Tornado Adriatico

Názov expedície: Sardinico Adriatico 25

Heslo: Hviezdice, ryby, kraby, v mori nás hľadať baví.

20.7.

    Z postele sa toporím po pol jednej v noci. O 10 min. idú hore aj baby. Morčatá Devil a Belo prázdninujú u babky. Varujeme babku, že potenciálne môžu byť v sene mole (nepreukáže sa. Stopy sa na jeseň našli v kukuričných chlebíkoch). Pred pol druhou vypínam wifi a zastavujem vodu v hajzli. Drahá zamyká byt a sadáme do Yarisy. Pred Bučanmi si žena spomenie, že na sušiaku zabudla kraťasy. Iróniou je, že napokon kraťasy počas pobytu viseli celý čas na stoličke v kempe. A treba nám vraj aj nožík pre nátierku. Zvažujem vybehnúť v Bučanoch, ale otáčam sa pred Hlohovcom. Stratíme vyše pol hodiny, no neponáhľame sa. Čakajú nás v Dalmaris až o 14h. Sused sa o druhej ráno vracia na bicykli od frajerky. Žena ešte privrie okno na mini vetračku. Tmavou nocou idem cez nový napájací pruh na diaľnicu D4. Pozerám na svetlá Slovnaftu. Z D4 odbočujem na Budapešť pred Rajkou. Auto prestane natriasať a viem, že som v Hungárii. Maďarská známka podražela o cca 3Eur. Vyšla nám presne 10 dňová. Nejdem dlho po M1 a schádzame na cestu 86. Nie som jediný. Asi tri autá jucháme cez Jánossmorja k diaľnici na Sobotu (Szombately). Idem na spotrebu celý čas a rýchlosť nepresiahne 120km/h. Cesta je nezvyčajne rušná v túto rannú dobu. Na juhovýchode vidím blýskať sa. Zrovna tam mierime. Za Chorvátskymi hranicami lizneme už len okraj búrky. Teraz nás ešte čaká cesta okreskami do Nagykanizsa. Rozvidnieva sa okolo 4.15h. Za Kormendom idú všetci na Radics a na ceste č.76 osamiem. Krútim kolečkom na nekonečných kruháčoch. Pred Zalaegerzsegom vybehne na cestu líška. Prudšie brzdenie a vyhýbanie prebudí posádku. Drahá odpočívala prikrytá dekou a opretá o podušku na skle. Ponúkne mi hlt "výbornej" popradskej kávy. Večer predtým si ju pomlela do vrecka. Ako tak ma nakopne. Diaľnicu M7 si veľmi neužijem. Po hranice sa robí tretí pruh a rýchlosť je 80km/h. Idem 90. Som v kolóne prvý. Odpočívadlo v prerábke, takže stáť budem až v Chorvátsku. Hranica akoby už ani neexistovala. Len sa mihnú staré budovy Goričanu. Až keď prekročíme hraničnú rieku Mura, viem, že sme v balkánskej zemi. Nedarí sa naladiť normálne rádio. Buď chrčí alebo len ujúkajú elegické Chorvátske ľudové piesne. Stojím za Varaždinskými Toplicami. Postavím auto za debilka z Dunajskej Stredy. Keď vidím prázdne auto a sklopene zrkadlá, mám neblahé tušenie, že si sedí na kávičke. Nemýlil som sa. Prečo natrafím na pumpe vždy na chlapov s IQ šumiacej trávy? Drahá šla s babami na vecko a spýtala sa v kaviarni, kto nechal pri stojane smrada. Opovrhujúco na ženu pozrel a veeeľmi pomaly sa zdvihol. Ešte aj to nastupovanie do auta bolo pomalé. Ja som rýchlo natankoval a vypadol na parkovisko. Na vyprázdnenie mi stačila aj toitoi pre invalidov. Ani zamknúť nešla. Dali sme si na raňajky palacinky s pistáciovým krémom pripravené doma. Zapili džúsom. Fičíme ďalej na Záhreb. Ukazujem babám budovu našej firmy. Sme okolo ôsmej na legendárnom Lučku. Prekvapujúco plynule ideme stále vyše 100km/h, i keď premávka hustne. Až za Karlovačom sa ocitneme v niekoľko kilometrovej kolóne. Pred nami sa stala nehoda. Stará Oktavka so slovenskou značkou ukončila na diaľnici A1 svoju púť. Našťastie sa nikomu nič nestalo. Posádka v oranžových vestách sedí na krajnici. Veru, my máme len jednu vestu. Zlé myšlienky rýchlo zaženieme a ponoríme sa do prvého krátkeho tunela na A1. Preletíme križovatku Bosilijevo a stojíme na známom odmorišti Dobra. Žena ma vystrieda za volantom po Nadin. Zatvorím oči, ale nespím. V protismere sa hadí kolóna hore k tunelu Sveti rog. Stala sa v ňom nehoda? Či nedeľná zápcha ako u nás z Tatier? Preberám teda na posledné kilometre kolečko. Na výstupe č.19 Benkovac schádzam na cestu 503. Operatívne otvoria ďalšiu "cestarinu". Od Záhrebu k Benkovac ma zinkasujú vyše 19Eur. Idem na západ cez Horni Jagod a Dolni Jagod, no more stále nevidíme. Konečne za kopcom sa zjaví Biograd na Moru. Navrhujem obed, keďže je pol dvanástej a čakajú nás o druhej. Minieme nákupné centrum Bure. Otáčam sa pri hoteli Bolero s5 k nákupáku. Dopravné špecifiká Chorvátska sú: absencia značiek označujúcich hlavnú a vedľajšiu cestu. Zastaví ma nápis Stop ďaleko pred križovatkou. Druhé: pomalé pruhy sú vľavo, nie vpravo ako u nás. Je takmer 33°C. Z domu sme odchádzali pri 17°C.

    V stredoveku korunovačné sídlo chorvátskych kráľov, dnes exhibícia stoviek jácht má pohnutú históriu. Mesto v minulosti známe aj ako Starý Zadar si pohadzovali, Benátčania, Osmani, Uhri, Juhoslovania a ktovie kto ešte. Zakaždým ho podrobujúce národy Chorvátom zničili. Mesto teraz chráni patrónka sv. Anastázia na špici kostolnej veže. V okolí mestečka nie je núdza o celebrity: speváčka Beyonce oslavovala na jachte 39. narodeniny, každý rok sa objaví M.Jordan, či J.Bezos.

   V centre to nevyzerá okrem kaviarne na rýchle občerstvenie, ale aspoň ideme na záchodky. Reštiku teda hľadám v mobile, ale v Biograd-e KFC alebo MacDonald proste nie je. Oproti centru je reštika Katuša. Vedľa predávajú i grilované kurence alebo bravčové koleno. Ale bez chleba. Napokon skončíme v Katuši a nič lepšie sme počas 10 dní v širokom okolí nenašli. Je akurát poludnie. Čašníčka prinesie menu. Nápoje netušíme. Vyberiem si tuniaka, mladšia špagety carbonara, žena kuracie s hranolkami, staršia šalát s kuracím mäsom. Porcia je tak akurát pre morča. Preto dcérke drahá dá kus kuracieho mäsa z veľkej porcie. Nápoje si akosi objednáme, čašníčka nevie dobre anglický. Vodu a kolu. Tuniaka mi prinesú s mangoldom. Chutí ako špenát, ale vlastne je to stredomorská cvikla podávaná často ako príloha k rybe. Najchutnejšie sú špagety. Dokonca s vajíčkom. To som na Slovensku nezažil. Za obed drahá vysolila vyše 64Eur. Do rúk som vložil čašníčke 4Eur dýško. Nakúpime v Studenac víno, pivo na testovanie a iné blbostičky. I prvé pohľadnice. Prejdeme tých pár kilometrov ku kempu. Akurvát neviem jeho presnú polohu. Posledné metre som prezrel na mape len vágne. Skončím kdesi pri kempe Bakija. Pýtam sa chlapa požičiavajúceho čosi, kde je Dalmaris. Nevie, volám Lei (dcéra domácej). Nasmeruje ma. Namiesto doľava som mal ísť na poslednej T križovatke doprava. Vrátim sa. Na malom parkovisku ma čaká Leina mama. Dohovárame sa Slovensky. V celom Chorvátsku je hovoriť rodným najrozumnejší spôsob. Staršia, sympatická pani nám ukáže pomerne nový bungalov č.4. 

     Zatiaľ máme len jedných susedov. Inak sú na záhrade 4 kontajnery. Inu, lacné bývanie to nie je. Cenu robí i poloha 50m od mora. Vedľa v dome býva majiteľka. Samotné vnútro kontajnera tvoria dve spálne po stranách, dve vecká a sprchy. V strede je kuchynka s pohovkou. Súčasťou je veľká veranda s ležadlami a záhradným stolíkom, na ktorom jedávame. Uvítali by sme viac odkladacieho priestoru v obytnej časti. Kufre mi tak robia nočný stolík. Nejaké oblečenie je nad posteľou v skrinkách. Plachtu máme so ženou spoločnú. Uživajte! Baby majú oddelené postele. Nie sme zvyknutí na mäkké matrace. Samozrejmosťou je klíma. Elektrika na kľúčik v stene pri dverách. WiFi signál je slabší a sieť pomalšia. Koľko toľko postačuje. Súčasťou vybavenia je kávovar, indukčná plotnička, chladnička, toastovač či fén. V 80.-tých rokoch napr. aj v Piešťanoch sme bývali v unimobunkách pri kúpalisku Sĺňava. Unimobunky (prerobené) ešte stoja, Sĺňava už nie. Panička si zapíše nacionálie. Pod nohami sa jej motá buldoček Atlas. Osprchujem sa a na polhoďku si ľahnem. Baby medzitým volajú babke. Od švagra sa dozvedám že mám jedinečnú príležitosť kúpiť lacno lístky do Energylandie, kde sa chystáme budúci týždeň. Večer tak činím. Vlastne by nám mali zaplatiť, keďže drahá je antikolotočársky typ. Po pol štvrtej ideme k moru. Pláž kamenistá, čakal som niečo medzi dlažbou a kobercom. So staršou šnorchlujeme, kým nemá soľ v očiach. Vraciame sa k brehu. More je živé. Mušle síce takmer žiadne, ale holoturií a rýb je dosť. A na dcérku žmurkla vraj jedna oranžová s okom. Pre soľ v očiach asi nevidela. Na mňa ryby divne pozerajú.  Na brehu idem na prieskum terénu. Južne, smerom k Pakoštane, je jedna malá pláž Kumenat s barom. Inak okrem pár betónových mól pre lodičky, nič. No smerom k Biogradu je promenáda so všetkým, čo k nej patrí. Ešte pošnorchlujem, vylovím malú mušľu priemerného vzhľadu. Osprchujeme sa a po siedmej vyrážame vo vidine jedla na promenádu pri pláži Soline. Zakotvime pri stánku s rýchlym... všeličím. Ja si objednám dubajské fritule, čo sú vyprážané guľky s pistáciovým krémom poliate čokoládou. Baby si dajú nugetky s hranolkami. Jedno horšie ako druhé. Nugetky ašpirujú na jedlo roka a dlho na ne spomíname. I to je reklama, za ktorú platíme 20Eur. Prejdeme sa kúsok po promenáde a otočíme s5. Za chrbtom nádherný západ slnka a svetielka rybárov ako to už na mori býva. Baby si dajú zmrzku. Fľašu domáceho vína na privítanie, ktorá nás na stolíku čaká, otvoríme v altánku. Komáre nás zaženú dnu. Dcérky pijú hnusnú umelinu zo Studenac. Žena unavená z cesty zaľahla už pred desiatou. Ja píšem s pohárom vínka do pol jedenástej tieto riadky. 

21.7.

     Ráno vstávam neskoro pred pol ôsmou. Mám sračku. Z vody alebo z nie zrovna čerstvých fritulí? Odteraz pijem len balenú negazirovanu Cetinu. V sprche nie je poriadne studená voda. Budem si teda dávať "studenú" sprchu každý deň, namiesto obdeň ako doma. Vybehnem si v Skecheroch smerom na juh. Topánky dostanú pekne zabrať počas dovolenky. Do Pakoštane je ďalej ako som si myslel, preto sa motám po okolí cez olivové háje. Miniem hovničku (ČOV), ktorá ústi dakde do mora. Teda potrubie. Možno. Bežím k zábavnému parku Dalmaland. Chystá sa na nápor návštevníkov. Celodenný vstup 46Eur. A to sa mi vidí Energylandia cez čiaru. Rozlohou je asi ako Bešeňová s tým, že nemá také veľké tobogány a v areáli sú aj kolotoče. A aquapark je len letné kúpalisko. Teplota stúpa a navyše mi stále žblnkoce v črevách ako v akváriu. Otáčam sa s5. Hoci by som mal ísť k moru, i tak idem do kopca, na ktorom je vykrývač mobilnej siete. A za plotom, čo nevidím? Našu záložnú skriňu. V okolí plota sú bodliaky. Tiež ochrana pred nežiadúcimi návštevníkmi. Po pár záberoch bežím dolu cez obytnú štvrť. Ľudia sa trúsia z obchodu. Dnes nabehám vyše 6km. Baby zatiaľ nachystali raňajky. Sedíme vonku na terase. Vedľa bývajú slovenskí Maďari. Na parkovisku odstavili obrovského bieleho "méďa". Bodaj by nie, keď si zo sebou trepú kolobežku a bicyklíky pre deti. Snažím sa poslať správu a foto skrine do roboty, ale nedarí sa mi prihlásiť do firemného četu. Dnes dáme Jarise pokoj a budeme len pri "našej" pláži. Na kameňoch rozložíme cigánsky tábor. Šnorchlujem s dcérkami. Vynikajúci nápad je sa trepať pešo po skalnatom brehu. Malé kamienky sú ako ihly. Odteraz nosím vo vode na rukách navlečené gumené prezuvky. Pri vynáraní si ich prehodím s plutvami. 

