Cyklohaluzice XIII

    V jedno slnečné nedeľné dopoludnie som vybehol blízko domu na známe miesto odpočinku generála Štefánika. Jeden pokus už mám za sebou, ale vtedy ma vrátil čas. Domov by som došiel za tmy. Dnes sa teploty mali blížiť k 30°C, preto sa snažím vypadnúť, čo najskôr. Napokon štartujem takmer o trištvrte na deväť. Volím trasu cez Prašník, ktorá výškové metre do Košarísk naberá postupne. Ani cesta nie je taká rušná. 

    Z Košarísk sa spúšťam dolu popri vodnej nádrži do Brezovej. Ľudia už sedia v centre na ranej kávičke a ja šliapem prepotený do kopca. Po 10h ešte nie je také teplo, ale je to tak na hrane. Cesta najprv ide otvorenou krajinou, potom sa ponorí do lesa. V tieni sa hneď ide lepšie. Nie je to veľké stúpanie, zvládam šliapať na 2. prevodovom stupni, no je dlhé. Obieha ma traktor, ktorý na vlečke vezie dve pneumatiky. V tom smrade aj dýcha sa mi lepšie. Oproti sa rúti pár cyklistov a už som pomaly hore. Od poslednej návštevy mohyly ma príjemne prekvapilo nové návštevné centrum. Pohľadnicu neberiem. Nejakú už mám a ani by som ju nemal kde dať. Vyšliapem k mohyle a pešo pokračujem na jej druhý koniec. 

    Motám sa v okolí mohyly. Mám zo sebou i binokulár a kochám sa výhľadmi. I napriek oparu, je slušná dohľadnosť. O 11h odomykám bicykel a po modro značenom chodníku sa púšťam na východ po lesnej ceste. Klesanie je na pár metroch dosť prudké a na kamenistej ceste. Veľmi opatrne teda schádzam.

    Za rozcestníkom Chrbát Bradla začína asfaltová cesta. Znova stúpam k Zadnému vŕšku. Oproti sa rútia cyklisti. Prvý zakričí: "Kolo!" a vyhýbajú sa. Od križovatky Široké Bradlo konečne ide cesta už iba dolu. Preletím okolo kríža nad Košariskami. Nejdem do dediny, ale odbáčam doľava na Podkylavu. Vidím kopec cyklistov šliapať hore. Mňa cestou dolu brzdí protivietor. Trasu poznám, no v opačnom smere. Podkylava, Boory, cigáni. Dobré je, že do Prašníka viac klesám ako stúpam. Po 3,5h a 61km brzdím pred domom.

Rodný kraj mojich rodičov a prarodičov.

    Cyklohaluzice pokračujú aj za hranicami všedných dní. Keď už som bol dosť odpočinutý, vymočený (bez narážok) v Jadrane a mal na sebe viac soli ako je v bani Bochnia, rozhodol som sa v horúce popoludnie požičať si v blízkom kempe kolimahu. Za 10Eur na tri hodiny. Nič sa však nestane, keď ju vrátim neskôr. Dlho som vyberal. Pánsky na cesty bol príliš veľký, horské mali široké gumy. Zamestnanec kempu už bol zo mňa na uterák. Napokon som si vybral dámsky, značky Fuji Traverse. Tiež horský, ale s užšími gumami. Označený bol nálepkou 27.

Požičaný bicykel s volacím znakom "Fuji 27". V pozadí Galjšenak a Pašman.

     Horúčavy kulminovali, preto som počkal hodinku do 15h. Niežeby boli bohvieako teploty menšie, ale nudil som sa v kontajneri. I doma jazdím v tridsiatkach. Do batoha som hodil vodu, jablko a zrkadlovku. Po Eurovelo 8 (Mediteránna cyklocesta) som šliapal na juh do Pakoštane. Odbočku som si spravil na rozhľadňu nad Crvenou lukou. Pod ňou parkujú domáci idúci dole k moru. Je to zadarmo, prečo nie? Akurát bordel by tam nemuseli nechávať. 

Veža nie ja na kopci len pre turistov. Slúži hlavne ako pozorovateľňa požiarov.

    V páliacom slnku šliapem do kopca nad prímorským mestečkom. Od vykrývačov mobilného signálu letím dolu po Kninskej na hlavnú cestu Kralijce Jelene. Po nej rovno k prístavu. Infocentrum zavreté (aj tak v nich nič nepredávajú), pohľadnicu si kúpim v novinovom stánku. Idem na betónové mólo. Na rozpálenej ploche sa utáborili Slováci. Pár záberov a šliapem hore na východ.

Pomerne nový katolícky kostol Nanebovzatia Pána z r.1906.

