Bečva

 

Editoriál

     V piatok sa mi rozpadol starý bicykel Dema. Pri ceste na letisko som zišiel z obrubníka a uvoľnilo sa mi zadné koleso. Samozrejme sa vzpriečilo a zablokovalo akýkoľvek pohyb vpred. Bol som rád, že som neurobil salto cez riadidlá (sa mi raz stalo na starom Favorite). Kopol som do kolesa a vyrovnal ho. Dočasne. V podstate som však nebol schopný pokračovať. Na letisko som sa nejako tých 200-300m domotkal. Kľudne si sledujem lietadielka a čítam knihu. Dnes ešte musím stihnúť knižnicu. No prejdem pár metrov a o5 sa mi ide akosi ťažko. Takto nedôjdem včas, sú to nejaké 4km. A dnes mám posledný deň na odovzdanie! Mal som šťastie. Pri ceste stáli chlapi s dodávkou. Poprosil som ich o vidlicový kľúč 14. Auto nebolo ich a chlapík sa hrabal v náradí. Vytiahol 14, ale bola malá. Potom som skúsil 16 a heuréka! dotiahol koleso. Zvláštne, doma používam 14. Asi ho tatino zbrúsil. Knižnicu som teda stihol, rozvliklaný ako škôlkarsky zub zostal však blatník. Skrutka si prerazila cestu von. Doma som blatník síce dal na miesto, ale bude treba podložku, pretože blatník znova vypochoduje ku kolesu. Toľko na úvod.

    V sobotu je krásny letný deň a vstávame o šiestej. Robotný vlak stíhame, no jedna fľaša na vodu sa chladí naďalej v pivnici. Vo Valmez si kúpim preto Rajec vodu. S prestupom v Púchove sa kodŕcame expresom do hlavného mesta Valašska. Pred deviatou vyťahujeme po strmých vlakových schodoch z vozňa kolimahy. Celkom rýchlo sme sa na Moravu dostali. S5 to bude iný príbeh. Pred stanicou vidíme zaparkované busy. Na trati je po Hranice výluka. Vo februári sa v Hustopčoch vykokotil po prekročení rýchlosti vlak naložený cisternami benzénu. Dnes je síce posledný deň výluky, ale napr. bicykle po okolí ešte dlho nepôjdu. Ak by musel vlak na kontaminovanom úseku zastaviť, všetci by museli vystúpiť. Koordinátora sa pýtame na odvoz bicyklov večer. Ubezpečuje nás, že do nízkopodlažného busu nás v Hraniciach naložia. Hoci niektoré busy za sebou ťahajú príves pre bicykle. Na Morave to ide, u nás nie. Počas výluky v Myjave, resp. akejkoľvek výluky na Slovensku, sa bicykle proste neprepravujú. Po tejto informácii sme kľudní a nič nebráni v ceste. Natrieme sa opaľovacím krémom a jazda môže začať. Z minulého roka nám ostal navštíviť vo Valmez druhý kaštieľ-Žerotínu. 

V podzemí zámku Žerotinu sa nachádza najstaršia diskotéka v Čechách.

    Mesto sa ešte len prebúdza. Pred kaštieľom bude nejaký koncert. 

    Zámok Žerotinu má temnú históriu. Nie vždy to bol totiž zámok. Žerotíni sa zadlžili a zámok museli počiatkom 19st. predať Kinským. Ale ani oni nemali o budovu valný záujem (veď mali ďalšiu za Bečvou) predali ho teda CaK. Cisárovi prišla chátrajúca budova vhod a v polovici 19st. v jeho útrobách zriadil jedinú ženskú väznicu na Morave. Trestankyne museli byť celý deň ticho, a keď nemakali v záhrade, modlili sa vo veľkokapacitnej kaplnke. Rekvalifikácia. Mali sa tak otvoriť bohu. Nečudo, že každá siedma tristné podmienky nevydržala. Cez to všetko zámoček nemá svoje strašidlo.

