Dunajská odysea

Názov expedície: Nibelung 2025

Heslo: Odchádzam už z Passau, juchu juchu, už nie iba v duchu.

    Psychicky aj fyzicky sme sa pripravovali na tento dlhý výlet veru aj rok. Reálne kontúry začal naberať 3t pred odjazdom, keď sme si kúpili lístky na autobus do Passau. Sú o polovicu lacnejšie ako vlak. Necelé dva týždne pred odchodom sme rezervovali i hotel na druhej strane rieky Inn. Rezerváciu sme mohli kedykoľvek zrušiť. Ďalšie ubytovania budeme rezervovať operatívne, deň vopred. Budeme tí "kartoví" a neprespávať v kempoch. Na to máme už staré kosti a kempovanie nás čaká hneď po cyklojazde. Zdarma mi poslali na vyžiadanie i nejaké prospekty a mapky trasy, ale prakticky sú k ničomu. Na internete som si našiel lepší bedeker z r.2021, ale má 170 strán. No je v ňom všetko. Spravil som nejaké hrubé plánovanie, aby etapy mali okolo 100km denne.

Na EV6 je možno vidieť i zaujímavé skvosty.

 Piatok 22.8.2025

    V noci som veľa nenaspal premýšľajúc nad Dunajskou trasou. Predsa len sme na takejto dlhej ceste neboli. A navyše deti budú prvýkrát samé doma. Vstal som po pol siedmej. Drahá o pol hodinu neskôr. Oholil som sa, najedol. Zbalení sme boli, bicykle naložené taškami už včera večer. Mám nový zadný nosič s 32l taškou od českej firmy Force. V Uherskom Hradišti som si bol pre pláštenku na tašku. Oplatilo sa mi po ňu zájsť 50km. Za 4Eur, neber to. Firma Force drasticky zúžila sortiment. Vytláča ju asi konkurencia. Ani nie čínska, ale skôr talianska. Nám však stačí niečo lacnejšie. Okolo trištvrte na deväť pobozkáme deti, znesieme bicykle a šliapeme na stanicu. Po nočnom daždi je svieži vzduch, fúka severný vietor. Lístky na vlak som kúpil za 43Eur deň vopred. Cez internet sa do Rakúska nedajú kúpiť ani pre osoby, tobôž bicykle. Ani v rakúskych železniciach OBB. Pritom sú lacnejšie. No lístok za 36Eur by som si musel vytlačiť v Osteraichu. Nou vej. Nemusím používať ani umelú inteligenciu, aby som aj pani za okienkom našich železníc spôsobil problémy. Kúpil som na konkrétne vlaky, čo je relatívne lacnejšie. R710 nás včas dopraví do Hovadova. Miesto pre bicykle blokujú kufre rodinky dakde z Považskej Bystrice, ktorá letí do Bulharska. Rozmaznaná, obézna dcérka sa bojí prejsť na vecko z vagóna do vagóna. Ide s mamou na druhý koniec. V meste letíme dolu po cyklotrase do Petržky na stanicu. Cesta trvá vyše 20min. Máme viac ako pol hodinu do odchodu. Aj tu sa potulujú socky. Mladí ľudia. Jedni kondiciujú alkohol pod stromom. Stiahli fľašu borovičky. Prečo nie sú v robote? 

Z Viedne dorazí dvoj súprava Deutsche Kreuz. Jedna časť sa kdesi vo Viedni vraj potom odpája a pokračuje ďalej ako Rex 6. Dúfam, že neskončime v Šoproni. Načas sa o 11.16h odlepíme z nástupišťa. Sedíme v staršej súprave, kde si môžeme zaparkovať a pripútať kolimahy. Oblúkom cez Bruck an der Leitha sa blížime k Viedni. Sledujem štartujúce a pristávajúce mašiny zo Schwechat-u. S miernym meškaním sme na hlaváku. O5 sa spustíme na bicykloch dolu smerom k Dunaju. Za veľkou červenou stoličkou odbáčame doľava. Prerába sa el. trať, resp. celá ulica Haupstrasse. Kľučkujeme pomedzi zábrany. S malým kufrovaním pri hasičoch dorazíme na bus stanicu pod mostom Erdberger. Náš povoz na nástupišti č.1 už stojí. Máme  hodinu čas. Možno by nám i stačilo prísť do Viedne o hodinu neskoršie. Je čas obeda. Jediný bufet na stanici ponúka žemle so zelenou salámou. Preto opatrne kupujem tyčinky Kinder Bueno a čipsy. Drahej pýtam kávu presso. Predavačka chytila do klieští pretzel. Nesúhlasne mykám hlavou, že nechcem praclík, ale kávu. Správne je vysloviť espresso, nie presso ako doma. Na stanici sa zbierajú k autobusu podivné zjavy. Cigánky, černosi, Indovia, spodina a my dvaja. 

    Okolo druhej sa otvoria dvierka busu, vyšiel vodič a zavolal najprv nás s bicyklami. S nami ide pár s Kellys kolimahami, tiež do Passau. Možno Lováci. Piaty bicykel si prinesie jedna baba, ktorá ide ďalej ako my. Viac sa na háky nezmestí. Bus N61 je nočná linka do Amsterdamu, kde je o pol ôsmej ráno. Passau je jeho prvá zastávka. Jediné, čo som tŕpol, aby nepršalo. Dnes je našťastie polooblačno. Dôležitá info je, že Flixbus neberie električky. Nebudú riskovať požiar batérii na palube. Pri nakládke asistuje náhodný cestujúci. Lístky a doklady kontroluje mladík v teplákoch. Potom sa nalodíme na hornú palubu. Miesta vybral systém 7A a 7B. Pod oknom sú el. prípojky na nabíjačky. Odchádzame načas spod mosta. Plynule jacháme na západ. Obiehame kamióny, takže valíme tých 120km/h. Driemem alebo kukám doblba von. Zjeme Pringels čipsy, ale je mi z nich akosi ťažko a od soli ma štípe huba. Za Linz vyskúšam smradľavú toaletu. Pod nohami mi ubieha diaľnica. V podlahe je malá diera asi na odtok. Nenájdem utierku. Na vecku sa nedá tancovať ako vo vlaku, ale miesta je dosť. Po 3h sa mihne vľavo široká rieka Inn a sme v Nemecku. Predbehne nás policajné auto a vedie na odpočívadlo. Máme si pripraviť pasy, rečie Alex v teplákoch. Oficiálne je odpočívadlo zatvorené. Colníci si tu urobili základňu. Stojíme s naštartovaným motorom. Na palubu vbehnú štyria skopčáci s 9mm Parabellum za opaskom. Dôkladne kontrolujú pasy, hlavne ľudí pochádzajúcich mimo EÚ. Toto je tá skvelá únia? Veď sme v jej vnútri. Nemohli nás skontrolovať vo Viedni? Buzerácia ako za boľševika. Len som viac presvedčený, že projekt EÚ proste nefunguje. Merkelbaba pozvala celý svet do Nemecka a teraz majú problém, keď je ich všade. Bez colnej kontroly by bus bol za 3 a pol hodiny v Passau. S 10min. meškaním konečne dorazíme kdesi pod železničnú stanicu Passau. Privíta nás zmes zápachu ľudského a psieho moču.

Mix gotiky, baroka a rokoka v centre robí Passau jedno z najkrajších miest v Nemecku.

    Chvíľu trvá, kým zapneme tašky na bicykel. Konštatujeme, že i drahá si musí kúpiť nosič. Dočasne, plastovou páskou, uťahuje zadnú tašku. Prvá zastávka, čo iné ako novinový stánok kvôli pohľadniciam. Cez pešiu zónu šliapeme k rieke Inn. V meste sú nejaké trhy. Pokračujeme cez most Marienbrucke do Innstadt. Rieka Inn hučí a je väčšia ako Dunaj. Doľava po úzkej jednosmernej ceste na Kapuzienstrasse kde je pomerne veľký hotel Innsento. Platím na recepcii 108Eur za jednu noc. Bicykle si môžeme zaniesť do garáže. V podzemí ich je veľa a zaberajú každučké voľné miesto. I požičať sa dajú. Izbu máme s výhľadom na val hliny. Sme na prízemí v nejakej jame alebo čo. Zariadené sú jednoducho. Neodteká sprcha a voda zapácha spočiatku vajcom. Objednať sa dajú raňajky za 15Eur. 50m od hotela sú však potraviny Edeka s pekárničkou. Otvorené sú od ôsmej do ôsmej. V nedeľu majú utrum. Niečo si nakúpime, no čerstvé pečivo bude až ráno. Najväčšie oddelenie je s chľastom, resp. pivom. Na večeru zájdeme do mesta.

     Zakotvíme v prvej reštike Goldeness Schif. Berieme posledné dve miesta. Vôkol nás hodujú nemeckí dôchodci. Vo veku našich rodičov. Nuž, dobre im je. V živote sa nenarobili. Teraz mixovali biele a červené víno. Babka pivo s rumom. Na večeru si žena objednala viedenský rezeň, ja hovädzí závitok s haluškami. Menu len v nemčine. S jednojazyčným menu som sa stretol na celej dunajskej trase. Rezeň bol v cestíčku s korením. Ja som mal mäsko jemné, plnené klobásou a uhorkou. Niečo na spôsob španielskeho vtáčika. Usrkujem Hugo a žena nejaké bavorské šťanky, čo sa tvárili ako pivo. Pivá robia všetky sladké. Hnus velebnosti. Aspoň jedlo veľmi chutilo. K porcií sme dostali i misku šalátu s chutnou omáčkou. Nechali sme v lokále vyše 50Eur+5 dýško. Aj večerný Passau má niečo do seba. No domčeky nám pripadali opustené. 

 

 Sobota

 

    O šiestej ráno počúvam monológ skopčáka na chodbe. Bezohľadný ako schody pre vozíčkara. Raňajky sú od siedmej, nechápem, čo o šiestej kváka na hotelovej chodbe. O siedmej ktosi kašle pod oknami. Závesy robia tmu ako vo švédskych hoteloch. Idem o ôsmej po pečivo a kávu. O5 mi predavačka podávala praclík, namiesto pressa. Žena volá domov. Mladšia dcérka si na turnaji vytkla členok. Hneď na prvom zápase. Našťastie nič vážne. Zdravotníčka vraví, že simuluje. Dva zápasy prehrali, jeden vyhrali. Tréneri zúria. 

Pred deviatou vraciam čipové karty od izby a odchádzame. Obliekli sme si dlhé gate a bundy. Celý deň je oblačno. Predpoveď celkom nevyšla, malo byť slnka viacej. Jedni dôchodci na žiletkách však odchádzajú v krátkych gatiach i tričkách. Popri vyhliadke na Inn a domčeky ako zápaľkové škatuľky ideme do starého mesta ku katedrále sv. Štefana. 

Torzo organu pri rekonštrukcii. Píšťaly sú položené bokom.

    Do 90.-tych rokov minulého storočia držal prím najväčšieho organu na svete. Momentálne najväčší organ v Európe pozostáva z takmer 18 tisíc píšťal a 223 registrov. Pre porovnanie, najväčší slovenský organ v Šaštínskej bazilike má "len" 91 registrov. Hrá sa na 5 klávesniciach, no niektoré časti mega inštrumentu majú vlastné klávesnice. Storočný organ prechádza od r.2023 rekonštrukciou. Najväčšie píšťaly by mali byť spojazdnené v r.2026, plne v r.2028.

  Uličkami schádzame dolu k Dunaju. Cez most Luitpold a cyklotunel Georsberg. Áno, aj to sa dá postaviť. Ocitneme sa na strmej ceste k hradu.  Značka lakonicky oznamuje stúpanie 22%. To je dosť aj na Sagana, bicykle radšej odložíme na streche parkoviska Ilzbrucke. Do búdky pod strechou sa bez aplikácie nedostaneme, preto ich necháme pred ňou. Oficiálne stojisko je však o poschodie nižšie. Dokonca kryté. 

Pešo vyjdeme do nádvoria zámku Oberhaus. Hore premáva i bus. K samotnému cípu sa beznádejne pokúšame dostať. Bez vstupenky nehrozí. Motáme sa po okolí hradu a napokon ideme k observatóriu. Hore je krásna vyhliadka na malebné domčeky i sútok dvoch veľkých riek (tretia - Ilz pre hustý porast nie je vidieť). Je pekne badať, čo tvorí farbu Dunaja. Inn. Prečo sa Straussov valčík volá Na krásnom modrom Dunaji je záhada. Inn je plytšia o 4m, preto je i vidieť zmiešavanie. V podstate by sa rieka ústiaca do Čierneho mora mala technicky volať Inn. Veď je aj širšia (ale nie dlhšia a pretečie ňou menej vody). Výletná lodička sa efektne točí na cípe Dreiflusseeck (U troch riek). Na telefón nás zveční pani, ktorá si sem spravila výlet s postihnutým dawníkom a poloslepou kámoškou. Pýta sa odkiaľ sme. Väčšina ľudí si myslí podľa hovoru, že z Čiech. Do vyhliadkovej veže Georgsberg je vstupné 7Eur. Kašleme na ďalšiu vyhliadku a schádzame dolu. Prezliekame sa do krátkeho oblečenia a obúvame tretry. Je takmer 11h, keď opúšťame pitoreskné mestečko s úzkymi a vysokými domčekmi pomaľovanými ako malé farebné škatuľky. Vstupujeme na Eurovelo 6 smer východ. Fúka nám do chrbta, valíme takmer 25km/h. 