    Prekrížim Jadranskú automagistrálu a za reťazcom Plodine som pri Vranskom jazere. Poteší ma nový cyklochodník. Nie však na dlho. Symbolický nový chodníček končí za "priemyselnou zónou" a odteraz pôjdem iba po ceste. Zastavím sa v návštevnom centre Vranského jazera. Pohľadnica za nekresťanské 2Eur, vstup na drevený chodník 5Eur. Pokračujem ďalej do dedinky Vrane. Motám sa pri trstinových lánoch, no vodu nevidím. Iba čo strácam čas. Dominantou historickej obce je Maškovica han, čo je bývalá turecká pevnosť. Stála na samom cípe Osmanskej ríše a bola najväčšou v Chorvátsku.

Zo Starého hradu z 12st. zostala len ruina.

    Navštívim aj renovovanú pevnosť, kde je teraz dobový hotel, no pohľadnicu nemajú. Poza pevnosť po poľnej ceste sa napojím na MTB cestu v štvrti Majdan. Fučiac do 76m vysokého kopca Mulo sa mi postupne otvára panoráma najväčšieho sladkovodného jazera v Chorvátsku. Znova odbočím na vyhliadku, kde je kamenný bunker. Dvakrát by som nehádal, že slúžil ako pozorovateľňa počas vojny v deväťdesiatych rokoch.

    Nasleduje ešte menšie stúpanie a potom len dolu k jazeru. Strmá cesta je posiata veľkými kameňmi a zosadnem pokiaľ nie som dolu. Mal by som byť veľmi blízko jazera, no vodu aj tak nevidím. Popri záhradách, kde chovajú prasce, či hydinu a pestujú melóny idem na hlavnú cestu do Pakoštane. Na pravej strane vidím studničku, ale neodvažujem sa piť. Iba sa ovlažím.

   Na moste cez prívodný kanál má nejaká týpenka odstavené auto a nakladajú ho na odťahovák. Výhodu má môj bicykel, s ktorým prekľučkujem pomedzi stojace autá. V návštevníckom centre zo zažmúrenými očami vyberiem pohľadnicu. Za tie 2 Eur ani jedna nie je oslnivá. Uvažujem kúpiť aj domáci melón, ale mám pred sebou dobrých 10km a trepať sa mi do Biogradu nechce 3-4kg navyše. Z Pakoštane pokračujem skratkou na Jadranskú magistrálu. Do Biogradu je mierne stúpanie a navyše aj protivietor sa mi postará o udržanie kondičky. Upúta ma zrazená korytnačka. Som ešte nevidel rozdrvený žltohnedý pancier a čiernu mŕtvolu v ňom. Po 35km prichádzam do kempu s viac ako hodinovým meškaním. Bicykel hodím do stojana. Akurát tam chlapík vyťahuje iné. Nejaký ovad alebo čo sa mi dostane pod tričko a poštípe ma. Navyše v nohách pichajú malé ostne z rastlín. V stánku kúpim polovicu veľkého melóna. Dedko pozná Trenčín i Poprad. Slovensko sa mu páči. A tak melón mám za 4Eur. Aký krátky výlet, a čo všetko mi dal.

    V horúcu augustovú nedeľu, keď deti prázdninovali u švagrinej, som sa rozhodol prepojiť Vážsku cyklomagistrálu s Ponitrianskou. Ráno vstávam o 6h, nech začnem šliapať, čo najskôr. Vlakom idem do Žiliny. V Dubnici pristúpia dvaja týpkovia v mojom veku. Spomínajú na vojenčenie v Komárne ako bigoši. Dnes idú cyklochodníkom do Terchovej. V Žiline si zaželáme šťastnú cestu. 10min. čakám na Express do Vrútok. Na tento kúsok som si musel kúpiť miestenku pre bicykel. Zbytočne, sprievodca sa za tých 20min pod Strečnom neukázal. Kúpil som si i celosieťový lístok pre Trek a o5 zbytočne. Ani vlak z Krpelian do Vrútok sa neukázal, keď som ho čakal. Pred deviatou vyskakujem na perón vrútkovskej stanice. Idem na druhý koniec, kde je podchod. Poza železničné opravovne si skrátim cestu.

Kafemlejnek pred železničnými opravovňami dostal v r.2024 nový kabát.

    Novým cyklomostom prekleniem kanál a som v Turčianskych Kľačanoch. O deviatej ráno sa v okolí motajú len dôchodcovia. Pokračujem na východ popri derivačnom kanáli. Vľavo je jazero Ontário. Kedysi sa pod Malým Kriváňom i kúpalo, dnes je jazero zarastené ako hornostredské jazerá a slúži pre tichých bláznov. V Sučanoch je elektráreň a prvé stúpanie. Za Turanmi končí asfaltka a kodŕcam sa po poľnej ceste. Udupanou hlinou sa nejde zle. Lepšie je ísť spodom, kde je chodník vyjazdený.

