Baby na jeseň

O5 staršia "okaňa" začala chodiť do škôlky a prišli s tým spojené maniere, ktoré chytá od spolužiakov. Nanešťastie tie nesprávne. To už je dva mesiace. Začína byť papuľnatá ako keď sa rozpráva s kamarátkou. Mamu to privádza do zúrivosti. Docela sama sa prehrá, niekedy vtiahne aj mladšiu. No po chvíli sa tlčú. Odoberáme časopis Adamko, rada si v ňom číta. Ukazuje nám, aká je šikovná. S jedením sme sa nikam nepohli. Ak chceme, aby rýchlo jedla, treba ju kŕmiť. V škôlke sú z jej nejedenia zúfalí. Je veľmi hravá, preto pôjde možno aj neskôr do školy. S chorobami sme na tom tak priemerne. Štatisticky vždy na konci mesiaca. Zásobu liekov už dávno máme kúpenú. Kúpili sme jej sútažnú knižku s nálepkami, ktorá teraz beží v nemenovanom žltom obchode. Tentoraz to mamu pochytilo viac a mení o 106. Aj hranolky nazvala nálepkami pri večeri. Dcérke je to viac menej jedno. Rozhodli sme sa, že nálepky budeme iba meniť a nie aj kupovať ako minulý rok. Zatiaľ sa nám darí meniť. Dušičkové prázdniny strávila u babky, no kašeľ ju vrátil za 2 dni domov. Napísala už Ježiškovi. My sa pomaly podľa toho zariadujeme. Rada oblieka bábiky, tak dostane celú garderóbu pre Barbie. Vybratý máme už aj väčší bicykel. Ešte akúsi dráhu so škrečkami (plyšovými). Rada žaluje na mladšiu a mudruje. Vtedy je krásne počúvať mladý rozumček ako jednoducho myslí. Horšie je, že aj klame. Niekdy zvalí nezbednosť na mladšiu, ktorá sa v podstate ešte nevie brániť. Jednoducho si z nás robí dobrý deň. Zatiaľ tie jej lži sú priehľadné a nekomplikované.
Mladšia dcérka je veľmi šikovná a vnímavá. No nechce sa jej rozviazať jazyk. Pribúdajú nové slovíčka (naposledy "ači" (páči), "poť tu" alebo peťan (prestaň)), ale celkovo je v tomto komótna. Vystačí si len so zvukmi a posunkami. A tiež stále robí "veľkú" do plienok. Hoci vie, že je to zle, nájde si miesto pri postielke, zaprie sa do mreží a už len smrad ide. Dnes bol neskutočný, cítiť na meter. Ako sme aj staršiu kedysi strašili, keď neposlúchala, malej sme vymsleli akéhosi Hoba. Veľmi to nepomáha, nebojí sa ničoho a je živšia, o mnoho smelšia ako bola staršia. Alebo sme my starší a lenivejší? Často padá smerom dopredu na čelo, staršia padala, ak už, do zadu. Nemá rada rituál obliekania, uteká pri tom. S jedením je to lepšie ako u staršej, no tiež máme často problémy ju upútať niečím, aby jedla. Nedávame tak pozor na jej stravu a dovolíme jej viac ako kedysi staršej. Ešte sa nevie hrať so staršou a i na ihrisku sme si všimli, že radšej sa hrá sama. Musí mat však všetko, čo tá druhá. Aj staršia sa naučila, že sa musí deliť. Niekedy je to vskutku ťažké. Veta Aj ja je každá druhá. Popri Ano, Ano? a Nie. Choroby ju kvária s väčšou intenzitou. Predsa len nemá ešte vybudovanú imunitu.
Je ťažšie ustriehnuť dakedy obe, keď vyvádzajú. Naposledy mladšia popísala stenu v detskej izbe.