   Zjeme banány v čudnej konzistencii, kúpim pohľadnicu a zídeme dolu k Bečve. Stojíme hneď pri sútoku Rožňovskej a Vsetínskej Bečvy. Ďalej pokračuje riečka už len ako Bečva. Miestny prechlastaný týpek nás víta a rýchlo oboznamuje s okolím. Jeho kámoš vidí, že nás zdržuje, preto parťáka odlifruje preč. Pokračujeme na sever popri prístave, známeho mäsokombinátu Krásno a ČOV.

Sútok riek dal vlastne meno mestu Meziříčí.

    V Lhotke opúšťame Bečvu a ceduľka hlási, že aj Zlínsky kraj. Sme na Hané. V Hustopečoch spomínaná závora a cyklotrasu obchádzame priamo cez obec. Aspoň si pozrieme zámoček. 

Renesančný zámok z konca 16st. s najkrajším arkádovým dvorom na Morave.

    O5 križovaním rušnej cesty sa vraciame na cyklochodník. V chládku stromov zasadených pri Milotických rybníkoch sa vrátime k rieke, ktorú na samote Kačena prekročíme. Variácia na Brunovskú lávku, no táto je udržiavaná. 

    V dedinke Skalička sa odpojíme od cyklotrasy a zájdeme na jej horný koniec k drevenému mlynu. Drevený zázrak z konca 18st. vyzerá zachovalo a pravdepodobne by mlel ešte aj dnes.

Mlyn naposledy šrotoval v r.1966 a je tak jeden z najdlhšie slúžiacich mlynov.

   Spustíme sa dolu popri bocianoch a pokračujeme pekne vybudovaným chodníkom s novým mostom na západ k Teplicím. Už sme v okolí boli s deťmi, keď sme očumovali najväčšiu dieru v zemi - Hranickú propast. Dnes pokračujeme popri Bečve do Hranic. O5 šliapeme do mierneho kopca k centru obce. Radi by sme aj niečo zakusli, ale v Hranicích pekárničky buď skrachovali alebo sú zavreté. V miestnych potravinách drahá kúpi aspoň slané tyčinky. Predtým sa však zastavíme na Pernštejnskom námestí, kde je zámoček. U nás by sa volal kaštieľ, ale v Čechách majú zámočky. Kúpim všetky pohľadnice Pidifrk, čo majú a k tomu aj obyčajnú Hranic. 

Lávka Bečva 1 umožnila cyklistom vyhnúť sa frekventovanej ceste zo Žiliny na Olomouc.

   Obed navrhujem niekde v Lipníku. Teraz nám musia stačiť na ďalších 10-15km slané tyčinky kúpené v miestnom Tempe. Nad hlavou nám lietajú pararušisti, ktorí skáču zo starej rachotiacej Anduly. Ak nie sú padáky na oblohe, pretne ho nejaký iný lietajúci aparát. V blízkosti Hranic je letisko Drahotuše a vyzerá, že  hodne rušné. Zastavíme sa pri malej vodnej elektrárni za mestom. Mnoho pumpičkárov si evidentne robí okruh, asi z Přerova a na vodnom prahu sa točia. Sme vlastne už na medzinárodnej trase Eurovelo 4 z Krakova do Viedne.

Riečny prah s elektrárňou má unikátne vyriešenú protiprúdovú migráciu rýb.

  Popri záhradách Pod Krivým, kde cyklisti nevadia záhradkárom ako u nás pri Strečne (aj kvôli nim ešte stále nie je táto časť cyklomagistrály hotová) sa v tieni jelší a topoľov, sem tam cez lúky, dostaneme k Týnu. O5 sa na čas (hodne dlhý čas) odpájame od rieky a šliapeme do najväčšieho stúpania na trase k hradu. V tretine kopec Podbeskydskej pahorkatiny vzdáme a kolimahy tlačíme. Treba šetriť v tomto teple silami. Ja už mám z horúčav haluze a pod hradom vidím slona aj s krotiteľom. Slonia riť je skala a pri nej babka o paličke čaká na odvoz. Konečne už sme pod bránou. Hrad Helfštýn nás prekvapil svojou rozľahlosťou. Neskôr sa dočítam, že ide o druhý najväčší hrad v Čechách (po Pražskom). 