    Pod železničným mostom je 50-60cm priechod. Už vidím most do Nolčova. Opúšťam cyklotrasu a po zeleno značenom turistickom chodníku prejdem ponad Váh k Nolčovu. Je asfaltový, takže v pohode. Neodbočím doprava k dedine, ale doľava na Krpeľany. Po miestnej komunikácii dôjdem po necelých 3km na začiatok Vážskej kaskády.

    Pokračujem kúsok na stanicu. Na moje nemilé prekvapkanie vlak do Vrútok cez víkend nejazdí. Netuším, ako som si to mohol takto blbo pozrieť. Neveriacky čakám na zázrak 10min., ale príde vlak na opačný smer. Takže do Vrútok budem musieť šliapať s5. No určite nepôjdem tou istou trasou. Preto ani dlho nerozmýšľam a vybehnem na I18. Veľmi rušná cesta a nie je jednoduché napojiť sa na trasu. Premávka veľmi neutíchne ani za diaľničným privádzačom. Ale potrebujem dohnať čas. Síce som vyhodil zbytočné peniaze za celosieťový lístok, ale som sa neodviezol a ušetril za lístok pre seba. 

Vodná elektráreň Sučany.

    O5 mám problém sa dostať pred Martinom z I18 na Priekopskú a cyklochodník. Nie je šanca proste odbočiť. Naveľa som sa domotal na nový cyklochodník z Vrútok do Martina. Po kilometri končí na detskom ihrisku. Lepšie je ísť po ľavej strane riečky Turiec, kde vyzerá dlhší. Alebo po hlavnej ceste. Takto sa motám popri obchodných centrách. Aj tak musím na križovatke pri atletickom štadióne prejsť na druhú stranu. Po pár stovák metroch o5 cez Turiec. Nerozumiem, prečo sú hneď za sebou dve lávky. Idem do centra, kde spravím pár záberov. 

Národný dom v Martine bol postavený za neuveriteľných 8 mesiacov. Dnes ani cyklochodník nepostavia.

    Pohľadnicu nikde nekúpim. Nejaké ženy ma lákajú do galérie, ale pohľadnice majú len z aktuálnej výstavy. Vraciam sa k železničnej trati popri ktorej ide čiastočne cyklochodník. Ak by som sa chcel vyhnúť centru, najlepšie je ísť stále popri trati po Novákovej a Bottovej. V štvrti Jahodníky končia troleje a ja prechádzam na druhú stranu koľají. Napájam sa na Znievsku cyklomagistrálu. Za Martinom ma čaká kúsok po poľnej ceste. Asfalt sa objaví až pred Košťanmi nad Turcom. Oficiálne pokračuje magistrála do Trebostova a Valče, no ja idem rovno do Príboviec. Stretám zopár cyklistov oproti i na žiletkách.

Cyklochodníky sú všelijaké. Tento je na letiskovej dráhe pri Košťanoch.

    Hoci cesta za letiskom nie je bohviečo. Obieham päticu električiek roztiahnutých na ceste, ktorí viac kvákajú ako šliapu. V Rakove ma čaká prvé seriózne stúpanie nad Turiec a Kláštorské lúky. Otvárajú sa i pekné výhľady na Malú Fatru. Vo Valentovej sa rútim dolu kopcom, no chyba lávky. Na Blatnicu som mal odbočiť hneď na začiatku. Takže zasa stúpam ako vonkajšia teplota, ale zatiaľ je to v pohode. Pred Blatnicou si vychutnávam panorámu Tlstej a Ostrej. Hrad Blatnica je učupený pod masívom Tlstej. 

    V Blatnici idem k ústiu Gaderskej doliny. Parkovisko je napoludnie plné a vidím čakať pred rampou auto. Rodinka je v Gaderke a chlap čaká v aute, kým iné auto uvoľní plochu. 500m navyše do dediny sa nikomu nechce. Stánok so suvenírmi je otvorený. Mladý chalanisko tvrdí, že pohľadnicu nemajú. Vravím mu, že roky zháňam pohľadnicu Blatnice. Naveľa vyhrabe odkiaľsi pár pohľadníc. No nevie cenu. "Dám Vám 2Eur za ňu", vravím mu priškrteným, vyschnutým hlasom. Pozrie do nejakého papiera, kde má staré ceny. Vypýta za jednu 10c. Toľko nestála ani v Zatore. Beriem dve, poďakujem sa a vraciam sa na Turčiansku cyklomagistrálu. 

Rodný dom autora "Slávy dcéry" v Mošovciach.

    Napoludnie ma čaká prudšie stúpanie do Mošoviec a ďalšie za kempom Drienok. Sprvu si myslím, že budem tlačiť, ale nejako kopce dám. Za Turčianskym Michalom opúšťam magistrálu a idem do centra Teplíc (magistrála ho obchádza a oblúkom sa vracia do kúpeľov). 

