Cyklohaluzice III (2023)

     V jedno septembrové popoludnie, po robote, som si odbehol na blízke hradisko Kostolec-Ducové. Ku hradisku sú v Ducovom dva krátke "strmáky" hore na vápencový ostroh. Za smerovou tabuľou je štrková cesta erodovaná vodou. Zosadol som preto z bicykla. V krásnom zapadajúcom slnku som si vychutnal mystiku tohto starodávneho miesta.

Severné opevnenie hradiska.

    Veľkomoravské hradisko bolo predchodcom stredovekých hradov. Žilo v ňom len okolo 60-70 ozbrojených duší, ktoré dohliadali nad pašerákmi od Váhu. Opustili ho až po postavení tematínského hradu.

 

Základy rotundy, ktorá je súputníčka Dražovského kostolíka, či Mikulčíc na Morave.

Farby babieho leta pri pohľade z hradiska.

    V ďalšiu jesennú sobotu som sa vybral preskúmať Drahovské jazerá. Už sme pri nich raz boli na bicykloch celá rodina, ale sme akosi kufrovali viac po poliach ako pri brehu jazier. Tak, že nájdem nejakú peknú okružnú jazdu. No blúdenie som si zopakoval o5.

Nie sú veľmi na kúpanie. I keď sa to nezdá, voda je plná rias a bahna.

 

    Najprv som skončil kdesi pri Váhu a vracal sa s5. Mrkol som do mapy a hľadal cestu popri štrkovisku. Mapa je jedna vec, ale realita kruto odlišná. Bicykel som musel prenášať cez popadané kmene stromov. Skončil som v nejakej vyschnutej zátoke odkiaľ neviedla cesta von. Po rekognoskácii terénu som odhadol, kade bude asi najlepšie sa predrať von. Cez kríky som si potom kliesnil cestu aj s Trekom. O5 aj cez spadnuté kmene stromov, pokým som sa neocitol na čistinke medzi rybármi. 

Niekde v týchto miestach chodník končí.

    Posledný dlhší (70km) výlet v roku 23 na bicykli, už v chladnom vetre som šiel pred Dušičkami len tak na slepo. Najprv po cyklochodníku po križovatku Melčice-Lieskové. Jesenné slniečko som tiahol za sebou a mraky ustupovali. Zahol som doľava na Melčice. Keďže dva obecné kaštiele sa fotiť veľmi nedajú (jeden patrí rehoľným sestrám a druhý škole) som sa rozhodol potiahnuť do Adamovských Kochanoviec. 

Zvláštnosťou neskorobarokového kaštieľa je jeho stred pretŕčajúci nad ostatnou časťou budovy.

    Netušiac, že tamojší kaštieľ je vlastne blázninec. Budova slúži rôznym šľachteným spôsobom už vyše sto rokov.  Prešiel som sa po krásnom parku hýriacom pestrou paletou jesenných farieb. Na druhom konci je brána zavretá, preto sa vraciam s5. Až teraz si všimnem tabule "dom pre mentálne postihnutú mládež". Jedna dievčina pri vchode ma pozdraví: "Ahoj!" Odzdravím ju rovnako.

V anglickom parku miestni (nie chovanci ústavu) pravidelne cvičia jogu.

    Idem s5 na Melčice, ale pokračujem rovno na Ivanovce. Vyzerá, že od obce sa nedostanem k Ivanovskej skale, preto šliapem do kopca ďalej do Štvrtku. Žlto označená cyklotrasa ma vedie do kopca smerom na Haluzice. Cesta je spočiatku poľná, pred obcou asfaltová. Bicykel tlačím do kopca.

Pohľad na Bošácku dolinu a kopanice.

    Cesta k rozhľadni je aj priamo hore, ale s bicyklom by som to nevyšiel. Ani obuv na prudký kopec nemám. Obchádzam ju teda zo severozápadnej strany po zeleno označenom chodníku. Fučiac vytlačím kolimahu na 340m vysoký kopec Hájnica. Zopár kvázi turistov (autom sa vyvezú do Haluzíc a prejdú sa 500m k rozhľadni) sa vyhrieva na slniečku.

Z rozhľadne Hájnica je panoramatický výhľad na Veľkú Javorinu, či Považský Inovec.

    Dolu k ruinám kostolíka by som rád šiel priamym chodníkom, Po pár metroch zisťujem, že je taký prudký, že s bicyklom nezídem strmým klesaním dolu. Vraciam sa teda po trávnatom kopci. Pri cintoríne sa pýtam babky na cestu a odkazuje ma vrátiť sa s5 do obce. Pôvodne som si myslel, že aspoň po úbočí to pôjde. Vraciam sa teda k rampe a za ňou prejdem tých pár metrov. Prichádzajú dvaja na koni. Baba hovorí: "Ty si ešte neprišiel o zuby. Čo sa tak valíš!" Myslel som si, že to hovorí mne, lebo som z Hájnice sa naozaj valil sediac na Treku. "To hovoríte mne?", obrátil som sa ku nej. "S vami sa nebavím", odvrkla. Takže sa asi rozprávala so svojím štvornohým nosičom. 