    Na obed balíme deky. Vyberieme sa do pekárne na promenáde. Aj do potravín Studenac. Chorvátsko so zavedením Eura zdraželo. Minimálne v dovolenkových destináciách. Len pivo stojí 2x viac ako u nás. Ale baby tvrdia, že dámske vložky sú o polovicu lacnejšie. Najeme sa v našom kontajneri. Nasleduje poobedňajšia dvojhodinová siesta. Ozaj spím, t.j. chrápem. Mladšia má opuchnutý priehlavok na členku. A je doštípaná. Večer žena zabije komára. Akonáhle ich vyzabíjame, máme celý pobyt pokoj. Kúpime i odpudzovač, ďalší vyzerá byť v kuchynke. Pred štvrtou ideme o5 k moru. Šnorchlujeme na juh a vytiahnem skelet morského ježka. Vidím veľkú oranžovú hviezdicu a kraba akurát vhodného do šalátu. Po 18h ideme do bungalovu. Ospršíme sa a vyrazíme na večeru do prvej reštiky na promenáde. Baby si dajú pizzu, žena čevapčiči s hranolkami a ja cestovinu s lososom. Nejaká voda, pivo, koly. 74Eur do kasičky podniku. A čašník s tenkým hláskom natŕča ruku na dýško. Vyhrabal som z vrecka 3Eur. Za to hnusné Ožujsko aj veľa. Nikde nemajú pražmu. Decká šli do kempu, my so ženou do Biogradu. Je to taká polhodina po promenáde. V meste ľudí jak na Makarskej. Omrkli sme prístav. Bude problém s parkovaním. A to ani nevieme ako zaplatiť. 1,5Eur/ hodina je nekresťanská cena a platí v celom Biograde. V samotnom centre automat berie len mince a max.2h. Ani drobné už nemáme. Dofrčí trajekt z Tkon (Pašman). Na korze vyhrávajú deti na husliach alebo dievčatká predávajú mušle. Blízko centra je i bazén s morskou vodou. Nuž, bary potrebujú prilákať ľudí. Už len naše pubertiačky prehovoriť na tú polhodinku šliapania do mesta. Zrazu máme životný problém. Až taký, že drahá skončila pri plote kempu vedľa obchodíku so suvenírmi. Robil som krovie, ale z toho rojčenia v hnedom mi bolo zle.  Rýchlejšie ako vifonka sme sa presunuli do Dalmaris. Pred desiatou žena rozrazila dvere bungalovu a sadla o5 na trón. Zážitok nemusí byť pozitívny, hlavne, že je silno intenzívny.

22.7.

    Ráno vybehnem za zvuku cikád najprv do Studenac potravín cca 150m od ubytovania. Hodím jedlo do bungalovu a bežím do Biogradu. Pri prístave je nemožné zaparkovať, prebehnem centrom a za hotelom objavím "záchytné" parkovisko. Rovnako 1,50Eur za hodinu. Cez promenádu a pláž Soline sa vrátim do kempu. Baby ešte nevstali, preto o5 odbehnem do potravín a kúpim džúsy. Húni odvedľa sa balia. Stretnem tiež Leu, dcéru, ktorá tu na rodičovskej záhrade podniká prenájmom obytných kontajnerov. Že sa jej darí svedčí Audina so Záhrebskou značkou na mini parkovisku. Baby sa po ôsmej vykotrbácaju z postelí. Dnes nepôjdeme nikam, nech sa drahá zotaví. Obsadíme teda pred raňajkami miesto na pláži. Telefonicky objednám výlet loďou na Kornati a Telaščicu. Na letáčiku je nejaké číslo na Peťu. To si však len ktosi poznačil kámošku. Volám teda na riadne vytlačené číslo. Správou mi pošlú polohu lode a ja obratom svoje meno. Tak mám akože rezerváciu. Na raňajky baby dojedajú pizzu, my so ženou čerstvé rožky so šunkou. Okolo desiatej ideme k moru. Ja však idem šnorchlovat k pláži Kumenat v zálive Trstike. Prístup do vody je celkom fajn. Nájdem dve malé mušle a pancier z kraba. Cestou s5 sa mi krehká škrupina poláme. Zavadím o opaľujúcu sa blonďavú susedu. Od včera prišli do 3. nejakí Slovinci z Mariboru. Dievčina s piercingom v nose sa premiestni o 20m ďalej. Na plošine nad nami sa rozložia Česi. Chlap pripomína hrocha Moto moto z Madagaskaru.

    Poobede ideme do bungalovu. Na obed si baby zalejú vifonky. My so ženou dojemne dojeme rožky so šunkou. Chcelo by to maslo. Poobedňajšiu šiestu netrávim spánkom, ale kontemplovaním, čo s načatým dňom. Rozhodnem sa požičať si bicykel. Viac o výlete k Vranskému jazeru je v Cyklohaluziciach XIII. I v Pakoštane počujem slovenčinu. Zbytočne lámem angličtinu. Chorváti rozumejú. Kým som bol preč, baby sa stihli už aj okúpať v mori. Po sprche ideme na večeru do podniku Gajeta. Baby hamburger, žena bojuje s vyprážanými šprotmi, ja čevapčiči. 62Eur. Mäsové hovienka mali včera v Restaurant park Soline lepšie. Pešo sa prejdeme do Biogradu. V zmrzlinárni Miami si dáme vynikajúcu zmrzlinu. Hoci na stolíku je značka zákaz zmrzlinovať s kornútkom, nikto nás nevyháňa. Prebehnem sa sám centrom a hľadám bankomat. Pritom je hneď pri zmrzline. Erste bank. Za výber si strhnú 5Eur. Mladšej už trocha odpuchol členok. Dnes nás pre zmenu poháňa akútna potreba staršej. Pekárnička pri pláži Soline stále otvorená. Máme raňajky.  Pred desiatou sa mladá môže konečne spláchnuť. Vedľa máme rakúsku rodinku.

23.7. Ako uvariť mušľu 

   V noci neškriekajú cikády, ale spev nejakého hudobníka z baru Poco Loco alebo Aqua clubu odkiaľsi na promenáde. Ráno nechám baby pospať, čo nebolo najmúdrejšie. V strese sme sa balili na loď a zabudli šnorchle aj topánky do vody. Autom som síce šiel na "záchytné " parkovisko, čo nám skrátilo cestu o 1,5km (a predražilo o 15Eur), ale o5 som sa vrátil do kempu. Utekajúc dolu k prístavu som už len videl loď Kanela odliepajúcu sa od brehu. Od zlosti som šmaril topánky a plutvy o zem. No a čo, aj ja som len človek. Baby sa vraj snažili presvedčiť babenku za pultíkom, ale mal som zamknutý telefón a nemohli ukázať správu. Šak zajtra je tiež deň. Baba skontrolovala mobil a povedala, že nám presunie rezerváciu na zajtra. Uvidíme. Čo s načatým dňom? Plán B. Rozhodnem sa ísť na ostrov Pašman. 

    Pašman je dvanásty najväčší ostrov v Jadrane. V pomere k veľkosti je najzelenší. Preháňali sa po ňom už neandertálci. Zaujímavý je však tým, že práve pašmanskí mnísi priniesli do českých zemí staroslovienčinu a hlaholiku. V súčasnosti je známy vďaka súťažným behaním po skalách, tzv. škraping. Vďaka meniacim sa prúdom každých 6h má najčistejšiu vodu na Jadrane. Ako som sa však presvedčil na vlastné oči, o pašmanskom morskom dne sa to nedá povedať.

   O 9.30 odchádza loď. Preto sa presunieme do osobného prístavu. V nákladnom prístave rybárske lode vykladajú v kontajneroch naskladané ryby. Kúpime si spiatočné lístky 3.50Eur osoba a po vyprázdnení útrob trajektu sa nalodíme do Kijeva. Po štvrťhodinke, oboplávaním ostrova sv.Katarina, pristávame v Tkone. Už z paluby vyzerám pláž. Volíme pravú stranu, severnú. 

    K pláži sa nejde jednoducho, lebo prístupy sú väčšinou zo súkromných víl. Po 500m nájdeme uličku k moru. Usadíme sa v tieni kríka. Je odliv, takže zatiaľ na súši. Z východnej strany ostrova sú pieskové pláže s dlhým vstupom aj 100m. Nemáme veľmi kde sedieť, preto vybehnem cez záhradu do obchodu Tommy a kúpim podložku. A ďalšiu vodu. Na našom mieste je síce bordel ale aspoň dočasný tieň. Šnorchlujeme s babami a nájdeme pekné mušle. A ja vylovím zdochlinu veľkého kraba. Prinesiem ju ukázať. Na dne vidím hviezdicu bez jedného ramena. Tiež už asi na pravde božej. Je poludnie. Zjeme skromné zásoby a vrátim sa do obchodu po hrozno. Dobíjam sa do samoobslužnej pokladnice, ale potrebujem zákaznícku kartu. Tommy obchody patria pod sieť COOP ako u nás Jednota. Baby sa začali čosi vadiť a sácať, preto odvádzam staršiu. Ideme sa potápať trocha ďalej od nášho cigánskeho tábora. Nájdeme o5 pár mušieľ. Vysuším sa ako tak a vyberiem do centra, no hlavne na rozhľadňu na vrchu Straža 170m.n.m. V Tkon kúpim pohľadnice, niečo na zakusnutie, dôležitá je voda. Stúpam najprv ku kostolíku Sedembolestnej Panny Márie, potom okolo sliepok už k samotnému vrchu. Cesta je vydláždená veľkými kameňmi a ide sa zle. Dnes už viem prečo. Kvôli škrapingu. Až po napojení sa na cyklochodník je šotolinový podklad. Tristná cesta stála za výstup. Otvoria sa mi široké výhľady. 

   Na západe Kornati a ostrov Žut. Východne - skalnaté bralá pohoria Paklenica. Vedľa nich, juhovýchode, Vranské jazero. Na juhu ostrov Murter. Podomnou krásne zálivy Pašmanu plné lodičiek. Nie som na veži sám. Je tam rodinka s malým. Veža asi slúži aj na pozorovanie požiarov. Neviem sa vynadívať na tú krásnu akvamarínovú farbu mora a zelený koberec pod nohami. Aj západ slnka na kopci musí byť úchvatný. Teraz sú tri hodiny poobede a ja bežím škrapingom dolu k babám. Ak by chceli ísť na trajekt pred pol piatou. No im sa nechce. Mladšia sa mrochtila a vylovila krásne mušle. Preto idem s nimi znova do mora. Staršia nájde zaujímavú hnedú hviezdicu Astropecten platyacanthus. A živú. Neborka kmitá s malými ostňami na spodnej strane ako cyklista na ľahučkom prevode. Ukáže ju zvedavcom na pláži. Sú to Slováci. Vraj keď fúka bóra od severu, objavia sa na dne veľké mušle. Mladšia vylovila zasa krásnu mušľu aj s obyvateľom. V bungalove sme ju obarili vriacou vodou. Otvorila sa a vyliezla. Je z toho aj video. Pláže Tkon sú najmä pre deti, ale šnorchlovanci si prídu na svoje. Po potápaní sme sa zbalili a šli pozrieť centrum Tkon.

    Brána do Kornati, ako miestni volajú najväčšie mestečko ostrova, Tkon. Tkon je skomolené slovo pre mušle nazývané Kun, ktorých som pri potápaní videl hojne na dne Pašmanského kanála. Pripadá mi, že aj na dne Biskupického pri Váhu. Benediktíni z ikonického kláštora nad mestom na vrchu Čakovec sa o5 v 15 st. činili v Prahe a založili v matičke stovežatej kláštor. Neskôr Karol IV na jeho základoch postavil známu Karlovu univerzitu. Kláštor v Tkon je posledný benediktínsky kláštor v Chorvátsku a unikátne múzeum hlaholiky. Miestni hovoria tzv. čakovskou ikavicou.

   Kúpili si minitky, ale veľmi nechutili. Čakali sme na loď o šiestej. Pomerne dosť áut sa do útrob trajektu zmestí. Vyjdem na hornú palubu ku kapitánskemu mostíku a kochám sa výhľadom na pobrežie. V Biograde nás na promenáde zarazili ceny v reštikach. Aj o 10Eur viac ako mimo centra. Kašleme na večeru s výhľadom na západ slnka. Na parkovisku ma takmer zrazí týpka na veľkom SUV. Ani ma nevidela. Východ z parkoviska nenašla, pokiaľ jej ho dievčina na kase neukázala. Inu blondýna. Vyberieme sa autom do Katuše, kde sme boli v nedeľu a chutilo nám. Na veckách obchodného centra Bure sa predtým učlovečíme. Dám si pražmu, deti špagety bolognese a carbonara, drahá rizoto s krevetami. A tentoraz som upozornil, že nechcem mangold. Platili sme takmer 63Eur + 5 tringelt. Nakúpime v Konzum, ale pečivo "veškeré žádné" na pulte. Takže ráno. S parkovaním je v kempe trochu problém. Vytáčam sa sa ja i Jarisa. Babe z domu oholím rozkvitnuté oleandre. Žena ako dávala pozor na deti si opálila rameno v tvare dlane. Všetci sme viac priškvarení, keďže sme boli celý deň vonku. Pri šnorchlovaní ma bolí trapézový sval. Komáre na mňa až tak nejdú, ale pri zaspávaní mi jeden bzučal pri uchu. V bungalove č.1 sú mladí Ukrajinci.

24.7. Kanela

     Ráno som bol pred siedmou hore. Potom som vybehol do obchodu po maxi rožky. Jeden stojí viac ako 1Eur. Niekedy mi ich podá predavačka, ale beriem si ich aj sám, keď jej niet. Rovnako šunku alebo syr. Baby teda budím o pol ôsmej. Klímu budeme musieť nejako regulovať, bo je ráno zima. Žena je navyše v prievane. Je vysoká vlhkosť a plavky sú ráno mokré. Zabalené máme všetko a o štvrť na deväť opúšťame kemp, či záhradu.  Baba pri pultíku pred loďou nás pozná a bez slova vpustí na Kanelu. Pre istotu mám v ruke letáčik, kde sa chceme nalodiť. Vedľa je totiž zaparkovaná ďalšia, menšia loď. Platíme 240Eur u kapitána. Mladý týpek v hnedom tričku s vyobrazením lode, ktorá veru nie je odo mňa o veľa mladšia. Celá posádka má lodné tričko. Sedíme celá rodinka vpredu na jednej lavičke. Hneď oproti baru, takže miesto viac než strategicky výhodné. Blíži sa deviata hodina a kapitán ešte ani nenahodil motor. Aká irónia. Neviem, či sa mám smiať alebo plakať. Od brehu sa odpichneme tri minúty po deviatej. Prečo? Čakali sme jednak na veľkú poľskú skupinu, ktorá prišla 5 min. pred odchodom a druhak po deviatej naskakovali známi barmanky a sprievodkyne v rifľových šortkách. Po chvíli stojíme na ostrove Pašman a naberáme ďalších cestujúcich. Uvítací štamperlík Rakie, deti napolitánku. Žena ho do seba nedá ani nasilu. Nápoje ako voda, sladká oranžáda, či víno sú zdarma. Pivo sa platí 3Eur a káva tiež - 2Eur. 

    Potom oboplávame ostrov Pašman z juhu a mierime na severozápad do parku Telaščica. Sprievodkyňa na mape nám v angličtine vysvetlí plán plavby. Na ostrove Katina vysadíme kuchára s proviantom, ktorý nám ugriluje ryby a bravčové mäso. Nateraz dostaneme žemle so šunkou a syrom. Berieme iba dve, aj to si ich podelíme cestou zo zálivu Mir. To je naša druhá zastávka. Tentoraz môžeme prebádať ostrov Dugi otok. 

