Praha s Monikou

Názov expedície:  Hamburger trek

Heslo: Baby naše povzbudíme a pražákov vyprášime.

Zelený štvrtok

 

   

    Stáva sa už tradíciou, že naše deti trávia Veľkú noc mimo domu účasťou na športových turnajoch. Tentoraz sme seriózne uvažovali vyraziť za nimi aj my, rodičia. Kámoška Mona zohnala zadarmo v Prahe ubytko v podobe nejakého bytu a bolo rozhodnuté.

    Ráno vlečiem staršej dcérke kufor na stanicu. Odchádzajú RJ už ráno, večer ich čaká prvý zápas. Príchod na siedmu mi vyhovuje, lebo predtým ide na opačný smer aj vlak do roboty. Môžem potom skôr z kancla odísť. Na stanici čaká trénerka L. s Betkou. Okolo 7h mi prichádza vlak do mesta a lúčim sa bozkom na líce. Mladšiu hádzanárku vyprevadí žena, ktorá si vzala dnes dovolenku. Idem teda z práce o hodinu skôr a stihnem sa ešte prezliecť a dokonca umyť dlážky. Kamoška Mona je na stanici už 20min. pred odchodom vlaku. Stále vyvoláva, kde sme. Prídeme 2min. pred príchodom. Ja som sa ešte spred baraku vrátil zavrieť vodu a odpojiť kanvicu. Inak ako behom, či klusom ani neviem chodiť. Nastúpime do nového dvojposchoďáku prezývaného Jánošík. Za 90s uháňame 160km rýchlosťou do Hovadova. Lístky kúpila Mona, lebo jej dcéra má na Slovensku vlaky zdarma. V Hovadove čakáme takmer hodinu na Eurocity Metropolitan do matičky stovežatej. Vôkol sa motajú všelijaké stratené existencie. Najprv stojíme vonku, keďže však fúka, Mona rýchlo dofajčí a čučíme vo vestibule. Partia cigánov, asi vreckárov sa rozdeľuje. Okrem toho sa po stanici motá rómske dievča. A rôzni kontajneráci. Nástupište pražského vlaku sa objaví 10min. pred príchodom. Čakáme pred podchodom a akonáhle sa objaví na tabuli 3, masa ľudí sa pohne do tunela. Vlak dosupí s miernym meškaním. Vozne ťahá lokomotíva od Škody s oficiálnym menom Zátopek alebo tiež Porše podľa dizajnovej kancelárie. Rušňom hrozí zánik na českých dráhach, keďže nesplňujú bezpečnostné normy. Vozeň máme hneď za jedálenským. A kupé na začiatku. Vyženieme nejakého pána, trocha sa spraví rošáda a sedíme na zakúpených miestach. Akonáhle sa pohneme, vyťahujeme Debrecínske bagety so šunkou. Pán oproti sa stále vrtí na sedadle a stíska v rukách tašku ako keby v nej prevážal poklad. Vedľa mňa sedí postaršia a objemnejšia blondína, ktorá sa na našej kompánii uškŕňa. Cesta tmou je dlhá. Čítam knihu. V Brne vystúpi väčšina ľudí. Pánko, ktorý sa nevedel usadiť aj dievčina zmizli. V kupé zostaneme len my štyria. Posuniem sa ku chodbičke, aby si malá mohla vyložiť nohy. V Brne nemôžem nevidieť bazár, kde dočasne skončil náš Sopel. Mona nám s dcérou zje ponúknuté Milka sušienky. Ja neskoro večer ani nechcem. Otvoria si aj čipsy. Páči sa mi, ako Mona znervóznie (asi z nedostatku nikotínu) a stále sa vracia k čipsom. Otvorí, vezme si dva a zatvorí. Položí na dosku. Dochrúme, znova vezme vrecko a zopakuje. Toto spraví niekoľko krát. Fajčiť mohla len v Břeclavi, kde sme mali dlhšiu prestávku. Čakali sme na prípoj z Poľska. Tým sme i nabrali 10min. meškanie.  Baby šli do jedálenského vozňa na pivo, ja som podriemaval. Upútal ma Masarykov most v Kolíne. Pojazdný hajzel nič extra, ale aspoň nepáchne príliš. Vpálim do kabínky týpkovi, ktorý sa nezamkol.  Konečne vchádzame okolo 22.15h do veľkomesta. Mona sa teší na metro, jej tínedžerka so šiltovkou, na ktorej má kapucňu z mikiny, čuší. Vlastne som ju počul povedať za tri dni tak zo 5 viet. Vystúpime a Mona si ide do nádražnej Billy kúpiť malé plechovkové pivo. Šli by sme možno aj do mesta, ale väčšina krčiem je otvorených do desiatej a je pol jedenástej. V automate sme si kúpili trojdňový lístok za vyše 330 kačenek. Deti, zdá sa, nemajú zľavu. Nemilá je správa, že naša linka metra C bude z časti odstavená. Budeme musieť prestupovať na kyvadlový bus. Ponoríme sa do rúry a čakáme na spoj smerom na Háje. Vstupujeme v Káčerove. Pešo sa presúvame na ulicu Na Úlehlí. Vediem ja, pretože Monina navigácia sa hneď nechytá. A keď sa "našla" rada by nás viedla cez uličky. Ja idem rovno po Michalskej a za Večierkou doprava. Vo vlaku nám Mona ukázala fotky domu, no je tma a všetky vyzerajú rovnako. Barak je staršia, trojposchodová budova. Pri strmom vchode do garáže šikmo parkuje zelená Fabia. Obýva ho asi šesť rodín, prevažne dôchodcov. Oproti je osemposchodový činžiak (sprvu som si myslel, že byt bude v ňom). Otvárame malú hnedú bráničku a stojíme pred drevenými dverami. Zamykať sa musia, i keď je na dverách guľa. Byt je na samom vrchu. Zvyknutí na automatické osvetlenie hľadáme po tme vypínač. Mona odomkne kľúčom dvere, ktoré majú i elektrický kódovací zámok (nepoužíva sa) a vchádzame do priestranného trojizbového bytu. V prvom rade ma privíta všade sa povaľujúce oblečenie, topánky, či na koženej pohovke na chodbe, zemi, diváne alebo na posteliach. Spálňu nechám Mone s pubertiakom, ja sa zložím v izbe chlapca, žena v dievčenskej izbe. Chlapec má neskutočný bordel tínedžera. Dejavu s izby našich dcér. Nevybalený kufor slúži ako šatník odkiaľ si len berie veci. Na zemi rifle, tričká, ponožky, káble. Stolička tiež plná vecí, rovnako sušiak. Ani sa nemám kde zložiť. Mona vezme jeho posteľnú bielizeň aj s plachtou a hodí na sušiak. Donesie mi čistú plachtu a periny. Sám si ich navlečiem. Obzriem si byt. Chodbe dominuje veľká politická mapa sveta. Oproti dva roky starý kalendár. Na dverách do spálne plagát kokpitu Jumba. Majiteľ P.G. je pilot a plagát slúži ako pomôcka pre trénovanie kabínových postupov. Podobný plagát je v chlapčenskej izbe. Že je domáci pilot, vidieť najmä v obývačke, kde má suveníry s ciest po svete. A tak obraz Budhu leží vedľa malého vianočného stromčeka v popredí s modelom B747 bez dvoch motorov. K zbierke patrí veľkonočný zajac, suché jaburátka a nad nimi obrázok Dalajlámu. Vôkol rozložených kopec ďalších serepetičiek. Na pohovke je pohodená časť paplónu. Veľkú TV ani nezapíname. Na poličkách sú bedekre, modely lietadiel a kapitánska čapica. V sekretári ležia v rámikoch obrázky detí. Syn sa tuším na otca podobá, očami i dcéra. Na jedálenskom stole je ešte kus chleba a zelenina. Nad jedálenským stolom je značka klubu Jet lag a pohľadnica zo silvestrovského výstupu na Marhát. Riad v malej kuchynke je umytý, no linka je plná blbostí. V izbe veľkej slečny dominuje čierne piáno a klávesy. Nedalo mi a brnkol som do neho. No naučený na mäkké klávesy som vylúdil len pár nesúvislých tónov. O jedenástej večer. V izbe bol prach a drahej sa kýchalo. V kúte pleseň. Byt slúži len tínedžerom na občasné spoločné chvíle s otcom. Rodičia sú rozvedení. Kúpeľňa je o5 naprataná uterákmi a bielizňou. Je malá i vďaka veľkej práčke. Vaňa pamätá lepšie časy a odtok už ani nie je odtok, skôr zátka. Vecko je čisté a spoločnosť mi na tróne bude robiť časopis Vesmír a čierne diery. Jednu takú mám pod sebou. Pred spaním si vyvetrám izbu. Je pomerne chladno, okolo 7-8°C. Pre polnocou líham do postele.

 

Veľký Piatok

    Ráno o šiestej ma Mona budí vzdychaním a inými telesnými prejavmi z ďalších otvorov. V stene je okrem normálnych dverí na chodbu ďalší vchod do obývačky zakrytý len posuvnými dverami. Otvoriť sa asi nedajú, lebo z druhej strany je celoročný multikulti stolík (bože, ako by sa potešil môj zamestnávateľ) ako som písal vyššie. Vstávam o pol siedmej a idem na prieskum okolia. Behom. S Monou si predtým vymeníme telefónne čísla, aby som sa dostal dnu. Baby majú zápasy až pred obedom, mám čas objavovať krásy štvrti Michle. Zabehnem dolu po ulici Na Záhonech. Ďalej je železničná trať odstavnej stanice Praha-jih, takže sa vraciam akoby s5 hore briežkom. Okolo pekárne Kabát, vyzerá opustená, za ňou sú sutiny z nejakej stavby, klusám k Ohradni, kde sú nejaké staré budovy. V domnení, že je tam chodník blúdim v kroví, ale je tam len plno odpadov a útočisko tulákov. Prebehne mi cez cestu divý zajac. Keď len zviera, je to v poriadku. Idem na asfaltový chodník plný smetia a pomedzi domy cez potok Botič sa ocitnem na rušnej Plynárenskej ulici. Nado mnou je Tyršuv vrch, preto sa rozhodnem vybehnúť hore. 

Pražská štvrť Michle.

