Po mnohých rokoch sa o5 vrátila zberateľská hra v podobe nálepiek zvierat. Ešte za bolševika som zbieral obrázky zo žuvačiek Pedro a tetovačky zo žuvačiek s káčerom Donaldom.
Tesne po revolúcií prišli ďalšie žuvačky Hubba Bubba s nálepkami. Mali sme ich celkom slušnú zbierku. V r.1992 baby zachvátil ošiaľ od firmy Panini s ich albumom Lutra-Barbie. I dnes sa ešte nájdu inzeráty ľudí, ktorí túžia skompletovať si zbierku. V 90.-tych ešte behal slogan " Kukuruku šťastie nové, chrumkavé a kakaové - je naväčší zázrak sveta, s ktorým dobre sa ti lieta. Aký to nadčasový slogan, ktorý si dodnes pamätám! Tieto nalepky som nezbieral do albumu. Keksíky boli aj dosť drahé. Ani kartičky hokejistov ma neupútali, hoci som videl, že si to chalani medzi sebou menia. Moja zberatelská vášeň sa prebudila až teraz takmer po 20-tich rokoch s akciou Billy. Zatienila i lepenie pokladničných bločkov s Lidla. A nie len ja som sa vrátil do detských čias. Veľa dospelákov v mojom veku zbiera namiesto svojich detí. 2x som bol na burze v obchode. Meniť, handlovať, kupovať. Nakoniec sme album zaplnili so všetkými 210 nálepkami. Ani nás to veľa nestálo. Tak zo 6Eur aj s knihou. Niečo za 10Eur nákup,
niečo sme dostali, dačo zadarmo a zo 40 prikúpili. Niektorí si z toho dokonca spravili kšeft a len predávali. Prišli na burzu a vykrikovali čísla. Ľudia sa hlásili, čo im chýba. Iní blázni museli kupovať desiatky balíčkov, pretože chodili na burzu s celým "štósom". Nám ostali nakoniec
asi 3kusy. Deti dokonca stáli pri pokladniach a žobrali kupujúcich o nálepky, ak nejavili o ne záujem. Horšie, že už aj "fosils" sa o to bili. A ktovie koľko si predavačky takto "uložili". Po mesiaci sa pre nás hystéria skončila. Pôjdeme si už len pre certifikát a budeme čakať na lietadlo do Dubaja. Budem musieť aj "posečkať" s kúpou telefónu. Veď, čo keď motyka vystrelí...
11.10.11
Stretnutie
Šanca zaklope na dvere častejšie, ako si človek myslí, ale väčšinou nie je nikto doma.
Bývalým spolužiakom zo "základky" ponúkla túto šancu predsedníčka. Ako inak. Minulú sobotu sme sa 18 zišli. Z 32, ktorí sme skončili. Niektorí sa tešili, u iných prevládala skôr zvedavosť, čo s nimi je, ako žijú. Boli sme celkom dobrá partia, čo nám triedna potvrdila a dokonca aj jedna spolužiačka. Súdružka triedna (vraj regauje aj na takéto oslovenie) tvrdila, že sme boli jej
najlepšia trieda a ozaj sa teší z našich úspechov.Vraj takú nikdy nemala.
Triedna vôbec nevyzerá, že sa blíži k dôchodkovému veku a ani sa naň nechystá.
Uvedomil som si, akí sú tí ľudia pestrí, s rôznymi školami, osudmi, ale vlastne nik nebol smoliar
alebo stratený. Je zaujímavé a priam fascinujúce sledovať (už aj pri päťročniciach), ako sa z detí, ktoré sme boli, postupne stávali a stali dospelí ľudia, ktorí už majú vlastné rodiny. Niekto sa zmenil výraznejšie, niekto menej alebo takmer vôbec. Celkovo baby vypadali lepšie ako chalani.
Spolužiačky napiekli koláčiky, porozprávali sme kto, čo, ako, kedy. Bol som rád, že sa debata netočila len okolo zničených životov a atmosféra bola uvoľnená. Aj vďaka prostorekým chlapcom. Napr. spolužiačkine mali deti medzi sebou rozdiel 3 roky, 3 mesiace, 3 týždne a 3 dni.
Všetci sa asi nikdy nestretneme, niektorí sú odľudovia, iní sú rozlietaní po svete. A je to škoda.
