Šíp

Názov expedície: Medvedia tlapa

Heslo: Ani krok spiatky, i keď máme veľké zadky.

    Po takmer pol roku o5 nazúvame karimory a vyťahujeme paličky. Tentoraz vyberám ľahkú turistiku do Šípskej Fatry na strážcu Oravy-vrch Šíp. Z domu odchádzame krátko pred deviatou. Nie je to časovo zdĺhavá trasa, preto baby neženiem. Na diaľnici je pomerne dosť úsekov, ktoré sa opravujú. Takže, čo valím po diaľnici, stratím na obmedzeniach. Za Trenčínom sa obloha komplete zatiahla. Autom si zachádzam cez Ľubochňu do Stankovian. Neskôr som si z kopca všimol, že pred pešou lávkou cez Váh je malé parkovisko. Ušetril by som si zachádzku, ale časovo by to asi bolo rovnako. Pred jedenástou vykročíme po žltej značke smerom hore.  Pri pohľade na zahalený vrchol Šípu trocha banujem, že sme radšej nešli na Grič, ale verím, že oblaky časom vystúpia  hore. Snáď nebude zima, máme iba mikiny. Stúpanie hore nás zatiaľ dostatočne zahreje. Jeden pár sa nás z auta pýta kade na Šíp. Ukazujem im dolu parkovisko. V sedle nás dobehnú. Chodník je blatistý, les vonia hríbmi a vidíme kuriatka, čírovky i malé prašivky. Les je posiaty fialovým poniklecom, ktorý opakovane kvitne i na jeseň. Mamina však zbadá na zemi odtlačenú stopu medveďa. Pekne aj s pazúrmi. Hneď nám nepovie nič, ale v duchu panikári a ženie nás hore. Po necelej hodine sme na zelenej lúke v Žaškovskom sedle.  Krásna lúka, v ktorej strede sú dve tmavé krasové prepadliny - Žaškovské závrty. 

 

 

Záhadné lieviky môžu ukrývať pod zemou jaskyňu.

Na okolí kopce Ostrej a Hrdošnej skaly. Dojem kazí len šedá záclona mrakov na obzore. Pri hríbiku sa nadopujeme sladkými bonbónmi a vykračujeme smerom hore. Obieha nás mladý pár zdola. Púšťajú si hudbu na mobile. Tiež sa asi boja stretnutia s macom. Od sedla už nie je také prudké stúpanie, začína až tesne pred masívom Šípu. To je výhoda výstupu po žltej zo Stankovian. Prudké stúpanie strieda relatívna rovinka. Z opačnej strany je v kuse prudké stúpanie, ako sa presvedčíme pri zostupe. Stehná bolia ešte v pondelok.  Na hrebeni začína fúkať južný vietor. Pomyslím si, že by mohol rozohnať mraky. Pustím navigáciu, aby sme našli jaskyňu V Šípe. Je to však len malá začadená diera v brale Hlúpy Janko. Vystúpime preto hore na skalu. Vietor skutočne rozháňa mraky a ukazuje sa teplé slniečko, ktoré vítame. Po krátkej prestávke pokračujeme už na 1170m vysoký Šíp. 

 

Masív Šípskej Fatry.

 

Jediný vybehnem na skalnú vyhliadku, no slnečná clona je iného názoru a vyberie sa po chodníku dolu. Cestou s5 ju potom hľadám. Mamina s mladšou idú popredu. Musím znovu ísť hore, aby som plastovú clonu našiel. Akosi sme však minuli odbočku k jaskyni. V skutočnosti som bol pod ňou na vyhliadke, kde sa mi skotúľala clona. I navigácia ukazovala toto miesto, ale netušil som, že stojím priamo pod ňou. Nezastavujúc sa ocitneme na malom trávnatom vrchole. Na to, aký je Šíp nízky kopec, otvárajú sa krásne výhľady na údolie Váhu. Mraky pomaly ustupujú a otvárajú sa ďalšie panoramatické výhľady na Veľkú Fatru a Chočské vrchy. Vrchol Veľkého Choča je ešte obalený v bielom mraku. Oproti sa nedá prehliadnuť kríž na Kope, ktorá je v takmer rovnakej výške.

 

Vrcholový kríž na Zadnom Šípe.