    Umelo vytvorený kopec (predelením vrchu Sychrov železnicou) bol v 19st. sídlom Sokola. V súčasnosti je na vrchole lukostrelnica. Výhľad zo zalesneného kopca nie je bohvieaký. Vidieť štvrť Michle na juhozápade so starou vodárenskou vežou, východne leží plynáreň a tepláreň. Obídem si kopček a druhou stranou (severnou) zídem dolu. Stretám bežiaceho kolegu. Vydám sa za ním ulicou

Pod Starkou. Otočím sa však s5 a vybehnem na Kapitol. Nevysoký trávnatý kopček s detským ihriskom na vrchu. Na severe je vidieť Žižkovsky vysielač a na západe sídlisko. Na juhu výhľad zakrýva Tyršuv kopec. Zbehnem dolu a popri potoku Botič (práve on je "vodou hučící po lučinách" v českej hymne) sa pomaly vraciam hore Michelskou k bytu. Míňam malý parčík Na Zápolí a už som pri našej ulici. Skočím do potravín Eso po raňajky, ale prekvapká má úbohý sortiment pečiva. Sladké len šišky a akýsi čučo koláč. Uchmatnem všetky štyri koláče. Nechcem kupovať šunku alebo syr, ktorý nezjeme. Zoberiem ešte vreckový ovocný čaj. Domov ho neponesiem. Vedľa potravín je krčma a hotel Kačerov. Vyzerá skôr ako ubytovňa. Prezvoním Monu a jej dcéra S. mi príde otvoriť. Osprchujem sa v malom priestore vane. Chýba záves a voda je všade. Absentuje mi aj držiak na sprchu. Vetracie okienko pootvorím, ale keď zbadám tmavú šachtu plnú pavučín, hneď ho pribuchnem. Požičiam si šampón, ktorý je položený na poličke. Umyjem sa s ním celý. Žena vzala len ženský sprcháč. Po sladkých raňajkách je akurát čas vypadnúť. Tentoraz nás vedie uličkami Mona. Dcére káže vyhodiť smeti. Puberťáčka je pomalšia ako stojatá voda. V uličke Na Brázde sa pri dome prechádza moriak. Jeho dni sú zrátané, v nedeľu ho už na dvore nevidíme. Ulicou Podle Kačerova pod diaľnicou sa dotrepeme na zastávku metra. Na I.P. Pavlova metro končí spolu s Monou. My pokračujeme busom na Nádraží Holešovice, Mona za nákupmi do Primark na Václavák. Pekná jazda alternatívne nad zemou, kde vidieť kamenného Žišku alebo z Hlávkuvho mosta Hradčany. Stočíme sa popri súsoší Humanita dolu do Holešovic. Pri novej požiarnej zbrojnici bus odbočí doľava a popri bare Cross club, kde sú skulptúry zo železného odpadu tzv. Kovová kinetická plastika brzdíme pri stanici. O5 sadáme do metra a relatívne novým úsekom ideme na konečnú do Letňan. Nasledujeme iné tímy smerujúce k výstavisku. Je hneď vedľa poľného letiska, ktoré je v susedstve vojenského letiska a múzea Kbely. Vojdeme do vchodu, kde to hučí ako v úli. Vo vestibule je provizórna jedáleň pre stovky hladných športovcov. Po stranách sú haly, kde je 6-7 ihrísk. Zápasy v plnom prúde. Na jednej zo stien je rozpiska. Nájdeme Čajočky, ktoré by mali byť na kurte č.7. Po chvíli si všimneme aj značenie kurtov. Kurty sú modré alebo červené plastové rohože olepené bielou páskou vyznačujúcu ihrisko. Pád na rohože je dosť bolestivý. Musíme sa premiestniť do druhej haly. V nej sa už baby rozcvičujú. V menšej hale PVA sa koná hádzaná. Súperom Čajočiek bude tím z ukrajinského Rivna. Chvíľu mi trvalo pochopiť nápis v azbuke na tričkách - PIBNO. Zápas bol otázny, keďže jedna hráčka dokrivkala na lavičku o barlách. Napokon zverbovali chalanov. Našim sa tým pádom rátali body za kôš naviac. Ani to nám nepomohlo a prehrali sme 39:50 . Cez to všetko sme boli prekvapkaní, keď napokon kontumačne Čajočky vyhrali 20:0. Baby šli na obed do kantíny a my sme mali akurát čas kúpiť si v holešovickom MacDonalds niečo zo sebou (v rámci možností franšízy). Kyvadlovým busom na Hlavák a pešo do Sokolovny na Vinohradoch. Bližšie k Vinohradom je zastávka Múzeum. Do kopca sa pomaly sunieme hore. Je takmer jedna hodina a žalúdok pýta svoje. V parčíku Riegrovy sady si sadneme k soche Dívky s obručí a zjeme svoju dávku kalórií. 

 

Športového ducha symbolizuje Dívka s obručí v blízkosti Sokolovny.

 

    U rýchleho občerstvenia sa nedá hovoriť o jedle, tobôž chuti. Spoločnosť nám robia otravné holuby, prípadne prechádzajúci sa pražáci medzi kúskami zelene v centre. Pôjdeme do Královské sokolovny dokončenej nemeckými okupantami v r.1941. V spodnej časti je bazén, nad ním telocvičňa a úplne hore tribúna. Vstupnej hale dominuje socha Tyrša. Tréner sa prihovára svojim zverenkyniam, preto sa len krátko privítame s dcérkou a necháme mu preslov. Idem do haly, žena hore na tribúnu. Na drevených stoličkách nás víta fanklub rodičov zo Slovenska. Majú za sebou prvý zápas s Pardubicami, ktorý prehrali o dva body 15:13. V podstate vyhrávali, ale dievčatám sa pošramotilo v hlavách a záver nezvládli. Teraz nastupujú proti pražským Hájom. Baby zápas dali vcelku v pohode a Háje poslali do hája. Rodičia revali i Lučo trieskal na bubon. Zástavy, rapkáč, všetko znelo. V časomiere nastal posun, lebo sa pokazili hodiny. Preto je program v sklze. Vyhrali 9:5, no baby čakal ešte večerný zápas. Šli na obed nejakému Šmolkovi (žiadna reštika takéhoto mena nie je). My sme si šli pozrieť Prahu s tým, že sa vrátime. Vata bola takmer 5h. Voláme Mone a tá sadá do metra. Pešo ideme na I.P. Pavlovu, kde dáme spicha. Stihneme aj obzrieť si krásne vitráže v kostole sv. Ľudmily na Mierku a Veľkonočné trhy. Šli by sme aj na koncert, ale sme v Prahe kvôli deťom. Čakaním na Monu pozorujeme bohatosť postavičiek na zastávke. Budižničemovia, odkundesi, týpkovia, či slepec hľadajúci dvere do busu. Tuláci, odpadlíci, rodinka zo Slovenska sa víta s príbuznými. Analyzovať ľudí, na zastávke by toho bolo na román. Z podchodu sa vynorí známa korpulentná postava Mony. Na sebe má nové tepláky z Primark. Dcéru nechala na byte. Tínedžerku by reálne túlanie po pamiatkach nebavilo, radšej sa túla virtuálne po sieti. Pôvodne chceli ísť dnes do aquaparku, ale vstupné sa Mone videlo drahé. Preto si boli nakúpiť v Primark, a potom odpočívali v byte. Navrhujem babám ísť na Kampu (Mona chcela vidieť miesto, kde sa natáčali Chobotničky) a pomotať sa malostranskými uličkami. Cez Karlov most potom do centra na pivo k Střídačce. Pred chodením najprv doplníme cukry v kaviarni Costa coffee. Ochutnal som karamelový zákusok. Nič svetoborné. Obsluha v lokáli nie je. Kým nám dôjde, že si musíme sami objednať pri pulte, chvíľu sedíme v kresielkach. Po kávičke šliapeme dolu na Karlovo náměstí. O5 prerušujeme cestu a v DM Mona kúpi pásky na dcérin boľavý členok. Od Tančíciho domu sa zvezieme elinou kúsok k Národnímu divadlu. Po moste Legionárov prejdeme na ostrov Kampa. Na Vltave premáva plno dvojmiestnych lodičiek.

 

Renesančné domčeky na Malostranskom námestí.

   Malá Strana ma upúta kamennými erbami na každom dome. A na rohoch empírové vežičky. Preto sa Praha prezýva "Stovežatá". Dievčatá hľadajú posedenie, resp. krčmu, ideálne vonku. V Malostranských uličkách sú malé lokály a väčšinou kaviarne. Zaujímavý je obchodík s knihami a hrnčekmi surrealistického spisovateľa F. Kafku. V dome na Cihelnej ulici pritom nikdy nežil. Maltezski rytieri. Obídeme barokový kostol sv. Mikuláše na námestí. Motal by som sa úzkymi uličkami s barokovými palácmi aj dlhšie, ale nechcem trápiť chôdzou kámošku. Pretláčame sa davom ľudí na Karláku až k Staromáku. Oproti našej minulej návšteve pred štyrmi rokmi, sa uličky Starého mesta rozrástli o pekárničky s trdelníkmi naplnených zmrzlinou. Rovnako sa mi zdá, že pribudli obchody s cukrovinkami. V jednom sa zastavíme, no nekúpime nič, lebo kým budeme s dievčatami, by sa pelendrekoví hadi, či želé cukríky roztopili. Baby vediem do Týnskej ulice. Střídačku nájdeme, ale je to maličký podnik a aj tých pár miest je rezervovaných. Jedlo len sýr alebo smažák. Preto ideme kúsok na Týn Černému medvědovi. Mona si konečne sadne na priečelí reštiky. Nad ňou je čisto ženský hostel. Baby si objednajú pivo, ja proseco. Prešli sme starou Prahou asi 5km. Je čas sa premiestniť na Vinohrady. Najlepšie bude zelenou linkou A metra z Václaváku na Náměstí Míru. Na Mustku si v Albertovi kúpime zapekané rožky na raňajky a dlhým eskalátorom sa ponoríme pod Václavák. Drahá si chce overiť teóriu značenia staníc farebným štvorčekom. Na jej 100% potvrdenie nám chýba žltá trasa B. Baby hrali večer zápas proti Plzni. Napriek únave ju zdolali 11:5. U dcérky sa prejavili emócie a asi aj únava. Naši hádzanári bývajú kdesi v Ládví na druhom konci Prahy. Preto po sprche sa šli presunúť busom a metrom na sever Prahy. Staršie baby to odtiaľ majú bližšie k hale. S Monou sme šli na Vinohradskú ulicu, že sa presunieme k známej krčme U Fleku. Lenže sme sadli do zlej električky, ktorá šla kdesi do Michle. Na Belehradskej sme sa preto vrátili na I.P. Pavlovu. Mona bola hladná a už sa jej nechcelo motať. Preto si v KFC kúpila nugetky a sadli sme do najbližšieho podniku Kozlovna Tylák na Tylovým náměstí. Slušný podnik s Kozlom na stene. Baby si objednali rezané, ja dva deci Chardonnay. K tomu utopenca a domáce čipsy s omajdami. Nečakali sme plné dva taniere čipsov. Ledva sme ich zjedli. K vínu som si od smädu objednal džbán citronády. Podaril sa mi rozbiť pohár na vodu klepnutím o stopku vínového pohára. Tomu sa nestalo nič. Čašník pohár bez slova vymenil. Baby som pozval ja, platila napokon drahá. Nenechali sme ani dýško, čo má mrzelo. Drobné som nemal, Mona sa tentokrát nechytala. Prispela 30 korunami u Černého medvěda.

Metrom s5 do Káčerova a pešo na byt. Kufrujeme tmavými opustenými uličkami a trasa sa predĺži. O5 líham do postele po 23h.