Bývalým spolužiakom zo "základky" ponúkla túto šancu predsedníčka. Ako inak. Minulú sobotu sme sa 18 zišli. Z 32, ktorí sme skončili. Niektorí sa tešili, u iných prevládala skôr zvedavosť, čo s nimi je, ako žijú. Boli sme celkom dobrá partia, čo nám triedna potvrdila a dokonca aj jedna spolužiačka. Súdružka triedna (vraj regauje aj na takéto oslovenie) tvrdila, že sme boli jej
najlepšia trieda a ozaj sa teší z našich úspechov.Vraj takú nikdy nemala.
Triedna vôbec nevyzerá, že sa blíži k dôchodkovému veku a ani sa naň nechystá.
Uvedomil som si, akí sú tí ľudia pestrí, s rôznymi školami, osudmi, ale vlastne nik nebol smoliar
alebo stratený. Je zaujímavé a priam fascinujúce sledovať (už aj pri päťročniciach), ako sa z detí, ktoré sme boli, postupne stávali a stali dospelí ľudia, ktorí už majú vlastné rodiny. Niekto sa zmenil výraznejšie, niekto menej alebo takmer vôbec. Celkovo baby vypadali lepšie ako chalani.
Spolužiačky napiekli koláčiky, porozprávali sme kto, čo, ako, kedy. Bol som rád, že sa debata netočila len okolo zničených životov a atmosféra bola uvoľnená. Aj vďaka prostorekým chlapcom. Napr. spolužiačkine mali deti medzi sebou rozdiel 3 roky, 3 mesiace, 3 týždne a 3 dni.
Všetci sa asi nikdy nestretneme, niektorí sú odľudovia, iní sú rozlietaní po svete. A je to škoda.
9.10.11
Leli a Buci
Leli sme volali staršiu dcérku, lebo pri plači robila lééé. Mladšia je Buci, lebo je ozaj taký buco chutnučký. Leli nám začala chodiť do škôlky. Čuduj sa svet, teší sa do nej od prvého dňa. Takže sme nemali nejaký veľký problém ju tam dostať, skôr naopak, nechcela ísť domov. Akurát zo spaním ťažko bojovala a bola potom zlá. I to sa pomaly poddáva. Našla si kamarátku Klárku a všetko by chceli robiť spolu. Aj oblečené byť. No my oblečenie meníme pomaly už dvakrát denne. Nedávno sme dokupovali ďalšie tepláky. Pri jedle sa zabrble. Je to tým, že nejedávala doma sama a teraz je nútená a sú to ťažké kroky. Leli chodí samozrejme s novými maniermi zo škôlky. Tam to zasa mladší chytajú od starších súrodencov. "Do pekla. Tyčka, tyčka gól!", ale aj "pučka". Hrá sa na učiteľky a hlášky ako "Zadný rad skončíme s hraním." alebo "Zavri oči a spi." sa ozývajú bytom. Van Gogh z nej nebude ako sme si všimli, ani ju to nebaví. Zatiaľ chorobu nepriniesla, iba slabú nádchu, ale i tak šla do škôlky. Zo začiatku vstávala v pohode, v poslednom čase sú však rána zúfalé. Ja jej chystám raňajky a obliekam ju. No mňa kolega nepočká (raz sa už pre mňa vracal) a býva zhon.
Mladšia Buci sedí ako taký rarášik a všetko sleduje. Keď vidí, že jeme, pýta si. Minule sme ju rožkom neopili a museli sme dať kôrku z pizze. S jedením je to niekedy lepšie, inokedy horšie. No lepšie ako Leli. A je aj kľudnejšia. Snáď po mne. Každý deň nové zvuky. Dnes napríklad ručí ako šelma. Snaží sa postaviť na štyri, ale zadok má stále ťažký. Čaj ee, len maminkine mliečko. Takto nám naše malé poklady rastú.
Mladšia Buci sedí ako taký rarášik a všetko sleduje. Keď vidí, že jeme, pýta si. Minule sme ju rožkom neopili a museli sme dať kôrku z pizze. S jedením je to niekedy lepšie, inokedy horšie. No lepšie ako Leli. A je aj kľudnejšia. Snáď po mne. Každý deň nové zvuky. Dnes napríklad ručí ako šelma. Snaží sa postaviť na štyri, ale zadok má stále ťažký. Čaj ee, len maminkine mliečko. Takto nám naše malé poklady rastú.
