Malá Fatra s Bobom

   Po dvoch rokoch básnenia o hrebeni Malej Fatry som v jednu májovú sobotu vyrazil prvým ranným vlakom do Trenčína. Fatra je pochopiteľne ďalej, ale železnice z nášho zapadákova končia každú druhú hodinu v Matúšovom meste. U nás ma prekvapil bývalý kolega Martin, prezývaný Sirka, ktorý z vlaku vystúpil. Čo robil o 6h ráno na stanici netuším. V Trenčíne sa ku mne pripojil kolega Boris, prezývaný Bobo. Videl som ho klaunovsky utekať v širokých nohaviciach kúpiť si lístok, a potom sa mi stratil. Volá mi, na akej som pozícii. "Vľavo od podchodu", odpovedám a čakám kým sa vynorí. Sadneme do expresu na Žilinu a jucháme slnkom zaliatym ránom na sever. Za Púchovom spomalíme. V Žiline máme necelú polhodinku na prestup, takže malé meškanie nevadí. No pred nami asi ide na koľajach slimák a vlečieme sa až do Žiliny. Meškanie narastie na vyše 15min., čo už ma začína znepokojovať ako iglu na Sahare. V Považskej nastúpia skauti, či kto, smerujúci do Popradu a vyženú nás z kupé. Rezervovali si celý 8. vagón. Už v Trenčíne som hovoril Bobovi, že máme si sadnúť do otvoreného vozňa. Zostali sme teda stáť v chodbičke. Žilinská stanica je momentálne oklieštená kvôli rekonštrukcii. Aj bus stanica sa prerába a z jednej strany je dočasne obohnaná plotom. Aspoň na príslušnom nástupišti je na zemi napísané "Terchová". Prejdeme na autobusovú stanicu akurvát, keď prichádza bus. Pýtam sa pani predo mnou, či sme sa správne zaradili na koniec radu. Otočí a v momente ma myklo, lebo neviem, či sa bavím s chlapom alebo ženou. Hormóny sa v menopauze s ňou kruto pohrali a je zarastená ako drevorubač. Hoci v dnešnej dobe gendrovej rôznorodosti by vedela z nevýhody vyťažiť mnoho. Čosi zamumlala a usmiala sa. Do Ťarchavej ide viac menej plný autobus. Takmer hodinu sa trmácame po dedinkách a stojíme pri každom väčšom strome, či moste. Doslova. Kdesi na odbočke na Lysicu, pri kempe, pri skalách. Od centra Ťarchavej je bus plný až do Vrátnej. Keďže na Rozsutec je chodník zatvorený, všetci sa trepú na hrebeň. Postavíme sa do rady pri kase na lanovku. Bobo si odbehne po kávu, ja kúpim obom lístky. Za šialených 20Eur/osoba. Iba hore. Spiatočný je o 1 Eur drahší. Majú to spočítané, lebo väčšina ľudí sa nevracia dolu. 

Prvá časť hrebeňovky so sedlom Priehyb a Stratencom.

    Bobo musí do seba vmžiku naliať horúcu kávu, lebo lanovka ide iba každú hodinu. Nerozumiem tejto teórii, ako je myslená "každá celá hodina". Pokiaľ budú ľudia? Pri bufete sedia dvaja už "v náladičke" a rozhodujú sa kam pôjdu. Predpokladám, že skončia maximálne na chate pod Chlebom alebo možno ani nevyjdú lanovkou hore. Pri turistike rýchlejším spaľovaním aj rýchlejšie človek vytriezvie. No tým skôr sa dostaví opička. A vtedy sa ide veľmi ťažko. Telo hľadá len odpočinok a potrebuje veľa tekutín. Nechcel by som to zažiť. V 8 miestnej lanovke sedíme ešte s jedným českým turistom. Nikto ďalší nechcel pristúpiť. Hore si dám banán, Bobo vytiahne prasknutý kelímok s nejakou kašou a zje ju. Hodíme na hrb batohy a vyrážame. Ráno som sa nevedel zbaliť a trepem zo sebou kopec zbytočností. Dve bundy, mikinu, baterku. Jak na viacdňový trek. Nenastúpime hneď na hrebeň, ale urobíme si hodinovú zachádzku na chatu pod Chlebom. Totiž, iritovala ma kamera nad chatou, ktorú vídavam po celý rok na panoráme. Konečne som mohol zamávať do objektívu. 

Viackrát vyhorela. Súčasná chata je na mieste bývalej hospodárskej budovy.

    Prekvapkala ma kaďa s tečúcou vodou. Sú otužilci, ktorí sa v nej reálne kúpu. Chatár alebo prevádzkar mi pripadal akýsi odmeraný až nepríjemný. Snáď preto, že som si kúpil iba pohľadnicu za 2Eur? A nič viac? Dlho sme sa v pekne zrekonštruovanej chate nezdržiavali a vyrazili hore s5 do Snilovského sedla. Odtiaľ sme sa pripojili k ďalším turistom idúcim po hrane Veľkého Kriváňa. Väčšina šliapala na vrchol, ale s Bobom som odbočku vynechal a kráčame stále po hrebeni. Pri hríbiku sa nám odkryje výhľad na trasu, ktorá nás čaká. Aj to len časť. Malý Kriváň zakrýva druhú polovicu chodníka. Fúka severný vietor, preto vyťahujem bundu. No počas turistiky stíchne a idem len v tričku. Bobo si zabudol klobúk a horské slnko mu sfarbí tvár do červena ako prasiatku. Pod Koniarkami je prameň potoka Studenec, kde si dve babenky varia raňajky. Bobovi prídu divné, mne pripadajú ťažké pohoďáčky. Možno dakde blízko bivakovali. Čaká nás tiahle stúpanie na Malý Kriváň. Tasím paličky. Kde tu sa objavia snehové polia. Okolo poludnia sme pri kamennom obelisku. Mrakov pribúda viac ako slnka. Len kde tu na pár sekúnd osvieti Fatru. Vrchol pripomína Babiu horu, ktorá je odtiaľto pekne vidieť. Spočiatku jej neviem prísť na meno. V hlave mi hučí len poľský Diablak. Musím si na pomoc zavolať mapu v telefóne. 

Kamenná tvár Malého Kriváňa.

    Výhľady sú úchvatné. Prechod hrebeňa je proste úžasný. V diaľke je vidieť tatranský Kriváň, hrebeň Nízkych Tatier, či hrebeň Veľkej a Malej Fatry. Ikonický Fatranský Kľak je snáď vidieť odvšadiaľ. V doline je Žilina, z druhej strany Martin. A nad hlavou sa objavujú vetrone. Len o pár hodín neskôr sa zrúti jeden pri pristávaní v Martine a pochová v troskách pilota. Pod múrikom sa naobedujeme a schádzame dolu. Mám len nízke topánky a na snehovom poli ma schladí kúsok ľadovej špiny. I kamienok sa zatúla do ľavej nástupovky a v sedle Priehyb sa ho zbavujem. Stúpame na Stratenec, keď mi volá drahá. I ona je na horách neďaleko odo mňa na hrebeni Veľkej Fatry. A podobne ako ja ide s kolegami. Symbolicky si zamávame. Deti sú u babky a opekajú si pod hradom Tematín. Vychutnávam si okolité ticho. Len sem tam bzučiaci roj múch. Ako malá elektrocentrála. Hory sú pre mňa skvelý relax a vyvetranie hlavy. I bicykel sa v posledných rokoch o5 pre mňa stal prostriedok ako získať prázdnu hlavu. Preto topánky striedam s kolesami. Od sedla Vráta sú mi paličky zbytočné a zavadzajú mi. Na Biele skaly sa treba liepať po štyroch. Bobovi sem tam vezmem paličky, ale potom si ich schová. Mne sa nechce a nejako počas chôdze zápasím so svojimi. Biele skaly, prezývané i ťavie chrbty, lebo z diaľky sa vskutku podobajú na dva hrby, je zaujímavejšia časť prechodu a po kráčaní trávnatým hrebeňom prináša zmenu. 

Druhá časť hrebeňovky s ťavými hrbmi a Suchým.

    Nepeknú zmenu tiež prináša pohľad na zničené stromy pod vrchom Soliská a Čierťaž. Lykožrút alebo nejaká huba ukončil ich pozemskú púť. Oproti stále prúdia turisti, hlavne z Poľska. Sem tam Česi, no Slovákov poskromne. Sme lenivý národ opilcov? Videl som to dole pri bufete. Ktovie, kde tí dvaja skončili. Aj psíkov je hádam viac ako Slovákov. S Bobom ešte nekončíme a stúpame na posledný vrchol Krivánskej Fatry- Suchý. Zdá sa, že sme už hore, ale nasleduje ešte jedno stúpanie kosodrevinou, kým uvidím dvojkríž. Ďalej je mi cesta známa. I výhľady. Binokulár som celú cestu nevytiahol. Dnes sa mi jednoducho páči výhľady, ako ich vidím. A viem, že ma čaká prudké klesanie. Po odchode skupinky Slovákov a Poliakov začíname schádzať. Po minúte ich dobehnem a terigám sa za nimi do polky kopca, kým sa mi ich podarí obehnúť. Za rýchlejší zostup platím na druhý deň svalovicou. Teším sa na kofolu na chate, preto tak ženiem. Bobo má problém schádzať od zranenia členku (tiež v Malej Fatre), ako som si všimol, ale pridá aj on. Míňame rodinku pod Suchým, ktorí ešte netušia, čo ich čaká. Chalani fungujú na rovnakom princípe, ako kedysi naše baby. Stále niečo žuvať.

