Moravské luhy

 

Názov expedície: Žabník

Heslo: Dnes žiadne kopce ani svaly, ale Kopčany a Valy.

    Na záver našej mnohokilometrovej (vyše 4000km) cyklosezóny 2023 sa vrátime k brehom rieky Moravy a zavŕšime ju 50km okruhom z Holíča do Lanžhotu a s5. Pôvodne som plánoval ísť až na trojmedzie (ČR-SK-AU), ale po prvé: počasie sa umúdrilo až poobede a výlet je na celý deň. Po druhé: cyklotrasa je pod železničným mostom v Lanžhote uzatvorená, kvôli jeho rekonštrukcii. Spravili sme teda skrátenú variantu po rodné mestečko tatíčka Masarka. Spolu so ženou som trasu absolvoval i s neželanou spoločníčkou-nádchou. Predpoludním obhryzieme kuriatko, naložíme kolimahy a vyrážame na západ. Pre Sopla vyberiem najkratšiu trasu cez krkaháje. V Sobotišti odbočím predčasne na Vrbovce. Až po pár minútach, keď sa mi nezdá cesta dolinou potoka Teplica, som u nejakej osady zastavil a otočil sa. K Holíčskemu zámku som trafil už bez problémov. Hrad vyzerá dosť zúbožene. To už aj tá skupina fosils na parkovisku, ktorí majú asi v kaviarni mecheche, vyzerajú lepšie. Nahodíme kolesá, topánky a začíname šliapať do pedálov. Popri bývalom liehovare dôjdeme na kruháč, kde sa dáme doľava na Hodonín. Po 5km prekračujeme hranicu. Za Moravou kontrolujú policajti autá. Bicykle nie. Koho by som v batôžku pašoval? Pre istotu sa zaradíme do kolóny.“ V pohodě“, riekne mladý polda a sme na Morave. Pokračujeme po hlavnej ceste a pred elektrárňou zabočím doľava. 

Lepšia časť Moravskej stezky.

     Elektráreň Hodonín je jednou z najväčších tepelných elektrární na svete schopných fungovať aj na čistú biomasu. Po postavení atómovky Dukovany strácala ako výrobňa elektriny význam a preorientovala sa na výrobu tepla. A to z teplárne robí ďalší unikát. Ako jediná na svete zásobuje teplom cudzí štát. Obyvatelia slovenského Holíča jej vďačia za teplé radiátory. Zároveň je najstaršou elektrárňou v Čechách. Tak už viem odkiaľ sa berie škvara na telese hrádze rieky Morava. Z popola pecí. Tepláreň jej však evidentne produkuje málo, keďže úsek nie je pokrytý celý.

    Padne 5 kvapiek z neba. Obloha sa však pomaly otvára. Za ČOV odbočujeme k ramenu starej Moravy až k novému korytu. Ideme chvíľu po Moravskej stezke (č.44), ktorú opustíme na križovatke Stařiny. Spustí sa krátka prehánka. Po blatistom chodníku obchádzame dve rampy. Žena hromží nad úzkym chodníkom, ale cez Mikulčický luh si podstatne skrátime cestu ku Slovanskému hradisku Valy. Ocitneme sa na veľkej lúke, kde kedysi pobývali v chyžiach starovekí Slovania.

Legenda vraví, že Valy mohli byť hlavným veľkomoravským mestom Veligrad, ktoré sa doposiaľ nepodarilo objaviť.

     Údajne prvé sídlo Mojmírovcov ležalo na akomsi ostrove rieky Moravy obkolesené jej ramenami. Miesto asi 10x väčšie ako slovenský Kostolec blízko Piešťan. Patrí tak medzi najväčšie nálezisko Veľkej Moravy v Čechách i na neďalekom Slovensku. Len kaplniek, či kostolov narátali tucet. Bohabojní boli tí Slovania. Nezachovala sa však ani jedna stavba. Všetky pôdorysy v areáli sú repliky. Legenda vraví, že je tu pochovaný vierozvest Metod. Solúnskych pripomína bronzové súsošie osadené pri základoch jedného z kostolov.

Z 30m vysokej konštrukcie je impozantný výhľad na celý areál i lužné lesy.

    Zamkneme bicykle a idem do návštevného strediska. Rozhodneme sa len pre návštevu vyhliadkovej veže. Pár foto a zídeme dolu. Drahá si kúpi kávu v kaviarni. Zaujmú nás pepíci, ktorí si doniesli pizzu a sadli pred kaviareň. Baštia bez hanby kúsky. Po kávičke pokračujeme ďalej nekonečne rovnou Anglickou alejou patriacej južnej vetve stezka Českem. Pekná asfaltová cesta rýchlo ubieha s pár zastávkami pri tôňach, či lúkach, flekoch, či čistách, ako im hovoria na Morave. Míňame nové výsadby stromov určených na kúrenie. Ich zotnutí príbuzní u ž čakajú na odvoz a koniec v kachliach. Niektorí poriadne dlho podľa veľkosti hríbov na kmeni. Stromy rýchlo vyrastajú na vlhkej, močaristej pôde ako vidíme cestou pri nespočetných barinách a slepých ramenách.