29.9.11
Dny NAČO
Takto by najväčšie verejné vojenské cvičenie v strednej Európe nazvali pacifisti, antiglobalisti alebo fatalisti, či iní, ktorí sú "isti" svojimi radikálnymi názormi. Keďže ani jedni nie sú mi blízki, zavítal som s kamarátom do Mošnova na túto veľkolepú akciu. Nechcelo sa mi skoro vstávať, no kompromisný odchod o 4.30h sa ukázal prezieravý. Po krátkej zastávke v novojičínskych potravinách sme za vyše 2h dorazili na ostravské letisko v Mošnove. Ani sme dlho nečakali v kolóne, letisko sa pozvoľne zaplňovalo. Už z diaľky som darmo vyzeral červeno sfarbené stroje akrobatickej skupiny Red Arrows. Potom sa potvrdilo, že nedoleteli. Prečo, nebolo riadne vysvetlené. Bolo to pre mňa sklamanie, v podstate kvôli nim som tam šiel. Kamarát to vykompenzoval letom na "kafe mlejnku". Vyše polhodiny sme čakali za provizórnym
plotom. Aspoň sa dal vyfotiť smrtonosný bombardér B-52H (na zlosť pacifistov) ako tak bez ľudí. Protekční alebo dôležití tam už boli. Naveľa, po 8.30h zacali esbéskári odstranovat zábrany. Najprv sme ukážkovo čakali a potom sa rozbehli za militantným "Českým snom". Zo začiatku bolo ešte mäkké svetlo, no ako slnko stúpalo, podmienky na fotenie sa stávali horšími. S putovným objektívom sme pofotili aspon časť. Zaujala ma izraelská F-15D 957 so 4 a pol zostrelmi sýrskych migov. Má však za sebou aj nebojový krst, ked pri zrážke s cvičným lietadlom
prišla takmer o celé krídlo. Pilot ani nevedel, čo sa stalo a s amputovaným krídlom pristál. Začali sa pozemné ukážky a presunuli sme sa na plochu. Bolo zaujímavé sledovať presýpajúcu sa masu ľudí k plotu dráhy alebo k pozemným ukážkam. Podľa toho, kde čo práve išlo. Sem tam sa v programe vyskytli diery. Trhlo mnou pri výstrele zo samohybného kanóna Dana, ktorý som nečakal. Boli sme trocha ďalej od poz. ukážok, ale chcel som mat dobrý výhľad na letové ukážky. Na kamošov statív som dal kameru. Neukázalo sa to najlepšie riešenie, ako som doma zistil, obraz sa triasol aj tak. Fotilo sa zle, letové ukážky sú kolmo na dráhu a väčšinou proti slnku. A tie najviac priťahujú ľudí. Organizátori si to uvedomujú, snažia sa priviesť zaujímavé lietadlá, ale s tým predvádzaním neriešia nič. Po vystúpení našich sme sa ešte pomotali vôkol vystavenej pozemnej techniky. Na letisko trochu nezvyčajne je tam lesík. Tipujte načo slúži, keď sa
hajzle platia... Potom sme sme mali zážitkový let na vrtuľníku R44. To som mal ako darček. Kamoš nechal skoro v kabíne darček aj prepilota-svoj foťák za vyše 1000Eur. Žiaľ, za veľa penazí málo muziky. Iba 5min, okruh (kde som objavil parkovacie miesto zadara) za 500 kačenek. Helikopotvorou som však nikdy neletel, preto to boli o5 nové pocity. Krátka návšteva vystavených lietadiel, keď už bolo prijateľné svetlo a po 17h sme vyrazili domov. Vraj dlhšou, ale rýchlejšou obchádzkou Nového Jičína, i keď mi to rýchlejšie nepripadalo.
Usporiadatelia si buchli šampanské, prekonali 200 tis. hranicu návštevnosti a spotteri mohli tiež po zdarnom ukončení sezóny (jeden vycvakal 5000 záberov). Na budúci rok sa u nás o5 zamiešali karty s leteckými dňami, tak sa uvidí. Dofotenia!
