Tornado Adriatico

Názov expedície: Sardinico Adriatico 25

Heslo: Hviezdice, ryby, kraby, v mori nás hľadať baví.

20.7.

    Z postele sa toporím po pol jednej v noci. O 10 min. idú hore aj baby. Morčatá Devil a Belo prázdninujú u babky. Varujeme babku, že potenciálne môžu byť v sene mole (nepreukáže sa. Stopy sa na jeseň našli v kukuričných chlebíkoch). Pred pol druhou vypínam wifi a zastavujem vodu v hajzli. Drahá zamyká byt a sadáme do Yarisy. Pred Bučanmi si žena spomenie, že na sušiaku zabudla kraťasy. Iróniou je, že napokon kraťasy počas pobytu viseli celý čas na stoličke v kempe. A treba nám vraj aj nožík pre nátierku. Zvažujem vybehnúť v Bučanoch, ale otáčam sa pred Hlohovcom. Stratíme vyše pol hodiny, no neponáhľame sa. Čakajú nás v Dalmaris až o 14h. Sused sa o druhej ráno vracia na bicykli od frajerky. Žena ešte privrie okno na mini vetračku. Tmavou nocou idem cez nový napájací pruh na diaľnicu D4. Pozerám na svetlá Slovnaftu. Z D4 odbočujem na Budapešť pred Rajkou. Auto prestane natriasať a viem, že som v Hungárii. Maďarská známka podražela o cca 3Eur. Vyšla nám presne 10 dňová. Nejdem dlho po M1 a schádzame na cestu 86. Nie som jediný. Asi tri autá jucháme cez Jánossmorja k diaľnici na Sobotu (Szombately). Idem na spotrebu celý čas a rýchlosť nepresiahne 120km/h. Cesta je nezvyčajne rušná v túto rannú dobu. Na juhovýchode vidím blýskať sa. Zrovna tam mierime. Za Chorvátskymi hranicami lizneme už len okraj búrky. Teraz nás ešte čaká cesta okreskami do Nagykanizsa. Rozvidnieva sa okolo 4.15h. Za Kormendom idú všetci na Radics a na ceste č.76 osamiem. Krútim kolečkom na nekonečných kruháčoch. Pred Zalaegerzsegom vybehne na cestu líška. Prudšie brzdenie a vyhýbanie prebudí posádku. Drahá odpočívala prikrytá dekou a opretá o podušku na skle. Ponúkne mi hlt "výbornej" popradskej kávy. Večer predtým si ju pomlela do vrecka. Ako tak ma nakopne. Diaľnicu M7 si veľmi neužijem. Po hranice sa robí tretí pruh a rýchlosť je 80km/h. Idem 90. Som v kolóne prvý. Odpočívadlo v prerábke, takže stáť budem až v Chorvátsku. Hranica akoby už ani neexistovala. Len sa mihnú staré budovy Goričanu. Až keď prekročíme hraničnú rieku Mura, viem, že sme v balkánskej zemi. Nedarí sa naladiť normálne rádio. Buď chrčí alebo len ujúkajú elegické Chorvátske ľudové piesne. Stojím za Varaždinskými Toplicami. Postavím auto za debilka z Dunajskej Stredy. Keď vidím prázdne auto a sklopene zrkadlá, mám neblahé tušenie, že si sedí na kávičke. Nemýlil som sa. Prečo natrafím na pumpe vždy na chlapov s IQ šumiacej trávy? Drahá šla s babami na vecko a spýtala sa v kaviarni, kto nechal pri stojane smrada. Opovrhujúco na ženu pozrel a veeeľmi pomaly sa zdvihol. Ešte aj to nastupovanie do auta bolo pomalé. Ja som rýchlo natankoval a vypadol na parkovisko. Na vyprázdnenie mi stačila aj toitoi pre invalidov. Ani zamknúť nešla. Dali sme si na raňajky palacinky s pistáciovým krémom pripravené doma. Zapili džúsom. Fičíme ďalej na Záhreb. Ukazujem babám budovu našej firmy. Sme okolo ôsmej na legendárnom Lučku. Prekvapujúco plynule ideme stále vyše 100km/h, i keď premávka hustne. Až za Karlovačom sa ocitneme v niekoľko kilometrovej kolóne. Pred nami sa stala nehoda. Stará Oktavka so slovenskou značkou ukončila na diaľnici A1 svoju púť. Našťastie sa nikomu nič nestalo. Posádka v oranžových vestách sedí na krajnici. Veru, my máme len jednu vestu. Zlé myšlienky rýchlo zaženieme a ponoríme sa do prvého krátkeho tunela na A1. Preletíme križovatku Bosilijevo a stojíme na známom odmorišti Dobra. Žena ma vystrieda za volantom po Nadin. Zatvorím oči, ale nespím. V protismere sa hadí kolóna hore k tunelu Sveti rog. Stala sa v ňom nehoda? Či nedeľná zápcha ako u nás z Tatier? Preberám teda na posledné kilometre kolečko. Na výstupe č.19 Benkovac schádzam na cestu 503. Operatívne otvoria ďalšiu "cestarinu". Od Záhrebu k Benkovac ma zinkasujú vyše 19Eur. Idem na západ cez Horni Jagod a Dolni Jagod, no more stále nevidíme. Konečne za kopcom sa zjaví Biograd na Moru. Navrhujem obed, keďže je pol dvanástej a čakajú nás o druhej. Minieme nákupné centrum Bure. Otáčam sa pri hoteli Bolero s5 k nákupáku. Dopravné špecifiká Chorvátska sú: absencia značiek označujúcich hlavnú a vedľajšiu cestu. Zastaví ma nápis Stop ďaleko pred križovatkou. Druhé: pomalé pruhy sú vľavo, nie vpravo ako u nás. Je takmer 33°C. Z domu sme odchádzali pri 17°C.

    V stredoveku korunovačné sídlo chorvátskych kráľov, dnes exhibícia stoviek jácht má pohnutú históriu. Mesto v minulosti známe aj ako Starý Zadar si pohadzovali, Benátčania, Osmani, Uhri, Juhoslovania a ktovie kto ešte. Zakaždým ho podrobujúce národy Chorvátom zničili. Mesto teraz chráni patrónka sv. Anastázia na špici kostolnej veže. V okolí mestečka nie je núdza o celebrity: speváčka Beyonce oslavovala na jachte 39. narodeniny, každý rok sa objaví M.Jordan, či J.Bezos.

   V centre to nevyzerá okrem kaviarne na rýchle občerstvenie, ale aspoň ideme na záchodky. Reštiku teda hľadám v mobile, ale v Biograd-e KFC alebo MacDonald proste nie je. Oproti centru je reštika Katuša. Vedľa predávajú i grilované kurence alebo bravčové koleno. Ale bez chleba. Napokon skončíme v Katuši a nič lepšie sme počas 10 dní v širokom okolí nenašli. Je akurát poludnie. Čašníčka prinesie menu. Nápoje netušíme. Vyberiem si tuniaka, mladšia špagety carbonara, žena kuracie s hranolkami, staršia šalát s kuracím mäsom. Porcia je tak akurát pre morča. Preto dcérke drahá dá kus kuracieho mäsa z veľkej porcie. Nápoje si akosi objednáme, čašníčka nevie dobre anglický. Vodu a kolu. Tuniaka mi prinesú s mangoldom. Chutí ako špenát, ale vlastne je to stredomorská cvikla podávaná často ako príloha k rybe. Najchutnejšie sú špagety. Dokonca s vajíčkom. To som na Slovensku nezažil. Za obed drahá vysolila vyše 64Eur. Do rúk som vložil čašníčke 4Eur dýško. Nakúpime v Studenac víno, pivo na testovanie a iné blbostičky. I prvé pohľadnice. Prejdeme tých pár kilometrov ku kempu. Akurvát neviem jeho presnú polohu. Posledné metre som prezrel na mape len vágne. Skončím kdesi pri kempe Bakija. Pýtam sa chlapa požičiavajúceho čosi, kde je Dalmaris. Nevie, volám Lei (dcéra domácej). Nasmeruje ma. Namiesto doľava som mal ísť na poslednej T križovatke doprava. Vrátim sa. Na malom parkovisku ma čaká Leina mama. Dohovárame sa Slovensky. V celom Chorvátsku je hovoriť rodným najrozumnejší spôsob. Staršia, sympatická pani nám ukáže pomerne nový bungalov č.4. 

     Zatiaľ máme len jedných susedov. Inak sú na záhrade 4 kontajnery. Inu, lacné bývanie to nie je. Cenu robí i poloha 50m od mora. Vedľa v dome býva majiteľka. Samotné vnútro kontajnera tvoria dve spálne po stranách, dve vecká a sprchy. V strede je kuchynka s pohovkou. Súčasťou je veľká veranda s ležadlami a záhradným stolíkom, na ktorom jedávame. Uvítali by sme viac odkladacieho priestoru v obytnej časti. Kufre mi tak robia nočný stolík. Nejaké oblečenie je nad posteľou v skrinkách. Plachtu máme so ženou spoločnú. Uživajte! Baby majú oddelené postele. Nie sme zvyknutí na mäkké matrace. Samozrejmosťou je klíma. Elektrika na kľúčik v stene pri dverách. WiFi signál je slabší a sieť pomalšia. Koľko toľko postačuje. Súčasťou vybavenia je kávovar, indukčná plotnička, chladnička, toastovač či fén. V 80.-tých rokoch napr. aj v Piešťanoch sme bývali v unimobunkách pri kúpalisku Sĺňava. Unimobunky (prerobené) ešte stoja, Sĺňava už nie. Panička si zapíše nacionálie. Pod nohami sa jej motá buldoček Atlas. Osprchujem sa a na polhoďku si ľahnem. Baby medzitým volajú babke. Od švagra sa dozvedám že mám jedinečnú príležitosť kúpiť lacno lístky do Energylandie, kde sa chystáme budúci týždeň. Večer tak činím. Vlastne by nám mali zaplatiť, keďže drahá je antikolotočársky typ. Po pol štvrtej ideme k moru. Pláž kamenistá, čakal som niečo medzi dlažbou a kobercom. So staršou šnorchlujeme, kým nemá soľ v očiach. Vraciame sa k brehu. More je živé. Mušle síce takmer žiadne, ale holoturií a rýb je dosť. A na dcérku žmurkla vraj jedna oranžová s okom. Pre soľ v očiach asi nevidela. Na mňa ryby divne pozerajú.  Na brehu idem na prieskum terénu. Južne, smerom k Pakoštane, je jedna malá pláž Kumenat s barom. Inak okrem pár betónových mól pre lodičky, nič. No smerom k Biogradu je promenáda so všetkým, čo k nej patrí. Ešte pošnorchlujem, vylovím malú mušľu priemerného vzhľadu. Osprchujeme sa a po siedmej vyrážame vo vidine jedla na promenádu pri pláži Soline. Zakotvime pri stánku s rýchlym... všeličím. Ja si objednám dubajské fritule, čo sú vyprážané guľky s pistáciovým krémom poliate čokoládou. Baby si dajú nugetky s hranolkami. Jedno horšie ako druhé. Nugetky ašpirujú na jedlo roka a dlho na ne spomíname. I to je reklama, za ktorú platíme 20Eur. Prejdeme sa kúsok po promenáde a otočíme s5. Za chrbtom nádherný západ slnka a svetielka rybárov ako to už na mori býva. Baby si dajú zmrzku. Fľašu domáceho vína na privítanie, ktorá nás na stolíku čaká, otvoríme v altánku. Komáre nás zaženú dnu. Dcérky pijú hnusnú umelinu zo Studenac. Žena unavená z cesty zaľahla už pred desiatou. Ja píšem s pohárom vínka do pol jedenástej tieto riadky. 

21.7.

     Ráno vstávam neskoro pred pol ôsmou. Mám sračku. Z vody alebo z nie zrovna čerstvých fritulí? Odteraz pijem len balenú negazirovanu Cetinu. V sprche nie je poriadne studená voda. Budem si teda dávať "studenú" sprchu každý deň, namiesto obdeň ako doma. Vybehnem si v Skecheroch smerom na juh. Topánky dostanú pekne zabrať počas dovolenky. Do Pakoštane je ďalej ako som si myslel, preto sa motám po okolí cez olivové háje. Miniem hovničku (ČOV), ktorá ústi dakde do mora. Teda potrubie. Možno. Bežím k zábavnému parku Dalmaland. Chystá sa na nápor návštevníkov. Celodenný vstup 46Eur. A to sa mi vidí Energylandia cez čiaru. Rozlohou je asi ako Bešeňová s tým, že nemá také veľké tobogány a v areáli sú aj kolotoče. A aquapark je len letné kúpalisko. Teplota stúpa a navyše mi stále žblnkoce v črevách ako v akváriu. Otáčam sa s5. Hoci by som mal ísť k moru, i tak idem do kopca, na ktorom je vykrývač mobilnej siete. A za plotom, čo nevidím? Našu záložnú skriňu. V okolí plota sú bodliaky. Tiež ochrana pred nežiadúcimi návštevníkmi. Po pár záberoch bežím dolu cez obytnú štvrť. Ľudia sa trúsia z obchodu. Dnes nabehám vyše 6km. Baby zatiaľ nachystali raňajky. Sedíme vonku na terase. Vedľa bývajú slovenskí Maďari. Na parkovisku odstavili obrovského bieleho "méďa". Bodaj by nie, keď si zo sebou trepú kolobežku a bicyklíky pre deti. Snažím sa poslať správu a foto skrine do roboty, ale nedarí sa mi prihlásiť do firemného četu. Dnes dáme Jarise pokoj a budeme len pri "našej" pláži. Na kameňoch rozložíme cigánsky tábor. Šnorchlujem s dcérkami. Vynikajúci nápad je sa trepať pešo po skalnatom brehu. Malé kamienky sú ako ihly. Odteraz nosím vo vode na rukách navlečené gumené prezuvky. Pri vynáraní si ich prehodím s plutvami. 