Prvá zastávka je oproti hradu Krempelstein v mestečku Erlau. Voláme domov, nech sa staršia postará o morčatá. Mamina kvôli jedálničku Bela a Devila ani nespala. Mladá chce ísť na dva dni babke. Suseda nie je doma. Takže im dá viac krmiva. Pokračujeme po ľavej strane Dunaja k Haus am Strom. Len nakukneme. Tamojšia interaktívna výstava je skôr pre drobizg. Tiež míňame prvú vodnú elektráreň Jochenstein. Za ňou sme prakticky už v Rakúsku. Oznamujú nám to i rakúske značky na autách rybárov. A zmizli Dunajské panny, s ktorou by som sa rád vyfotil. Zaváhal som. Valíme rýchlejšie ako veľké plávajúce hotely na rieke. Obiehame i električky. 

    V Niederranna prechádzame na druhú stranu Dunaja. Mierime k známemu oblúku Schlogen. Pred ním je však stúpanie za dedinou Wesenufer. Samozrejme nasleduje klesanie k samotnej dedine. Kto nechce šliapať ponúkané 5-6% stúpanie, môže ísť po ľavej strane rieky a využiť malú kompu. Zaparkujeme pred Gasthof Schlogen. Okrem hostinca je pri brehu kemp s dočasne, či trvalo odstavenými prívesmi. Kúpim pohľadnice za 1Eur a sadneme si s výhľadom na meander. Objednáme si len cesnakovú polievku. Žena ochutná ešte horšie pivo ako včera. Ani penu nemá a je bledé ako chovankyne kláštora Schonhubel. Pred penziónom si dám banán. Po teplom obede nechávame bicykle odparkované a na vlastných stúpame lesom k vyhliadke. Je skutočne fantastická a stojí za to si hore vyjsť. Výšľap nezaberie viac ako hodinu. Príde jeden pán, vraj tu bol pred 80 rokmi. Na svoj vek nevyzerá. Hore i dolu ideme skratkou. Pp. je zákaz ísť na lesnú cestu, ale nemecky nerozumieme ani jeden. 

    V Schlogene boli tiež kedysi rímske kúpele. Vyzerá, že Ostereich bol v antike celý pod palcom Rímskej ríše. Viac ako 400 rokov. Vládu Rimanov si pripomínajú v každej zapadnutej dedinke. Po pravej strane sa kľukatíme spolu s meandrom. Pri brehoch Dunaja je krásne, konečne sa ukáže i slnko. Stojíme a fotíme. Zákutia, močiare, kanály. V Koblingu zvažujeme kompu, ale tesne nám odpláva na druhý breh. I tak by sme sa museli vracať, lebo cyklocesta má na ľavej strane pauzu. Drahá trvale uťahuje zadnú tašku drôtom. Kedysi slúžil na upevnenie fľašky pre morčatá, dnes tašky. V Kaiserhof pomáham staršej pani vyvliecť z vody kajak. Mám, čo robiť, aby som sám v nej neskončil. 

    Dunaj nie je len kľudný veľtok, po ktorého brehoch teraz ideme. Ľudí sužoval povodňami za stáročia viackrát. V každom meste na Dunaji je hladinomer. Mňa zaujal meter v mestečku Grein, ktoré teda rozhodne nie je nováčikom v záplavách. Mierka je na priečelí cukrárne Schorgi. Najvyššiu hladinu dosiahol Dunaj v lete r.1501 - vyše 17m. To je výška 5 poschodového baráku. Schorgi by bola kompletne pod vodou. Vtedy samozrejme kaviareň neexistovala. Pod vodou sa ocitla v auguste 2002 (hladina bola 15m), keď už pomaly aj svatí z trojičného stĺpu boli pod vodou. 

Preto Rakúšania vymysleli unikátne mobilné priehrady. Ich základy sú pevne vsadené pod zemou a pri zdvíhaní hladiny rieky vytiahnu hliníkové panely, ktoré vsadia do nich. Je to taká novodobá miznúca pevnosť strážiaca napr. stredoveké mestečko Grein. No s ich výškou 4,6m mali v r.2013 namále, keď hladina rieky bola len 5cm od výšky bariéry. 

    V dedinke Aschach an der Donau sú remeselné trhy. Cesta cez dedinu uzavretá, ale nie pre cyklistov. Odstavíme kolimahy pri obecných veckách. Pánskych, ale využíva ich aj druhé pohlavie. Dámske sú totiž o 100m ďalej v stodole. Kým drahá bojuje s hajzlovou dilemou, stretnem Slovákov. Predávajú na trhoch. V múzeu rybárstva kúpim pohľadnice. 1Eur/kus je dosť v takomto zapadákove. Prejdeme sa po trhoch, či skôr jarmoku. V stodole si kúpime miestne, veľké, ploché šišky. Žena s marhuľovou marmeládou, ja s jablkovým pyré. Po 25km dobre padli. 

Lodička, ktorou sa hore Dunajom prepravovala soľ. Ťahaná koňmi idúcimi pozdĺž brehov.

    Zostava vyše 30 kilákov k hotelu. Je päť hodín, šliapeme ďalej. Vôkol tejto rovinatej oblasti Dunaja začínajú derivačné kanály. Umelé i prírodné. Krajina stráca horský ráz. Veverička prebehne cez cestu. Na vode vtáctvo, na poliach zajace, či bažant. Už mám vidiny a predstavujem si ho na pekáči.  Pred Ottensheimom ideme na hrádzu tamojšej elektrárne. Inak by sme museli ísť po hlavnej ceste. Zaujímavý S vtok riečky Pesenbach. Kým sa kochám, skoro mi Trek-a nabral jeden mamil (hanlivé označenie týpka na drahom bicykli vo farebnom cyklodrese). V okolí veľkých miest je mamilov veľa. Ako aj u nás. Bicykel som mal za zákrutou, takže ho zbadal na poslednú chvíľu. V Ottensheim vybehneme hore na námestie. Je tu i kompa zavesená na oceľovom lane natiahnutom cez Dunaj. Pokračujeme na Linz popri železničnej trati a ceste. Že sa blížime k tretiemu najväčšiemu rakúskemu mestu Linz, spoznáme podľa vežičky katedrály. 

   V meste je oproti centru koncert tanečnej hudby. O5 prechádzame cez Dunaj a potom peši na cyklochodník pod mostom Nibelungov. Ako v každom väčšom meste, i v Linz je mrte ľudí a Nibelungov. Pp. sa vyrojili z niektorej výletnej lode. Šliapeme zvyšných pár kilometrov za centrum. Hotel Donauwelle je pri diaľnici A7 smerom na Prahu. Bicykle šupneme o5 do garáže. Tentoraz musím zazvoniť na recepčnú, aby otvorila garážové dvere. Nikam sa nám nechce, a tak večeriame v hoteli. Nič extra, taký priemer. Obaja žujeme viedenský rezeň. I toho šalátu bolo málo a rezeň ako žuvačka. Pár zemiačikov, aby sme nepribrali. Pivo hnusné, ružové víno priemerné. Hladní ideme na izbu. V automate pozriem na malé oriešky za 4,50Eur alebo slané tyčinky za 2,50Eur. Ďakujem. Dám si jablko z vlastných zásob. Je  zdravšie. Hotelové izby sú vcelku slušné, čisté. Počuť diaľnicu, ale nie nejak rušivo. Horšie sú však štekajúce psy. Neviem, či ich páničkovia nechali samých v izbe alebo čo. Chvalabohu po chvíli stíchnu. Na dverách majú visačku s obrázkom psa. Takže aj animal friendly hotel. Pozrieme zajtrajšiu etapu, objednáme ubytko a zaľahneme.

 

Nedeľa 

    V nedeľu sú v Rakúsku obchody zatvorené. Preto sme dnes objednali i raňajky. V centre by nás v kaviarni nevyšli lacnejšie ako tých 10Eur na hlavu, čo stoja v hoteli. Samozrejmosťou sú švédske stoly. Naložím si praženicu, potom dva koláčiky. Jeden tvarohový a druhý z hneteného cesta a la linecká torta. Garáž na  bicykle je zvlášť, hoci i v nej je pár áut. To zistíme po podzemnom blúdení. Na poslednú chvíľu sa rozhodujeme vrátiť do centra. Hoci by sme mohli vyraziť priamo na EV6. Bude to pár kilometrová zachádzka, ale kto nám uverí, že sme boli v Linz? 

Trojičný 20m stĺp z bieleho salzburského mramoru.

   Dnes je krásny, slnečný deň. Pred hotelom sanitka berie staršiu pani. Mne decká zavadzajú pri lietacích dverách. Okolo 9h vyrážame. Ku katedrále v pohode trafím, keďže sme v Linci boli minulý rok. Mestské vecká využijem na hulváta a turniket preskočím. Dostanem doživotný zákaz vstupu do mesta? Pokračujeme všeobecným smerom na juh. Zakufrujem iba raz, keď odbočím k štvrti Bindelmichl namiesto k Edelberg. Ako keby už tých kilometrov navyše nebolo dosť. Po motaní sa na križovatke v Spalerhof, pokračujeme rovno po Wiener Strasse k rieke Traun. Ešte aj to po zlej strane. Potom už len popri divokej rieke, ktorá za mestom končí svoju púť v Dunaji. Modré vody bojujú so zelenými Dunajskými. 

Posledné metre riečky Traun. Podobne vyzerá Inn a Dunaj v Passau.

    Po pár kilometroch opúšťame Dunaj, o5 sa priblížime a zasa vzdialime k najstaršiemu rakúskemu mestečku Enns. Do centra je trocha stúpanie. Treky odstavíme dolu pod námestím. Nechce sa nám ich trepať hore, hoci nebol to naj nápad. O5 by sme si trocha ušetrili času. Malé námestíčko plné áut. Ťažko sa hľadá pekný záber. Pódium pred radničnou vežou tiež nepridá na zábere. V múzeu Lauriacum kúpim pohľadnice a magnetku pre tata. Automat za 2Eur nám otvorí dvere do mestskej veže. Rozmýšľal som ako pravý Slovák, že pri otvorení dverí, prejdeme obaja, no oproti je kamera. Hore vedú pomerne strmé schody. Je akurát poludnie, preto poklusom šliapeme na vrchol, aby nám nezvonil zvon. Stihneme ltt. Z veže dovidieť až do 20km vzdialeného Linz, no cez pomerne husté mreže. Na opačnej strane vidno Dolnorakúske Alpy.

  Cez most rieky Enns pokračujeme do Ennsdorf. Nechce sa mi motať po uličkách, a preto vpálim na hlavnú cestu do Mauthausen. Nestretlo sa to s pochopením drahej ani šoférov, ktorí vytrubujú. Pritom na druhej strane ide cyklochodník, no ako sa k nemu dostať? Teraz sa mi to povie jednoducho. Na kruháči pri Bille doľava. Chodník začína od obchodu. Dnes tie 4km preletíme po ceste B123. Cez Dunaj po moste už po chodníku. Bicykle skĺzneme po schodoch a o5 sme na EV6. Tabuľka hlási do Viedne 200km. Nudnou šírou krajinou. Jednotvárnosť zachráni oceľova rybička Doni a vyhliadková veža pri dedinke s bolestivým názvom Au. 

    Vstupujeme do kraja jabloní a cideru. Dochádza nám energia, preto pri brehu rieky ukusujeme z  baleného mini párku v rožku kúpeného v nemeckom Edek. Prvý bufet pred dedinou Mitterkirchen ponúka len zmrzlinu a nápoje. Na celej rakúskej Eurovelo 6 nie sú klasické bufety, iba kaviarne. Najesť (často i ubytovať) sa dá v hostincoch - Gasthaus. 

Sklamaní ideme do dediny. Na jej severnom konci je rodinná muštáreň Moser. Robia cider, ale jablká i pália na kalvados. Vedľa pálenice je reštika a nad ňou pár izieb pre nocľah. Väčšina stolov je rezervovaná, majiteľ nás usadí vzadu pri hrozne. Vzadu počuť mečať kozy. Ponúkajú len studené misy. Objednám si tanier s kozím syrom, drahá údenú krkovičku so zeleninou. K tomu nealko jablčný mušt s bylinkami. Sú takmer tri hodiny popoludní, keď sa z pohostinného kraja dvíhame. U Mosera necháme vyše 30Eur. Dýško nedávam, veď si nesiem od nich v batohu fľašku vína za 8Eur. Trepem ju až domov. Dediny sú obohnané vysokými betónovými protipovodňovými valmi, ktoré sú súčasťou tzv. Machlandskej hrádze vztýčenej po ničivých povodniach v r.2002. 