Rovnaký pohľad, ale zo spodu.

   Nad chatou sa pasú kozy. Posledný pohľad na Malú Fatru a po lyžiarskom svahu schádzame dolu. Bobo si dá šošovicovú polievku a pivo, ja makovú štrúdľu bez šľahačky a kofolu. Oproti sedia vyslúžilé sliepky a fotia sa s cigaretami v hube. Rovno si mohli do náručia vziať zo zeme kotkodákajúce príbuzné. Pokračujú hore, ale nemyslím, že ďaleko dôjdu. Otravujú ma žobrajúce mačky a podo mnou sa usalaší pes. Keď domáca dvojica nepochodila, išla o stôl ďalej, kde si dával obed nejaký týpek. Ten ich rovno zaháňal z lavice na drevenú podlahu. Šošovicová polievka nebola ako do maminy alebo na chate pod Chlebom, ale Bobovi sa dal jesť aj iný recept. Po mojej minulej skúsenosti s touto polievkou som ju druhýkrát neskúšal. Okolo pol štvrtej dvíhame zadky. Čaká nás posledný úsek do Nezbudskej Lúčky. Za Plešelom strmo klesáme a stretáme cyklistu. Tak to by som si netrúfol. Že je trasa skutočne nebezpečná sa presvedčíte na stránke Horských záchranárov, kde hádam nie je dňa, kedy by neratovali cyklistu v okolí chaty. Predtým, než sme v doline Hradského potoka sa kocháme nádhernou scenériou Domašínskeho meandra. Vadí akurát neprestajný hluk áut na rušnej ceste. Snáď budúci rok stíchne, keď sa otvorí tunel Višňové. 

Hoci voda je živel, v Malej Fatre si neporadila s vrchom Domašín a obteká ho.

    Bobo počuje vodopád, ale to iba vlak prechádza cez most ponad Váh. Do Nezbudskej Lúčky dôjdeme asi 20min. pred odchodom vlaku. Stihneme ešte kofolu. A jeden týpek aj celú veľkú pizzu. Iba jeden kus mu zostal, ktorý dožuje na nástupišti. Bobo si kúpi lístok. Vravím mu, že nech nastaví na svojom telefóne HotSpot. Nič. Čumíme do aparátu, ale netušíme, ako ho spojazdniť. Prehrmí Pendolíno do Prahy a po pár minútach vidíme zľava prichádzať vlak, keď v tom priamo cez  koľaje si to šinie babka bez pudu sebazáchovy v ruke s veľkou kabelou. Rušňovodič zatiahne rýchlobrzdu, len iskry lietajú spod vlaku a schová si i zberač. Baba musela vlak vidieť, veď je tam 300m rovinka. Dnes to nesmrteľná babka stihla, vlak zastavil 20m od nej. A 20m od nej je tiež cintorín, kde veľa nechýbalo a skončila by namiesto v Žiline na ňom. Rušňovodič sa otriasol, nahodil stroj a došmochtal sa na stanicu. Potom sme už pokračovali do Žiliny. U sprievodcu som si kúpil lístok. Vypleštil som na neho okále, keď som sa dozvedel, kde sa kupuje lístok v Nezbudskej Lúčke. "Čo mali v Strečne zatvorené?, pýta sa. "Tam majú už roky, veď sú tam mreže", odpovedám. "Lístok sa kupuje v krčme, z druhej strany", vraví mi so smiechom. Ale lístok mi predal bez prirážky. Na čerstvo natretom moste sme videli odloženú drôtenú kefu na hrdzu. Čo pri kefovaní sa týpek zje.al do Váhu a ostala po ňom iba kefa? V Žiline čakáme na polonástupišti na vlak z Košíc. Príde s minútovým meškaním. Bobo si sadne na rezervované miesto a babenka ho vypoklonkuje vedľa. Volám babám domov. Na prechádzke k hradu Tematín ich zastihla búrka a komplet premokli. Evidentne si vedúci výpravy nepozrel počasie a cukor. Poklesla mu nebezpečne hladina. Mal šťastie, že šli okolo nich iní turisti a podali mu tatranku. Vedel som, že  hlásili u nás poobede búrky, ale nebudem o piatej ráno budiť baby, aby si zbalili pršiplášť. My sme mali super počko, možno tých mrakov mohlo byť o 20% menej. I to som vedel, že obloha nad nami bude asi oblačná, ale napriek vajataniu som napokon dal turistike zelenú. A neľutujem. No a Bobo? Chodil ako batoľa na druhý deň, čo ho nohy boleli. A neskôr dal aj druhú časť hrebeňa Chleb-Rozsutec.

 

Cyklohaluzice VI

   

    Neubehol ani týždeň bicyklovania v okolí Myjavy a o5 sa vraciam na kopanice, tentoraz vôkol rodného kraja Štefánika. Do Vrbového juchám po rušnej ceste, cyklochodník však napreduje a už sú odstránené takmer všetky koľaje. Za Vrbovým nasleduje prvé stúpanie, nie je to však nič hrozné. Vidím nalietavať malé lietadlo na letisko Krakovany. Občas sem nejaký stroj zavíta. Zveziem sa dolu do Prašníka. Ožíva aj arabská rezidencia, príslušník hizbaláh-u zrovna kosí trávu.
Do Podkylavy vedie cesta dolinou Podkylavského potoka s miernymi prevýšeniami. Za odbočkou k osade Mosnákovci začína seriózny stupák. Zosadám z Treku a tlačím ho do kopca. Obieha ma babka na električke. Dobieham ju pred Košariskami u Martinkovcov, ale o5 ma necháva za sebou v malom stúpaní. V Štefánikovom rodisku začína cyklochodník až do Brezovej. 6km ide prakticky dolu kopcom. Nečakane ma zastavia spadnuté stromy. 

Musím kolimahu preniesť. Obchádzam priehradu a za ňou som prakticky v Brezovej. 

Priehrada bola zrekonštruovaná v r.2021, no kúpať sa v nej neodporúča.

    Predbieha ma fanúšik FC Bradlan s foto výbavou. 8. liga pokračuje ďalším kolom proti Chvojnici.  Na pumpe grilujú zelení mužíčkovia. Prejdem za trať a odbočujem doprava k Štverníku. Za ním je o5 dlhé stúpanie až k Zuštíkom. Na križovatke sa dávam na poľnú cestu k rozhľadni Lipovec. Pod ňou je zaparkované auto a šofér ipt trúbi. Romantiku kamennej rozhľadne kazí ďalší týpeček s veľkou retiazkou na krku, ktorý zaparkoval priamo pod ňou. Hlasno vzdychnem, ale čo sa budem rozčuľovať. Niekto proste musí vytrepať smrada kvôli opekaniu až pod rozhľadňu, i keď je 300m nižšie parkovisko. Výhľady sú z nej skvelé. Pekne je vidieť Bradlo, či na opačnej strane mesto Senicu. Hľadím na kopec, ktorý budem musieť ešte prekonať. V diaľke sa črtá rovina Záhoria až k rakúskemu veternému zázraku. 

Nevysoká rozhľadňa na vrchu Lipovec je od r.2013.

    Na kolimahe zídem dolu do osady Rehúšovci. Na jej hornom konci je súkromné múzeum roľníctva. Počujem nejaký hluk z domu, preto zaklopem na dvere. Mladá žena mi otvorí dvere do murovanej stodoly, kde sú zaprášené exponáty. Výklad vraj vie podať iba jej otec Paľo Repta, t.č. neprítomný. Zdržím sa v expozícii nejakých 5 min., uchmatnem letáčik a rútim sa dolu do Prietrže. 

Múzeum vzniklo v r.2009 v bývalom kravíne.

     V časti Dolné Paseky majú stretnutie koníčkari z okolitých osád. Pokračujem okolo vodnej nádrže do centra obce. Myjava je dostupná odvšade. I tu je odbočka. Ja však idem doľava na Senicu. Za obcou začína 12% stúpanie. O5 z časti tlačím bicykel a v závere stúpania šliapem. To som už na kopaničiarskej magistrále. Do Senice vletím rýchlosťou 55km/h. Ukáže mi to stacionárny radar. Po ľavej strane sú nejaké vysoké veže, pp. vodárenské. Zastavujem sa pri parku a pozriem do navigácie. Rozhodnem sa ísť v tieni stromov, poblíž je kaštieľ. Chvíľu sa motám po parku, kým nájdem kaštieľ. No je obohnaný lešením. Pokračujem na námestie Oslobodenia. 

Po rekonštrukcii v r.2011 pribudla na námestí aj fontánka.

    TIC z nepochopiteľných dôvodov zatvorené. Nerozumiem, prečo je otvorené iba v týždni. Ošúpem si banán a požijem jeden pagáč. Do Kútov je 28km. Sú takmer štyri hodiny, vlak o piatej nestihnem tak či tak. Ďalší ide až o dve hodiny. Aspoň budem mať čas na baziliku v Šaštíne. Vydávam sa preto po hlavnej ceste č.500 na juh. Za Senicou je nejaký cyklochodník, ale netuším kam vedie. Neskôr sa dozviem, že sa dá pohodlne po asfaltovom chodníku dostať až do Čárov. Ja dnes idem priamočiaro cez Dojč do Šaštína. Pomerne rušná cesta inak peknou prírodou Záhoria. Popri ceste je mnoho krížov zasvätených patrónke Slovenska. A tiež pomníčkov po nehodách. Na pumpe sa pýtam o pohľadnicu, ale odporúčajú ma k bazilike. Krátko po piatej prídem k nej. 