    Na obed balíme deky. Vyberieme sa do pekárne na promenáde. Aj do potravín Studenac. Chorvátsko so zavedením Eura zdraželo. Minimálne v dovolenkových destináciách. Len pivo stojí 2x viac ako u nás. Ale baby tvrdia, že dámske vložky sú o polovicu lacnejšie. Najeme sa v našom kontajneri. Nasleduje poobedňajšia dvojhodinová siesta. Ozaj spím, t.j. chrápem. Mladšia má opuchnutý priehlavok na členku. A je doštípaná. Večer žena zabije komára. Akonáhle ich vyzabíjame, máme celý pobyt pokoj. Kúpime i odpudzovač, ďalší vyzerá byť v kuchynke. Pred štvrtou ideme o5 k moru. Šnorchlujeme na juh a vytiahnem skelet morského ježka. Vidím veľkú oranžovú hviezdicu a kraba akurát vhodného do šalátu. Po 18h ideme do bungalovu. Ospršíme sa a vyrazíme na večeru do prvej reštiky na promenáde. Baby si dajú pizzu, žena čevapčiči s hranolkami a ja cestovinu s lososom. Nejaká voda, pivo, koly. 74Eur do kasičky podniku. A čašník s tenkým hláskom natŕča ruku na dýško. Vyhrabal som z vrecka 3Eur. Za to hnusné Ožujsko aj veľa. Nikde nemajú pražmu. Decká šli do kempu, my so ženou do Biogradu. Je to taká polhodina po promenáde. V meste ľudí jak na Makarskej. Omrkli sme prístav. Bude problém s parkovaním. A to ani nevieme ako zaplatiť. 1,5Eur/ hodina je nekresťanská cena a platí v celom Biograde. V samotnom centre automat berie len mince a max.2h. Ani drobné už nemáme. Dofrčí trajekt z Tkon (Pašman). Na korze vyhrávajú deti na husliach alebo dievčatká predávajú mušle. Blízko centra je i bazén s morskou vodou. Nuž, bary potrebujú prilákať ľudí. Už len naše pubertiačky prehovoriť na tú polhodinku šliapania do mesta. Zrazu máme životný problém. Až taký, že drahá skončila pri plote kempu vedľa obchodíku so suvenírmi. Robil som krovie, ale z toho rojčenia v hnedom mi bolo zle.  Rýchlejšie ako vifonka sme sa presunuli do Dalmaris. Pred desiatou žena rozrazila dvere bungalovu a sadla o5 na trón. Zážitok nemusí byť pozitívny, hlavne, že je silno intenzívny.

22.7.

    Ráno vybehnem za zvuku cikád najprv do Studenac potravín cca 150m od ubytovania. Hodím jedlo do bungalovu a bežím do Biogradu. Pri prístave je nemožné zaparkovať, prebehnem centrom a za hotelom objavím "záchytné" parkovisko. Rovnako 1,50Eur za hodinu. Cez promenádu a pláž Soline sa vrátim do kempu. Baby ešte nevstali, preto o5 odbehnem do potravín a kúpim džúsy. Húni odvedľa sa balia. Stretnem tiež Leu, dcéru, ktorá tu na rodičovskej záhrade podniká prenájmom obytných kontajnerov. Že sa jej darí svedčí Audina so Záhrebskou značkou na mini parkovisku. Baby sa po ôsmej vykotrbácaju z postelí. Dnes nepôjdeme nikam, nech sa drahá zotaví. Obsadíme teda pred raňajkami miesto na pláži. Telefonicky objednám výlet loďou na Kornati a Telaščicu. Na letáčiku je nejaké číslo na Peťu. To si však len ktosi poznačil kámošku. Volám teda na riadne vytlačené číslo. Správou mi pošlú polohu lode a ja obratom svoje meno. Tak mám akože rezerváciu. Na raňajky baby dojedajú pizzu, my so ženou čerstvé rožky so šunkou. Okolo desiatej ideme k moru. Ja však idem šnorchlovat k pláži Kumenat v zálive Trstike. Prístup do vody je celkom fajn. Nájdem dve malé mušle a pancier z kraba. Cestou s5 sa mi krehká škrupina poláme. Zavadím o opaľujúcu sa blonďavú susedu. Od včera prišli do 3. nejakí Slovinci z Mariboru. Dievčina s piercingom v nose sa premiestni o 20m ďalej. Na plošine nad nami sa rozložia Česi. Chlap pripomína hrocha Moto moto z Madagaskaru.

    Poobede ideme do bungalovu. Na obed si baby zalejú vifonky. My so ženou dojemne dojeme rožky so šunkou. Chcelo by to maslo. Poobedňajšiu šiestu netrávim spánkom, ale kontemplovaním, čo s načatým dňom. Rozhodnem sa požičať si bicykel. Viac o výlete k Vranskému jazeru je v Cyklohaluziciach XIII. I v Pakoštane počujem slovenčinu. Zbytočne lámem angličtinu. Chorváti rozumejú. Kým som bol preč, baby sa stihli už aj okúpať v mori. Po sprche ideme na večeru do podniku Gajeta. Baby hamburger, žena bojuje s vyprážanými šprotmi, ja čevapčiči. 62Eur. Mäsové hovienka mali včera v Restaurant park Soline lepšie. Pešo sa prejdeme do Biogradu. V zmrzlinárni Miami si dáme vynikajúcu zmrzlinu. Hoci na stolíku je značka zákaz zmrzlinovať s kornútkom, nikto nás nevyháňa. Prebehnem sa sám centrom a hľadám bankomat. Pritom je hneď pri zmrzline. Erste bank. Za výber si strhnú 5Eur. Mladšej už trocha odpuchol členok. Dnes nás pre zmenu poháňa akútna potreba staršej. Pekárnička pri pláži Soline stále otvorená. Máme raňajky.  Pred desiatou sa mladá môže konečne spláchnuť. Vedľa máme rakúsku rodinku.

23.7. Ako uvariť mušľu 

   V noci neškriekajú cikády, ale spev nejakého hudobníka z baru Poco Loco alebo Aqua clubu odkiaľsi na promenáde. Ráno nechám baby pospať, čo nebolo najmúdrejšie. V strese sme sa balili na loď a zabudli šnorchle aj topánky do vody. Autom som síce šiel na "záchytné " parkovisko, čo nám skrátilo cestu o 1,5km (a predražilo o 15Eur), ale o5 som sa vrátil do kempu. Utekajúc dolu k prístavu som už len videl loď Kanela odliepajúcu sa od brehu. Od zlosti som šmaril topánky a plutvy o zem. No a čo, aj ja som len človek. Baby sa vraj snažili presvedčiť babenku za pultíkom, ale mal som zamknutý telefón a nemohli ukázať správu. Šak zajtra je tiež deň. Baba skontrolovala mobil a povedala, že nám presunie rezerváciu na zajtra. Uvidíme. Čo s načatým dňom? Plán B. Rozhodnem sa ísť na ostrov Pašman. 

    Pašman je dvanásty najväčší ostrov v Jadrane. V pomere k veľkosti je najzelenší. Preháňali sa po ňom už neandertálci. Zaujímavý je však tým, že práve pašmanskí mnísi priniesli do českých zemí staroslovienčinu a hlaholiku. V súčasnosti je známy vďaka súťažným behaním po skalách, tzv. škraping. Vďaka meniacim sa prúdom každých 6h má najčistejšiu vodu na Jadrane. Ako som sa však presvedčil na vlastné oči, o pašmanskom morskom dne sa to nedá povedať.

   O 9.30 odchádza loď. Preto sa presunieme do osobného prístavu. V nákladnom prístave rybárske lode vykladajú v kontajneroch naskladané ryby. Kúpime si spiatočné lístky 3.50Eur osoba a po vyprázdnení útrob trajektu sa nalodíme do Kijeva. Po štvrťhodinke, oboplávaním ostrova sv.Katarina, pristávame v Tkone. Už z paluby vyzerám pláž. Volíme pravú stranu, severnú. 

    K pláži sa nejde jednoducho, lebo prístupy sú väčšinou zo súkromných víl. Po 500m nájdeme uličku k moru. Usadíme sa v tieni kríka. Je odliv, takže zatiaľ na súši. Z východnej strany ostrova sú pieskové pláže s dlhým vstupom aj 100m. Nemáme veľmi kde sedieť, preto vybehnem cez záhradu do obchodu Tommy a kúpim podložku. A ďalšiu vodu. Na našom mieste je síce bordel ale aspoň dočasný tieň. Šnorchlujeme s babami a nájdeme pekné mušle. A ja vylovím zdochlinu veľkého kraba. Prinesiem ju ukázať. Na dne vidím hviezdicu bez jedného ramena. Tiež už asi na pravde božej. Je poludnie. Zjeme skromné zásoby a vrátim sa do obchodu po hrozno. Dobíjam sa do samoobslužnej pokladnice, ale potrebujem zákaznícku kartu. Tommy obchody patria pod sieť COOP ako u nás Jednota. Baby sa začali čosi vadiť a sácať, preto odvádzam staršiu. Ideme sa potápať trocha ďalej od nášho cigánskeho tábora. Nájdeme o5 pár mušieľ. Vysuším sa ako tak a vyberiem do centra, no hlavne na rozhľadňu na vrchu Straža 170m.n.m. V Tkon kúpim pohľadnice, niečo na zakusnutie, dôležitá je voda. Stúpam najprv ku kostolíku Sedembolestnej Panny Márie, potom okolo sliepok už k samotnému vrchu. Cesta je vydláždená veľkými kameňmi a ide sa zle. Dnes už viem prečo. Kvôli škrapingu. Až po napojení sa na cyklochodník je šotolinový podklad. Tristná cesta stála za výstup. Otvoria sa mi široké výhľady. 

   Na západe Kornati a ostrov Žut. Východne - skalnaté bralá pohoria Paklenica. Vedľa nich, juhovýchode, Vranské jazero. Na juhu ostrov Murter. Podomnou krásne zálivy Pašmanu plné lodičiek. Nie som na veži sám. Je tam rodinka s malým. Veža asi slúži aj na pozorovanie požiarov. Neviem sa vynadívať na tú krásnu akvamarínovú farbu mora a zelený koberec pod nohami. Aj západ slnka na kopci musí byť úchvatný. Teraz sú tri hodiny poobede a ja bežím škrapingom dolu k babám. Ak by chceli ísť na trajekt pred pol piatou. No im sa nechce. Mladšia sa mrochtila a vylovila krásne mušle. Preto idem s nimi znova do mora. Staršia nájde zaujímavú hnedú hviezdicu Astropecten platyacanthus. A živú. Neborka kmitá s malými ostňami na spodnej strane ako cyklista na ľahučkom prevode. Ukáže ju zvedavcom na pláži. Sú to Slováci. Vraj keď fúka bóra od severu, objavia sa na dne veľké mušle. Mladšia vylovila zasa krásnu mušľu aj s obyvateľom. V bungalove sme ju obarili vriacou vodou. Otvorila sa a vyliezla. Je z toho aj video. Pláže Tkon sú najmä pre deti, ale šnorchlovanci si prídu na svoje. Po potápaní sme sa zbalili a šli pozrieť centrum Tkon.

    Brána do Kornati, ako miestni volajú najväčšie mestečko ostrova, Tkon. Tkon je skomolené slovo pre mušle nazývané Kun, ktorých som pri potápaní videl hojne na dne Pašmanského kanála. Pripadá mi, že aj na dne Biskupického pri Váhu. Benediktíni z ikonického kláštora nad mestom na vrchu Čakovec sa o5 v 15 st. činili v Prahe a založili v matičke stovežatej kláštor. Neskôr Karol IV na jeho základoch postavil známu Karlovu univerzitu. Kláštor v Tkon je posledný benediktínsky kláštor v Chorvátsku a unikátne múzeum hlaholiky. Miestni hovoria tzv. čakovskou ikavicou.

   Kúpili si minitky, ale veľmi nechutili. Čakali sme na loď o šiestej. Pomerne dosť áut sa do útrob trajektu zmestí. Vyjdem na hornú palubu ku kapitánskemu mostíku a kochám sa výhľadom na pobrežie. V Biograde nás na promenáde zarazili ceny v reštikach. Aj o 10Eur viac ako mimo centra. Kašleme na večeru s výhľadom na západ slnka. Na parkovisku ma takmer zrazí týpka na veľkom SUV. Ani ma nevidela. Východ z parkoviska nenašla, pokiaľ jej ho dievčina na kase neukázala. Inu blondýna. Vyberieme sa autom do Katuše, kde sme boli v nedeľu a chutilo nám. Na veckách obchodného centra Bure sa predtým učlovečíme. Dám si pražmu, deti špagety bolognese a carbonara, drahá rizoto s krevetami. A tentoraz som upozornil, že nechcem mangold. Platili sme takmer 63Eur + 5 tringelt. Nakúpime v Konzum, ale pečivo "veškeré žádné" na pulte. Takže ráno. S parkovaním je v kempe trochu problém. Vytáčam sa sa ja i Jarisa. Babe z domu oholím rozkvitnuté oleandre. Žena ako dávala pozor na deti si opálila rameno v tvare dlane. Všetci sme viac priškvarení, keďže sme boli celý deň vonku. Pri šnorchlovaní ma bolí trapézový sval. Komáre na mňa až tak nejdú, ale pri zaspávaní mi jeden bzučal pri uchu. V bungalove č.1 sú mladí Ukrajinci.