    Na západnej strane útesy týčiace sa do polovice Eifelovky, uprostred malebné pláže s kryštálovo priezračnou vodou. Majstrovské dielo prírody Dugi otok je siedmy najväčší ostrov Jadranu a doplávať k nemu trvá z ostrovov Severnej Dalmácie najdlhšie. V juhozápadnej časti je slané jazero Mir, ktoré je s morom spojené podzemnými kanálmi. Nakoľko je uzavreté, je teplejšie ako Jadran. Ako to už v Dalmácii chodí, v lete sa usporadúvajú rôzne festivaly a súťaže. Ani Dlugi otok nezostáva a je známy najmä pretekmi somárov. Súťažia nie len v rýchlosti, ale aj v lenivosti...

    Z 2h sa neskorým príchodom ukrojí 15min. Nič to. Najprv ideme k slanému jazeru Mir. Je to "voser" ako by povedali naši bratia Česi. Ľudí jak vo Vadaši, voda kalná a teplá. Hneď sa zvrtneme a prejdeme s5 tých 300-400m k moru za loď. Ja sa hneď neponorím do Jadranu ako baby, ale vyjdem hore nad útesy. Je tam pár vyhliadok na šíre more, či strmé bralá. Prejdem chodník rýchlo a konečne sa ponorím do tyrkysového mora. Je to veľmi impozantné miesto. Ryby sú väčšie a viac rozmanité. Mušle síce nenájdeme, ale napr. malé priesvitné krevety obyčajné. Palaemon serratus. A mini kraba. Tiež veľa žltých koralov, ale vraj sú to podľa našej múdrej gymnazistky hubky. Má pravdu Aplysina aerophoba, slovensky huba komínová, je najobyčajnejší hermafrodit Jadranu. Baby mi nezabalili plavky, preto som v športových kraťasoch. Okrem bicykla a behu v nich teda i plávam. Pred druhou sa poberáme k prístavu. Sprievodkyňa síce drží v ruke počítadlo, no zabudneme naložiť jednu dámu a o5 prirážame k mólu. 

Jazero Mir je pod neustálym náporom návštevníkov z výletných lodí.

    Oboplávame ostrov Dugi otok z juhu a vraciame sa popri ostrove Aba vela ku Katine. Aj to je vela, no aby sa nepovedalo, že sme neboli na Kornati. Pritom súostrovie lízneme len severným okrajom. Ani tie kolmé steny na Dugi otok sme neoboplávali. Tiež trocha oser, ale Kornati sú len žltohnedá pustina a pekné asi len z lietadla. Takže pred druhou kotvíme na ostrove Katina. Ono vlastne aj tento neobývaný ostrov sa dá s prižmúrením oka považovať za Kornati. Usadíme sa k dvom chorvátskym týpkom. K obedu na stole pristane tanier s grilovanou makrelou a plátkom bravčového s čerstvou kapustou. K tomu krajce chleba. Prplem sa v útrobách dvoch makriel. Jednu mi dala za výmenu s bravčovým staršia dcéra. Potom si nájdeme miesto v tieni olivovníka nad loďou, kde sa zložíme. Po betónových schodoch sa ponoríme do vody. Húfy veľkých rýb čakajú na pravidelnú dávku potravy od dvojnohých suchozemcov. Rovnako aj škriekajúce čajky nad hlavou. More je priezračné ako zrkadlo. Nájdem dve mušle vyzerá, že bez stálych obyvateľov. Aspoň zatiaľ ma nič neštípe do stehna. V mori je tiež plno odpadu. Ani sa nečudujem. Baby sa pridajú k skackajúcim návštevníkom z lode. 200 kiloví Amíci sa prekonávajú. O pol štvrtej odväzuje bocman s kuchárom laná a vraciame sa rovnakou plavebnou cestou do Biogradu. Našu lavičku už od Mir zabrala mladá Poľka. Sympatické, útle blonďavé dievčatko, ale bez škrupulí (ešte raz ju stretneme o pár dní s mamou v Biograde). 

    Drahej kúpim kávu. Jeden chlapík omylom vystúpil na Pašmane a o5 naskakoval. Máme všetci neprijaté hovory od švagra. Šípime čosi neblahé. Snáď nič vážne v rodine. Na brehu sa s ním drahá spojí. Stalo sa, že objednal ubytko v Zatore o týždeň skôr ako máme prísť. Až keď mu volali, že kde je zistil čo objednal. Ešte aj čas sa domáci pýtal, či máme rovnaký. Horšie, že na jednu noc z piatka na sobotu sú plní. Cez to všetko nám vrátia peniaze a pomôžu nájsť na jednu noc, kde zložiť hlavu. Treba mať aj plán B a nájsť si ubytko sami. Po jalových správach si sadneme do slastičárne Miami na zmrzlinové poháre. Vyberieme ananásový, kokosový a pistáciový. Pomerne rýchlo ich prinesú. Ananásový má v pohári aj mango a vanilku, kúsky ananásu. Kokosový čokoládovú s ferero. Pistáciový je kombinovaný s lieskovým orechom. Zabila to však umelá šľahačka. Šlagora. Preto rýchlo zjeme pistáciový a šľahneme šlagoru doň. Platil som v hotovosti 29Eur, s dýškom 30. Parkovné znova 15Eur. Zavezieme sa do kempu. Ešte sa raz zmočíme v mori. Naše miesto zabral ležadlom český Moto moto. Večer si s drahou otvoríme Graševinu. Už keď som si ju nemohol dať na lodi. U nás doma prší. Babka morčatá cez deň odkrýva, nech majú spoločnosť. A prekrmuje ich 4 lyžicami zmesi.

25.7. Pakoštane 

    Ráno si zabehnem asi 7,5km východne Biogradu. Objavím zalezenú pekárničku Adriatica s chutným domácim chlebíkom. Sieť pekární Adriatica je asi najlepšia na Jadrane. Má omnoho väčší výber ako ostatné pekárničky. No platí sa na ruku. Baby si pospia takmer do deviatej. Rakúšania vedľa odchádzajú. Ktovie, či už domov alebo pokračujú ďalej. Sú zbalení na ľahko. Do bungalovu nabehne celá čata čistiť vnútro a zametať terasu. Nám domáca donesie čisté uteráky a my jej do tašky vložíme špinavé. Po desiatej ideme pár kilometrov do dedinky Pakoštane. Najprv zastavím pred rampou Pine kempu. Týpek pýta rezerváciu, čo samozrejme nemám. Musím vycúvať na cestu. Parkovisko je 300m poniže na sever. Pláž Pine je ohradená až k moru a vyberá sa vstupné 3,99Eur. Za parkovanie sa vyberá 5,50Eur/deň. Autá parkujú všade možne na ulici Brune Bušiča. Ja nájdem miesto pod píniou. Pešo prejdeme za pláž Duboka a tábor cigánsky rozložíme pod píniou. V okruhu 10m sme sami. Ako však postupuje slnko po oblohe, pod stromy sa presúvajú ľudia. Berieme dobré miesto na hamaku, hoci žiadnu nemáme. Húpacie siete sú v poslednom čase in. 

    Kúsok od nás začína nudapláž. Prístup k moru máme  cez  kamene. Dno  je  však  razom  pieskové a plytké. Pre deti ideál. Pri pláži je i sprcha, ale na mince. Šnorchlujem len zo staršou na sever. Mušle iba zarastené.  Vyjdeme za zálivom Duboka.  Adamitom  sa  oblúkom vyhneme, ale niet na čo pozerať.  Na pláži sa váľajú rozkysnuté  staré Nemky a vysušení dedkovia.  Na poludnie si všetci zdriemneme.  Idem pohľadať čosi pod zub. Vybral som sa až do Pakoštane. 

   Mestečko sladké i slané, medzi morom i jazerom. Pakoštane. Nie sú v ňom hotely, atmosféra je o to komornejšia. I keď ľudí sú plné pláže. No ako keby bolo prekliate. Niekoľkokrát vyplienené Turkami, dokonca roky opustené. V meste sa narodil vojnový zločinec generál Gotovina. Ani my, Slováci, sme v mestečku nenechali dobrú stopu. V júli 2025 sa v jednom letnom domčeku odohrala brutálna vražda. 

    Pláž a kemp musím obísť. Úplne zbytočne som sa motal, wrapy som v troch pekárničkach nenašiel. Napokon behom sa vrátim k pláži a kúpim za 7Eur kuracie wrapy. Po akom takom nasýtení idem šnorchlovať na opačný smer k Pakoštane. Nič. Idem aj tretí raz od kraja nudapláže a už sa vrátim s nejakým úlovkom. Väčšina mušlí je obývaná a skončia s pustovníkmi v mori. Pred piatou mladšia, ktorá sa nudí celý deň, zavelí na odchod. Drahá by k Vranskému jazeru, no baby nechcú. 

   Cez to všetko sa po osprchovaní do Pakoštane vrátime. Tentoraz do centra na večeru. Auto odstavím pred miestnym úradom za 1,40/h. Beriem za 3Eur takmer do pol desiatej. Hneď asi druhá koliba Pakoštanac nás upúta. I čašník hovorí slušne slovensky. Hoci nevyzerá na Slováka. Chvíľu váhame, ale dievčatá presvedčíme. Pakoštane si preplnenými a špinavými plážami opravilo reputáciu výbornou kuchyňou. So ženou sme si pochutnali na rybom tanieri. Kalamáre som lepšie tuším ani nejedol. Namiesto mušlí sme poprosili prihodiť dačo iné. Mali sme viac kreviet. Ochutnala ich aj mladšia. Mali sme na tanieri Pražmu, morského vlka, tuniaka a chobotničky. K tomu grilovanú zeleninu. Mladšia kuracie prsia grilované s hranolkami, staršia šalát. Ešte sme jej do objednali hranolčeky. Čašník si nebol istý, či pôjde terminál, preto som vybral 100Eur z OTP banky. Zaúčtovala si vyše 5Eur. V reštike sme nechali 114 éčiek +10 tringelt. Ale stálo jedlo za tie peniaze. Konoba plná, vonku čakali ďalší, preto sme sa nezdržiavali a vypadli. Po promenáde na mólo, kde sa konal chalenge vo vodnom póle. Taká hádzaná, kde sa nebehá, ale kope. Zákerné sú topenia protivníka. Znenazdajky počas hry vypadlo svetlo. Striedačka tímov boli paddleboardy. Po prvej časti sme odišli. Baby lížu zmrzlinu, ja som neodolal ručne robeným frituliam. Veru snáď aj lepšie ako v Brodarici. Inú staré babky to vedia zamiesiť. Materine užance. V Plodine ešte nakupujeme blbosti. Z hlavnej cesty idem ku kempu skratkou. Na ceste lampy, ale asfaltová nie je. A vice versa. Ťažko sa mi parkuje po tme na miniparkovisku.

 26.7.

    Pekné počasie viac menej odišlo a po zbytok pobytu bude nestabilné. Ráno popŕchalo, ale pár kvapiek mi nezabránilo bežať 8km. Kúpil som rovnaký chlieb ako včera. Žene má dnes žalúdok na vode. Nič poriadne do seba nedostala, a čo zjedla, vyvrátila. Myslí si, že je dehydrovaná ešte zo včera. Po raňajkách som si teda o5 požičal v kempe Soline bicykel Fuji 27. Na recepcii len zhrabnú prachy, ale kľúč od zámku má ktosi, kdesi. Musím sa dopytovať na prenajímateľa. Vyrazil som na sever. V prvej dedine Sv. Filip i Jakov som márne hľadal novinový stánok. V turistickej kancelárií totiž pohľadnice nepredávajú. Tak som plynule prešiel do dedinky Turnje. Pohľadnicu som kúpil v prvom obchode so suvenírmi. Zvláštne, že o pár domov ďalej je tá istá pohľadnica o 50c drahšia. Vybral som sa na rozhľadňu, resp. požiarnu vežu. Hoci je na mape cyklochodník, v skutočnosti je to úzka poľná cestička. Brodím sa kameňmi a trávou i pichliačmi. Pritom od dediny ide široká poľná cesta. Ani stúpať by som príkro nemusel. A tým tlačiť bicykel. Pod vežou je zopár ľudkov. Na veži bdelý strážnik. V domnienke, že uvidím srdce Jadranu, ostrov Galešnjak sa po kovovom rebríku vyteperím hore. Posledná priečka chýba asi schválne. Dôchodca sedí vonku pred búdkou a čaká na oheň. Strieda sa cez deň po 8h. Vravím mu, že pri pohľade na sivú oblohu to nevidím dnes na oheň. "Never na duchov", povie niečo v tomto zmysle. Vyvlečie sa pod vežu na starom Golfe bez značky. Veľmi zhovorčivý nie je a ako zleziem dolu, ostentatívne pribuchne poklop nad rebríkom. 

    Po ceste sa zveziem dolu,  no zasa  sa  dám zlákať skratkou  a  bicykel nesiem  na  ramene  cez  hustý porast. V topánke ma pichajú drobné suché ostne. Konečne som v dedine a asfalt už neopustím. Idem do dedinky Sv. Petar.  V Studenac pohľadnice nemajú  iba miestneho alkoholika, ktorý čosi vykrikuje.  Ani v jedinom obchode  so  suvenírmi  v  dedine. Obraciam sa s5.  Kvitujem cyklochodník  medzi  dedinami popri  Jadranskej  automagistrále.  Odpočívadlo  s  výhľadom   na  srdce  Jadranu,  no  od  cesty  vyzerá  ako ktorýkoľvek  iný  ostrov.  Ľudia sú na plážach.  Zima nie je, len dusno.  Zvedavý idem do prístavu v Biograd.  Výletné lodičky veru neodplávali.  Na  promenáde  však  parkujú  veteráni.  Najmä Fiat a Alfa Romeo. Popŕcha a tiež 3h výpožičný čas uplynul, preto vraciam bicykel. Našliapal som 32km.

   Aby som triatlon zavŕšil, hodím sa do plaviek a šnorchlujem. Na obed dojem čipsy a suchý chlieb zo včera.  Domáci si grilujú.  I  nám by mohli čosi hodiť.  Váľam sa na ležadle vonku a čítam si.  Večer sa vyjasní na chvíľu, čo využijem  na  šnorchlovanie pri zálive Trstike  a  Studenac. Vylovím pekný skelet ježka.  Aj polovicu mušle z ostňami.  Pri zálive sú tajné zákutia, obsadené hlavne domácimi. Na večeru idem iba s deťmi,  keďže žene je stále zle.  Skončíme v reštike  Soline v rovnomennom zálive.  Baby si dajú hamburger s hranolčekmi, ja pizzu Soline.  Šunka, šampióny, slanina.  Jedlo zabili smotanou. Celú som  ju  nejedol a vzal si  pár kúskov domov.  Aspoň že ceny neboli prehnané.  Čašník nerozumel slovu večera,  ale jedlo áno.  Od západu sa blíži búrka.  Objavujú  sa i blesky.  Preto  dievčatá  poháňam.  Ešte kúpime mame  v  obchode  Pepsi.  Blesky  nad  Pašmanom sú úchvatné,  beriem  foťák  a  zo  skaly  nad morom si urobím statív. No zaraz sa osvetľuje  iba nočná obloha,  samotné blesky nie je vidieť. Keď mi zmizne v daždi ostrov,  utekám do bungalovu. Ešte stihneme schovať veci,  aj na mušle nezabudnúť,  keď začne božie dopustenie.