plotom. Aspoň sa dal vyfotiť smrtonosný bombardér B-52H (na zlosť pacifistov) ako tak bez ľudí. Protekční alebo dôležití tam už boli. Naveľa, po 8.30h zacali esbéskári odstranovat zábrany. Najprv sme ukážkovo čakali a potom sa rozbehli za militantným "Českým snom". Zo začiatku bolo ešte mäkké svetlo, no ako slnko stúpalo, podmienky na fotenie sa stávali horšími. S putovným objektívom sme pofotili aspon časť. Zaujala ma izraelská F-15D 957 so 4 a pol zostrelmi sýrskych migov. Má však za sebou aj nebojový krst, ked pri zrážke s cvičným lietadlom
prišla takmer o celé krídlo. Pilot ani nevedel, čo sa stalo a s amputovaným krídlom pristál. Začali sa pozemné ukážky a presunuli sme sa na plochu. Bolo zaujímavé sledovať presýpajúcu sa masu ľudí k plotu dráhy alebo k pozemným ukážkam. Podľa toho, kde čo práve išlo. Sem tam sa v programe vyskytli diery. Trhlo mnou pri výstrele zo samohybného kanóna Dana, ktorý som nečakal. Boli sme trocha ďalej od poz. ukážok, ale chcel som mat dobrý výhľad na letové ukážky. Na kamošov statív som dal kameru. Neukázalo sa to najlepšie riešenie, ako som doma zistil, obraz sa triasol aj tak. Fotilo sa zle, letové ukážky sú kolmo na dráhu a väčšinou proti slnku. A tie najviac priťahujú ľudí. Organizátori si to uvedomujú, snažia sa priviesť zaujímavé lietadlá, ale s tým predvádzaním neriešia nič. Po vystúpení našich sme sa ešte pomotali vôkol vystavenej pozemnej techniky. Na letisko trochu nezvyčajne je tam lesík. Tipujte načo slúži, keď sa
hajzle platia... Potom sme sme mali zážitkový let na vrtuľníku R44. To som mal ako darček. Kamoš nechal skoro v kabíne darček aj prepilota-svoj foťák za vyše 1000Eur. Žiaľ, za veľa penazí málo muziky. Iba 5min, okruh (kde som objavil parkovacie miesto zadara) za 500 kačenek. Helikopotvorou som však nikdy neletel, preto to boli o5 nové pocity. Krátka návšteva vystavených lietadiel, keď už bolo prijateľné svetlo a po 17h sme vyrazili domov. Vraj dlhšou, ale rýchlejšou obchádzkou Nového Jičína, i keď mi to rýchlejšie nepripadalo.
Usporiadatelia si buchli šampanské, prekonali 200 tis. hranicu návštevnosti a spotteri mohli tiež po zdarnom ukončení sezóny (jeden vycvakal 5000 záberov). Na budúci rok sa u nás o5 zamiešali karty s leteckými dňami, tak sa uvidí. Dofotenia!
11.9.11
Božský záber
O tom snívaju najmä fotografi. Sú ochotní za víkend precestovať za ním stovky kilometrov. Hovorí sa im aj spotteri. Paparazzi už asi neznie dobre. Alebo je v tom rozdiel? Ja som rád aj za ostrú snímku. Posledné dva týždne som mal možnosť vidieť takýto záber viackrát. Najprv na leteckom dni na Sliači. Kyvadlová doprava zo Zvolena bola príšerne zorganizovaná. Nebolo jasné odkial autobusy pôjdu. Ledva ich označili logom. Nepríjemne pre mňa bolo platiť za tú kyvadlovku. Veľa som teda neušteril. Ale verím, že organizátori sa poučili a nebude sa platiť parkovné pri letisku. Bolo priame slnko, takže božský záber sa veľmi nedaril. A ešte keď ani neviem poriadne nadstaviť foťák.
Druhý záber trval dlhšie a adrenalín pri nom veru nechýbal. 2000m Voľným pádom a ďalších 2000m na padáku. Tam sa mi odkryli obzory nepoznané. Nielen krajiny. Necelý týždeň pred som si tandemový skok zjednal. O 5min. 12, pretože sa termín rýchlo zapĺňal. Prišli sme do Slávnice načas a aj tak som vyše hodiny čakal na svoj okamih. Zatiaľ prebehla teoretická príprava s fotkami. Potom ma zoznámili s inštruktrom, ktorému zverím do rúk svoj život.
Navliekol som sa do kombinézy, ktorá mi vraj veľmi pristala. Inštruktor ma navliekol do popruhov a ukázal mi na zemi ako bude prebiehať let. Nejaká tá filmovačka a foto. Pristála mašina, Turbolet, a už som do nej kráčal ako prvý. Cestou sme si ešte zopakovali signály.