Románsky kostolík odoláva počasiu a turistom od r.1240.

    Do západu slnka zostávala asi hodina, preto sa dlho nekochám pútnym miestom a cez Trenčianske Bohuslavice sa napojím na cyklotrasu. Domov dôjdem už za tmy. Na druhý deň sa posunul čas, slnko zapadlo o piatej, zazvonil zvonec, zatvorili Sĺňavský okruh a nastal koniec cyklovýletom. Jazdím už iba kondične.

 

Rok 2023

 

Počas svojho nepatrne krátkeho pobytu na tejto miniatúrnej planéte sa pechoríme, krútime sem a tam, a potom o nás viac nepočuť. Ešteže máme internet a tieto zápisky v ňom zostanú:

1.1   – je +10°C a krásne, takmer jarné počasie. Na obed prišli koledníci-svokrovci a posplietali čosi ako: „Vinšujeme Vám nový rok, aby vám odpadol z pece bok a z povaly deska, aby vás po hlave treskla“. A poobede točím prvých 25km z vyše 4700km tohto roka,

Na Treku v každom počasí.

5.1.- kupujeme nové turistické topánky Salewy až v Považskej Bystrici,

9.1. – prestala mi platiť čipová karta železníc. Vraj skapala. Okrem nefunkčnej karty, ma prekvapili železnice aj tým, že dnes bol jediný deň v roku 23, kedy ranný vlak šiel načas,

13.1. – stále môžeme robiť z domu. Ja zarezávam v kancli, ale väčšina ľudí sa tvári, že robí z domu,

14.1. – prvá turistika tohto roka na vrch Žibrid a zbyňovský budzogáň,

16.1. – s deťmi rozbiehame projekt „rovné hrable“ a sedím dnes u čeľustného ortopéda. Stará Mudr. je možno odborníčka na zubné kosti, ale organizačne ambulanciu nezvláda. Ešteže má šikovnú sestričku,

18.1. – už teraz sa objednávam na preventívnu prehliadku v polovici júna. Ústnu hygienu mám až v auguste,

21.1. – prvý sneh (5cm) v našich končinách,

23.1. – keby som mal Arabelin čarovný prsteň, prial by som si iba jedno: Nech sa nakradnuté vráti. By ste sa čudovali ako Ledecká v cieli koľko domov by sa presťahovalo,

26.1. – minister dopravy prišiel s teóriou, prečo vlaky meškajú: môžu za to výhybky. Riešenie je teda jednoduché. Nechať ich v jednej polohe. Síce by sa vlaky pozrážali, ale šli by presne,

31.1. – staršia má odnímateľný strojček na zuby. 110Eur preplatila poisťovňa. Mladšiu ju nasleduje o dva mesiace neskôr,

1.2. – najväčšie zdražovanie za posledné roky. Holička šla hore o 25%, pečivo o ďalších 25%, káva o 30%, rovnako lieky, benzín varíruje od 1,50 po 1,60 po celý rok atď. Jedine železnice si držia cenu. No a švagrinú zaujíma koľko stojí lego kocka,

11.2. – staršia dcérka oslávi 15. narodeniny na lyžiarskom. Spolu sme si vybavili nové občanky. Tak už je zodpovedná,

14.2. – Valentína oslavujeme skutočne vo veľkom a sladkom štýle. Tortičky boli v skutočnosti 20cm torty. 4 krabice aj s kyticou ruží som niesol cez celé mesto. Jednu tortu sme darovali a 3 zvyšnými sme sa dlábali týždeň,

16.2. – v kantíne opravovali pás na tácky. Trvalo im to dva týždne. Po týždni sa pás o5 prestal točiť a tety spratávali tácky z vozíkov,

23.2. – žena bola svedkom kurióznej nehody na diaľnici. Osobné auto sa „schvalo“ do kontajnera neseného na kamióne. Nikomu sa nič nestalo. Strážni anjeli sa napracovali,

25.2. – boli sme pozrieť krstnú babku v domove seniorov. Ako vraví: Vegetujem si tu."Do týždňa sa presťahovala do iného hospicu bližšie k rodine,

28.2. – spievajú drozdy a po peróne sa prechádza somrák ovešaný plyšákmi. V kancli sú kolegovia pozitívne naladení... s Covid-19. Jar sa blíži,

Po stopách bobra na štrkoviskách. Uvidieť sa mi ho podarilo až na sklonku roka v derivačnom kanáli.

