Pre knihomolov

Koncom minulého roka prebehla v médiách sútaž Moja naj kniha. Samozrejme ja ako knihomol som sa zaujímal aké knihy sa čítajú. Sledoval som aj finále. Vyhrala vtedy kniha Slovenských rozprávok od P. Dobšinského. Ako inak, tak to má byt.Vytlačil som si zoznam 100 naj kníh a pomaly ich čítam. Najhoršie je, že v našej malej, strediskovej knižnici nemajú našich, slovenských autorov, ktorí sú v zozname. Ale s5 ku knihám. Prvá v abecednom poradí bola Alchymista P. Coeleho. Je robená podľa jednoduchého receptu. Zmiešať trocha biblie, koránu a talmudu dokopy. Okoreniť to nepatrným množstvom vlastných myšlienok, pridať zopár kúskov fantázie a dochutiť cestopisom. Kniha ma nejako nezaujala. Autorovi trocha preprchá z tých náboženstiev. Sám si hovorí bojovník svetla. Čo k tomu dodať. Ale američanom sa takéto kázanie istotne páči. Román pripomína Exupéryho Malého princa. To Cesta od C.McCarthy-ho je oveľa hodnotnejšia. Lyricko-epický román o putovaní otca a syna kataklizmou zničenou krajinou. Všetky hodnoty strácajú význam a ide iba o prežitie. Svet ostal čierno-biely. Existujú už len dobrí a zlí ľudia. Niektorí kritici považujú knihu za sci-fi, niektorí ani tak veľmi nie. Zo súčasných autorov je to skutočne naj kniha. Čudujem sa, že sa u nás nedostala do prvej desiatky. Naopak, neviem, čo tam hľadá napr. Súmrak. V zozname 10 naj mi tiež chýba náš Rudo Sloboda, ktorého považujem za spisovateľa svetového formátu. Román Cesta bol v r .2009 sfilmovaný pod taktovkou John-a Hillcoat-a. Film spôsobí citový otras a srdcabolenie snáď ešte viac ako kniha. Zatiaľ posledne čítanou knihou bola Citadela od A. J. Cronin-a. Veľmi pekná kniha s dramatickým záverom. Stále má čo povedať aj v súčasnej dobe. Hon za karierizmom, bezohľadnosť, moc peňazí. To sú témy dneška. Koniec prvej časti.

Láska na druhú

Do našej rodinky pribudlo dalšie srdiečko, zlatíčko, dcérka.Prišla do tohto slzavého údolia v posledný januárový piatok večer. Hoci sme sa na jej príchod velmi tešili a hlavne žena už bola nedočkavá, riadne sa jej príchod zdramatizoval. Štastne to dopadlo, i keď sme si ešte nevydýchli a uvidíme, čo nás čaká najbližší rok. Veríme, že bude všetko v poriadku a drobec zabojoval.V živote sú chvíle, ktoré by človek nechcel zažiť a pôrod našeho bábatušenka bol jedným z nich. Ďalej sa nebudem rozpisovať, sú to nepríjemné a bolestné spomienky. Ostatne, ešte by nám kde kto závidel. S maminou si pobudli v nemocnici týždeň. Medzitým som so staršou dcérkou bol cez víkend doma (s čím sa svokra nemohla zmieriť, ale nemal som u nich kde spať) a v týždni potom už u svokry. Chodil som normálne do práce. Plienkovej torty som sa tentokrát nedočkal, aj keď ju kolegovia sľúbili. Sľuby chyby. Ani pozdrav. A to som otravoval svokru s koláčmi. Obdržal som však týždenný, vzdelávací pobyt vo Švédsku. To je asi šéfova forma odmeny, keď sa nám narodí dietaťko, lebo pri prvom som tiež mesiac strávil mimo domu. No, čo už. Na čo ale tie reči. Aspoň viem, za čo ma v robote majú... Uprostred týždňa som bol s našimi pozrieť moje dve lásky v nemocnici. Predtým, než som ich vyzdvihol z nemocnice som stihol vybaviť rodný list a poistovňu. Týždeň som pobudol s nimi doma. Aby sme si trocha všetci zvykli. Staršia ako inak žiarli. Už chcela dať bábätko do hovna, do kontajnera alebo jednoducho preč. Robí na prieky, aby upútala. Druhý týždeň chodila svokra k nám. Veľmi ju to nebavilo a posledný piatok už ani neprišla. Jednako pod nami "boží robotníci" stále prerábajú byt (to je podobne ako so služob. cestami, keď sa nám narodí bábo) a potom má aj problémy s rukou. Maličká má už 3 týždne. Má sa k svetu. Svoju "kritickú hodinku" má ráno od 4.30 do 6.30h. Vtedy riadne nespí a mrnčí. Ja sa stahujem do obývacky. Nejako to musíme vydržat.