Knihy vs. filmové spracovanie 7

Film Pán múch z r.1990 režiséra H.Hook-a si zobral z knihy iba kostru. Povedal by som, že je to voľný námet. Film je vsadený do rokov jeho výroby, kniha tiež. No tá bola napísaná v päťdesiatich rokoch. Tam je prvá odlišnosť. Už i začiatok je iný, keď vlečú chlapci pilota. V knihe to vôbec nie je. Tobôž jeho ďalšie prežívanie a napokon smrť. Neviem prečo režisér zamenil vlasy hl.hrdinov. Ralph je tmavý (v knihe svetlý) a Jack naopak. Schválnosť? Chalani sú američania, kdežto v knihe angličania. Režisér nechal na divákovi dumať, kto je vlastne pán múch. Kniha je v tomto smere priamočiarejšia. Film je taký slabý odvar knihy a neostojí príliš za vzhliadnutie.
Opakom je Pahorok režiséra S.Lumet z r.1965. Získané ocenenia sú skutočne zaslúžené.
Jeden z mála filmov, ktorý sa drží knižnej predlohy. Dokonca čerpá aj z jej pokračovania (večerné cvičenie št.rotmajstra Wilsona na pahorku, či výdaj stravy v pokluse) a prebral výroky knižných postáv. Jediné, čo je vymyslené je meno černocha Jacko King. V knihe sa volá Bokumbo. Režisér chcel pravdepodobne vyjadriť niečo ako poctu M.L.Kingovi alebo je to jeho forma ospravedlnenia ako sa z černochmi zaobchádzalo. Záver je vo filme zahlmený a divák sa nedozvie ako skončil strážnik Williams. V knihe je jasné, že ho utĺkli na smrť. Viac ani nie je čo porovnávať, keďže sú obe diela prakticky rovnocenné.
Autor hororov a kozmického teroru J.P. Lovecraft by si podľa mňa zaslúžil viac pozornosti producentov a režisérov. Zdá sa však, že spoločnosť HPLHS Picture sa podujala na spracovanie Lovecraftových diel. V r.2005 to bolo Volanie Cthulhu a iba v r.2011 bola natočená druhá jeho poviedka Šepot ve tmě (v slovenskom preklade zatiaľ nevyšla) pod taktovkou S.Branney-ho. Atmosféru 30.-tych rokov min. storočia umocňuje čierno-biely film. Tu mal autor skôr opačný problém ako zvyčajne. Z krátkej 45 stranovej poviedky urobiť celovečernú snímku. Preto je tam dej rozvíjaný až za hranice pôvodného. Kopa vecí popridávaná. Kniha v podstate končí asi v polovici filmu, keď Albert Wilmarth odhalí zmenenú identitu vedca H. Akeley-ho a ujde na aute. Film pokračuje voľne ďalej až po smrť Alberta. V knihe naopak, on rozpráva dej. Opominiem teda tú časť úplne vymyslenú a porovnám len knižnú. Oproti knihe je vymyslené dievča Hannah, nazeranie Alberta z vonku (v knihe iba počúval hlasy z izby). Sošku neniesol Henryho syn, ale poštár ako aj fotky a pozvanie. Tiež postáv vo filme vystupuje akosi veľa. Albertov kolega, farmári. Na fotkách, ktoré poslal Akeley Albertovi nikto nič nezbadal, hoci vedeli ako na
to. Vo filme je to dotiahnuté a viac ľudí tam cez akýsi binokulár uvidí kreatúru. V knihe votrelcov Albert nikdy nevidel. U nás sa do kín myslím ani nedostal. Vo filme nie sú žiadne horibilné efekty, veď snaha je navodiť atmosféru začiatku 20. st. Preto si nájde menej priaznivcov asi len
v radách lovecraftistov.