Hradný múr (vľavo) má hrúbku 10m a je tak najsilnejšou hradbou v Európe.

    Bicykle odstavíme na druhom nádvorí v tieni pamätného 20m gaštanu. Poteší nás prítomnosť vodného zdroja. Po zaplatení vstupného 200 kačenek na osobu ideme pomaly do hradu. 

    Helfštýn je skutočne rozsiahly. Hrad založil nejaký rytier preorientovaný  na lúpežníka Friduš (znie až príliš teple) z Linavy v 14st. Aj v súčasnosti je v ňom horúco... z kováčskej vyhne. Helfštýn je známy svojou kováčskou umeleckou výrobou a už veľa rokov sa v podzemí hradu pravidelne stretajú umeleckí kováči na Metalovom sympóziu. No a čo vykujú sa im pochopiteľne nechce odnášať, tak diela končia buď na nádvorí alebo v podzemnej galérii. Aj schody a zábradlia sú tu kovové a už viem prečo. 

   Na hornom nádvorí je lákavejšia akcia ako búchanie do nákovy. Tento víkend je na hrade festival kávy Alter-cofee. V asi siedmych stánkoch pripravujú bagristi alternatívne spôsoby prípravy čierneho moku. Drahá samozrejme nemohla odolať, a tak po vyhliadke a prehliadke horného hradu + vežičky sedím na nádvorí a ukusujem z makovníka zatiaľ, čo žena čaká na tureckú džezvu. Keďže sa káva trikrát prelieva, dosť dlho na ňu čaká. Je pomerne sladká. Nakopne ju tak, že by šliapala aj celú EV 4 až do Viedne. Ani o ôsmej večer na stanici v Púchove nie je unavená a nechce sa jej spať. Večer je však ešte ďaleko a my sme niekde v polovici cesty. 

Hrad bol v r.2017-2020 citlivo zrekonštruovaný a po 200 rokoch sprístupnený.

    Hlad však neoklameme. Na reštiku nám čas nezvýši, preto budeme musieť nájsť niečo rýchle v bufete popri ceste. Zletíme dolu a popri prírodnej rezervácii Škrabalka dôjdeme do Lipníka nad Bečvou. Hľadám cestu do centra, napokon sa akosi zvrchu od severu dostaneme po mačacích hlavách do mestečka. Na to, že je mesto zapísané ako pamiatková rezervácia sa po námestí potuluje príliš veľa cigánov. V samotnom centre dokonca bývajú. Preto sa ani nejako dlho nezdržujeme a vraciame sa k rieke. Dolu popri najstaršej synagóge na Morave, ktorú zabrali, či odkúpili po holokauste Kniežatá mieru (husiti). Predtým sa zastavíme ešte v parku a pri zámočku, kde nad koniarňou je pomerne unikátna strešná záhrada.

Jedna z najstarších záhrad na streche v Európe vskutku oku lahodiaca.

    Zrovna je v zámočku svadba. Pár záberov a sme pri Bečve. Ani nejako nešliapeme dlho  a stojíme pri Ouseckom riečnom prahu. Za Lipníkom je kúsok cyklotrasy v dobrej kvalite po oboch stranách. Pre nás je podstatné, že na pravej strane rieky je bufet. Do rúk párok v rožku, kofola a pre ženu fľaškový Birell. Je príjemné sedieť v tieni vysokých topoľov. Popri nás lietajú cyklisti a o chvíľu štartujeme aj my.

Čaká nás vyše 10km do Přerova popri Jadrane. 

Aj Moraváci majú svoj Jadran.