    Opúšťame bukolické scény Machlandu a ponoríme o5 do údolia Dunaja s trstinou a kukuricou. Krajina naberá krajší ráz. Po 15km stojíme v mestečku Grein. Obiehajú ho samí motorkári. Informácie v nedeľu zatvorené. Obecné vecká sú prepojené chodbou kdesi na druhú stranu. Zvedavý nakuknem, že kam vedú druhé dvere. Ocitnem sa pred pukancovým strojom. S úsmevom ma víta starší pán a ukáže miestne kino. Špecifikum dunajských miest sú značky na fasádach budov, ako vysoko siahala rieka počas záplav. Zlížeme taliansku zmrzlinu a arrivederci seňor. 

Za 7Eur sa prepravíme kompou na druhú stranu. Tu je cesta kľudnejšia. Na ľavom brehu rieky lietajú autá, motorky. Kolesá sa točia do malebného mestečka Ybbs. Stihneme aj bicyklové  múzeum krátko pred šiestou. 

Stredoveké domčeky v Ybbs.

    Centrum mesta je pekne a citlivo zrekonštruované, no zámoček akási kocka nijaká. V súčasnosti je "burg" v súkromnom vlastníctve a teda neprístupný. Drahá volá z mladšou, ktorá sa vrátila z turnaja. Noha vyzerá v poriadku. Poháňam. O5 odchádzame od Dunaja k mostu cez rieku Ybbs. Prichádza na mňa kríza, už mám dnes bicyklovania plné zuby. Zaiste to bude i prázdnym žalúdkom. Za nami šliapu dôchodcovia až po ubytko Moser Seeblick v meste Pochlarn. 

Pozostatok zásobovacej nádrže pre palivo počas II.sv.vojny.

    Oproti železničnej stanici je starší penzión, resp. hostinec, ako v Rakúsku podobným lokálom hovoria. Vyzerá ako bývalá budova železníc. Trať však nie je počuť, lebo je odhlučnená. Pri vstupe ma privíta kopec gýčovin a rároh. Na recepcii kúpim i pohľadnice za 1,5Eur. Kiežby podobnú ponuku mal každý hotel. Nie len v Pochlarn. Hľadáme úschovňu bicyklov. Nakukneme do pivníc a garáží. Ani za svet. Až keď si dôchodci otvoria dvere s nápisom Radfahrer, zjaví sa miestnosť plná bicyklov. Kto mal vedieť, že radfahrer sú cyklisti?

Naše kolimahy sú asi jediné na lankách. Všetko električky. Konečne môžeme bicykle odzbrojiť a zaniesť tašky hore do izby. Sme na samom konci hotela v izbe č.47. Izby netradične na kľúč. Jednoduché a staré zariadenie. Zo zeme cítiť Savo, takže čisté budú. Na večeru sme dole v reštike. Obaja si objednáme kuracie prsia s ryžou a zeleninou. Veľká porcia vcelku chutila. Pivo tradične hnusné. Moje Chardonnay celkom dobré. Na izbe máme problém nájsť lacné ubytko blízko Viedne. Preto zvažujeme  pokiaľ ešte ísť. Korneuburg? Jedinú izbu za 80Eur v Oekohotel nám výfuknu za pár minút, čo váhame. Ale zasa by to bolo minimálne 113km. Zostávame v Tulln za 124Eur v Best Western. Po jedenástej som konečne v krajine Morfeovej.

 

Pondelok 

    Drahá sa veľmi nevyspala. Dnes mám otužovací deň, no zo sprchy netečie studená voda. Len vlažná ako v chorvátskom kempe. Fén z 90-tych hučí ako vysávač. Dole v reštaurácii nás potešia bohaté raňajkové stoly. I keď z lacných potravín. Sedlák z dediny nás vyhnal od stola, aby mal vedľa pre seba čistý. Dám si musli s jogurtom, potom trocha praženice s veľkým párkom. Belgičania v pivnici zahatali bicykle. Trvá, kým sa zbalíme a povešiame tašky ako každé ráno. Po deviatej vyrážame z hostinca. Najskôr si kúpiť dačo na cestu v Spar reťazci. Potom sa zastavíme pri erboch miest, v ktorých sa odohráva epos Nibelungovia (sprvu som si myslel, že nimi preteká Dunaj, hoci talianska Verona mi medzi nimi nesedela), kde takmer drahá do mňa vrazí.

    Epos plný vášne, zrady a pomsty Pieseň o Nibelungoch z 13st. od neznámeho autora je najvýznamnejšie nemecké stredoveké dielo. Reflektuje vpád Hunov do západnej Európy. Nordický krásavec Siegfried si podmaní trpasličiu rasu Niebelung a ukradne im poklad. S čarovnou silou hrdo nakráča k neveste Kremhilde, no zabije ho podrazácky brat Hagen a poklad hodí do rieky Rýn. Naivná intrigánska vdova sa znova vydá za Atillu a pomstí hrdinovu smrť mečom, pričom to nedáva a jej hlávka skončí rovnako sťatá. 

V r.2014 amatérsky archeológ vraj v Rýne legendárny poklad našiel. Nemci boli vo vytržení, no pp. je to pozostatok nejakého bohatého Rimana. Zaujímavé, že do slovenčiny nebol epos nikdy preložený.

   Pokračujeme na východ k Melku. Slnečné počasie, vietor v chrbte, parádne sa ide. Pred Melkom preklenieme Dunaj cez priehradu na druhý breh. Na oboch brehoch sú pláže na kúpanie. Cez dedinky Hein so zámočkom a Emmersdorf. V pondelok sú info zatvorené, ale kuknem dnu a pohľadnice aj tak nie sú. Znova sa vrátime na pravý, južný breh Dunaja. Po pár kilometroch stojíme pred zámkom Schonbuhel. I dnes je v súkromných rukách a neprístupný. 

Vstup do vinárskej oblasti Wachau stráži zámok Schonhubel.

    Stúpame až nad zámok. Potom znova letíme k rieke a kláštor, známy návštevou Sisi, len preletíme. Veru EV6 rovinka až tak celkom nie je. Po necelých 10km o5 kolimahy oddychujú, ale nie naše nohy. Odstavíme ich pod hradom Aggstein a šliapeme vyše 350 výškových metrov k zrúcanine. Prudké stúpanie i 20%. Míňame deti s babkou, kde dievča trucuje sediac na skale. De ja vu z našich výletov s deťmi. Fučíme do kopca, no oplatilo sa. V darčekovom obchode pracuje Slovenka od Partizánskeho. Všimli sme si jej Fóbiu na parkovisku. Vstupné do hradu je 9,50Eur na hlavu. Berieme i nápoje: kolu a džús. Samozrejme pohľadnice. Upúta ma replika Willendorfskej venuše. Originál 30tis. rokov stará soška bola nádejná v rovnomennej dedinke na druhom brehu Dunaja.

    Legendárna zrúcanina hradu z 12st. postavená na skalnom brale. Skala je doslova obstavaná hradnými múrmi. Známy je lúpežníckym grófom Scheck von Wald, ktorý prepadával lode na Dunaji. Vďaka dunajskému pirátovi dostal hrad prezývku Schreckenwald - Les teroru. I dnes je stále možnosť navštíviť tzv. Ružovú záhradu, kde gróf zavrel väzňov. Mali dve možnosti: umrieť hladom alebo skočiť do Dunaja. Jeden neborák stále v záhrade sedí...  Zrúcanina ponúka naj vyhliadku na kraj Wachau i Alpy a pre deti obrázkové hádanky.

    Oplatí sa k hradu a okoliu zájsť. V hradnom bufete si dáme hovädzí vývar s pečeňovým knedlíčkom. Dolu blúdi Poliak v dodávke. A to drží v ruke navigáciu spolujazdec. Pokračujeme vinárskym krajom Wachau. Zastavujeme a fotíme. Väčšina ľudí na elektrických, ale i čudných prostriedkoch. Trojkolka s vpred veľkým kolesom a vzadu dvoma malými. Niečo ako stepper.

V údolí Wachau sa víno pilo už za doby kamennej.

    V dedinke Mitteransdorf (nie len v nej) je malý výklad s ovocím. Jablká, hrušky, slivky, či hrozno. Vezmeme si z hrušiek. Do hrnčeka sme hodili pár centov. Uživí sa také dačo u nás, či by ovocie ukradli aj s hrnčekom? V dedine Muttern prechádzame cez starý železný most do Stein, čo je predmestie Krems. Ako prvé kúpim v trafike pohľadnice. V parku je niečo ako jarmok, či festival.  Akurát trvá celý týždeň. Kolotoče, stánky. Vstupné 29Eur. 

Symbol mesta Krems je Steinerova brána ako jediný pozostatok stredovekého opevnenia.

    Jedno z najstarších rakúskych miest je výnimočné tým, že je okrem mesta i samostatný okres. V stredoveku bol dôležitý ako samotná Viedeň. Už len tým, že sa v meste razili mince skôr ako inde v Rakúsku. V jeho okolí  sa našiel najstarší rakúsky hrob z doby ľadovej, keď naši predkovia pretekali s neandertálcami v evolučných pretekoch.  Známe je svojím marhuľovým šialenstvom pod ochranou EÚ. Marhule z Wachou majú jedinečnú chuť a farbu. Takže, ak uvidíte v Krems skákajúcu marhuľu v sprievode mestských policajtov, viete prečo.

    Vykolotočovaní z Energylandie radšej ideme do centra. Nie je nejak veľa ľudí, drahej sa napriek tomu nepáči. Malé, tiché mestečko Ybbs je vraj krajšie. Nakoľko preplneným centrom sa dá ísť len peši. kolimahy odstavíme v uličke Dinstlstrasse bokom od korza a  vrátime sa s5. Žiadne nejaké lokálne, malé reštiky. A ak sú, zatvorené. Takže gastro zachraňujú Turci s kebabom v bufete Orient 24. Ochutnal by som i marhuľové guľky, ktoré sú vo Wachau známe, no žena má chuť na dačo slané. Víno bude musieť pár kilometrov počkať. Nahlceme sa a popri rieke Krems šliapeme k Dunaju. Prudkými schodmi Trek radšej znesiem dolu. Cez most St. Poitner potom doslova prekľučkujeme a pretočíme znova na pravý breh. Hneď pri prvom bufete Ponto Velo si sadneme k 2dl vínka. Majiteľ je nesympatický a nechutný zdierač. Pracuje mu v kuchyni černoška. Padajú na mňa i do vína malé čierne chrobáky z gaštana rastúceho priamo v lokáli. Na hajzloch má nápis i v češtine, aby si ľudia nebrali vodu do fľašiek. Iba hostia podniku, inak skasíruje 50c. Vonku má 24h automat na pivo, cigarety a vodku Gorbačov. Krajina už nemá horský ráz a stáva sa jednotvárnou. Sem tam opustíme Dunaj a šliapeme lužnými lesmi. V dedine Zwentendorf je najväčšia ruina krajiny. Jadrová elektráreň, ktorá nikdy nespustila regulačné tyče do reaktora. Viedla akurát Rakúsko k zákonu o zákaze jadrových zbraní. Je pri nej bufet.  

Najväčšie ekonomické faux pas Rakúska a neblahý pomník energetickej politiky.

    Neďaleko je ďalšia tiež už ruina. Uhoľná elektráreň Durnrohr, ktorá pindrila do r. 2019. Nahradila ju fotovoltaika. Za Krems na druhom brehu je ďalšia elektráreň na biomasu Theis. Rakúšania sú proste zbláznení do eko. Šliapeme ďalej cez Pischeldorf, kde sú pre zmenu chemičky Donau chemie a Synthomer. Kyselina sírová alebo hydroxid sodný už obyvateľom nevadia. K Dunaju sa pripojíme až v Tulln pri ústí rieky Grose Tulln. Chvíľu po hrádzi obídeme park a zlezieme k hotelu Best Western, ktorý je neďaleko. Potrebujem doplniť cukry, preto hneď po prevzatí kartičky od izby ideme do centra vzdialeného asi 300m. No Billa už zavretá. Kopnem do drevených smetiakov. Vietnamské bistro neprosím. Od hypoglykemického šoku ma zachráni kaviareň La Piaza. Špecifikum zapadnutej cukrárne je rýdzo český personál. Objednám si punčovu kocku a hneď je svet ružovejší. Zapijem sladkým Hugom, žena ochutná apperol. Dokopy 18,70Eur +2Eur dýško. 

    Bicykle po dnešných 102km nocujú v prístrešku za hotelom, ktorý je na el. zámok. Nápis na dverách vraví, aby sme dvere zatvárali potichu. Naše izby sú v modernom štýle, kde umývadlo je vsadené na linke priamo v izbe. Optický vytvára väčší priestor, ale mne sa to nepáči. Že i hajzel nie je na izbe... Ale na stolíku máme tablet od Apple s prehliadačom. Čipová karta sa musí vložiť do zásuvky, aby šlo svetlo. Podlaha v hajzli neumytá, posiata kvapkami moču. Sprcha sa mi nedá poriadne nastaviť a stále padá. Za toto sme vysolili 124Eur pre oboch. No nič extra teda. Otvorím na noc malé okno. Veľké je priklincované alebo čo.