24.7. Kanela

     Ráno som bol pred siedmou hore. Potom som vybehol do obchodu po maxi rožky. Jeden stojí viac ako 1Eur. Niekedy mi ich podá predavačka, ale beriem si ich aj sám, keď jej niet. Rovnako šunku alebo syr. Baby teda budím o pol ôsmej. Klímu budeme musieť nejako regulovať, bo je ráno zima. Žena je navyše v prievane. Je vysoká vlhkosť a plavky sú ráno mokré. Zabalené máme všetko a o štvrť na deväť opúšťame kemp, či záhradu.  Baba pri pultíku pred loďou nás pozná a bez slova vpustí na Kanelu. Pre istotu mám v ruke letáčik, kde sa chceme nalodiť. Vedľa je totiž zaparkovaná ďalšia, menšia loď. Platíme 240Eur u kapitána. Mladý týpek v hnedom tričku s vyobrazením lode, ktorá veru nie je odo mňa o veľa mladšia. Celá posádka má lodné tričko. Sedíme celá rodinka vpredu na jednej lavičke. Hneď oproti baru, takže miesto viac než strategicky výhodné. Blíži sa deviata hodina a kapitán ešte ani nenahodil motor. Aká irónia. Neviem, či sa mám smiať alebo plakať. Od brehu sa odpichneme tri minúty po deviatej. Prečo? Čakali sme jednak na veľkú poľskú skupinu, ktorá prišla 5 min. pred odchodom a druhak po deviatej naskakovali známi barmanky a sprievodkyne v rifľových šortkách. Po chvíli stojíme na ostrove Pašman a naberáme ďalších cestujúcich. Uvítací štamperlík Rakie, deti napolitánku. Žena ho do seba nedá ani nasilu. Nápoje ako voda, sladká oranžáda, či víno sú zdarma. Pivo sa platí 3Eur a káva tiež - 2Eur. 

    Potom oboplávame ostrov Pašman z juhu a mierime na severozápad do parku Telaščica. Sprievodkyňa na mape nám v angličtine vysvetlí plán plavby. Na ostrove Katina vysadíme kuchára s proviantom, ktorý nám ugriluje ryby a bravčové mäso. Nateraz dostaneme žemle so šunkou a syrom. Berieme iba dve, aj to si ich podelíme cestou zo zálivu Mir. To je naša druhá zastávka. Tentoraz môžeme prebádať ostrov Dugi otok. 

    Na západnej strane útesy týčiace sa do polovice Eifelovky, uprostred malebné pláže s kryštálovo priezračnou vodou. Majstrovské dielo prírody Dugi otok je siedmy najväčší ostrov Jadranu a doplávať k nemu trvá z ostrovov Severnej Dalmácie najdlhšie. V juhozápadnej časti je slané jazero Mir, ktoré je s morom spojené podzemnými kanálmi. Nakoľko je uzavreté, je teplejšie ako Jadran. Ako to už v Dalmácii chodí, v lete sa usporadúvajú rôzne festivaly a súťaže. Ani Dlugi otok nezostáva a je známy najmä pretekmi somárov. Súťažia nie len v rýchlosti, ale aj v lenivosti...

    Z 2h sa neskorým príchodom ukrojí 15min. Nič to. Najprv ideme k slanému jazeru Mir. Je to "voser" ako by povedali naši bratia Česi. Ľudí jak vo Vadaši, voda kalná a teplá. Hneď sa zvrtneme a prejdeme s5 tých 300-400m k moru za loď. Ja sa hneď neponorím do Jadranu ako baby, ale vyjdem hore nad útesy. Je tam pár vyhliadok na šíre more, či strmé bralá. Prejdem chodník rýchlo a konečne sa ponorím do tyrkysového mora. Je to veľmi impozantné miesto. Ryby sú väčšie a viac rozmanité. Mušle síce nenájdeme, ale napr. malé priesvitné krevety obyčajné. Palaemon serratus. A mini kraba. Tiež veľa žltých koralov, ale vraj sú to podľa našej múdrej gymnazistky hubky. Má pravdu Aplysina aerophoba, slovensky huba komínová, je najobyčajnejší hermafrodit Jadranu. Baby mi nezabalili plavky, preto som v športových kraťasoch. Okrem bicykla a behu v nich teda i plávam. Pred druhou sa poberáme k prístavu. Sprievodkyňa síce drží v ruke počítadlo, no zabudneme naložiť jednu dámu a o5 prirážame k mólu. 

Jazero Mir je pod neustálym náporom návštevníkov z výletných lodí.

    Oboplávame ostrov Dugi otok z juhu a vraciame sa popri ostrove Aba vela ku Katine. Aj to je vela, no aby sa nepovedalo, že sme neboli na Kornati. Pritom súostrovie lízneme len severným okrajom. Ani tie kolmé steny na Dugi otok sme neoboplávali. Tiež trocha oser, ale Kornati sú len žltohnedá pustina a pekné asi len z lietadla. Takže pred druhou kotvíme na ostrove Katina. Ono vlastne aj tento neobývaný ostrov sa dá s prižmúrením oka považovať za Kornati. Usadíme sa k dvom chorvátskym týpkom. K obedu na stole pristane tanier s grilovanou makrelou a plátkom bravčového s čerstvou kapustou. K tomu krajce chleba. Prplem sa v útrobách dvoch makriel. Jednu mi dala za výmenu s bravčovým staršia dcéra. Potom si nájdeme miesto v tieni olivovníka nad loďou, kde sa zložíme. Po betónových schodoch sa ponoríme do vody. Húfy veľkých rýb čakajú na pravidelnú dávku potravy od dvojnohých suchozemcov. Rovnako aj škriekajúce čajky nad hlavou. More je priezračné ako zrkadlo. Nájdem dve mušle vyzerá, že bez stálych obyvateľov. Aspoň zatiaľ ma nič neštípe do stehna. V mori je tiež plno odpadu. Ani sa nečudujem. Baby sa pridajú k skackajúcim návštevníkom z lode. 200 kiloví Amíci sa prekonávajú. O pol štvrtej odväzuje bocman s kuchárom laná a vraciame sa rovnakou plavebnou cestou do Biogradu. Našu lavičku už od Mir zabrala mladá Poľka. Sympatické, útle blonďavé dievčatko, ale bez škrupulí (ešte raz ju stretneme o pár dní s mamou v Biograde). 

    Drahej kúpim kávu. Jeden chlapík omylom vystúpil na Pašmane a o5 naskakoval. Máme všetci neprijaté hovory od švagra. Šípime čosi neblahé. Snáď nič vážne v rodine. Na brehu sa s ním drahá spojí. Stalo sa, že objednal ubytko v Zatore o týždeň skôr ako máme prísť. Až keď mu volali, že kde je zistil čo objednal. Ešte aj čas sa domáci pýtal, či máme rovnaký. Horšie, že na jednu noc z piatka na sobotu sú plní. Cez to všetko nám vrátia peniaze a pomôžu nájsť na jednu noc, kde zložiť hlavu. Treba mať aj plán B a nájsť si ubytko sami. Po jalových správach si sadneme do slastičárne Miami na zmrzlinové poháre. Vyberieme ananásový, kokosový a pistáciový. Pomerne rýchlo ich prinesú. Ananásový má v pohári aj mango a vanilku, kúsky ananásu. Kokosový čokoládovú s ferero. Pistáciový je kombinovaný s lieskovým orechom. Zabila to však umelá šľahačka. Šlagora. Preto rýchlo zjeme pistáciový a šľahneme šlagoru doň. Platil som v hotovosti 29Eur, s dýškom 30. Parkovné znova 15Eur. Zavezieme sa do kempu. Ešte sa raz zmočíme v mori. Naše miesto zabral ležadlom český Moto moto. Večer si s drahou otvoríme Graševinu. Už keď som si ju nemohol dať na lodi. U nás doma prší. Babka morčatá cez deň odkrýva, nech majú spoločnosť. A prekrmuje ich 4 lyžicami zmesi.

25.7. Pakoštane 

    Ráno si zabehnem asi 7,5km východne Biogradu. Objavím zalezenú pekárničku Adriatica s chutným domácim chlebíkom. Sieť pekární Adriatica je asi najlepšia na Jadrane. Má omnoho väčší výber ako ostatné pekárničky. No platí sa na ruku. Baby si pospia takmer do deviatej. Rakúšania vedľa odchádzajú. Ktovie, či už domov alebo pokračujú ďalej. Sú zbalení na ľahko. Do bungalovu nabehne celá čata čistiť vnútro a zametať terasu. Nám domáca donesie čisté uteráky a my jej do tašky vložíme špinavé. Po desiatej ideme pár kilometrov do dedinky Pakoštane. Najprv zastavím pred rampou Pine kempu. Týpek pýta rezerváciu, čo samozrejme nemám. Musím vycúvať na cestu. Parkovisko je 300m poniže na sever. Pláž Pine je ohradená až k moru a vyberá sa vstupné 3,99Eur. Za parkovanie sa vyberá 5,50Eur/deň. Autá parkujú všade možne na ulici Brune Bušiča. Ja nájdem miesto pod píniou. Pešo prejdeme za pláž Duboka a tábor cigánsky rozložíme pod píniou. V okruhu 10m sme sami. Ako však postupuje slnko po oblohe, pod stromy sa presúvajú ľudia. Berieme dobré miesto na hamaku, hoci žiadnu nemáme. Húpacie siete sú v poslednom čase in. 

    Kúsok od nás začína nudapláž. Prístup k moru máme  cez  kamene. Dno  je  však  razom  pieskové a plytké. Pre deti ideál. Pri pláži je i sprcha, ale na mince. Šnorchlujem len zo staršou na sever. Mušle iba zarastené.  Vyjdeme za zálivom Duboka.  Adamitom  sa  oblúkom vyhneme, ale niet na čo pozerať.  Na pláži sa váľajú rozkysnuté  staré Nemky a vysušení dedkovia.  Na poludnie si všetci zdriemneme.  Idem pohľadať čosi pod zub. Vybral som sa až do Pakoštane. 

   Mestečko sladké i slané, medzi morom i jazerom. Pakoštane. Nie sú v ňom hotely, atmosféra je o to komornejšia. I keď ľudí sú plné pláže. No ako keby bolo prekliate. Niekoľkokrát vyplienené Turkami, dokonca roky opustené. V meste sa narodil vojnový zločinec generál Gotovina. Ani my, Slováci, sme v mestečku nenechali dobrú stopu. V júli 2025 sa v jednom letnom domčeku odohrala brutálna vražda. 

    Pláž a kemp musím obísť. Úplne zbytočne som sa motal, wrapy som v troch pekárničkach nenašiel. Napokon behom sa vrátim k pláži a kúpim za 7Eur kuracie wrapy. Po akom takom nasýtení idem šnorchlovať na opačný smer k Pakoštane. Nič. Idem aj tretí raz od kraja nudapláže a už sa vrátim s nejakým úlovkom. Väčšina mušlí je obývaná a skončia s pustovníkmi v mori. Pred piatou mladšia, ktorá sa nudí celý deň, zavelí na odchod. Drahá by k Vranskému jazeru, no baby nechcú. 

   Cez to všetko sa po osprchovaní do Pakoštane vrátime. Tentoraz do centra na večeru. Auto odstavím pred miestnym úradom za 1,40/h. Beriem za 3Eur takmer do pol desiatej. Hneď asi druhá koliba Pakoštanac nás upúta. I čašník hovorí slušne slovensky. Hoci nevyzerá na Slováka. Chvíľu váhame, ale dievčatá presvedčíme. Pakoštane si preplnenými a špinavými plážami opravilo reputáciu výbornou kuchyňou. So ženou sme si pochutnali na rybom tanieri. Kalamáre som lepšie tuším ani nejedol. Namiesto mušlí sme poprosili prihodiť dačo iné. Mali sme viac kreviet. Ochutnala ich aj mladšia. Mali sme na tanieri Pražmu, morského vlka, tuniaka a chobotničky. K tomu grilovanú zeleninu. Mladšia kuracie prsia grilované s hranolkami, staršia šalát. Ešte sme jej do objednali hranolčeky. Čašník si nebol istý, či pôjde terminál, preto som vybral 100Eur z OTP banky. Zaúčtovala si vyše 5Eur. V reštike sme nechali 114 éčiek +10 tringelt. Ale stálo jedlo za tie peniaze. Konoba plná, vonku čakali ďalší, preto sme sa nezdržiavali a vypadli. Po promenáde na mólo, kde sa konal chalenge vo vodnom póle. Taká hádzaná, kde sa nebehá, ale kope. Zákerné sú topenia protivníka. Znenazdajky počas hry vypadlo svetlo. Striedačka tímov boli paddleboardy. Po prvej časti sme odišli. Baby lížu zmrzlinu, ja som neodolal ručne robeným frituliam. Veru snáď aj lepšie ako v Brodarici. Inú staré babky to vedia zamiesiť. Materine užance. V Plodine ešte nakupujeme blbosti. Z hlavnej cesty idem ku kempu skratkou. Na ceste lampy, ale asfaltová nie je. A vice versa. Ťažko sa mi parkuje po tme na miniparkovisku.

 26.7.

    Pekné počasie viac menej odišlo a po zbytok pobytu bude nestabilné. Ráno popŕchalo, ale pár kvapiek mi nezabránilo bežať 8km. Kúpil som rovnaký chlieb ako včera. Žene má dnes žalúdok na vode. Nič poriadne do seba nedostala, a čo zjedla, vyvrátila. Myslí si, že je dehydrovaná ešte zo včera. Po raňajkách som si teda o5 požičal v kempe Soline bicykel Fuji 27. Na recepcii len zhrabnú prachy, ale kľúč od zámku má ktosi, kdesi. Musím sa dopytovať na prenajímateľa. Vyrazil som na sever. V prvej dedine Sv. Filip i Jakov som márne hľadal novinový stánok. V turistickej kancelárií totiž pohľadnice nepredávajú. Tak som plynule prešiel do dedinky Turnje. Pohľadnicu som kúpil v prvom obchode so suvenírmi. Zvláštne, že o pár domov ďalej je tá istá pohľadnica o 50c drahšia. Vybral som sa na rozhľadňu, resp. požiarnu vežu. Hoci je na mape cyklochodník, v skutočnosti je to úzka poľná cestička. Brodím sa kameňmi a trávou i pichliačmi. Pritom od dediny ide široká poľná cesta. Ani stúpať by som príkro nemusel. A tým tlačiť bicykel. Pod vežou je zopár ľudkov. Na veži bdelý strážnik. V domnienke, že uvidím srdce Jadranu, ostrov Galešnjak sa po kovovom rebríku vyteperím hore. Posledná priečka chýba asi schválne. Dôchodca sedí vonku pred búdkou a čaká na oheň. Strieda sa cez deň po 8h. Vravím mu, že pri pohľade na sivú oblohu to nevidím dnes na oheň. "Never na duchov", povie niečo v tomto zmysle. Vyvlečie sa pod vežu na starom Golfe bez značky. Veľmi zhovorčivý nie je a ako zleziem dolu, ostentatívne pribuchne poklop nad rebríkom. 