Biela Sobota

    Vstávame skoro, lebo o pol deviatej je basket zápas. Ani tak nie na zápas sa tešíme na malé americké mažoretky, ktoré sú veľmi zlaté a dnes by mohli prísť na zápas s našimi. Metrom a busom sa presúvame do Letňan. Ide s nami i Mona, dcéru necháva doma si pospať. Na foto tašku si pripnem Darth Vadera a môžeme vyraziť. Moriak dnes ešte hudruje na dvore. Mažoretky si sladko spinkajú a ja už stojím s foťákom na kurte. Raňajky sme po včerajšej neskorej večeri odložili na neskôr. Po zápase si od malých dievčatiek kúpime párok v rožku. Zápas baby začali dobre. Vyhrávali po prvej štvrtine 10:0. Až do poslednej štvrtiny si držali 10 bodový náskok. V 35min. však prišiel zlom. Dostali tri koše behom minúty. Úplne ich to zaskočilo a psychicky sa položili. Po chvíli je vyrovnané a nakoniec ich Američanky zo základne v Stuttgarte porazili. Neskutočné, som zostal v úžase, zložiť sa v takmer vyhranom zápase. Trénerka im mentálne tiež veľmi nepomohla a oddychový čas vzala neskoro. I rozhodcovia boli predposraní z Yankeeov. Žena si šla hlasivky zodrať, hecovala i dievčatá na lavičke. Mona sa nemohla na to dívať, odtrhla sa a šla pre dcérku. Sľúbila jej ZOO. No nič, hodili sme to za hlavu, čakal nás ďalší súper z Kralup nad Vltavou. Baby telnaté naše dievčence porazili. Ako jediného súpera. I tak mali zlatú medailu, lebo bolo málo tímov a celé to je akési zamotané. V kantíne som si dal americkú tortu Red Velvet (posraní boli z Yankeeov aj v kaviarni) a bol čas sa presunúť do hádzanárskej haly. Metrom na Nádraží Holešovice a odtiaľ cez celú Prahu elinou 17 až na sídlisko Libus. Takmer hodinová jazda centrom a odľahlými štvrťami veľkomesta. Popri filozofickej fakulte na nábreží Vltavy, kde pred Vianocami šialenec postrieľal 14 ľudí a doteraz na nej vlaje čierna zástava. Za centrom elina prechádza okolo storočnej Podolskej vodárne, ktorá po rekonštrukcii o5 zásobuje celú Prahu. Na jej priečelí sú sochy, ktoré predstavujú alegóriu rieky Vltavy a jej prítokov. Popod Branické skály cez sídlisko Modřany, sa šplháme hore do kopca k Meteo stanici, či observatóriu. Pri Meteo veži vystupujeme. Stretáme rodičov jednej z hráčok D.H. Spolu ideme k bejzbalovému ihrisku klubu Tempo. Zrovna vonku sa nejaký zápas odohráva, ale nás zaujíma, čo sa deje vnútri zapožičanej haly. Švédky sa rozcvičujú a bežia popri nás s revúcim reprákom. Naše baby sú dole na trávniku a začínajú s rozcvičkou. Odkukali cvičme v rytme a púšťajú si hudbu tiež. Sme tam s nimi, ale pochopiteľne nezasahujeme do rozbehu. Súpera brali baby s rešpektom. Naveľa vydali zo seba všetko a pomerne silný tím porazili. Žena vraví, že sa zľakli skandujúcich rodičov. Malé prekvapenie turnaja. Klub mal šatne v kontajneroch. Vo vnútri ma ovalil strašný smrad. Do haly sa púšťalo na dvere s alarmom a občas sa museli zavrieť, aby sa nerozzvučal alarm. Dievky na obed sedeli v klubovej reštaurácií. Nám so ženou obed nechceli do tretej spraviť, lebo hádzanári mali prednosť. Zhodou okolností však jeden obed ostal po asistentke, ktorá šla do nemocnice za kolabujúcou dcérou. So ženou sme sa teda o zvyšnú porciu podelili. Ja som si však robil zálusk na pravý český gulášek. Potykali sme si s dedkom brankárky a maminou spojky M. Žena si dala pivo, ja kofolku. Čakal baby ťažký súper, ktorý valcoval všetky tímy v skupine. Doslova. Najťažšie pripadlo na koniec. Lotyši klubu Salaspils SS hrali veľmi tvrdo. Typická ruská škola. Odstavili nám po troch minútach najlepšiu hráčku D. S podozrením na otras mozgu skončila v nemocnici na Bulovce. Nemohol som sa na to pozerať. Ledva sme prepasovali do ich siete jeden gól. Skončili sme prehrou 17:1. I tak sme zamotali skupinu víťazstvom nad Švédkami a napokon s lepším skóre skončili druhé v skupine WD. Veľká strata bola pre nás D. ležiaca na urgentne. Našťastie ju na druhý deň pustili. Ešteže mala pri sebe rodičov. I sestru L. onehdá basketbalistku v Čajkách. Unavené baby i vykričaní rodičia sa presunuli po sprche na večeru do Ládví. Masér, čo je jeden z rodičov sa dnes zapotí. My sme vystúpili pri Národním divadle a naše kroky smerovali k Flekum na guláš a miestne tmavé pivo. Lenže vonku 20m rad hladných a smädných ľudí, takže sme len prešli okolo veľkých visiacich hodín nad podnikom. Vnútri lákala hostí heligónka. Možno, keby bola otvorená terasa, máme šancu na chutnú večeru. Ďalšou alternatívou bola krčma U Pinkasu na Jungmanovom námestí pri Václaváku. Ale i tam postávali ľudia čakajúc na miesto. Tak sme sa elinou 36 odviezli na Karlák. Z eliny som uvidel plzeňskú reštiku U Sedleřu. Navrhol som opustiť voz (pôvodne sme chceli ísť na I.P. Pavlovu). Mrkli do menu vo vitríne a mali i gulášik. Už sa nám nechcelo motať, preto sme zišli dolu schodmi do lokálu. Práve včas, lebo sa začali pomaly trúsiť ľudia, keď sa centrum zaplnilo. Dobre, že sme nešli Flekom včera. Asi by bol rovnako plný ako dnes. Žena volala i Mone, no jej sa už nechcelo do mesta. Objednali sme si výborný guláš z hovädzieho krku s typickými karlovskými knedlíkami. Môžem odporučiť. Obsluhovali typickí hostinskí s pivnými bruškami. Dokonca objednávku písali na papierik, čo sa už dnes nevidí. Ale platiť kartou šlo. Zatiahol som večeru. Okolo deviatej sme boli na byte. Dal som si sprchu. Na dobrú noc si otvorím malé brut šampáňo, ktoré som dostal od Mony k meninám. Ležiac v posteli mi nad uchom lietala muška alebo snáď komár? Zažnem, zmizne. Zhasnem, bzučí mi pri uchu.

Veľkonočná Nedeľa

    Čas som si na náramkových hodinách posunul dozadu, ale posúval sa dopredu! Výsledkom polihovania bolo, že sme zaspali. Až keď som mrkol do telefónu, vidím 7.40. O hodinu začína zápas. Žene prišla o 7.35 správa: "Sme v električke". Nestíhame. Mona nám spraví čaj a kávu. Rýchlo dať bordel do pôvodného stavu, zjem zapečený rožok a môžeme vypadnúť. Moriak sa neprechádza za plotom. Skončil najskôr na pekáči. Stará pražáčka vchádza do metra a ja viem, že súprava príde. Aj sa tak stane. Na I.P. Pavlova presadáme na elinu č.22 do Strašníc. O5 máme vyhliadkovú jazdu Prahou. Popri polorozpadnutej firme Koh-i-Nor, ktorá ešte donedávna (2022) chrlila gombíky a spinky (ceruzky sa vyrábajú v Č. Budějovicích) a veľkom štadióne Slávie. Vystúpia pri ňom Nemky, ktoré v eline driemali. "Raus", zavelí tréner a lenivo sa vysúkajú z vozňa. My pokračujeme pár zastávok do Starých Strašníc na Pruběžnu. Vytlačené tabuľky nás smerujú k hale FK Union. Cez starú železnicu na kopček, z ktorého je celkom pekná vyhliadka na Prahu. Náš byt je odtiaľto vzdušnou čiarou tak kilometer. Pešo asi 5km. Spojmi sme šli okľukou. Na severe je pekne vidieť 4 hviezdičkový hotel Don Giovanni a Žižkovskú vežu. Na západe vidím dokonca až Strahovský štadión a betónovú džungľu Nové Butovice. Šiel som sa po prvom zápase prejsť vôkol, ale malý areál je obohnaný plotom. Prvý súper našich hádzanárok bol z neďalekých Vršovic. Prišli sme na druhú polovicu. Baby vyhrávali o 3 body. Tento náskok si udržali až do konca zápasu. Skúsila si zahrať i otrasená D., ale o5 spadla a pre dnes to radšej zabalila. Baby boli ale radi, že je v poriadku. Rodičia už len škrehotali, čo mali odpísané hlasivky. Ani tréner nevládal dávať pokyny, resp. ho nebolo počuť. Vonku sme si posadali na lavičku, tréner baby veľmi pochválil. Náš malý klub dosiahol historický úspech. Baby sa akosi netešili. Asi boli unavené. Dal im na hodinu rozchod a šli do šatne. Drahej som kúpil pol deci kávy. Dcérka prišla za nami, že niektoré baby už nechcú bojovať a túžia mať turnaj za sebou. Čakal ich znova ťažký súper - Slávia Praha. Prestížny klub, jeden z naj v Čechách. Na začiatku kapitánka podala súperom oplátky a malú vlajočku nášho klubu. Pekné gesto, oceňujem nápad. Slávia hrala úplne inú hru a pritom jednoducho. Boli však neskutočne rýchli. Naše dievčatá len čumeli. A vraj hrali i staršie, čo niektoré vyzerali, že naozaj boli. Zápas nebol taký tvrdý ako včerajší a viac sme strelili i gólov. Moja dcérka tri zo sedmičiek a ostatné dva akosi prepasírovali cez betónovú obranu ďalšie dve dievčatá. Nikto nečakal, že porazia veľký klub, veď už ani oplátky tréner nemal. I tak sme dievčatám po zápase skandovali "Ďákujéme". Napokon skončili ako 23. zo 72 nastúpených európskych tímov. Skutočne veľký úspech malého klubu i napriek zraneniu dvoch kľúčových hráčok. Starším žiačkam sa podarilo iba remizovať a druhý zápas prehrali podobne ako naše. S dcérkou sme sa rozlúčili, domov pocestuje až zajtra. Skúsime stihnúť basketbalové medailobranie v Letňanoch. No v metre volá staršia, že sú v druhej súprave mieriacej na Holešovice. V Proseku teda vystúpime a počkáme na ďalší spoj do Holešovic. Cestou busom ma upúta klietka basketbalového ihriska uprostred rušnej lice. A tiež veľká predajňa bicyklov. Na Hlavním nádraží baby nájdeme podopierajúce pilier stanice. Nájde si nás aj Mona, ktorá v salóniku RJ čaká už od obeda. My sme ešte nejedli a na hlaváku ani nejaký veľký výber okrem Burger King nie je. Von zo stanice sa nám nechcelo ísť. No možno sme mali. Rýchle občerstvenie je veľký omyl. To už aj ten Mac Donalds je lepší. Čudná chuť hamburgera v žemli  a zopár hranolčekov. Nenapravil to ani bezodný nápoj. Vôbec som si nepochutil, ale kalórie som dostal. Hľadáme po stanici nejaký vhodný darček pre babku, ktorá vykrmuje naše morča. Po prelezení celej stanice od vrchu po spodok aj tak skončíme pri mojom návrhu kúpiť jej čokoládové pralinky. V krabičke hádam nejak cestu k nej prežijú. Vbehneme ešte do Billa kúpiť basketbalistkám detské šampanské a niečo sladké na cestu. Vrátime sa k zlatým dievčatám, ktoré sa presunuli k modelu stanice z Lega. Mona sa tiež presunula k športovcom. Pár foto. Prišla správa, že bude zaradený iný vozeň. Žiadne bližšie info, takže uvidíme. Náš vlak stále nemá dané nástupište, ale trénerka L. zavelí na presun. Vraj je pri zábradlí zlý vzduch. Presunú sa však len o 10m pod tabule. Konečne sa objavilo nástupište 5S a všetci sa húfne pohli na severnú časť stanice. Vedie Mona. Vozeň máme na opačnom konci súpravy. Je celý strieborný a počmáraný sprejom. Vskutku zaradili iný vozeň oproti žltej farbe dopravcu RJ. Poprehadzované sú asi aj sedačky, preto sa spustí rošáda, aby každý sedel s kým chce. Neviem si napr. predstaviť, že by rozsadili matku s dieťaťom. Stevardi nechávajú zasadací poriadok na ľudovej tvorivosti. My čakáme, kým sa vlak pohne, a potom poprosím šikmáča nech si presadne. Na druhý krát zareaguje a sadne si vedľa blondíny, kde som sedel ja. Cesta nudne ubieha krajinou. Pred Pardubicami míňame tepelnú elektráreň Chvaletice, 3. najväčšieho smrada v Česku. V Kolíne ma o5 zaujme Masarykov most cez Labe. Okolie trate je plné mokradí. Za Poříčanmi sa trať scvrkne z troch len na dve koľaje. Chvíľu vydržím sledovať krajinu, ale otravujem ženu, nech mi vyhrabe knižku. Na úspech zlatých báb si pripijeme ovocným ciderom. Dlhšiu prestávku máme v Břeclavi. Asi sa menia rušňovodiči. Po Kúty ide iba jedna koľaj, lebo sa už druhý rok opravuje most. Spomíname s drahou, ako sme minulý rok popri rieke Morave šliapali. Vidíme i plynové potrubie cez rieku. Pred Blavou sadne na kraj tma. Stojíme v Hovadove 15min, Mona stihne i cigu. V Trnave pristúpi napitý pár a zadarmo sa vezie po náš domov. Na stanici príde veľké zvítanie a jeden tatko pustí i We are the champions od Queen. Pravdupovediac inak ani nemohli skončiť. Jeden tím kontumačne prehral. Jeden porazili. Staršie šli do Brna na iný Veľkonočný turnaj. Klub sa proste nedohodol kam pôjdu ani s kým. Tak si trénerky urobili po svojom. Aby si baby vôbec zahrali, hrali so Slovenkou a americkým Eagles. Mona zmizla na taxík bez rozlúčky. Po pol deviatej večer otvárame dvere do bytu.