Jediné zachované fresky v takomto veľkom rozsahu sú v šaštínskej bazilike.

    Info obchodík zavretý, vraj odišli pred chvíľou. Zoberiem si len letáčik, prejdem sa vnútrom a pokračujem po cyklochodníku k Čárom. Lepšia alternatíva by bola ísť popri rybníku na Kuklov. Jednak je z cesty pekný výhľad na baziliku, a potom nemusím absolvovať tristnú cestu Čárskym lesom. 

Ktosi dostal skvelý nápad vysypať piesok na lesnú cestu. 

    S pi.ovaním a šmýkaním sa konečne vymotám z lesa a o5 pokračujem zvyšných pár kilometrov do Kútov. Pani pri pokladni mi nanútila miestenku pre bicykel, čo sa ukázalo ako absolútna zbytočnosť. Ešte aj sprievodkyňa mi to potvrdila. Pokladníčka v Kútoch by mala byť zamestnankyňa mesiaca. Mám ešte hodinu čas do odchodu vlaku. Sadnem si k veľkej kofole a dojem pagáče. Volám domov, že prídem o deviatej. Snažím sa vytvoriť príbeh na fasabuku z dneška, no dostupná je iba ak je vlak na stanici. Príchodom medzinárodného rýchlika sa na stanici objavia policajti so sapíkmi.

Viac ako storočná vodárenská veža je dominantou dôležitej križovatky v Kútoch.

     Veľké prekvapenie je príchod Šukafóna do Senice. Tri bicykle nejako natlačíme do malinkého vozňa a supíme do Senice. Cestujem zo starším párom, ktorý mi poskytne zopár info ohľadom cyklotrás na Záhorí. V Senici preskočím do novej súpravy a ťaháme do Trnavy. Malé Karpaty preklenieme tunelom pod Bukovou. V Smoleniciach čakáme na vlak z Trnavy. Naberieme meškanie viac ako 5min. Dlhú cestu "spríjemňuje" spievajúci týpek. Pa a Pi, Gumkáči a nakoniec Team: Jeden kabát.... Mešká i rýchlik z Blavy. Ako idem trnavským podchodom dosupí na nástupište. Takže stíham len tak tak. 

    Pekná a nenáročná trasa je severná časť Ponitrianskej magistrály z Topoľčian do Bojníc. Nad naším krajom hrmeli búrky, ale za kopcami bolo krásne, polooblačné počasie. Nahovoril som aj drahú, poobede sme naložili kolimahy do Sopla a vybrali sa za kopečky. Vlakom by trvala cesta k Žochárom dvakrát dlhšie. V Topoľčanoch sme sa pred jazdou posilnili sladkými koláčmi a mohli šliapať. Topoľčanmi nás vedie cyklochodník, ktorý však končí zakrátko pri firme Pankl. Kúsok do Práznoviec prejdeme po rušnej ceste prvej triedy. Šliapeme na východ do časti Bošan - Baštína. Popri rieke Nitra je trávnatá hrádza, preto volíme normálnu cestu až do Partizánskeho. Prestávku si urobíme po 13km v dedinke Brodzany. Pekne zrekonštruované múzeum A. S. Puškina je už zatvorené. V sobotu je otvorené iba do 14h. Vidím nejakú babu chodiť von a dnu z kaštieľa, ale veľmi "milo" mi vysvetlí, že naozaj je otvorené len do druhej. Pohľadnicu ani nemám odvahu si pýtať. Nechápem prečo je otvorené cez víkendy v takýchto hlúpych časoch (10h-14h). 

Kaštiel v Brodzanoch Puškin nikdy nenavštívil. Žila v ňom jeho švagriná.

    Drahá má ešte od kolegyne tip na romantickú zrúcaninu nad obcou. Preto pod lesom odstavíme kostitrasy a pešo vystúpame na kopec Hôrka. Medzi stromami je kaplnka a hrobka šľachtického rodu Freisenhof (príbuzní ruského básnika Puškina). Švagriná A.S.Puškina si priniesla životný štýl z Petrohradu, čo je vidieť v interiéri kaštieľa. Nad kaplnkou a hrobkou je postavený letohrádok Babylon na spôsob Janova hradu v Ledniciach. 

Excentrická Natália Oldenburgová si postavila letné sídlo začiatkom 20st. 

    Pokračujeme kúsok do Partizánskeho, kde sa za riekou Nitra napojíme na nový cyklochodník (začína pri letisku). Novou lávkou, na sútoku Nitrice a Nitry ideme obchvatom mesta cez štvrť Šípok. Za železnicou a hlavnou cestou popri nemocnici spravovanej Pentou. Odbočíme doprava k obci Malé Kršteňany. 

Rieka Nitra tvorí predel medzi Partizánskym a Malými Uhercami.

    Mrknem do navigácie, aby sme nestratili smer. Cesta dedinkou sa vlní až po kameňolom. Veľké tabule zákaz vstupu ignorujeme. Nie sme sami, oproti stretávame dosť cyklistov. Je víkend a v kameňolome je ticho. Ani si nemyslím, že sa doslova pretrhnú skaly od roboty i v týždni. Veľa techniky odstavenej v lome nie je. 

Lom v Malých Kršťenanoch ukrajuje z Veľkého vrchu (456m n.m.).

    Obídeme Veľký vrch a na jeho severovýchodnom úbočí je ďalší lom. Cez ten však nejdeme a odbočíme na kilometrovú lesnú cestu plnú kaluží do Chalmovej. Vyjdeme z lesa a cítime zápach hydiny, po pravej strane je nová (1994) veľká slepačáreň. Najväčšia na Slovensku. Zamestnanci sa po areáli pohybujú na golfových vozíkoch. V kostole oproti farme je zrovna svadba a za plotom sa potuluje čínske prasa. Dedinská idylka. V parku je kaštieľ, kde je vstup zakázaný, ale dnes si zo zákazov ťažkú hlavu nerobíme. 

Jediný trvalo obývateľný kaštieľ na Hornej Nitreje v Chalmovej.

    V útrobách neveľkého klasistického kaštieľa zo 17.st je momentálne polepšovňa, moderne povedané reedukačné centrum. Jeho obyvateľov sme cestou k termálnemu kúpalisku i stretli. Prevažne tmavšej pleti. Netušil som, že v takom zapadákove pod vrchom Lubín je kúpalisko. Prevláda v ňom ťažký socík. Ubytovanie v unimobunkách, niektoré akože vynovené. Cez to všetko vo väčšine boli ľudia. V kempe dokonca Pepíci. Ako vyčmuchali túto dieru netuším. Ale oni majú nos na hlavně levně miesta. Na vyhliadkovú vežu na Lubíne je to vyše polhodiny, preto výstup vzdávame a obídeme, hľadajúc cestu von z areálu. Popri teplovode a halde popola z elektrárne Nováky prejdeme do Zemianskych Kostolian. Na vrchu plochého kopca vysokého viac ako činžiak má vyrásť slnečná elektráreň. 

V máji 1965 sa popolčeková hrádza pretrhla a spôsobila veľkú tragédiu v obci.

    V Kostoľanoch prejdeme na druhú stranu Nitry a drncáme asi 3km po panelke. Tá končí až v Novákoch. 

Záhradky a ohrada s koňmi pred Novákmi.

    V meste sa napojíme na Ponitriansku magistrálu (opustili sme ju na konci Partizánskeho). Magistrála totiž pokračuje popri hlavnej ceste a za Kamencom pod Vtáčnikom  sa dáva do kopcov. Cesta na opačnej strane Hornonitrianskej kotliny je lepšia a kratšia. Od Novák pokračujeme popod lesom pri vojenských skladoch s Karosou 735C do dedinky Opatovce nad Nitrou. Pred ňou je sútok Handlovky a Nitry. Vidím štartujúcu Cesnu z Prievidzského letiska, takže sme blízko. V Opatovciach zahneme doľava a vzápätí sme v Bojniciach. Míňame odbočku do kúpeľov. Pýtam sa, či pôjdeme hore k zámku, ale kopec ju odradí. Preto ideme na kruháč, kde sa rozhodneme predsa len ísť do Bojníc. 

Tu sa inžinieri vyzúrili.

    Máme ešte hodinu do odchodu vlaku, preto nejakú zmrzlinu stihneme. Napokon skončíme v Panskom pivovare. Ja len kofolku, žena ochutná 11° Sokola. Aj do batohov vložíme dve fľaše piva Krkavca a Radku. Spustíme sa prievidzskou cestou do okresného mesta na stanicu. Rýchlik Bojnice už čaká na nástupišti. Rýchlik, no stojí pri každom kríku. Takmer hodinu trvá cesta do Topoľčian. Pomaly ako na bicykli. Vozeň plný Ukrajiniek. Žochári nás privítajú dažďom. Ešte sa len spúšťa, takže stihneme naložiť Treky do auta. Cestou prší až po Nemčice. Za nimi nehoda, keď sa auto vykotilo do priekopy. Vodič šiel do zákruty asi príliš rýchlo. Navyše mokrá vozovka. Nad Marhátom je tmavý mrak, v okolí Havrana sa parí z cesty, no domov sme prišli našťastie po daždi.