    Po ceste sa zveziem dolu,  no zasa  sa  dám zlákať skratkou  a  bicykel nesiem  na  ramene  cez  hustý porast. V topánke ma pichajú drobné suché ostne. Konečne som v dedine a asfalt už neopustím. Idem do dedinky Sv. Petar.  V Studenac pohľadnice nemajú  iba miestneho alkoholika, ktorý čosi vykrikuje.  Ani v jedinom obchode  so  suvenírmi  v  dedine. Obraciam sa s5.  Kvitujem cyklochodník  medzi  dedinami popri  Jadranskej  automagistrále.  Odpočívadlo  s  výhľadom   na  srdce  Jadranu,  no  od  cesty  vyzerá  ako ktorýkoľvek  iný  ostrov.  Ľudia sú na plážach.  Zima nie je, len dusno.  Zvedavý idem do prístavu v Biograd.  Výletné lodičky veru neodplávali.  Na  promenáde  však  parkujú  veteráni.  Najmä Fiat a Alfa Romeo. Popŕcha a tiež 3h výpožičný čas uplynul, preto vraciam bicykel. Našliapal som 32km.

   Aby som triatlon zavŕšil, hodím sa do plaviek a šnorchlujem. Na obed dojem čipsy a suchý chlieb zo včera.  Domáci si grilujú.  I  nám by mohli čosi hodiť.  Váľam sa na ležadle vonku a čítam si.  Večer sa vyjasní na chvíľu, čo využijem  na  šnorchlovanie pri zálive Trstike  a  Studenac. Vylovím pekný skelet ježka.  Aj polovicu mušle z ostňami.  Pri zálive sú tajné zákutia, obsadené hlavne domácimi. Na večeru idem iba s deťmi,  keďže žene je stále zle.  Skončíme v reštike  Soline v rovnomennom zálive.  Baby si dajú hamburger s hranolčekmi, ja pizzu Soline.  Šunka, šampióny, slanina.  Jedlo zabili smotanou. Celú som  ju  nejedol a vzal si  pár kúskov domov.  Aspoň že ceny neboli prehnané.  Čašník nerozumel slovu večera,  ale jedlo áno.  Od západu sa blíži búrka.  Objavujú  sa i blesky.  Preto  dievčatá  poháňam.  Ešte kúpime mame  v  obchode  Pepsi.  Blesky  nad  Pašmanom sú úchvatné,  beriem  foťák  a  zo  skaly  nad morom si urobím statív. No zaraz sa osvetľuje  iba nočná obloha,  samotné blesky nie je vidieť. Keď mi zmizne v daždi ostrov,  utekám do bungalovu. Ešte stihneme schovať veci,  aj na mušle nezabudnúť,  keď začne božie dopustenie.

V strede snímku ostrov Galešnjak z rozhľadne.

 27.7. Ugljan a Zadar

    Najlepšie nakoniec. V noci pršalo a vietor navial všade ihličie. Zametal som verandu, čistil auto. Dnes som veľmi nebehal. Iba pri mori 4km, ale chodník bol blatistý. Zo západu sa blížil dážď, no obišiel nás smerom na juh. O ôsmej som budil baby. Žena sa cítila dobre, takže sme mohli vyraziť na túlačky. Kemp sme opustili po štvrť na desať zmierení, že trajekt o pol asi aj tak nestihneme. Prišli sme 4min. pred pol desiatou a obsluha nás posunula k lodi. Žena kúpila behom pol minúty lístky a nalodili sme sa na Tkon. Z Pašmanu sme pokračovali nejakých 30km na Ugljan. Slabý dážď nás stretne nad Nevidane. Hneď v prvej dedinke ostrova Ugljan, v Kuklijici zabočím k cintorínu. Za márnicou je malá plocha na parkovanie. S božou pomocou teda parkujeme. 600m na západ cez kopec je pláž Sabuša. Prídeme do raja. Takmer prázdna veľká pláž s azúrovo modrým morom. Na betónovej pláži sú vecká, prezliekareň. Cez to všetko málo ľudí. Pritom Ugljan patrí medzi tie hustejšie osídlené ostrovy. Stretol som i Slovákov. 

    Gýčové farby ostrova, neba a 50 odtieňov modrej. Pláže obklopené píniami a plytká voda. Ugljan je jeden z najkrajších chorvátskych ostrov. Dostal ma aj pokojnými plážami pred tými rušnými a špinavými pevninskými. Meno ostrova označuje jeho hlavný produkt-olivový olej. Ten sa spracúval na ostrove už v čase rímskej ríše za cisára Klaudia. Odhadom je na ostrove v súčasnosti 700 tisíc olivovníkov. Prvá chorvátska jaskyňa bola objavená pred 900 rokmi práve na strove Ugljan. Aj tento ostrov má svoje špecifikum a tú sú... lavičky. Každým rokom (od r.2014) pribudne v jednej ostrovnej dedinke jedinečná mozaiková lavička.

    Nie je tu bufet, možno preto málo ľudí. Nejdeme na betónovú pláž so slnečníkmi, ale troška ďalej pod pínie. I tam sú schodíky do vody. V okruhu 20-30m nemáme nikoho. Rozložíme cigánsky tábor a môžeme ísť šnorchlovať. Ponáram sa s mladšou. Na dne sú len špirálovité mušle plné obyvateľov. Vylovím okrúhly koral, no ako na brehu schne, rozpadne sa. Mladšia objaví zaujímavú hviezdicu. Veľmi živo sa hýbe, takže si najprv myslíme, že je to chobotnica. Vylovíme ju a opatrne nesieme na breh. Lapili sme hadovicu. Ophiocoma echinata. Pri nás zakotví malá jachta. Lodičiek sa v zálive vystrieda zopár. Vyfotíme nebohú hviezdicu a hodíme do mora. 

Ostrov Ošljak vraj pripomína Napoleonov klobúk.

    Melón skysol a skončí ako potrava pre rybičky. Tých je v zálive pomenej. Je čas obeda, preto sa vyberiem cez kopec do dedinky. No pekáreň už vypredala všetko okrem chleba. Motám sa po prístave, ale nenachádzam inú pekáreň. Skončím napokon v Konzume a kúpim burek s mäsom, croissanty s čokoládou a na trhu hrozno. V kiosku pohľadnicu. Hitom je pohľadnica skombinovaná s leporelom. Kúpim si ich, no do albumu mi nevojdú. Po obede si zdriemneme pri žblnkajúcom mori a už aj na tie nadržané cikády som si zvykol. 

    Idem  sa  po  sieste  šnorchlovať  k  zálivu Kunčabok.  Z dna vytiahnem  veľkú  červenú  hviezdu. Ponáhľam sa cez súš k babám, nech  morského živočícha  zbytočne  netýram. Neskôr  sa  okúpeme ešte raz, pričom sa nebezpečne zblížim s plavcom. Okolo štvrť  na päť balíme tábor  a  ideme  k  autu. Hneď nejaká babenka zaberá naše miesto. V mestečku Preko sa naloďujeme na veľký trajekt Ugljan. Jarisa sa v  takom  asi  ešte  ani  neviezla.  Kapitán  trúbi  na  lodičku,  ktorá  nám  kríži  trasu.  V Zadare hľadám parkovisko. Pred vylodením som si pozrel nejaké miesta. I tak za nemocnicou neodbočím a skončím na dajakom  neplatenom pľaci.  Samozrejme bez šance zaparkovať.  Auto nechám v nákupnom centre Spar vedľa  polikliniky,  kde to je za 1,50E/h.  Prvá hodina zdarma.  I parkovisko, kde som chcel pôvodne ísť je plné. 

    Názov Zadar vznikol skomoleninou slova Jader, čo bola v staroveku osada na brehu mora. Odtiaľ i názov Jadran. Aby meno znelo viac romanticky, obyvatelia tvrdia, že názov znamená "Dar z mora".  Zadar aj s celou Dalmáciou  za  hanebných  100 000  dukátov predal začiatkom 15st.  kráľ  Ladislav Najjasnejšej Benátskej republike. Na takmer 400 rokov, kým Benátčanov nevyhnal Napoleon.  Potom patrili CaK, pokiaľ nevzniklo kráľovstvo Juhoslávie v r.1918. Chorváti  si  prvý  román v rodnom jazyku prečítali  z  pera  Zadarského  rodáka  P. Zorinča  v  16 st.  a  rovnako  v  Zadare vyšli  v  19st.  prvé chorvátske noviny (i keď len regionálne, ale aspoň sa dali čítať). V súčasnosti je pýchou mesta basketbal. Fanúšikovia od klubu Tornado tvrdia, že boh stvoril človeka, ale Zadar stvoril basketbal. Minimálne ten chorvátsky.  

    Do centra Zary, ako mesto volajú domáci, je to asi kilometer. Baby sú hladné a mrzuté. Ideme okolo ústia kanalizácie priamo do mora. Smrad oslovil najprv deti. Evidentne neslúži ako odľahčovací kanál pri daždi, ale aj ako obyčajná stoka. Sodoma Gomora, velebnosti. Preto navštívime kostol, kde sú uložené ostatky sv. Šimona, patróna Zadaru. Vidíš to? V samotnom historickom centre skončíme v reštike Kalelarga (meno podľa zadarskej ulice), kde majú Tako. Baby chceli placky vyskúšať. No skôr sa hodili tri malé placky s kuracím mäsom ako predjedlo. Ja som si dal cestoviny s kuracím mäsom a syrom, drahá lasagne. Ťažký priemer. Lasagne boli plné syra, mäsa skromne. Ani všetci štyria sme ich nezdolali. Baby sa teda príliš nezasýtili. A 80Eur.  Pokračovali sme uličkami starobylého mesta. Obchod s gumenými kačičkami. Kto si takúto blbosť za 14Eur kúpi? Jednoducho obchod je práčka peňazí. Vybehol som sólo na vežu sv. Stošija za 4Eur. Ešte som si cestou dolu aj hlavu drbol o nízky priechod. K tomu zazvonil o pol ôsmej zvon. Som nevedel, či mi v hlave nezvoní. Všade mrte ľudí. Morský organ náhodne húdol. Chlapec hra na saxíku od Elánu Neviem byť sám. Predavači blbosti. Ružové holuby a had. Foto so zvermi za poplatok. Čierni predávajú náramky, ženy účesy. Hľadáme originál zmrzlinu, no nič. Akurát drzé čajky. Vyberajú žrádlo priamo z kontajnerov. Vrátime sa k autu a po Jadranskej auto magistrále do Biogradu. Zastavíme sa v Plodine. Baby sa dosýtia Milka nápojom. Ja dorazím Graševinu. Teda až v bungalove. 

28.7. Po promenáde bos

    Od rána s prestávkami prší. Vtedy sú cikády ticho. Suché pauzy využijem na takmer 10km beh, a pred obedom som bol s drahou v Plodine nakúpiť sladkosti pre rodinu. Akurát sme prišli do bungalovu keď začalo o5 pršať. Nuž, slnka si treba užiť niže Splitu, ako vravím. I keď  aj v strednej Dalmácii dnes boli búrky. Obed zachránila masnica Katuša, vedľa známej reštiky. Kúpili sme grilované kurča za 10Eur teda kohúta, lebo malo gule. Všade smrad a špina. Nedotiahnutý asfalt na cestách. S babami sme sa rozlúčili s morom kúpaním vo veľkých vlnách. Fúkal SZ vietor, no utíšil sa. Po poobednej sieste som sa s drahou prešiel popri pobreží k čistiarni odpadových vôd. No, čistiarni. To je silné slovo. Jediné, čo sa oddeľuje od sračiek je piesok, teda mechanické čistenie. Biologické skončí v lepšom prípade v mori. V horšom je za plotom natiahnutá hadica do kríkov. 

   Slovinci naproti dnes prvýkrát opustili záhradu autom biely Ford. My sme šli do centra Biogradu pokúpiť suveníry. Len som si nezobral peňaženku a drahá bola po pár magnetkách a náramkoch švorc. Takže si vybrala v Erste bank padíka. Raiffeisen je až v centre Burek, ako mi zistila milá pani v turistickom centre. Zvýšilo nám aj na zmrzlinu. Blandona je trocha bokom od promenády, no výrobcu zmrzliny majú rovnakého. I predavačov. Chodil som bosý po promenáde. V centre v šľapkách. Robia mi totiž otlak na ľavej nohe Dozvedel som sa o Labubu, nástupcov Mončici. Za 80Eur. Malým sme kúpili nejaké fejky kľúčeniek za 6Eur. Sadli sme si do reštiky Balde oproti pláži Dražica. Objednali Piňakoládu a Sex on the beach. Baby bez alkoholu. Keďže boli hladné, dali si hamburger s hranolkami. Omylom sme objednali extra hranolky. Kombinácia kečupu s tatárskou. Žemle boli chutnejšie ako v Soline. Čašník nás upozornil na prichádzajúci dážď, preto sme sa premiestnili pod strechu. Vskutku sa do 5min. rozpršalo, hoci Pašman bol v dohľade. Večera nás stála 54Eur. Dážď nás sprevádzal až ku kontajneru.

29.7.