 

Cyklohaluzice IV

    

    Mozaiku cyklovážskej magistrály som v prvú aprílovú nedeľu doplnil o ďalší kúsok zo Šale do Komárna. Deň síce slnečný, ale veterný. Riskol som to a napokon zvládol tých 60km proti vetru. Protivietor mal aj výhodu - chladil ma. Akonáhle som zastal, oblial ma pot.
Prvú časť etapy som šliapal po normálnej ceste 573. Je pokrytá novým asfaltom, takže radosť ísť, až na vietor. Oficiálna časť magistrály ide po trávnatej hrádzi a trápiť sa ako minulý rok za Hlohovcom som teda nechcel. 

    Krajina je plochá a pomerne nudná. Spoločnosť mi okrem pár áut robia zdochliny po ceste. Sem tam zavodňovací kanál. Vítanou zmenou sú dedinky. Vo Vlčanoch ma upútala odbočka ku deravej kompe. Hoci značenie upozorňuje, že nepremáva, bol som zvedavý. Kompa od minulého roka nepremáva a ani nevyzerá, že by ju správa ciest chystala spojazdniť.

Deravá kompa si hrdzavie na brehu.

    Od kompy pokračujem pod hrádzou, lebo sa hrádza v dedine Neded priblíži k hlavnej ceste. Na cyklopotulkách sa mi do cesty priplietli srnky, zajace, kozy, diviak, had aj kôň, ale krava mi cestu ešte neprehradila. 

Po Kolárovo je cyklochodník po trávnatej hrádzi. Šiel som preto po ceste.

V Neded sa pásli na telese hrádze rovno dve. Ani ich moja prítomnosť nevzrušovala. Len väčšia mucha, ktorá okolo nich lieta.

Vraciam sa na cestu 573. Za obcou nájdem v tieni kúsok miesta, keď si môžem sadnúť na zvalený betónový elektrický stĺp. Ukusujem z bagety a zajedám ju suchou salámou. Po štvrťhodinke šliapem ďalej. Na otvorených poliach sa oprie do mňa vietor.  Posilnený ťahám v pohode ďalej. Po ľavej strane obchádzam najmladšiu obec Slovenska - Dedinku mládeže. Pri ceste je bar Tip Top, ale povedal som si, že kofolka bude až o 5-6km v Kolárove.

Za odbočkou na Veľký ostrov nasleduje mierne stúpanie nad Malý Dunaj.

Pred Kolárovom ma víta nápis na moste.

   Most sa zužuje a opriem kolimahu o železné  zábradlie, nech si pofotím rieku. Utekám z mosta pred traktorom a vyhýbam sa mu na širšej ceste. Vľavo je odbočka ku kolesovému mlynu. Po panelovej ceste za zborového kvákania žiab kodŕcaním prejdem popri upravenom brehu M. Dunaja k mlynu. Mohol som ísť radšej ako autá po normálnej ceste. Neobišiel by som tak malé vojenské múzeum, ktorému dominuje spárka Mig-15UTI na stožiari. Po viac ako 5min. vytriasačke som pri drevenom moste cez rameno Dunaja. 

Vodný mlyn je postavený na dvoch člnoch. Mlynár ho tak vedel premiestniť, kde je najsilnejší tok.

   Bufet je otvorený. Do 1Eur v minciach za malú kofolu mi chýba 1c. Týpek za výčapom sa zdá byť neoblomný, preto mu podávam celé euro. Mlyn sa otvára každú celú hodinu, je ešte len pol tretej a netuším ako ďaleko mám do cieľa. Pozdravím somára na lúke za mlynom, prejdem sa po kúsku náučného chodníka. Za teplého slnečného dňa padajú na mňa z vrchu kvapky vody (dúfam). "Dážď" zo stromov spôsobuje drobná cikáda peniarka. Kvapkávajúca voda sú vlastne jej sliny, v ktorých žijú larvy. Nejdem až k Váhu a obraciam s5.

Od mlyna je hrádza pokrytá pekným asfaltom až do Komárna.

    Na križovatke s Novozámockou cestou sa pozriem na smerovú tabuľu. Do Komárna ukazuje vyše 20km. To by som mohol stihnúť za hodinku prejsť a stihnúť aj mlyn. Veď len kúpiť pohľadnicu. V mlyne sme s deťmi už onehdy boli. Rozhodnem sa vrátiť ten kilometer k drevenému zázraku. 

So svojou dĺžkou 86m patrí most medzi najdlhší v Európe.

    Nie je ani celá hodina a mlyn je už otvorený. Dievčinu sa mi podarí presvedčiť na 99c za eurovú pohľadnicu. Na hrádzi viem, že do Komárna dôjdem. Asi 11km pred mestom sa mi mihne v zornom poli Monoštorský most. Stromy mi ho však vzápätí zakryjú. Pribúdajú korčuliari a pár kilometrov pred Komárnom aj bežci. A osamelý tanier satelitu trčiaci spod kríkov. 

Napravo sú záhradky, po ľavej strane hausbóty.

    Prejdem železničný most, po ktorom sa budem vracať do Zámkov, čistiareň odpadových vôd a už vidím cestný most, kde budem končiť. V diaľke sútok Váhu a Dunaja, no po foto obraciam bicykel a idem do centra. 

Koniec Vážskej cyklomagistrály.

   Stanica by mala byť po pravej strane. Zastavím sa vyfotiť kostol sv. Rozálie a v tom sa odlomí zo stromu suchý konár. Za Lidl potom odpočím doprava ku stanici. Mám necelých 15min. do odchodu vlaku. Finálne foto v cieli a nastupujem do vlaku. Oddiel pre bicykle je plný, presadnem preto do druhého. Tam zasa zavadzia pri nastupovaní, preto ho posuniem a aj tak mi padne pred Zámkami na podlahu. V Nových Zámkoch prehupnem do preplneného vlaku na Nitru, ktorý pokračuje do Lepáku. Čakáme na prípoj z Hungaroringu a naberieme meškanie takmer 15min. Stojac na stanici sa zvalí na podlahu vozňa tučný mladík. Jeho baba začne jačať: "Dado, čo ti je?" a panikári. Dado sa postaví a vyjde von. No pred podchodom znova poklesne na kolená. Jeden chalanisko ho chytí a drží pod ramenami. Dado je mimo, baba volá záchranku. Posadia ho na lavičku, kde sa spamätáva. Kým prídu záchranári, Dado sa pomaly stratí v podchode. Záchranári ho hľadajú, prišli výťahom. Zážitkové cestovanie pokračuje. Vlak je napráskaný, že sa tlačím pri dverách. Nevidím ani na batoh, cítim len pach ľudských tiel a voňaviek. Ak by batoh ktosi čmajzol ani neviem. V Komjaticiach pristúpi ďalší bicykel. Okrem toho sú v pri dverách dva kočíky. A kopa študentov. Nedeľa nie je najlepší čas. V Nitre sa vlak ako tak vyprázdni. Pristúpi mladý týpek. Vravím mu, že sa mi nechce prehadzovať bicykel, som rád, že si sadnem. Tak si ten svoj Kellys drží a oprie sa o stenu. Dáme reč. Šliapal z Púchova do Nitry, čo je takých 140km. Aby si trasu ešte okorenil, šiel cez kopce. Tak klobúk dolu. Robí si kondičku na cestu sv. Jakuba do Santiago de Compostela. Rýchlik na sever v Lepáku našťastie počkal 10min. a mohli sme prestúpiť. Predtým si túto info overoval u dispečera sprievodca. No nechcelo sa mi šliapať ďalších večerných 20km domov.

Južnú časť vážskej cyklomagistrály mám za sebou, zostala mi severná od Púchova po Strečno. 

