako absolútna zbytočnosť. Ešte aj sprievodkyňa mi to potvrdila. Pokladníčka v Kútoch by mala byť zamestnankyňa mesiaca. Mám ešte hodinu čas do odchodu vlaku. Sadnem si k veľkej kofole a dojem pagáče. Volám domov, že prídem o deviatej. Snažím sa vytvoriť príbeh na fasabuku z dneška, no dostupná je iba ak je vlak na stanici. Príchodom medzinárodného rýchlika sa na stanici objavia policajti so sapíkmi.

Viac ako storočná vodárenská veža je dominantou dôležitej križovatky v Kútoch.

     Veľké prekvapenie je príchod Šukafóna do Senice. Tri bicykle nejako natlačíme do malinkého vozňa a supíme do Senice. Cestujem zo starším párom, ktorý mi poskytne zopár info ohľadom cyklotrás na Záhorí. V Senici preskočím do novej súpravy a ťaháme do Trnavy. Malé Karpaty preklenieme tunelom pod Bukovou. V Smoleniciach čakáme na vlak z Trnavy. Naberieme meškanie viac ako 5min. Dlhú cestu "spríjemňuje" spievajúci týpek. Pa a Pi, Gumkáči a nakoniec Team: Jeden kabát.... Mešká i rýchlik z Blavy. Ako idem trnavským podchodom dosupí na nástupište. Takže stíham len tak tak. 

    Pekná a nenáročná trasa je severná časť Ponitrianskej magistrály z Topoľčian do Bojníc. Nad naším krajom hrmeli búrky, ale za kopcami bolo krásne, polooblačné počasie. Nahovoril som aj drahú, poobede sme naložili kolimahy do Sopla a vybrali sa za kopečky. Vlakom by trvala cesta k Žochárom dvakrát dlhšie. V Topoľčanoch sme sa pred jazdou posilnili sladkými koláčmi a mohli šliapať. Topoľčanmi nás vedie cyklochodník, ktorý však končí zakrátko pri firme Pankl. Kúsok do Práznoviec prejdeme po rušnej ceste prvej triedy. Šliapeme na východ do časti Bošan - Baštína. Popri rieke Nitra je trávnatá hrádza, preto volíme normálnu cestu až do Partizánskeho. Prestávku si urobíme po 13km v dedinke Brodzany. Pekne zrekonštruované múzeum A. S. Puškina je už zatvorené. V sobotu je otvorené iba do 14h. Vidím nejakú babu chodiť von a dnu z kaštieľa, ale veľmi "milo" mi vysvetlí, že naozaj je otvorené len do druhej. Pohľadnicu ani nemám odvahu si pýtať. Nechápem prečo je otvorené cez víkendy v takýchto hlúpych časoch (10h-14h). 

Kaštiel v Brodzanoch Puškin nikdy nenavštívil. Žila v ňom jeho švagriná.

    Drahá má ešte od kolegyne tip na romantickú zrúcaninu nad obcou. Preto pod lesom odstavíme kostitrasy a pešo vystúpame na kopec Hôrka. Medzi stromami je kaplnka a hrobka šľachtického rodu Freisenhof (príbuzní ruského básnika Puškina). Švagriná A.S.Puškina si priniesla životný štýl z Petrohradu, čo je vidieť v interiéri kaštieľa. Nad kaplnkou a hrobkou je postavený letohrádok Babylon na spôsob Janova hradu v Ledniciach. 

Excentrická Natália Oldenburgová si postavila letné sídlo začiatkom 20st. 

    Pokračujeme kúsok do Partizánskeho, kde sa za riekou Nitra napojíme na nový cyklochodník (začína pri letisku). Novou lávkou, na sútoku Nitrice a Nitry ideme obchvatom mesta cez štvrť Šípok. Za železnicou a hlavnou cestou popri nemocnici spravovanej Pentou. Odbočíme doprava k obci Malé Kršteňany. 

Rieka Nitra tvorí predel medzi Partizánskym a Malými Uhercami.

    Mrknem do navigácie, aby sme nestratili smer. Cesta dedinkou sa vlní až po kameňolom. Veľké tabule zákaz vstupu ignorujeme. Nie sme sami, oproti stretávame dosť cyklistov. Je víkend a v kameňolome je ticho. Ani si nemyslím, že sa doslova pretrhnú skaly od roboty i v týždni. Veľa techniky odstavenej v lome nie je. 

Lom v Malých Kršťenanoch ukrajuje z Veľkého vrchu (456m n.m.).