    No dažďu som sa nevyhol pri vyše 100km cykloturistike do Serede a Trnavy. Predpoveď nehlásila žiadny dážď iba oblačnú oblohu. Preto si hovorím: "To je taký muzeálny čas." Krátko po obede (deti šli svokre) som osedlal Trek a vydal sa južným smerom. Ako inak proti vetru. Ale nie extrémnemu. Cestu do Hlohovca poznám ako svoje deravé Skechery, preto ani nezastavujem. Volím trasu po riadnej ceste a nie po hrádzi, aby som bol rýchlejší. V Sokolovciach je nejaký rýchlostný maratón (memoriál Miloša Geža). V Hlohovci odbočím ku zámockému parku a tlačím kolimahu do kopca ku zámku, či kaštieľu, jednoducho objekt. Posledné metre vyšliapem. 

Rekonštrukcia prebieha pod taktovkou vlastníka - mesta Hlohovec.

    Objekt z 11. storočia je otvorený, čo som teda netušil. Mal som za to, že je v ňom polepšovňa. Mesto sa oň stará, i keď jedna nezreštaurovaná stena pôsobí ako päsť na oko. Prezriem si iba nádvorie, pozavadziam fotografovi, kúpim pohľadnice, oštemplujem a pokračujem ďalej na kopec Šiance. Veľmi pekné sú záhrady pod zámkom. 

Anglická záhrada s francúzskymi terasami.

    Pod Šiancom je vyhliadka na Tomášovom vrchu s altánkom. Veľa ľudí sem nechodí, bližšia je hore pri ceste. Žlto značený chodník ma smeruje ďalej lesom pod vrchol. 

"Urbánok", postavený patrónovi vinohradníkov sv.Urbanovi, v r.2024 oslávil svoju storočnicu.

    K vyhliadke sa musím kúsok vrátiť. Zrovna opravujú cestu a je tam semafor. Ja však vojdem na vyfrézovanú cestu a chvíľu sa pokochám sa výhľadmi na mesto a okolie. Pekná časť mesta. U nás "bejvavalo" na Červenej veži, ale mesto ju nechalo zarásť drevinami pred sto rokmi. Dole do Bojničiek zletím 50km rýchlosťou. Som na zeleno značenom cyklochodníku. Míňam vinárstvo Golguz a už vidím kostolnú vežičku Dvorníkov. No za nimi sa blíži zhora tmavá chmára. Ešte ani neprekročím koniec obce a dopadnú na mňa prvé kvapky. V stúpaní začína seriózne pršať. Nechcem prestať šliapať do kopca. Až na jeho vrchole uvidím lipu a pod ňou sa schovám. Prší na mňa stále, ale aspoň nie tak intenzívne. Do Serede je nejakých 10km a viem, že do tretej nestihnem dojuchať. Lejak trocha ustane, vykuknem spoza stromov na juh, kde je slnko. 

Preto vyskakujem na bicykel a spustím sa dolu k Prírodnej rezervácii Dubník. Prší stále, ale aspoň nie tak intenzívne. Ešte jedno stúpanie za Dubníkom a schádzam do Vinohradov nad Váhom. Tam po daždi ani stopy. Slniečko ma vysúša a hreje. Mierne stúpanie do Šintavy, obchádzam betonárku a odbočujem doprava ku Seredi. Zakrátko sa napájam na hlavnú cestu. Prekračujem Váh a som v meste. Múzeum holokaustu je na druhom konci. Vidím, že most je uzavretý, ale hádam sa nejako cezeň dostanem. Prinajhoršom prejdem cez koľaje. Našťastie je most pre peších a cyklistov otvorený. Zídem dolu z nadjazdu popri cintorínu k múzeu. Vedľa je "kasíno". Je skoro pol štvrtej, takže mám vyše polhodinky na prehliadku. 

Tragické riešenie židovskej otázky vo vojnových rokoch.

    Pokladníčka mi dá i zlacnený lístok, no neskôr zistím, že prvá nedeľa v mesiaci je zdarma. 3Eur neurobia zo mňa bedára. K tomu pohľadnica. Platiť sa dá i kartou. Expozíciu tvoria štyri baraky, piaty je na konferencie a semináre. V prvom sú príbehy ľudí a "mediálna príprava Slovenska" o zlých Židoch, holokauste a pracovných táboroch. Už v tridsiatych rokoch média masírovali ľudské mysle. Ako mi to len pripomína dobu kovidovú, keď sa segregovali dezoláti. Druhá budova ma dostala. Vstupoval som zo zadnej časti a hneď pri vchode drevené rakvy. To bol pre mňa silný emotívny zážitok. Rakvy sú roztrúsené v celej budove. Expozícia dokumentuje na fotografiách vznik a históriu pracovných a koncentračných táborov na Slovensku. Jediný zachovaný zostal v Seredi. V tejto budove je aj múr nárekov a pietne miesto pre Židov. Môžete zanechať na lístku dojem z prehliadky. Mňa zaujal výrok: "Ak je niekde na zemi miesto, kde sa útočí na ľudské práva, toto miesto sa musí stať stredom vesmíru". 

V tretej budove je popísaný život v tábore. Je tam dobový nábytok, maketa areálu (všetky budovy prakticky dodnes stoja), dielne, či škola. I osobné veci veliteľa tábora v Seredi.  Štvrtá budova je tiež veľmi emotívna. Sú v nej pozostatky (kufre, topánky) odvlečených ľudí do vyhladzovacích táborov. A popis všetkých koncentračných táborov s fotografiami v Ríši. Nešlo mi do hlavy, ako toľko inteligentných ľudí mohlo napáchať toľko zverstva. Čo ich tak presvedčilo? Goebels, Hitler? Psychopati? Čo ich motivovalo? No ľudia sú nepoučiteľní. V dobe kovidovej sa správali rovnako. V každej budove rozprávajú z obrazovky príbehy príbuzní, či preživší. V Piatej budove je výstava Po stopách židovských žien. Vonku pred vstupom je ešte malá výstava odvlečených Rómov. Pred štvrtou pánko zatvára budovy. Ja si nasypem do huby oriešky a môžem pokračovať s5 do mesta. Neodbočím na hrádzu, ale zídem dolu k slepému ramenu. 

   Za mostom Baily bridge zabočím doprava po modrom chodníku ku Kolenu. Nebola to zrovna najlepšia voľba, pretože cesta bola dosť podmáčaná s množstvom kaluží. Rád som sa ocitol po dvoch kilometroch na slnku a vyhol sa včelám. Za jazierkom vhupnem na asfaltový cyklochodník, ktorý je súčasťou Vážskej cyklomagistrály. Nejdem však ani do najbližšej križovatky a pred Šúrovcami schádzam na hlavnú cestu. Chodník totiž obchádza dedinu a ja šetrím každý kilometer. V Šúrovciach odbáčam doľava na Trnavu. Kľudne by som mohol ísť rovno do Šulekova a domov, ale cestu už poznám. V Zavare je pekný kaštieľ, no ako väčšina kaštieľov na Slovensku, aj v Zavare je blázninec.

 

Klasisitický Majláthovský kaštieľ je v súčasnosti blázninec.

    Kvetinkový nápis Zavar a môžem pokračovať na západ do Trnavy. Vyšliapem nad diaľnicu a vidím na severozápade o5 tmavú chmáru. Zrovna tam, kde idem. Pôvodne som chcel skončiť v Trnave a sadnúť na vlak domov. Fyzicky som sa však cítil, že zvládnem ďalších takmer 40km domov. Vlak o pol šiestej nestihnem a ďalší ide o hodinu. Rozhodol som sa risknúť vrtochy počasia a otočiť sa na sever. Možno bude dážď rýchlejší. Nebol. Prejuchal som cez sídliska Družba a pekne, moderne postavený Zátvor na cestu do Malženíc. Ani som nevedel, že Trnava má v štvrti Kopánka mini letisko. Neďaleko je väčší Boleráz, kde má sídlo i trnavský aeroklub. Čo vlastne lieta z Kopánky, netuším a či vôbec. Pred Malženicami začalo liať, preto som sa schoval pod strom. 

Ukusujem zo sójovej tyčinky a sledujem, či sú vidieť komíny JEBO. Relatívne bezpečie som zakrátko opustil, keď vykuklo slnko. Božie dopustenie nastalo za zákrutou pred Malženicami. Už som videl šedú záclonu pri paroplynovej elektrárni. Spustil sa hustý lejak. Márne som dúfal, že na začiatku dediny bude zastávka. Premokol som a našiel som prístrešok až na križovatke. Dážď pomerne rýchlo ustal, no mne to veľmi platné nebolo. 

Schádzam dolu do dediny, kde je po lejaku priamo v jej centre zaplavená cesta. 

    Auta sa brodia do polovice kolies v kalužiach. Ja idem komusi po trávniku. Tŕpnem, aby som pri preskakovaní kanála, nezjebkal doň. Bráni mi totiž v prechode živý plot. Jednoduchšie by bolo ísť po ľavej strane. Keď už mám najhoršie za sebou, ostrieka ma chuj ženúci sa po dedine. Dolu stekajú prúdy vody. O5 mi zmáčajú nohy a mať mokré nohy je to najhoršie. Tie rýchlo neuschnú. Vyšliapem hore k elektrárni a znova začína pršať. Našťastie je 300m zastávka, kde prečkám posledný veľký nával vody. Chytá ma nepokoj, lebo je takmer pol siedmej a mám pred sebou vyše 20km. Delami rozoženú farmári mraky a pokračujem cez Pečeňady a Veľké Kostoľany do Voderad, časti Drahoviec. 