Jeden pararušista skákal skôr, tak sa dohadoval s pilotom. Počas stúpania som otravoval
debilnými otázkami ako "Aká je limitná výška otvorenia padáku? 100m, 50m? Smiech. Je to 800m. Pri rýchlosti 50m/s a otvorení v 50m je šanca na prežitie rovná samozrejme nule. Pekná a rýchla rovnica. Automat dokáže otvoriť padák pri výške cca 270m. Keby niečo... Tento problém by som nechcel riešiť. Iná otázka, či majú pokrik. Nie, majú však pozdrav rukami na trikrát. "Kto balí padáky?" "Tomu žena, mne dcéra", odvetil. Nuž od nich záleží, či sa padák otvorí. "A padačkárov voláme baliči", podotkol. " A to nosia loptičku na padáku pre šťastie?", nasledovala ďalšia otázka. "No dá sa povedať. Je to totiž súčasť výťažného padáčiku". 5 min. pred zoskokom si ma inštruktor pripútal k sebe. Slepačími krkomi sme šli k dverám. Na signál "Pozícia!", som pokrčil nohy a oprel sa o neho. Hlavu doľava mi musel otočiť on. Samotné odpútanie od lietadla sprevádzal šok. Vestibulárny systém sa zbláznil. "Čo sa to s telom stalo?" ,neubránil som sa výkriku, "Taký pocit som ešte nezažil. A hergot, chtěl bych to zažít ješte jednou". Keď sa pád stabilizoval bolo to lepšie. Hlučný vodopád atómov vzduchu. Priplachtil kameraman, znova pózovanie. Dorozumievam sa s kameramanom iba posunkami. Scenár sme si tuším mali dohodnúť na zemi. Teraz ma nepočuje a nechápem prečo stále ukazujem zdvihnutý palec (podľa inštruktora). Potom náhle kopnutie, trh a prudké zbrzdenie. Inštruktor otvoril padák. Bolo to trocha drsné a to vraj kedysi koplo oveľa viac. Nato si človek zvykne. Spodné popruhy som si posunul pod stehná a dal som sa do akéhosi sedu. Po chvíli mi dal do rúk šnúrky od padáku. Poriadne zakvačiť prsty a ťahať na akú stranu chcem točiť. Ja by som sa však stále krútil. To je fanatstický pocit. Rýchlo sa točiť voči zemi. Húúú, rozviští sa okolný vzduch. Lepšie ako kolotoč. Ale mať sa treba na pozore, aby som sa nezavrtal do zeme. Aj let je vtedy rýchlejší. To už asi 100m nad zemou preberá riadenie inštruktor. Ešte raz si nacvičíme polohu pri pristátí. To som mal dalšiu stupidnú otázku, či sa treba hlásiť vedúcemu doskokovej plochy. Odpoveď som dostal na zemi. "To robia iba vojaci". Inštruktor
pojal podozrenie, či som nebol na vojne paragán. 10m nad zemou dvíham nohy do sedu a hladko
sadáme na zadok. Inštruktor si ma odopína. Ja sa mrvím na zemi a chcem tiež z čohosi odopnúť.
O5 snáď od zeme? Veru, hneď by som šiel na ďalší skok. Naveľa však musím ísť do hangáru a odstrojiť sa. Potrasenie rukou, odovzdanie diplomu tandemového skoku zo 4000m a už som za bariérou. Týmto zoskokom som zavŕšil svoju dovolenku. Zorganizoval som to tak narýchlo, vlastne je to dar k narodeninám. Teoreticky som pripravený už aj na sólo skok. Ktovie?
Druhý záber trval dlhšie a adrenalín pri nom veru nechýbal. 2000m Voľným pádom a ďalších 2000m na padáku. Tam sa mi odkryli obzory nepoznané. Nielen krajiny. Necelý týždeň pred som si tandemový skok zjednal. O 5min. 12, pretože sa termín rýchlo zapĺňal. Prišli sme do Slávnice načas a aj tak som vyše hodiny čakal na svoj okamih. Zatiaľ prebehla teoretická príprava s fotkami. Potom ma zoznámili s inštruktrom, ktorému zverím do rúk svoj život.
Navliekol som sa do kombinézy, ktorá mi vraj veľmi pristala. Inštruktor ma navliekol do popruhov a ukázal mi na zemi ako bude prebiehať let. Nejaká tá filmovačka a foto. Pristála mašina, Turbolet, a už som do nej kráčal ako prvý. Cestou sme si ešte zopakovali signály.