    Obídeme Veľký vrch a na jeho severovýchodnom úbočí je ďalší lom. Cez ten však nejdeme a odbočíme na kilometrovú lesnú cestu plnú kaluží do Chalmovej. Vyjdeme z lesa a cítime zápach hydiny, po pravej strane je nová (1994) veľká slepačáreň. Najväčšia na Slovensku. Zamestnanci sa po areáli pohybujú na golfových vozíkoch. V kostole oproti farme je zrovna svadba a za plotom sa potuluje čínske prasa. Dedinská idylka. V parku je kaštieľ, kde je vstup zakázaný, ale dnes si zo zákazov ťažkú hlavu nerobíme. 

Jediný trvalo obývateľný kaštieľ na Hornej Nitreje v Chalmovej.

    V útrobách neveľkého klasistického kaštieľa zo 17.st je momentálne polepšovňa, moderne povedané reedukačné centrum. Jeho obyvateľov sme cestou k termálnemu kúpalisku i stretli. Prevažne tmavšej pleti. Netušil som, že v takom zapadákove pod vrchom Lubín je kúpalisko. Prevláda v ňom ťažký socík. Ubytovanie v unimobunkách, niektoré akože vynovené. Cez to všetko vo väčšine boli ľudia. V kempe dokonca Pepíci. Ako vyčmuchali túto dieru netuším. Ale oni majú nos na hlavně levně miesta. Na vyhliadkovú vežu na Lubíne je to vyše polhodiny, preto výstup vzdávame a obídeme, hľadajúc cestu von z areálu. Popri teplovode a halde popola z elektrárne Nováky prejdeme do Zemianskych Kostolian. Na vrchu plochého kopca vysokého viac ako činžiak má vyrásť slnečná elektráreň. 

V máji 1965 sa popolčeková hrádza pretrhla a spôsobila veľkú tragédiu v obci.

    V Kostoľanoch prejdeme na druhú stranu Nitry a drncáme asi 3km po panelke. Tá končí až v Novákoch. 

Záhradky a ohrada s koňmi pred Novákmi.

    V meste sa napojíme na Ponitriansku magistrálu (opustili sme ju na konci Partizánskeho). Magistrála totiž pokračuje popri hlavnej ceste a za Kamencom pod Vtáčnikom  sa dáva do kopcov. Cesta na opačnej strane Hornonitrianskej kotliny je lepšia a kratšia. Od Novák pokračujeme popod lesom pri vojenských skladoch s Karosou 735C do dedinky Opatovce nad Nitrou. Pred ňou je sútok Handlovky a Nitry. Vidím štartujúcu Cesnu z Prievidzského letiska, takže sme blízko. V Opatovciach zahneme doľava a vzápätí sme v Bojniciach. Míňame odbočku do kúpeľov. Pýtam sa, či pôjdeme hore k zámku, ale kopec ju odradí. Preto ideme na kruháč, kde sa rozhodneme predsa len ísť do Bojníc. 

Tu sa inžinieri vyzúrili.

    Máme ešte hodinu do odchodu vlaku, preto nejakú zmrzlinu stihneme. Napokon skončíme v Panskom pivovare. Ja len kofolku, žena ochutná 11° Sokola. Aj do batohov vložíme dve fľaše piva Krkavca a Radku. Spustíme sa prievidzskou cestou do okresného mesta na stanicu. Rýchlik Bojnice už čaká na nástupišti. Rýchlik, no stojí pri každom kríku. Takmer hodinu trvá cesta do Topoľčian. Pomaly ako na bicykli. Vozeň plný Ukrajiniek. Žochári nás privítajú dažďom. Ešte sa len spúšťa, takže stihneme naložiť Treky do auta. Cestou prší až po Nemčice. Za nimi nehoda, keď sa auto vykotilo do priekopy. Vodič šiel do zákruty asi príliš rýchlo. Navyše mokrá vozovka. Nad Marhátom je tmavý mrak, v okolí Havrana sa parí z cesty, no domov sme prišli našťastie po daždi.

    No dažďu som sa nevyhol pri vyše 100km cykloturistike do Serede a Trnavy. Predpoveď nehlásila žiadny dážď iba oblačnú oblohu. Preto si hovorím: "To je taký muzeálny čas." Krátko po obede (deti šli svokre) som osedlal Trek a vydal sa južným smerom. Ako inak proti vetru. Ale nie extrémnemu. Cestu do Hlohovca poznám ako svoje deravé Skechery, preto ani nezastavujem. Volím trasu po riadnej ceste a nie po hrádzi, aby som bol rýchlejší. V Sokolovciach je nejaký rýchlostný maratón (memoriál Miloša Geža). V Hlohovci odbočím ku zámockému parku a tlačím kolimahu do kopca ku zámku, či kaštieľu, jednoducho objekt. Posledné metre vyšliapem. 

Rekonštrukcia prebieha pod taktovkou vlastníka - mesta Hlohovec.