    Pršalo celú noc. Ešte aj ráno. Beh sa teda nekonal, no bez plnených tortíl som sa nemal vracať. Vzal som si dáždnik. Plátenky mi nesmú zmoknúť. Na Jadrane dostali zabrať a načim mi objednať nové. Tak som tie 4km do pekárne urobil takmer za hodinu. A minul drahej všetky peniaze, lebo v Adriatico sa nedá platiť kartou. Ostalo je v budilári 1Eur. Dal som jej potom zo svojich. Ako som pred ôsmou prišiel, baby vstali. V noci odišli aj Ukrajinci. Naraňajkovali sme sa vonku, zbalili a po deviatej rozlúčili s domácou. Dážď nás sprevádzal až po Karlovač. Menšej, či väčšej intenzity. Skaly Paklenice v hmle a navyše sa v stúpaní pridal i silný vietor. Odporúčaná rýchlosť bola 40km/h. Nikto tak nešiel. Za križovatkou Bosiljevo premávka zhustla. Šiel som znova na spotrebu max. 120km/h. Väčšina kamiónov ide na juh po A3 na Bulharsko a Turecko. Do Hungarie nechodí nikto. Pred Varaždinskými Toplicami tankujem na INA a kolečko preberá žena. Zjeme tortilly z pekárničky a okolo 14h opúšťame odmorište. Navigujem drahú cez Hungariu. Kruháče vyberá ako Fitipaldi. Najnudnejšia diaľnica M86 zo Szombately. Číta sa Sombatej. Tentoraz ideme na jej koniec a vyhneme sa Csornej. Vidíme blbnúť šoférov, ktorí sa spoliehajú na navigáciu. Niektorí majú aj dve a nevedia odbočiť. Ja som stará škola a trasu si dopredu pozriem. V Jánossmorja krátka pauza na natiahnutie svalov a vybratie vody z kufra. Po pol siedmej sme doma.

Dovolenku sme si plne užili, oddýchnutí, vymáčaní, najedení špecialít. Aj pubertiačky s nami ešte chcú chodiť, z čoho mám radosť. O dva dni nás čakal ešte jeden výlet do Poľska za horskými dráhami.

Kemp za príplatok

Názov expedície: Pacho 25

Heslo: Keď sa leto lúči s nami, rozkladáme o5 stany. 

Štvrtok

   Koniec letných prázdnin patrí v posledných rokoch rodinnej dovolenke Hujerovcov. Na svojich cyklopotulkách som v auguste prechádzal popri kempe Pacho vo Veľkej Čause za Prievidzou. Po dohode všetkých sme sa rozhodli ísť sem. Zavážilo vysoké hodnotenie aj to, že je relatívne nový (2019). Pridali sa i svokrovci a pes, ktorým sme objednali chatku, ostatní sa šupnú pod stany. Aj s tým psom, ktorému sa to nepáčilo a vrčal. O morčatá sa postará suseda.

    Vyrážame od babky pred treťou hodinou. Beckov, Nováky, Prievidza a po vyše hodine cesty sme na mieste. Zastavím pred bránou a na recepcii si vyzdvihnem kľúče od chatky. V nej budú bývať fosils. Dostal som čipovú kartu od brány za zálohu 5Eur (?). V hoteloch za kartu neplatím žiadnu zálohu. V kempe sme za drôtenou ohradou ako dobytok. Stany postavíme do U pred chatkou Ondro. Trocha treba laborovať s usporiadaním, aby sme mali prístup a zasa neprekážali iným. Kadibúdka vedľa chatky je mimo prevádzky. Autá sú bokom za ohradou, aby neprekážali v ceste. Trocha je problém s parkovaním, pretože väčšinu zaberajú karavany. A na zvyšku trávnika tabuľka upozorňuje, že nemáme autami chodiť po tráve. Pre stanovanie je miesta tak akurvát. Vpredu je nejaká partia paštikárov. Prvé, čo urobím po otvorení chatky je, že ju vyvetrám. Vo vnútri je dusno a teplo. Je postlané pre dvoch, hoci aj 6 by sa vyspali. Tomu bránia všade prítomné nápisy a zamknutý rebrík do podkrovia, aby niekto nedajbože nešiel do podkrovia spať. Bál som sa posadiť na vystretú plachtu ustlanej postele. Inak by účtovali plnú sumu. Typické podnikanie na slovenský spôsob. Nemôže sa jednoducho zaplatiť celá chatka jednou sumou?

   Chvíľu po nás prišiel švagor (s vyvaleným bokom, lebo držal plyny) a staroušci. Pred rozkladaním stanov treba kondiciovanie alkoholom. Otvorí sa fľaša zázvorovice a hneď ide stavba od ruky. Teda najprv  švagor páskou zlepí tyčky a vulkanickým lepidlom karimatky.  

   Prvé, čo nás v kempe zarazilo bol zastrešený bazén so slanou vodou. Nie je nejaký veľký a platí sa 5Eur. Rovnako aj trampolíny za 2Eur/deň. Aspoň tie sprchy sú zdarma. Je v nich konštantná teplota vody 36°C. Hajzle majú spršku na anál. V týchto spoločných sracích a kúpacích priestoroch hrá neustále hit rádio Európa 2. Tri sprchy a tri hajzle nie je zrovna mnoho pre veľký kemp v rannom čase splachovania. V kempe sa platí za požičanie čohokoľvek - gril, klíma v chatke. Dokúpiť sa dá VIP balík, kde asi je všetko zdarma. No stan+auto za 31Eur na noc patrí medzi najdrahšie kempovanie na Slovensku aj bez blbého balíka. Všade samé tabuľky so zákazmi a príkazmi, upozornenia. Otravuje to a kempovanie stráca zmysel. 

    Voláme švagrinú  nech kúpi drevo. Vyjde lacnejšie ako kupovať v kempe. Ich čierny Nissan sa objaví okolo siedmej. Švagor má zlomenú nohu, preto tretí, nový, stan postavia deti. Spontánne prebieha kontrola areálu, kde sa vysral pes. I tak sme hovno ustriehli, či vlastne neustriehli a jeden chlapec stúpil do "pokladu". Kým zavolal otca  švagriná lajno odpratala. Ženy chystajú klobásky a slaninku na večeru. Opekáme si spolu so susedmi v krytom ohnisku. Malou, päťročnou rapotačkou Klárkou a plachým Brunom. Detí je v kempe veľa a šantia občas aj s našimi. Klobásu zapíjam sladkým burčiakom. Pred jedenástou sa nasúkam do spacáku.

Brusnianske gule sú dôkazom ústupu mora spred 40 mil. rokov.

Piatok

   V noci veľký kľud nebol. V kempoch to už tak chodí. Do 3h ráno sa ktosi rozprával. Navyše, kemp je pri rušnej ceste. O siedmej ma zobudí neúnavné trúbenie vlaku. Nevyspatý vpálim bez zaklopania svokrovcom do chatky.  Hľadám mobil. Babka močí v noci do vedra. Dedo ho chcel ráno vyliať.  Lenže vo vedľajšej chatke sa už vonku venčili dôchodci. Preto šiel s5 s vedrom plným vody, akože bol po vodu. Po spáchaní hygieny (chýbajú utierky, tvár si utriem do hajzlového papiera) si vezmem čipovú kartu. Bežím na východ do Veľkej Čausy. Pri pieskovni v Chrenovec-Brusno sú vykopané unikátne pieskovcové gule a iné útvary. V treťohorách na Hornej Nitre bolo more. Motám sa po starej i novej pieskovni. Všetko je obklopené hustým porastom. S5 idem po druhej strane cesty cez Lipník. Hľadám miesto na kúpanie v Handlovke. Nájdem však divokú jabloň za dedinou. Jedno sladké jablko pre mňa,  druhé pre krsniatko. 

Vzácna drevená zvonica z 18st. v Lipníku.

    Na kúpanie nájdem aký taký prístup kdesi za kukuričným poľom oproti kempu. Okolo pol deviatej som pri rodine, ktorá má raňajky za sebou. Vezmem uterák, obujem šľapky a ponorím sa ležmo na 6min. do 16-17°C vody Handlovky. Okolo mňa plávajú len listy. V kempovej sprche zmyjem zo seba piesok a nánosy z potoka s Old Spice Captain, ktorý niekto zabudol v kabínke.  Kanvica v kuchynke nefunguje, dakto odlomil spínač. Indukčnú platňu neviem spojazdniť. K tuniakovi v konzerve teda chlípem studenú vodu. Káva od babky tiež nebola žiadne terno, preto ideme na akože normálnu kávu a čaj do reštaurácie. Dedo, keď sme povedali, že ideme na ryby sa zľakol a objednal si držkovú. Polievku pokazil kuchár gulášovým korením. Je pod mrakom a fúka východný vietor.  Okolo 10h sa vyčasí. Ideme autami pár kilometrov k rybníkom Remata. Deti zinkasujú hneď pri vstupe dvoma Eurami. Dospelých pri vstupe do ZOO. Zapožičiame dve udice a krmivo. Za 9Eur. Deti so svokrom a švagrom chytajú pstruhy. Dedo chytí aj sám seba. Za uši.  Dobrý vorvaň, no kto nám ho naporcuje? Smejú sa i na druhom brehu. Smejem sa, keď mu poviem: "Zabrala", a dedo ťahá o dušu prázdnu udicu. Naveľa, do hodiny odnášam vo vedre 8 pstruhov na obed. Aj za tie zaplatíme. Dokopy za nápoje a jedlo takmer 170Eur. V lokáli nemajú systém.  Doniesli málo chleba, prerátavali ho a napokon doniesli veľa.  Ani rýb nevedeli koľko majú ugrilovať. Neverím, že som mal tie nami chytené. Ryby boli chutne upečené. Som ďobal do pstruha na cesnaku. Na kilo stáli viac ako v Bašovciach. Dcérky mali kuracie na prírodno v medovej omáčke a zemiakové kroketky. Fosils padala hlava, preto som sa ponúkol, že ich zaveziem ku chatke, nech si dajú "dvadsať". Deti sa bláznili na ihrisku  v Remate. Vedľa stanov sa rozložili noví susedia zo Stupavy. Radím im pri stavbe stanu. Napokon ho ani nezložia a postavia starý. Pokiaľ majú malé deti, stačí. Malá dievčina, Amélia, sa nudí a búcha po stanoch. Padá jej plienka. Nemôžem nájsť loptu, ktorou by som ju zabavil. Jej o rok mladší brat Nathan všetko pozoruje. Ani týpkovi sa nepáčia všade prítomné tabuľky. Dedkovci hneď zaľahli. Na lavičke vonku sa večer hrá Uno a popíja "olej". Víno je totiž v plastovej bandaske, v ktorej sa predáva aj olej. Objavil som mobilnú sprchu a hajzel za chatkou Mišo. Keď osadenstvo karty nebavia, pohadzujú si loptu. Opekáme, čo zostalo. Niekto napísal na kryté ohnisko "obsadené ". Sedenie pri vínku obohatí prd po držkovej. Večer začalo pršať. Všetci sme natlačení v chatke alebo pred ňou pod strechou. Kto chatku nemá, je pod strechou ohniska.

40-ročná rozhľadňa v lesoparku prežila i amfiteáter.

Sobota

    Ráno vstávam pred siedmou. Švagor sa nevyspal a spali v aute. Vraj im do stanu zateká. V noci pršalo, ale doobeda je celkom fajn a pomerne teplo. Dokonca sa ukázalo slniečko. Bežím do Prievidzského lesoparku (vyše 8km tam aj s5). Zem je blatistá, po príchode ma čaká umývanie tenisiek. Niektorí ľudia v kempe balia. V mobilnej sprche tiež využijem pohodený Nivea sprcháč. Na raňajky si zalejem čaj, keďže v kanvici ostala horúca voda.  Švagriná zaplatila len dve noci, a tak balí. Rovnaký scenár ako naposledy na Morave. A to chce ísť na budúce do moravských Ledníc. My sme tam dohromady strávili týždeň. Po druhej káve to zabalil náhle i švagor.  Zostali sme sami ako minulý rok v Bojkoviciach. Druhý švagor vraj mal v predsieni bazén. Ja si skôr myslím,  že nuda ich vyhnala. Niet v okolí, čo robiť. Nie sú turisti ani cyklisti. Bojnice videli, banské múzeum skrachovalo. Celý deň iba sedím a čítam. Nekomentujem ich počin. Po zbalení stanov šla väčšina hrať volejbal, či sa len motali po okolí.  Na obedovečeru sedíme v miestnej kolibe Pacho. Nie hneď, čakali sme na voľný stôl vonku, a potom hodinu na jedlo. Porcie veľké,  pirohy, či halušky so skutočnou bryndzou a ešte i kopčeky naviac. Ja som mal zeleninový tanier s karí kuracím mäsom a hrianky. To bolo také obyčajné.  Varia len jednoduché jedlá  a nemajú ani rôzny sortiment. Kvitujem, že tringelt si možno navoliť priamo na platobnom termináli. Otravná bola geronto friendly hudba. Okolo 16h sa rozpršalo a neprestalo do desiatej. Hrali biliard a stolný futbal pri recepcii. Svokrovci si pospali a okolo pol ôsmej odišli. Žene to bolo ľúto. Mňa ich odchod tiež mrzí. Rum vychľastali u svokry, a to chceli deň regenerovať. Odchod a hlavne regenerácia u svokry pri fľaške rumu je od ženiných súrodencov hlúpe.  Nie sú proste stanové typy. Mohli si však priplatiť za chatku a spať so svokrovcami. Dopil som trocha vína. Žena pivo. Na dobrú noc nám hrali na gitare susedia. Resp. skôr zavýjali. Pri stane smrdelo psie hovno. Detí si ustlali v chatke, my so ženou v stane.

V lesoparku bývalo sochárske sympózium. Pri tejto príležitosti rezbári zanechali svoje diela.

