Pohronská magistrála-juh

    Ráno vstávam o šiestej. Pred chvíľou pršalo a smoklí stále. Počasie by sa však malo vylepšiť. Po raňajkách si idem kúpiť lístok na vlak a zisťujem, že vlak ide iba po Lužianky. Prehodnocujem trať, pričom vyzerá, že spravím min. 5km navyše. Ďalšia podpásovka po počasí. Nič. Kupujem si lístok len do Lužianok. Za slabého dažďa šliapem na stanicu. Vlaky nemeškajú, pred ôsmou vystupujem na stanici, čo už je predmestie Nitry. Motá sa pri mne usmrkaný feťák vo farebných teniskách. Ľudia čakajú na bus do Nitry, ja sa zapínam do pedálov a schádzam dolu k rieke. Po hrádzi idem ku Chrenovskému mostu. Stále je oblačno, no slniečko sa nesmelo prediera. Okolo nákupného centra idem po cyklochodníku smerom na Janíkovce. V Chlebárni si na 2x kúpim makové hrebene. Dnes je na výstavisku Agrokomplex a doprava hustne. Ľudia sa snažia zaparkovať na Spišskej ulici. Za areálom sa premávka ukľudní. Chodníkom pre peších pokračujem popod diaľnicu.  V Janíkovciach zídem na cestu. Mohol by som ísť chodníkom po pravej strane dediny, no po chvíli odbočím k štadiónu odkiaľ sa ozýva hluk. Nemám v pláne sledovať futbalový zápas, preto odbáčam doľava, kde vidím súkromné letecké múzeum.

Partia nadšencov z Aviatik Klub dáva od r.2005 dokopy historické stroje.

   Urobím spoza plota pár záberov. Chýba mi medzi exponátmi vrtuľník Kamov Ka-26. Na starom Peugeote prichádza týpek,  ktorý sa chystá lietať na motorovom rogale.  No Zobor je stále v oblakoch. Fúka SZ vietor a dobre sa ťahá. Pokračujem na sever cez Janíkovce do prudkého Janíkovskeho kopca. Napájam sa na cyklookruh. Po vrstevnici pokračujem na východ nad Golianovo až po masívnu rozhľadňu.  Dosť hore fučí,  preto sa na veži dlho nezdržujem. Slnka je čoraz viac, no Zobor stále pod prikrývkou. 

    Letím dolu k vodnej nádrži a zasa stúpam hore k Zadkom. Na križovatke doprava na Vráble,  ktoré sú vzdialené vyše 10km. Za dedinou Paňa prekvapuje ďalšie 12% stúpanie. Vietor fúka skôr z boku, ale zatiaľ vládzem v pohode pedálovať. Pred Vrábľami prejdem cez železničnú trať dolu do mesta, či zatiaľ len do mestskej časti Dyčka. Na cyklochodníku obieham pár a počujem "Piči" Hovorím: "Nie piči, ale bicykel". Kaštieľ, t.č. fara vo Vrábľoch za múrom,  ale satisfakciou je pekný neorománsky kostolík z počiatku 20st.  

Šikmú vež majú aj vo Vrábľoch na kostole Preblahoslavenej Panny Márie.

   Hľadám Schickov kaštieľ. Je oproti autobusovej stanici, no pre zmenu je v ňom stredná odborná škola. Po ceste č.511 šliapem k odbočke na dedinku s poetickým názvom - Tehla. Vďaka vetru ani necítim mierne stúpanie.  Presne o 10.30 volá žena, kde som. Keď jej poviem, že mierim do Štúrova,  vytočí ju, že som nedal vedieť kam a kedy idem. Aspoň na lístku v kuchyni. V piatok večer som síce hovoril,  že sa chystám na bicykel, ale asi len vágne. No nič, dnes si usteliem v obývačke. V mizernej nálade šliapem do kopca nad Tehlou. Míňam odbočku na hájovňu a fičím dolu do obce. Objavujú sa aj maďarské názvy. Tohol. Zaujímavé, že stavebná tehla sa pritom povie inak. Zastavím pred mapou, aby som pozrel kam ďalej.  Odbáčam doľava na Iňu a Lok. Zasa stúpanie lesom. V Lok sa po dedine premáva kopec cigánov. Každý siedmy obyvateľ je z kultúrne znevýhodnenej menšiny. Kopce načas končia a idem po rovinke do Kalnej nad Hronom. Vo vinotéke pýtam pohľadnice, ale od pani obdržím zasa iný typ výhovorky: "Sú objednané". Smola (obec mi ich neskôr pošle). Prekročím Hron a oddychujem pri Dome Bojovej slávy.  Kulisu mi robí tank T34. 