Tango v kuchynke

Kuchynka. Ľudia, príbehy, emócie. Tu sa stretávajú kolegovia, aby si trocha oddýchli, prebrali tých, čo tam nie sú a niektorí sa nasýtili. Hlavne tí, ktorí majú na obed málo stravy. Kalorickej aj duševnej. Tu sa tvorí pracovný duch a puch. Či vôňa? A láska. Prvý kontakt.
Pri oslave býva plná. Smiechu a koláčov. Hlava na hlave tlačí sladké do seba.
Iba práca a jej starosti tu nemá miesto. Automat tu musí mať miesto. Dá za symbolickú cenu symbolickú kávu. Nejde o to vypiť, ale zúčastniť sa. Pre mikrovlnku je tu tiež priestor.
Kde by získala kuchynka vôňu? Pukance alebo čevabčiči. Aj chladničku. Kde inde by získala kuchynka smrad? Označ si menom, lebo v chlade rastú veciam nohy. Iba staré nevládzu utiecť. Mlieko a salámy. Ozve sa aj výbuch a výkrik. Nejde o život. O kávu, žart?
Výstava hrnčekov a špinavého riadu. Firemné aj vlastné. En ten tiki dva špendlíky, ktorý je môj? Niekedy zavíta návšteva. Iný kraj, iné sladkosti. Káva aj tak tá istá.
Kuchynke tuším dačo chýba. Uši. Tá by rozprávala.

Knihy vs. filmové spracovanie 4

Dlhšie som tu nedával túto tému, pretože som nenaďabil na filmové spracovanie kníh, ktoré som čítal. Až teraz. Prvou bol román E.Wrytha Návrat na Brideshead. Nejak ma kniha nezaujala,
ale zopár výrokov tam je pekných a pravdivých. Filmová adaptácia od režiséra J. Jarrolda je pomerne čerstvá z r.2008. Tu sa nedá nič vyčítať, film sa drží predlohy ako kliešť. Dokonca aj výroky sú prebraté z knihy. Žiadne voľné sfilmovanie, všetka česť. Netreba ani čítať knihu.
Dalšou hranou verziou knihy bol slávny Tolstého román Anna Karenina z najnovšieho spracovania z r.1997 v hl. úlohe so S.Marceau, S.Beanom a A.Molinom (hral v Spider Man 2 zlého doktora Octaviusa).Režisér B.Rose si niektoré veci zjednodušil, veľa vypustil, dačo pridal. Ono
sfilmovať do 140min. 800 stranovú knihu nie je ľahké. Úvod, kde vo filme Levina vo sne naháňajú vlci je vymyslený. Netuším prečo. Nie sú tam scény pobytu Sčerbaských v kúpeloch, kde Kitty pomáhala liečiť pacientov, nie je tam poľovačka Levina v ruskej stepi. Vronskij sa vo filme nepostrelil, ale v knihe si strelil do pŕs. Anne sa narodilo dievčatko, ale vo filme to vyzerá tak, že sa jej nenarodilo dieťatko a z toho jej začína švitoriť v hlave a prihovára sa k bábike.
Vôbec tam nie je spomenutá práca Levina na strane roľníkov, snaha o ich kolektivizáciu
a jeho socialistické myšlienky. Ale to by narúšalo kolorit romantickej drámy a film by bol nudný ako niekedy kniha. Celkovo je Levinov príbeh v úzadí a v popredí Karenina a Vronskij. Každopádne film je hodnotný.

Ostatný deň roku

Začalo vysielať regionálne rádio. V deň, keď sa chce každý baviť, bolo zaspaté ako celé naše mesto. S hudbou aj slovom. Samozrejme ako prví sa dostali k mikrofónu sponzori. Celý deň som pil kyselinu, rečenú, fosforečnú v kole. To je asi jediný deň v roku, kedy si ju doprajem. Blahodárne to účinky na moje kosti. Bol som kúpiť zemiaky a "pangacicinu"-rybu, ktorú sme dnes jedli. Dcérka prišla s tým, že všetkých pošle do pekla a bude. Aj plášť má na to, aby nás tam zobrala. Už jej z tých rozprávok hrabe. Potkana nazýva melioratívne-myška. Dnes som videl Ratatouille aspoň 3x. V TV začínali tiež ospalo, až po 21h sa to zlepšilo. Dokola Menšík a Burian. Spomínalo sa na scénky z minulých rokov ako keby nikto nechcel vymyslieť niečo nové. Opäť splácali dlh sponzorom a pusipajtášom talenty pred polnocou. Najlepšie vyšla Česká TV. Suseda doniesla zbytok autíčka MacQueen. Torta, ktorá ostala po synkovej oslave. Malej chutil len marcipán. Pri večeri nám malá priala šťastné a veselé, tiež veselý silvester. Oprávnene pretože polnoc prespala. Celý deň rozprávala o delobuchoch, a keď ich intenzita vrcholila, spala. Aj detské šampanské sme rozliali... Zastavila sa švagriná, ktorá pokračovala do krčmy na zábavu. Také stretko nezadaných dievok. Aspoň nám na chvíľu zabavila malú. A vraj jej ukradla peniaze s pokladničky. No teda! K večeru slabo snežilo. Po polnoci vyšli dedkovia s dušou chlapcov odpáliť si pred barák svoju dávku rakiet. Mestský ohňostroj financoval tentoraz obchodný reťazec. Zo strechy svojho nákupného centra. Tentoraz teda nič extra. Ani ostatní ľudia akosi veľa neodpaľovali. Inu-zaspaté mesto. Alebo až teraz doľahla kríza? Niektorí už z nervami nevydržali a odpaľovali 5 min. pred polnocou. Iní stáli od 18h v okne a sledovali odkiaľ sa čo zablyskne. Nemyslím tým seba. Toto bol posledný deň roku pána 2010. Čaká nás ťažký rok. Preto si prajeme, aby sme ho zvládli, čo možno s najmenším počtom "odrenín" a hlavne, hlavne zdraví.