Letecký deň SIAF

V očakávaní tejto najväčšej leteckej udalosti v našich končinách som o 5.30 vyrazil. Cestou tam ma ráno sprevádzali prehánky. Šiel som na parkovisko najbližšie k rýchlostnej ceste. Kyvadlovka začala premávať až s úderom ôsmej hodiny. Čiže som tam nejakú tú polhodinku čakal. Statická ukážka bola tento rok poskromnejšia. Po jej rýchlom prejdení som si našiel miesto, štrbinku medzi starším pánom (inak riadiaci let. prevádzky v Bratislave) a samozvanými novinármi, či načo sa hrali. Mali tam 3 kreslá a vedľa ešte batohy. Jedno som posunul o 5cm k druhému a hneď sa ozval obďaleč stojaci pupkáč, že čo to posúvam. Povedal som len, že miesta je dosť. Nato začal hulákať, čo sa chytám cudzích vecí, mal som prísť skôr, aký som arogantný a odnesie ma celého preč. atď. Ostal som ticho. Mohol som síce povedať aspoň pardon, ale zatvrdil som sa. Kumpánom sa potom posťažoval a vyhlásil, že zvyšok dňa bude nepríjemný. A vskutku bol. Jedných odtiaľ vyhodil (vraj boli na jeho mieste), z ďalšími sa škaredo hádal. Pravda bola niekde uprostred. Mohol sa postaviť niekde pred batohy. Iní mohli zasa prísť skôr. No nie každý môže, hlavne kto má menšie deti. Každopádne to bolo vypasené hovädo. A zdôraznoval aký je chlap, že sa ho aj policajti báli, akú má výhodu svojho mohutného tela a podobné drýsty opičáka. Našťastie nebol do úplneho konca letových ukážok. Dynamicky sa okrem tohto primitíva prezentovalo viac lietadiel ako na "statike", i keď napr. Sptifre, či Mustang mi dosť chýbali. Nový, sofistikovaný MiG-35 tiež neoslnil vystúpením, talianom z Frecce Tricolori sa tiež pár čísiel nevydarilo. Videl som ich veľakrát, a tak viem posúdiť, čo pohnojili. O jedno sme boli vďaka rozmočenej dráhe ochudobnení-hromadný vzlet. Pre divákov to však bolo tutti delizio mostra. Zoltánovi Verešovi sa tiež nedarilo, ale nie jeho vinou. Koľko ľudí čakalo na "kabrňáka" a vzdychalo. Toľko ich aj asi sklamal. Lietal na požicanom Su-29 a i ten vraj nebol 100% v poriadku. Aby som len nekritizoval. Vystúpenia boli efektné. Súboj dvoch MiG-29 sa posunul o úroveň vyššie a dúfam, že s tým mladí chalani dobijú aspoň starý kontinent. Zaujala ma dvojica poľských Su-22, belgickej F-16, veľmi razantnú ukážku predviedol švajčiarsky Hornet. Páčilo sa mi dobytie nemeckej posádky rusmi v podaní Retro Sky teamu aj polskí Orlik.
Komentátori boli slabší, dievčina neustále opakovala aký je Stratoffortres širší ako dlhší, najlepší bol talian z Frecce alebo vtipný poliak z Orlikov. Prehánka trocha pokrivila vystúpenie našeho Albatrosa a švédskeho Gripena. Ja som robil dynamickú ukážku s prišiplášťom, ku koncu sa našťastie počasie umúdrilo. Koniec ukážok bol niečo po 17h. Pomaly som sa sunul k bráne a spomínal na vojnu, ktorú som tu strávil. Hangár LVO ešte stojí, ale strážna búdka už nie. Zmizol aj priľahlý autopark, určite aj s ľuďmi, čo tam robili. Pristavili tam kopresorovňu. Pri bráne kvantum ľudí. Všetci sa chceli odviesť na záchytné parkoviská. Tu by možno trocha organizácie nezaškodilo, i keď odviesť niekoľko tisíc ľudí pár autobusmi dá zabrať. Mne dala zabrať aj takmer dvojhodinová cesta domov.