Koncom marca 1945 začala Sovietska armáda prekročením Hrona v Kalnej Bratislavsko-brniansku operáciu.

    Je už viac menej slnečno a pol dvanástej. Pri ukusovaní z makovníka, či neskôr z pagáča, pozerám tiež do mapy. Čaká ma horší úsek cesty po Pohronskej magistrále. Ak to nepôjde, prebehnem na asfaltku. Poľnou cestou sa teda kodŕcam pár kilometrov. Spomaľuje ma, preto za Dolnou Sečou opúšťam hrádzu a idem na riadnu cestu. Nie je nejaká rušná a napokon vo Vyšnom nad Hronom aj tak magistrála ide po nej. Až do Šaroviec, kde trasa ide kúsok ponad Hron po ceste prvej triedy. V Šarovciach opúšťam relatívne rušnú cestu č.76 do Štúrova a o5 sa motám v džungli pri rieke.

    Po dažďoch sú občas blatisté úseky, ktorým sa beznádejne snažím vyhnúť. Letmo pozriem na relatívne nové vodné dielo Želiezovce s tichými bláznami na brehu. Tabuľka ukazuje do Štúrova vyše 46km. Vlak 16.12 by som mal stihnúť. V Želiezovciach si urobím zachádzku do anglického parku, kde je kaštieľ. Najprv zvoním pri dverách domu Franza Schuberta, ale je v ňom tma. Franz mi pochopiteľne nepríde otvoriť, ale domček by otvorený mal byť.  Idem teda 200m k Esterházyovskemu kaštieľu. 

Klasicistický kaštieľ bol v 19st. letné sídlo Esterházyovcov.

    Dvere sú otvorené. Vojdem dnu a zavolá ma starší pán. Toť samotná legenda sedemtisícových Želiezoviec Pavel Palko. Je s ním v miestnosti jedna domáca pani. Ukáže mi zrekonštruovanú izbu, kde dával hodiny klavíra sám virtuóz kontese Karolíne Esterházy. Pýtam sa na pohľadnice, ale počujem zase inú variáciu na tému prečo nie sú:  "Včera som predal poslednú".  Ukáže nám ešte jednu zaujímavosť,  a to kuchyňu.  Teda, len torzo. Kaštieľ je v dezolátnom stave a rekonštrukcia prebieha pomaly. V kuchyni varil slávny Franz Sacher. Jeho tortu podľa 200 ročného receptu môžeme v miestnej cukrárni ochutnať.  Dnes za 1,80Eur o pár rokov za 6Eur v obnovenej kuchyni, kde teraz stojíme. Jeho syn Eduard Sacher sa narodil v Želiezovciach. Preslávil sa sieťou 5* hotelov a kaviarní. 

Gróf Esterházy postavil Soví zámoček pre skladateľa F.Schuberta.

    Pán Palko mi svojim svojským humorom pozdvihol trocha náladu. Najmä keď strčil hlavu do do pece, nech precítime vôňu po Sacherovi. On nemá po kovide čuch.  Pani si fotí zadymené steny.  Na pamiatku mi podaruje guľatú kľúčenku, v ktorej je pršiplášť. Obaja ma pozývajú do mesta a neviem  kde všade, no pred sebou mám takmer 40km. Vrátim sa cez most ponad Hron na Pohronskú magistrálu, ktorá sa od rieky odkláňa. Cez polia idem k osade Mária. Nikde nič, rómske domčeky s obyvateľmi na priedomí, drsný to kraj. Pred odbočením na cestu je za stokou Perec prudké stúpanie. A potom ďalšie výškové metre zo 600, ktoré dnes nastúpam. Aspoň sú vyhliadky na krajinu v okolí Hrona. Polostep, za ktorou sú kopce. Kukurica a slnečnice do nekonečna.