 

4.3. – fandíme našim hádzanárkam v súboji  proti Slovinkám. Baby v priateľskom zápase vyhrali, no v apríli v Chorvátsku sa nekvalifikovali na MS.  Verní však zostávame po celý rok aj našim domácim Čajkám, na rozdiel od iných, už bývalých, fanúšikov,

6.3. – odosielam prihlášky na strednú školu staršej dcérke,

12.3. – jediný krát sa tento rok s deťmi močím v aquaparku. Drahá fandí Čajkám na Federálnom pohári v Hradci Králové,

14.3. – otázka na dejepise ZŠ: „Čo je gestapo? Odpoveď: „Nemeckí cigáni“. Ďalšia otázka: Kde okrem Európy sa odohrávala 2.svetová vojna?“ Odpoveď: „Taliansko, Veľká Británia.“ Hodnotenie žiaka ponechám otvorené,

20.3. – mladšia dostala nový horský bicykel. Po týždni mením vadnú reťaz v predajni. Starý bicykel predám za 110Eur o pár dní neskôr nejakému nitrancovi,

26.3. – haluzím na dedičstve na Vinohradoch. Pálim staré haluze. Na urbári strávim kosením a strihaním viac dní, ale záhrada ma proste nemá rada. Buď niečo pokazím ja (strunovú kosačku) alebo ma zakaždým inzultuje nejaký bodavý hmyz,

 

28.3. – ráno mi zrušili vlak. Ráno o piatej vyšetrovanie samovraždy v Brestovanoch spôsobilo kolaps dôležitej trate. Naša ZSSK (Zúfalá Spoločnosť Slovenska) nie je schopná pružne reagovať (napr. náhradná doprava, obchádzka) a až o tri hodiny sa ako tak rozhýbala. Beriem preto do rúk vlastné kolečko a veziem dvoch pasažierov pozbieraných na  peróne. Hodiť sa pod vlak je hodne egoistické gesto,

3.4. – na oddelení máme nového päťdesiatročného kolegu (je z nás najstarší). V skúšobnej dobe bol odídený do preč. O mesiac odišiel dobrovoľne ďalší kolega, ktorý sa u nás dlho neohrial,

7.4. – baby na veľkonočných turnajoch. Tento rok staršia doniesla z basketu bronz,

13.4.  – šťastie sa podobá hodinkám. Čím je jednoduchšie, tým menej sa kazí,

20.4. – prileteli lastovičky. Na strome sa znova objavil kuvik a vedľa v byte aziatky,

22.4. – Čajky obhájili titul majstra Slovenska. Fan klub každej podaroval bielu ružu. Oslavy už nemali taký drajv ako dosiahnutie prvého titulu. Nenastalo ani spoločné foto a aj tú trochu šampusu mi rozliala hráčka,

26.4. – po dlhom handrkovaní odborov zo zamestnávateľom sa obe strany konečne dohodli na zvýšení platov max. o 7,15%. Inflácia je však dvojnásobná. Každá práca je na hovno, preto nám za ňu platia,

27.4. – vo verejnej doprave na seba narazili dva protipóly. S kolegom sme sedeli vedľa vyhraneného extro. Týpeček široký ako štrnásťročná Japonka so začínajúcou plešinkou. Najprv telefonoval, ale potom nám skočil do reči o meškaní vlakov. Potom, že už bude ticho. Vydržal to po Brunovce. „Viete, čo je to dedukcia?“ Skôr než som otvoril chlebárňu, si odpovedal sám. Ďalšiu otázku kvízu strelil za Hornou Stredou: „Viete, ktorá herečka sa dožila 95 rokov?“ To som potupne nevedel. „Mária Kráľovičová“ Konečne som doma vypadol z vlaku a umučený kolega si presadol,

2.5.  – o5 sa železnice postarali o rozruch, tentoraz globálny. Týpek sa pokúsil na stanici skočiť pod vlak, ale pohotový mladík skočil za ním a vytiahol ho. Vlak zranil oboch. O tri týždne vlaky zasa meškali. Dôvod? V inom vlaku nahlásená bomba,

4.5. – o rozruch lokálneho charakteru sa dnes postarala naša dcérka na prijímačkách na gympel. Prijímačky síce spravila, ale na prijatie v prvom kole body nestačili. Bola až kdesi 17. pod čiarou. Na odvolanie sa potom dostala,

9.5. – dcérka na ďalších prijímačkách na zdravotnú školu. Dala to ľavou zadnou, ale rodičia majú vyššie ambície a plány so svojou ratolesťou,

18.5. – za firemný tím „Pokrútené ráfiky“ točím prvé kilometre. Polovica tímu sa snažila ako cigán na poli dentálnej hygieny, ale nezdalo sa mi hlavne počítanie kilometrov v tabuľke. Tak sme sa aj umiestnili s 537km (takmer toľko som spravil len ja) na 8. mieste. No robím niečo pre svoje zdravie a kariérny postup. Možno,

19.5. – firemný deň „Všetci spolu“. Dojuchal som na bicykli, dal si cigánsku, koláčiky (bolo ich ako tropických dní v Nórsku) a odfrčal preč. Bubeníci z Compana Batucada sa veľmi nepredviedli. Jednak ich bolo ako prstov na ruke a druhak nechali skôr bubnovať hluché obecenstvo,

25.5. – cestovaním vo vlaku som zažil už všeličo. Dnes ma nadrbaný, bezzubý chalan treskol dlaňou po hlave. Zrovna som stál vo vlaku, s ktorým bežne nechodievam,

27.5. – u švagra na chate rúbeme drevo. To je ešte len príprava na prerábku, ktorá prebieha celý rok,

30.5. – totálne zatmenie v kancli. Vypadla elektrina,

5.6. – najčastejšia veta, ktorú počujem tento rok: „Za vzniknuté meškanie sa ospravedlňujeme“. Ak ju nepočujem minimálne 2x denne....