V strede snímku ostrov Galešnjak z rozhľadne.

 27.7. Ugljan a Zadar

    Najlepšie nakoniec. V noci pršalo a vietor navial všade ihličie. Zametal som verandu, čistil auto. Dnes som veľmi nebehal. Iba pri mori 4km, ale chodník bol blatistý. Zo západu sa blížil dážď, no obišiel nás smerom na juh. O ôsmej som budil baby. Žena sa cítila dobre, takže sme mohli vyraziť na túlačky. Kemp sme opustili po štvrť na desať zmierení, že trajekt o pol asi aj tak nestihneme. Prišli sme 4min. pred pol desiatou a obsluha nás posunula k lodi. Žena kúpila behom pol minúty lístky a nalodili sme sa na Tkon. Z Pašmanu sme pokračovali nejakých 30km na Ugljan. Slabý dážď nás stretne nad Nevidane. Hneď v prvej dedinke ostrova Ugljan, v Kuklijici zabočím k cintorínu. Za márnicou je malá plocha na parkovanie. S božou pomocou teda parkujeme. 600m na západ cez kopec je pláž Sabuša. Prídeme do raja. Takmer prázdna veľká pláž s azúrovo modrým morom. Na betónovej pláži sú vecká, prezliekareň. Cez to všetko málo ľudí. Pritom Ugljan patrí medzi tie hustejšie osídlené ostrovy. Stretol som i Slovákov. 

    Gýčové farby ostrova, neba a 50 odtieňov modrej. Pláže obklopené píniami a plytká voda. Ugljan je jeden z najkrajších chorvátskych ostrov. Dostal ma aj pokojnými plážami pred tými rušnými a špinavými pevninskými. Meno ostrova označuje jeho hlavný produkt-olivový olej. Ten sa spracúval na ostrove už v čase rímskej ríše za cisára Klaudia. Odhadom je na ostrove v súčasnosti 700 tisíc olivovníkov. Prvá chorvátska jaskyňa bola objavená pred 900 rokmi práve na strove Ugljan. Aj tento ostrov má svoje špecifikum a tú sú... lavičky. Každým rokom (od r.2014) pribudne v jednej ostrovnej dedinke jedinečná mozaiková lavička.

    Nie je tu bufet, možno preto málo ľudí. Nejdeme na betónovú pláž so slnečníkmi, ale troška ďalej pod pínie. I tam sú schodíky do vody. V okruhu 20-30m nemáme nikoho. Rozložíme cigánsky tábor a môžeme ísť šnorchlovať. Ponáram sa s mladšou. Na dne sú len špirálovité mušle plné obyvateľov. Vylovím okrúhly koral, no ako na brehu schne, rozpadne sa. Mladšia objaví zaujímavú hviezdicu. Veľmi živo sa hýbe, takže si najprv myslíme, že je to chobotnica. Vylovíme ju a opatrne nesieme na breh. Lapili sme hadovicu. Ophiocoma echinata. Pri nás zakotví malá jachta. Lodičiek sa v zálive vystrieda zopár. Vyfotíme nebohú hviezdicu a hodíme do mora. 

Ostrov Ošljak vraj pripomína Napoleonov klobúk.

    Melón skysol a skončí ako potrava pre rybičky. Tých je v zálive pomenej. Je čas obeda, preto sa vyberiem cez kopec do dedinky. No pekáreň už vypredala všetko okrem chleba. Motám sa po prístave, ale nenachádzam inú pekáreň. Skončím napokon v Konzume a kúpim burek s mäsom, croissanty s čokoládou a na trhu hrozno. V kiosku pohľadnicu. Hitom je pohľadnica skombinovaná s leporelom. Kúpim si ich, no do albumu mi nevojdú. Po obede si zdriemneme pri žblnkajúcom mori a už aj na tie nadržané cikády som si zvykol. 

    Idem  sa  po  sieste  šnorchlovať  k  zálivu Kunčabok.  Z dna vytiahnem  veľkú  červenú  hviezdu. Ponáhľam sa cez súš k babám, nech  morského živočícha  zbytočne  netýram. Neskôr  sa  okúpeme ešte raz, pričom sa nebezpečne zblížim s plavcom. Okolo štvrť  na päť balíme tábor  a  ideme  k  autu. Hneď nejaká babenka zaberá naše miesto. V mestečku Preko sa naloďujeme na veľký trajekt Ugljan. Jarisa sa v  takom  asi  ešte  ani  neviezla.  Kapitán  trúbi  na  lodičku,  ktorá  nám  kríži  trasu.  V Zadare hľadám parkovisko. Pred vylodením som si pozrel nejaké miesta. I tak za nemocnicou neodbočím a skončím na dajakom  neplatenom pľaci.  Samozrejme bez šance zaparkovať.  Auto nechám v nákupnom centre Spar vedľa  polikliniky,  kde to je za 1,50E/h.  Prvá hodina zdarma.  I parkovisko, kde som chcel pôvodne ísť je plné. 

    Názov Zadar vznikol skomoleninou slova Jader, čo bola v staroveku osada na brehu mora. Odtiaľ i názov Jadran. Aby meno znelo viac romanticky, obyvatelia tvrdia, že názov znamená "Dar z mora".  Zadar aj s celou Dalmáciou  za  hanebných  100 000  dukátov predal začiatkom 15st.  kráľ  Ladislav Najjasnejšej Benátskej republike. Na takmer 400 rokov, kým Benátčanov nevyhnal Napoleon.  Potom patrili CaK, pokiaľ nevzniklo kráľovstvo Juhoslávie v r.1918. Chorváti  si  prvý  román v rodnom jazyku prečítali  z  pera  Zadarského  rodáka  P. Zorinča  v  16 st.  a  rovnako  v  Zadare vyšli  v  19st.  prvé chorvátske noviny (i keď len regionálne, ale aspoň sa dali čítať). V súčasnosti je pýchou mesta basketbal. Fanúšikovia od klubu Tornado tvrdia, že boh stvoril človeka, ale Zadar stvoril basketbal. Minimálne ten chorvátsky.  

    Do centra Zary, ako mesto volajú domáci, je to asi kilometer. Baby sú hladné a mrzuté. Ideme okolo ústia kanalizácie priamo do mora. Smrad oslovil najprv deti. Evidentne neslúži ako odľahčovací kanál pri daždi, ale aj ako obyčajná stoka. Sodoma Gomora, velebnosti. Preto navštívime kostol, kde sú uložené ostatky sv. Šimona, patróna Zadaru. Vidíš to? V samotnom historickom centre skončíme v reštike Kalelarga (meno podľa zadarskej ulice), kde majú Tako. Baby chceli placky vyskúšať. No skôr sa hodili tri malé placky s kuracím mäsom ako predjedlo. Ja som si dal cestoviny s kuracím mäsom a syrom, drahá lasagne. Ťažký priemer. Lasagne boli plné syra, mäsa skromne. Ani všetci štyria sme ich nezdolali. Baby sa teda príliš nezasýtili. A 80Eur.  Pokračovali sme uličkami starobylého mesta. Obchod s gumenými kačičkami. Kto si takúto blbosť za 14Eur kúpi? Jednoducho obchod je práčka peňazí. Vybehol som sólo na vežu sv. Stošija za 4Eur. Ešte som si cestou dolu aj hlavu drbol o nízky priechod. K tomu zazvonil o pol ôsmej zvon. Som nevedel, či mi v hlave nezvoní. Všade mrte ľudí. Morský organ náhodne húdol. Chlapec hra na saxíku od Elánu Neviem byť sám. Predavači blbosti. Ružové holuby a had. Foto so zvermi za poplatok. Čierni predávajú náramky, ženy účesy. Hľadáme originál zmrzlinu, no nič. Akurát drzé čajky. Vyberajú žrádlo priamo z kontajnerov. Vrátime sa k autu a po Jadranskej auto magistrále do Biogradu. Zastavíme sa v Plodine. Baby sa dosýtia Milka nápojom. Ja dorazím Graševinu. Teda až v bungalove. 

28.7. Po promenáde bos

    Od rána s prestávkami prší. Vtedy sú cikády ticho. Suché pauzy využijem na takmer 10km beh, a pred obedom som bol s drahou v Plodine nakúpiť sladkosti pre rodinu. Akurát sme prišli do bungalovu keď začalo o5 pršať. Nuž, slnka si treba užiť niže Splitu, ako vravím. I keď  aj v strednej Dalmácii dnes boli búrky. Obed zachránila masnica Katuša, vedľa známej reštiky. Kúpili sme grilované kurča za 10Eur teda kohúta, lebo malo gule. Všade smrad a špina. Nedotiahnutý asfalt na cestách. S babami sme sa rozlúčili s morom kúpaním vo veľkých vlnách. Fúkal SZ vietor, no utíšil sa. Po poobednej sieste som sa s drahou prešiel popri pobreží k čistiarni odpadových vôd. No, čistiarni. To je silné slovo. Jediné, čo sa oddeľuje od sračiek je piesok, teda mechanické čistenie. Biologické skončí v lepšom prípade v mori. V horšom je za plotom natiahnutá hadica do kríkov. 

   Slovinci naproti dnes prvýkrát opustili záhradu autom biely Ford. My sme šli do centra Biogradu pokúpiť suveníry. Len som si nezobral peňaženku a drahá bola po pár magnetkách a náramkoch švorc. Takže si vybrala v Erste bank padíka. Raiffeisen je až v centre Burek, ako mi zistila milá pani v turistickom centre. Zvýšilo nám aj na zmrzlinu. Blandona je trocha bokom od promenády, no výrobcu zmrzliny majú rovnakého. I predavačov. Chodil som bosý po promenáde. V centre v šľapkách. Robia mi totiž otlak na ľavej nohe Dozvedel som sa o Labubu, nástupcov Mončici. Za 80Eur. Malým sme kúpili nejaké fejky kľúčeniek za 6Eur. Sadli sme si do reštiky Balde oproti pláži Dražica. Objednali Piňakoládu a Sex on the beach. Baby bez alkoholu. Keďže boli hladné, dali si hamburger s hranolkami. Omylom sme objednali extra hranolky. Kombinácia kečupu s tatárskou. Žemle boli chutnejšie ako v Soline. Čašník nás upozornil na prichádzajúci dážď, preto sme sa premiestnili pod strechu. Vskutku sa do 5min. rozpršalo, hoci Pašman bol v dohľade. Večera nás stála 54Eur. Dážď nás sprevádzal až ku kontajneru.

29.7.

    Pršalo celú noc. Ešte aj ráno. Beh sa teda nekonal, no bez plnených tortíl som sa nemal vracať. Vzal som si dáždnik. Plátenky mi nesmú zmoknúť. Na Jadrane dostali zabrať a načim mi objednať nové. Tak som tie 4km do pekárne urobil takmer za hodinu. A minul drahej všetky peniaze, lebo v Adriatico sa nedá platiť kartou. Ostalo je v budilári 1Eur. Dal som jej potom zo svojich. Ako som pred ôsmou prišiel, baby vstali. V noci odišli aj Ukrajinci. Naraňajkovali sme sa vonku, zbalili a po deviatej rozlúčili s domácou. Dážď nás sprevádzal až po Karlovač. Menšej, či väčšej intenzity. Skaly Paklenice v hmle a navyše sa v stúpaní pridal i silný vietor. Odporúčaná rýchlosť bola 40km/h. Nikto tak nešiel. Za križovatkou Bosiljevo premávka zhustla. Šiel som znova na spotrebu max. 120km/h. Väčšina kamiónov ide na juh po A3 na Bulharsko a Turecko. Do Hungarie nechodí nikto. Pred Varaždinskými Toplicami tankujem na INA a kolečko preberá žena. Zjeme tortilly z pekárničky a okolo 14h opúšťame odmorište. Navigujem drahú cez Hungariu. Kruháče vyberá ako Fitipaldi. Najnudnejšia diaľnica M86 zo Szombately. Číta sa Sombatej. Tentoraz ideme na jej koniec a vyhneme sa Csornej. Vidíme blbnúť šoférov, ktorí sa spoliehajú na navigáciu. Niektorí majú aj dve a nevedia odbočiť. Ja som stará škola a trasu si dopredu pozriem. V Jánossmorja krátka pauza na natiahnutie svalov a vybratie vody z kufra. Po pol siedmej sme doma.

Dovolenku sme si plne užili, oddýchnutí, vymáčaní, najedení špecialít. Aj pubertiačky s nami ešte chcú chodiť, z čoho mám radosť. O dva dni nás čakal ešte jeden výlet do Poľska za horskými dráhami.

Sardiniko Adriatiko 2021

Sardinky na Jadran

    Napriek opovrhnutiu ľudmi a zmeny covid situácie Chorvátska k horšiemu sme dovolenku pri mori nezrušili. Ešte i to počasie cestou k moru bolo proti. Lialo 3-krát. Avšak koniec dobrý, všetko dobré. Ľutovali by sme, keby sme sa na cestu nevydali.