Letecké dni o5 ožívajú a naberajú na obrátkach, či kvalite. Oproti minulému roku bol hlavne organizačne skok vpred. Jediné, čo nevedeli organizátori zabezpečiť bolo o málinko lepšie počasie. ľudí to však neodradilo a návštevnosť 100 tisíc hovorí za všetko. Len nepoľaviť a pokračovať v tempe. Možno by nebolo zlé mať veľký letecký deň každé dva roky. Peňazí nie je nazvyš a za každého účastníka by sme mali byť vďační. Aby sa nestalo to, čo šeskému CIAF. Posledné roky pripomína len aeroklubové polietanie. A to by som si neprial.

Skúška v Brusne

Svokor si spríjemnil život kúpeľným pobytom v Brusne. Aby ho mal ešte príjemnejší dovalili sme sa tam pred skončením pobytu aj my. Vyrazili sme v nedeľu doobeda. Pohodlnejšia je cesta cez Nitru. Ľahko sa napíše, horšie spraví. Vjazd na rýchlostnú cestu nie je v Nitre označený. Keď sa mi zdalo, že akosi dlho idem po obyčajnej ceste a potom uvidel po strane rýchlostnú cestu, vedel som, že som dakde inde ako by som rád bol. V Beladiciach sme si dali prestávku a ja som na navigácii našiel najbližší vjazd. Druhá prestávka bola tesne pred Banskou Bystricou. Posádka už bola totiž zjavne nervózna a urevaná. Nešiel som cez nový obchvat, ktorý otvorili len pred dvoma dňami, ale cez mesto po starej ceste. Aké bolo moje prekvapkanie, keď som sa ocitol v protismere! Zo starej cesty totiž urobili výjazd z rýchlostnej. Nie len ja som išiel  po starej ceste. Za mnou som pozoroval synchronizovaný balet ďalších dvoch áut pri otáčaní. Potom už len rovná čiara do Brusna. Tam sme došli na koniec dediny a zostali stáť. My sme nevedeli ako sa dohodli svokrovci. Vraj máme ísť ku privátu. Lenže kde je? Otočili sme teda autá (v druhom šli svokra so švagrinou). Volali dedovi. Ten nás čakal pri kúpeľoch. Znova sme teda otočili autá a šli do kúpeľov. Svokor nás tam teda čakal. Predstavil nás spolubývajúcemu, kúpil syry a až potom sme šli na privát. Ten bol na druhej strane Hrona vo Svätom Ondrejovi. Bývali sme takmer v podzemí, ale na dve noci môže byť hocičo. Bolo už dosť po obede, tak sme zapadli do najbližšej reštaurácie. Už to prázdno tam dávalo tušiť, že žiadna kulinárska špička to nebude. Dali sme si "zdravé" hranolky s kuracím mäsom a akúsi bylinkovú omáčku. Žiadne kuchárske umenie, kuchár sa to snažil napraviť aranžmán. V hranolkoch som našiel vlas. Mal som chuť to vrátiť. Babka povedala, že čašníčka to za plachtou vyberie a bude. V horšom prípade napľuje. Tým ma rozosmiala. Naveľa sme to zjedli. Nezdravá strava chutila aj malým. Potom sme sa šli prejsť k prameňom a k starým kúpeľom. Dedko pozval na zmrzlinový pohár do kúpeľov. Potom, čo sa dedko "pošprtkal", by nás pomaly poslal domov. Malé sa hrali na ihrisku, ale po 2 hodinách boli zunované. Narýchlo som hodil do seba pohár rosso a s deťmi sme šli na privát. Čakalo nás kŕmenie a kúpanie. Ja som spal sám na oddelenej posteli. V noci hrmelo a popršalo. Ráno som zbehol do potravín na maslo a slané tyčinky, aby posádka vydržala na výlete. Rozhodli sme sa ísť do Čierneho Balogu a drevárskeho skanzenu vo Vydrovej doline. Čakali