 

Utorok

 

    Ráno o siedmej má zobudia smetiari. Potichu opustím izbu, nech si žena pospí. Motám sa po centre a robím pár fotiek. Dom expresionistického maliara Egona Schiele a pódium na pontóne. Slnečno, a pofukuje slabý južný vietor. Kúpim si v trafike pohľadnicu. V Billa niečo na raňajky. Raňajky v hoteli stoja 22Eur na osobu. Pritom nevyzerajú o nič bohatšie ako včera v Moser hostinci. Drahá medzitým vstane. 

Stretnutie milencov Atilu a Kriemhildy prebiehalo práve v Tulln.

    Odchádzame okolo pol desiatej na poslednú etapu. Po pravej strane Dunaja ideme do Klosternburgu vzdialenom vyše 25km. Pri priehrade Greifenstein odbočím akosi prirodzene doľava (doprava je totiž otočka o 180°) a ocitneme sa pri priehradnom telese. Zle, aj keď EV6 pokračuje i po ľavej strane. Za nami sa hrnie tlupa dôchodcov a čakáme, kým uvoľnia chodník. V infocentre Klosternburgu v športovej hale žiadne pohľadnice. Ideme hore k zámku, v ktorom je opátstvo. Rád by som si pozrel aspoň baziliku. Váham, či zaplatiť vstupné 10Eur. Kláštor patrí medzi najbohatšie v Rakúsku. Kostol by mal byť zadarmo. Aj to tak je, no žena má presvedčí na kúpu lístka. 

      

    Dostaneme audio sprievodcu v slovenčine. Môžeme si pozrieť klenotnicu s biskupskými rúchami, múzeum a galériu so škapulármi. Pozrieme si teda klobúk arcivojvodu Maximiliána III. Maxo bol bezvýznamný šľachtic a známy je len vďaka klobúku. Vyjdeme na zámocké nádvorie a zistím, že nemám slnečné okuliare. Utekám k pokladni. Ležia tam stále na pulte. Bočnými dverami vkročíme do baziliky, no k oltáru nám bráni mreža. Budúca nevesta nacvičuje s otcom kroky k oltáru. Hľadáme nejaký prechod do kostola, no nič. Sklamaní odchádzame. Prezrieme si ešte mramorovú sálu a ideme von. Neviem, prečo velebníčkovia nesprístupnia schody a funguje iba výťah, na ktorý dlho čakáme.

    Opátstvo nestojí za návštevu. Pekný je kláštor zvonka, ale inak nemá zmysel sa vo vnútri zdržovať. Obchádzame sa s pani, ktorá ide s nami na bicykli už od priehrady Greifenstein. Popri ceste Wienerstrasse šliapeme chodníkom ku cyklotrase, čo sa pochopiteľne nestretne s pochopením chodcov. Chodník náhle končí, musíme sa vrátiť ku križovatke. Vypýtame si zelenú na prechode. Cez železničný most načim vytlačiť ťažké kolimahy. Dolu ich radšej znesieme. Popri prístave Kuchelauer sme pomaly na predmestí Viedne. Pribúdajú cyklotrasy a situácia sa začína zamotávať. My pokračujeme chodníkom  popod diaľnicu na ostrov Brigittaspitz. Na ďalšom železničnom priecestí dlho čakáme, kým prejdú 3 vlaky. Ten jeden vyzerá, že si pomýlil trať a vracia sa s5 aj s cestujúcimi. Motáme sa hore na most Steinitzsteg. Zo starej cesty urobili lávku pre peších a bicykle. Preklenieme len pôvodné koryto Dunaja a schádzame dolu na ostrov Donauinsel. Nasledujúcich 10km po ostrove vlastne prechádzame cez Viedeň.  

Nová štvrť Donau city s vyhliadkovou vežou Donauturm,  ktorá stále drží prím v najvyššej rakúskej stavbe.

    Až pred nudaplážou ideme cez Nový Dunaj k ľavému brehu. Stojíme pri pizzerii Angelo. Nie je čas na pizzu hodnotenú ako ťažký priemer, ale aspoň na osvieženie. Iróniu je, že majitelia sú nejakí aziati. Drahá musela prejsť takmer 400km, aby si dala konečne poriadne pivo. I farbu má inú. Tmavú. Ja len fľaškovú kolu. Na lavičke zjeme chutný Burek z Billy. Predsa len sú taskmer dve hodiny popoludní. Po akom takom zasýtení sa vraciame na EV6. Popri Adamoch a Evách slniacich sa na brehu pokračujeme na východ. Trasu už poznáme, je viac menej nudná. Zastavíme sa až pri zámočku Eckhaus, kde dievčatám kúpime prívesky netopierov. 

Nekonečná nudná rovina do Hainburgu je náročná hlavne na psychiku.

    Pred mostom Andreas Mauer v Hainburgu náhle stojíme. Pôvodne sme chceli ísť rovno po Marienwerg do Devínskej Novej Vsi, no poľná cesta je len pre peších. Nad nami rušná cesta plná áut. S ťažkým srdcom vyhovieť drahej otáčam na Hainburg. Aspoň si teda zájdeme k rímskym vykopávkam. Ale Petronell Canuntum je 6km, zastavíme sa aspoň pri múzeu v Bad Deutsch. 14Eur vstupné, kašlem na zbierky po Marcovi Aureliovi a zájdeme za dedinu pozrieť amfiteáter. Po 85km sa aj do malého kopca šliape ťažko. Rímsky amfík zatvorený. Otváraciu dobu má len do 16h. 

Amfiteáter pre 8000 ľudí je jediná odkrytá časť rímskeho vojenského mesta.

    S5 už nekľučkujeme dedinou, ale po hlavnej ceste S5 pod most. Odtiaľ odbočíme k Dunaju a cez Hainburg sa blížime k domovu. Za mestom o5 do stúpania. Strašne rád vidím Hovadovo. Slováci sú národ združovací. Rakúšania skôr asociáli. Stretneme tri pelotóny slovenských mamilov mieriacich do Osteriechu. O 18h vlak nestihneme, preto by som rád zastavil pri petržalských bunkroch. No vyzerajú zatvorené. Dostal som strašnú chuť na Kofolu. Na cyklotrase žiadny bufet. Až v centre na Námestí slobody spasia moju smädnú dušu v TS888. Oznamujeme babám, že o ôsmej sme doma. Kúpim lístky a vystúpame posledný kilometer k stanici. Po 115km s výdychom ukončujem cyklovýlet. 

    Celkovo takmer 440km z Passau. Posledné kilometre nám spríjemní rodinka primitívov(bieli cigáni) vo vozni. Stará prebaľuje posraté decko. Nechápem, prečo nie na záchode alebo vonku na lavičke. Ešte aj kočík otočí, že hatí uličku. A rozčuľuje sa, prečo tade ľudia chodia. Žerie ako krava, mľaská. Našťastie v Pezinku vypadnú. Doma šliapeme do MacDonald´s po večeru. Okrem koly nepredávajú iný nápoj. Skončí v chladničke. Veď na ukončenie cesty si treba pripiť lokálnym vínom.

Vrchol tohtoročnej cykloturistiky máme šťastne za sebou. Trasa nie je náročná a veľmi sme si ju užili. Zastavili sme si, kde sa nám páčilo, videli sme, čo sme chceli. Kľudne by som si ju za pár rokov zopakoval. Stále je na nej veľa neprebádaných miest.

K českému moru

 Názov expedície: Hlavně levně

Heslo: Pivo dělá hezká těla

 

Sobota 13.7.

 

Z domu vyrážame krátko pred obedom. Stihli sme si i upratať. Je polooblačné počasie a 29°C. Po včerajšej večernej búrke, kedy dokonca zrušili festival Pohoda a veľa domácností ostalo bez elektriny sa dnes ochladilo. Nášmu mestu sa búrka zázrakom vyhla. Drahá tvrdí, že vo Veselom strieľali z dela a mraky odohnali. Za necelú hodinku vyzdvihneme baby u sestry. Vhupnem na novú, prázdnu D4 a 115km/h idem do Jaroviec. Rakúski colníci náhodne kontrolujú. Energetický zázrak v Rakúsku sa dnes netočí. Pokračujem diaľnicou na Viedeň. Cez obchvat S1 ďalej na Linz. Rekonštrukcia obchvatu ani po pol roku nie je hotová. Za Viedňou sú už mraky a obloha sa zatiahne. Netušil som, že je diaľnica tak kopcovitá. Stále mi kecá navigácia a neviem sa jej zapchať hubu. Keď ju budem potrebovať, nevnímam ju. V Hinterleiten sa napojím na najstaršiu diaľnicu A1. Babám sa ozývajú bruchá i mechúre. Odbočím k odpočívadlu pri St. Polen Rosehil, kde je Burger King. WC sa platí 50c, ale pri kúpe jedla priamo pri pokladni sumu odčítajú. Toto nebol môj prípad a menu sme si objednávali cez terminál. Všade plno hizbaláhov z Turecka alebo bohvie odkiaľ sa tí nešťastníci trepú. Na parkovisku nechávali bordel. Rýchle občerstvenie BK nechutilo asi nikomu. Mal som wrap, baby hamburger, ale teda bohviečo to nebolo. Hranolky sme zjedli v aute. Dostali sme každý litrovú kolu. Zakrúžim na parkovisku a vraciam sa na západnú diaľnicu. Idem len pár kilometrov do mestečka Melk.

 

Fontána na prelátskom nádvorí z konca 17st. Nahradila fontánu sv. Kolomana, ktorá sa opátovi nehodila.

 

Perla európskeho baroka, benediktínske opátstvo je na útese nad Dunajom už 900 rokov. V najväčšom európskom a stále aktívnom kláštore študuje takmer tisícka budúcich velebníčkov. Tých asi neuvidíte, ale obklopí vás vyleštený mramor, lesknúce sa zlaté lístky bez stopy prachu a dych berúce fresky nad vami. Veľmi známa, a nie len erotickým stredovekým čítaním, je tiež knižnica so 100 tis. zväzkami. Voľnému oku nie je vystavená ani štvrtina, väčšina diel je v klimatizovanom podzemí. Opátstvo sa viackrát spomína v knihe Meno ruže od U.Ecca.

Odstavím auto, vytiahneme hranolčeky a zistíme, že cibuľové krúžky chýbajú. Neskontrolovali sme si objednávku. Nie je to prvý ani posledný krát, čo máme nekompletnú objednávku. A nadôvažok aj nechutnú. Za nami sa dovalia 4 busy turistov. Vyhúkaní Yankeeovia a Litovci so svojím divným jazykom medzi ruštinou a fínčinou. Snažíme sa ich predbehnúť. No i tak čakám pri kase, kým vytlačí pokladníčka 200 lístkov. Kupujem rodinný lístok za 32Eur. Nádvorie máme na pár sekúnd sami. Vyfotím dve tmavé dievčatá, asi zo Španielska, na ich telefón. Ideme do kláštora, no ignorujeme ukazovateľ vstupu a nakoniec sa iba motáme až zablúdime do obchodu. Brožúrku v angličtine nemajú, pult zíva dierou, tobôž v češtine. Beriem iba pohľadnice. Medzitým sa nahrnula skupina asi 30 Yankeeov ku vchodu. Predierame sa cez nich hore schodmi do sály, kde sú obradné predmety, rúcha, škapuláre. Zrýchleným presunom prejdeme von na provizórny most smerujúci do knižnice. Veľmi známa, uchovávajúca rukopisy z 13st. I staršie. Točitým schodiskom so zrkadlom zídeme dolu do kostola. Nádherné stropné fresky nútia zakloniť hlavu hore. 

Typické baroko-točité schodisko v severnej veži kostola vedie do knižnice.

 

V kostole sa nachádzajú dve múmie, bohato zdobené odevom a šperkami. Ležia pohodlne na boku za sklom, ako by si pri pohľade na návštevníkov len tak oddychovali. Je to trochu morbídne.

Títo dvaja sú dajakí svätí vytiahnutí na svetlo božie z rímskych katakomb niekedy v 16st. Katakombskí svätci sú neznámi ľudia z čias raného kresťanstva. V Melku sa ocitli ako dar v 18. storočí. Keďže nie sú známe ich mená ani životopisy, pomenovali ich Friedrich a Clemens.