    Nenáročný a pekný výlet je do rekreačnej oblasti Majdan poblíž Horných Orešan.

Auto sme nechali pod kostolom v H. Orešanoch a po modro značenom chodníku sa vydávame k vodnej nádrži. Prekvapí ma biednosť cesty. Myslel som, že bude asfaltová, ale je to obyčajná lesná cesta. Navyše sa brodíme aj blatom. Asfaltová cesta je na druhej, severnej, strane nádrže. Napájame sa na ňu až na konci priehrady, kde začína i náučný chodník Majdan. Po pravej strane je stará chemická továreň. Raz do roka v nej región Trnava poriada prehliadky.

Industriálna pamiatka je obohnaná plotom a je umenie spraviť pekný záber.

Pekné, takmer jarné, počasie vylákalo von veľa ľudí. Väčšina sa autom odvezie pri Olšovský mlyn, odkiaľ je ďalej zákaz pre smradov a pokračujú peši. Cesta bola prepchatá autami a zo začiatku i ľuďmi.

Parinskou dolinou sa kľukatí riečka Parná a vytvára veľmi impozantné meandre. Trocha mi scenérie pripomínajú Malú Fatru. V rybárni sa chodník rozdvojuje. Vľavo pokračuje ako turistický chodník k horárni. My sa však dáme vľavo k rybníkom, v podstate stále po náučnom chodníku.

    Na konci rybníkov je nová rybáreň. Ryby si môžete v nádržiach chytiť a v domčeku vám ju očistia.

Zaujímavé vodné dielo je za rybníkmi - vodná nádrž Parina, ktorá napája rybníky dolu. Pomerne nová hrádza (2008) má štrbinový prepad pre zachytávanie naplavenín.

    K prepadu sa vrátime, keď zmiznú z drevenej lávky ľudia.

Náučný chodník končí pri vyvieračke, ale my šliapeme ďalej po modro značenom cyklochodníku. Zídeme z neho až na križovatke, kde zabočíme doľava. Strmou lesnou cestou vystúpame k turistickému chodníku. Cesta je znova asfaltová. Po pravej strane je vidieť malý poľovnícky kaštieľ Solírov. Zvezieme sa kúsok k zrekonštruovanej stavbe. O5 je problém spraviť kvôli vysokému plotu nejaký záber, čo stojí za to.

Jediná stavba svojho druhu v Malých Karpatoch je pod vlastníctvom súkromnej firmy.

 Fučiac pokračujeme stúpaním popod Kukučkovú do sedla Pri dube. Odtiaľ je cesta už len dolu kopcom. Kolimahy však zastavíme pri horárni Zabité. Podhájsky potok je regulovaný dvoma nádržami.

Spustíme sa dolu Podhájskou dolinou až do Dolian. Na mape som pozrel, že v Doľanoch je pri cintoríne nejaká jaskyňa. Odstavíme preto Treky pri cmiteri a pešo sa vydáme na malý kopček. Jeho súčasťou je arborétum s menami drevín na kmeňoch a zopár kaplniek. Z východnej strany ide krížová cesta. Jaskyňa Sv. Leonarda je prehradená mrežou. Na jej opačnom konci nadväzuje na jaskyňu pútnická kaplnka sv. Leonarda a vedľa nej Lurdská jaskyňa, v ktorej sa mal nachádzať prameň liečivej vody.

Jedna z mála stredovekých stavieb na Slovensku zasvätená vzácne sv. Leonardovi.

    V Doľanoch sa zvezieme na hlavnú cestu až k vinárstvu. Pri ňom sú motorkári a musíme sa otočiť na H. Orešany. Cez Dolné Orešany sa potom po najazdených 25km ocitáme pri soplovi.

    Menšie cyklohaluzice nastali neďaleko domu. Poblíž prírodnej pamiatky porastov Dubové som pri Pažitnom mlyne videl pobehovať malých zajačikov. V zemi mali nory a v tých žili. Malí baníci (od bunny) ma príjemne  prekvapkali.

 Ďalšie prekvapkanie bol pozemok s prívesmi, kde ktosi squatuje a ponúka masáže. Evidentne sa na pozemku konajú aj nejaké akcie.

Dobro došli: Zagrebačka misija

Pracovne ideme skupina 5 ľudí do chorvátskej pobočky prvý krát. Pôjdeme ako deti do škôlky. Prvý deň na hodinu, druhý deň na dve, a keď budeme plakať, pošlú nás domov.

18.2.2024

    Spred baraku odchádzam s kolegom P. okolo 15.20h. Osobne sa po viac ako 10r. o5 vydávam na dlhú cestu v réžii firmy. Jucháme 160km/h len do Trnavy vyzdvihnúť ďalšieho kolegu S.M. Vyskočím sa spýtať na Orlen pumpu o rakúsku známku. Nemajú. V Trnave P. nechce platiť parkovné (pri stanici sa i tak neplatí), a tak krúžime po busovej stanici. Mihnú sa policajti, ale iba parkujú na staničnej základni. Parkovisko plné, pichneme auto na plochu pre zamestnancov železníc. Nie sme sami. Čakáme dobrých 20min., kým na nás S. zamáva. Vraj mu vlak pred Trnavou z neznámych príčin zastavil. Na Zelenči kupujeme rakúsku známku. Bonboniéry ponúkajú len zahraničné. Sadám dozadu a ideme. Ale zasa len do Bratislavy. V navigácii kolega S. vybral najbližšiu Billu. Kupujem bonboniéry Deva, Tatiana a slané tyčinky. Dobre si obzriem Billa rampu pri vchode. Hranicu prekračujeme okolo 17h. Letmé kontroly, ale my iba spomalíme. Nezabudnúť odbočiť na Viedeň, aby sme nešli na Budapešť. Aj ja som sa tak raz dobehol cestou do Zeltwegu a točil sa až v Maďarsku. Kolega tiež hamoval pri odbočke. Tá sedemdesiatka na ceste nie je zbytočná. Konečne fujazdíme cez Rakúsko, obchádzame Viedeň a trielime juhozápadným smerom do Grazu. Nepochopiteľná je 110km/h max. povolená rýchlosť. Neskôr sa dozviem, že hlavný dôvod je hluk. A potom emisie. Ale podľa mňa, čim rýchlejšie auta zmiznú, menej smradia. Za Viedenským Novým Mestom sadla už tma. Kochať krajinou sa nemôžeme, počúvame minulosť relatívne nového kolegu S.M. 

    Za ženu si vzal Číňanku Fan (kvet), s ktorou má šestnásť mesačnú dcéru Mei (nádherná) a čochvíľa pribudne do rodinky syn. Predikuje, že Čína sa najskôr rozdrobí, pretože ekonomicky je na tom zle. Šikmáči sú strašne materialistickí. Pokiaľ budú mať, čo chcú, nebudú sa búriť. I keď je priepastný rozdiel medzi chudobnými a bohatými. Bohatých však povzniesla vláda. Čínska vláda dotiahla komunizmus do absurdnej dokonalosti. Napr. v niektorých provinciách, ak si problematický moslim, vláda pošle špióna, ktorý má právo vybrať si, kde chce spať a s kým! V porovnaní s nami, Číňania jedia veľa zeleniny, u nás je jej v obchodoch málo. V Šanghaji, kde žil 3 roky nevidel slnko 3 mesiace, preto sa vrátil na naše malebné Slovensko, kde sa i Fan páči. Málo ľudí a modrá obloha. Ako málo stačí ku šťastiu. A ešte sa sťažujme. 

    Pred Grazom vidíme, ako policajti zastavujú nejaké auto, resp. nútia ho zísť z diaľnice. Pokuta vodiča neminie. V Graci odbočíme na juh ku slovinskému Maribor-u. Za slovinskými hranicami stojíme na pumpe Šentijl. Hajzl babe, ktorá sa tu motá, či vlastne automatu dám 50c. Sami cigáni z Nemecka a Bosny. Chalani si kúpia bagetu. Kolega P. mi hodí puzdro s kľúčikmi a sadám za volant. Poskakujem cúvaním z parkoviska. Áno, aj na automate sa to dá. Oktávka nemá klasickú páku, ale len malý prepínač jazdy. Nastavujem si sedačku. Za jazdy si nastavujem P späťák. Prvé kilometre ma znervózňuje pípanie a netuším čoho. Až pozriem na displej a kolega vzadu, ktorý sa napcháva bagetou nie je pripútaný. Cesty sú už prázdne (dokonca i mýtna brána Lučko tiež nezvykle prázdna). Chorvátsku hranicu prekračujem v Macejl. A už je tu prvá mýtnica. Zastavím ďaleko od automatu a nedočiahnem na lístok. Zapínam parkovaciu brzdu. Potom ju neviem uvoľniť. Tlačicu P treba proste podvihnúť ako u ručnej brzdy. Kúsok za hranicami je diaľnica v tuneli Dolnji Macejl len v jednom pruhu. Ako naše Branisko. Druhý tubus v nedohľadne. Či bude skôr ako ten náš? Prepnem pritom display a ukazuje mi predo mnou autíčko a neviem, čo všetko. Neviem si obrazovku prepnúť s5 (vraj kdesi na volante). Dobrá vychytávka je oranžové svetlo v späťáku, keď sa blíži auto. Kryje mŕtvy uhol. Kolegovia ma informujú až príliš často, ako ďaleko sme od cieľa. Hlasová humanoidná navigácia mi lezie na nervy. Sprvu idem horami len max. 110km/h, pred Záhrebom už 130. Ako povedal na druhy deň veľký vedúci: "Môžeš juchať až 155km/h. Oficiálne je 130km/h, ale 10% je akceptácia policajtami a 10% chyba pristroja". Veľmi tejto svojskej a odvážnej teórii neverím, preto ju nebudem testovať. Po ľavej strane vidíme veľké červené M ako McDonald’s, a to už sa blížime k cieľu. Kolega P. ma naviguje, ale akosi chaoticky. Stále doprava, doprava, ale mal som odbočiť hneď na prvej odbočke na Novi Zagreb. My sme pokračovali ďalej na Sisak a V. Goricu. I tade sa bude v r.2075 dať ísť, ale teraz, v r.2024, sa do centra nedostanem. Takže kufrujem kdesi v okolí Buzinu. Na kruháči sa točím a vraciam s5 na diaľnicu. Kolega S. prevezme iniciatívu za nemožného navigátora. Koncom minulého roka mali chalani, ktorí v Záhrebe boli, 3 navigácie, a aj tak netrafili. Ja som si trasu pozrel len letmo a vďaka šetreniu firmy palubná navigácia v aute nefunguje. Idem na križovatku avenija V. Holjevca a už vidím nápis Oreškovičova ulica. Jediné semafory, kde červená je akosi dlho. Kolega sa pýta, čo nás združuje. Reagujem, že červenšia už nebude. Pred pol desiatou vchádzam pred hotel Movenpick. Kolegovia nedočkaví utekajú na recepciu. Ja neviem zamknúť auto. Čosi mi zasa húka. Chodím okolo neho a stále svieti ako vianočný stromček. Sadnem dovnútra, čo mi inteligentné auto odkazuje: "Vypnite parkovací režim, blbečku", čosi v tom zmysle. Potom už auto viem zamknúť a môžem ísť na recepciu sa ubytovať.  Vracajúc sa k Oktávke, akonáhle sa s taškou s kľúčom k autu priblížim, smrad ma zacíti a odomkne sa. Dostanem izbu 305 a idem preparkovať auto. Za mnou stojí taxík, takže si musím pohnúť. Kolega P. mi otvorí rampu, lebo zasa nedočiahnem kartou na snímač. Kolegovia sú už na mieste. Z domu odišli okolo obeda. Obchádzame budovu hotela s kuframi. Neviem, prečo nemôžu mať vchod aj zozadu. Kolega S. nastúpi do zlého výťahu. Naše izby sú na druhej strane vedľa reštiky. Výťah aj s nami si privolá chyžná na 6 poschodie. Totiž treba priložiť kartu, až potom stlačiť poschodie. Smejeme sa na tom, keď sa pred nami objaví upratovačka s odpadkovým vrecom. Na druhej strane, čo upratuje baba v hoteli o deviatej večer? Otvorím si kartou dvere. Po chvíli mám v izbe tmu a hľadám, kde strčím kartu alebo čo mám vlastne urobiť. Ešte mi aj to oné svieti na stene. Strčím kartu a môžem rozsvietiť. Neviem zasa nájsť heslo do wi-fi siete. Vraciam sa spýtať dole na recepciu. Na stole majú kľúčové slová napísané. K neskorej večeri vypijem Acidko a zajem ho sladkým hrebeňom. Vybalím sa. Otvorím si nie okno (tvorí celú jednu stenu), ale akýsi bočný panel a vypnem klimatizáciu. Spím pri otvorenom okne.   TV je zabudovaná do akéhosi zrkadla. Znervózňuje ma to a presuniem sa na druhú polovicu "letiska". Krátkou správou dám vedieť domov, že som v poriadku dorazil.