    Od rieky je pekne vidieť centrum mestečka ukrytého za hradbami. Po okružnej jazde nábrežím zamierime ku zámku. Na Přerov máme tak hodinku. Akoby niekto na Horním náměstí vypol ľudí. Naveľa sa pýtam jedinej prítomnej osoby so psom, či sa dá ísť na vežu a kde je vchod. Ukáže za seba: "Nevidíte to? Větší vstup už asi nemuže být". Kolimahy teda zamkneme pri akomsi svatom Rochovi (patrón proti moru) a ideme po moste do zámočku. Unudená pani za kasou nám predá lístky (40kč/hlava) do veže. Cestou hore je expozícia svatých, ale hlavne venovaná J. A. Komenskému, ktorý v meste na husitskej škole študoval i učil. Aj babám sme vymýšľali niečo s tematikou Amosa kúpiť, ale nič efektné sme nevideli. Nakuknem do jednej triedy z počiatku 20st. 

Přerovská radnica na Masarykovom náměstí.

    V útrobách vežičky dominujú zvony. Mesto si uctilo pamiatku svetovo známej zvonárky a odlievačky p. Tomáškovej-Dytrychovej z Brodku (1941-2025) expozíciou zvonov z Čiech i Slovenska. Tajomstvo tónov zvonov sa snažila drahá odhaliť klepaním na kovové telo. Škoda, že sa nedá nakuknúť z vežičky von. Vyhliadka na mesto je len spoza zavretých okien. Na stene sú pri každej vyhliadke dobové fotografie. Mestečko sa po II.sv. vojne radikálne rozrástlo. Aj o čmudiacu chemičku, ktorá sa stala dominantou mesta a titanovej bieloby. Má jej toľko, že až z komína ju kadí. Bývať by som v Přerove teda nechcel. 

Takto idylicky mohlo mestečko vyzerať tak v stredoveku.

    Cez Masarykovo námestie (T.G. je v každej obci) zídeme k rieke. Vlastne ju po pár kilometroch definitívne opúšťame a popri hnusnej, prášiacej chemičke Precheza zamierime na sever. Čaká nás posledná zastávka, ale nie posledný zámoček. V Rokycanoch je Domov pre postihnutých a seniorov. Babky sa tak starajú o mentolky. Podobne ako v Močenoku pri Šali. 

    Neprerušene šliapeme konečne až do Olomouca. Ľudia sa kúpu v štrkoviskách, ktoré vznikajú pri výstavbe diaľnice. Prechádzame ešte popri jednom mini zámočku vo Vsisku. Pred kostolom je vrava a detský džavot. Koná sa tu nejaká akcia. 

Výzva pre vodákov. Osecký riečny prah na Bečve stál už od 15st.

    To už sme na predmestí Olomouca. Z odstaveného pruhu urobili cyklochodník a po kilometri míňame tabuľu Olomouc. Do navigácie vložím trasu k železničnej stanici. Ideme cez mestskú časť Holice popri priemyselnej zóne. Skončíme v nejakom totálne tmavom podchode plnom špiny. Na schodoch bezďák. Takže vidíme aj čiernu stránku mesta na Hané. Na stanicu je našťastie kúsok. Dejavu z Vianoc, keď sme sa omylom viezli elinou kdesi na opačný koniec mesta. Ako na každej stanici, aj tu nás privítajú trosky a budižničemové. Do odchodu máme asi polhodinku. Lístky som kúpil na podlahe vozňa 370 smerujúceho do Valmezu, takže máme čas na jedlo. Pri vchode je Pizza Lamia Stazione s "milou" obsluhou. Každý si dáme štyri malé kúsky, ale po 94km je to len pošteklenie chuťových buniek. Preto si do vlaku kúpime ešte Debrecínsku bagetu v Pont to Go. Presunieme sa pomaly na 2. nástupište. Valašský expres dohrmí včas a naloďujeme sa nepríjemne strmými schodmi do vagóna. Pôjdeme len asi pol hodinu a na Hraniciach prestúpime do busu. Sprievodkyňa sa nás pýta, prečo ideme práve tento víkend, keď výluka už skončí. "Chceme mať adrenalínovú jazdu", rečie žena. "Taky jsem si myslela", odpovie staršia pani. 

                                            

Bečva v Hranicích.