Katolíci od počiatku stavali kostoly na kostiach mučeníkov. Opátstvo Melk nie je výnimkou. V bielej truhlici sú vystavené ostatky sv. Colomana. Cez turniket prejdeme do záhrad, či parku. Je vkusne upravený, pri drevinách i kvetoch sú názvy. Latinské, takže mi nič nehovoria. Zopár byliniek rozpoznám podľa vône. Rieka Dunaj cez hradby a korunu stromov nie je vidieť. Zo záhrad vyzerá, že sa nedá ísť na parkovisko. Vraciame sa s5 k turniketom. Zaplatím 4Eur parkovné a odliepam sa. Nepočúvam navigáciu a odbočím do mestečka Melk. Otáčam sa s5 na kruháč obchádzajúci centrum. Juchám do Linz, kde zídem na E55. Linz je z pravej strany priemyselné mesto, z ľavej Kulturhauptstatd 2009. Oceliareň, chemička, katedrála a svatá Trojica. Akosi sa zlákam ukazovateľom na Prahu a ocitnem sa na diaľnici A7. Hneď sa mi smer nezdá. Mal som za Dunajom zísť na cestu B126. Takto si trasu nadchádzam. Cez to všetko časovo vyjde dlhšia trasa rovnako, lebo som rýchlejší. Tresknem do volantu, ale pokračujem až na koniec diaľnice. V mestečku Rainbach (Lejak) potom na poslednej odbočke skrútim volant doľava na západ a dostanem sa cez Reichenthal po 10km do Bad Leonfelden, kde sa napojím na správnu cestu. Prečo sa do diery sveta tak trepem o ôsmej hodine večer? Kúsok za mestom je najjužnejší bod Čiech. Treba zísť z cesty do osady Rading (Radvanov). Na tráve je označené parkovisko k obrannej línii proti Vikingom v stredoveku. 

Na mieste zaniknutej obce Radvanov v území Dolnej Drkolnej je južný bod.

  

Odstavím auto a prejdeme tých 500m k hraniciam. Tie tvorí Rosberský potok. Popri ňom dôjdeme k bodu odkiaľ sú Čechy už len na sever. Samotný bod je vyznačený tyčou zapichnutú v zemi. Staršia dcéra ani nevie, čo oští. Pri potoku je plno komárov. Takže nie len najjužnejšie, ale i najštipľavejšie miesto v Čechách. Baby sa vyfotia aj na kanónoch namierených proti Švédsku. Je 20h keď prekračujeme hranicu. Cez Vyšný Brod s jediným cisterciáckym kláštorom v Čechách v neogotickom štýle.

Pôvodne stavba ani nemala byť kláštorom, ale rodinnou hrobkou rodu Vok z Rožmberka, čo v podstate aj zostala. Nejak sa tí Vokovia s biskupom dohodli a na mieste v 14st. vyrástol aj kostol a kláštor. Cisterciáni (trapisti) sú francúzska odnož benediktínov, ktorí sa nemohli nečinne prizerať morálnemu úpadku rehole. Kedysi bolo v Čechách 13 kláštorov. Husiti, Skopčáci a boľševik ich počet zdecimoval na 1. Ženský v podstate ani neexistuje. Na Slovensku detto. Výtvory ručnej práce (med, likéry, mušt) sú k dispozícii v kláštornej predajni a výtvory duchovnej práce sú k dispozícii denne o 7:15 v kostole Nanebovzatia Panenky Marie.

Vo Vyššom Brode sa objavuje okrem mníchov i očakávaná Vltava. V Loučovicích prekračujem rieku a po úzkej ceste ideme k penziónu. Situovaný je na konci sveta uprostred lesa v Podlučí (Luč je kopec nad nami). Na recepcii nikto, volám číslo na dverách. Vraj poslal propozície ráno o pol deviatej mejlom, no ja som vtedy utieral prach zo skriniek. Kľúče sú v malom sejfe. Maturujeme nad jeho otvorením. A to nám nastavil štvormiestny kód. Naveľa, po 5min. sa mi podarilo otvoriť malú, nedobytnú schránku. Apartmán č.5 máme na poschodí. Vedľa nás sú blonďaví Dáni. Módou sa stalo vešať na steny históriu stavby domu. Vidím to takmer všade. Miestnosti sú veľké, postele mäkké. Kuchynka spojená s obývačkou. Chladnička páchne ako olomoucké syrečky. Ani ju nepúšťame. I keď sú na oknách sieťky, komáre si poletujú po apartmáne. Dole je samoobslužný bar. Čapomat na pivo a kofolu. Berie však mince od 5Kč vyššie. Načo majú Pepíci 1 a 2Kč? Časom zistíme, že stačí si poháre zapisovať, pípa funguje aj bez vhodenia mince. Zapíšeme si fľaškové pivá, ja nedám 12Eur za fľašu vína, preto si beriem plechovkový gintonic. Na večeru, ako tí trapisti v Brode, skromne otvoríme slané dru tyčinky. Pripijeme na príchod, ozveme sa babke, osprchujeme a zaľahneme. 

 

 

Lipno nad Vltavou sa postavilo pre obyvateľov zatopených obcí.

 

Nedeľa 

 

V noci je totálna tma. Nevidím ani na stolík. WC má sprchu i na osranú riť. Hovorí sa tomu bidet. Ako to ten Michael Jackson spieva. Vybral som dnes turistiku na najvyšší vrch Šumavy. Na raňajky sú švédske stoly. Dievčatá praženicu s párkami, ja si dám ako každú nedeľu müsli s jogurtom. A navyše si na žemľu natriem sladkú keksíkovu nátierku. Vyrážame po deviatej. Stojím na pumpe a tekutými fosíliami kŕmim na raňajky aj Dračicu. Po kilometri o5 stojím v centre Lipna pri obchode. Vlastnia ho Číňanci. Berieme len rožky, pašteky a čosi sladké. A ešte malý nožík, keďže zatváraciemu sa nechcelo opustiť domov. Pokračujem do Novej Pece. Za Frymburkom sa cesta zužuje a čakajú ma samé serpentíny. V Horní Plané je Markétsky jarmok. Idem až do osady Nová Pec - Laz. Zaujímavé, že z Novej Pece sa vyráža na krkonošskú Sněžku i šumavský Plechý. Parkovací automat nefunguje a nedá sa platiť kartou. Po 10 minútach a intervencii horskej služby platbu vzdávam (nie som jediný) a konečne vyrážame. Až po bufet Rejiště je cesta asfaltová popri Schwarcenberskom kanáli. Na čo slúžil? Na splavovanie dreva. Ešte sú sem tam vidieť zbytky zdvíhadiel. Krajšia časť je však v osade Jelení vrchy. Napájaný nespočetnými riavami vyvierajúcimi spod šumavských mokradí. 

Akvadukt vo výške asi 10m prekonáva Koňský potok.

 

Najväčší český národný park a najstaršie pohorie Európy. Mohlo by sa zdať, že meno Šumava je odvodené od šumiacich lesov, ale jeho pôvod je v staroslovanskom slove "šuma", ktoré znamenalo hustý les. V 19 st. kôrovec a kalamity zdecimovali pôvodné pralesy o štvrtinu. A navyše zmizol aj jeleň - skutočný kráľ Šumavy, ktorého dal knieža Schwarcenberk v rovnakom čase vystrieľať. Radikálne riešenie ako zabrániť pytliactvu. Príroda sa však spamätáva a niektoré šumavské lesy sú obnovené a dosadené jelene rozšírené.

V bufete zamením mince, aby som vzápätí kúpil za rovnakú cenu pohľadnice. Trapko. Potom rozmením 100 kačenek. 50 na Radler a 50 záloha za pohár. Pokračujeme po zeleno značenom chodníku popri núdzovom nocľahu. Veru sme aj cestou s5 stretli babenky, ktoré idú prechod Šumavou. Naše pubertálne baby budeme radi, keď vylezú na kopec a momentálne sa kŕmia lesnými jahodami. Za nocľahom sa odpája cyklochodník a peší pokračuje k Plešnému jazeru. Začíname stúpať. Najskôr lesom, potom stromy rednú a objavuje sa kamenné more. Pred finálnym výstupom hryzieme na brehu Plešného jazera sladké tyčinky a čínsku tortičku. Zhora doletia Nemci- zachovalí dôchodci. Od jazera nasleduje prudké stúpanie ku pamätníku A. Stiftera. CaK básnika a maliara, rodáka z Horné Plané. Mňa však viac ako 15m vysoký žulový obelisk, upútajú vyhliadky dole na jazero a ďalej na Lipno. Mladšia má stúpania dosť a pachtí pomaly s maminou za nami. Žlto značený chodník pokračuje od obelisku viac menej po hrebeni nad Jezerní stěnou k samotnému Plechému. 

 

Nakopené skaly tvoria vrchol, čo je asi horské špecifikum Čiech.

 

Na jeho konci je veľký kovový kríž s nápismi v nemčine. Ukusujeme z rožkov s Májkou a hnusnou akože pikantnou paštétou čoby obed. Baby sa vyhrievajú na skalách a ja zabehnem k Trojmezí ČR-DE-AU v horskom sedle rovnakého mena. Hore a dole mi trvá cesta asi 40min. K Lazom sa vraciame s5 po červenej Stezke Českem. Z hrebeňa nasleduje prudké klesanie po rakúsko-českej hranici. Horšie sú však mokrade. A s nimi spojené komáre. Sme doštípaní a navyše zapadneme po členky do mokradiny. Zato sú krásne vyhliadky na najväčšiu vodnú nádrž v Čechách (rozlohou, nie objemom vody). Blanský les zakrýva výhľady na severovýchod krajiny, ale napr. v 50km diaľke sú vidieť 4 komíny elektrárne Temelín. Do Čiech sa obraciame na hraničnom prechode Nova Pec. Ďalej pokračuje asfaltka cez bufet Rejiště až k autu. Na chodníku sa špacíruje malý chrobák z nosom. Nosánik ryhovaný. Babám sa páči, ale v skutočnosti je škodca. Posledné metre sa zdajú nekonečné. Prešli sme 16km, ja 3km navyše svojou prechádzkou na trojmezí. Mladšiu bolia nohy a prelepovala si malíček leukoplastom. Stojíme v Novej Peci v reštaurácii U mostu. Kartou sa nedá platiť a baby nad menu ohŕňajú nos ako ten nosánik. No nič, hľadáme cestou na Podlučí ďalej. Zastavujem v reštaurácii U Méďu za Horní Planou. Varia do siedmej, je pol. A zasa len hotovosť. Ostentatívne odchádzame. Snáď v meste Frymburk budú variť dlhšie. Aspoň tam bude bankomat. 

 

Plešné jazero v tvare obdĺžnika, či ako vraví dcérka-rukavica palčiakov.

  

Zaparkujem v centre. Ani sa veľmi nemotáme a zapadneme do prvej reštiky No.10. Platí sa o5 hotovosťou. Po objednaní 4 burgerov s trhaným bravčovým mäsom idem vybrať prachy. Zlodejská Česká spořitelna si vyberie 169 kačenek za použitie ich bankomatu. Jem ako prasa. Z burgeru vyteká šťava na tanier a steká mi na kraťasy. Burger vcelku chutil. Nebola to variácia rýchleho občerstvenia. Zalejem ho kofolou. Záchody malé ako v ponorke. Žiaden servítok, sušič nefungoval. Absencia servítkov je české záchodové špecifikum. Na prstoch jednej ruky zrátam koľko ich na veckách bolo. Nechal som za večeru 1400 Kačenek aj s dýškom. Poberáme sa s5. Namiesto toho, aby som sa na námestí otočil, najprv s autom zídem k priehrade ku kompe. Baby sa smejú, ja sa otáčam na malom plácku. Zastavujem v Lipne pri Coop supermarkete, ktorý sa pýši nepretržitou prevádzkou. Hej, ale treba mať v smartfóne aplikáciu ČSOB banky cez ktorú sa dostanete dnu. A iba určitý počet osôb. Vonku čaká rada. Sklamaní odchádzame. Česť Pepikov zachraňujú Číňania. Vyzerá, že im patrí polka námestia aj s obecným úradom a talianskou reštikou Miláno. Kúpime si iba Pálavu, pivo a dievčatám akési čínske sračky. Po ôsmej hodine sme v Podlučí. Ostali sme tu len my a párik mladých. Radi sa čvachtajú v bazéne, no zabudli ho zatvoriť. Konečne si dám pohár vínka a môžem sa dať do náručia Morfeova. Tak ešte nie. Babám v izbe pošlem na večnosť dvoch komárov.

 

Trojstyk na najvyššom šumavskom sedle medzi Plechým a Trojmeznou.

 

 

Pondelok

Ráno sa motajú pod oknami dvaja veľkí psi. Jeden salašnícky a druhý ešte väčší a huňatejší.  Dnes je krásny slnečný a teplý deň. Preto baby nebudeme preháňať po horách, ale skončíme pri vode. Najprv však vyleziem s Dračicou úzkou cestou k osade sv. Tomáš. V okolí nádrže je kopa cyklistov, ktorí šliapu vôkol jazera. My sme takmer jediné auto. Smerom hore k sv. Tomášovi určite. Neďaleko osady je zrúcanina hradu Vítek. Mala by byť z jeho horného poschodia vyhliadka. Mala, ale už nie je. Na jar ju zhodili, lebo zhnila. Škoda, pretože údolie Vltavy prakticky nie je vidieť. Vstupné však veselo vyberajú. Ale dá sa platiť kartou! Maličké nádvorie a miestnosť s figurínou kráľa Vaška IV, ktorý tu bol väznený.

Vítkuv kámen je najvyššie položený hrad v Čechách. Je dokonca o pár metrov vyššie ako Liptovský hrad na Slovensku. Ako strážny hrad bol vystavený v polovici 13st. Vítkovcami. Každých sto rokov sa striedal majiteľ a naposledy je majetkom obce Dolní Výtoň. Hrad verne plnil svoju strážnu funkciu až do r.1990. Každý hrad má svoje strašidlo a na Vítkove máta hriešny kňaz.