Nedeľa 

    Pršalo s prestávkami prakticky celú noc. Dážď nie a nie odísť. Inde na Slovensku už nepršalo iba v okolí Prievidze a Zvolena. Ani náš stan to nedával a začalo doň zatekať cez bočné vrecko. Možno aj tým,  ako som sa počas spánku oň oprel. Nemali sme jediní mokré karimatky. Ešte sme prežili dážď celkom v pohode. Je 8h a stále sedím v stane a čítam. Baby spia v chatke, ja s drahou pod celtou. Napriek dažďu vylezieme von, lebo kľúče od chatky treba odovzdať do 10h. Našťastie prestane pršať. Zjeme, čo zostalo a pobalíme väčšinu vecí. Vykuklo i slniečko, a kým sme na káve v reštaurácii, vyschol i stan. Preto celtu zbalíme do kufra auta. Je pol dvanástej a na obed zostaneme v kolibe. Pred tým si zahráme partiu gulečníku a stolného futbalu. S mladšou nabijem maminu a staršiu 9:4. Na obed si dám makové šúľance. Baby zemiakové placky s bryndzou a mama "čiernohora". O5 sme čakali pred reštikou. Hladní ľudia sa predbiehajú. Keď už majú v kempe toľko otravujúcich nápisov, jeden by sa hodil aj do reštiky. Nech sa ľudia nepredbiehajú, čašník si ich usadí. Jedlo všetkým chutilo. Mega porcie, o šúľance som sa podelil. Deti mali placky ešte na večeru. V obchodíku kúpime syry zo Zázrivej a pivo Baník. Okolo pol tretej dávame kempu a vlastne aj tohtoročným prázdninám zbohom. Už sa sem nevrátime, max. tak na obed do reštiky.

Stretávka po 30-tich rokoch

    Už je to 30 rokov, čo sme drali lavice v bývalých kasárňach patriacich pod letecké opravovne. Boli sme tretí ročník, ktorý chodil do školy v areáli LOT.

    Bývalí spolužiaci naplánovali, po hádam aj 10-tich rokoch, o5 stretnutie. Úlohy si rozdelili traja medzi sebou. Napoludnie sme sa stretli v škole. Privítal nás riaditeľ p.Holubek, ktorý tu je ako jeden z posledných mohykánov od počiatku vekov školy. Vchod je už spredu budovy, za našich čias bol zboku. Z bývalého vestibulu je teraz výstavná miestnosť. Okrem modelov aj pôsobivé čiernobiele foto na tému EÚ a Slovensko. Dvaja študenti sa v súťaži umiestnili v prvej 20. My pamätáme ešte aj "stráž" pri vchode. Pár teplých slov na uvítanie od spolužiaka J. i p. riaditeľa. Darovali sme mu podpísaný obraz legendy MiG-29 a on nám rozdal odznáčiky s logom školy. Potom nám ukázal učebne. Lavice boli prázdne, študenti dostali dnes voľno. V prvej učebni, kde sme prvý rok trávili asi najviac času, sa rozhovoril o škole. Odborná škola pripravujúca mechanikov a avionikov (lejzyonikov, ako im hanlivo hovoria mechanici) je jediná štátna škola na svete. Súkromné školy sú síce lepšie vybavené, ale neprepájajú teóriu s praxou v opravovniach. V tomto je unikátna. Spolužiak P. bol zvedavý na moduly, takže sa p.Holubek pomerne obsiahle rozhovoril o nich. V žiadnom prípade by nechcel z kuchára urobiť niekoľko týždňovým kurzom mechanika. V poslednom roku sa rozbehol záujem o mechanikov a chodia robiť firmy ako Ryanair, či Austrian nábory. Záujem je aj zo strany mladých ľudí, no kapacitne škola prijme tak tretinu hlásiacich sa. Fundovaných mechanikov je nedostatok. Kým čosi vybavoval so sekretárkou, premiestnili sme sa na opačný koniec budovy do odbornej učebne. Cez chodbu lemovanou maturitnými tablami. Kde je to naše? Bolo to výškové kormidlo z nejakej vojenskej mašiny. V učebni je stále ten istý motor AI-25W z dopravného lietadla. Záujem mladých je, riaditeľ by chcel navýšiť kapacitu školy. Tak sme sa dostali k jeho víziám, kým odíde do dôchodku. Nastaviť ďalšie poschodie, odkúpiť barabizne vedľa, či aspoň rozšíriť praktické dielne. Ako to už pri štátnych ustanovizniach býva, o pozemky a budovy majú záujem aj iní papaláši. Presunuli sme sa popri telocvični do dielní. Kedysi sme chodili vonkajškom a v telocvični robili na Delfínoch. V zime nám kúrili ohrievače na letecké palivo. A my sme si opekali chleba s chuťou kerozínu. Unimobunky, kde sme sa prezliekali stále stoja. Je v nich bordel. Prevzala si nás p. Bitarovská, zástupkyňa pre odborný výcvik. Poukazovala nám niektoré dielne. Ani tie sa veľmi nezmenili. Stále sú v nich motory M-601. Zmizli akurát piestové M-337 (okrem jedného). Jeden turbovrtuľový motor šikovní študenti spojazdnili. Obrábacie stroje odišli na večný repas. Učni sa na nich už neučia. Vôňa benzínu a oleja je však prítomná aj po rokoch. Na mieste obrábacích strojov sú teraz automechanici. Vonkajškom sme prešli k bývalým internátom. V súčasnosti majú bývanie študenti na druhej strane Váhu na Dopravnej škole. Vozí ich po dohode autobus. Zmizli aj drevené búdy. Z internátov sú o5 dielne. Riaditeľ vtipkoval: "Máte filcky?", pýta sa učeň vo výdajni. "Dúfam, že nie. Ale asi ste mysleli blicky", odpovie pani vo výdajni. My sme zasa chodili pre kýbel kompresie. Keď sme nejakého spolužiaka videli po dielňach kráčať s vedrom, rehotali sme sa. Zastali sme potom vonku za dielňami, kde parkuje vrtuľník Mi-2 a kopa haraburdia. P. Holubek sa rozhovoril ešte o automechanikoch a požiarnych technikoch. On je vyučený automechanik, ale už je z neho ekonóm a k autám ani nepričuchne. Rozpravou o diagnostike a maturitách sme vlastne skončili. Foto na pamiatku a rozlúčili sme sa. Ďalšia zastávka bola na cintoríne, kde nám už 16 rokov odpočíva spolužiak J. Má krásny výhľad no rodné mesto, ale bohužiaľ ho už nevidí. Mali sme takmer hodinu čas, preto sa presunuli do penziónu Formula pod cintorínom. Niektorí chalani v penzióne bývali. Zakufroval som až takmer k nemocnici a po jednosmerkách sa vracal s5. Vo Formuli nás čakali ďalší traja spolužiaci, ktorí pricestovali vlakom z Bratislavy. Každý si dal pivo, či kofolu a pomaly sme sa premiestnili znova na letisko k penziónu. Mali sme tam večeru. Predtým, než sme vošli, si nás spolužiak skasíroval 60Eur, čo bolo hodne. Kartou sa kvôli transakčnej dani nedalo platiť. Mne ostalo tak na jednu veľkú kofolu a nebol som jediný. Samozrejme prišla nás pozrieť aj triedna G. a p. Profesor B. (minulý rok na kúpalisku som započul, že už nie je medzi nami. Takže pre mňa prekvapkanie. Prajem mu dlhý život). Ako sme sa usadili, začali chystať švédske stoly. Hladoši sa na ne vrhli. Ešte sme neboli komplet, preto ani oficiálne stretávka nezačala. Tí traja z Formule boli na ceste pešo k nám, ale muzikanti v bruchu boli hlasnejší. Postupne sme sa zišli takmer celá banda. Až na troch, ktorí už nikdy neprídu, potom na jedného, na ktorého sme zabudli a na ďalšieho, ktorý sa zabudol sám (týmto pozdravujem spolusediaceho M.). Čo je fantastický počet a veľmi ma to potešilo. Určite aj ostatných chalanov. Tak sme pri klobáskach, či rezňoch a pive zaspomínali. Leteckí mechanici väčšinou pracujú tak, že si založia eseročku a aerolinky si ich najímajú. Dvaja sú švagrovia. Vojaci sú už všetci na dôchodku. Buď robia ako civili pre armádu, alebo si užívajú. Triedna dostala kyticu a fľašu, ako aj p. Profesor. Pár dojímavých slov, potom spoločná foto vonku pred aerokľudom (pretože sa u nás málo lieta, tá prázdna plocha sa nedá nazvať aeroklub). Kým slnko zapadlo, rozprávali sme sa vonku, vnútri bol zlý vzduch. Až chlad nás zahnal dovnútra. Okolo deviatej profesori odišli taxíkom. Z chalanov som sa ja rozlúčil o pol desiatej ako prvý. Deti boli samé doma, takže som to nejak nechcel naťahovať. Ani tú kofolu som nedopil, podal si s chalanmi ruku, uchmatol malú papierovú spomienku a vyparil sa do tmavej, teplej noci. Dovidenia nabudúce už ako päťdesiatnici.

Bečva II a Baťák III

     

Názov expedície: Baťák 25

Heslo: Z Olomouca do Veselí dorazíme Baťák celý.

    V piatok o desiatej večer sme s drahou seriózne kontemplovali kam sa vydať v sobotu na bicykloch. Minulú sobotu sme nezahrnuli do cesty koniec Bečvy v Tovačove a chýbali nám kúsky Baťovho kanálu. Je rozhodnuté. My dvaja na tej cyklostezke budeme snáď už aj na google maps. V slnečné ráno sa znova naloďujeme na rýchlik do Púchova. Tento víkend sa už vezie viac pumpičkárov. Sprievodkyňa upozorňuje na kúpu rezervácie pre bicykel. Ja sa držím teórie, že skoro ráno sa nikomu nechce trepať s bicyklom. Nie tak celkom. Žena kváka s nejakým fosils. Pánkovi sa klapačka teda nezavrie. V Púchove presadáme na Valašský Express. S bicyklami jediní. Do medzinárodného rýchlika je rezervácia pre bicykel povinná. Všeobecne je lístok však lacnejší kúpou cez České dráhy. Sedíme dve hodiny v rozšírenom oddieli s kolimahami do Olomouca. Drahej kúpim v bare kávu. Tentoraz jej tak nechutí. 

Vzdúvadlo u Kunovského lesa."Nemyslieť len na seba a byť užitočný" bolo heslo Tomáša Baťu.

    Vo Vsetíne pristúpi niečo genderovo nevyrovnané. Strieborné vlasy až po zem, dlhá červená sukňa. No hlas sa zdá mužský. Nevidím tomu do tváre, no žena vraví, že má nabehnuté na strnisko. Chráňte trans deti. Vo Valmez pristúpia babenky v pestrom, ktoré sa počas cesty maľujú dúhovo aj na tvár. My si rozotrieme po tvári opaľovací krém. Chvíľu kecáme so sprievodcom. Tiež má ženský hlas, možno sa zaradí k tým farebným povzbudzovateľom vo vedľajšom kupé. V Olomouci je kultúrny festival. Asi sa vybrali mátať do tamojších ulíc. Výluka v Hustopečoch po februárovej havárii na leto zmizla (vráti sa na jeseň), vlaky chodia 50km/h. Každopádne benzén bude ešte dlho strašiť v okolitej pôde, či skôr vode. Dôkazom toho bol i týpek v bielej spermiovke a dýchacej maske merajúci koncentráciu. Tichí blázni, chatári i cyklisti v okolí Štěrkáču si vody v rybníku a cyklocesty mesiace neužijú. V Lipníku zostaneme stáť dobrých 10min. Trať je tu jednokoľajná. Len čo sa kdesi za Přerovom rozbehneme, prudko brzdíme na Olomouckom hlavním nádraží. Vlak nás aj s čudákmi a ukrajinskými sockami vyklopí na perón. 

Trek pred industriálnou plastikou "Klid" (L.Sabo, 2024) predstavujúcou súradný systém.

    Štartujeme od fontánky pri regionálnom centre po ulici Kosmonautu pekným cyklochodníkom až k rieke Morava. Popri Šantovke a nejakej trati obídeme riečny prah a ocitneme sa o5 pri Morave. No nie na dlho a pred mostom U Dětského domova zabočíme doprava na Nové Sady. Minieme aj stánok s občerstvením. Veru by sa nám niečo sladké zišlo, ale pozrieme cestou. Pomerne novým sídliskom na periférii Olomouca prekľučkujeme k jazeru Hamrys v štvrti Slavotín a sme za mestom. 

Z bývalej skládky - oddychová zóna. Kaprodrom na rybníku Hamrys.

    Popod diaľnicu smerujeme na juh k dedinke Kožušany. Smerovník nás ťahá doprava na poľnú cestu. Tuším som prechválil krásne asfaltové cyklochodníky a drncáme po poľnej ceste až do Blatca. Cyklochodník pokračuje ďalej po panelke s tokom Moravy, no my sme sa vo vlaku rozhodli urobiť si zachádzku do neďalekého mestečka Prostějov. Nemalo by to byť viac ako 17km navyše. 

    Peknou rovnou vedľajšou cestou pokračujeme do Vrbátok. Pred sebou vidím menšie kopce a za nimi, v údolí, bude mesto. Čaká nás teda stúpanie. Nie je však nejaké hrozné, skôr dlhé. A po rozbitej ceste. Nejde po nej veľa áut, preto sa držím viac v strede vozovky. Potom už len zletíme do Vrahovic, čo je mestská štvrť Prostějova. Pôvod mena Vrahovice je buď od Vrah, čo znamenalo nepriateľ, ale vylúčiť sa nedá ani starobylé vrah=vyvýšenina.

Aby sa cyklisti nerozbiehali na rovinke.