Jeden pararušista skákal skôr, tak sa dohadoval s pilotom. Počas stúpania som otravoval
debilnými otázkami ako "Aká je limitná výška otvorenia padáku? 100m, 50m? Smiech. Je to 800m. Pri rýchlosti 50m/s a otvorení v 50m je šanca na prežitie rovná samozrejme nule. Pekná a rýchla rovnica. Automat dokáže otvoriť padák pri výške cca 270m. Keby niečo... Tento problém by som nechcel riešiť. Iná otázka, či majú pokrik. Nie, majú však pozdrav rukami na trikrát. "Kto balí padáky?" "Tomu žena, mne dcéra", odvetil. Nuž od nich záleží, či sa padák otvorí. "A padačkárov voláme baliči", podotkol. " A to nosia loptičku na padáku pre šťastie?", nasledovala ďalšia otázka. "No dá sa povedať. Je to totiž súčasť výťažného padáčiku". 5 min. pred zoskokom si ma inštruktor pripútal k sebe. Slepačími krkomi sme šli k dverám. Na signál "Pozícia!", som pokrčil nohy a oprel sa o neho. Hlavu doľava mi musel otočiť on. Samotné odpútanie od lietadla sprevádzal šok. Vestibulárny systém sa zbláznil. "Čo sa to s telom stalo?" ,neubránil som sa výkriku, "Taký pocit som ešte nezažil. A hergot, chtěl bych to zažít ješte jednou". Keď sa pád stabilizoval bolo to lepšie. Hlučný vodopád atómov vzduchu. Priplachtil kameraman, znova pózovanie. Dorozumievam sa s kameramanom iba posunkami. Scenár sme si tuším mali dohodnúť na zemi. Teraz ma nepočuje a nechápem prečo stále ukazujem zdvihnutý palec (podľa inštruktora). Potom náhle kopnutie, trh a prudké zbrzdenie. Inštruktor otvoril padák. Bolo to trocha drsné a to vraj kedysi koplo oveľa viac. Nato si človek zvykne. Spodné popruhy som si posunul pod stehná a dal som sa do akéhosi sedu. Po chvíli mi dal do rúk šnúrky od padáku. Poriadne zakvačiť prsty a ťahať na akú stranu chcem točiť. Ja by som sa však stále krútil. To je fanatstický pocit. Rýchlo sa točiť voči zemi. Húúú, rozviští sa okolný vzduch. Lepšie ako kolotoč. Ale mať sa treba na pozore, aby som sa nezavrtal do zeme. Aj let je vtedy rýchlejší. To už asi 100m nad zemou preberá riadenie inštruktor. Ešte raz si nacvičíme polohu pri pristátí. To som mal dalšiu stupidnú otázku, či sa treba hlásiť vedúcemu doskokovej plochy. Odpoveď som dostal na zemi. "To robia iba vojaci". Inštruktor
pojal podozrenie, či som nebol na vojne paragán. 10m nad zemou dvíham nohy do sedu a hladko
sadáme na zadok. Inštruktor si ma odopína. Ja sa mrvím na zemi a chcem tiež z čohosi odopnúť.
O5 snáď od zeme? Veru, hneď by som šiel na ďalší skok. Naveľa však musím ísť do hangáru a odstrojiť sa. Potrasenie rukou, odovzdanie diplomu tandemového skoku zo 4000m a už som za bariérou. Týmto zoskokom som zavŕšil svoju dovolenku. Zorganizoval som to tak narýchlo, vlastne je to dar k narodeninám. Teoreticky som pripravený už aj na sólo skok. Ktovie?
24.8.11
Rozprávkový les
Kde bolo tam bolo (nie zas tak ďaleko) bola raz jedna malebná dolina s potôčikom, hradným kopcom a rozprávkovým lesom. Les sa začínal tabuľkou ŠTART. A v tom lese vám na tajomných chodníčkoch celú večnosť čakali unavené víly, motajúce sa baby jagy a uvarení čerti. Ale nie v pekelnom kotli, ale z pekelných lúčov slniečka. I vodníkovi, neborákovi vypálili rybník, a tak
smutne sedel pri skale a okolo neho znudené rusalky. Ktože to tam kráča po chodníku a straší? Nebodaj neporiadne deti? Nie. I to do lesa privandroval z ďalekej krajiny, za veľkým morom
a ešte väčšou krízou zmietanej, vlasatý Itt a strýčko, zvaný Fester. Naveľa i Mortyša sediac na pokrývke kývala do omrzenia na pocestných. Neďaleko, na čistinke stopy po Martinkovi Klingáčikovi. Len osamotený kolovrátok prezradil, že tam bol a profil na "fasabuku", že vôbec existuje. Červená Čiapočka a pán horár idúc po lesnej cestičke cukríky núkajú. I celý balík len, aby sa ho zbavili. Iba nenažraný vĺčko si zabudol kožuch a tak sa skryl. A tam! V chrastí, kto to leží? To unavený šašo spí. Tichúčko popri ňom, nech neskončí zlým dňom. Blúdni rytieri na lúke, či ihrisku rozložili šiatre. Bohabojné devy pečú pre chudobných pocestných posúchy. Slivkové i škvarkové. Rýchlo! Lacné krky sa naťahujú. A v bránke načrieť možno zo sudov bezodných a ochutnať z mokov lahodných. Udatní rytieri musia brániť svoje meče! Pocestní sa ich chopili a navzájom sa pobili. Putujúc ďalej Nástenka s Ivanom sladkosti núkajú pre tých, čo túlavé topánky majú. V letnom dni Mrázika niet. Cestou, chodníček sa stáča, na nejedno rázcestie dovedie.