 

Zrúcanina gotického hradu na Svatotomášském vrchu.

 

Po drevenom schodisku sa dá vyjsť k oknu, kde je výhľad na Alpy. Lepší výhľad je však z chodníka vedúceho k hradu. Zasnežené vrcholky ľadovcového Dachsteinu sa pekne čnejú do výšin. Dohľadnosť je teda okolo 150km. Nie každý deň je zo Šumavy zrieť Alpy. Z Plechého napr. neboli vidieť. Baby si dajú točenú zmrzlinu v osade, ja idem fotiť kostol sv. Tomáša. Zídeme dolu a auto zaparkujem na centrálnom parkovisku. Zoberieme kúpaciu tašku. V Coop si kúpime osušku, na ktorú položíme svoje drahé zadky a zídeme dolu k nádrži. Trávnatá pláž je na juhu za malým prístavom. Nájdeme si miesto pod brezou. Vôkol nás sa slnia prevažne sami Rakúšania. Asi tí chudobnejší, bohatší odleteli na Santorini. S mladšou sa omočíme v hnedej vode pripomínajúcej latéčko, drahej pivo. Voda s 24°C príjemne osvieži. Ja preplávam popod nové mólo. V budúcnosti by mal byť jeho súčasťou dokonca bazén. Dnes je na ňom drahá reštika s nie zrovna ohromujúcou gastronómiou podľa návštevníkov a prázdneho lokálu. My volíme lacnejšiu alternatívu v bufete Altánek za nami. Na slaninovú pizzu a hranolky čakám s lístkom č.56 takmer polhodinu. Mali veľmi nevýhodný kurz na Eur. 21kačenek za 1Eur. V banke som menil za 24Kč, v Coop mali napr. 23Kč. Hranolčeky mi dávali 2x, ale čestne som druhú porciu odmietol. No somár. Takto som ujedal z pizze pre dievky. A dal si ešte jablko. Staršia i žena sa viac menej len očáčali v hnedej vode a okolo štvrtej sme zdvihli kotvy. Záchody sú na druhom konci pláže. Jedna búdka na prezliekanie. Bufetov relatívne dosť. Bol som si pozrieť plavby výletnej lodičky A. Stifter. 2x za deň ide až k Horni Plané, čo je 4h plavba. Viackrát denne ide k Černé v Pošumaví, čo zaberie 2h. Cez leto bývajú večerné koncerty na palube. 

 

 

Kúpime si vynikajúcu zmrzlinu v Café du Lac. Sorbety sú nebíčko v papuľke. Ja mango, dcérka melón, drahá pekanové orechy. V info centre si kúpim pohľadnice. Zanesiem kúpaciu tašku do auta a kúpime v automate kombo lístky na lanovku, stezku korunami stromu a pre jazdu kolobežkami dolu. Aby som dostal 500Kč zľavu, podstupujem viac menej zbytočnú registráciu. Nikdy viac ju nevyužijem, ale otravné mejly mi budú chodiť. Lanovkou stúpame na 900m vysoký Kramolín. Pred vrcholom zastavujeme a hojdáme sa, čo sa druhej polovici posádky nepáči a dvíha im žalúdky. Po 20min. šuchotania sa po lane sme konečne hore. Ako keby sa obsluha potrebovala pobaviť a zrýchlila pri vyskakovaní lanovku. Prejdeme cez turniket k drevenému chodníku korunami stromov. Je spravený veľmi podobne ako ten v Bojniciach. Akurát adrenalínová sieť nie je na samom vrchu, ale nižšie. Mama sa premáha na prekážkových dráhach. Hadíme sa hore a tipujeme napr. koľko vrutov sa použilo pri stavbe (1 milión) alebo koľko trámov (nepamätám sa). Hore na plošine je niečo ako obrovský drevený ciferník. Na ňom sú vyobrazení vtáci. Ak ručičku posuniete na obrázok vtáka, ozve sa jeho zvuk. Utvrdíme sa, že doma sme vskutku mali kuvika (česky Kulíšek). Vyhliadku dosť maria okolité kopce, takže vidno je pekne akurát Lipno pod nami. Baby sa šmyknú dolu tobogánom. Parádna je však 5km cesta lesom na kolobežkách. Martinky sa veru nechytajú. Každý utorok sa dá ísť dolu až do pol desiatej večera. Nemusela byť ani tma a mamina odbočila, kdesi na hotel Lake Resort. Na trase je dosť ostrých zákrut (každá má svoje meno, napr. Zaječí, či Banánová slupka). Super zážitok. Odporúčam si sem vo svojom voľnom čase zájsť. Čo neodporúčam je pizzeria Lipno. Na večeru sme si objednali všetci cestoviny. Mäso na bolonské špagety nemali, tak sme si dali 2x so špenátom a kuracím mäsom a 2x so šampiňónmi a kuracím mäsom. Na pitie malinovú limonádu a dve pivá. Čašník asi nepochopil a priniesol jedno čapované a jedno nealko vo fľaši. Cestoviny priniesol rýchlo, no aj tak chutili. Všetko z konzervy alebo mrazené. Syr Bambino, ako sa mnohokrát už stalo v iných podnikoch. Toto viem uvariť aj ja. Kuchyňu mali dolu, rovnako aj vecká. Reštika plná chrochtajúcich Holanďanov. Scéna, keď všetci zbalení na odchod čakali, kým sa najmladší dohrá pod stromom. Už aj čašníčka spratávala stôl. Vôkol lokálu sa potulovala mačka Šunka. Čašníčka ju chytala do rúk. Jedzte potom z taniera, ktorý vám prinesie. Nechal som tam o5 1400Kč na ruku a nedopitú malinovku. Pôvodne sme chceli ísť do reštiky Miláno, ale "v pondělí zavřeno". V Podlučí máme nových hostí dakde z Prahy, zamilovaný párik odišiel. Pokus o večerný tenis na kurte vedľa domu. Drahá sa vyhovárala na veľkú raketu, pre ostatných bola naopak malá a nevedeli sme trafiť loptičku. Pre jednu, dve loptičky som musel ísť do stmievajúceho sa lesa. Večer som zakončil pohárikom Pálavy.

Výrazný kopec Smrčina a pod ním vodná nádrž Lipno I.

 

 

Utorok

 

Budí ma nie šum lesa alebo spev vtáčikov, ale Šumavská strela z Rožmberka o 7h. Kúsok pod nami je železničné priecestie, a tak musí na seba niekoľkotonový kolos upozorniť. Bufetové stoly dnes pripravoval p. majiteľ. Doobeda je oblačno. Vyrazili sme pomerne neskoro po pol desiatej. Zastavujem v Lipne, kde kúpime vodu, praclíky a nejaké sladkosti. Juchám k Soumarskému mostu, kde sú rašeliniská.

Rašeliniská Vltavy dávajú rieke nezvyčajnú hnedú farbu. Šumava je čiernozemou a mokradinami známa. V krajine padne pomerne veľa zrážok a hoci sme na juhu Čiech, okolie Soumarského rašeliniska patrí teplotne k najnižším v krajine. Človek v 20st. drancoval prírodu a ťažil zeminu bohatú na živiny, ktorá vznikala niekoľko tisíc rokov. Príroda sa len pomaly spamätáva zo šoku, a preto je dnes väčšina najväčšieho pokladu Šumavy neprístupná. Ďalšia vec je, že ľahko môžete v 2m hlbokom bahne zahučať. Ako Dora s macochou v Perinbabe.

 

Prechádzka po dne rašeliniska, ktoré bolo v 20.st. vybágrované.

Parkovisko pri železničnej trati je plné, ale veľké parkovisko je povyše. Pri rieke je veľký kemp a nástupné miesto pre plavbu po Teplej Vltave. Zrovna pred nami sa vykydol z kanoe do vody starší pár. Kúpim pohľadnice, ale sú len s opevnením, tzv. Ropíky. Kráčame po drevených lávkach mokradinami a rašeliniskami. Druhá polovica chodníka je popri Teplej Vltave. Vidíme týpka chytať akési muchy. Pýtam sa, prečo. Vraj mu za to platia: "Tak proč ne?"

Do vojenského bunkra, ktorý je oproti kempu (cez rieku) z minulého storočia sa platí dobrovoľné vstupné, ale je vo vnútri tma. Vonku je expozícia zbraní. Chlapci v rovnošate sa popri bunkri hrajú na vojakov asi celý rok. Svedčia o tom maringotky a stany. Sadáme do Dračice a pokračujem cez Horni Vltavice do Kvildy. Za Vltavicami je parádna nová cesta, no úzka ako tangáče. Až za Borovými ledmi je širšia. Niektorí vodiči oproti sa ani neunúvajú spomaliť. Odstavím auto vo Kvilde pod lyžiarskym vlekom. Zaplatím parkovné na 3h, hoci viem, že sa nevrátime včas. Tobôž, ak utekám hore do centra obce si kúpiť pohľadnice. Pozerám si i knižky o Šumave, ale žiadna mi nepadla do oka. Baby nechcú nič jesť. S drahou si dáme aspoň praclík. Zo začiatku je prudšie stúpanie, potom asfaltový chodník klesá a znova stúpa. Takto sa strieda stúpanie s rovinkami. Nad 1000m výšky sa dostávame z lesa a objavuje sa aj slniečko. Peších je na ceste málo, väčšina ľudí šliape do pedálov. I deti. Prameň Teplé Vltavy je symbolická studnička. Voda je sem privádzaná rúrkou. Stalo sa, že rúrka sa upchala a studnička vyschla. Bolo že to povyku, že Pepíkom vyschla ikona. Vltava teda nemá zrejmý prameň.

 

Na dne sú pohádzané mince. Žeby som si vylovil na parkovné?

 

Presviedčame baby na okruh vôkol Strážneho. Nechce sa im a rozdelíme sa. Žene to po pár metroch nedá a pošle ma pre decká. Volám staršej a vracajú sa s5. Trasa je dlhšia, no vedie nádherným lesom. Západná časť Šumavy je krajšia ako v okolí Lipna. Nečudo, že veľká väčšina naj zo Šumavy je práve v okolí Kvildy a Modravy. Ideme prevažne strážnou cestou popod vrch s "originálnym" menom Stráž. Pred 40 rokmi by sme sa tu veru nepromenádovali. Alebo len pod dohľadom pohraničníkov s vlčiakmi.

Šumava je nie len krásna príroda, ale i tichý svedok európskej studenej histórie. Na jej stopy narazíte pri každej prechádzke lesom. Koľko dedín bolo vysídlených a zničených kvôli imperialistickej hranici s Nemeckom? Koľko máp prepísaných? Koľko Kráľov Šumavy = pašerákov a prevádzačov jej vládlo?

Málokto napríklad vie, že okrem ropíkov si na Šumave postavil boľševik v 50.-tych rokoch minulého protiatómové kryty. Niekoľko tisíc.

Plne vyzbrojený a vystrojený ropík menom Honzík pri kempe Soumarský most.

Čudujem sa, že vojakom sa chcelo asfaltovať toľko ciest. Míňa nás autobus do Bučiny. Mal som pravdu, keď som hovoril, že o 17h ide do Kvildy. No zostávajú nám asi 2km, takže šliapeme po tvrdom asfalte ďalej. Na staršiu sadne motýľ očkáň červenopasý. Je ich na kvetoch plno. Sosá a Susá. Okolo pol šiestej sme v Kvilde. Páči sa mi to meno horskej dedinky. Kvilda znie ako nadávka. Málo známym faktom je, že osadu po vojne osídlila hŕstka Slovákov. Na večeru zakotvime na terase u Černého vlka. Okrem reštiky je to i hardcore penzión. Hostí však má. Objednáme si mäsové guľky s kapustou a staršia kurací rezeň s hranolkami. Kapusta bola chutná, údené v prepolených guľkách akési neochutené a suché. Cesto bolo skutočne zemiakové. Varili mladé babenky. Videli sme ich vypaľovať zobáky za lokálom. Ani tu neboli na hajzloch utierky. Len fukáre. Jedlo bolo lacné a dalo sa platiť kartou. 1078Kč, nechal som šušlavému čašníkovi 100kačenek dýško. Nepríjemne úzkou cestou do Horných Vltavic a cez Volary do Podlučí. Po ôsmej štrngáme kľúčom v zámku.

Pre husté lesy je nazývaná zelená strecha Európy.