    V Lipníku púšťame ešte zmeškaný Regiojet a ďalší vlak. Naberieme 10min. sklz, ale autobusár meškanie vyrovná. Koordinátorka nás usmerní do posledného busu, kde sa tlačíme s ďalšou pani s dvoma veľkými kuframi. Navyše sme priečne. Neviem, prečo sme nemohli dať bicykle do busu, kde by sa uložili pozdĺž. Aj s tou jednou električkou by tam vošli. Ale sme radi, že ideme. Z autobusu si Hranice pozrieme aj z druhej strany. Aj s 500 ročnou vápenkou premenenou na bordel, či kasíno. Vo Meziříčí čakáme 10min. na vlak z Púchova. Po hodinke sme na Slovensku. Na nástupišti máme teraz more času, kým príde vlak. Po západe slnka sa objaví dvojposchodová súprava. Aspoň na poslednej etape sa nemusíme namýkať s bicyklami. Sediac v kreslách sa ma drahá pýta, kde mám prilbu. Nie je ani na biyckli ani na mojej gebuli. Spomínam si, že som ju nechal na sedadle vo Valšskom exprese. Takže bude niekde v Žiline. Volám na infolinku. Týpek skúsi obvolať Žilinu. Po 15min. volám znovu, ale smradľavá prilba sa nenašla. Ono, ja som jej už vravel, že je čas ju vymeniť, ale nemal som sa k tomu, pokiaľ slúžila. Tak zobrala veci do vlastných remienkov a odporúčala sa sama. To bola daň zato, že sme sa obohatili o 50kč, ktoré sme nevrátili na kávovej akcii za žetón navyše. Kolobeh nálezov a strát sa uzavrel. Po desiatej hodine vystupujeme z vlaku. Ešte stihnem ohňostroj na letisku. Aby smole nebol koniec, stratím skrutku na kufri topánky. Takže sa už ani nezapnem na posledných 2km z letiska.       Bol to dlhý deň. Zvažovali sme skorší vlak, ale Helfštýn nás prekvapil svojou rozľahlosťou a strávili sme tam takmer dve hodiny. Neľutujeme. Hrad stál za návštevu. Rovnako potulky po prúde Bečvy. Už mi v hlave šrotuje, ako sa dopracovať k sútoku Bečvy a Moravy v Tovačove.

    Prilbu navlas rovnakého dizajnu a veľkosti 58-61 (M/L) kúpim v pondelok v krachujúcom Domoss. Akurát značka je KLS a farba nezábudkovo modrá. Rok výroby 2018, takže z 50Eur som ju mal za 20Eur. Toľko na záver.

                                          - pokračovanie nabudúce-

Cyklohaluzice IX

 Koncom septembra pokračujeme so ženou v ďalšej etape Bevlavy. Dcérka nám snáď odpustí, že sme v krásnom počasí babieho leta ignorovali takmer 3h zápas v kolkoch.

    Ráno som o pol ôsmej už bol na vlakovej stanici. No je nedeľa a otvárajú až o hodinu. Utekám domov na raňajky a kúpim niečo aj v obchode. Chvatne sa stihnem pobaliť a s Trekom šliapem na vlak 15min. pred odchodom. Pani mala zjavne problémy mi nahodiť medzinárodný lístok. Zdržujem ľudí za mnou. Po mne príde ďalšia pani, ktorá si kupuje lístky z Trnavy do Viedne na bohviekedy. Príchod vlaku sa blíži, šťastie, že mešká 5min. Baba víťazoslávne odpláva s lístkami do auta a odíde. Ideme do polovice súpravy, kde je voľné miesto. Musím sa predrať pomedzi sedadlá. Žena si berie Morušu, je ľahšia na manipuláciu vo vozni. Do Púchova meškanie dobehneme. Prenesieme bicykle na druhé nástupište. Vstupom do vlaku nás ovalí zápach chlóru. Ani si nesadáme k bicyklu, ale do časti pre cestujúcich. Do moravských zemí sa odlepíme presne. Cestou zvažujeme predsa len začať v Rožnove. Nebude síce čas na skanzen, ale pekný cyklochodník popri Bečve by sme si nemali nechať ujsť. Vo vlaku teda kupujem lístky na ďalšie pokračovanie. Aké prekvapkanie ma čaká vo Valašskom Meziříčí. Na tabuli svieti nápis BUS. Takže je dosť možné, že predsa len začneme vo Valmezi. prečo mi teda aplikácia ČD dovolila kúpiť lístky pre bicykle? Vonku pred stanicou čakajú busy do Rožňova. Pýtam sa vodičky a za busmi je dodávka pre bicykle. Super. To sa na Slovensku nemôže stať. A potom, že chodíme do Čiech. Máme ešte vyše štvrťhodinky čas, ktorú využijeme na návštevu zámočku Kinských. Len foto a pohľadnice.