 19.2.2024

    Vstávam po pol siedmej. Hodím na seba ľahšie oblečenie a vybehnem von. Bežím po ulici avenija V. Holjevca (architekt Nového Záhrebu). Mesto ožíva nie len ľuďmi, ale i smradom z áut. Po ľavej strane je veľká plocha, kde teraz zimujú kolotočiari. Pred ňou budova naftárskej spoločnosti INA, cez križovatku nákupné centrum Avenue Mall. Už si myslím, že som pri rieke, ale za násypom sa mi otvorí obrovský hipodróm. Až za ním sa čupí riečka Sáva. Uprostred mostu Slobody spravím pár záberov, otočím sa a klusám s5.

Prebúdzajúci sa Záhreb. V pozadí 24 poschodové mrakodrapy Prisavlje.

    Bývame v priemyselnej oblasti. Čerstvého vzduchu sa nadýcham asi ako v Šanghaji. Zastavím sa v Lidl po jablká a oriešky. Obchod sa podobá rozmiestnením regálov a sortimentu nášmu. Cez to všetko trvá, kým nájdem oriešky. Zdola vidím, že jedine moja izba má odtiahnuté závesy. Na izbe si dám osviežujúcu sprchu. Veľká stropná ružica je super vec. Oblečiem sa a zídem okolo ôsmej na raňajky. Kolegovia si už posadali po pároch. Sadnem si sám ku stene. Veď aj na obedoch sedávam väčšinou osve. Na tanierik si dám cottage syr a ešte čosi neidentifikovateľné mysliac si, že je to ryba. Tuším syr poliaty bielou omáčkou a semiačkami tekvice. Odkrojím si chlebík a k tomu croissant. Vymáčam si vrecko čaju a raňajky zavŕšim pomarančovým džúsom. Mám ešte chvíľu, tak sa chystám začať písať tieto riadky. No počítač mi prakticky hneď po zapnutí zhasne. Hľadám zásuvku. Nájdem ju pod posteľou. No dá sa použiť aj zásuvka na skrinke pri posteli. Chorváti ušetrili na zemniacom kolíku, čo mi hneď nezapne. Niektoré zásuvky majú zemnenie po stranách. Výťah ma zvezie dolu a čakáme pred vchodom na švédskeho kolegu J. Pešo prejdeme tých 300m k firme. Kolega J.D. sa k nám pridal už v meste. Pre neho je to teda druhý týždeň mimo krajiny Vikingov. Mal prezývku vo futbalovom tíme Dupe. Chorvátsky riť. Šéf sa chytil za hlavu a povedal mu, nech to slovo vyslovuje iba vo Švédsku. Ujme sa nás supervízor A. a zavedie do miestnosti na druhom poschodí v severnej časti budovy. Budova je 4 roky stará. Má ťažké hliníkové okná. Na severe majú kancelárie baby, chlapi väčšinou na juhu pri železničnej trati. Hluk vs. zima. Vyber si. Každý pondelok ráno sem príde auto a donesie debničky ovocia. Banány, pomaranče, jablká, mandarínky. Tie behom dňa zmiznú. Dnes obohatím ponuku ovocia o sladké dary zo Slovenska. Do obeda sa rovnako zožerú. Veľký vedúci pri kuchynke prehodí s nami pár teplých slov a viac ho neuvidíme. Ochorel. O deviatej máme prvú prezentáciu kontajneru SmartMod. Čosi podobné sme už videli. V podstate nevedia, čo s nami a my, čo s nimi. Až na konci týždňa vyjde slnko a my sa zahrievame na prácu. No dnes zapadneme do miestnosti vyhradenej pre nás. Bol som pozrieť Kruna (poznáme sa dlho) a Kreša, s ktorým som naposledy spolupracoval. Asi najstarší pánko v budove. Má to zrátané. Myslím vo firme. V apríli odchádza do dôchodku. Na obed sedíme v kantíne Chill na prízemí kancelárskej budovy. Dal som si akési vegetariánske guľky s ryžou a špenátovou omáčkou. Omáčka chutila. Platil som firemnou kartou, čo nie je najlepší nápad, pretože si výdaj musím zúčtovať a nakoniec môžem na tom stratiť. Zatiaľ jediný, kto tu pracuje je S., realizátor. Iróniou je, že pôvodne on mal byť ten, čo váľa šunky a my robíme. Zajtra by sa to však malo zmeniť. Šéfka realizátorov R. sa pýta z domu, ako sa máme. Zhodneme sa na tom že: "Muffiny sú dobré, ubytovanie dobré, káva je dobrá. Jediný, kto tu ťažko robí je S., ostatní robia s ťažkosťami a skôr sa rehnia". Kolega P. rieši pokazené auto doma. Neštartuje. Švédsky Dupe indikuje chybu SBS – Skit Bakom Styret (švédsky Hovno za volantom). Dokumentáciu máme robiť v angličtine a chorvátčine. Takže jazykový rýchlokurz chorvátčiny by sa zišiel. Okrem piča a veliko pivo nepočujem nič iné. Komín v blízkosti nákladnej stanice dokadil čierny dym pred 16.20, je čas pobrať sa. Nie, ešte sa posledný krát rozohnil. Zmizli sme po 17h ako ten dym. Stihol som len zavolať domov žene, ako sa majú. Pre zmenu jej je zle od žalúdka. U nás prší. V hotelovej izbe bola chyžná a upravila posteľ. Chodí každý deň. Vo vestibule tečie čokoládová fontána v rámci sladkej hodinky od piatej do šiestej, ale neochutnal som. O pol šiestej sme sa o5 zišli dolu pred hotelom a šli na bus. Čakali sme naň aspoň 20min. Nie všetci boli nadšení ísť do centra, ale skupinárovi P. sa zabažilo po štruku. Šofér mi nemal rozmeniť 10Eur, zatiahol môj lístok švédsky kolega. Na hlavnej stanici som Dupemu kúpil na oplátku ja lístok. Kúpil som si aj dva navyše. V stánku sú lacnejšie ako u vodiča. 80c vs. 53c. Za nejakú štvrťhodinku sme na kolodvore (stanica). Vyberieme sa všeobecne severným smerom do centra cez námestie Josipa Jelačiča, ktorý na obyvateľov dozerá na koni. Kolega pomocou navigácie nás doviedol do La štruk. Vychýrenej reštiky, kde podávajú miestnu špecialitu. Lokál je v malej uličke Skalinska. Vpredu je pokladňa, pár stoličiek, ale väčšinou sa sedí vzadu, ďalej na akejsi chodbe, a potom na hornom poschodí. Biely retro kuchynský sekretár mojej prababky a podobné serepetičky zdobia každú miestnosť. Čašníčka nás poslala na poschodie, pričom sme obchádzali celú budovu. Štruk je niečo ako naše zapekané palacinky. Môžu byť slané i sladké. Ja som si dal s čučoriedkami. Výborné. Kolegovia si dali mlieko s rumom (nevedeli si vynachváliť), iní pivo. Ja som popíjal čajík zo špinavej vody. Keď som videl mastnú škvrnu v čistej vode, veru váhal som. Švédsky kolega hovoril o ich jedlách. Typické švédske mäsové guľky som poznal. A pri výčte tradičných pokrmov sa musel pozrieť do gúglu (ale len kvôli správnemu názvu, aby som mu nekrivdil). Skupinár P. sa diví, že jeho slovenčina ani po 20 rokoch nie je 100%. Ipt sa ma pýta, či som to myslel vážne. No áno, veď namiesto strecha povie streha. Každý platil zvlášť. Nechal som dýško 2Eur spolu s Dupe. Prešli sme sa po ulici Ivana Tkalčica (chorvátsky kňaz a historik), čo je niečo ako bratislavské korzo. Hore drevenými schodmi od nejakého Felbingera na ulicu Pavla Radica. Mačacie domčeky sú raritou, ale mačky v nich momentálne neboli. Od nej je kúsok ku kamenným vrátam s kaplnkou panenky Márie. Sväté miesto, kde sa ľudia i o ôsmej molili. 

    Kamenné vráta z 13st. sú jednou z mála záhrebských pamiatok na stredovek. Kedysi bol cez bránu vstup do hradu. Po veľkom požiari v 18.st. zázračne uchovaný obraz panenky Márie, patrónky mesta, je brána s oltárom pútnickým miestom. Pred totálnym zničením ju zachránil v 20st. nejaký kult Bratov chorvátskeho draka. V 90.-tych rokoch minulého storočia, posvacil a zlegalizoval miesto záhrebský arcibiskup a nasadil mu zlatú korunu. 