    Deň pred odchodom sa nám špárajú v nose. Do polhodiny príde certifikát, ale niet ho kde vytlačiť. Idem do kanclu. Na druhýkrát sa mi podarí aj kúpiť známku na hungaroring. Pár dní predtým som sa registroval na hunskej národnej stránke diaľnic a hlavne bolo treba zodpovedne vyplniť údaje z platobnej karty. Ale bola lacnejšia i o 4 Eur oproti komerčným stránkam. De jure sme teda už v "Kroejši". De facto nás tam Jarisa musí doviesť. Covidpasy vytlačené, morča zanesené, s babkou rozlúčení. Pobalíme veci, zisťujeme koľko veľa zbytočností pre štyroch sa vojde do Jarisy. Baby spravia na cestu salámové žemle. O deviatej večer sa pokúsime zaspať. Mne sa to podarí, manželke veľmi nie. Pospím si také dve hodinky a pred polnocou som hore. O pol jednej vstávam z postele. Kontrolujem počasie. O desať minút neskôr budím zvyšok famílie. Krátko po jednej sme vyrazili - skoro vyrazili. Utekám ešte po foťák. I ten vojde do útrob. Chladnička s jedlom a vodou je medzi dievčatami. Kúsok jucháme po diaľnici na Trnavu a Nitru, v Šintave ju opúšťame. Za ňou vidím nad Hunmi blesky. Pred Komárnom sme už v lejaku. V mizernej viditeľnosti sa mi nepodarí trafiť do kruháča, otáčam sa. Ani neviem, ako sme prešli hranicu. Nikde nikto. Idem vzhľadom na dážď pomaly. Cesta je zlá, plná kaluží a záplat až po Csép. Odtiaľ pokračuje krásna, hladká cesta. V žiari reflektorov si nás zvedavo obzrela líška. Ani sa nezľakla. Som mal obavy so stretom lesnej zveri, ale búrka bola horšia. Na obchvate Székesféhervára zapínam navigáciu. Som si neistý, ale orientujem sa zatiaľ dobre. Ťahám za Balaton po diaľnici M7. Necítim únavu. Na odpočívadle natankujeme a maturujeme ako sa dobiť do záchodov. Je to prosté. Stačí priložiť kartu platobnú a turniket povolí. Vyprdne pritom lístok. Po pol hodine sme na hranici v Letenye. Je pred šiestou hodinou rannou. Ideme do ospalej kolóny určenej pre občanov EÚ. Na prekvapenie sme za pol hodiny za riekou Mur v Chorvátsku. Viac sa o nás zaujímal maďarský colník ako chorvátsky. Niečo v zmysle, deti sa príliš nepodobajú s fotkami v pasoch. Po pár kilometroch sme na prvej mýtnej bráne Goričan.  Horskou a zamračenou krajinou smerujeme k Záhrebu. Povestná mýtnica Lučko nás privíta kolónou od Rakúska. I tak sme prešli bránu zipsovou jazdou celkom svižne za pol hodiny.   Za Lučkom nás však privíta ďalšia prietrž mračien a úsek ku Karlovaču sme išli ani nie štyridsiatkou s ďalšími autami.   Až kdesi pred Karlovačom nastalo upokojenie poveternostnej situácie a motor naberá na obrátkach.  Nasledujúcu pauzu absolvujeme pod akýmsi kopcom na odmorišti Dobra. Rozumiem názvu "odmorište" od slova úmor, únava, t.j. odunavenie. I tak premenujem odpočívadlá na "odmočenie". Fúka, popŕcha, teplomer ukazuje 17°C. Ideme vôbec k moru alebo k pólu?   Týpek, dajaký renegád na motorke zo Skalice, dotankoval a oblieka sa do pršiplášťa. Drahá si dá vystreto a preberá kolieska až k moru za Zadar. Dostane krízu a stojíme na najbližšom odmočišti Nadin, aby som ju vystriedal. Pomôžu mi tie 3h, keď zavriem aspoň na päť minút oči. Lenže ju ticho utlmuje tiež. Pred Zadarom sa schádza za takmer šesť kilometrov dlhým tunelom Sveti Rok dolu k moru. Takže aspoň pohľadom ochutnáme Jadran v podobe zálivu pri ostrove Pag, či Novohradského mora na opačnej strane. Pred Splitom stojíme znova na odmočišti so slovenským názvom Sitno. Benjamínok chce sa vskutku odmočiť. Napokon na odpočívadle sú len kadibúdky a cikády. O5 vidím krivé nohy bleskov dotýkajúcich sa zeme. Ideme 80km/h na okraji búrky.  Konečne v Zagvozde opúšťame diaľnicu. Ukecaná navigácia zbytočne radí, kde odbočiť. Mám ju zapnutú, aby som vedel, koľko máme do cieľa. Stojíme v ďalšej polhodinovej kolóne pri mýtnici. Platíme vyše 27Eur za etapu od Záhrebu.  Prejdeme popod masív Biokova cez tunel sv.Ilja a už sa odkrýva impozantná panoráma Makarskej riviéry.  Jarisa sa nespolieha na moje šoférske schopnosti a sama si brzdí motorom. Taký je to strmý kopec.  Hneď, čo zídeme k moru sme v najdlhšej kolóne do Makarskej. Začína už v Krvavici (tiež majú svoje Krvavé Šenky). Na začiatku mesta je totiž semafor, ale hlavný dôvod je, že na pobreží Makarskej sa vyvaľuje momentálne takmer 50 000 ľudí. Vyjdem hore na ulicu Zagrebačka. Je pol druhej. Nejakého dedka na ulici, ktorý vyzerá na domáceho, sa pýtam na Villu Mia (gúgl sa mýli v lokácii o pár domov). Dom je na západnom okraji Makarskej v štvrti Zelenka. Keďže neviem, kde parkovať, otáčam sa. Vybehnú manželia-majitelia a navigujú ma na plošinku pred domom. Privítanie, podanie rúk. Sú asi tak v našom veku. Na lístku majú napísané moje meno a tiež nejakého môjho menovca z Čiech, ktorý dnes príde. Pani nám ide ukázať apartmán, chlap pozerá prekvapkane do kufra, kde je iba jedna batožina. Ochotne vezme hore túto bagáž. Dohovoríme sa rusko-anglicky. Vraví, že celý mesiac mali slnko, akurvát dnes, zajtra oblaky. Majitelia bývajú na prvom poschodí. Majú štyri deti, dedka a tri korytnačky. Deti aj korytnačky občas vyliezli, dedko každé ráno sedával v tieni figovníka pred domom. Domáca nás vyvedie hore do apartmánu pod strechou. Izby sú dosť priestranné. Pri dverách je prvá izba s kuchynkou a manželskou posteľou. Potom je ďalšia izba s manželskou posteľou, TV a klímou. Drahej smrdí apartmán zatuchlinou, hlavne kuchyňa. Ja nič necítim, a to ma kovid neprekonal. Kúpeľka s veckom je maličká so sprchovým kútom. Záves pretŕča na dlážku a po sprchovaní všetkých je z kúpeľne plaváreň. I keď je v podlahe diera.  Apartmán má spektakulárny výhľad na more a Makarsku.

S takýmto výhľadom som sa každé ráno zobúdzal.

   Najmä z balkóna, kde je stôl a iba dve stoličky, taktiež sušiak, ktorý sa dá zavesiť na balkón. I nám by sa zišiel. Mladšia si nájde tmavý kútik, kde si číta na zelenej poduške, či čo to je. Preparkujem auto poniže domu pod strom s dozrievajúcimi granátovými jablkami. Vedľa mňa odpočíva majiteľov skúter. Ak príde ktosi za mňa, nevyjdem. Vedľa je auto s Prievidzskou značkou. Nejaký pár v našich rokoch. Vyplatíme domácej ubytko. Na pult v kuchyni položím zväzok bankoviek stiahnutých gumičkou-6000 kuna a zvyšok vydolujem z peňažienky. Mohol som platiť i v eur a nevyrabovať všetky banky v našom meste. Podám jej i pohľadnicu (skončí na parapete v medzi-poschodí obklopená mušľami). Baby sa nevedia dočkať mora. S polovičkou sa po dlhej ceste aspoň osprchujem a ideme nakúpiť. Obchod je len kúsok pri kruháči. V jeho okolí sú dvoje potravín, bary a pekáreň. Ďalšie dve pekárne sú poniže. Kúpime kukuričnú bagetu (ešte aj po týždni leží skamenená na kuchynskej linke) a nátierku na raňajky. Mamina vezme basu Karlovačka, ale zisťuje, že je to 4% žbrnda a ešte aj v menšej plechovke (0,4L). Ale majú aj poctivé české Krušovice i ďalšie české pivá. Ja si beriem chorvátske ružové víno a basu vody Jana pre baby, ja pijem na apartmáne vodu z vodovodu, veď Chorváti sa pýšia štvrtou najlepšou vodou na svete. V pekárni cez ulicu kúpime slanec. Predajňa mi pripomína naše malé pekárne, kde pečú polotovary. I sortimentom.  Konečne sa zbalíme k moru. Ideme dolu k pláži asi 500 metrov. Hlavnú cestu prejdeme podchodom. Za 80 kuna kúpime od chlapca v stánku na ulici podložku s mapou Chorvátska. Zisťujeme, že nikto nenesie tašku s plážovými blbosťami. Ja som sa spoliehal na malú, žena na mňa. Fučím s5 do kopca, kde je apartmán po hlúpu tašku. Na parkovisku pri promenáde vidím auto z nášho okresu. Na dlhý týždeň jediné.  Pláž je čistá plnka. Ani sme sa poriadne nerozhliadli a hneď pri nás stojí opálený týpek v slamáku a otravuje ako Matovič s lotériou výletom na ostrovy Brač a Hvar. Kovid dezinfekcia (intravenózne), kroštula (zákusok), kura, či ryba. "Všetko bude", hudie neúnavne svoju pesničku a ukazuje farebný katalóg. K tomu štyri hodiny kúpania v okolí dedinky Bol. Za 250 kuna na osobu. Max. 150 duší na korábe. Ďakujeme, o kovid párty nemáme záujem. 150 ľudí je na meter štvorcový i na pláži pred nami. Baby šnorchlujú, ja sa iba nesmelo dotknem mora. Stále je pod mrakom.  More je napriek tomu teplé. Žena sa omočí po členky. I to more sa vzbúri, keď sa odhodlá vkročiť doň a prídu väčšie vlny. Sedím na rohožke a odpočívam. Baby nájdu ježka, kraba, "stádo rýb", ako poznamená staršia. Pred šiestou ideme hore. V sprche zmyjeme zo seba soľ. Sme unavení, ale i hladní. Voľky nevoľky sa oblečieme do čistých hábov a po siedmej ideme dolu k promenáde. Nájdeme reštiku s hambáčmi Salty Sweet. Pýtam sa čašníčky, či sa dá platiť kartou. Dá, tak si teda sadneme rovno s výhľadom na more. Na stole absentuje nápojový lístok. Objednám si limonádu, no prinesú mi hádam vyžmýkane všetky, aj nedozreté, citróny z Makarskej. Na tanieriku sú dve vrecká cukru. Pokukoval som však po niečom inom, čo mali na susednom stole. Drahá si dá veľké pivo, baby kolu. Mäso je chutné, čerstvé. Robia si ho asi sami. Hranolky mastné. Večeru prinesú rýchlo, no so zaplatením sa neponáhľajú. Ani nemajú plno, no riešia reklamácie. Až keď zamávam peňažienkou, si ma všimnú. Tak je to ale v každom lokáli v Dalmácii. Cena je poplatná rušnému letovisku. Na promenáde je jeden podnik vedľa druhého, všetky ponúkajú viac menej to isté. Niekde ozdobia tanier napr. ananásom, ale čert jak diabol. Hamburgery sú však lepšie ako u nás. Prejdeme sa kúsok po promenáde. Potrebujeme vybrať peniaze. Na kovovej mape zisťujem, že centrum je ďalej. Pôjdem teda zajtra ráno.  K domu kráčame vrchom po hlavnej triede. Pri Tommy obchode stojí autobus z Trstenej napakovaný turistami, ktorí sa určite "tešia" na nočnú jazdu domov na Oravu.  Na izbe sa len prepadnem do postele. Je to akoby som ležal vo válove alebo v lavóry. Poduška je tenká ako detská plienka. Mám so ženou spoločnú plachtu, ale je krátka. Beriem zo skrinky oranžovú deku a pred pol desiatou som tuhý. 

Klepeto

 Zaspatý som aj o pol desiatej ráno, keď vyťahujem kuny z bankomatu. Pozeral som doma i v apartmáne spriatelenú banku, i tak vyberiem hotovosť z nesprávnej. Cez to všetko vyzerá, že je jedno, z akej banky vyberám lóve. Dnes si zájdeme k moru trocha ďalej za rozostavaný hotelový komplex Romana. Nájdeme na skalnatom výbežku súkromnú miniplážičku akurát tak pre naše dve penové rohože. 

Aj v blízkom okolí Makarskej sa dá nájsť prázdne miesto pri mori. 

    Je polooblačno, ale teplo. Na Slovensku druhý deň prší. S babami objavujem tamojší vodný svet v okolí skál. Kanice, dvojfarebné kniažiky, či zubatice. Vylovím malú mušľu. Z hlbokých ponorov ma bolia uši. Na želanie vylovím i bradavicami posiatu tmavošedú holotúriu. Je vôbec živá? Je ich na dne plno a niektoré sú dokonca jedlé. Ich odpudivý vzhľad je však podobný veľkej prekvasenej uhorke. Zabudli sme aparát na zvečnenie nášho čvachtania a okolia. Idem s5 na ubytko, čo je dobrých 15 minút od pláže. Kým sa vrátim, mladšej praskli okuliare. Vyberieme teda nové v akomsi stánku za 80 kuna. Mena kuna je vraj pomenovaná podľa predpotopného platidla-kožušiny z kún. Na obed kúpim jednej plnenú tortilovú placku, druhej mini pizzu, drahej slaný rožok. Ja ani nie som hladný. O5 sa ponoríme do priezračnej vody. Vidíme húfy rýb. Z dna vytiahnem krabie klepeto. Je podozrivo bez rias, najskôr niekto jedol kraba a zvyšky vyhodil do mora.  Udriem si hlavu o skalu a mám na dnes potápania dosť. Pozdravím rybu prisatú na skalnatom dne (hlaváč červenokrký) a som na rohožke. Je mi chladno, príliš sa pod mrakom nevyhrejem. V Omiši, na západ od nás, je šedá záclona dažďa. I za nami nad Biokovom pomaly hustnú mraky. Napriek tomu, s husacou kožou, idem s mladšou k bójam. Odtiaľ vidím, že búrka prichádza. Otáčame rýchlo na breh. Rýchlejšie než blesky pred nami zbalíme veci. Idem v plavkách a ponáhľame sa k apartmánu. Letné blesky sú fascinujúce, no my pomalí. Búrka nás zastihne za rozostavaným hotelom. 

Búrka sa presunula nad more.

    Nájdem malú zelenú búdku, pod ktorou sa schováme spolu s komárom. Tašky celkom neskryjeme, kvôli komárovi nieto kde.  Za štvrťhodinky sa dážď natoľko utíši, že pokračujeme k domu. Dole cestou tečie potok teplej vody. Na byte sme si pustili doobeda klímu a máme ho pekne vychladený. No teraz sa potrebujeme vyhriať. Voláme rodičom. Aspoň hrejivé slová z domova. Na večeru kúpim v pekárni plnené tortilové placky s kuracím mäsom. Ostanú zatiaľ na stole. Hľadáme najprv náušnice staršej. Nájdu sa spadnuté v jej teniske. Dávame ozdoby ušné dievkam dolu, aby si ich nestrhli pri nasádzaní potápačských okuliarov. Sedíme na balkóne pri gýčovom západe slnka s pohárom piva a vína, meditujeme nad vírusom, suchými plackami a inými životne dôležitými témami. O pol desiatej som v posteli a márne sa snažím skrotiť satelitný prijímač.