Objaví sa neveľká dúha. Ďalej už známym cyklochodníkom popri kanáli a Sĺňave domov. Mám za sebou takmer 105km. Dal som si horúcu sprchu. Na druhý deň mám slabú nádchu a rátam si štípance od hmyzu. Predsa len i napriek otužovaniu som šliapal 30km v mokrých topánkach. Prvá polovica po Sereď bola celkom fajn. Impozantné výhľady do široký, pekná krajina. Od Šúroviec už na rušnej ceste plnej smradov. Dokonca aj v diere ako Drahovce - Voderady, kde býva 5 a pol človeka chodili o siedmej večer autá.

Podporná paroplynová elektráreň v Malženiciach funguje od r.2010.

Dobro došli: Misija Rugvica

 

Prológ

    Už dva týždne pred stavbou sa mi montáži kontajnera snívalo.

    Veľký problém sa ukázalo ubytovanie. Ani nie veľký, ale zobral čas. V Záhrebe je v druhom týždni nášho pobytu nejaká konferencia SFeraKon (najväčšia sešlost elektrikárov v Európe). Nebudeme teda bývať v slušnom hoteli Movenpick, ale pre obsadenosť musíme zvoliť iný. Ani jeden nemá bohvieaké recenzie, ale firma nám 5 hv. nezaplatí. Toľko vajatáme s hotelom až hrozí, že budeme spať v aute. Šéf nám ponúkol hotel kdesi v štvrti Sesvete na periférii Záhrebu. Bližšie k výrobe, ale ďalej od kanclu. Napokon nám naša sekretárka zjednala Sheraton priamo v centre. 

    V nedeľu som kúpil 21 kúpeľných oblátok.

    V pondelok som vyzdvihol auto. Firemnú Oktávku sa mi podarilo zaparkovať doma pred obchodným reťazcom. Ešte sa dá, rampa je v nedohľadne. Od testeristov som si požičal telefén, nech mám kde dokumentovať stavbu kontajneru. Doma som kúpil ročnú diaľničnú známku do Osteraich vzdušného priestoru. Neviem načo, keď už iba polroka bude platiť. By sa oplatilo kupovať 2 mesačné.

Utorok 

    Po pol ôsmej vychádzam do upršaného rána vyzdvihnúť kolegu. Ešte sa ani poriadne nerozbehnem na diaľnici a už spomaľujem kvôli prácam na ceste. Tých obmedzení je po ceste vcelku dosť snáď okrem Slovinska. Na rakúskej S1 je to hneď aj nehoda dvoch kamiónov, aj práce na ceste. Za Rakúsko-Slovinskými hranicami stojím na odpočívadle Šentilj. Kolega mal spravené šunkové chleby, ja som si otvoril vrecko s malými sušienkami. Za volant sadá P. a pokračujeme do Záhrebu. Za 5 a pol hodiny sme pri firme. Zvítame sa s kolegami a hneď mi dávajú úlohu nahrať správne výkresy. Nahral som ich do zlého priečinka a ešte k tomu aj nejaké staré verzie. Zastavil sa i šéf. Ako sme sa dozvedeli, chceli o5 posunúť výrobu kontajnera o týždeň. Mne by to len vyhovovalo, lebo som mal ísť so ženou do Brna na staré podzemné vodojemy. Zohnala si i náhradu, ale tá jej deň predtým odriekla. Drahá mala stresy, ale napokon sa všetko vyriešilo. Šéf teda nahnal všetkých, že kontajner sa musí postaviť, lebo sme na ceste. Chvíľu sme sedeli v kancli. Zajtra začíname vo výrobe o 8h. T.j. hotel musíme opustiť o 7.30h. Veľa toho asi ráno nenabehám. Zastavil sa za nami ešte ďalší člen projektu Kristijan M. Manažuje projekt z hľadiska výroby. Pôvodne som si myslel, že je vedúci výroby, ale on je iba projektový manažér. Jeden z nich teda. Ukecaný, že sa nedal zastaviť. Mňa si pamätal. Dokonca i niekoľkých ďalších kolegov. Mená si pamätá dobre. Pomaly sme sa pobalili a on len mlel. Museli sme mu rázne povedať, že odchádzame. Popŕcha aj v Záhrebe. Ubytujeme sa Movenpick. Teraz mám izbu na samom vrchu. Jej meno je Bogota. Nemám už letisko. Pri otvorení skrinky na oblečenie sa mi vysunie trezor. Preto som ho zamkol na kód. Okrem mizerného výhľadu mi hučia pod oknom vlaky. Ešte aj tá bezdrátová sieť sem nedočiahne. O štvrť na šesť ideme na bus do centra. Mám ešte starý lístok. So ženou riešim kúpu lístkov na vlak do Brna. V parku Zrinjevac prebieha Asian food festival, ale je to len rýchle občerstvenie zďaleka pripomínajúce ázijskú kuchyňu. Ani obrázkami nie. Skončíme v La Štruk. Objednám si sladké zapekané palacinky s jablkami a škoricou. Porcia sa mi zdá na výšku akási menšia ako minule. K tomu nechtiac červené víno. Čašník mi nerozumel, objednával som si biele. Mám artikulovať. Nechal som tam 12Eur. Prešli sme sa po Jelačičovom námestí, tatovi som kúpil magnetku. Obišli sme si Sheraton hotel na ulici akéhosi kniežaťa, kde pôjdeme budúci týždeň. Kolega si kúpil na zajtrajší obed burek a slanec. Stihli sme i bus. Preplnený najmä mládežou, že som si ani lístok nemohol označiť. No neboli sme jediní čierni pasažieri. Pri prostredných dverách stál pán. Extrémne zapáchal potom. Mal nejakú chorobu, alebo proste bezďák. Už mi ten špinavý, s vrecami s odpadom na ulici, a smradľavý Záhreb chýbal. Po ôsmej som otváral kartou dvere na izbe.

Socha chorvátskeho spisovateľa slovenského pôvodu Augusta Šenou v centre.

Streda

   Dnes je sviatok, takže zarobím 3x viac ako v bežný deň. Ale odlúčenie od rodiny a plány na tento deň (návšteva vodojemu) mi peniaze nenahradia. Ráno som vstal pred šiestou a bol si zabehať necelých 5km na sídlisko Podbrežje. Na raňajky som si zarobil jogurt s ovocím a orieškami. Kolega P. si dal tiež ovocie, ale s párkami. Vraj sa mu na izbe zatvára okno po pár minútach. V noci mu bolo na nič. Šiel som pešo s oblátkami do kancelárii. Chvíľu som stepoval a búchal na zavreté dvere, kým mi otvoril ktosi. Otvoril mi ten istý človek aj poobede. A o týždeň mi otvoril zasa. Súkromný vrátnik. Vybalil som sladké pokušenie a už ma prezváňal P. čakajúci dole na mňa. Šli sme do výrobnej haly v Rugvici. Zakufrovali sme mojou vinou, lebo som myslel, že treba odbočiť na Trg Rugvica. Ale až na ďalšej odbočke priamo na dedinu Rugvica. Cez to všetko sme došli na minútu presne o ôsmej hodine. Aj napriek zápche a blúdeniu. Už nás čakal kolega Dario. Menší, s guľatou hlavou a začínajúcou plešinkou. Stále plačkal, koľko má roboty. Prezul som si topánky a šli sme na vrátnicu. Vyfasovali sme prilby, okuliare a vesty. I kartu pre vstup, ale len do areálu. Inde sa s ňou nedostaneme, takže je nám prakticky na nič. Postávali sme vonku, kým si Dario vybavoval telefóny. Šli sme do jedálne na kávu. To už prišiel aj Kristijan. Vzal nás do výroby. Chlapi montovali spodok skrine. Majstri mali pred deviatou poradu, na ktorej sme pasívne participovali. 5min. pred obednou prestávkou začali dvíhať spodný rám, že ho otočia. No položili ho nas5. Pritom otočenie trvá necelých 10min. Po obede si už žeriav vzala iná partia. Pol hodinu sme čakali, kým sa uvoľní. Práce sa mi zdajú, že idú slimačím tempom. Navyše musia riešiť problémy s nekvalitným vyhotovením dielov. Ale majú náradie od výmyslu sveta. Neviem si to predstaviť u nás. Ako som sa neskôr dozvedel, normálnu robotu by ani nevedeli spraviť. Po 12h sme sa šli najesť aj my. Kristijan nám požičal jeho kartu a môžeme chodiť do kancelárie. Dal nám k dispozícii miesta v miestnosti testeristov. Riešil som ešte jeden problem s dverami M35 na výstavu. Chlapi namontovali zopár častí rámu a pred 15h to zabalili. Ukázala sa i majsterka Dora. Drobné, mladé žieňa s hnedými vlasmi, zelenohnedými veľkými očami a prenikavým až piskľavým hlasom. Na nechty si lepí ružové atrapy. Niečo jej na projekt chýba, niečo má navyše. Ak by teraz odišla, nepostavia bez nej ani búdku pre sýkorky. Riadiť toľko chlapov nebude jednoduché. Po tretej hodine sme odišli aj my. Zastavili sme sa v kancli prehodiť basu piva do Anteho kočiara. Nechcú od nás prachy na zajtrajšiu opekačku. Na večeru vybral P. nejakú reštiku na sídlisku Dugave v Oktagine. Taká kruhovka, no lokál menom King´s food nikde. Ja som pozeral tiež adresu a otváraciu dobu, ale reštika toho mena nikde. Snorili sme v Oktagine aj na okolí, ale nič okrem predajni zbraní a pohrebnej služby. Aké účelné. Pokračovali sme pešo do známej pizzérie Duksa. A čuduj sa svet, stretli sme kolegu M. od električiek. Venčil syna a býva blízko pizérie. Dal som si pizzu so šunkou a rukolou posypanú parmezánom. Šunka nič extra. Zalial som pokrm Graševinou. Pešo s5 nech mi vytrávi. Kopa žiakov z gymnázia takto večer?