 

 

Streda

 

V noci i ráno prší. Zápasím s vyberaním sprchy z držiaka. Doslova ju vytrhnem. Celý deň je pod oblakom, preto sa ráno ani neponáhľame. Vyrážame okolo pol jedenástej. V dome pribudli Škopčáci s nenásytnými deťmi. Vyhadzujeme po sebe odpadky. Nápojový lístok necháme na bare po vzore iných. Vyzerá, že každý deň, či večer ho tam treba nechať. A že podaktorí tých pivných čiarok na papieriku majú! Dračicu smerujem cez Frymburk a Větřní do známeho mestečka Český Krumlov. Už smerom tam sme šli v kolóne za dodávkou. Na prvom parkovisku pri nemocnici sa mi nepodarilo zaparkovať, hoci ukazoval 4 voľné miesta. Šiel som k športovému areálu, kde bolo dosť voľných miest. Akurát šikmé parkovanie, ktoré nie každý vodič zvláda. Nemyslím tým seba, ale iných borcov. Parkujeme vlastne pod hradom z jeho severnej strany. K Plášťovému mostu máme len cez ulicu. Začneme pod ním. Pozeráme na iný druh borcov zdolávajúcich na raftoch Vltavu. 

 

 

Pitoreskné stredoveké mestečko na meandri Vltavy dostalo meno z nemeckého "krumme Aue" (krivý luh).

  

Popri rieke prejdeme cez most dr. Beneše do starého mesta. Baby si dajú trdelník so zmrzlinou, drahá presíčko, pretože v penzióne je len kalná voda ako z Vltavy. Popri kostole k Myší díře a spodnými uličkami s5 na kamenný most k Červenej bráne. Za ňou je obora pre medvede. Sú súčasťou Krumlova od 16st. majú teda drahne rokov. Na svoj vek vyzerajú pomerne živo. Na nádvorí Dolného hradu s fontánkou sa rozhodneme ísť do veže. No bez kúpy lístka do hradného múzea to nejde. Tak si pozrieme sál pánov z Rožmberka, ktorý hrad predali v 16 st. Rudolfovi II. Ďalšie expozície sú rárohy Schwarcenbergov. Na konci je malé retro kino. A dvaja diváci v prednej lavici. Kúpil som si pohľadnice a malú brožúrku. Žene zostalo zo zatuchlín zle od žalúdka. Vonku na lavičke sa rozdýchava. Do veže bráni vstup turniket na lístky. Hore vedú úzke schody a nízky strop. Výhľady sú úžasné. Mestečko pod nami, vedľa plno Aziatov, ale aj Yankeeov. Babám sa na prehliadku hradu nechcelo, preto sme prešli nádvoriami a cez Plášťový most k záhradám. Z vojenského výcvikového obvodu Boletice sa ozýva streľba. Je západne od Krumlova na ceste do Prachatíc. Letohrádok Bellarie je pre rekonštrukciu otvorený len spontánne. Dnes nemáme šťastný deň. 

 

Barokové záhrady z polovice 17.st.

 

Najnavštevovanejšie divadlo s nebeským stropom v Čechách je určite Juhočeské divadlo s točitým hľadiskom. Vo svete sú dokopy iba 4 takéto hľadiská, Krumlovské je najstaršie. Vôkol sú v parku a záhrade jednotlivé kulisy pre scény. I tak vyzerá hľadisko ako dajaká polovičná tribúna na štadióne. Prvýkrát sa roztočilo v r.1958 ľudskou silou 40 vojakov. To diváci vtedy ani netušili. Kapacita sa v priebehu rokov zvýšila 10 násobne. Váhu ako plne naložené Jumbo podpiera 120 kolies. Momentálne sa hľadisko nachádza oproti letohrádku Bellarie, čo vadí majiteľom (niet sa čo diviť, veď marí dojem z unikátnej rokokovej stavby) a sú plány premiestniť ho na druhý koniec záhrady.

Krumlov má mnoho malebných uličiek podobných pražským. Ale už je cítiť z nich vplyv nemeckých architektov. Stredoveký pôdorys našťastie nedovolil rozvoj priemyslu alebo najnovšie nákupným centrám, či podobným kravinám. Drahej sa Krumlov páčil viac ako Praha. Podľa mňa i Praha má svoje jedinečné čaro. Na obed sme o5 v starom meste v Krumlovskom mlyne. Dám si výborný hovädzí guláš s karlovarskými knedlíkmi, drahá sviečkovú. Guláš mohol byť pikantný, ale inak nie je čo vytknúť. Mäsko sa len tak rozplývalo na jazyku a knedlíky boli kulinárskym špecifikom. Staršia si dala akési kura s hranolkami. Dýško som nechal v Eur, keďže mi nemali ako rozmeniť 2000 Kačenek. 

 

 

Po II.sv. vojne bolo pôvodné nemecké obyvateľstvo vyhnané a nahradené napr. aj Slovákmi, či Rumunmi.

  

Baby kúpili magnetky pre kamarátky. Zvláštne, že v obchode vedľa bol rozdiel na tie isté magnetky 20Kč. Pri kúpe viacerých peňaženka pocíti rozdiel. Drahá videla Krumlovské pivo, preto sa vyberieme k pivovaru. V r.2021 prešiel rekonštrukciou, ale chuti piva nepomohla. K "mání" je viacero prehliadok. Nás interesuje Varná, no v češtine je iba o 15h. Bez sprievodcu sa dovnútra nedostaneme. Akurát začína prehliadka v angličtine. Rozmýšľame, ale napokon kúpime len darčekové pivo pre rodinu. Na to ako zlatý mok propagujú, nechutí bohvieako a má aj divnú vôňu. Zvýši nám čas na múzeum mučenia. To je o5 v starom meste na námestí Svornosti, symbolicky pod miestnym úradom. Staršiu útrpné právo najviac bavilo. Pod zemou v pivniciach sú figuríny, ozývajú sa zvuky mučených, sťatých, upálených, nakoniec je hladomorňa. Len kúsok od námestia je ďalšie múzeum: zvláštnych a jedinečných drahokamov -Vltavínov. 

Druhý najväčší hradný komplex v Čechách sa len veľmi pomaly rekonštruuje.

 

Zelené telektity vznikli dopadom meteoritu kdesi v Bavorsku. Následný výtrysk vyvrhol zmes do diaľky 300km. Pred 14 melónmi rokov však nebola Šumava pohorie, ale rovná planina. Moldavity, ako sa tiež volajú (z nemčiny), majú vplyvom vody zvláštne jemné brázdy (tzv.skulptácia). Zvrásnenie a farba ich robí svetovým unikátom. Originál, hladký vltavín v tvare kvapky sa už ťažko nájde. Najväčší drahokam má 265g. Gram sa predáva za cca 40Eur.

Baby vyriešili akési hádanky a dostali pohľadnicu s balónikom. Drahokam by potešil viac. Pohľadnica poputovala do tašky mne samozrejme. Je pol šiestej a poberáme sa s5 k autu. Dnešnému dňu však nie je koniec, a preto ešte zastavujem vo Frymburku pri wellness hoteli. V jeho útrobách je okrem aquaparku aj expozícia Svet pod hladinou. V pár akváriách sú rybky z celého sveta. Niektoré bizár napr. zvláštny sumec alebo modrý rak, či upíry krab. Doposiaľ som videl iba malé pirane, ale vo Frymburku by som sa im pod zuby nechcel dostať. Zaujímavá je i expozícia žraločích zubov. Zopár hadov a jašterov a dva papagáje. Pripadá mi, že nejaký český podvodný vandrovník Lichtag-Loveček pochytal, čo živé aj mŕtve mu prišlo pod ruku a vo Frymburku to chce speňažiť. Vstupné je v cene večere pre štyroch. Parkomat nefunguje, preto musím platiť na recepcii. Posledná zastávka je v Lipne u Číňanca. Beriem poslednú Pálavu, nejaké čipsy a ďalšie nepotrebné blbosti. Pri večernom návrate nás takmer prešla Šumavská strela. Zdola (od Lipna) nie je dobre vidieť doprava na trať (počas povodní v septembri 2024 ju zaplavila voda). Naveľa vcelku dôjdeme na ubytko. Čapovanie piva je bez obťažovania automatu na mince. Využije to drahá i deti (kofolu). 

 

Interiéry hradu a záhradu spojuje monumentálny Plášťový most.

 

 

Štvrtok 

 

Pekný polooblačný deň sme využili na cyklovýlet v okolí vodnej nádrže. Lipno je cyklistický raj a je dobré si tátoša objednať aj dva dni dopredu. Dnes som si dal sýte raňajky v podobe praženice so slaninou a párkami. Vyrazili sme pomerne neskoro o pol jedenástej. Síce som akože poslal rezerváciu na bicykle, ale odpovede som sa nedočkal. Ako som sa dozvedel, objednať sa treba 24h vopred, nie 2h. Takto sme už elektrobicykle pre baby nedostali a museli zobrať, čo zostalo. Týpek nás odporučil konkurencii, ale ani tam nič. Neboli sme jediní, čo bažili po električkách. Chytajú ma nervy ako malého chlapca, dievčatá sa mi smejú. Od móla sme sa teda vrátili s5 k hoteli Lipno Lake rezort, poniže čoho je požičovňa. Pre drahú sa našiel iba pánsky bicykel veľkosti M. Stálo ma požičanie 1870 kačeniek aj s prilbami. Prvá jazda bola do ich pobočky spýtať sa na voľnú električku na zajtra. Niečo mali, no detské sa v podstate nerobia. Najmenšia je 18, niečo medzi S/M. Takže nič. Dôležitejšie však bolo, že si žena mohla vymeniť bicykel za dámsky. Neudrela si tak všetko, čo nechcela. Konečne sme vyrazili východným smerom po promenáde k hati. Šliapem pomaly, aby mi baby stačili. Držím sa až po hrádzu za jednou rodinkou. Na hrádzi si vyfotím Francisovu turbínu a pokračujeme na západ smerom k Frýdave. Chodník vedie pekným lesom kopírujúcim cestu. Pred Přední Výtoní je hniezdo zmijí a hneď za ním kemp. Super miesto pre stan. O pol jednej stojíme v reštaurácii Cyklo Depo. Dievčatá si dajú hranolčeky a Radler, ja iba malú kofolu. Kofola, ale napr. aj horalky, či Mitická celkom u našich západných susedov prerazili. Ale napr. komunistické arašidové chrumky nie. Cyklochodník sa spája s cestou pre autá, ale komunikácia nie je príliš rušná. Pár prevýšení a sme vo Frýdave. Kompa však príde až o 40min. Preto sa rozhodneme pokračovať ďalších asi 7km k ďalšej kompe. Po 3km však je šípka k ďalšiemu prievozu. Nie je ani na mape, preto nezastavujem. Stojíme chvíľu s rakúskymi dôchodcami pri Rakúskej zátoke. Hranica je hneď za vodou. Nespočetné množstvo riav a mokradí ako sa na Šumavu patrí.

Väčšina mestečka Dolní Vltavice skončila pod hladinou nádrže.

Lipno je najväčšia vodná nádrž v Čechách, preto má prezývku české more. Pod hladinou zmizlo desiatky obcí. Nemeckí obyvatelia boli "odsunutí", českí presídlení do panelákov v novej obci Lipno nad Vltavou. Aj v povodňovom roku 2002 zmizlo pod hladinou Vltavy pár domov. Priehrada si potrebovala odpustiť a rieka sa vyliala až za Prahu, kde dosiahla výšky takmer 8m.

Veľkým hitom lipenskej zimy býva najdlhšia korčuliarska magistrála na svete (11km) a nemožnosť platiť platobnou kartou celoročne.

Za rašeliniskami Kyselov odbáčame doprava ku kompe. Zrovna pristáva na brehu. Na nič nečaká a odpichuje sa po nalodení bicyklov od brehu. Nie je čas sa ani vyšťať. Doslova. Po krátkej plavbe pristávame v Dolných Vltaviciach. Cesta do Černé v Podšumaví začína hneď z ostra, do kopca. Takýchto kopčekov je na 5km trase viac. Mladšia všetko dáva bez tlačenia. Všetka česť. 

 

 

Cesta naprieč rašeliniskom Borková.

  

Bus nám ide až o 18h, takže času dosť. Pred vstupom do lesa, niekde na úrovni kríža, kde sa letí z kopca dolu, je odbočka na Frymburk. Dá sa tak skrátiť cesta a hlavne vyhnúť jednému kopcu. Do mestečka je ešte jedno stúpanie pred Milnou, ale potom sa cesta už len zvažuje až do Frymburku. My pokračujeme na Bližnú, okolo bývalých grafitových baní do Černej. Pred dedinkou je ešte posledný stupák. Aj tomu sa dá pp. vyhnúť cestou dole popri nádrži. Značená cyklotrasa však pokračuje po ceste. Čakám so staršou pri kameňolome na zbytok skupiny. Potom už len zídeme do Černé. Okolo ČOV sa dostaneme k autobusovej stanici. Bus pôjde vskutku okolo šiestej. Máme vyše 3h. Preto ideme na obed do reštaurácie Sen. Od odmeranej a chladnej čašníčky si všetci objednáme Cezar šalát. I tu má svoje kulinárske špecifiká a ingrediencie sú nakrájané na veľké kusy. A je v ňom slanina. Baby si za výkon zaslúžili aj cheesecake. 

 

Jeden zo zálivov nádrže - Malé Lipno.