Pred Vianocami

Prestali nám chodiť letáky. To sused berie papier do zberu, aby bolo čo na Vianoce. Iný si užíva obdeň sexuálne radovánky a stonanie sa ozýva tmavou nocou. Svokre sa kazí mixér a práčka, namiesto soli, sype cukor, medovníčky prihárajú. Vianoce pomaly vrcholia aj so všetkými prípravami, varením a zháňaním darčekov. Dcérke sme museli povedať, že kapry neskončia v našom bruchu, ale v jazere. Na stromček sme pred Tescom čakali a vyberali, až kým mi nebola zima. Už týždeň pred Vianocami sa malá nevedela dočkať. Ani ja som sa nevedel dočkať, kedy si oddýchnem. Hoci pri malej unavený som stále. Firemný Ježiško nám daroval ploskačku so štamprlíkmi. Absolútna zbytočnosť, ale je to s monogramom! Paradoxne ženské osadenstvo sa potešilo fľaške viac ako mužské. Ešte väčšia blbosť bol prívesok s baterkou svietiacou 208 lumenov červenou farbou. Potom sme dostali "krízový" kalendár a blok (firma stále ešte šetrí). Jediný šéf tvrdil, že sa prihlásilo 12 ľudí na blok. Nikto si však nespomenul pokiaľ sa mu neušiel jeden výtlačok. Potom akoby sa vrátila pamäť. Ja som si zobral len tak. Posledný deň v práci som vlastnou vinou mal ráno v strese, keď som polhodiny čakal na kolegove auto. Keď som potom pozrel na vybitý mobil, zmocnila sa ma zlá predtucha. Šiel som teda vlastným autom. Na moje prekvapenie kolega už v práci bol. Nemal auto, mne sa nedovolal, šiel teda vlakom. Konečne teda pár dní voľna. Rozhodol som sa, že tentokrát nebudem posielať SMS ja, ale počkám si, kto pošle najprv mne. Môžem teda čakať... Veselé Vianoce a nezabudnite darovať to najhlavnejšie pod vianočný stromček. Lásku.

Firemné večierky

V Japonsku zomrie ročne 10 000 ľudí na únavu z práce. Nie kvôli prémiám alebo hrdinstvu, ale z lásky k práci. U nás to taká sila nie je, ale niektorí vyzerajú, že by sa obetovali. Také zjavy je ľahko vidieť na firemných večierkoch. Ja som tento rok nebol. Ten istý lokál, ľudia, jedlo, hudba. Nič ma tam neťahalo. Tento rok mali prísť všetci v klobúkoch. Mal sa vyhlásiť najkrajší, no asi boli usporiadatelia unavení a nič nebolo. Ani tombola. Zato dídžej vyhrával tak, že na parkete nevedeli, či majú raz vytriasť dušu a raz oblapovať. Doteraz som chodil na všetky vianočné večierky poriadané firmou. Prvý, ešte koncom 90.-tych rokov bol v jedálni a bol iba o jedle a pití. Bola to malá firma. Keď už som robil vo väčšej firme, aj mecheche bolo okázalejšie. Boli sme dve zlúčené divízie a to bolo rečí... o spolupráci. Ďalší večierok, na ktorý spomínam asi najlepšie, bol v hoteli. Pomajbo spravil výbornú atmosféru a všetci sa skvele bavili. Bohužiaľ nepomohli ani bonboniéry a kvety, v ďalšom roku nás opäť rozkrojili. Boli sme kotva pre tú väčšiu časť. V ďalších rokoch sme zakotvili po blízkych baroch. Posledné tri večierky sú stále v tom istom podniku. Nie je tam najlepšie sedenie, lebo je to predsa len bar. Ľudia sú viac separovaní. A polovica stolov je pri parkete, takže sa ani rozprávať poriadne nedá. Minulý rok nás poctili prešívaní chlapi, papagáj a la Michael Jackson a búchač na drevenú debňu. Má ten nástroj aj voľajaký názov. Človek by mal utužovať vzťahy aj s inými ľuďmi ako spolu sediacimi, ale chcelo by to tiež zmenu prostredia.