Označený však je, nikto nemôže zablúdiť. A na konci, hľa! Snehulienka a traja trpaslíci pri cintoríne. A kdeže sú ostatní? Vari nepomreli? "Nie", dementuje snehulienka. To pod zemou poklady kopú. Vskutku v lese nežijú zlé bytosti, ale dobro im šlo z očú a sladké z rúk. Kto cestu prežil a olúpený nebol, listinu dostal u troch báb. Pečiatky však musel predložiť. I v rozprávke vládne byrokracia odkedy sme v únií. I do hradu mohol detvák ísť, pokiaľ desať rokov nedovŕšil. A to preto, bo iba nafúknutá atrapa to bola. I tu sa na lúke s bránkami chlapi a ženy nasýtiť mohli po dlhej ceste. Tých ľudkov, čo hladných bolo. Nič sa robiť nedalo, len do radu sa postaviť trebalo. Tak tam pred hradom, trampolínou, či pivom čakajú a čakajú až po dnes, pokiaľ nepomreli alebo sa nepredbehli.
smutne sedel pri skale a okolo neho znudené rusalky. Ktože to tam kráča po chodníku a straší? Nebodaj neporiadne deti? Nie. I to do lesa privandroval z ďalekej krajiny, za veľkým morom
a ešte väčšou krízou zmietanej, vlasatý Itt a strýčko, zvaný Fester. Naveľa i Mortyša sediac na pokrývke kývala do omrzenia na pocestných. Neďaleko, na čistinke stopy po Martinkovi Klingáčikovi. Len osamotený kolovrátok prezradil, že tam bol a profil na "fasabuku", že vôbec existuje. Červená Čiapočka a pán horár idúc po lesnej cestičke cukríky núkajú. I celý balík len, aby sa ho zbavili. Iba nenažraný vĺčko si zabudol kožuch a tak sa skryl. A tam! V chrastí, kto to leží? To unavený šašo spí. Tichúčko popri ňom, nech neskončí zlým dňom. Blúdni rytieri na lúke, či ihrisku rozložili šiatre. Bohabojné devy pečú pre chudobných pocestných posúchy. Slivkové i škvarkové. Rýchlo! Lacné krky sa naťahujú. A v bránke načrieť možno zo sudov bezodných a ochutnať z mokov lahodných. Udatní rytieri musia brániť svoje meče! Pocestní sa ich chopili a navzájom sa pobili. Putujúc ďalej Nástenka s Ivanom sladkosti núkajú pre tých, čo túlavé topánky majú. V letnom dni Mrázika niet. Cestou, chodníček sa stáča, na nejedno rázcestie dovedie.
Označený však je, nikto nemôže zablúdiť. A na konci, hľa! Snehulienka a traja trpaslíci pri cintoríne. A kdeže sú ostatní? Vari nepomreli? "Nie", dementuje snehulienka. To pod zemou poklady kopú. Vskutku v lese nežijú zlé bytosti, ale dobro im šlo z očú a sladké z rúk. Kto cestu prežil a olúpený nebol, listinu dostal u troch báb. Pečiatky však musel predložiť. I v rozprávke vládne byrokracia odkedy sme v únií. I do hradu mohol detvák ísť, pokiaľ desať rokov nedovŕšil. A to preto, bo iba nafúknutá atrapa to bola. I tu sa na lúke s bránkami chlapi a ženy nasýtiť mohli po dlhej ceste. Tých ľudkov, čo hladných bolo. Nič sa robiť nedalo, len do radu sa postaviť trebalo. Tak tam pred hradom, trampolínou, či pivom čakajú a čakajú až po dnes, pokiaľ nepomreli alebo sa nepredbehli.