    Dám sa zlákať šípkou a odbočím doprava. Keď miniem tabuľu koniec Prostějova, viem, že je zle a nejdeme do centra. Otočíme sa a pokračujeme popri kostole sv. Bartolměja do mesta. Prekračujeme rieky so zábavnými názvami - Romže (z nemeckého "runse" = stoka), či Hloučela. Upúta nás stará priemyselná zóna U věžiček. Nebyť stupidných reklám, aj by stáli budovy za foto. Pred nami je radničná veža a zakrátko sme na námestí T.G.Masaryka. Ako inak by sa hlavné námestia mali volať?

Veža radnice je na budove asymetricky, pretože sa nepodarilo odkúpiť budovu vpravo.

    Tatíčkova socha je hneď pri radnici aj s lipou. Bicykle nám postráži bronzový Jiří Wolker sediaci na lavičke. Je sobota a znova sa motáme pri svadobčanoch. Do veže v radnici sa nedostaneme. Preto si len obzrieme malý zámoček a vraciame sa.

Prostějovský zámok s jedným z najkrajších vstupných portálov.

    Na námestí E.Husserla zbadáme vo výklade pizzu. Preto zastavujeme a v pomerne novom lokáli Casa Mia si každý kúpime kúsok. Vežové hodiny na kostole Povýšení kříže odbijú zrovna poludnie. Výzdobou námestia sú aj kondómy na smetiaku. Potom už len valíme po slnkom rozpálenej ceste cez Kralice na Hané a Klopotovice pokračujeme na rázcestie pred Věrovanmi. 

     V diaľke vidím vežičku tovačovského zámku. Mrknem do navigácie, no do Tovačova zatiaľ nezabočíme. Hoci sme si mohli urobiť 100-200m zachádzku k pamätníku prusko-rakúskej bitky. Ideme doľava k Věrovanom. Do Tovačova sa prejdeme krížom cez veľké rybníky. Cyklochodník Moravskej stezky vedie priamo cez najväčší z nich-Hradecký. Napojíme sa tak na cestu, po ktorej by sme šli z Olomouca. Poľná cesta na vnútornej hrádzi by nebola zlá, nebyť porozhadzovaného stavebného odpadu. 

Hradecký rybník je pri Tovačove od stredoveku.

    Stretneme troch týpkov, ktorí šliapu od Hanušovíc až po Veselí. Poprajeme si šťastnú cestu, na ktorej sa ešte stretneme. Nikdy ich už neuvidíme. My totiž ideme k zámku Tovačov (viac menej navigačným omylom). A zasa je nádvorie plné svadobčanov. Haluz je rumpál uprostred trávnatej priekopy. Kedysi v nej bola asi voda. I do veže ma láka ísť, ale o tretej popoludní začínam byť nesvoj, či stihneme doraziť do Veselí včas. Nemám potuchy, koľko km nám zostáva. Vyzerá, že niečo pod 80. Z Veselí nám o siedmej ide posledný vlak. Inak nocujeme na stanici alebo v zámockom parku. Preto len kúpim pohľadnice a padáme s trúbiacimi autami ozdobenými stuhami preč.

Zámok Tovačov je mix rôznych slohov. Impozatná je 96m vysoká "Spanilá věž".

    Pokračujeme dolu na Eurovelo 4. Malú zachádzku si spravíme pred Troubkami, kde končí púť rieka Bečva. Zrovna sa v nej nejakí cyklisti kúpu. Prišli sem z Uh. Hradišťa a otáčajú sa domov. Dozvedáme sa, že ľudia celkom bežne otravujú Bečvu. Naposledy v r.2020 firma Energoaqua. Odsúdený nebol nikto... Preto v jej okolí nie sú rybári, nie je život. Podobne vyšumí aj havária cisterien v Hustopeči. Za nami dofrčí starší pán na horskom bicykli. Rovnako ako my šliape z Olomouca, no skončí pp. v Brne. Na bicykli má pripevnený spacák nachystaný na bivakovanie, kde ho napadne. 

Pri Tovačove končí svoju púť najväčší prítok Moravy - Bečva (vľavo).

    Pri sútoku je i info tabuľa. Paradoxne nie o povodí, ale Prusko-rakúskej bitke z r. 1866. V Troubkách opúšťame Eurovelo 4 idúcu z Přerova a ideme po cyklostezke Bečva. Za dedinou sa kúsok vrátime k odbočke do lesa, či obory. Cesta taká nijaká, treba dávať pozor na jamy. Uprostred Drásovského lesa končí po 129km cyklostezka Bečva. 

Koniec cyklodiaľnice C1. Kedy bude na Slovensku Vážska cyklodiaľnica?

    Až na pramene Bečvy sme prešli prvú cyklodiaľnicu v ČR celú. Ďalej už pokračuje ako medzinárodná Eurovelo 4. V tieni stromov sa ide príjemne. Ten však v Zářičí končí a ideme po bežnej komunikácii s autami až do Chropyně. V dedine je malý zámoček a dokonca otvorený.

 

Prechod medzi renesanciou a barokom (manierizmus) predstavuje málo známy zámok zo 17.st.

    Vezmem pohľadnicu, pár foto a pokračujeme do Kroměříža. Rozsiahla zbierka zbraní (3. naj v ČR) z 30 ročnej vojny (1618-1648) musí počkať. Značka upozorňuje na slepú ulicu kvôli rekonštrukcii cesty, ale bicykle v pohode prejdú. Ani by som sa 3km nevracal. Rieka Morava sa znova pripojí k našej ceste. V meste prejdeme cez visutú lávku na druhú stranu a popri letisku cez Trávnické zahrady vyjdeme na val. Už vidieť teplárenské komíny v Otrokoviciach. 

V Kroměříži máme za sebou polovicu trasy.

    Pred Kvasicami prejdeme na druhú stranu rieky a do cesty sa nám postaví zátarasa. Chalanisko vysvetľuje, že kvôli triatlonu je uzávera cyklochodníka. Môžeme ho obísť po hlavnej ceste alebo cez Kvasice. Volím cestu cez Kvasice. Nie je to až taká veľká obchádzka. Za malou elektrárňou Bělov sa znova vrátime k Morave. Vidíme unavených bežcov Moravianman na hrádzi. Súťažia trojčlenné tímy 4km plávanie, maratón a 180km na bicykli. No ďakujem pekne. My sa už tešíme na kofolu v bufete Dámyapánové. V Otrokovicích sa uzatvára jeden kruh. Pred dvoma rokmi sme z prístavu štartovali na Baťák II. 

Cez centrum Otrokovíc popri riečke Dřevnice.

    Ku kofole, či Birellu kúpim tradične párok v rožku. Čaká nás vyše 40km a je takmer pol piatej. Preto len logneme polliter do seba a šliapeme ďalej. Ďalšia, už plánovaná obchádzka je vyhnutie sa stavbe diaľnice. Cez to všetko vyzerá, že sa dá popod diaľnicu prejsť a niektorí pumpičkári to risknú. My nemáme čas na experimenty a spravíme si okružnú jazdu "Baťovanmi". Je neuveriteľné, že zasa stojíme na železničnom priecestí a púšťame Regioshark zo Zlína. Aby sme nezabudli, kde sme alebo vlak chodí každých 5min.? To nenaplánuješ. 

Napajedla.

    Známou cestou popri kanáli s lodičkami šliapeme do Starého Mesta. Nejdeme cez Hradište, ale pokračujeme na Kostelany nad Moravou. Je to síce o kilometer dlhšia trasa, no krajšia. Prekročíme rieku a ponoríme sa do tieňa Kostelanského lesa. Za ním je Moravské more. Ani ceduľa Zákaz koupaní nebráni ľuďom vojsť do vody. A ešte provokatívne priamo pod tabuľkou. V Ostrožskej Novej Vsi sa napájame na známu Eurovelo 4 a pokračujeme na juh. Zostal nám neprebádaný kúsok trasy z Uherského Ostrohu do Veselí. Zaujímavý je zdvíhacím mostom cez hať.

    Popri slnečných kolektoroch sa ocitneme v štvrti Milokošť a sme prakticky vo Veselí. Ani som netušil, aké dlhé mesto je. Cez lávku prekračujeme Moravu a parkom šliapeme na stanicu. Po vyše 130km niečo po pol siedmej vypínam navigáciu. Počet najazdených kilometrov ma prekvapil, pretože nemal byť viac ako 116-117km. Dali by sme si kofču, ale ako na väčšine staníc v malých mestách, skapal pes. Sušíme huby. Lístky si kúpim až vo vlaku. Pred siedmou dofičí moderná jednotka prezývaná kvôli krabicovému vzhľadu Tetrapak. Podobne ako v Bratislavskej MHD aj Arriva má vo vlaku automat na lístky. Platím bankomatovou kartou. Automat mi nevydá žiadny lístok. Sprievodca jednoducho načíta moju bankomatovú kartu a vidí, či som zaplatil. Pre nás novinka, ale veľmi dobrý systém. 

   Po necelej hodinke sme jednou nohou doma. Vlak zvláda cestu až po Myjavu. Super spojenie funguje prvý krát tento rok až po Hodonín. Už mi to v hlave šrotuje, ako sa dostať do Břeclavi a odtiaľ si prejsť lednicko valtický areál. Dnes mám trocha obavy, keďže sú folklórne slávnosti, či nebude plnka. Našťastie je väčšina ľudí pohodlná a volí auto. Šukafón mešká. Kolimahy uložíme v strede vlaku do harmoniky. Nie je možné ich zavesiť na príliš ohnutý hák. Tak sa natriasame na koľajách až do mesta. Po dvoch hodinách vo vlakoch sme doma.

Cesta, berúc teraz do úvahy i C1, je až na krátke úseky väčšinou po asfaltovom povrchu. Mimo rušných ciest. Zámočkov máme na tento rok dosť, aj keď väčšinu len z exteriéru. Zaujímavé, že múch bolo minimum.

Bečva

 

Editoriál

     V piatok sa mi rozpadol starý bicykel Dema. Pri ceste na letisko som zišiel z obrubníka a uvoľnilo sa mi zadné koleso. Samozrejme sa vzpriečilo a zablokovalo akýkoľvek pohyb vpred. Bol som rád, že som neurobil salto cez riadidlá (sa mi raz stalo na starom Favorite). Kopol som do kolesa a vyrovnal ho. Dočasne. V podstate som však nebol schopný pokračovať. Na letisko som sa nejako tých 200-300m domotkal. Kľudne si sledujem lietadielka a čítam knihu. Dnes ešte musím stihnúť knižnicu. No prejdem pár metrov a o5 sa mi ide akosi ťažko. Takto nedôjdem včas, sú to nejaké 4km. A dnes mám posledný deň na odovzdanie! Mal som šťastie. Pri ceste stáli chlapi s dodávkou. Poprosil som ich o vidlicový kľúč 14. Auto nebolo ich a chlapík sa hrabal v náradí. Vytiahol 14, ale bola malá. Potom som skúsil 16 a heuréka! dotiahol koleso. Zvláštne, doma používam 14. Asi ho tatino zbrúsil. Knižnicu som teda stihol, rozvliklaný ako škôlkarsky zub zostal však blatník. Skrutka si prerazila cestu von. Doma som blatník síce dal na miesto, ale bude treba podložku, pretože blatník znova vypochoduje ku kolesu. Toľko na úvod.

    V sobotu je krásny letný deň a vstávame o šiestej. Robotný vlak stíhame, no jedna fľaša na vodu sa chladí naďalej v pivnici. Vo Valmez si kúpim preto Rajec vodu. S prestupom v Púchove sa kodŕcame expresom do hlavného mesta Valašska. Pred deviatou vyťahujeme po strmých vlakových schodoch z vozňa kolimahy. Celkom rýchlo sme sa na Moravu dostali. S5 to bude iný príbeh. Pred stanicou vidíme zaparkované busy. Na trati je po Hranice výluka. Vo februári sa v Hustopčoch vykokotil po prekročení rýchlosti vlak naložený cisternami benzénu. Dnes je síce posledný deň výluky, ale napr. bicykle po okolí ešte dlho nepôjdu. Ak by musel vlak na kontaminovanom úseku zastaviť, všetci by museli vystúpiť. Koordinátora sa pýtame na odvoz bicyklov večer. Ubezpečuje nás, že do nízkopodlažného busu nás v Hraniciach naložia. Hoci niektoré busy za sebou ťahajú príves pre bicykle. Na Morave to ide, u nás nie. Počas výluky v Myjave, resp. akejkoľvek výluky na Slovensku, sa bicykle proste neprepravujú. Po tejto informácii sme kľudní a nič nebráni v ceste. Natrieme sa opaľovacím krémom a jazda môže začať. Z minulého roka nám ostal navštíviť vo Valmez druhý kaštieľ-Žerotínu. 

V podzemí zámku Žerotinu sa nachádza najstaršia diskotéka v Čechách.

    Mesto sa ešte len prebúdza. Pred kaštieľom bude nejaký koncert. 

    Zámok Žerotinu má temnú históriu. Nie vždy to bol totiž zámok. Žerotíni sa zadlžili a zámok museli počiatkom 19st. predať Kinským. Ale ani oni nemali o budovu valný záujem (veď mali ďalšiu za Bečvou) predali ho teda CaK. Cisárovi prišla chátrajúca budova vhod a v polovici 19st. v jeho útrobách zriadil jedinú ženskú väznicu na Morave. Trestankyne museli byť celý deň ticho, a keď nemakali v záhrade, modlili sa vo veľkokapacitnej kaplnke. Rekvalifikácia. Mali sa tak otvoriť bohu. Nečudo, že každá siedma tristné podmienky nevydržala. Cez to všetko zámoček nemá svoje strašidlo.

   Zjeme banány v čudnej konzistencii, kúpim pohľadnicu a zídeme dolu k Bečve. Stojíme hneď pri sútoku Rožňovskej a Vsetínskej Bečvy. Ďalej pokračuje riečka už len ako Bečva. Miestny prechlastaný týpek nás víta a rýchlo oboznamuje s okolím. Jeho kámoš vidí, že nás zdržuje, preto parťáka odlifruje preč. Pokračujeme na sever popri prístave, známeho mäsokombinátu Krásno a ČOV.