 

 

 Drevený hríbik je nahnutý na stranu. Asi vrtochy počasia. Nechce sa mi veriť, že by ho nejaký turista skopol. Mladšia s mojou pomocou nalepí nálepku Túlavých kapybár priamo na smerovník. Nebude mať dlhú životnosť, ale to ani na dreve. Rozmýšľame, či sa najeme tu alebo až na Zadnom Šípe. Pokračujeme ďalej. Kríž sa zdá na dosah, podľa značky je to len polhodinka na druhý vrchol. Cestou je jediná vyhliadka na Oravskú stranu. Pod nami je Párnica, pekne je vidieť povrchový lom a rybníky nad nimi kopec Lysica. Takto vlastne máme kruhový výhľad. V úzkej štrbine "meranie zadkov" (kto neprestrčí riť, vráti sa), ktorá je asi v polovici na druhý vrchol, sme obstáli a pokračovali k Zadnému Šípu. Odtiaľ je ešte lepší výhľad na Fatru. 

 

 

Skaly ukrývajú voľne prístupnú jaskyňu.

Rozložíme sa najprv pod vysokým dreveným krížom (vraj je na vrchole od čias Cyrila a Metoda), ale potom, čo odíde rodinka s troma dievčatami, posadíme sa na lepšie miesto pod vrcholom. Mamina natrie polodomácu pali paštétu, ktorá babám chutí. Každý zjeme dva rožky. Pokocháme sa pohľadmi na kopce. Odkryl sa už i Veľký Choč. Pod nami je vidieť sútok Oravy a Váhu a Kraľovanský meander. V diaľke Martin a Vrútky. Nízke Tatry sú už v opare. Roháče ani nevidieť. Nič to, na to, ako zle vyzeral začiatok túry, počasie napokon celkom vyšlo. Po posilnení schádzame krpálom prudko dolu. Na jednom úseku je chodník spevnený, ale väčšinou sa šmýkame. So staršou dcérkou hrám detektor lži. Zakaždým, keď niečo poviem pípa a opravujem svoje odpovede až z toho vznikne presný opak, čo si myslím. Pred osadou Podšíp je mala odbočka k Baraskulinej jaskyni. Chodník je značený na stromoch symbolom jaskyne. Je to len taká miestnosť s tmavými kútmi. Vraj v diere bývala tuláčka z Rumunska, ktorú v neďalekom Podšípe nechceli. Mali dosť miestnych bedárov v osade, tak si našla miesto v skale, kde divožienka žila do smrti. Nakukol som cez zavalené okno, pod ktorým je strmý zráz a vrátili sme sa na chodník. 

 

 

Meranie zadkov.

 

 

Po pár minútach vidíme pitoreskné drevené domčeky a sme v Podšípe. Nejaká partia si varí guláš. Vybehnem na lúku odkiaľ je malebný pohľad na drevenice pod skalami Šípu. Na opačnej strane je vidieť Rozsutec a Stoh. Urobím pár romantických snímkov a po zeleno značenom chodníku sa vraciame do Stankovian. O5 je kde tu prudký, ale už nie tak dramaticky. Obchádzame veľa riav a prameňov. Ocitneme sa na križovatke. Na pomoc vyťahujem znova navigáciu. Spustíme sa rovno dolu popri rúbanisku. Pod nami počujeme pískať parný vlak. Mladšiu hukot naštartuje a zrýchľuje. Dnes je historická jazda zo Spišskej Novej Vsi do Vrútok. Mihol sa nám pomedzi stromami, nestihli sme zísť až k trati. Naveľa vidíme sprievodný vlak-Bobinu s veľkou červenou hviezdou, ktorý ide za parným. To sme už v Rybke a do Stankovian je len štvrťhodinka popri koľajach. 

 

Drevenice v Podšípe sú stále v zachovalom stave.

 

 

Absolvujeme posledný úsek s výhľadom na masív Šípu a sme pri cintoríne, kde nás čaká Jarisa. Riadne sme vysmädli a preto zastavujem pri Váhu oproti obecnému domu. Kúsok pri železničnej stanici je krčma. Dodávateľom je Martiner, takže veľký výber nie je. I tá kola je z Martineru. Sadneme si na terasu. Pitie koly divnej chuti spríjemňujú húliaci štamgasti. Ani sa preto dlho nezdržujeme a jedna kola zostane nedopitá. Finálne sadáme do auta a smerujeme na západ. Zastavíme sa na večeru v žilinskom MacDonalde. Funguje iba okienkový predaj, takže hambáče si vychutnáme až na odpočívadle Predmier pri romantickom západe slnka.