18.8.11
Radiačný poplach
Krásny, horúci letný deň bol pred 17h prerušený nepríjemným kolísavým tónom sirény.
Bol som v Hornej Strede a kvákal na dvore. Sprvu tomu nikto nechcel uveriť alebo nechápal, čo sa vlastne deje. Len sme ostali zmrazení stáť. Tipovali sme, aký je to poplach. Radiačný, chemický, valí sa voda nebodaj nálet? Ja som vybehol na rebrík šopy, či dačo neuvidím.
Až keď dedinský rozhlas vyhlásil radiačné ohrozenie, bežali sme do domu. Aj psa zavreli do letnej kuchyne. Tomu to len vyhovovalo, pochutnal si na uhorkách. Pozatvárali sme okná. Viac sme asi nemohli robiť. Hneď volali na obecný úrad, ale tam nič nevedeli. Zisťovali, overovali. Švagriná sa pokúšala dovolať bratovi do "atómky" v Mochovciach. Nedvíhal. Zrovna mal službu... Ja som ladil rádio, svokor internet a ostatní napäto čakali pri televízore. Nič sa však nevysielalo, premiérka sa bránila ohováraniu malého Mečiara. Katastrofické scenáre napadli každého. Najmä ženu: "Doma sme nechali pootvárané okná, deti to znášajú horšie, domov pôjdeme neskôr, ak vôbec, sme v zóne smrti". Ja som sa skôr prikláňal k úniku chemickej látky a chaosu na obecnom úrade. Pre akýkoľvek prípad však v dome nemali nič. Masky, jódové pilulky. Vonku krivkala stará babka. Jednak bola asi hluchá, a potom už je to bolo asi aj jedno. Ale aj deti od susedov sa
hrali na ulici. Po 20min. ktosi zazvonil. Svokrin brat sa vracal zo záhrady. Sirénu nepočul, ale počul už vyhlásenie konca poplachu. Takže sieverty k nám neprenikli, našťastie ani nemali aké. Betón kolegovi tiež našťastie nestačil stvrdnúť. V nočných správach sme sa potom dozvedeli, že firma inštalovala nový výstražný systém a ktosi zadal zlý príkaz do počítača. Tým v okruhu 21km spustil poplach. Ľudia sa vystrašili, zahltili telefónne linky. Uvidíme, s čím teraz firma vyrukuje.
Bol som v Hornej Strede a kvákal na dvore. Sprvu tomu nikto nechcel uveriť alebo nechápal, čo sa vlastne deje. Len sme ostali zmrazení stáť. Tipovali sme, aký je to poplach. Radiačný, chemický, valí sa voda nebodaj nálet? Ja som vybehol na rebrík šopy, či dačo neuvidím.
Až keď dedinský rozhlas vyhlásil radiačné ohrozenie, bežali sme do domu. Aj psa zavreli do letnej kuchyne. Tomu to len vyhovovalo, pochutnal si na uhorkách. Pozatvárali sme okná. Viac sme asi nemohli robiť. Hneď volali na obecný úrad, ale tam nič nevedeli. Zisťovali, overovali. Švagriná sa pokúšala dovolať bratovi do "atómky" v Mochovciach. Nedvíhal. Zrovna mal službu... Ja som ladil rádio, svokor internet a ostatní napäto čakali pri televízore. Nič sa však nevysielalo, premiérka sa bránila ohováraniu malého Mečiara. Katastrofické scenáre napadli každého. Najmä ženu: "Doma sme nechali pootvárané okná, deti to znášajú horšie, domov pôjdeme neskôr, ak vôbec, sme v zóne smrti". Ja som sa skôr prikláňal k úniku chemickej látky a chaosu na obecnom úrade. Pre akýkoľvek prípad však v dome nemali nič. Masky, jódové pilulky. Vonku krivkala stará babka. Jednak bola asi hluchá, a potom už je to bolo asi aj jedno. Ale aj deti od susedov sa
hrali na ulici. Po 20min. ktosi zazvonil. Svokrin brat sa vracal zo záhrady. Sirénu nepočul, ale počul už vyhlásenie konca poplachu. Takže sieverty k nám neprenikli, našťastie ani nemali aké. Betón kolegovi tiež našťastie nestačil stvrdnúť. V nočných správach sme sa potom dozvedeli, že firma inštalovala nový výstražný systém a ktosi zadal zlý príkaz do počítača. Tým v okruhu 21km spustil poplach. Ľudia sa vystrašili, zahltili telefónne linky. Uvidíme, s čím teraz firma vyrukuje.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)