9.6. – drahej som objednal na chladné jarné večery overal v strihu vlka. Po 2 mesiacoch konečne z Číny prišiel. Dnes, keď je 20°C. Vytiahla ho až v októbri,

12.6. – na pedále bicykla som si zadovážil upínacie zarážky (tzv.kufre). Nie sú Shimano a po dvoch pádoch z bicykla som ich „uložil“. V starých som nastavil pružinu. V novembri som sa zasa odrbal na plášťoch,

14.6. – škatule sa hýbu a sedím v staronovej kancelárii. V októbri prišla organizačná zmena, takže je možné, že si dlho na jednom mieste neposedím,

17.6. – protiinflačný, predvolebný zásah vlády spôsobuje nevídané, trvalé akcie. 1L mlieka sa dá kúpiť za 52c, maslo za 1,39Eur, lacnejšie sú aj oriešky (na jeseň zmizli, aby sa pred Vianocami zjavili ako novinka za vyššiu cenu). Ale napr. pečivo si svoju cenu drží,

20.6. – za trocha stresujúcich okolností nám doručili novú sedačku. Objednali sme si ju v apríli na výstave nábytku v Nitre a dnes nastal neplánovane jej príchod. Firma  nedala vopred vedieť, len žena obdržala telefonát, že sa vezie. Našťastie sa mi podarilo zohnať za 25Eur odvoz starej do zberného dvora. Čakáme ešte na kresielko-ušiaka a kuchynský nábytok (prídu o mesiac),

25.6. – dievky upiekli nosič šťastia - vatikánsky koláč. Nikto nevie odkiaľ sa vzal a piecť sa môže iba raz za život. Pamätáte hru „Pošli korunu“? Podobný štýl pyramídovej hry,

27.6. – riaditeľ závodu prišiel so skvelým nápadom ako sprísniť dochádzku. Čítačky odpípnu čas iba v budove, kde pracujem. Ostatné sú zablokované. Takže nie len železnice sa meškaním vlakov postarajú o moju kondičku, ale aj firma,

3.7. - lekársky výskum urobil také pokroky, že napokon niet zdravého človeka,

15.7. – leto nám pomaly vrcholí. 33°C,

19.7. – bezdomovcovi som kúpil pivo. Nie žeby som mal záchvat altruizmu, ale blokoval pokladňu, pretože vratný lístok venoval charite a domáhal sa hrdzavého moku,

21.7. – v rámci kampane Do práce na bicykli som bol „náhodne“ vyžrebovaný a získal poukážku na 30Eur. Vo výzve som bol nedobrovoľne prihlásený. V tíme sa o5 polovica flákala s čistou 0,

26.7. – prerušený optický kábel znemožnil internet. Dievky sme naučili hrať žolíka. Kľudne nemusí ísť aj do konca roka,

31.7. – mením peňažnú inštitúciu. VÚB si berie poplatky sa každé prdnutie a nemienim platiť niekomu komu zverujem svoje peniaze. Prechod trval mesiac,

1.8. – okrúhle výročie. vo firme som 20 rokov,

10.8. – dávam sa veeeľmi pomaly na otužovanie. Púšťam si vlažnú vodu,

18.8. – ďalší ročník prevýchovného tábora. Zúčastnilo sa ho rekordný počet detí – 5. Opekačka pri Váhu, hry, ihriská, ZOO. Krstniatko sme na ihrisku ukonali a zaspávala mi na sedačke bicykla,

22.8. – programy v OneIPTV viac nefungujú ako fungujú. Márne sú moje reklamácie. Preto objednávam novú streamovaciu službu, ktorá nie je až tak úžernícka ako HBO alebo Netflix,

5.9. – v práčke prestalo fungovať čerpadlo. O desiatej večer vypúšťam vodu a pátram po príčine. V lopatkách čerpadla bol zaseknutý ozdobný kolík z mojej mikiny, 

22.9. – v našej práci nastáva veľká zmena. Šuškandy chodili už od leta, no oficiálne mejl prišiel dnes. Budem patriť pod chorvátsky tím a zmení sa čiastočne aj typ práce, resp. dizajnu. Povedal by som, že skrine pomaly končia a budeme robiť niečo iné,

26.9. – virtuálne stretnutie zamestnancov. Generál oficiálne oznámil, že práca z domu skončí vo februári budúceho roka. Bude iba 5 dní v prípade choroby a s čestným prehlásením. Ozvali sa komentáre typu: „To, že budem chodiť do roboty neprispeje k zníženiu uhlíkovej stopy“, či „Máme iné benefity?“. Ale aj „Znížte prechodné obdobie do Novembra“. Ja som si už v kancli zasa zvykol a podporujem návrat, pretože chodím zaskakovať za kolegov, na čo nemám stále čas. Som samozrejme v nemilosti ostatných. Po správe okamžite ľudia prestali chodiť do kanclu a sú doma koľko sa ešte dá,

29.9. – máme na návšteve indických kolegov. Zabávam ich s kolegom vo výrobe a v prototypovej dielni,

Predčasné parlamentné voľba vrátili Ficíliu o 4 roky s5.