Najvýznamnejšia pamiatka Valmez-u je empírový zámoček z 19st.

    Šofér dodávky nám hodí kolimahy do prázdnej dodávky, pripne gumovými lankami. Bicykle takto ešte necestovali. Snáď dôjdu s nami do cieľa. Smejeme sa na tom. Pred busmi mi sprievodkyňa skontroluje lístky a nasadáme. Čakáme ešte na prípoj. S 5min. meškaním sa odlepujeme od stanice. Prvú stanicu hlási baba Krhová. Znova nám vyčarí úsmev na tvári. 13km trať podmyla voda a opravujú ju. Okolo poludnia sme v Rožňove. Dodávka s bicyklami tiež, šofér neušiel.

Netradičná preprava Treku v dodávke.

    V bufete kúpim fľaškovú kofolu, zjeme banán a vyrážame. Zatiaľ len do centra. Na námestí T.G.Masaryka je infocentrum. No čas obeda, smola. Preto zídeme dolu do skanzenu, kde pohľadnice mestečka kúpim. 

V 19st. bolo súčasťou námestia aj hnojisko a chlievy.

    Konečne sa vydávame na západ do Valmezu. Rožňovská Bečva sa pred týždňom celkom slušne vyliala z brehu až po chodník. Stále sú na ňom malé nánosy blata. V parku Abácie vo Valmez sa stáčame na juh. Oproti fúka slabý vietor. Cyklochodník sa hadí spolu so Vsetínskou Bečvou. V Mikuluvke sa nechám akosi zlákať odbočkou na západ. Až keď nevidím rieku a cesta stále stúpam, zastavím. Kuknem do mapy a zbadám, že ideme zlou cestou 6018, namiesto 50. stratili sme 5-6min., ale aspoň ideme s5 dolu kopcom. Za obcou Pržno je asi kilometrový úsek po poľnej ceste. Neveriacky prudko zastavím, či sme na správnej trase. Ideme dobre, no Moruša trpí. 

Vodný prah Zašová na Rožňavskej Bečve.

    Od Ratibořského mostu už je nový cyklochodník. Vo Vsetíne fučíme hore do Horního města. Je tam zámok. Je krajší ako vo Valmeze. Odpočinieme si a ukusujeme z tvarohových buchiet. Zámoček je dokonca otvorený. Vo vestibule je vypchatý medveď z r.2000. Vraj k nim chodia od nás. Kúpim pohľadnice. Prudkým klesaním po pešom chodníku zídeme dolu a napojíme sa na cestu č.50. 

Dominantou Vsetína je renesančný zámok s regionálnym múzeom.

    V Ústí sa napojujeme na už známu cestu č.57. Poučený z minula idem po hlavnej ceste rovno do Lidečka. To sa nezaobíde bez trúbenia a gestikulácie debilka. Oplácam mu gestá rovnako. Faktom však je, že cyklotrasa ide aj po hlavnej ceste (napr. Hornolidečská magistrála). Nezná mapu! Kus žvance sa nekoná, drahej akosi ostalo nedobre z buchiet. Preto si dáme iba veľkú kofolu a jucháme cez Vlársky priesmyk do Trenčína. Obával som sa, či stihneme vlak, ale prídeme s 10min. predstihom.

Dominantou Dobrej Vody je klasicistický kostol z r.1820.