Ďarmotský rybník v Sikenčike.

    V studenom vzduchu je ďaleko vidieť - do Levíc, Mochoviec. Komíny elektrárne ma sprevádzajú celú cestu od Golianova. Zletím do Šalova. O5 chvíľu po rovinke. V Zalaba je festival varenia gulášu Szikince. Prekvapí má železničná trať do Šiach. To už je skôr rarita. Ale stále aktívna. Ďalšia malá dedinka na ceste je Sikenička. O5 si spravím odbočku k rozhľadni. Trek pohodím do kríkov a zamknem. Pešo prejdem po rozrytom chodníku do kopca popri vinohradoch tých pár výškových metrov. Krásna vyhliadka na Pohronie, či Novohradské vrchy na opačnej strane.

   Vidím už aj pohorie Burda. Pod ním je môj cieľ. Za dedinou ukusujem z banána. Stretám konečne cyklistov. Mamil. Priblížim sa k rieke, ale ešte ju neprekročím. Hoci by som si cez Kamenný Most cestu skrátil. Verný Pohronskej magistrále idem doľava. Za Malou nad Hronom ma čaká ďalšie 12% stúpanie.  Našťastie krátke.  Vynorím sa z lesa a predo mnou sa objaví bazilika Ostrihom. Konečne. Už len zletím do Kamenice nad Hronom. Magistrálu za mostom opustím a idem po komunikácii. Rušnej,  ale k Dunaju sa dostanem kratšou cestou ako po hrádzi. Štúrovo po troch návštevách celkom poznám.  Zostáva mi posledná krátka etapa z dnešných 128km a stúpanie na stanicu. V centre je signál WiFi (väčšinou v centrách miest je signál zdarma), preto si kúpim lístky na vlak. Pre bicykel som kúpil ráno sieťový. Musel som zvoliť zvlášť zo Štúrova do Nových Zámkov a potom ďalší domov. Neviem, prečo ma systém dával do medzinárodného expresu. Oproti idú backpackeri šliapajúci Dunajskú cyklocestu. V staničnej retro krčme si dám veľkú kofolu za 2Eur. Zjem makový hrebeň a pagáč. Celá stanica pôsobí skôr ako vintage z osemdesiatok. Je to vôbec dnes ešte možné? Štúrovská stanica má ďalšie špecifikum v zaujímavých rušňoch.  

Lokomotíva rady 753.6 (Bizón) je vlastne derivát Okuliarnika s novým čelom.

    Načas opúšťame Párkány. V Nových Zámkoch čakáme na pripoj Metropolitan z Budapešti a neberieme meškanie 10min. Vedľa môjho Treku zaparkuje cesťák LaPierre obézny arogantný týpek s charizmou rozštelovaného budíka. Vyšachuje pána s kufrom  aby si videl na svoj 2400Eur bicykel. Do reči sa s ním dám až pred Nitrou. Uvoľním miesto pani s bicyklom. V Šahách pristúpia traja pubertiaci, ktorí si drbnú bicykle do hajzla. Nestretne sa to s pochopením cestujúcich,  hoci som ich upozorňoval.  "Veď hajzel je aj vedľa", odvrknú. V Rišňovciach naberieme ďalšie meškanie, lebo čakáme na križovanie vlakov.  Je jasné,  že prípoj nestihnem. Ani nemám aký. Po vystúpení v Lepáku sága pokračuje meškaním rýchlika. Na hodinu sa prilepím na nástupišti č.2. Pre poruchu semaforu vo Sv. Juri, vlaky nabrali hodinové meškanie (porucha trvala ďalšie dva dni).  Do Hlohovca mi spríjemňuje cestu opitý cigán cestujúci na čierno. Volám drahej, že vlak mešká. Domov prídem až po ôsmej. Trasa je veľmi pekná a ani som nestihol pozrieť všetky lákadlá na nej. Je dlhá a náročná hlavne v závere, keď ešte čakajú stúpania. Pritom ani nie je veľké prevýšenie, iba nejakých 400m. Možno sa do Štúrova na dvoch kolesách ešte vrátim spolu s drahou cestou do Hungárie.