4.10. – nie je mesiac, kedy náš štátny dopravca po koľajniciach neprekvapí. Dnes vlak meškal takmer hodinu. Dôvod? Chýbal ten najdôležitejší člen tímu – rušňovodič. Jeho prípoj meškal a nestihol prísť načas do práce,

11.10. – firma ruší Vianoce. Strašne chce byť multi-kulti a nakoľko nie každá kultúra slávi Božie narodenie, nebudeme ani my. K narodeninám som dostal darček v podobe paličky na bubon a bubna na basketbalovom zápase. Slabo som bubnoval, bo domáce prehrali so Španielkami,

15.10.- prvé a posledné hubárčenie. V košíku nesiem až jednu bedľu z Javorníkov,

20.10. – využívame kampaň Digitálny žiak a kupujem za 600Eur notebook pre dcérku. Musí byť na ňom jej meno a musí mať vytvorené majkrošrot konto. To zruším. Po dvoch týždňoch dramaticky klesla výdrž batérie na niečo vyše hodinu. Ako závislákovi na akčných hrách sa mi nechce pred vianočnými sviatkami HP šunku reklamovať, bo mám rozohranú akciu a do Vianoc ho neuvidím,

23.10. – jediné prechladnutie v roku trvajúce tri dni. Neviem, či mi pomáha akože otužovanie v podobe vlažnej vody, bicykel alebo vitamín D. Asi z každého rožku trošku,

27.10. – a o5 zmena na dvoch koľajach. Poobedňajší rýchlik prestáva čakať košický. Menej nadčasov, rýchlejší beh na stanicu,

 3.11. – náš domáci miláčik Tofi alias Susu, je falošne kotná. Tečú jej bradavky, má zápal a bolesti (hoci nepiští). Chodíme na injekcie a antibiotiká dostáva aj orálne. V prsných žľazách má i nezhubný nádor. Za cenu liečby by sme si obstarali aj 10 ďalších morčiat,

6.11. – sú dni, kedy si neviem vybrať obed. Stane sa taká kombinácia cvikle, zemiakov, slaniny...alebo nezvládnem skrotiť objednávkový systém. No dnes som si vybral šalát, ale popletená kuchárka mi naložila na tanier grilovaný syr,

10.11. – na dome máme nové schránky. Lenže nesedeli čísla schránok s číslami bytov. Domovník, jednoduchý to človek, zozbieral kľúče a schránky sa prečíslovali. Pri opätovnom rozdávaní kľúče, naše akosi neboli. Jeden nám dala suseda bývajúca nad nami a druhý sa našiel po pár dňoch u inej susedy,

14.11. – bicykle v servise. No len som prehliadol ponúkanú náhradu nových plášťov a máme širšie. Objednávam preto plášte, ktoré sme mali predtým až kdesi z Čiech. Aj to si musím pre ne ísť do Trnavy, lebo novinový stánok ich nechce prevziať pre veľký rozmer. Predražili sa riadne. Navyše ipt mi vŕzga kľuka alebo nejaký bazmek,

22.11. – do módy prišlo tejpovanie. Obe deti sa olepujú páskou, hoci ju ani nevedia aplikovať a nepotrebujú ju,

27.11. - dnes ma Zúfala Spoločnosť Slovenska inzultovala. Pri nastupovaní som si udrel holennú kosť o schod. Holt, už mi není dvacet let, už mi není ani 35,

30.11. – každoročné školenie „neber úplatky“ (ani drogy). Kiežby by mi ich niekto ponúkal. Kolega dokonca musel všimné vrátiť predajcovi. Vzorku,

2.12. - mením plášte na oboch bicykloch. Nepoužité dávam na inzerát, ale najskôr skončia na svokrovom bicykli. Napadol prvý sneh,

6.12. - sneženie nám urobilo pravú Mikulášsku náladu. Na stole v kancli ma čakalo jedno kokosové ferero. Drahá si zasadila kávové semiačka,

 

11.12. - železnica a ja tiež si sľubujem od nového grafikonu presnejšie odchody vlakov. Cestovný poriadok v našej krajine však slúži len ako inšpirácia, nie záväzok. Ranný vlak chodí ešte horšie ako predtým (hoci nečaká na žiadny spoj). Poobede je snaha chodiť na čas. Aspoň mám väčšiu vatu,

12.12. - na vystúpení súkromnej tanečnej školy. Tlieskame tej najstaršej a najťažšej účinkujúcej. Žena mala kultúrne vyžitie obohatené grgajúcim prasaťom vedľa, ja neposedným faganom,

17.12. - vianočné trhy vo Viedni. Viac sme sa nacestovali ako meditovali nad punčom a klobáskou. Punč pri radnici chutil vo vianočnom mestečku ako malinovka. To varené víno, ktoré mala staršia dcéra malo už grády. Ani mi ho nechceli pre ňu predať. Na pamiatku sme si odniesli hrnček. No chýbal mi tam akýsi duch Vianoc. Nebola ani živá hudba. Ľudia sa len akosi motali. Efektné boli žižy a klzisko, ktoré nebolo oválne, ale rôzne prepletené,

Strom zamilovaných a mega vianočné gule na námestí Márie Terézie.