    Prvé haluzenie v r. 2025 som šliapal do Dobrej Vody v Malých Karpatoch. Aby som si spestril cestu, šiel som cez Štefánikov rodný kraj. Po Brezovú som teda vedel, že ma čaká jedno príkre stúpanie na Košariská. Počasie nevyzeralo až tak zle. SZ vietor a polooblačno. Trocha som ho podcenil. Vyrážam teda pred obedom po novej vrbovskej cyklotrase. Digitálne počítadlo pokazené, napadlo ma, že by malo byť preklápacie ako kedysi boli hodiny na železničnej stanici alebo ešte sú na poliklinike v Trnave. Borím sa proti vetru. Za Vrbovým sa kdesi zjavila mládež idúca po krajnici. Fučím prvý väčší kopec. Od križovatky na Krajné sa rútim dolu do Prašníka. Z dediny už viac menej iba stúpam. Ani som nevedel koľko je v okolí Podkylavy mlynov. No takých fejkových. Pred Košariskami chvíľu Treka tlačím do kopca. Obieha ma dievčina na kolobežke. Aj elektrika má čo robiť do stúpania. Preletím Milanovou dedinou a schádzam do Brezovej. 

Na sútoku Bystriny a Baraneckého potoka je vodná  nádrž Brezová.

    Obloha sa zatiahla a nakoľko veľa nešliapem je mi v doline Bystriny chladno. Pod bundou mám len krátke tričko. Pred stanicou odbočujem doľava na žltý cyklochodník. Trasa do Dobrej Vody je pekne vyznačená. Čaká ma necelých 10km lesom Brezovských Karpát. Hneď za križovatkou Pod vŕškami ma čaká brutálny stupák na Dlhé rovne. Na nejakých 2km 200 výškových metrov. 

Z fotky je pekne vidieť stúpanie: prejdem 100m a súčasne 1m výškový. 

    Z opačnej strany od Dobrej Vody nie je také prudké stúpanie, ale je vytrvalé. Až tesne pred Rovňou je krátky výšvih. Ja som sa však chcel viezť čo najviac dole. Na Dlhej rovni je križovatka turistických i cyklo trás. Doprava pokračuje esenpéčka a Štefánikova cyklomagistrála, vľavo je nová červená trasa do Košarísk, no ja po mini obednej prestávke pokračujem po žltej dolu do Dobrej Vody. Cesta už je poničená ťažbou dreva a idem po kameňoch. Po pár natriasačkách vidím v zákrute zrúcaninu hradu. 

Cez prírodnú rezerváciu Slopy, kde je gotický hrad.

    Vidím aj ľudí kráčajúcich Dolinou. Bicykel ich asi prekvapí, hlavne jeho zvonček. V centre pri kostole si o5 doprajem pagáč a hlavne konečne teplé slniečko. Tesne ma lizne domáci na starej Nive. Ide si načapovať vodu z prameňa. Ďalší prameň Hlávka je poniže cesty. 

Starší prameň v Dobrej Vode. Ľudia však už chodia čapovať vyššie, k novému.

    Cesta plynule klesá ďalších 8km až do Dechtíc s nejakým tým malým prevýšením. Míňam Olší kameňolom, kde je i v sobotu poobede pracovný ruch. Od Čachtického sa odlišuje napr. aj mobilnými drvičmi skaly. Momentálne však obyvateľov Dechtíc straší skládka vo vyťaženej časti, ktorá môže kontaminovať spodnú vodu. V rodnej dedinke mojej babičky je veselo. Zavadziam na ceste svadobčanom.

.

Za traktorom unikátni tancujúci svadobčania.

    Namiesto toho aby mi družba ulial oldomášu ma vyháňa z cesty. A tak šliapem do kopca, ktorých ma čaká ešte na Malokarpatskej zopár. Nohy cítia to neustále stúpanie. Zastavím sa len zdvihnúť plechovku. Vlny do Vrbového sú nekonečné. Vydýchnem si až na novej cyklotrase. Zostáva mi posledných pohodových 10km s vetrom v chrbte. Za sebou nechávam 70km. Trasa je náročná len do polovice na Dlhú roveň. Stúpanie naň mi pripadalo prudšie ako na Kohútku. Našťastie len krátky úsek. Od Dechtíc je zopár vlniek, ale dajú sa.