Maká maká

    Ráno vybehnem dolu do pekárne kúpiť croissanty plnené nutelou alebo vanilkovým pudingom. Žena ma privíta s vetou: Umrel Lasica. Ja na to tupo: „Čo? Morča?" (dcérka ju volá občas lasica, od láska). "Nie herec. Si kompletný?" Z toho ponárania asi iba hluchý ako delostrelec. Staršej sa zastavilo srdce, keď počula "morča". Mal som možnosť vidieť tohto skvelého herca naživo v hre Klíště. Česť jeho pamiatke, jeho trefné bonmoty budú chýbať. Po raňajkách ideme ďaleko na pláž Cvitačka. Páčia sa nám zákutia pod borovicami, ale na skale namaľovaný nápis Nudista alebo FKK dáva tušiť, že kúpanie len na naháča. Ono pláže na celej riviére, ktoré sú medzi rušnými lokalitami a ťažšie prístupné sú väčšinou pre nudistov. Nájdeme si miesto, kde má konečnú promenádny vláčik, blízko nejakého výbežku. Vedľa je otvor v skale, ale zvrchu vyzerá, že nikto tam nie je. Zdanie klame, rozložili sme sa preto pri diere vedľa Češiek. Škatule sa rozčuľovali, že nemôžu byť holé. Jedna i tak "dudy" vyvalila na svetlo božie. Ďalej je "normálna" pláž s bufetom a požičovňou skútrov. Znova nám trčia z vody iba zadky a oranžové konce dýchacích trubíc. Mamina nás podľa nich sleduje a ráta. Baby rátajú ježkov. Takých, čo až tak nepichajú. Jedného darovali malému chlapcovi. Na obed som babám kúpil kuracie nugetky a hranolky. Češky vystriedal pár z Bosny. Z obďaleč prišla ku mne vysoká tmavovlasá Maďarka  a prosila o potápačské okuliare. Anglicky. Jej okuliare sa utopili v mori. Našťastie jej opicháč ich vylovil skôr, ako som zareagoval. Provokujem cikády ukryté v boroviciach. Hodím kamienok do koruny a frekvencia monotónneho bzučania sa zmení na nervózne crescendo. Hnevám tým manželku, lebo sa bojí, že tá potvora niečo medzi cvrčkom a ovadom zletí na ňu. Okolo pol piatej dievčatá hodia ježkov do hlbín mora a poberáme sa s5. Zastavíme sa pri rezorte Romana na pravú Jadranskú zmrzlinu. Zaujal nás šedivý zmrzlinár, ktorý robil triky. Žene akože podával zmrzlinu a zrazu mala v rukách prázdny kornútik. Vyhadzoval a snažil sa triafať kopček do kornútika. Nie vždy sa mu to podarilo a sladká pochúťka skončila na zemi. Pred večerou som bol nakúpiť pečivo na raňajky. Na večeru sme si podľa hodnotenia ľudí vybrali pizzeriu Maká. Lokál je pri kruháči, oproti autobusovej stanici. Z nášho apartmánu asi štvrťhodinky pešo. Ponúka Neapolskú pizzu. U nás na Slovensku som v podstate ani tento typ pizze s hrubými okrajmi nevidel. Čo vám poviem. V živote som lepšiu nejedol. Sedeli sme hneď oproti mladému kuchtíkovi, takže sme cez okienko videli, ako tie naše kulinárske zázraky vaľká a hádže na ne prísady. Objednali sme jednu syrovú, ďalšiu s domácou klobásou a tretiu s prošutom a bazalkou. Syrová bola potretá hrubým syrovým základom. Takto ju dal pizzér zapiecť. Potom na nej skončil ovčí syr, šľahačka a pistáciové oriešky. Všetky tri pizze hriešne útočili na chuťové poháriky ako zdivené. Mali sme z každej kúsok. Som ani nevedel, z ktorej si dám repete. Napokon zvíťazila syrová a ešte som sa dotlačil prošutom. Ani neponúkajú blbosti ako pizza s ananásom. Podnik sa na nič nehrá, ponúka pár druhov pizze v prvotriednej kvalite. O5 o exkluzivite reštaurácie hovorili rezervované stoly. A o5 si ju ľudia nájdu i mimo centra Makarskej. Aká paralela so Štúrovskou reštauráciou Pupi. Ani sme všetko nezjedli a odnášali si dva kúsky v krabici. Napráskaní sme sa potrebovali prejsť, preto sme zašli do centra. Ľudí ako maku, lodičiek v prístave tiež. A nielen drevených korábov, ale i luxusných mega jácht! Výletné lode sa premenili na bufety a ponúkali grilované zdochliny z mora. Mňa zaujal malý smutný chlapec predávajúci na ulici mušle o desiatej večer. Sedel na stoličke pred domom a čakal, že sa niekto pristaví. Takto by som prázdniny tráviť nechcel.

Retardino v Puči, kde stále fučí

    Skoro ráno o pol deviatej odchádzame do Splitu. Na benzínke sú krátke hadice a neobčiahnu auto. Nezostávalo mi nič iné, ako preparkovať a čakať, kým sa uvoľní stojan na správnej strane.  Vyše hodiny jucháme popri pobreží do Splitu. Smerovky domáci, no ani cezpoľní, nepoznajú. Trúbením upozorňujú na zmenu smeru alebo nech ostatní láskavo uvoľnia cestu. Všade kopa áut a ani nie je víkend. Zídeme dolu k Omišu, a potom už je len rovinka. V Omiši regulujú dopravu na križovatkách policajti. Jednu uniformovanú dievčinu som si pomýlil s turistkou. Až keď zapískala na mňa, som sa pohol. Celá v bielom, vôbec nevyzerala ako strážca chaosu na križovatke.  K prístavu v Splite smerujú značky už od prvej veľkej križovatky (viadukt Most Visoka). Doky sú prakticky v centre.

V okolí Splitu bola natočená známa sci-fi séria Game of Thrones.

    Nápis Supetar na svetelnej tabuli som zbadal na poslednú chvíľu. Bohužiaľ príliš neskoro. Takže som len prefrngol popri správnej bráne. Obchádzam zasa polku mesta a na druhý krát som v správnom pruhu. V poslednej chvíli. Veľa áut takto kľučkuje a hľadá si správnu "štrúdľu". Odstavíme auto a utekám kúpiť lístky. Baba za pokladňou mi nerozumie alebo nechce rozumieť a kúpim ledva lístky na trajekt do Supetaru. Autá sa už naloďujú. Žena nervózna, ja si kľudne vykračujem v spaľujúcom slnku od pokladní Jadrolinija. V kolóne sa postupne sunieme do útrob lode. Obsluha ma dvakrát naviguje do pruhu, potom to vzdá. Sme tam ako haringy. Paternoster nás vyvezie na hornú palubu. Sme medzi poslednými, preto sa nám ujde miesto na debni so záchrannými vestami. Ideál. Sme v tieni a relatívne sami (na druhej je starší, húliaci ako komín nad nami, pár). Na hodinovej plavbe nás sprevádzajú čajky a smrad spálenej nafty. V Supetare nás loď pred pol dvanástou vyvrhne konečne na zem. Drahej už začínalo byť všelijako. Dokonca cítila zmenu otáčok lodnej skrutky. Nejdem stádovito na Bol, ale zahnem opačne, na sever. Dve hodiny blúdime po severnom pobreží a ešte sa nekúpeme. Ospevovaná piesčitá pláž Lovrečina je dosť sklamanie. Zlý prístup autom, malá a špinavá plážička i voda. Maloprodejni račun za parkovanie je na 20 kuna, ideme s vecami hore za pláž. Po porade kúpacieho konzília odchádzame. V okolí Lovrečiny si tiché, súkromné miestečko nenájdeme. Jarisu vediem do pitoresknej dedinky Pučišća. Je skoro pol druhej, keď auto odstavím blízko centra prímorskej obce. Skúšame nájsť miesto smerom ku kameňolomu, ale okrem mizerného prístupu k vode a dvoch holých starých babiek, nič. Skončíme v zálive na betónovom móle. Ponorím hlavu do mora, ale všade je na dne odpad. Dopláva loď s výletníkmi z pevniny. Našťastie idú na druhú stranu a obsadia aj tú malú pláž, čo tam je. V miestnom konzume kúpim dve fľaše vody. V Pučišći sme asi dve hodinky. Je tu kľud a málo ľudí. Mamine sa dedinka veľmi páči. 

Nádherné spomienky na Brač v nás zanechala idylická dedinka Pučišća.

    Pred odchodom zlížeme zmrzlinu v miestnej pekárni Kaštil. Porcie sú veľké. Nezabúdam na pohľadnice. Pánko ma upozorňuje na absenciu náhubku. Asi jediný krát počas dovolenky, čo niekomu prekáža odokrytá huba v obchode. Inak nosenie rúšok má každý na háku. Rozhodneme sa ísť na Bol-Zlatý roh, nech teda môžeme tvrdiť, že sme boli na Brači. Preto idem na juh cez Pražnicu a Gornij Humać. Vôkol cesty olivové háje a farmy. Po necelej hodine sme po stúpaní a klesaní o5 na úrovni mora v dedinke Bol. Vychýrená pláž Zlatni rat je ešte kúsok za obcou. Strážnik v parkilalište veľkodušne vraví, že po 16h je parkovné 50 kún (inak 80). Je skoro pol piatej. Paradise park si zaúčtoval teda na tie dve hodiny, čo tu budeme peknú sumu. Pre ilustráciu, 50 kún (7 Eur) stojí parkovanie pri pláži v Makarskej na celý deň. Pláž je v skutočnosti menšia, ako vyzerá na fotkách. Na západnej strane duje, sú vlny, na východnej fronte kľud. Ľudí na kamienkovej pláži je už pomenej. Zopár žien=kozy ven. Hoci šípka ukazuje FKK až za búdku pobrežnej hliadky. Vylovím najkrajšiu mušľu. Nie je veľká, ale je hladká, bez rias. Akoby ju skôr niekto stratil, ako len tak leží pár dní na dne. Možno ju rozbúrené more a piesok vyčistili. 

Geo zázrak. Morské prúdy a vietor ohýbajú Zlatý roh niekedy na východ a niekedy na západ.

    Prejdem sa kúsok po promenáde, pohľadnicu márne hľadám. Po šiestej odchádzame. Riskli sme trajekt zo Sumartin-u priamo na Makarsku. Smola. Loď je na rezervácie a voľné lístky nemá. Môžeme čakať, že niekto nepríde a milosrdne nás vezmú. Toto je však posledný trajekt. No aspoň sme si pozreli okolie, kde ordinoval a tvoril Martin Kukučín. Sa mu písalo, s krásnym výhľadom na pohorie Biokovo a pod ním akoby nič, priepasť. I ja by som si tu vedel predstaviť život. Ale tak jednoduchý asi nebol, keď sa spisovateľ túžil vrátiť domov a napokon emigroval do Čile. Odchádzame do Supetaru. Trajekt do Splitu je istota. Akosi štyridsať kilometrová cesta trvá dlho, počas nej zjeme i posledné sušienky. Odstavíme auto na móle a vybehnem kúpiť lístky. Máme asi pol hodiny (trajekt odpláva o trištvrte na deväť). V Supetare počujeme často slovenčinu. I tu na promenáde vyhadzuje zmrzlinár porciu tak vysoko, až dopad roztriešti kornútik. Blúdime po mestečku hladní hľadajúc pekárničku alebo niečo pod zub. Je po ôsmej a "pekara" ponúka akurát staré nevábne pečivo. Babám sa baží po sladkých palacinkách. No v diaľke sa blíži hranatá silueta trajektu. Deti dostanú, čo chcú. Rodičia prázdno prežúvajú ako občas naše morča až do Makarskej. Sadáme rýchlo do Jarisy (našťastie nie je ďaleko od stánku) a zabrzdím ju v útrobách lode. Vidím ako jeden týpek nestíha loď. Chýbalo mu 30s, možno minúta. Na lodi fúka a my sme sa uvelebili znova na debnách s plávacími vestami (nesmie sa to). Deti sa pýtajú na scenár potápajúcej sa lode. Ja im vravím, nech sa pozerajú na krásne osvietené jadranské pobrežie. V apartmáne sme krátko po jedenástej hodine. Predtým sme si kúpili kúsky hustej pizze v pekárni. Ešteže je otvorená non-stop.

Pozér v neoprene

    Oddychový deň na pláži v Drašnici, čo je asi 15km južne od Makarskej za Podgorou. Jarisu som odstavil pri psom hovne a mohli sme ísť dolu k pláži. Drobnou nevýhodou inak krásnej kamienkovej pláže v Drašnici je absencia stromov a teda málo tieňa. V domčekoch pri pláži bývajú samí Slováci a Česi. Kde tu Poliak. Je to skutočne romantické miesto, kde nie je až tak veľa ľudí. Šnorchlujeme ďaleko popri skalách. Vodný svet pri bralách je fascinujúci, plný krabov, nových červených rias a podvodných skalných útesov. Pod vodou sledujem ako chlapík v neoprene čosi harpúnuje. Netrafí nič, skôr machruje a ohrozuje ľudí. Staršia dcérka nevládze pri šnorchlovaní, preto sa mi zakvačí na chrbát a ťahám ju ku skalnatému brehu. Mladšia vybehne na zem, ale nevidí chodník, ktorým by sme si uľahčili cestu na deku. Cestujeme znova na vode. Obchádzame slniacu sa Češku na skale a sme na mieste. Pred nami sa rozložia Poliaci s bábätkom a vlastným pivom z Poľska. Výhľad na malebnú dedinku s kostolíkom mi zatienia štyri slnečníky. 

Drašnice bola dedinka na úpätí Biokova, no po zemetrasení v r.1962, sa obyvatelia presťahovali k pobrežiu.

    Zájdem si do dedinky Drašnice. Pošta zrušená, turistické centrum tiež zapadá prachom a ihličím. Urobím pár záberov malých úzkych uličiek a okolia. Ľahko sa môže stať, že skončím u niekoho vo dvore. Poobede sa dvihne vietor a prídu vlny. Okolo piatej odchádzame. V Kauflande nakúpime poživeň na ďalšie dni, hlavne mlsičky a vodu. Čo iné? Na večeru zakotvíme o5 o reštiku ďalej na makarskej promenáde v Lavander. Babám pristane na tanieri kurací burger s hranolkami. My so ženou ochutnáme rybacie všeličo v tanieri pre dvoch. Krevety, ustrice a kalamáre. Všetko chutné až na to, že vypražené v jednom prepálenom oleji. Tým napr. ustrice doslova utrápili. Inak taký priemer. Chutila mi ryba ako kuracie mäso a tiež opečený tuniak. Na krevety sme mali prinesené klieštiky, ale sedláci v meste ich olúpali rukami. Žena dala ďalšie pivo-Laško. Cez promenádu sme prešli do centra, kde sme boli ešte zmrzlinovať. Na promenáde je milión ľudí. Keď sa v Makarskej nenakazím koronavírusom, už nikde. Pravý účel však bol výber peňazí. Nejako sme sa na dovolenke rozšupli.