 

18.12. - vianočné trhy v jedálni firmy. Vyzdvihol som si objednané klobásky, kopol do seba nealko punč a mohol ísť. Tento rok som sa dobrého vínka z Moravy nedočkal,

19.12. - svokor mal so susedom vianočnú podplotovicu. Video, ako premáha silu páleného pomocou kotla koluje rodinou,

22.12. - pred obedom ideme kupovať vianočný stromček. Tento rok bol výber skromný, ale hneď sme krásavca objavili. Zarazili ma kolóny áut v centre, na parkoviskách obchodov. Ešte som toľko ľudí nezažil. A to je všetko vďaka inflácii drahšie. Na domácom parkovisku čakám, kým sa uvoľní miesto,

25.12. - sú síce Vianoce, no vody je ako na Veľkú noc. Vytopilo nám pivnice. Relatívne nové potrubie, 4-5 ročné, nevydržalo a ráno praskol spoj. Ešteže suseda prišla z nočnej. Ktovie ako dlho by tam voda striekala, keď ľudia nejdú ráno do roboty,

31.12. - tradičný výstup na Marhát. Tentoraz bola hmla. Sopel prekročil hranicu 150tis.odkrutenych kilometrov,

Cyklododatok: na bicykli som spravil tento rok  viac ako 4700km  (najviac na Treku 2, 200km na gréckom Orient a 47km na horskom Dema).  Kamarát mi to spočítal na 13km denne, čo je okruh okolo Sĺňavy. „No, Sagan z teba nebude“, skonštatoval. Keď si to prerátam na čas pri priemernej rýchlosti 20km/h, za riadidlami som strávil 230h. Už aj tá riť si zvykla.

Kam ma cyklohaluzenie ďalší rok zavedie?

 

Knihy vs. filmové spracovanie 30

 Novela o hľadaní samej seba na 1770km dlhej pacifickej hrebeňovke Divočina bol natočený v r.2014 režisérom J.M. Vallé. Vyše 300 stranová kniha je zhustená do dvojhodinového filmu. Preto sú v knihe, pochopiteľne, hlbšie rozoberané jednotlivé scény, či spomienky Cheryl. Vo filme nenesú scény (ako zabitie koňa, či prehltnutie kostičiek spopolnenej mamy) taký emočný náboj ako v knihe. Turisti, ktorých Cheryl stretáva počas putovania a podstatne ovplyvnili jej život sa vo filme iba mihnú. Kamarát Doug, ktorý jej daroval havranie pierko, chýba úplne. Zaslúžili by si viac priestoru. Niektoré scény sú vo filme spojené dokopy, napr. milovanie Cheryl s Joem. V knihe je na druhý deň pri mori, vo filme v stane. Alebo jej dehydratácia a stretnutie s lovcami pri kaluži vody. Vo filme je úplne vynechaný jej vzťah k nevlastnému otcovi Eddiemu, ktorý dosť ovplyvnil jej život. Podobne absentuje vo filme sestra Karen. Vo filme mi chýba scéna, ako Cheryl vyhodia v noci z kempu, pretože nemá na zaplatenie. Počas putovania sa sústavne potýkala s nedostatkom peňazí, čo vo filme nie je veľmi vidieť. Záver filmu je pomerne verne zachytený i s myšlienkami Cheryl. Chýba akurát kornútik zmrzliny.
   Krátku lyrickú novelu G.Bernanosa Muška nakrútil v r.1967 režisér R.Bresson. Prvú pol hodinu režisér nechal povoliť uzdu fantázii, ergo je vymyslená. Ale majstrovsky, kde silným spôsobom označuje vidiecku komunitu, ktorá šliape po nezvýhodnených. V ďalšom snímka nadväzuje vcelku verne na knižnú predlohu.

  Siedmy kríž A. Seghers bol sfilmovaný na vtedajšiu aktuálnu tému vo vojnovom roku 1944 režisérom F. Zinnemannom. Film pochopiteľne neportrétuje všetky postavy vystupujúce v knihe. Záver filmu je iný ako v knihe. Režisér v snahe pridať do pochmúrneho deja trocha romantiky rozvíja vzťah George a  čašníčky, dokonca ju i pomenuje Antónia. V knihe je len okrajovo spomenutá, bez mena. Naproti tomu postava bývalej ženy je vo filme len spomenutá, no v knihe ju spomína hlavná postava v každej kapitole. Postavy sú vykreslené akosi narýchlo, plytko a zaslúžili by si viac priestoru vo filme.