    Objekt z 11. storočia je otvorený, čo som teda netušil. Mal som za to, že je v ňom polepšovňa. Mesto sa oň stará, i keď jedna nezreštaurovaná stena pôsobí ako päsť na oko. Prezriem si iba nádvorie, pozavadziam fotografovi, kúpim pohľadnice, oštemplujem a pokračujem ďalej na kopec Šiance. Veľmi pekné sú záhrady pod zámkom. 

Anglická záhrada s francúzskymi terasami.

    Pod Šiancom je vyhliadka na Tomášovom vrchu s altánkom. Veľa ľudí sem nechodí, bližšia je hore pri ceste. Žlto značený chodník ma smeruje ďalej lesom pod vrchol. 

"Urbánok", postavený patrónovi vinohradníkov sv.Urbanovi, v r.2024 oslávil svoju storočnicu.

    K vyhliadke sa musím kúsok vrátiť. Zrovna opravujú cestu a je tam semafor. Ja však vojdem na vyfrézovanú cestu a chvíľu sa pokochám sa výhľadmi na mesto a okolie. Pekná časť mesta. U nás "bejvavalo" na Červenej veži, ale mesto ju nechalo zarásť drevinami pred sto rokmi. Dole do Bojničiek zletím 50km rýchlosťou. Som na zeleno značenom cyklochodníku. Míňam vinárstvo Golguz a už vidím kostolnú vežičku Dvorníkov. No za nimi sa blíži zhora tmavá chmára. Ešte ani neprekročím koniec obce a dopadnú na mňa prvé kvapky. V stúpaní začína seriózne pršať. Nechcem prestať šliapať do kopca. Až na jeho vrchole uvidím lipu a pod ňou sa schovám. Prší na mňa stále, ale aspoň nie tak intenzívne. Do Serede je nejakých 10km a viem, že do tretej nestihnem dojuchať. Lejak trocha ustane, vykuknem spoza stromov na juh, kde je slnko. 

Preto vyskakujem na bicykel a spustím sa dolu k Prírodnej rezervácii Dubník. Prší stále, ale aspoň nie tak intenzívne. Ešte jedno stúpanie za Dubníkom a schádzam do Vinohradov nad Váhom. Tam po daždi ani stopy. Slniečko ma vysúša a hreje. Mierne stúpanie do Šintavy, obchádzam betonárku a odbočujem doprava ku Seredi. Zakrátko sa napájam na hlavnú cestu. Prekračujem Váh a som v meste. Múzeum holokaustu je na druhom konci. Vidím, že most je uzavretý, ale hádam sa nejako cezeň dostanem. Prinajhoršom prejdem cez koľaje. Našťastie je most pre peších a cyklistov otvorený. Zídem dolu z nadjazdu popri cintorínu k múzeu. Vedľa je "kasíno". Je skoro pol štvrtej, takže mám vyše polhodinky na prehliadku. 

Tragické riešenie židovskej otázky vo vojnových rokoch.

    Pokladníčka mi dá i zlacnený lístok, no neskôr zistím, že prvá nedeľa v mesiaci je zdarma. 3Eur neurobia zo mňa bedára. K tomu pohľadnica. Platiť sa dá i kartou. Expozíciu tvoria štyri baraky, piaty je na konferencie a semináre. V prvom sú príbehy ľudí a "mediálna príprava Slovenska" o zlých Židoch, holokauste a pracovných táboroch. Už v tridsiatych rokoch média masírovali ľudské mysle. Ako mi to len pripomína dobu kovidovú, keď sa segregovali dezoláti. Druhá budova ma dostala. Vstupoval som zo zadnej časti a hneď pri vchode drevené rakvy. To bol pre mňa silný emotívny zážitok. Rakvy sú roztrúsené v celej budove. Expozícia dokumentuje na fotografiách vznik a históriu pracovných a koncentračných táborov na Slovensku. Jediný zachovaný zostal v Seredi. V tejto budove je aj múr nárekov a pietne miesto pre Židov. Môžete zanechať na lístku dojem z prehliadky. Mňa zaujal výrok: "Ak je niekde na zemi miesto, kde sa útočí na ľudské práva, toto miesto sa musí stať stredom vesmíru". 

V tretej budove je popísaný život v tábore. Je tam dobový nábytok, maketa areálu (všetky budovy prakticky dodnes stoja), dielne, či škola. I osobné veci veliteľa tábora v Seredi.  Štvrtá budova je tiež veľmi emotívna. Sú v nej pozostatky (kufre, topánky) odvlečených ľudí do vyhladzovacích táborov. A popis všetkých koncentračných táborov s fotografiami v Ríši. Nešlo mi do hlavy, ako toľko inteligentných ľudí mohlo napáchať toľko zverstva. Čo ich tak presvedčilo? Goebels, Hitler? Psychopati? Čo ich motivovalo? No ľudia sú nepoučiteľní. V dobe kovidovej sa správali rovnako. V každej budove rozprávajú z obrazovky príbehy príbuzní, či preživší. V Piatej budove je výstava Po stopách židovských žien. Vonku pred vstupom je ešte malá výstava odvlečených Rómov. Pred štvrtou pánko zatvára budovy. Ja si nasypem do huby oriešky a môžem pokračovať s5 do mesta. Neodbočím na hrádzu, ale zídem dolu k slepému ramenu. 