Otok Hvar

    Otepľuje sa. V noci púšťam striedavo klímu nastavenú na 26°C. Neskôr znížim na 24°C. I dnes navštívime ostrov, konkrétne Hvar. V dedinke Drvenik sa o pol jedenástej nalodíme na trajekt do Sućuraj. Chlapík si príde pol hoďku pred vyplávaním lode a začne predávať lístky. S5 si vraj musím kúpiť až na ostrove. Autá sa kopia v prístave. Vpredu sú s červenou dodávkou požiarnici. Nápis na boku auta hovorí, že Vatrogasci. Krásne slovo, nie ako naše-požiarnik. Už to evokuje, či náhodou požiar nezakladajú skôr ako hasia. Ďalšie pôvabné domáce slová, ktoré som pochytil: ľubenica (melón) alebo pušenje (fajčenie). A Chorváti nemajú isto problém s vybranými slovami. Nepoznajú Y. Za to majú ć, teda tvrdé č. Jadrolinija je flexibilná firma a lodičky kmitajú v polhodinových intervaloch. Drahej je zle aj z tejto krátkej, tridsaťpäť minútovej plavby. Predtým, než sa niekam pohneme z prístavu, v Sućuraj kúpim lístky na pevninu. Mal som si však kúpiť i pohľadnicu, večer už nezvýšil čas. Ideme do vyše 30km vzdialenej Jelsy a okolia. Od Bogomolje je cesta úzka jak čiara na riti. Žiadne zvodidlá, asfalt končí najmenej polmetrovým zrázom. Oproti sa rúti nejaká baba s telefónom v ruke a musím až zastaviť, aby do mňa nenarazila. S ďalším autom sa veru už ťuknem na späťákoch. Chvalabohu nič sa nestalo, iba čierna šmuha na kryte. Vykrúcam volant v samých zákrutách. Od dedinky Poljica je cesta aspoň na pár kilometrov široká. Stojím na odpočívadle, no výhľadu bránia kríky. Baby robia scény, keď vletí osa do auta. Nemáme pustenú klímu, vetráme cez otvorené okná. Veď ani nejdem nejako rýchlo, takže to stačí a prúd vzduchu nehučí. Pred Jelsou zabočím do prvej zátoky Zenčišće. Je tam i bufet, smädom a hladom neumrieme. Z parkoviska hľadáme nejaké vhodné miestečko. Pobrežie je skalnaté, resp. betónové. Jedni odchádzajú od skál. Kým však stihneme prísť ovešaní taškami a karimatkami, obsadia pľac dve baby. Vedľa čosi nájdeme. Do mora síce ťažší prístup, ale zátoka je kľudné miesto pod píniami. 

Azúrovo modré more, vôňa pínií a lodičky, ktoré sa postarali o zábavu.

    Nad plážou je opustený alebo nedostavaný hotelový komplex. Povyše by však mal byť nový-Čierna perla, ako informuje tabuľa. Na Hvare sú okrem množstva levandúľ aj vztýčené kopije cyprusov vždyzelených, či stredomorských. Na pevnine je ich poriedku. Pri ponáraní popri skalách som objavil, že sme blízko voľajakej výpuste. "Asi z toho starého hotela", utešujem sa. V strede zátoky je dno pieskové. Z brehu sledujem ženské ako pristávajú na požičanej lodičke. Zdochne im motor pred mólom, vyhodia teda kotvu. Cez pravobok prehodia železné schodíky. Tučná ide do vody a nakloní nebezpečne čln. Skoro tú malú loď utopila aj s posádkou. Nakoniec im čln vietor doženie k mólu. Chlap z druhého člna rýchlo priväzuje báričku lanom. Podarených výletníkov stretáme znova v Jelse. O5 nastane komická scéna. Korpulentná pani vyliezala cúvaním z člna. Asi má ťažké kosti, lebo znova takmer potopila lodičku. Nechápem prečo vystupovala posledná. V jedinom bufete kúpim vodu o 300% drahšiu ako v obchode. Neodolám divokému volaniu prírody a v lesíku za plážou ponechám vzorky DNA. Morská klíma mi prospieva. Autom prejdeme kúsok ďalej do ďalšieho zálivu Grebišće. Tvorí ho na konci piesková pláž a z jednej strany betónový chodník. Dno zátoky je rovnako celé biele, pieskové. 

Hoci mestečko pôsobí veľmi pitoreskne, v Jelse bola založená prvá diskotéka vtedajšej Juhoslávií (1964).

    Pešo zídeme dolu a cez vodu prebrodíme na druhú stranu, kde badáme nejaké to voľné miesto. Na strane, kde parkujeme je naplavená špina. Tampón, fľaše a pod. Usalašíme sa pod kempom vedľa bufetu. Za chrbtom máme zaujímavé útvary vymodelovane z piesku a vody. Šnorchlujem teraz sám, babám sa páči v teplej plytkej vode. Väčšina zátoky má plytké dno, vylovím pár malých kúskov. V bufete kúpim hranolky a polovičke malé pivo. Po poldruha hodine ideme konečne do Jelsy. Platím 5 kuna parkovné stráášne unudenej dievčine, ktorej je zjavne jedno, či odídem bez zaplatenia. Jelsa je malé ostrovné mestečko na severe ostrova, akých je neúrekom pri pobreží. Zaujímavé je, že Lonely Planet odporúča mestečko iba navštíviť, nie v ňom dovolenkovať. Pevninskí nadháňači výletov tiež sľubujú len krátku návštevu mestečka. Momentálne obyvatelia plánujú potiahnuť vodovod zo Stari Gradu. Prešli sme sa centrom a prístavom lížuc zmrzlinu, ja som odbehol po pohľadnice. Cestou so Sućuraj stihneme ešte trajekt do Drveniku. Nebudeme vyhrocovať situáciu s jedlom a zostávame na večeru v Drveniku. 

Drvenik, ako už názov napovedá, je odvodený od chorvátskeho mena pre drevo.

    Usmiaty čašník stojac pred lokálom nás pozve do reštaurácie Mol. Ja si dám vynikajúco prepečeného tuniaka. Omnoho lepší ako včera v Makarskej. V strede správne krvavý. K tomu výborné zeleninové rizoto na dalmatínsky spôsob s tekvicou. Niečo ako lečo s ryžou namiesto vajec. Žena čevapčiči. Baby obligátne Bolonské špagety. Nakoniec sme sa všetci štyria podelili o ovocný cheesecake. Zákusok bol priemer. Pivo Ožujsko žene nechutilo. Zabávali nás tancujúce babky za reštauráciou (podnik je zároveň i penzión) a otravovala biela mačka. Mala pod nami misku s vodou, ale skôr striehla na žrádlo, ktoré by mohlo spadnúť zo stola. Vzadu v altánku sa naťahovali mladí taekwondisti. Ukľudnújuco pôsobili v zapadajúcom slnku rybári na mori. Na dome sa obmieňajú hostia. Na našom mieste parkujú Rumuni. Krúžim vôkol privátu ako nočná mora, ale domáca dala na chodník zábrany. Hovorí, nech idem pred nových príchodzích. Aj tak nikam s autom nepôjdu. Čo bola v ďalšie dni pravda. Večer kričia rumunské deti cez balkón „Hello!“. Tak sme zistili, že bývajú vo vedľajšom apartmáne.

Hviezdica

    Ráno, len čo rozlepím oči, kráčam do pekárne po rohlíky. K nim si nakrájame syr a zeleninu. Akurát konzistencia syra je skôr vhodná na špagety. Dievča a chlapec od vedľa zvedavo nakúkajú cez balkón. Dnes sme si našli súkromnú pláž za dedinkou Živogošće. Parkujem pri kostole. Pešo cez 4* rezort TUI Adriatic beach zídeme dolu k pláži. Hotel pre dospelých, čiže legitímny predražený bordel pri Jadranskom pobreží. Pracháči s milenkami si sem zájdu vypustiť paru. Najbiednejšie auto bola päť-šesť ročná slovenská oktávka. Za nami už len nuda pláž. Prekročíme onú bránu FKK (Falus, Kozy a Kunda. V skutočnosti FreiKoerperKultur, proste nudisti). Drahá tvrdí, že sme na nudaskalách (pláž to rozhodne nie je), ale nevidím adamitov. Až ďalej na kamienkovej pláži. 

V Živogošće stojí za návštevu i františkánsky kláštor z r.1616.

    Pri potápaní som vylovil červenú hviezdicu (botanicky správne hviezdovku). Bola väčšia ako moja dlaň, asi najväčšia, čo som našiel. Staršia sa hneď rozbehla za mnou do vody, ani nečakala, kým doplávam k brehu. Zvláštne je, že v hviezdici by som sa krvi nedorezal. Doslovne. Cirkuluje v nej iba voda. Dožiť sa môžu až 35 rokov. Amputované ramená vedia dorásť, no trvá to jeden rok. Ani sme nevedeli, že hviezdica má oči. Také jednoduché, ale má. Na konci každého ramena. Najzaujímavejšie sa však kŕmia. Hviezdice sú mäsožravé a ramená majú neskutočne silné. Mušle neodolajú ťahu ramien a hviezdica odtrhne lastúry od seba. Potom vysunie žalúdok, zožerie ustricu a po natrávení zasunie orgán do útrob. Je to výhodné, lebo môže pojať korisť väčšiu ako má hubu. Dcérka jej zrátala tŕne v strede tela, ktoré nazvala "zuby". Mala ich 4. Samozrejme zuby nepotrebuje, keďže trávi potravu mimo tela. Po foto poputovala do mora, nech si ide loviť mušle (a veru zakrátko zmizla v hlbinách). Z dna som priniesol i pár relikviík. No nechávam krásy mora na pokoji, lebo ma bolí hlava z ponárania do väčšej hĺbky. S mladšou i tak idem ešte trochen šnorchlovať popri nudapláži a skalách. Vraciam sa bosý po kamienkoch, ktoré pichajú. Či som pri dievčatách rýchlejšie ako po vode je diskutabilné. Medzitým sa vedľa nás rozložil mladý Adonis a aj staršia sa vyzliekla, hoci doteraz sa hanbila. Urobím si prechádzku do susednej dedinky Mala Duba, kde kúpim vodu, broskyne a pohľadnice. Malá zaspatá dedinka. Domy priamo pri pláži, pred nimi tieň stromov, pod listnáčmi stôl a stoličky. Vedľa hneď more. Jedny potraviny, reštika a obchodík so zbytočnosťami. Na večeru zostávame v Živogošće. Prvý lokál vyzeral ako riadny pajzel. Špinavé a neupratané stoly, veľmi rýchlo sme dvihli kotvy. Na výber boli až dve reštiky, takže sme už zostali v tej druhej s divným názvom Snack Solar. Limonáda bola horšia ako vyzerala na letáčiku. Mal som mať bazovú príchuť, ale v pohári bola len citrónová voda. Babám lasagne chutili. So ženou sme mali rizoto s krevetami. Zvrchu taniera na mňa hľadela mŕtvymi čiernymi očkami jedna veľká kreveta a v ryži so smotanou malé príbuzné. Okolo zmesi rukola a kapusta. Celkom chutilo. Žena vraví, že rizoto bolo príliš slané. Ja už po toľkom kúpaní v mori slanú chuť ani necítim. Nechal som 338 kuna (necelých 50Eur) a 20 dýško. Večerná cesta do Makarskej je akási poloprázdna. Až v Podgore a Tučepi zhustne premávka na "sezónnu". Okrem cikád a občas ôs tu nie je lietajúci hmyz. Máme večer otvorený balkón a nič nevletí. I keď baby vravia, že mali komára. Doštípaní sme všetci. Stmieva sa a zbehnem s dievčatami na promenádu kúpiť nafukovačku za 90 kuna. Takú, aby som ju dokázal nafúkať pajšlami bez nutnosti pumpy.

Pobrežná hliadka Bayščač

        Vedľa v dome bývajú nejakí chlapi. Ja si myslím, že roboši. Drahá vraví, že si sem prišli 

zastrkať. Je im to vidieť na očiach vo farbe riflí. O pol ôsmej ráno už bola cez stenu počuť vrava. 

Horšie, že jeden z nich kašle a smrká. Na raňajky nám upiekli v pekárni pri hlavnej ceste

makový závin. Taký nesmelo postrašený makom. Staršia dojedá lasagne z Malej Duby. Tradične sa v

sobotu menia turnusy a kolóna narástla ako rameno hviezdice cez celú Makarsku. Podobný frmol som 

videl len v Njú Jorku pred dvadsiatimi rokmi. Najlepšie sú dve babenky stopujúce do Splitu. Veľa 

šťastia. Okolo jedenástej ideme do osady Blato, čo je tiež súčasť Živogošće. Pod kempom Boban 

nájdeme miesto pod zvetranou skalou v tieni na samom okraji pláže. Už nechorvátsky názov napovedá, 

že v ňom budú hlavne Česi. Nie som sklamaný. Iný jazyk ani vedľa nepočuť. Okrem Pepíkov, lezú po 

mne mravce. 

"Moravská" pláž v Blate.

    Z mora vylovím zopár pekných mušlí. Slaná voda je dnes však akási kalná. Zdanlivou 

výhodou sobotňajších pláží je už-už prázdnota, kým prídu ako morská pena bieli novoprišelci. 

"No, jó mamko. Tak to prostě chodí". Spoločnosť nám robí i zvedavý, či smädný vidlochvost a čierna 

veverička. A zvláštne čierne osy kutavky, ktoré majú vyhĺbené diery v sprašovej stene vedľa 

nás. Koľko žien by čo dalo za to, keby boli v páse štíhle ako táto osička. Po nakladení vajíčok sa smelo 

pustí do koristi väčšej než je ona sama. Lúčny koník, modlivka, pavúk, nie je problém. Pre blaho 

svojich detí urobí nemožné každá mama. Samci sú leniví, ako každý chlap. Nerobia hniezda a uspokoja 

sa s nektárom z kvetín. S deťmi som šiel za kemp do ospalej reštiky na druhej strane cesty. Kúpil som 

len hranolky. Ani kartou som nemohol zaplatiť. Iba nad 100 kuna. A to som si myslel, že iba u nás sú 

také hlúpe podniky. Na stene visela stará prašivá plutva z delfína. Podnik sa aj volal Delfín. Zhodou 

okolností jediní hostia v ňom boli Slováci na motorkách z Ilavy. Kemp v tieni pínií tvoria aj 

klimatizované bungalovy priamo nad plážou. Nie sú zrovna najlacnejšie. V hlavnej sezóne asi 

120Eur/noc bez stravy, parkovného a všelijakých ďalších poplatkov (napr. za upratovanie).  Večerali 

sme v Blate v reštike Fredy. Baby pizzu, ja so ženou grilované makrely. Čerstvé, chutili, grilovali ich 

priamo pred nami. Príloha zemiaky s mangoldom (obdoba špenátu). Pred reštauráciou predávajú 

výbornú zmrzlinu. Najprv kúpime dievkam Snickers a melónovú. Po testovacom zlíznutí sa otočíme s5 

a ja si dám kokosovú a žena rafaelo. Najlepšia, akú sme v Chorvátsku mali, ak nie vôbec. V našom 

meste šla kvalita ľadovej pochúťky dolu a už iba ceny idú hore. Nevravím, že je v Chorvátsku lacná. 

Väčšinou stojí okolo 1.3Eur. Ale porcia je ako u nás dvojitá a chuťovo je to nebíčko v papuľke. Na 

Jadrane ponúkajú tradičné chute, žiadny bizár ako cvikla, či kardamón. V pekárni blízko apartmánu 

som nakúpil na zajtra, nech sa nezdržujeme.  Po sprche som dostal alergickú reakciu: kašeľ a sopeľ. 