sme na dedka, kým skončí posledné procedúry a vyšetrenia. Ešte sme ani nezačali a staršia dcérka si dooškierala do krvi nohu o betónový plôtik. A horšie malo len prísť. Cez Brezno som tam trafil v pohode. Cesta je ako tak označená. Do skanzenu je najkratší úsek trvajúci necelých 15min. Na naše baby akurát. Prišli sme na poludnie a bolo dosť dusno. Cestu parným vláčikom som si vychutnával pokiaľ ma nezasiahla špina z lokomotívy. Najprv som si myslel, že sadza. Tá by sa však rozpustila. Bolo to niečo konzistnejšie. Okamžite som si to vo Vydrovej doline oplachoval vodou, ale nepomohlo. Ani dezinfekcia z lekárničky u správcu skanzenu. Všetci okrem mňa si dali polievku. Ja som vtedy na jedlo ani nepomyslel. Po asfaltovej ceste sme si skanzen prešli, ale ja som z toho pre bolesť veľa nemal. Na dovŕšenie všetkého mladšia stúpila do smoly. Cestou späť som sa opieral o kočík a krivkal pri obrubníku, aby som nezišiel z cesty. To už som vedel, že nebudem schopný šoférovať a treba ísť na pohotovosť. Niečo mám v oku. (Naveľa po týždni sme boli v múzeu Liptovskej dediny, kde je aj expozícia Považskej lesnej železnice. Strojník má v Balogu kamaráta. A tak som sa dozvedel, že práve v ten pondelok na rušni praskli nekvaliltné výlevníky kotla. A pravdepodobne čiastočka z toho mi zasiahla oko.) V Čiernom Balogu na stanici prišla našťastie spása v podobe pani, čo tam robila v kancelárií. Mala kurz prvej pomoci a nejednému rušňovodičovi vyberala z oka špiny. Na zápalku si namotala viečko a moja drahá polovička tam našla smietku.Vybrali ju a mal som pokoj. Čokoláda Milka bola pre nich zaslúžená odmena. Trúfal som si aj šoférovať, hoci oko mi slzilo. To sme zasa hľadali, kde sa najesť. Dedkovi sa bažilo po bryndzových haluškách. Prvú zastávku Pizza Italy vo Chvatimechu žena zamietla. Vraj je to horšie ako IV. cenová na stanici. Tak sme chceli nájsť ospevovanú reštauráciu GROŠ. Na prvýkrát som odbočil zle, museli sme sa vracať. Nervozita sa stupňovala už aj hladom. Najmä u dedka, ktorému prišiel do kúpeľov brat a chcel sa šprtkať. Keď sme ju konečne našli a usadili sa, bryndzové halušky uz nemali. Ja som bol ochotný ísť inde, ostatní nie. Tak sme si dali o5 hranolky s kuracém mäsom. Lepšie ako v predošlý deň. Babkovci so švagrinou išli teda do kúpeľov sa zabávať a my sme sa zabávali s deťmi. V útorok ráno som ešte zbehol do lekárne pre opaľovací krém. No počasie veľmi nenasvedčovalo, že sa bude dať kúpať. Ani sme sa napokon nešli. Cestou s5 boli menšie prehánky, ale v Nitre sa úplne vyčasilo. Navštívili sme švagra, ktorému sa narodil potomok a dedo ani ja sme bábo ešte nevideli. Naobedovali sme sa tradične U Hoffera. Vraj sú tam väčšie porcie. To sú, ale aj drahšie. Týmto krátkym výletom sme si vyskúšali a otestovali ako budeme režírovať týždňovú dovolenku na Litpove.

Horúce leto

Je tu horúce leto. Niekomu vadia takéto horúčavy, ale pre mňa je toto práve pravé leto. Opekať sa ako špekáčka hoci sa cielene neopaľujem.
Radšej dve letá ako jednu zimu. Je pravda, že v noci sa spí horšie, ale vydržať sa to dá.