   Veľmi pekná, no tristná kniha, či film je Táto zem nie je pre starých. Bratia Coenovci sa dosť vierohodne držali knižnej predlohy. I v detailoch. Odlišnosti sú len v postave zabijaka Chigurha. V knihe odovzdá peniaze drogovému kartelu, no vo filme si ich nechá. Nejasná je tiež vražda Jean. V knihe hodil mincu, ktorá rozhodla o poprave dievčaťa. Vo filme je jej koniec nejasný. V rieke naháňa Mossa buldog, čo je v snímke pridané. Chýba tiež prestrelka v meste pri hraniciach. Cez tieto drobnosti, snímka je jedna z mála, ktorá kopíruje knihu. Doslova doslova.

Moravské luhy

 

Názov expedície: Žabník

Heslo: Dnes žiadne kopce ani svaly, ale Kopčany a Valy.

    Na záver našej mnohokilometrovej (vyše 4000km) cyklosezóny 2023 sa vrátime k brehom rieky Moravy a zavŕšime ju 50km okruhom z Holíča do Lanžhotu a s5. Pôvodne som plánoval ísť až na trojmedzie (ČR-SK-AU), ale po prvé: počasie sa umúdrilo až poobede a výlet je na celý deň. Po druhé: cyklotrasa je pod železničným mostom v Lanžhote uzatvorená, kvôli jeho rekonštrukcii. Spravili sme teda skrátenú variantu po rodné mestečko tatíčka Masarka. Spolu so ženou som trasu absolvoval i s neželanou spoločníčkou-nádchou. Predpoludním obhryzieme kuriatko, naložíme kolimahy a vyrážame na západ. Pre Sopla vyberiem najkratšiu trasu cez krkaháje. V Sobotišti odbočím predčasne na Vrbovce. Až po pár minútach, keď sa mi nezdá cesta dolinou potoka Teplica, som u nejakej osady zastavil a otočil sa. K Holíčskemu zámku som trafil už bez problémov. Hrad vyzerá dosť zúbožene. To už aj tá skupina fosils na parkovisku, ktorí majú asi v kaviarni mecheche, vyzerajú lepšie. Nahodíme kolesá, topánky a začíname šliapať do pedálov. Popri bývalom liehovare dôjdeme na kruháč, kde sa dáme doľava na Hodonín. Po 5km prekračujeme hranicu. Za Moravou kontrolujú policajti autá. Bicykle nie. Koho by som v batôžku pašoval? Pre istotu sa zaradíme do kolóny.“ V pohodě“, riekne mladý polda a sme na Morave. Pokračujeme po hlavnej ceste a pred elektrárňou zabočím doľava. 

Lepšia časť Moravskej stezky.

     Elektráreň Hodonín je jednou z najväčších tepelných elektrární na svete schopných fungovať aj na čistú biomasu. Po postavení atómovky Dukovany strácala ako výrobňa elektriny význam a preorientovala sa na výrobu tepla. A to z teplárne robí ďalší unikát. Ako jediná na svete zásobuje teplom cudzí štát. Obyvatelia slovenského Holíča jej vďačia za teplé radiátory. Zároveň je najstaršou elektrárňou v Čechách. Tak už viem odkiaľ sa berie škvara na telese hrádze rieky Morava. Z popola pecí. Tepláreň jej však evidentne produkuje málo, keďže úsek nie je pokrytý celý.

    Padne 5 kvapiek z neba. Obloha sa však pomaly otvára. Za ČOV odbočujeme k ramenu starej Moravy až k novému korytu. Ideme chvíľu po Moravskej stezke (č.44), ktorú opustíme na križovatke Stařiny. Spustí sa krátka prehánka. Po blatistom chodníku obchádzame dve rampy. Žena hromží nad úzkym chodníkom, ale cez Mikulčický luh si podstatne skrátime cestu ku Slovanskému hradisku Valy. Ocitneme sa na veľkej lúke, kde kedysi pobývali v chyžiach starovekí Slovania.

Legenda vraví, že Valy mohli byť hlavným veľkomoravským mestom Veligrad, ktoré sa doposiaľ nepodarilo objaviť.

     Údajne prvé sídlo Mojmírovcov ležalo na akomsi ostrove rieky Moravy obkolesené jej ramenami. Miesto asi 10x väčšie ako slovenský Kostolec blízko Piešťan. Patrí tak medzi najväčšie nálezisko Veľkej Moravy v Čechách i na neďalekom Slovensku. Len kaplniek, či kostolov narátali tucet. Bohabojní boli tí Slovania. Nezachovala sa však ani jedna stavba. Všetky pôdorysy v areáli sú repliky. Legenda vraví, že je tu pochovaný vierozvest Metod. Solúnskych pripomína bronzové súsošie osadené pri základoch jedného z kostolov.

Z 30m vysokej konštrukcie je impozantný výhľad na celý areál i lužné lesy.