Prekvapilo ma to, pretože v morskej klíme by sa mi malo dobre dýchať. Neprišiel som na to, čo ju 

vyvolalo.

Bosniaci a kraby

    Vraj bol v kúpeľke komár. No doštípaný som, to je pravda. Vstávame skoršie, ale márna snaha.

Chýbalo nám asi 10-15min., aby sme sa vtesnali s Jariskou do trajektu o pol jedenástej smer Trpanje na 

ostrove Pelješac. Poučenie: nie je dobré ísť na loď cez víkend, keď nastane sťahovanie národov. 

Zrovna sme vystihli najhorší víkend, keď prišlo do Chorvátska takmer milión turistov! A 

to som si myslel, že problém bude skôr dostať sa z ostrova. Cez to všetko mali sme byť flexibilnejší, 

nechať auto odstavené v prístave a ísť pešo na loď. Jedni Česi to tak spravili, dokonca bez hanby auto 

nechali v rade na neskorší trajekt. Ostatné autá ho obchádzali. Zabil som čas chodením do 

pokladne. Navigátor na parkovisku vraj vravel, že ide trajekt na poludnie. Druhý krát som bol v kancli 

Jadrolinije, ale už i na papieri mala pani veľkými písmenami čierne na bielom- odchod 13.15h. Tak 

sme sledovali spolu s ďalšími Slovákmi od Liptova, ako sa naloďujú tí šťastnejší. Každopádne, v 

prípade výletu na Pelješac, trajektu zvoní umieračik a o dva roky poputuje do šrotu. Pár dní po našom 

neúspešnom nalodení osadili Číňania poslednú skladačku mosta z pevniny na ostrov. Dnes sme sa mali 

nalodiť v meste Ploče. 

Pozostatok komunistickej výstavby v Ploče.

    Mesto ani nežije turistickým ruchom, ale skôr pašeráctvom (v apríli polícia zhabala 

v prístave pol tony kokaínu). Chvíľu sme sa motali po Ploče, v ústí riečky Neretva zrátali ustrice a 

kraby, ale prakticky v priemyselnom meste skapal pes. Ani zmrzlina, tobôž pohľadnice, iba 

pár kaviarní a panoráma hnusných šedivých barákov nad nimi. Po hodine sme špinavé, infaustné mesto 

opustili. Čo s načatým dňom? Baby prahnú po kúpaní. Najbližšie mestečko je Gradac. Vtesnám sa 

medzi dve autá pri hlavnej ceste. 80 alebo 60 kuna nedáme, je obed, ideme sem len na pár hodín. Pešo 

zídeme na hlavnú pláž Vodice (patrí k najkrajším na Jadrane) a hľadáme miesto. Bosniak na 

Bosniakovi. Napokon nájdem pľac obďaleč na betóne pri opustenom dome. Predbehnem bosniačky 

(Gradac je vskutku mesto bosniakov), ale výhra to nie je. Bosniaci sú takí jadranskí cigáni. Vzhľadom 

aj správaním. Vedľa nás sa rozložili dve rodinky s deťmi. Vrcholom bolo, keď sa jedna žena na 

schodoch nad nami vysrala do šerbľa a plný vykydla do mora. Deckám nakázala hádzať 

kamene na hovná, aby ich rozbili. Vzápätí v  ňom opláchla lyžičku a pomiešala ňou kávu druhej 

babe. More bolo tiež plné stavebného odpadu pp. z rozpadnutej budovy. Proste sa nám miesto zhnusilo. 

Ľuďmi aj "genius loci".  Šiel som ďalej pozrieť niečo komornejšie. Medzi skalami som našiel malú 

plážičku. Nad odmorišťom hlavnej cesty (vyzerá, že bolo kedysi platené). Stále sme na slnku, navyše 

prišiel príliv a neskôr sme stáli vo vode. More, vlnky, slniečko. Tak to má byť. Prímorská horúčava nie 

je, asi vďaka zvýšenej vlhkosti, taká príšerná, ako suchozemská. Za zákrutou bola zátoka Zrnovica, kde 

znova kopa ľudí. I my máme veci rozhodené po skalách ako na cigánskom summite 

v Hoštákoch. Baby si aspoň dali dolu vrchný diel plaviek. Vstup bol do vody po kameňoch a 

po pár metroch prudký zráz do tmavej hlbočiny.  Príliv dovliekol kraby. Jeden mi vbehol 

do plaviek a šteklil na nohe. Baby si robili srandu, že mal zájsť vyššie k strednej nohe... Som ho včas  

vytriasol na skaly a bleskom zmizol v štrbine. No tento morský rak bol nejaký zvedavec, lebo drahú 

o chvíľu šteklil na päte. Dievky našli zmutovanú malú hviezdicu. Mala sedem ramien rôznej dĺžky. No 

hviezdovka ich môže mať až 40! Záhadný svet podmorský. 

Pláž Vodice 2 je posledná na južnom konci Makarskej riviéry.

 

    Na sklonku dňa nám  mamina precvičovala aerobik v mori. Aspoň nám šaškovaním ušiel čas 

(cvičením by som to namojdušu nenazval). Okoloidúci sa súcitne na nás usmievali.  Okolo pol šiestej 

sme vyfúkli nafukovačku a odišli. Na promenáde v Gradaci si baby dali zmrzlinu a ja so ženou 

citrónovú limonádu. Konečne chutila a nebol to len vyžmýkaný citrón. Tento víkend sa  Chorvátsko 

plní Nemcami a Rakúšanmi. "Tá má hubu, jak keby ju zabulla ve vysávači", trefne poznamenala žena, 

keď som sa jednej milostivej pšenici vyhýbal na kruháči. Pred večerou idem so staršou kúpiť vodu 

a čaj do Konzumu. Radi by sme aj zeleninu a ovocie, no obchod ponúka pestré obrázky rozpučených 

alebo nahnitých potravín, čo týždeň dal.  Na večeru sa posunieme na promenáde o ďalšiu reštiku, ktorá 

má meno Bistro Gajeta. Pripravili pre nás stôl s čistými obrusmi. Večera začína dobre.  Baby si dali 

pljeskavicu, čo je mäsová placka. Na jedálnom lístku je napísané hamburger, ale je bez žemle. 

Dva plátky mäsa, uprostred syr. Žena mala bez syra. Trocha sme sa dobehli.  Ja som si 

objednal čevapčiči s hranolkami. Dostal som asi 10 hovienok (nádejam sa, že nie vylovených v 

Gradaci) poliatych bielou omáčkou, k tomu hranolky a kopček ryže. Neviem načo mám

v miske paprikovú pomazánku. A ešte trocha kapusty a list šalátu.  Chutnú večeru sme zapili 

domácim bielym vínom Graševina. Baby si dali Virgin Mojito. Chutilo ako skutočný nápoj z limetiek a 

mäty. Z hlavy okrem vína neviem druhý deň dostať pieseň "Momo zašto plačes"

od chorvátskej skupiny Novi Fosili. Nechal so tam 512 kuna (vyše 70Eur)+ 30 dýško.

Brela

    Z pôvodných obyvateľov sme zostali v dome len my. Už i staršia sa nudí. Dnes som ich k moru

musel doslova hnať. Ležať na posteli a hrať sa s mobilom sme mohli aj doma. Ráno som v pekárni 

kúpil babám žemľu s dvoma párkami vnútri, mne a drahej tvarohový koláč z lístkového cesta. Ten mi 

chutil. K moru sme išli až po jedenástej. Do Makarskej bola kolóna až po Bašku vodu, odhadom tak 

7km. Prevažne Rakúšani a Nemci. Našťastie sme šli opačným smerom. Úzkou uličkou sme zakotvili 

v Brele-Boričak nad plážou s japonským názvom Jakiruša. Zišli sme dolu k moru. Zrovna na konci 

preplnenej pláže. Ďalej na západ boli len útesy. Šli sme na juh smerom k Brele. Miesto sme našli na 

skale trčiacej nad morom. Preto k vode sme z nej museli kúsok zísť k malému štrkovému vstupu. 

Výhodou bola sprcha hneď vedľa.

15 vĺn tsunami sa prelialo Jadranským morom za posledných 600 rokov.

   Poobede sa ako zvyčajne začali dvíhať vlny. Ešte sme stihli šnorchlovať popri bralách. Letovisko je 

v tomto super. Skalné útesy majú bizarné tvary pod vodou a prepadajú sa do hĺbky. Našiel som i peknú 

mušľu podobnú ako na Brači. Kvôli veľkým vlnám sme nevyťahovali ani nafukovačky. Niektorí 

slniaci sa dokonca od mora odišli. Mamina sleduje o5 oranžové konce hadičiek. Ja som sa prešiel po 

promenáde, pokiaľ som nekúpil pohľadnice. Pobrežie Brely je dlhé a v podstate splýva s Baškou 

vodou. Posledný krát sme sa okúpali, posledné foto v mori. 

Perla Makarskej rivéry.

Po štvrtej sme sa dvihli a fučali hore k autu. Cesta S.Radiča (nie známeho humoristu) je akurvát 

na jedno auto. Rakušák mi uvoľnil cestu, aby som hore vyšiel. I tak som neodbočil na 

jadranskú magistrálu otáčal som sa v akomsi dvore, čím som vzbudil pozornosť domácich. 

V Makarskej tankujem na zajtrajší návrat a čistím čelné sklo. Vyzerá, že spŕchlo, auto je posiate 

bielymi bodkami. V nákupnom centre Plodine kupujeme sladkosti a pivo pre celú rodinu. Pivo 

z každého: Sralovačko, Pan, (P)ožujsko a (Sp)laško. Pre nepivárov čokoládua pohár olív. Slamené 

tašky pre sesternice nemali visačky. "Sorry", povedala predavačka a odišli sme s dlhým nosom. A tak 

nervózne beháme po obchodoch a promenáde hľadajúc, čo vlastne kúpiť. Nakoniec sme našli kabelky s 

chorvátskymi obrázkami. Kvôli nim zameníme 20Eur za kuna. Predtým však ideme na zmrzlinový 

pohár do slastičárny Plaza, kde sme lízali prvú chorvátsku zmrzlinu. Dnes vyzerá pánko unavený a 

nepredvádza sa. Za posledné kuny kúpime večeru. Plnený wrap a kúsky pizze. Zvýši aj na salámovú 

bagetu. Ani výdavok nepýtame, necháme predavačke všetky kuny. Po večeri nás polovička pobalí. 

Zavičaj vodi ova cesta

    Vstanem krátko po pol siedmej. Ostatné raňajky s výhľadom na more a trénujúcich kajakárov.

Priznám sa, vôbec sa mi od mora nechce ísť.  Vedel by som stráviť pri pobreží celé leto. Aj 

s prácou z domu akože. O desať minút osem sa rozlúčime s pani Lalič a sadáme do Jarisy. Ešte raz 

sklopím späťáky, aby som sa vyhol parkujúcemu džípu. Dnes aj zamietaciemu autu. Dáme zbohom 

jadranskému pobrežiu a šplháme hore k vyše štvorkilometrovému tunelu sv. Ilja. V Zagvozde si na 

mýtnici vyzdvihneme diaľničnú vstupenku až do Záhrebu. Slnečnou krajinou ťahám 140km/h takmer 

tri hodiny až do vnútrozemia. Stojím na odmorišti Brinja pred najdlhším tunelom v zemi Malá Kapela.

V okolí Záhrebu nás privíta zamračená obloha, ale to je tu asi vždy. Pri pobreží bolo 32°C, vo 

vnútrozemí 27°C. Ale doma o5 vyše 30°C i večer.  Mýtnicu Lučko prejdem rýchlo za asi 10min. 

Zaradil som sa do pruhu označeného "Bank card". Ostatní idú kúsok ďalej, kde sú brány pre platbu

v hotovosti. Tam je podstatne dlhšia kolóna. V okolí hlavného mesta sa doprava zahusťuje. Pribúdajú 

kamióny. Neviem, či je lepšie ísť v týždni, keď diaľnice brázdia tiráky alebo cez víkend, keď turisti.

Nákladiaky sa však držia viac menej stále v pravom pruhu a v ľavom sa dá frčať. Za Lučkom sa držím  

vpravo, aby som správne odbočil na Budapešť. No na druhej odbočke poľavím v pozornosti a ledva 

stihnem myknúť volantom doprava. Takmer sa vezieme do Osijeku a ďalej do Srbska po A3. Diaľnica 

k maďarským hraniciam je skoro prázdna. Kde tu kamión. Zastavím na odmorišti Ljubeščica. 

Dotankujem doplna iba 12l, čo nám vydrží až domov. Cez prechod Goričan-Letenye prejdeme za 

10min. Ďalšiu cikpauzu máme pri Balatone na odpočívadle. Polovička má na pár kilometroch 

vystrieda. Požujem kúsok bagety a privriem oči. Pred Széksfehérvárom preberám volant. Obchvat 

tisícročného mesta je príšerný. Vojdeme do zlej odbočky a potom na akúsi nepochopiteľnú obchádzku.

Vlastne nie je až tak celkom nepochopiteľná, vyhneme sa kruháču. Inak maďarské diaľnice sú 

v hroznom stave. Absolvujeme posledný úsek v Maďarsku po ceste prvej triedy a poslednej kvality 

smerom na Komárom. Trasa je pomerne rušná. Kamióny a traktory. V slovenskom Komárne nás 

privítajú betónové zátarasy. Colník v maskáčoch dôležitý a sebaistý ako pešiak na šachovnici sa ma 

pýta, či som očkovaný. Ani nepozerá doklady. Vravím: „ Nie. Ideme do karantény.“ „Ste 

zaregistrovaní?“ „Áno“. S týmto nás pustil a jednou nohou (kolesom) sme už doma.

Za Komárnom sa o5 striedame. Domov potiahne manželka. Po 948km a 9,5h jazdy sme pred pol 

šiestou doma.

Priemerná rýchlosť-brzina, ako vravia Chorváti, 90km/h. Jarisa si zaslúži umyť od soli. Preto jej 

venujem osem minút mytia so šampónom. 

Slovákov bolo na riviére málo. Negatívna propaganda a strašenie kovidbyra urobilo svoju prácu. 

Nájazdom germánskych kmeňov v polovici júla dokonca samotní Chorváti rušia Slovákom rezervácie 

vo vidine bohatších turistov zo západu. Môžu si vypýtať aj o 30% viac za novú rezerváciu. Nájsť 

ubytovanie na slepo je prakticky nemožné. Informácie máme z prvej ruky. Niektorí berú aj pivnice.

Som rád, že my sme necukli, i keď som už mal ukazovák na zrušení rezervácie. Dovolenka nás vyšla 

do 2000Eur aj s testami. Vzhľadom na to, že sme bývali v najrušnejšom stredisku riviéry (počet 

obyvateľov Makarskej stúpol takmer o 100%), sme mali ešte lacnú dovolenku. 

Napokon cestovanie je jediná vec, ktorú si kúpiš a spraví ťa bohatším. 

Pláže v Brele tvoria severný koniec Makarskej riviéry.