Vrchol teplôt je však za nami. Boli sme sa kúpať trikrát na kúpalisku. Najmenšiu to veľmi nebaví. Ani v bazéne ani na deke. Stále by len chodila. Najlepšie, keď sú tam schody. Hore, dolu. Polovičný tobogán.Kúpili sme jej cibulu-koleso, kde môže sedieť. Obyčajné koleso sa neosvedčilo. Berieme ju aj do hlbokej, ale tvári sa pri tom všelijako. Tiež hodinovú jazdu autom znáša zle. Čo už, keď v našom kúpeľnom meste nemáme poriadne kúpalisko a ani tak skoro nebude. Skúšali sme chodiť poobede aj doobeda. Zmenili sme aj lokál. Galandia sa javí ako lepšia alternatíva ako Vincov les. Max.tri hodinky. Možno skúsime aj iné. Máme už tip na niečo bližšie. Staršia by však bola celý den vo vode. Riešime to aj tak, že ideme babke, ktorá má nafukovací bazén. No nie je to ono, ale všetci sú relatívne spokojní.
Keď už hovorím o staršej dcérke, mimochodom už prázdninárke, začala s nami viesť večerné rozhovory. Jeden alebo druhý si k nej ľahneme do postele a rozprávame sa. Je úsmevne počúvať ako jednoducho vníma svet detská hlavička. Čo ju trápi, čo má rada, čoho sa bojí a kedy je štasťná. Naposledy, keď som jej povedal, že nechodím do kostola a nie som pokrstený, nazvala ma strašidlom. Kde na také asociácie chodí, netuším. Dúfam, že nám hovory H a takéto okamihy vydržia, čo najdlhšie. Prial by som si do jej dospelosti. Čo jej však do dospelosti určite vydrží sú nekonečné chvíle pri jedení. Aj mladšia začína mať také maniére a musíme ju pri jedení zabávať. Sladkostami nepohrdne ani jedna. Malá Buci, keď sa jej chce vie sa už vypýtať aj na "veľkú". Vydržala to týždeň. Potvorka, veľa veciam už rozumie. Komu, kde, čo zaniesť a podobne. Momentálne je v období vzdoru a bezmamyaninakrok. Staršiu, ale aj mamu pokúše keď sa hnevá. Na mňa si zatiaľ netrúfla...

Dostaveníčko v Slávnici

Ráno bolo po búrke, obloha zostala zatiahnutá po celý den. Vstával som na vlak, ktorý išiel pred siedmou. Aj v tú sobotu ráno bol vlak docela plný. Vyšlo ma to o polovicu lacnejšie ako sa valiť autom. A navyše be diaľničnej známky by to bolo ešte aj dlhšie. Vlak mimoriadne zastavil v Dubnici. Stanica má už svoje najlepšie časy za sebou a zrejme čaká na rekonštrukciu. Kyvadlová doprava ma doviezla 500m od letiska v Slávnici. Stádo od zastávky k letisku som viedol. SBS služba natrhla pri bráne lístok a už som fotil Aviu Av-14. Stánkari pomaly rozbaľovali tovar a na plochu vytláčali prvé mašiny. "Spit" už bol na čestnom mieste oddelený dvoma zábranami. Bol tam totiž chodník pre viac platiacich alebo dôležitejších. Po pár fotkách som zbadal, že sa rozbaľuje stánok s knihami. Bol som prvý zákazník, pomaly mi ani nemali vydať. 