    Vedľa je vináreň Time4Wine, kde nás lámanou slovenčinou pozýva majiteľ, či čašník. Vraj má rodinu v Žiline. Dnes čakali veľkú grupu z Thajska, ale zajtra môžeme prísť. Poďakujeme a nikdy neprídeme. Schádzame dolu k Valhala pivárni, ktorú som navrhol ja, vínna muška. Už zvonku pôsobí skôr ako krčma U Doda, skrátka - typická piváreň. Dnes majú v ponuke 12 čapovaných pív a nespočet fľaškových. No hneď, čo sme vošli dnu, nás ovalil smrad cigaretového dymu. Rovno sme sa otočili a vypadli von. Najbližšia bola pivnica Pinta. Ale vchod do nej vyzeral hrozne. Okľukou sme sa vrátili na korzo a zapadli do miernejšieho pajzlu Jupi. Nie všetci v zapadnutých lokáloch rozumejú. Ale švédsky kolega vie povedať aspoň „Veliko pivo“. Čašníkovi to stačí. Okrem toho sa naučil aj slovo piča, teda pitie. Jediné, čo si Dupe odniesol za posledné dva týždne je, že si musí dať pozor, v ktorej krajine povie piča. Lepší výber lokálu by bol oproti - Cookie Factory, kde sedeli len samé baby. Dal som si deci vína, chalani pivo. Hajzel bol len na šupačky, priamo v bare. Hrôza. Bol som rád, keď sme vypadli von. Zastavili sme sa pri fontáne kráľa Tomislava. Sranda, že v zime sú fontány v Záhrebe pustené. Bus s5 nám stál opodiaľ a dobiehali sme. Vystúpili sme o zastávku skôr. Pred desiatou sme boli na hoteli. Otvoril som si okno, omylom brnkol kdesi na recepciu, ale nevolal nikto ako kolegovi vedľa, ktorý v kúpeľni potiahol "panik" šnúrku.

Nasvietenú fontánu (od r.2016) obyvatelia Záhrebu prirovnávajú lacnému gýču v Las Vegas.

20.2.2024

    Ráno som vstal o5 o pol siedmej. Do raňajok ďaleko, preto som znova vybehol von, tentoraz k parku Dugave v Novom Záhrebe, čo bolo asi 6km. Tamojšie sídlisko, rovnakého mena, bolo postavené za Tita. Nemajú potrebu zatepľovať, keďže zimy sú teplé ako Tribulove reportáže. Fasády zo šesťdesiatych rokov teda vyzerajú príšerne. Opadaná omietka, zatečené panely, hnusná šedá farba občas šmrncnutá úbohými grafiti od Bad Blue Boys. Parkovanie vyriešili jednoducho - na úkor zelene. Hoci sa obyvatelia hrdia, aké je sídlisko zelené. Evidentne majú rovnaký problém s množstvom áut a komótnych ľudí ako na Slovensku. Za kostolom sv. Mateja sa vydám po pravej strane vyschnutého ramena Sávy. Na veži odbilo pol ôsmej a je čas sa otočiť. Cez Vatikánsku ulicu bežím s5. Pri Lidl pozdravím psíka. Nejaký pomiešaný labradorský retriever. 

Posedenie uprostred sídliska Dugave.

    Osprchovaný sadám pred ôsmou v reštaurácii k raňajkám a naložím si syr s olivami a párky. Kolegovia mi lezú na nervy s omieľaním "dobra piča". Pred deviatou sme odišli do roboty.  Kolega M. bral auto s monitormi. Oni si ich priniesli viac menej zbytočne, nám sa ďalší týždeň hodili. Dokonca aj na prezentáciu pri porade. Sedeli sme kdesi hore v novej miestnosti pokiaľ nás po poldruha hodine nevyhnali. Spoločnosť nám robili chorvátski mechanickí inžinieri Ante, Dario, Ivan, Marko. Ani v ďalšej miestnosti Krka sme nemohli dlho byť. Tak sme sa na chvíľu utiahli do „našej“ miestnosti na severe. Po pol hodine bol čas na obed do kantíny Chill. Vychlípali sme iba hríbovú polievku z vrecka za 1Eur. Intenzívne školenie pokračovalo do 16h. Oboznámili sme sa s konštrukciou kontajnerov. Vedľa školiacej miestnosti na piatom poschodí je terasa s pekným výhľadom na mesto. V polooblačnom počasí sa na pozadí vynímala panoráma Záhrebu, či pohoria Klake na juhu. Je vidieť, že firma myslela na spríjemnenie pracovného prostredia. No i tak, ako z chorvátskych kolegov vyšlo, odišli im 2-3 ľudia a ďalší zmizli z výroby, ktorú teraz suplujú. Asi aj preto sme teraz na tréningu my. Od K. som dostal kartu ku vstupu, aby sme nemuseli ipt kohosi otravovať alebo stepovať pred vchodovými dverami. Inak vyzerá, že si vôbec neznačia príchod/odchod do práce. Po robote mám 15min. na izbe, aby som zavolal tatovi. Chyžná mi o5 postlala letisko. Aj dnes sadáme na bus č.268 do centra. Preplnený ako japonské metro. Kolega M. naskakoval bočnými dverami.  Z kolodvora cválame na večeru ako dostihové kone popri parku Josipa Strossmayera na námestie ďalšieho Josipa, tentoraz Jelačiča. Kolegovia vpredu si ani nevšimli najkratšej lanovky na svete. 

Spočiatku boli v lanovke dve triedy: 1. s výhľadom na mesto a 2. pod ňou.

    Vôbec prvá hromadná doprava v Záhrebe bola lanovka premávajúca z Dolného mesta do Horného. Jej začiatky boli pomerne tristné, keď sa stávalo, že lanovka sa často unavila na 66m dlhej dráhe a pasažieri ju museli hore tlačiť. Za vyše 130 rokov nemala lanovka žiadnu nehodu a stavba je stále v pôvodnom stave (okrem technolog. zariadenia). Veď pri rýchlosti normálneho ľudského kroku čo by sa mohlo stať? Lanovku si je možné i prenajať na súkromnú jazdu.

    Naproti tomu sa dozviem, že Číňanci nemôžu dostať víza osve, len v skupinách. Pár sme ich v parku Zrinjevac stretli. Poznať sú podľa pestrého oblečenia, skôr nevkusného ako sedláci v meste.  Pred večerou prevediem kolegov po „Obchodnej“ ulici Ilici a s5 cez tunel Grič. Skupinár P. sa opýtal švédskeho Dupe slovensky, či chce ísť na večeru teraz alebo potom. Kukol nechápavo na neho a povedal: “ Potom“. A tak rozhodol za nás a ponorili sme sa do tunela. 

Nedávno v 350m dlhom tuneli prebehol prvý ročník Zagreb Undeground - ochutnávka vín z Chorvátska.

    Grič bol vyhĺbený ako bunker počas II.sv. vojny. Mohlo sa v ňom skryť 5000 duší. Po vojne sa v rúre ohrievalo až okolo 2000 feťákov a bezdomovcov. Začiatkom 90.- tych rokov slúžil Grič aj ako diskotéka pre 3000 ľudí. Aj s tými bezdomovcami akurát. Renovovaný bol v r.2016, ale ďalšie plány ako výťah, či múzeum ostali len na papieri. Uprostred je miestnosť, ktorá je torzo nedokončenej dvojpodlažnej haly. Inak nie je ničím zaujímavý. Snáď, že v ňom rastú brčká z vápenca. 

   Na konci tunela sa za nami ozývalo mňaukanie. Akustiku má betónová diera dobrú. Vyšli sme na ulicu P. Radiča a dali sa dolu na I.Tkalčica známu kaviarňami. Kolega S. si kúpil magnetku. Ja som pozeral pohľadnice. Panička nás lákala na všeličo možné (v rámci počestnosti), ale odolali sme. Na ulici je Srí Lanská Curry Bowl, turecká Alibaba, grécka, ale aj libanonská reštika, či suši bar. Zapadli sme do Bataku, ako si prial Viking Dupe. Básnil o pljeskavici, ale nakoniec si dal šulčeky. Čašník nás zaviedol k stolu, pričom spojil dva dokopy. Ceny teda vysoké. Objednal som si 2dcl Graševiny za 6Eur. Na večeru zeleninový  tanier s grilovanými kúskami kuraciny za takmer 9Eur. Kolegovia ochutnali čevabčiči, skupinár P. burger v žemli. Nechcel som nič ťažké. Jedlo poliate balzamikom mi chutilo i dva krutónky som v tanieri vylovil. Dýško je zarátané už pri platobnom termináli. Môžem si vybrať sumu. Je dobré takto prirátať tringelt, pretože nie vždy mám pri sebe mince. A dobré aj pre podnik. Málokto odmietne. Ďalšie naše kroky viedli do pivárne Mali Medo. Lokál pozostáva z veľkej reštiky a pivárne rozdelených na viacero miestností a vchodov. Čašník sa čudoval, že chcem víno. Kolegovia si dali miestne pivo. Čašník ho ospevoval ako najlepšie na ulici, či dokonca v Záhrebe. No hej, keď polka ulice je Mali Medo. Vraj chutí ako piešťanský Žiwel. Každopádne Mali Medo je jeden z prvých lokálnych pivovarov v Chorvátsku. Odchádzame z podniku po deviatej. Zo štyroch kolegov som už ohučaný. Môžem pokojne uspokojiť znepokojujúcim pokojom? Alebo nám Švédi budú stále kázať, kde je dobré pivo a všetko? P. zabudol batoh na stoličke v Mali Medo. Príliš veľa piva (4). Našťastie v ňom nič nemal. Až na 3x sa do pivárne dovolal. Dohodol sa, že mu ho odložia do zajtra. Dôvod navštíviť centrum znova. 

Vchod do tmavého tunela pôsobí ako freska na stene.

 21.2.2024

    V krásne slnečné ráno klusám kadesi cez polia do dedinky Sveta Klara. O5 6km, ale už ma boleli nohy a zablatil som si nástupovky. Tiež beh popri diaľnici a železnici z druhej strany nepripadá zrovna príliš romantický a pajšlám osožný. 

Kostol sv. Kláry z 18st. na periférii Záhrebu.

    V hotelovej reštike si zmiešam sladké raňajky v zložení jogurt s vločkami a orieškami, malé croissanty, figový koláčik a kakauko. V robote nám sprístupnili disky a potrebné dáta. Zastavil sa vedúci projektu M. a sám povedal, že akosi nevedia kudy kam. Tobôž, čo s nami. Procesy ešte len nastavujú (ak vôbec vedia, čo to je). Skúšame robiť nové varianty položiek v Inventor a Vault. Čakáme na I., že nám ukáže, ako pracovať s kusovníkmi. On ich ale tvorí a neukazuje. Zoznámili sme sa s elektrikármi. Iba dvoma. Vo firme je ich však 40. M. jedného pohladil po hlave. Na obede v kantíne Chill som si dal slížikovú polievku. Tiež umelá ako Christina Aquilera. Dvaja kolegovia sa šli namiesto obeda prejsť. Poobede stále čakáme, že nám niekto, konkrétne Ivan, ukáže, ako pracovať s kusovníkmi. Prišiel až okolo 15h. To som už riešil problém s importovaním súborov do modelu. Musel som zmeniť model v jednom a preniesť ho do druhého. Pomáhal mi Alen, ale potom, čo mi vyplo wi-fi sme to zabalili. Šli sme na hotel. P. sa hnal, pretože chcel ísť po batoh do Malo Medi. Švéd bol zas hladný. Stihol som aspoň zavolať dcérke a cez videohovor ukázať, kde bývam a aký mám výhľad. Naskočili sme na autobus o piatej. Nebol taký plný ako včera. Na stanici si kupujem lístky, budem v Záhrebe dlhšie, zídu sa. Z námestia "s tým koňom", tentoraz zahneme doprava ku katedrále. 