      Držíme sa zeleno značeného chodníka a ten nás vedie do Lanžhotu. Vyjdeme z Panského lesa a odbočujeme doprava do poľa. Asfalt strieda skackajúca panelová cesta. Horšie nás však ešte len čaká. Popod diaľnicu sa dostaneme do mestečka. Mierny kopec a sme na námestí. Dominuje mu kostol Povýšení sv.Kříže a vyschnutý máj vyšší než kostolná veža. V letnej sezóne býva dokonca vežička sprístupnená. Dnes pred dverami svätyne len sedia dve miestne dievčatá a napchávajú sa sladkým. Aj my konkurujeme máčanými oblátkami zo Slovenska. Po pár foto sa vraciame s5. 

Príroda sa vplyvom teplého počasia len veľmi pomaly halí do jesenného šatu.

    Tentoraz sa kodŕcame po panelke dlhšie, až k rieke Morava. Pred hrádzou stojí policajné auto s naštartovaným motorom. Čo keby ponad plynové potrubie preliezli utečenci? Akurát tak kŕdeľ bažantov. By ma zaujímalo, či jeho kolega si tiež griluje pri železničnom moste. Po príjemnej šotoline šliapeme na sever. Po pravej strane obchádzame krásny riečny prah v Tvrdoniciach. Kým nebol postavený cyklomost (2019) v Kopčanoch, prevážali pár rokov cez rieku lode práve tu v okolí Gbel. Kúsok za Tvrdoniciami sa cyklochodník zmení na nepríjemne kamenistú cestu. Ďalších takmer 5km je po veľkých kameňoch trčiacich na povrchu cesty dosť zlých. Ťažká konkurencia Eurovelo 6 v okolí Mužle. So ženou nadávame až lístie opadalo. Už chápem, prečo väčšina ľudí chodí po druhej, slovenskej strane. Na našom brehu horšia cesta nemôže byť. Trieskam do riadidiel, mám toho plné zuby. Terén nás spomalí o polovicu, nehľadiac na riziko defektu. Za ďalšou križovatkou cesty 44 sa chodník znova mení na príjemnú šotolinu. Buď si niekto ulial asfalt na svoju stavbu alebo neďaleká tepláreň nevyprodukovala za 60 rokov dostatok popola na pokrytie telesa hrádze. Kuknem do navigácie a most je za zákrutou. Naozaj sa po chvíli objaví. 

Mostnú, 221t vážiacu konštrukciu, osádzal najväčší žeriav v Čechách a na Slovensku.

 

    Nejakí chalani si na lávke Veľkej Moravy robia umelecké fotografie. Od mosta vedie nový, asfaltový cyklochodník (2020) prakticky až do Holíča. Prerušený je na rozsiahlej pláni, kde je ikonický, nedávno zrekonštruovaný, kostolík. 

    Kostol sv. Margity Antiochijskej je nedeliteľnou súčasťou Mikulčických Valov. Podobný je nitrianskym Dražovciam, veď aj pochádza z rovnakého obdobia. Do konca dvadsiateho storočia bol však považovaný za nevzhľadnú pamiatku zo 14st. Až rádiológia drevín v murive odhalila, že je starší ako Zdena Studénková. Je malý zázrak, že sa po 9st. v čase zániku kilometer vzdialených Valov zachoval. Alebo jednoducho sa obyvatelia Kopčian nemali kde modliť, tak ho nezrovnali so zemou.

    Nádherný západ slnka osvetľuje malebný kostolík. Magické miesto ako stvorené na rozjímanie. Podobne sa nám podaria zábery v posledných lúčoch slnka i na Holíčskú ruinu. V oranžovom osvetlení aj rozpadnutý hrad má svoje čaro. Večerné zore osvetľujú múry ako keby ho hltali plamene. Ani foťák nevie tú krásu zachytiť. S tým už mám skúsenosti. 

 

Schátraný unikát bol pôvodne vodný hrad.

    Chýbajúce cukry doplníme v Zámockej kaviarni. Zjedli sme im posledné kúsky punčovej torty. Domov sa vraciam po síce dlhšej, ale príjemnejšej ceste cez Senicu a Brezovú pod Bradlom. Na druhý deň sa pýtam po pohľadniciach. Síce ich majú, ale z TIK neposielajú. Aspoň komunikujú, nie ako v Blatnici. Takže opätovný dôvod na  návštevu kraja.