28Eur je asi horibilná suma za dve knihy a budú ma stáť raz toľko. Taká je moja dohoda so ženou. Za protihodnotu si kúpi niečo ona. Pomedzi pomaly trúsiacich sa divákov si to rozbehol šialenec s motorovým krídlom. Neviem, či to mal povolené, ale za to by mal prísť o papiere. Takto lietať nad divákmi je pre všetkých adrenalín. Hľadal som si miesto na fotenie. Pred divákmi urobili organizátori odstavnú plochu pre účastníkov. Nebolo to šťastné riešenie, no letisko je malé. Ostal som v rohu v rámci medzinárodnej diváckej účasti. Naľavo Poliaci, ktorí sa snažili dostať na korbu has. auta a napravo Češi z Vyškova, ktorí tiež nevedeli, kde sa od radosti postaviť. Ešte tam boli Belgičania, ktorí si užívajú dôchodok cestovaním po leteckých dňoch. Komu je lepšie. Do programu ostávali dve hodiny, a tak som sledoval prílety. Zážitkom bolo pristátie Delfína na trávu, ktoré sa bežne nevidí. Po 11h sa nejak tak rozpačito začali ukážky. Silne ich prebíjali výhliadkové lety. Najviac lietala Andula. Najprv skákali vzduchom chladení. Potom vetrone. Luňák, sólo Super Blaník. Na 5min. sa ukázalo hrejivé slnko. Na pozadí oblohy sa ukážky sledovali výborne, len fotky v pozadí s odtienmi šedej
sú tmavé. Aj riadiaci lietania sa postarali o adrenalín. Najprv proti sebe štartovali mašiny, čo bolo dosť na hrane a v prípade prasknutej pneumatiky by diváci mali krásny ohňostroj. Aj jeden už zo starších pararušistov sa uhýbal pristávajúcej Andule. Jej posádka si dopriala obed počas letu. Len im podali obložené žemle a už aj išli hore. Pripadalo mi, že stará Andula ma bezodné nádrže. Očovskí bačovia ukázali klasickú zostavu. Je fajn, že po skončení životnosti Blaníkov si našli Super Blaníky a mohli sa o5 predviesť. Hrozil im totiž zánik. Komentátora nebolo počuť, ale ako som sa dozvedel, on bol v nejakej inej realite. Ani som nepostrehol kedy sa objavila jedna z hviezd programu, legendárny MiG-15UTI v poľských farbách. Nestačil som ho poriadne natočiť. Aeroklubové lietadlá ako Morava, Meta Sokol, Čmelák, či Zlíny striedali memorabílie Sikorsky S-38, Texany, Stearman, sud Avenger a neúnavná Andula.2 prelety vykonal aj vládny špeciál Tu-154. Akosi mi tam nezapadol. Akrobati Vereš a Šamko neukázali to, čo po minulé roky.  Pri sledovaní Delfína mi zazvonil telefón a radosti bol koniec. Žena sa necíti dobre a budem musieť odíst skôr. Spitfira som už videl len po ceste na zastávku. Krásny stíhací stroj a krásne lieta. Skutočná stíhačka. Na autobus som dobiehal. Veľa ľudí v ňom však nebolo. Keby som to vedel, mohol som si ešte Spita vychutnať a pofotiť. Vlak mi meškal 20min. Začalo pršať práve ked som opúštal zašumelú, šedivú Dubnicu. Prekvapilo ako málo ťudí sa rozhodlo ísť na letecký deň vlakom. Doprava bola perfektne zorganizovaná. Zistil som, že som nechal na letisku suvenír v podobe krytky obejktívu. Takže recipročne ma výlet bude stáť viac. Bol to prvý počin prilákať staré stroje k nám na Slovensko a myslím, že sa vydaril. Chybičky krásy sa vždy nájdu. Verím, že sa z toho stane tradícia , niečo ako české Roudnice alebo Duxford a bude pokračovať.

Príbehy

Príbehy, ktoré napísal život za jeden mesiac. Veď ako inak.