  

Máme stále dosť času, preto sa vyberieme po hrádzi, ktorá oddeľuje Lipno od Malého Lipna. Okolo malých lili a skapatej ryby. Hodinu čakáme na zastávke busu. Ja sa prejdem po dedine, ak by motyka vystrelila pohľadnicu. Motyky niet. Spoj dosupí s 10 min. meškaním. Vodič má asistenta, ktorý naloží naše kolimahy na prívesný vozík a upúta remeňmi. Celkovo nás bus vyšiel na necelých 200Kč. A dalo sa platiť kartou. Nevídali. Vyzerá, že jedine v okolí Lipna n. Vltavou nie je vôľa. I tie hranolčeky vo Dolní Výtoni som platil kartou. Odovzdáme bicykle, nakúpime si v COOP mlsky a Dračica nás odvezie k Podlučí. Najazdili sme niečo vyše 30km. Mladé Kvildy bolia skôr zadky ako nohy.

 

Piatok

 

Lipno sme videli zhora na Plechom, aj spoza brehu na dvoch kolesách, no a dnes sme si ho pozreli po vode na výletnej lodi Adalbert Stifter. Loď nám odchádzala o desiatej, preto som baby naháňal, aby sme o pol desiatej vypadli. V prístavisku je parkovisko, kde sa vyberá parkovné 30Kč. Nemilo ma to prekvapkalo. Doobedňajšia plavba je predovšetkým pre deti. Počas plavby vystupuje kúzelník s pomocníkom a na záver plavby je diskotéka. Tancovali najmä fosils. Posádku tvorí kapitán a bocman. Potom sú pri bare dievčence čapujúce pivo, aperol a pre deti kofolu. Odlepili sme sa od brehu a popri soche Lipenskej panny sme plávali do Frymburku. Tam sme pribrali ďalších cestujúcich a s nimi sa nalodil aj český herec Jarda Nosek. Strávil som s ním na palube viac času v tieni hornej paluby, takže som si istý. Bol tam s priateľkou Ivetou a nejakými kamošmi, z ktorých jedna bola štíhla Slovenka. Ako som sa zjavil o5 na palube jeho kamoš poznamenal: " Á fotograf, bude zle." Ukľudnil som partiu slovami: " Poznám vás, ale prišiel som fotiť vodičku. Bez obáv." "Řešíme tady dětské masáže. Jestli dospělí masírujou děti nebo děti masírujou dospělí", napriahol rozhovor kamoš relatívne čerstvo zamilovanej hviezdy. Bulvár vraví, že 45-ročná hviezda filmu Účastníci zájezdu má polročného syna a na Lipne si užíva s novou babenkou. Aké sústo som mohol mať pre bulvár! 

 

Tu v minulom storočí bývala obec Kyselov. Zostali len rašeliniská.

  

Odlepili sme sa od móla mestečka Frymburk a plávali do Dolných Vltavíc, kde sme sa vyloďovali včera z kompy. Krásne polooblačné počasie prialo plavbe. Ako sme sa otočili všetci sa nahrnuli na zadnú palubu, kde sme sedeli. Nefukalo tam. Jeden týpek vyfotil snáď 1000 záberov. Mal dokonca dva foťáky. S miernym meškaním sme pridrbli o mólo v Lipne. Sadáme do Dračice a idem cez Vyšní Brod do neďalekého Rožmberka. Parkujem priamo v centre pri kostole sv. Mikuláša. Parkomat nevydáva žiadne prachy, preto idem do miestneho pivovaru, kde je info centrum, ale aj reštika. Tam mi čašníčka rozmení 20Kč na dve desiny. To mi stačí. Je pol jednej a polovica zájazdu je hladná. Zakotvime v reštike hotela Ruže. Nie som veľmi hladný, preto si objednám iba cestoviny s kuracím mäsom. Drahá mala skromné raňajky, preto si dá Pivovarský guláš. A zasa kulinárske špecifikum: knedlíky sú ochutené karí. Ja vyberám kúsky slaniny z taniera. Mladšia má hamburger s hranolčekmi, staršia bolonské špagety. Chuťovo priemer, porcie veľké. V lokáli sa zastavujú hlavne vodáci. Niektorí posilnení zelenou a pivom, či Tullamore whiskey. A do člnu si berú ďalšiu fľašku. Cez pereje sa im pôjde ľahko. Prejdem sa po brehu odkiaľ sú pekné vyhliadky na zámok. Potom prejdeme cez most so sochou sv. Jana Nepomuckého na chodník vedúci hore k hradu. Kúpime si dva vstupy: hlavný okruh a vežu Jakobínku. A čo čert nechcel stretáme v skupine prindišov z nášho mesta. Rodičov Peti R. z hádzanej. Aký je svet malý. Aké súkolia musia pracovať, aby sme sa na rožmberskom zámku s nimi stretli? Sprevádza nás mladý muž. Prechádzame malými komnatami predovšetkým Buquoycov, pánov hradu. Hrad je známejší Bielou paňou. 

 

Postavený v 14.st. ako zmenšenina krumlovského zámku.

 

Perchta, odsúdená k večnému blúdeniu po hrade, žila v stredoveku ako dcéra šľachtica v Krumlove, neskôr žena despotu a sadistu Jana z Lichtenjštejna. Väčšinu života bývala v moravskom Mikulove a neskôr vo Viedni, kde je i pochovaná. S rožmberským hradom nemá prakticky nič spoločné (dokonca ani majetkovo), ale nejaký snaživý mních si povedal, že jej nešťastný život stojí za strašenie po hrade. Neskôr prispel k rozšíreniu legendy i obraz z 19st. zo záhadným nápisom. Kto ho rozlúšti, vyslobodí Perchtu z prekliatia, ktoré na ňu uvalil jej manžel. Záhadológovia sa dodnes nevedia dohodnúť, kto vlastne máta v hrade. Či Perchta alebo konkurenčná Markéta z Hradce.

Väčšinou sú vystavené iba repliky obrazov, nábytku. Obraz Karola Bonaventuru na koni pri bitke na Bielej hore je nepodarený fejk. Už v 17st. existovali. Pri prvom pohľade je vidieť, že Praha je obkolesená morom. Maliar v nej nikdy nebol, tak si Prahu proste vymyslel. Karol sedí na koni, no bol zranený, takže riadil bitku z koča. A za hodinu v nudnej bitke vyhral. Bitka bola však len malou epizódou 30 ročnej vojny. Až v obrazárni majú zapožičaných pár obrazov z Národnej galérie. Socha slobody na mramorovom kabinete. Je to len dobre vyleštený kameň. Rytierska sála s replikami zbraní je posledná. Hrad ničím zvláštnym nezaujal. Ani sme si nestačili vybrať pohľadnice a už zvoláva štíhla dievčina v okuliaroch na vstup do veže. Valcová veža ako obrovská ceruzka je vysoká 38m. Je na území horného hradu, ktorý patrí pošte. V 50-tych rokoch posledný Buquoy zomrel vo väzení v Brne, kde bol odsúdený za germanizáciu Šumavy. Hrad si podelila v duchu boľševizmu pošta a štát. Od r.2019 horný hrad chátra. Nikto poriadne nevie, kedy bola vežička postavená a ani načo slúžila. Pp. ako špajza, či strážna veža. Pôvodný vchod je v 14m výške. Stúpame úzkym schodiskom z 19.st. Krátko stojíme na 4 poschodí, ale zaujímavejšie je posledné, piate. Je z neho vidieť niektoré pôvodné trámy podopierajúce drevenú vežičku. Sú v tvare ondrejského kríža. 

 

V kostole sv. Mikuláša je hrobka známeho šľachtica Karla Bonaventury.

 

Vežičku opravovali v 21.st dobrovoľníci stredovekým spôsobom. Vo vitrínke je funkčný model. Vedro z malou dvíhal kladkostroj podľa návrhu L.da Vinciho. V kolese stála asi 60kg žena a bežala v ňom ako škrečok v klietke. Zaujímavejšia časť bola vonku na ochodzi. Výhľad na mestečko zo 400 obyvateľmi, vodákov, lesy, či švajčiarsku chatu Buquyov. Šibeničný vrch s pozostatkami šibenice. Meander Vltavy. Mladšia čaká na 4. poschodí. Prišlo jej zle. Zídeme dolu a kúpime pre všetkých suveníry. Máme hodinu na ďalšiu prehliadku. Tentoraz si mamina príde na svoje. Zakotvíme v miestnom pivovare. Hodinu prečkáme na domácej malinovke. Po piatej si nás, skupinku 14 ľudí (rodinka z Amsterdamu, Slováci na splave a my), zavolá čašník. Robí sprievodcu v podzemí pivovaru. Tak som sa dozvedel, aké 3 suroviny treba na pivo: jačmeň, chmeľ a vodu. Ako sa to všetko varí. Ako sa robí ochutené pivo, malinové. Čo je APA a tankové pivo, niečo o histórii. Obnovený pivovar má presne rok. Majiteľ má všetky rekreačné zariadenia v meste. Rekonštrukcia pivovaru ho stála vyše 200 miliónov. V poslednej miestnosti sa buduje pálenica. Chce tam robiť všetko od Whiskey po rum. So sládkom - veľa šťastia. Ochutnávka pivá bola vonku na terase, ktorú za tri dni zbúchali Ukrajinci. 4 druhy piva v asi 2dl pohároch. 11, 12, craft 13 a Malinove 15. 11 podľa drahej nemala výraznú chuť. Pritom je načapovanejšie. K pivu a vlastne aj ako večeru sme si objednali cibuľové krúžky a domáce čipsy. Pre ťažkých ochutnávačov bola pristavená kára. V obchode sme ešte nakúpili pivo pre rodinu a seba. Poslednou zastávkou bola Čertova stena za Vyšším Brodem. Nestihol som odbočku pre autá, preto som sa vteperil do úzkej cesty pre bicykle. Jarisa je však malá, nie je problém. V zapadajúcom slnku sme si spravili pár záberov a šli do blízkeho Podlučí. Večer bol chabý pokus o hranie tenisu.

 

Mohutné žulové skalné útvary tzv. tory tvoria vrchol Čertovej steny.

  

Sobota

 

Zamračený deň a je vlastne už čas sa vrátiť. Decká s frflaním príjmu navštíviť cestou domov mesto Linz. A veru lineckých lepeňákov sme aj doniesli málo. Po sladkých raňajkách som vyplatil sekeru na bare, čo bolo asi 520 korún, nechal som majiteľovi 550, drahá pohádzala veci do kufra a batohov a o 10h sme vypadli. Tankujem benzín v Louči a potom pokračujem cez Studánku, po ceste B126 na Linz. V Bad Leonfeldene zakufrujem a nechtiac sa prejdeme centrom. Cesta ide viac menej z kopca až k tretiemu najväčšiemu rakúskemu mestu. Na jednej strane história, na druhej strane diaľnice hnusná chemička a oceliareň (je možnosť ju navštíviť a vidieť výrobu ocele). Snažím sa nájsť parkovanie , čo najbližšie k centru. Napokon skončím pri radnici. Cez víkend je tam parkovanie za Eur/h do poludnia a keďže je pol dvanástej, platím len čosi vyše 1Eur. Centrum je len cez Dunaj. Voda v širokej rieke je šedá, či taká kalne modrá. Na hlavnom námestí sa zrovna konajú blšie trhy. Linec ako taký nejak neupúta. Starobylé uličky, kaviarničky plné ľudí, ruch veľkomesta. Niečo medzi Bratislavou a Viedňou. Stačí raz vidieť. Baby som viedol po Landstrasse ku katedrále Panny Márie. 

 

Stavala sa vyše 60 rokov iba z milodarov.

 

Je väčšia ako dóm sv. Štefana vo Viedni, ale o 2m nižšia. Prečo? Lebo Viedeň. Katedrála oslavuje tento rok 100 rokov. Preto je taká zachovalá. Mala poňať všetkých 20tis. obyvateľov Linzu (v 21.st je ich už 10-násobne viac). Po zničení sochy panenky Márie v júli 2024 bola na kazateľnici inštalovaná ďalšia ohyzdnosť hraničiaca s vandalizmom- 5 ružových hadíc. Až do konca augusta sa v nich ozývajú zvuky ohrozených druhov zvierat, padajúcich stromov, ale napr. aj mená utečencov, ktorí zahynuli v r. 2024 pri úteku do Európy. Projekt Call me mama od K. Struber je dosť svojrázny. Aj vonkajšok gotickej katedrály zohyzďuje ďalšia stavba - ako modrina na oku prilepená kaviareň.

Na botanickú záhradu dievčatá nenalákam, preto sa obraciame s5 uličkami k výrobni lineckej torty. Zoberieme jednu kilovú a dve menšie. Na obed sa stavíme v Mac Donalds na Taubenmarkt. Ani tu ma jedlo akosi neoslovilo. Čudná omáčka a ešte mi wrap aj pretrhli, lebo ho 2x motali. Centrum sa poobede uzatvára, lebo sa chystá Streetart festival. Poberáme sa k autu. Rovnakou cestou sa napojím s jedným kufrom na diaľnicu. S jednou cikpauzou za Viedňou dofrčíme pred šiestou k babke. Naše dievčatá chcú byť so sesternicami a morčaťom. 

Hrad Linz zo 17st.  premenený na lokálne múzeum.