    Zamkneme bicykle a idem do návštevného strediska. Rozhodneme sa len pre návštevu vyhliadkovej veže. Pár foto a zídeme dolu. Drahá si kúpi kávu v kaviarni. Zaujmú nás pepíci, ktorí si doniesli pizzu a sadli pred kaviareň. Baštia bez hanby kúsky. Po kávičke pokračujeme ďalej nekonečne rovnou Anglickou alejou patriacej južnej vetve stezka Českem. Pekná asfaltová cesta rýchlo ubieha s pár zastávkami pri tôňach, či lúkach, flekoch, či čistách, ako im hovoria na Morave. Míňame nové výsadby stromov určených na kúrenie. Ich zotnutí príbuzní u ž čakajú na odvoz a koniec v kachliach. Niektorí poriadne dlho podľa veľkosti hríbov na kmeni. Stromy rýchlo vyrastajú na vlhkej, močaristej pôde ako vidíme cestou pri nespočetných barinách a slepých ramenách.

      Držíme sa zeleno značeného chodníka a ten nás vedie do Lanžhotu. Vyjdeme z Panského lesa a odbočujeme doprava do poľa. Asfalt strieda skackajúca panelová cesta. Horšie nás však ešte len čaká. Popod diaľnicu sa dostaneme do mestečka. Mierny kopec a sme na námestí. Dominuje mu kostol Povýšení sv.Kříže a vyschnutý máj vyšší než kostolná veža. V letnej sezóne býva dokonca vežička sprístupnená. Dnes pred dverami svätyne len sedia dve miestne dievčatá a napchávajú sa sladkým. Aj my konkurujeme máčanými oblátkami zo Slovenska. Po pár foto sa vraciame s5. 

Príroda sa vplyvom teplého počasia len veľmi pomaly halí do jesenného šatu.

    Tentoraz sa kodŕcame po panelke dlhšie, až k rieke Morava. Pred hrádzou stojí policajné auto s naštartovaným motorom. Čo keby ponad plynové potrubie preliezli utečenci? Akurát tak kŕdeľ bažantov. By ma zaujímalo, či jeho kolega si tiež griluje pri železničnom moste. Po príjemnej šotoline šliapeme na sever. Po pravej strane obchádzame krásny riečny prah v Tvrdoniciach. Kým nebol postavený cyklomost (2019) v Kopčanoch, prevážali pár rokov cez rieku lode práve tu v okolí Gbel. Kúsok za Tvrdoniciami sa cyklochodník zmení na nepríjemne kamenistú cestu. Ďalších takmer 5km je po veľkých kameňoch trčiacich na povrchu cesty dosť zlých. Ťažká konkurencia Eurovelo 6 v okolí Mužle. So ženou nadávame až lístie opadalo. Už chápem, prečo väčšina ľudí chodí po druhej, slovenskej strane. Na našom brehu horšia cesta nemôže byť. Trieskam do riadidiel, mám toho plné zuby. Terén nás spomalí o polovicu, nehľadiac na riziko defektu. Za ďalšou križovatkou cesty 44 sa chodník znova mení na príjemnú šotolinu. Buď si niekto ulial asfalt na svoju stavbu alebo neďaleká tepláreň nevyprodukovala za 60 rokov dostatok popola na pokrytie telesa hrádze. Kuknem do navigácie a most je za zákrutou. Naozaj sa po chvíli objaví. 

Mostnú, 221t vážiacu konštrukciu, osádzal najväčší žeriav v Čechách a na Slovensku.

 

    Nejakí chalani si na lávke Veľkej Moravy robia umelecké fotografie. Od mosta vedie nový, asfaltový cyklochodník (2020) prakticky až do Holíča. Prerušený je na rozsiahlej pláni, kde je ikonický, nedávno zrekonštruovaný, kostolík. 

    Kostol sv. Margity Antiochijskej je nedeliteľnou súčasťou Mikulčických Valov. Podobný je nitrianskym Dražovciam, veď aj pochádza z rovnakého obdobia. Do konca dvadsiateho storočia bol však považovaný za nevzhľadnú pamiatku zo 14st. Až rádiológia drevín v murive odhalila, že je starší ako Zdena Studénková. Je malý zázrak, že sa po 9st. v čase zániku kilometer vzdialených Valov zachoval. Alebo jednoducho sa obyvatelia Kopčian nemali kde modliť, tak ho nezrovnali so zemou.

    Nádherný západ slnka osvetľuje malebný kostolík. Magické miesto ako stvorené na rozjímanie. Podobne sa nám podaria zábery v posledných lúčoch slnka i na Holíčskú ruinu. V oranžovom osvetlení aj rozpadnutý hrad má svoje čaro. Večerné zore osvetľujú múry ako keby ho hltali plamene. Ani foťák nevie tú krásu zachytiť. S tým už mám skúsenosti. 

 

Schátraný unikát bol pôvodne vodný hrad.

    Chýbajúce cukry doplníme v Zámockej kaviarni. Zjedli sme im posledné kúsky punčovej torty. Domov sa vraciam po síce dlhšej, ale príjemnejšej ceste cez Senicu a Brezovú pod Bradlom. Na druhý deň sa pýtam po pohľadniciach. Síce ich majú, ale z TIK neposielajú. Aspoň komunikujú, nie ako v Blatnici. Takže opätovný dôvod na  návštevu kraja.