Najstarší a najkrajší symbol Turčianskych Teplíc-Modrý kúpeľ.

    Baží sa mi po kofole. Voda sa mi uvarila v bicykli, rád by som sa osviežil. Zastavujem pri prvej reštike Central na promenáde. Objednám si veľkú kofolu. Sedím pred lokálom a uhryzujem z makového koláča z domu. Kofola stála 3.50Eur, pomaly ako v Tatrách. Koláč nedojem, som plný. Čaká ma naj stúpanie na trase. Pýtam sa na vodu v prameni Kollár. Nikto nevie, či je teplá alebo studená. Nebudem riskovať 40°C vodu a chladnú si naberiem v hajzli reštiky. Dobre som spravil. Po 15min. odpočinku pokračujem popri Modrom kúpeli krásnym parkom na koniec mestečka. 

Spojenie umenia a prírody v Parku slávy v Tur. Tepliciach.

    Plynule prejdem do Dolnej Štubne. Prekročím trať a obchádzam veľké poľnohosp. družstvo s ubytovňami. Na križovatke opúšťam Turčiansku cyklomagistrálu, ktorá pokračuje do Kremnice a vydám sa po modrej na Sklené. Torzá semaforov dávajú tušiť, že kedysi viedla naprieč cestou dráha poľného letiska. Ponorím sa do tieňa stromov Rovnej hory. Obec vybudovala z Eurofondov nádherný 3km cyklochodník. Do lesa je zákaz vjazdu áut. Lesy sú zelené a machové. Musí tu byť kopa hríbače a božský kľud. 

Turiec zrovna nehýri cyklochodníkmi, ale tento je super.

    V nekonečne dlhej dedine Sklené začína stúpanie až za obcou. V tom poslednom, najstrmšom, kolimahu tlačím. Od Sklenianskych lúk sa teším na klesanie k Remate. Poľná cesta síce nestúpa, no je posiata kameňmi. Kedysi viedla popod Bôrovou a Bralovou skalou asfaltka. Dnes zostalo z nej torzo. Absolútne nevhodné pre môj cesťák. Často v strmých úsekoch zosadnem a tlačím bicykel. Stretám rodinku, ktorú upozorňujem na hnusnú cestu. Fakt hnusnú. Aj to vodovodné potrubie trčí z falitnej cesty. Lepšie je ísť trasu opačne, keď už musím tlačiť, nech je to do kopca. 

Cesta do Rematy. Kontrast s novou asfaltkou do Skleného.

     Aspoň od Rematy letím na hlavnú cestu ako víchor. Z Ráztočna nevymýšľam a idem po ceste č.9. Dá sa ísť aj cez hory, lesy, ale rád by som stihol vlak z Prievidze. A ani to nie je pre cesťák. Zostáva mi posledných 12km na stanicu. Idem dolu kopcom, no proti vetru po Veľkú Čausu. Obchádzam kemp Pacho a v lebečnej dutine mi skrsne nápad na stanovanie.

Pred Prievidzou je posledné stúpanie. Svetelná tabuľa ukazuje 32°C a vozovka nádherných 50°C! Vyšľap nie je nič, čoby som niekedy nešiel, no teploty na tabuli ma totálne demotivovali a kašlem na šliapanie. Jednoducho Trek na rušnej ceste tlačím do kopca. Únava a horko robia svoje. Potom sa už len zveziem do Prievidze. Trocha si cestu predĺžim tým, že neodbočím na prvej križovatke, ale až podľa smerovníka "Centrum". Navyše musím bicykel preniesť cez koľaje. Popri Handlovke za firmou Nestlé odbočím k stanici.

Handlovka.

   Po 104km a prevýšení 617m sa vypínam z pedálov. Zachytím nejakú slabú wi-fi a kúpim si lístok domov. V staničnej krčme na stojáka medzi štamgastmi rýchlo do seba nalejem kofolu. Za 1.50Eur. Aj tak chutila. Po štvrtej sa nalodím na plný rýchlik Bojnice. 3 vagóny sú len takt tak. Vlastne, kam všetci cestujú, keď nie je škola? Po Partizánske sedím s jedným pánom v dôchodkovom veku. Mal tiež 4 roky Trek, no presedlal na električku Specialized. Vlak sa v Topoľčanoch neskutočne zaplní a stojím vedľa bicykla. Môžem si ešte vybrať: slnko alebo saunu. Rozhodujem sa opustiť klimatizovaný oddiel a o5 sa potím vo vlastnej šťave.  Počas dlhších prestávok sa schladím pred vozňom na čerstvom vetre. Po takmer 3h som s prestupom v Lepáku doma. Na Turiec sa s dvojkolesákom ešte niekedy vrátim a prejdem si malofatranské podhorie.