Ráno v parku Maksimir. V pozadí štadión Dinamo Zahreb.

Štvrtok

    Zabehol som si k nákladnej stanici. Necelých 5km. Pata bolí, chvalabohu v priebehu dňa sa bolesť zmenší. Vo výrobe ide všetko pomaly. Začali osádzať vonkajšie panely. Nedávajú medzi ne tmel, na čo sme upozorňovali. Dali iba hore a dole. Maturovali sme and rámom dverí. Zistili sme, že je zle vyrobený vrchný diel. Kvalitár si ho prevzal. No skladom iný nie je. Možno bude v pondelok. Na obed som dojedol makový závin. Máme strážneho psíka Daria. Posielame ho preč, nech sa venuje svojej robote. Na pokyn vedúceho projektových manažérov, chlapi demontujú dvere z M-serie a naložia mi ich do auta. Poobede mu ich zanesieme. Odchádzame po pol tretej. Na hoteli sa prezlečiem a busom ideme k jazeru Bundek. Je tam veľa miest na opekanie. Naši inžinieri sú až na tom druhom. Blízko záchodov, aby mali vodu. Na murovaných griloch sa už pečie kuracinka, zelenina a hríby. Fúka chladný vietor. Na kuracinku napichnutú na špajdli si musím počkať. Sadnem si k stolu, naložím šopský šalát, ktorý robili dievčatá. Tradícia opekania vznikla pred 5 rokmi, keď ju začali robiť Markovia. Robia to na vlastné náklady a pozývajú aj svojich šéfov. Po relatívne skromnej a skorej večeri som si dal ešte sladký koláčik. Ako jediný som pil víno Graševina z vrecka. Chorváti sa sprvu zdráhali piť naše pivo Steiger, lebo si mysleli, že 12° je obsah alkoholu. Je to však iba obsah sladu, či horčiny. Ukázali sme im obsah alkoholu na etikete. Chvíľu som sedel sám, lebo hádzať si loptu ma nebavilo. Prišiel šéf so ženou, a tak som sa bavil s Krunom, ktorý do seba hádzal grilovanú papriku a zjedol aj celú cibuľu. Brane púšťal cez telefón muziku. Vatrogasec (hasič) Mirko alebo paródiu na Boney M. Po chvíli som o5 osamel, tak som si šiel zahrať peloty so 40-ročnými drevenými guľami. Hral som s novým študentom proti Antemu a Kláre. Prehrali sme 11:7. Na tráve sa gule neočakávane gúľali. O to bola hra ťažšia. Po hre som napriadol rozhovor s Ante a sledoval hru s loptou. Jeden pobehoval v kruhu ostatných, ktorí si pinkali loptu. Prišiel i šéfov šéf. V saku. Čosi pojedol, kopol párkrát do lopty a zmizol. Zastavil sa pri mne šéf a pýtal sa ma na dojmy z výroby. Povedal som mu, že stavba ide pomaly. Pýtal som sa tiež, čo s elektrikármi, keďže majú školenia, ale kontajnery nerobia. Prichádza nový projekt SM a tam by ich chcel. Hodlá prenajať byt. Vtom sa opýtal na P. Pozeráme medzi prísediacimi aj hráčmi a P. nikde. Možno šiel na vecko, či sa len prejsť. Lenže ani po pol hodine chlapa nikde. Naposledy ho videl Brane kráčať s batohom preč. Ani po hodine sa nezjavil. Ante volá do hotela, či je na izbe. Ak má vsunutú kartu, na recepcii to vidia. Nemajú izbu vysvietenú. Volám na telefón, no je vypnutý. Ante volá znova do hotela, kedy naposledy otvoril dvere. Recepčná volá na izbu, ktosi aj dvihne telefón, ale nepovie nič. Žeby spal? Dievčatá sú všetky s nami. Neodišiel ani s jednou. Tipujem, že sleduje v krčme zápas. Dievčatá sa ho vybrali na bicykloch hľadať po okolí. Po dvoch hodinách mi pride správa, že je dostupný. Vzápätí volá P. Antemu, že bol v kostole a o 10 min. príde. Všetci si vydýchli. Robili si srandu, že ostanem manažér pre kontajnery. Mne do smiechu nebolo. Za veľkého potelsku sa objavil P. od jazera. Ani nevie, v akom kostole bol, ani nevie o čom bola omša. Keď som sa ho pýtal, prečo nikomu nič nepovedal, myslel si, že keď na chvíľu zmizne nikomu nebude chýbať. Debil. Spomínajú na neho doteraz. Môže byť na seba hrdý. Pomaly sadala tma, a tak sme sedeli na lavičke. Šéf o5 spriadal svoje vízie. Naše skrine doma tvoria mizivé percento zisku firmy. Rovnako aj niektoré male kontajnery. Som mu povedal, že tento rok do Záhrebu už nemienim ísť. “V poriadku”, riekol. Nechce dokurviť naše životy. Dodnes mi neochotu vycestovať pripomína. No viem ako to dopadne. Hodí to na môjho šéfa doma, nech zoženie ľudí. Prakticky zostanem ja a P. Sedeli sme a počúvali jeho výlevy takmer do 22h. Zavelil som poďme. Upratali sme veci, čo zostalo šlo do Anteho auta. Pešo sme potom prešli tmou do hotela. Po sprche som vyúdený ľahol okolo 23h do postele.

Dom umelcov bola kedysi mešita i pamätník II.sv. vojny.

Piatok

     Ráno som si radšej pospal namiesto behu. Čakala ma cesta domov. Po pol siedmej som i tak bol hore. O5 jogurt s orieškami na raňajky. Mali by sme si užiť hotela. Pobalil som sa, odubytoval a mohli sme vyraziť do Rugvice. Kolečko som viedol teraz ja. Po ôsmej sme boli na vrátnici. Kartu sme mali o5 od Dory. Pri kontajneri som pozrel do výkresu a zistil, že tmeliť sa majú aj panely po celej dĺžke. Objavil sa pi.ujúci Dario a povedal som mu o tom. Tlmočil odporúčanie robotníkom. Pozerali na mňa ako keby som im prepil výplatu. Začali teda aplikovať prúžok tmelu do spojov panelov. No nezdá sa mi, že zakaždým. Došiel aj P. z kanclu. Dory sme sa opýtali, či je možné zmontovať vnútorný rám. Nemá miesto. Osádzanie panelov je rovnaká robota a nemuseli sme pri tom byť stale. Šli sme hore eskalovať požiadavku Kristijanovi M. Ten nebol v kancli, ale vraj pride. Stiahli sme teda fotky montáže z posledných dní. Našli sme ho v inom kontajneri vonku. No čo. Šiel za Dorou, ale v podstate prd vybavil. Možno v utorok bude rám. Chýbajúci diel zárubne pride najskôr v pondelok alebo utorok. To už mali roboši pomaly prestávku a my sme o5 šli do kanclu sa pobaliť. Pred 11h sadám do auta. Nad hlavou mi preletí nový Rafale, ktorý Chorváti len nedávno dostali. Stavím sa na pumpe Shell, asi najdrahšej v Chorvátsku a beriem  naftu. Potom juchám cez Maribor (aj and ním sa lieta, dokonca akrobat) a Graz na Viedeň. Je krásne slnečno. Zastavujem v Oldtimer, kde ma navigoval P. Záchody sú síce zdarma, ale napríklad káva stojí 5Eur. Bageta 7.5Eur. Nasypem do seba oriešky a dojem sušienky. Chovajú za motelom hady. Z druhej strany je drevená kadibúdka, kde sedí chlap. Ako k nej prídete, otvoria sa dvere, prdiaci chlap ponadáva a nakoniec vás opľuje. Za volant usadá P. Viedeň a Hovadovo je jeho. Vyhneme sa hlavnému mestu po novej D4. Po pol piatej som doma. Dokonca skôr než drahá. 
Účasť na montáži kontajnera nám dala možno viac ako minulá návšteva. Akurát práce trvajú pomaly.

Pondelok 13.5.

    Po víkende doma, ktorý som využil pracovno (kosačkou na záhrade) - relaxačne (bicyklom na Myjavské kopanice) vyrážame o 7.30h o5 na juh. Po Slovinské hranice šoféruje P. Hlásia kolóny na diaľnici pred Hovadovom, preto schádzame na Pezinok. No premávku brzdia kamióny a semafor vo Viničnom. Letíme 70km/h cez Čiernu vodu a za ňou sa napájame na novú D4. Práve počúvam rozprávku v rádiu o vybudovaní tunela Karpaty do 4 rokov. Ďalšie spomalenie je pred Viedňou. Za metropolou sa konečne rozbiehame. Aj na 150km/h. Po pravej strane pozerám na akoby zasnežený vápencový Scheenberg, no 2000m vysoký vrchol Klosterwappen je v mrakoch. V Graz pristáva bojový Eurofighter rakúskej armády. A my sa rútime do hustého dažďa. P. vôbec nespomaľuje a ideme 130km/h. Dostať nejaký aquaplaning, je po nás. V Slovinsku dážď prestane a v Šentilj vystriedam za kolečkom P. Pripraví mi prekvapkanie. Na pumpu došiel na rezerve. Musel som teda dotankovať 44l nafty. A o5 si to budem účtovať ja. Chce mať pred dovolenkou čo najmenej roboty, hajzel. Vrátim mu to na parkovnom v hoteli. Na Maribor i k Chorvátskym hraniciam je relatívne rovinka. Hrám sa z tempomatom. Najprv však vytáčam Oktávku do obrátok, lebo manuálne radím. Auto si samo brzdí, len cítim pohyb pedálu. Letí samé, nohu mám jemne položenú na pedáli brzdy. Záhreb nás privíta polooblačným počasím a teplotou 23°C. Ťahám až do Rugvice. Prídeme tam okolo štvrť na dve. Vyzdvihne nás Dario a ideme rovno do výroby. Práve pokladajú sadrokartónovú podlahu. A zle. Spoje panelov nevzchádzajú na nosníkoch, ale vo vzduchu. Režú ich podľa výkresu, kde sú kóty. Možno je to aj moja chyba, lebo kóty som asi pridal ja. Kto si to má po dvoch mesiacoch pamätať. Nájdeme spôsob, ako klásť a rezať panely. Preložia ich správne. Pred pol treťou balia nástroje a ideme preč. Zastavíme sa v kancelárii v Záhrebe. Pozdravíme chalanov, odovzdáme zamestnanecké karty na prečipovanie a ideme do hotela. Tento týždeň sa nám ušiel už len Sheraton v centre mesta. 