   Za mostom Baily bridge zabočím doprava po modrom chodníku ku Kolenu. Nebola to zrovna najlepšia voľba, pretože cesta bola dosť podmáčaná s množstvom kaluží. Rád som sa ocitol po dvoch kilometroch na slnku a vyhol sa včelám. Za jazierkom vhupnem na asfaltový cyklochodník, ktorý je súčasťou Vážskej cyklomagistrály. Nejdem však ani do najbližšej križovatky a pred Šúrovcami schádzam na hlavnú cestu. Chodník totiž obchádza dedinu a ja šetrím každý kilometer. V Šúrovciach odbáčam doľava na Trnavu. Kľudne by som mohol ísť rovno do Šulekova a domov, ale cestu už poznám. V Zavare je pekný kaštieľ, no ako väčšina kaštieľov na Slovensku, aj v Zavare je blázninec.

 

Klasisitický Majláthovský kaštieľ je v súčasnosti blázninec.

    Kvetinkový nápis Zavar a môžem pokračovať na západ do Trnavy. Vyšliapem nad diaľnicu a vidím na severozápade o5 tmavú chmáru. Zrovna tam, kde idem. Pôvodne som chcel skončiť v Trnave a sadnúť na vlak domov. Fyzicky som sa však cítil, že zvládnem ďalších takmer 40km domov. Vlak o pol šiestej nestihnem a ďalší ide o hodinu. Rozhodol som sa risknúť vrtochy počasia a otočiť sa na sever. Možno bude dážď rýchlejší. Nebol. Prejuchal som cez sídliska Družba a pekne, moderne postavený Zátvor na cestu do Malženíc. Ani som nevedel, že Trnava má v štvrti Kopánka mini letisko. Neďaleko je väčší Boleráz, kde má sídlo i trnavský aeroklub. Čo vlastne lieta z Kopánky, netuším a či vôbec. Pred Malženicami začalo liať, preto som sa schoval pod strom. 

Ukusujem zo sójovej tyčinky a sledujem, či sú vidieť komíny JEBO. Relatívne bezpečie som zakrátko opustil, keď vykuklo slnko. Božie dopustenie nastalo za zákrutou pred Malženicami. Už som videl šedú záclonu pri paroplynovej elektrárni. Spustil sa hustý lejak. Márne som dúfal, že na začiatku dediny bude zastávka. Premokol som a našiel som prístrešok až na križovatke. Dážď pomerne rýchlo ustal, no mne to veľmi platné nebolo. 

Schádzam dolu do dediny, kde je po lejaku priamo v jej centre zaplavená cesta. 

    Auta sa brodia do polovice kolies v kalužiach. Ja idem komusi po trávniku. Tŕpnem, aby som pri preskakovaní kanála, nezjebkal doň. Bráni mi totiž v prechode živý plot. Jednoduchšie by bolo ísť po ľavej strane. Keď už mám najhoršie za sebou, ostrieka ma chuj ženúci sa po dedine. Dolu stekajú prúdy vody. O5 mi zmáčajú nohy a mať mokré nohy je to najhoršie. Tie rýchlo neuschnú. Vyšliapem hore k elektrárni a znova začína pršať. Našťastie je 300m zastávka, kde prečkám posledný veľký nával vody. Chytá ma nepokoj, lebo je takmer pol siedmej a mám pred sebou vyše 20km. Delami rozoženú farmári mraky a pokračujem cez Pečeňady a Veľké Kostoľany do Voderad, časti Drahoviec. 

Objaví sa neveľká dúha. Ďalej už známym cyklochodníkom popri kanáli a Sĺňave domov. Mám za sebou takmer 105km. Dal som si horúcu sprchu. Na druhý deň mám slabú nádchu a rátam si štípance od hmyzu. Predsa len i napriek otužovaniu som šliapal 30km v mokrých topánkach. Prvá polovica po Sereď bola celkom fajn. Impozantné výhľady do široký, pekná krajina. Od Šúroviec už na rušnej ceste plnej smradov. Dokonca aj v diere ako Drahovce - Voderady, kde býva 5 a pol človeka chodili o siedmej večer autá.

Podporná paroplynová elektráreň v Malženiciach funguje od r.2010.