Sútok riek dal vlastne meno mestu Meziříčí.

    V Lhotke opúšťame Bečvu a ceduľka hlási, že aj Zlínsky kraj. Sme na Hané. V Hustopečoch spomínaná závora a cyklotrasu obchádzame priamo cez obec. Aspoň si pozrieme zámoček. 

Renesančný zámok z konca 16st. s najkrajším arkádovým dvorom na Morave.

    O5 križovaním rušnej cesty sa vraciame na cyklochodník. V chládku stromov zasadených pri Milotických rybníkoch sa vrátime k rieke, ktorú na samote Kačena prekročíme. Variácia na Brunovskú lávku, no táto je udržiavaná. 

    V dedinke Skalička sa odpojíme od cyklotrasy a zájdeme na jej horný koniec k drevenému mlynu. Drevený zázrak z konca 18st. vyzerá zachovalo a pravdepodobne by mlel ešte aj dnes.

Mlyn naposledy šrotoval v r.1966 a je tak jeden z najdlhšie slúžiacich mlynov.

   Spustíme sa dolu popri bocianoch a pokračujeme pekne vybudovaným chodníkom s novým mostom na západ k Teplicím. Už sme v okolí boli s deťmi, keď sme očumovali najväčšiu dieru v zemi - Hranickú propast. Dnes pokračujeme popri Bečve do Hranic. O5 šliapeme do mierneho kopca k centru obce. Radi by sme aj niečo zakusli, ale v Hranicích pekárničky buď skrachovali alebo sú zavreté. V miestnych potravinách drahá kúpi aspoň slané tyčinky. Predtým sa však zastavíme na Pernštejnskom námestí, kde je zámoček. U nás by sa volal kaštieľ, ale v Čechách majú zámočky. Kúpim všetky pohľadnice Pidifrk, čo majú a k tomu aj obyčajnú Hranic. 

Lávka Bečva 1 umožnila cyklistom vyhnúť sa frekventovanej ceste zo Žiliny na Olomouc.

   Obed navrhujem niekde v Lipníku. Teraz nám musia stačiť na ďalších 10-15km slané tyčinky kúpené v miestnom Tempe. Nad hlavou nám lietajú pararušisti, ktorí skáču zo starej rachotiacej Anduly. Ak nie sú padáky na oblohe, pretne ho nejaký iný lietajúci aparát. V blízkosti Hranic je letisko Drahotuše a vyzerá, že  hodne rušné. Zastavíme sa pri malej vodnej elektrárni za mestom. Mnoho pumpičkárov si evidentne robí okruh, asi z Přerova a na vodnom prahu sa točia. Sme vlastne už na medzinárodnej trase Eurovelo 4 z Krakova do Viedne.

Riečny prah s elektrárňou má unikátne vyriešenú protiprúdovú migráciu rýb.

  Popri záhradách Pod Krivým, kde cyklisti nevadia záhradkárom ako u nás pri Strečne (aj kvôli nim ešte stále nie je táto časť cyklomagistrály hotová) sa v tieni jelší a topoľov, sem tam cez lúky, dostaneme k Týnu. O5 sa na čas (hodne dlhý čas) odpájame od rieky a šliapeme do najväčšieho stúpania na trase k hradu. V tretine kopec Podbeskydskej pahorkatiny vzdáme a kolimahy tlačíme. Treba šetriť v tomto teple silami. Ja už mám z horúčav haluze a pod hradom vidím slona aj s krotiteľom. Slonia riť je skala a pri nej babka o paličke čaká na odvoz. Konečne už sme pod bránou. Hrad Helfštýn nás prekvapil svojou rozľahlosťou. Neskôr sa dočítam, že ide o druhý najväčší hrad v Čechách (po Pražskom). 

Hradný múr (vľavo) má hrúbku 10m a je tak najsilnejšou hradbou v Európe.

    Bicykle odstavíme na druhom nádvorí v tieni pamätného 20m gaštanu. Poteší nás prítomnosť vodného zdroja. Po zaplatení vstupného 200 kačenek na osobu ideme pomaly do hradu. 

    Helfštýn je skutočne rozsiahly. Hrad založil nejaký rytier preorientovaný  na lúpežníka Friduš (znie až príliš teple) z Linavy v 14st. Aj v súčasnosti je v ňom horúco... z kováčskej vyhne. Helfštýn je známy svojou kováčskou umeleckou výrobou a už veľa rokov sa v podzemí hradu pravidelne stretajú umeleckí kováči na Metalovom sympóziu. No a čo vykujú sa im pochopiteľne nechce odnášať, tak diela končia buď na nádvorí alebo v podzemnej galérii. Aj schody a zábradlia sú tu kovové a už viem prečo. 

   Na hornom nádvorí je lákavejšia akcia ako búchanie do nákovy. Tento víkend je na hrade festival kávy Alter-cofee. V asi siedmych stánkoch pripravujú bagristi alternatívne spôsoby prípravy čierneho moku. Drahá samozrejme nemohla odolať, a tak po vyhliadke a prehliadke horného hradu + vežičky sedím na nádvorí a ukusujem z makovníka zatiaľ, čo žena čaká na tureckú džezvu. Keďže sa káva trikrát prelieva, dosť dlho na ňu čaká. Je pomerne sladká. Nakopne ju tak, že by šliapala aj celú EV 4 až do Viedne. Ani o ôsmej večer na stanici v Púchove nie je unavená a nechce sa jej spať. Večer je však ešte ďaleko a my sme niekde v polovici cesty. 

Hrad bol v r.2017-2020 citlivo zrekonštruovaný a po 200 rokoch sprístupnený.

    Hlad však neoklameme. Na reštiku nám čas nezvýši, preto budeme musieť nájsť niečo rýchle v bufete popri ceste. Zletíme dolu a popri prírodnej rezervácii Škrabalka dôjdeme do Lipníka nad Bečvou. Hľadám cestu do centra, napokon sa akosi zvrchu od severu dostaneme po mačacích hlavách do mestečka. Na to, že je mesto zapísané ako pamiatková rezervácia sa po námestí potuluje príliš veľa cigánov. V samotnom centre dokonca bývajú. Preto sa ani nejako dlho nezdržujeme a vraciame sa k rieke. Dolu popri najstaršej synagóge na Morave, ktorú zabrali, či odkúpili po holokauste Kniežatá mieru (husiti). Predtým sa zastavíme ešte v parku a pri zámočku, kde nad koniarňou je pomerne unikátna strešná záhrada.

Jedna z najstarších záhrad na streche v Európe vskutku oku lahodiaca.

    Zrovna je v zámočku svadba. Pár záberov a sme pri Bečve. Ani nejako nešliapeme dlho  a stojíme pri Ouseckom riečnom prahu. Za Lipníkom je kúsok cyklotrasy v dobrej kvalite po oboch stranách. Pre nás je podstatné, že na pravej strane rieky je bufet. Do rúk párok v rožku, kofola a pre ženu fľaškový Birell. Je príjemné sedieť v tieni vysokých topoľov. Popri nás lietajú cyklisti a o chvíľu štartujeme aj my.

Čaká nás vyše 10km do Přerova popri Jadrane. 

Aj Moraváci majú svoj Jadran.

    Od rieky je pekne vidieť centrum mestečka ukrytého za hradbami. Po okružnej jazde nábrežím zamierime ku zámku. Na Přerov máme tak hodinku. Akoby niekto na Horním náměstí vypol ľudí. Naveľa sa pýtam jedinej prítomnej osoby so psom, či sa dá ísť na vežu a kde je vchod. Ukáže za seba: "Nevidíte to? Větší vstup už asi nemuže být". Kolimahy teda zamkneme pri akomsi svatom Rochovi (patrón proti moru) a ideme po moste do zámočku. Unudená pani za kasou nám predá lístky (40kč/hlava) do veže. Cestou hore je expozícia svatých, ale hlavne venovaná J. A. Komenskému, ktorý v meste na husitskej škole študoval i učil. Aj babám sme vymýšľali niečo s tematikou Amosa kúpiť, ale nič efektné sme nevideli. Nakuknem do jednej triedy z počiatku 20st. 

Přerovská radnica na Masarykovom náměstí.

    V útrobách vežičky dominujú zvony. Mesto si uctilo pamiatku svetovo známej zvonárky a odlievačky p. Tomáškovej-Dytrychovej z Brodku (1941-2025) expozíciou zvonov z Čiech i Slovenska. Tajomstvo tónov zvonov sa snažila drahá odhaliť klepaním na kovové telo. Škoda, že sa nedá nakuknúť z vežičky von. Vyhliadka na mesto je len spoza zavretých okien. Na stene sú pri každej vyhliadke dobové fotografie. Mestečko sa po II.sv. vojne radikálne rozrástlo. Aj o čmudiacu chemičku, ktorá sa stala dominantou mesta a titanovej bieloby. Má jej toľko, že až z komína ju kadí. Bývať by som v Přerove teda nechcel. 

Takto idylicky mohlo mestečko vyzerať tak v stredoveku.

    Cez Masarykovo námestie (T.G. je v každej obci) zídeme k rieke. Vlastne ju po pár kilometroch definitívne opúšťame a popri hnusnej, prášiacej chemičke Precheza zamierime na sever. Čaká nás posledná zastávka, ale nie posledný zámoček. V Rokycanoch je Domov pre postihnutých a seniorov. Babky sa tak starajú o mentolky. Podobne ako v Močenoku pri Šali. 

    Neprerušene šliapeme konečne až do Olomouca. Ľudia sa kúpu v štrkoviskách, ktoré vznikajú pri výstavbe diaľnice. Prechádzame ešte popri jednom mini zámočku vo Vsisku. Pred kostolom je vrava a detský džavot. Koná sa tu nejaká akcia. 

Výzva pre vodákov. Osecký riečny prah na Bečve stál už od 15st.

    To už sme na predmestí Olomouca. Z odstaveného pruhu urobili cyklochodník a po kilometri míňame tabuľu Olomouc. Do navigácie vložím trasu k železničnej stanici. Ideme cez mestskú časť Holice popri priemyselnej zóne. Skončíme v nejakom totálne tmavom podchode plnom špiny. Na schodoch bezďák. Takže vidíme aj čiernu stránku mesta na Hané. Na stanicu je našťastie kúsok. Dejavu z Vianoc, keď sme sa omylom viezli elinou kdesi na opačný koniec mesta. Ako na každej stanici, aj tu nás privítajú trosky a budižničemové. Do odchodu máme asi polhodinku. Lístky som kúpil na podlahe vozňa 370 smerujúceho do Valmezu, takže máme čas na jedlo. Pri vchode je Pizza Lamia Stazione s "milou" obsluhou. Každý si dáme štyri malé kúsky, ale po 94km je to len pošteklenie chuťových buniek. Preto si do vlaku kúpime ešte Debrecínsku bagetu v Pont to Go. Presunieme sa pomaly na 2. nástupište. Valašský expres dohrmí včas a naloďujeme sa nepríjemne strmými schodmi do vagóna. Pôjdeme len asi pol hodinu a na Hraniciach prestúpime do busu. Sprievodkyňa sa nás pýta, prečo ideme práve tento víkend, keď výluka už skončí. "Chceme mať adrenalínovú jazdu", rečie žena. "Taky jsem si myslela", odpovie staršia pani. 

                                            

Bečva v Hranicích.

    V Lipníku púšťame ešte zmeškaný Regiojet a ďalší vlak. Naberieme 10min. sklz, ale autobusár meškanie vyrovná. Koordinátorka nás usmerní do posledného busu, kde sa tlačíme s ďalšou pani s dvoma veľkými kuframi. Navyše sme priečne. Neviem, prečo sme nemohli dať bicykle do busu, kde by sa uložili pozdĺž. Aj s tou jednou električkou by tam vošli. Ale sme radi, že ideme. Z autobusu si Hranice pozrieme aj z druhej strany. Aj s 500 ročnou vápenkou premenenou na bordel, či kasíno. Vo Meziříčí čakáme 10min. na vlak z Púchova. Po hodinke sme na Slovensku. Na nástupišti máme teraz more času, kým príde vlak. Po západe slnka sa objaví dvojposchodová súprava. Aspoň na poslednej etape sa nemusíme namýkať s bicyklami. Sediac v kreslách sa ma drahá pýta, kde mám prilbu. Nie je ani na biyckli ani na mojej gebuli. Spomínam si, že som ju nechal na sedadle vo Valšskom exprese. Takže bude niekde v Žiline. Volám na infolinku. Týpek skúsi obvolať Žilinu. Po 15min. volám znovu, ale smradľavá prilba sa nenašla. Ono, ja som jej už vravel, že je čas ju vymeniť, ale nemal som sa k tomu, pokiaľ slúžila. Tak zobrala veci do vlastných remienkov a odporúčala sa sama. To bola daň zato, že sme sa obohatili o 50kč, ktoré sme nevrátili na kávovej akcii za žetón navyše. Kolobeh nálezov a strát sa uzavrel. Po desiatej hodine vystupujeme z vlaku. Ešte stihnem ohňostroj na letisku. Aby smole nebol koniec, stratím skrutku na kufri topánky. Takže sa už ani nezapnem na posledných 2km z letiska.       Bol to dlhý deň. Zvažovali sme skorší vlak, ale Helfštýn nás prekvapil svojou rozľahlosťou a strávili sme tam takmer dve hodiny. Neľutujeme. Hrad stál za návštevu. Rovnako potulky po prúde Bečvy. Už mi v hlave šrotuje, ako sa dopracovať k sútoku Bečvy a Moravy v Tovačove.

    Prilbu navlas rovnakého dizajnu a veľkosti 58-61 (M/L) kúpim v pondelok v krachujúcom Domoss. Akurát značka je KLS a farba nezábudkovo modrá. Rok výroby 2018, takže z 50Eur som ju mal za 20Eur. Toľko na záver.

                                          - pokračovanie nabudúce-