Labyrint hotela Sheraton.

    Rozprší sa. Dážď sme doniesli zo severu. Veľký hotel yenkeeovského štýlu. Všade kufre a čakajúci hostia. S nimi bojujú tri recepčné. Parkovanie stojí 20Eur na deň. Za dva dni v Záhrebe mám doma parkovanie na rok. Zaparkujem smrada pri výťahoch a idem na 3. poschodie, kde mám izbu. V zlatej farbe je vnútro výťahu i zábradlie na schodoch. P. pokračuje na 5. poschodie. Sheraton má najväčšiu slávu za sebou. Na chodbe zapácha riedilo. Dačo natierali alebo lepili koberec? Udržujú hotel pri živote za každú cenu. Izbu mám s veľkým letiskom a vaňou. Izby sú prepojené dverami. Ošúchaný, starší nábytok. V zásuvke nočného stolíka biblia. Proste pre amíkov. Veď aj naša firma je zo Štátov. Nedá sa mi otvoriť okno. Nieto kľučky. Som ako v akváriu. P. má kľučku na okne. Býva v nejakej nadstavbe. Klíma hučí, no v noci si musím chladiť izbu, inak sa uvarím. V kúpeľni nechýba šnúrka paniky. Okolo trištvrte na šesť ideme pozrieť čosi pod zub. Prší, preto len v okolí hotela. Zapadneme do rýchleho občerstvenia Burger station. Obsluhujú ho dve dámy v rokoch. Malá Thajka robí všetko a blondína asi len kasíruje.  Objednám si menu Donner kebab. Na stole mi pristane vo veľkej placke zabalené teľacie mäso. Žiadne postrašenie mäsom ako voľakde u Alibaby v Bardejove. Riadne pláty mäsa trčia z neho. Nápoj vo fľaške som si mohol vybrať z chladničky. Vyťahujem Sprite. K tomu trocha hranolčekov s kečupom. Za 10.50Eur som sa napráskal wrapu. Na hoteli som vyskúšal bazén na prvom poschodí. Ubytovacia časť je oddelená sklenenými dverami, ktoré sa otvárajú kartou. V hoteli totiž bývajú kongresy. Pred vstupom do wellness sedí dievčina za pultom. Poskytuje uteráky a prvú pomoc pre kolabujúcich dedkov v saune.  Bazén má dĺžku 16m a hĺbku tak po bradavky. Bol som v ňom sám. Prišiel nejaký týpek, ale po dvoch dĺžkach plávanie vzdal. Nakukol som i do saunového sveta. Telocvičňa je zatvorená. Po pol hodine plávania som sa osprchoval a po schodoch vyšiel na izbu. Upratovačky stále čistili izby. Výhodou hotela je poloha. Pre tých, ktorí chcú obdivovať krásy Záhrebu. Pre nás je ubytovanie v centre dosť o ničom. I programy v TV sú lepšie. Tým výpočet výhod končí.

Maksimir je najväčší a najstarší park v Záhrebe.

Utorok

    Cez noc si ponechám pustenú klímu na cca 13-14°C. Inak by som asi nevydržal. Vstanem pred šiestou a bežím ku katedrále, či skôr do parku Ribnjak pod ňou a ešte ďalej k botanickej záhrade nejakého Fraňa Kušana. No v areáli je farmaceutická škola, takže dnu sa nedostanem. Popŕcha, ale zima nie je. Vybehnem hore cez park Zmajevac. Už viem, že prídem na raňajky neskoro. Vraciam sa s5. Síce dolu kopcom, ale je to cez 3km. Zdraví ma stará pani s rúškom cez ústa. Z parku Glogovac je impozantná vyhliadka na staré mesto. Nabehám ráno vyše 7km. Zrovna vkročím do vestibulu a vidím kolegu, ako si nakladá raňajky. Ja potrebujem asi 10min., kým sa učlovečím. Pred vstupom do reštiky musím hlásiť číslo izby. Bufetové stoly sú bohatšie ako v Movenpick. Napr. je tam grilovaná zelenina, viac druhov salámy, či párkov. Aj k výrobe vlastného jogurtu je poruke viac surovín. Pri miskách so sušeným ovocím a orieškami skončím ja, Nakoniec si naložím ešte pár fritulí, ale boli omyl. Na tie v Brodarici nemajú. Ešte ideme do malej pekárne si kúpiť obed. Výber pokrmov nič valné. K syrovému bureku dostanem biely jogurt grátis. Z garáže je umenie sa dostať a som rád, že som včera prenechal kľúče P. Vedľa odstavené tesne auto, že naše premúdrelé sa nechce ani pohnúť. Za nami pozdĺžne parkuje ďalšie. P. musí ísť do protismeru, aby vôbec z miesta vyšiel. A samozrejme v protismere Golf. Tak zasa zacúvať do voľného boxu. Navrhujem nechať ďalšiu noc auto vo firme a ísť do hotela busom. Ušetríme 18Eur a hlavne bude kľud. Čas veľmi nestratíme, možno budeme dokonca rýchlejší. Veľa pochopenia od komótneho P. som sa nedočkal. Ďalší rébus bol vymotať sa z centra. Ani navigácia P. nepomohla a ocitli sme sa kdesi smerom na letisko. Do výrobnej haly sme prišli niečo pred pol deviatou. Ani sme toho veľa nezmeškali. Zrovna sa chystali osadiť zárubne. Naozaj chystali, pretože kvôli panelom ich nemohli osadiť. Takže jeden krajný dolu a až potom mohli namontovať zárubne. Zo skladu im vyfasovali zlé podlahy, takže o5 sa čakalo. Ale to už bol obed. Od silikónového tmelu mám zasvinený batoh. Prvý čistiaci sprej nešiel, Dario mi našiel druhý. Silikón už nikdy nezotriem, ale aspoň toľko odstrániť, aby som sa nezašpinil. Bunda akoby zázrakom zasiahnutá nebola, hoci bola položená na batohu. Pred obedom sedíme v kancelárii testeristov. V rýchlokurze chorvátčiny som sa dozvedel, že kreslič výkresu sa povie Škrabanec alebo Kresal. Aj Chorváti majú dialekt. Poobede došiel chlapík s vedierkom cementu a zašpároval spoje podlahy. Tým sa robota skončila. Šli sme do Záhrebu do kancelárii pre kartičky zamestnancov. Vstupy nám nevybavili. Šéf už zasa točí inak a chce mať prototyp v Klaune a postavený do konca roka. Spojil dve veci dokopy, predtým hovoril o budúcom roku. A ďalšie objednané kusy pre Dell. Okolo štvrtej som odišiel sám. Každý deň pri cestách v okolí mesta ma iritovala vežička v pohorí Medvednica. Dnes bolo asi najlepšie počasie z dvoch týždňov, čo sme v Záhrebe, preto som sa rozhodol ísť do vrchov. Auto som zobral do hotela, (zaparkoval tak, aby sa dalo poľahky vyjsť). Vypol som vypínanie motora pri zastavení, ale po vypnutí a zapnutí motora, o5 nabehol tento blbý režim. Električkou č.8 som sa odviezol na konečnú do Gračanskij Dole. Tam je postavená (a stále sa buduje dolná stanica) lanovka na vyše 1000m vysoký kopec Sljeme, najvyšší vrch pohoria Medvednica. 5km lanovú dráhu prekoná kabínka za 20min. Prečo účtovali iba 10Eur, namiesto internetom avizovaných 17Eur nerozumiem. Vyzerám tak mlado, do 24r.? Nie som ani obyvateľ Záhrebu. Pár metrov nad stanicou je medzistupeň, ktorý mení smer lanovky. Pretože nová je postavená kvôli veľkej budove trocha bokom od hlavnej (starej) trasy. Stará lanovka doslúžila v r.2007 potom, čo sa zadrel hnací motor. Už cestou hore sa otvárajú výhľady na mesto. Paralelne s lanovkou ide lesná cesta pre downhill bicykle. 