Príbeh prvý. Začalo to nevinne, keď trónil na porcelánovej mise. Telefonát. Svokra, skoro ráno. Čo len môže chcieť? "Prídi hneď, s dedkom je zle." povedala ustráchaným hlasom. Takže ani nedokončil začaté a sadal rýchlo do auta. Upršané ráno, akoby aj to počasie podporovalo chmúrnu náladu. Svokra už dva dni bolí v hrudnom koši. Bol na služobnej ceste, nechcel tam robiť starosti. Čakal už zbalený. Nemohol spať. Ešte si spravil DPH a  preparkoval auto. Išli na pohotovosť. Podozrenie na infrakt srdca, no môže to byť aj chrbtica. Tlak je predsa normálny 120/80. Predsa len nádej na "lepšiu" diagnózu? Odtiaľ ho na vozíku odlačili do ambulancie internistu. Podozrenie na infarkt sa potvrdilo. Akútny prípad, okamžitý prevoz rýchlou sanitou do kardiocentra v inom meste. "Ahoj, sľúb mi, že sa vrátiš." rozlúčila sa s ním. Sľúbil, slovo dodržal. Išla za ním pri prevoze. Rozhodili sa siete známostí. Brat pozná doktora, ten zas toho a toho. Prišiel aj syn, ktorý blízko býva. Slzy, keď je človeku ťažko. Do obeda bol operovaný. Dali stent, dokonca dva. Poškodenie srdiečka na 40%. Ak by šiel hneď do dvoch hodín, život by šiel ďalej. Lenže v Taliansku? Nechcel robiť problémy aj keď poistku mal. Zázrak, že prežil. Niekoľko dní si pobudol v nemocnici. Váhali, či ho pustiť. Krvná zrazenina robí starosti. Nechce zmiznúť. Včeličky pichajú túto jar veľa a všade. Je už doma, ale únava sa dostaví rýchlo. Robotu, ktorá ho baví zavesí na klinec.
Príbeh druhý.
Teplý májový večer a sviatok práce. Zaľúbené srdcia sa rozbúchajú, no jedno, jedno dotĺklo. Hoci je nezvykle teplo na máj, na internom je príliš horúco a príliš veľa práce. Majú zástavu. Vyčerpané srdiečko nevládze bojovať. Od začiatku to bola zlá diagnóza. Koľko už takých bolo. Lieči sa nikto nevie načo ani lekári, ale lieky pchajú. Keď zistia príčinu, je už aj tak neskoro. Čachrovanie so zdravím, či s liekmi zanechalo trvalé poškodenie srdca. Čaká sa na transplantáciu, ale poradovník je dlhý. Vyšetrenia, často strieda nemocnicné lôžko za domácu kanapu. Z domu ani nevychádza. Nemôže, nevládze. O5 zázrak, že ešte žije. Nádej sa však stráca. Z kardiocentra ho privezú bližšie k domovu, k svojim. Všetci vedia, že je koniec. Chodia ho navštevovať, až príde tá posledná návšteva. Rozlúčia sa. Vedeli to. Pripravení na smrt však nikdy nie sú.
Príbeh tretí.
Je krásny, slnečný piatok. Každý už myslí na víkend. Robia si plány. Opekačka, výlet s deťmi. Len tak vypadnúť zo zavretého bytu. V robote tlačí hodiny. No tie sa náhle zastavia s príchodom telefonátu. So ženou je zle. Prišlo jej nevoľno, vidí hmlu, hlasy počuje akoby pod vodou. Našťastie je mama nablízku. Mama je vždy nablízku. Ľahne si, ale neprechádza to. Nekontorlovateľne sa roztrasie. Nevedia, čo s ňou, preto volajú záchranku. Je tu hneď. Rozruch v baráku. Muža dovezie z roboty jej otec. Lebo iba on môže ísť tam. Uteká teda do nemocnice. Nič nevedia, čaká sa na výsledky. Leží a tečie do nej intravenózne roztok. Dovolia mu povedať jej Ahoj. "Čakajte", je odpoveď sestričky, "za hodinu budú výsledky". Z hodiny sa stanú 2, potom 3 nervózne hodiny. Nakoniec o5 zasahuje mama. Ide sa spýtať. Dcéru si chvalabohu privezie ešte v ten večer domov.  Bola unavená, deti jej berú sily vo dne, v noci. Vyšetrenie u obvodáka dopadne nad očakávanie dobre. Možno bude treba len nejaké vitamíny.