Nová lanovka na Sljeme bola otvorená len pred dvoma rokmi

    Kúsok pod vrcholom je medzi zastávka Sanatorij Brestovac. V súčasnosti je sanatórium pre liečbu TBC v stave ako naša Korytnica. Schátralé budovy, ktoré sa nikomu už nechce ani zbúrať. Slúžia na paintballové strieľačky. Kto má rád temnú turistiku, môže zoskočiť z lanovky v Brestovac. Mňa niečo také ani nenapadne a zostávam v kabínke až po konečnú. Do 170m vysokej veže je tiež vstup za 10Eur. Dvere do výťahu stráži pes Spok. Pod vyhliadkovou plošinou vo výške 1118m je kaviareň. Niečo ako na moste SNP. Výhľady zo symbolickej veže OIV (OdvšadIaľ Vidieť) sú nádherné a jedinečné. Niekto miluje pivo, mňa láka okrem príťažlivosti k nežnému pohlaviu aj príťažlivosť výšok. Nad polovicou Záhrebu bolo slnko, nad druhou, na západe, mraky. Cez to všetko dohľadnosť bola perfektná. Na severozápade bolo vidno Slovinsko, na juhu celý kraj Hrvatsko Zagorje s dominantou Záhreb. Na veži fúkalo, strávil som tam nejakých 10min. a zišiel dolu. Motal som sa ešte po okolí a hľadal miesto pre záber na vysielač. Zhrdzavené lyžiarske vleky dávali tušiť, že sneh bol na kopci možno ešte za Franja Tudmana.

Hrebeň pohoria Medvednica si neskôr moji kolegovia prejdú celý.

   Zatúlal som sa až k hotelu Tomislavov dom. Dokonca mali i pohľadnicu. I keď takú propagačnú. Pod vysielačom je i reštika. Nikto si ma však nevšímal, preto som odišiel. V Gračanskom Dole je nové obchodné centrum a veľké potraviny Konzum. Od lanovky som zamieril do obchodu niečo si pozrieť pod zub. Okrem bagiet a nejakého ohriateho jedla a la Kaufland nič. Prebehol som cez pokladňu a predavačka na mňa čosi kričala. Potom to vzdala so slovami: "Ju dont andersténd." Mrdol som plecami a odišiel. Okrem kaviarne v centre žiadna reštika. Nasadol som teda na elinu č.8 a odliezol sa dolu do mesta. V Dole pobehujú psíčkari po trati. Elina č.8 je pomerne nový spoj. Nahradila č.15, ktorá mala krátku jazdu od Mihaljevac po Dole. Partia pubertiakov sa odviezla len jednu zastávku. Ja som šiel ďalej, do centra. Vystúpil som asi kilometer od hotela na Draškovičovej ulici. Moje kroky riadil hlad, preto som vbehol do prvého rýchleho občerstvenia Chicken house. V lokáli kuchtili nejakí Filipínci alebo Thajci. Objednal som si rezance s kuracím mäsom. Na pitie minerálku. Predo mnou bol nejaký náročný Rus. Stále obsluhe čosi pi.oval. Jedlo bolo ako z rýchleho občerstvenia. Žiadny kulinársky zázrak. Zašiel som ešte do pekárničky a kúpil si čokoládový koláč z lístkového cesta. Keďže som nechcel ostať iba pri minerálke, hľadal som nejakú vinárničku. Blato vyzerala ako krčma, kaviareň Coffe Culture pri hoteli sa mi videla situovaná na rušnej ulici. Zapadol som napokon do hotelového baru a objednal si Graševinu za 8Eur 2 dl. Sadol som si do kresielka a prezeral si fotky. Čašník mi doniesol v obálke účet, ale dýška sa nedočkal. Za pohár vína?  

Streda 15.5.

    Ráno som si zabehol najďalej (vyše 8km), ale aj v najrýchlejšom čase. Kilometer som urobil za vyše 6min. I tak som na raňajky dorazil o štvrť na osem. Na oplátku som videl asi najkrajšiu časť mesta, najstarší mestský park Maksimir. Jeho súčasťou je zoo. Tvorí ho 5 jazier, niekoľko riečok a lúk. Je domovom ohrozených druhov vtákov. Ja som videl srandovnú kačicu s chocholom na hlave. 

    Z hotelu som k parku prechádzal štvrťou z 50-tych rokov podobnou bratislavskej Rači. Všade smrad a odpadky. Kolega si už nalieval druhú kávičku, keď som si na tanier nakladal praženicu. O5 sa osadenstvo hotela zmenilo. Chodia sem zájazdy yenkeeov a aziatov. Navštívia Plitvické jazerá a skončia na noc v hoteli. Navigujem P. na diaľnicu do Rugvice. Prišli sme do haly a za dve hodiny, čo akože robia si nachystali 4 profily pre rám. Začali ho teda nitovať, ale viac odvŕtavali nity ako ich strieľali. Viackrát sa pomýlili. Študoval som výkresy s nimi. Veď som ich robil ja, no po dvoch mesiacoch boli vlastne nové. Presne na poludnie prišli dvaja majsterkovia klásť linoleum. Práca im šla od ruky a za dve hodiny mali podlahu potiahnutú. Okolo pol tretej sme vypadli do Záhrebu rozlúčiť sa s kolegami v kancli. P. si zobral prepravku od piva aj s pár fľašami. Šli sme potom na hotel. Boli sme sa prejsť po meste k hornému mestu, ale všade veľa očumovačov. Zapadli sme do rýchleho občerstvenia Himalaya Curry, ktorý prevádzkujú Nepálci. Obaja sme si objednali pikantnú ryžu basmati s kuracími kúskami. Najprv nám čašníčka nerozumela, koľko porcii vlastne chceme. Biele víno nemali (iba červené) , preto som požiadal iba o vodu. K tomu sme dostali misku kyslej smotany. Naberali sme si  P. bol spokojný. Pálivé a veľká porcia. Mne tam chýbalo viac mäsa. Ako povedal P., je to u nich takto normálne. Ryža nasýti viac. O5 som nemal vínko, preto sme sa rozhodli nájsť v centre vináreň. Cestou sme videli Oio Vivo and Wine, preto sme zapadli do kresielok práve tam. No zdalo sa, že otravujeme čašníka. Najprv som ho poprosil o vínnu kartu. Prišli akýsi jeho známi a venoval sa im. Sedeli priamo oproti mne, potom si posunuli stoličku bližšie k sebe. Najprv teda vybavil ich objednávku a druhýkrát sa spýtal, čo si želáme. "Vínny list", odpovedám mu namrzene. Doniesol nám dve obálky, no jedna bola prázdna. Tak som zdieľal moju s kolegom. Keď už jeho kámoši mali na stole nápoje, spomenul si aj na nás. Objednal som si Chardonay Posejdon. Pýta sa ma aký. Mali 3 vína s rôznych oblastí. Kývol som na Slavónske víno od Bogdanoviča. Slavónsko je najväčšia vinárska oblasť. P. si objednal Graševinu rovnako od Bogdanoviča. Nechcel nám naliať 2dl, že najprv musíme ochutnať. P. nevedel, či je napitý z jedného piva on alebo čašník. No dobre. Priniesol nám víno a rozplýval sa nad každou fľaškou. Prednáška ho vyčerpala natoľko, že si musel ísť sadnúť k majiteľke (údajne) a naliať si víno. Druhý čašník si zatiaľ šúľal pred dverami cigaretu. Dopili sme svoje deci vína a čakali. Ani si nás nevšimol. Po čašníkovej druhej cigarete som zavelil na odchod. Hoci P. chcel ochutnať nejaké iné víno, dokonca i mával na čašníka, ale nič. Ulicu prehučalo auto Vatrgoascov. Asi nič vážne, keďže sa ich zásah neobjavil v správach. Zlé správy sa objavili z domova. Na p.p. bol spáchaný atentát.

Štvrtok

    Ráno som si bol zabehať symbolicky po most Slobody, aby som prepojil trasy zo zimy. Nas5 som sa motal po sídlisku Trnje. Len som sa utvrdil, aké je Záhreb škaredé mesto. A ešte ma čosi aj poštípalo do členku. Raňajky sme po minulých skúsenostiach naplánovali na neskôr. Zmiešal som si vlastný jogurt a dorazil sa croissantom. Nechcelo sa mi čakať na P., preto som vybehol do izby sa zbaliť. Medzitým P. navštívil pekárničku a som sa vtedy odubytovával. Výťah do garáží funguje aj bez karty. Kým sa P. odubytoval, zasa ja som si v pekárničke kúpil burek s mäsom na cestu. Pomerne neskoro sme vyrazili do Rugvice. Prišli sme tam okolo pol deviatej. Akurát chalani osadili prvý vnútorný panel. Zle. Keby si pozreli výkresy, videli by, že majú namontovať kratší panel. Takto im výsek pre pretlakovú klapku vyjde uprostred dvoch panelov. Zrovna tomu sme sa chceli vyhnúť. A na druhom konci im zostane malý kúsok. Prišiel sa s nami rozlúčiť i šéf. A ukázal nám nejaké kontajnery v halách. Dali sme mu potom šancu odísť a po 11h sme sa rozlúčili a vypadli z firmy. Kolečko sedlám zasa ja. Rakušáci kontrolovali na odpočívadle náhodne autá. Pred nami zastavili nejakého Čecha. V navigácii našiel P. celkom dobré odpočívadlo Bad Blumau siete Asfinag asi 50km od Grazu. Čisté vecká, automaty na kávu, čokoládu, či nejaké sladkosti. P. si dal hneď aj dve kávy. Za kolečko usadá P. a ťahá až domov. Nad Hovadovom dážď. Doma len mraky. Pred domom P. sadám do auta a odveziem sa domov. Na druhý deň beriem smrada do firmy. Najazdili sme vyše 2500km.