Záhrebská katedrála je so svojimi 108m výšky najvyššou budovou v meste.

    Veže katedrály z 13st. nemajú rovnakú výšku. Je momentálne zavretá po zemetrasení v r.2020 v 600t lešení ako v klietke. Je na vežiach takmer permanentne viac ako desať rokov. Už len postaviť ho bolo umenie. Je natoľko jedinečné, že sami Chorváti si želajú, aby lešenie zostalo navždy na vežiach. Nájsť fotku katedrály bez lešenia sa už prakticky ani nedá. Je škoda, že je chrám zavretý, pretože vo vnútri sa napr. nachádza jeden z najlepších organov na svete so 6000 píšťalami. Pred katedrálou sú staré hodiny z konca 19st. na ktorých sa zastavil čas. Ukazuje 7.03, kedy postihlo Záhreb ničivé zemetrasenie. Popravde vďaka nemu vyzerá katedrála dnes tak, ako vyzerá - s dvoma vežami.

    S kolegom S. si kúpime pohľadnice. Popri kostole františkánov Kaptol prejdeme na ulicu Ivana Tkalčica. Nakukli sme do Srí lanskej reštiky Curry Bowl, ale vyzerá ako len rýchle občerstvenie. Sa len švédsky kolega potešil, keď sme sa otočili. Stále si robil zálusk na fašírku, tzv. plejskavicu. Ako záložný plán, poobede kolegovia vybrali reštiku Plače pri tržnici, ktorú chvália na cestovateľských portáloch. Sme si robili srandu, či po jej návšteve budú plače. Také zlé jedlo ale nebolo. Plače malý lokálik o jednej kucháročke, čašníkovi a umývačovi učupený pod tržnicou Dolač na nie zrovna voňavom mieste. Vnútri je trocha sedenia, väčší priestor je vonku v sklenenej kukani. Jedna dievčina si nevšimla dvere a narazila do nich. Naprieč sklom sa spravila prasklina. Radšej rýchlo zmizla. Pingel potom čumel na dvere ako ďateľ na oceľový kandeláber. Záchodík obklopený starými knihami a rárohami je vedľa automatického kávovaru. Hygiena nič valné, ceny ako v Bataku. Víno za vyše 3Eur. Pivo mali len Karlovačko. Spojili sme stoly, kolega handričkou ich aj utrel a nakukli do menu. Ja som si dal burger Plače. Tmavá žemľa akoby vytiahnutá z komína a do nej vložená placka bravčového mäsa. Samozrejme omáčka a zelenina. Celkom chuťovo ušla. Kolegovia mali pljeskavicu v arabskom chlebe. Prišiel za nami chorvátsky kolega M. Kucháročka hádam doteraz pečie burgre pre veľkú skupinu tínedžerov, ktorá sa pred lokál usadila. Umývač dokonca vymenil vonku žiarovku. Večer bolo jasno, no chladnejšie ako včera. Chorvátsky kolega nás vzal do ďalšej krčmy okolo ktorej sme už dnes šli – Tolkien House. Malý pajzel v štýle tolkienových rozprávok. Po stenách meče, štít a obrazy z Pána prstenovcov. Lokál mal ešte vianočnú výzdobu. Čo mi ale najviac vadilo, bol cigaretový dym. Obsluha (asi aj majiteľ) s briadkou a copčekom. Sadli sme si pri dvere. Aj keď som ich nechal pootvorené, mánička ich zavrel. Kolegovia si objednali pivo, ja Graševinu, kolega S. sediaci oproti mne tiež. Jemu deci vínka priniesli, mne nie. Ponížil som objednávku na deci, aby to mal rýchlejšie naliate. Kolegom doniesli nejakú žltú tekutinu. Ani penu nemala. Načapovať pivo bez peny je umenie. P. zostalo za 5Eur zle od žalúdka. Ja som sa po 20min. dočkal malého pohára. Vhupol som Paralel Graševinu do seba a nevedel sa dočkať, kedy vypadneme zo smradu. Kolega S. sa mohol vyhovoriť na nákup hračiek a vypadnúť skôr. My sme si síce robili srandu, či nešiel na striptíz, ale našli sme ho o deviatej v buse č.268 do Nového Záhrebu smerujúc k hotelu. Rozlúčili sme sa s chorvátskym kolegom a dolu Opatovinu, popri japonskej reštike, sme šli na stanicu. Tentoraz ulicou Gajeva. Všade v centre postáva veľa policajtov. Jedni hrali hry na mobiloch, čomu sa okoloidúci smiali, iní seriózne v podchode kontrolovali chodcov. Rozkaz zněl jasně: Imigranti nesmí projít. Není čas se ptát, kdo je kdo". Pred pol desiatou sme boli na hoteli. Brnkol som domov žene, zmyl zo seba tabakový smrad a ľahol k napišaniu týchto riadkov.

22.2.2024

    V polooblačné ráno som si bol zabehať pomedzi mrakodrapy sídliska Siget a park Mladenača (podľa mladomanželov, ktorí zasadili v ňom prvý strom). Ani som nechcel 6km, ale akosi som sa motal až po ďalšie sídlisko Trnsko. 

Park Novomanželov ukrýva mnohé "Áno".

    Po akože športe som sa zasýtil omeletou so zeleninou. Omeletu si treba objednať u obsluhy. Trocha sme sa hnali, lebo o 8.30h mal prísť bus do výrobnej haly. Mal, ale to by sme nemohli byť v Chorvátsku. Naveľa, meškal iba 5min. Minivan chodí viac menej pravidelne, no musí niekoho viesť. 2x doobeda a 2x poobede. Čakali sme ešte na staršieho dizajnéra Alena. Dosupel na malom autíčku. Dlháň vystúpil s igelitkou, kde mal vestu a prilbu. Nasáčkovali sme sa do dodávky a vyrazili východným smerom. Produkcia kontajnerov sídli v štvrti Rugvica, čo je neďaleko diaľnice dolu na Bosnu. Výrobu tvorí obrovská hala, kde sa montujú rámy a panely skríň. Vonku sa potom v už oplášťovaných skriniach dávajú črevá. Nasadili sme si helmy, vesty a pevné návleky na topánky. Poprosil som aspoň o jedno foto na pamiatku. Ukázali nám prototyp dreveného kontajnera. Drevo sa nezborí ako oceľ. Horí celé, ale konštrukcia nespadne hneď. Zvnútra sme si pozreli prototyp ďalšej skrine, kde skúšajú chladenie, ktoré si patentovali. Aj po nás chcú patenty. Jeden by som navrhol. Na bordel v ich databáze. Potom sme sa prešli po výrobnej hale. Nejaký kontajner testovali, za ďalšou bránou už montovali veľké konštrukcie. Aj tu je nedostatok robošov. Imigranti len prechádzajú do bohatších, západných krajín. Niektoré rámy sú montované, iné zvárané. Majú v hale aj zopár tvárniacich strojov. Panely si v podstate vedia vyrobiť sami. Zvárajú si aj rúrky pre chladenie. Okolo 11h nás minivan zaviezol 150km/h rýchlosťou s5 do kancelárskej budovy. Skupinár povedal A., že máme školenie o hodinu. Tak sme si prečítali mejly a šli na polievku. Porada bola nastavená na 13h, ale kým sme sa rozhýbali bolo po štvrť na dve. Čo ma zaráža, že nemajú žiadnu kontrolu dizajnu alebo kusovníkov. Schvaľujú si dizajn sami. Nemáme prístup do dôležitého adresára, tak sme robotu po pol piatej zapichli. Pešo kráčame 3km do pizzérie Duksa, kde nás pozval veľký vedúci. Ten ale ochorel, ako som spomenul. Zastúpil ho potomok českých prisťahovalcov M.Z. prezývaný papa Šmoula. S nami sedelo ešte zopár chorvátskych kolegov. Graševina Kjut je asi najlepšia, čo som v Záhrebe pil. K večeri som si objednal pizzu Koza Nostra s kozím syrom. Doniesol ju čašník nenakrájanú. Vraj pravá pizza má byť nedotknutá nožom. Chutná, naváľal som sa do prasknutia. Ferrero Roche dezert som už ani neobjednával. Kapurkový pohár a o pol deviatej sme vypadli. Duksa je slušná pizérka. Účet zatiahla zástupička M.Z. Rýchlym krokom sa premiestňujeme do nákupného strediska Avenue Mall. Hľadáme Konzum potraviny. Musíme sa spýtať v nejakom kiosku. Konzum je 2. poschodia pod zemou. Vyjdeme a ocitáme sa v podzemných garážach. Obchod je až kdesi za rohom. Lenže sa blíži záverečná a ochrankár i predavačky nás ženú. Sladké sušienky do roboty, čokolády, najdrahšiu Graševinu a utekám na pokladňu. Pešo ideme do hotela. Okrem S. sme ešte zapadli do hotelového baru. Dám si pohár vína. Sedíme do pol jedenástej a ideme do hajan.

Chorvátske národné divadlo v novobarokovom štýle navrhli viedenskí architekti.

23.2.2024

    Kolega M. sa veľmi nevyspal. Mal vedľa na izbe párty do 2h. Vo výťahu je smradľavá mláka. Asi sa tam niekto vyšťal vracajúc sa z mecheche. Ráno bežím k nákladnej stanici. Motám sa okolo nejakého cigánskeho domu, kým za ním nájdem cestu ku križovatke. Spravím takmer 7km. Kolegovia zbalení domov, už ani nevnímajú, čo sa nám snažia Chorváti ukázať. Horšie, že Ante vyzerá chorý, posmrkáva. Už nám je jasné, čo budeme robiť: cvičené opičky. Porovnávať model s kusovníkmi, ktoré vygeneruje nejaký Ivan. Kolegovia nás pred obedom opustili a zostali sme proti Chorvátom dvaja. Na obed v kantíne som si dal rajčinovú polievku. Poobede skúšame nahrať nejaké kusovníky do databázy, ale zastavia nás farbené časti. Totiž zvlášť majú zoznam striekaných častí a zvlášť častí nestriekaných. Striekané majú v databáze iné kódy ako v tabuľke a navyše sú všetky pokope. Nestriekané časti sú rozdelené po dodávateľoch. Márne sa snažím systém pochopiť ako Gašparovič gúgl. Celé je to neprehľadné. Nakoniec sa aj objednajú nestriekané panely a všimne si to až výrobca. Ante síce spravil nejaké porovnávanie tabuliek, ale zle.  Mám chuť s tým praštiť a ísť domov. Ani sa nečudujem veľkej fluktuácii na chorvátskom oddelení. Koľko nás to bude baviť? Po pol štvrtej kolegovia vypadli a zbalili sme si fidlátka ja my. A nezatvorili okno. Dnes využijem čoko hodinku a vo fontánke si namočím do čokolády ananás a kúsok zákuska. V Kauflande nakupujeme na zajtra. Bagetu nikde nemajú, kolega, že si ju kúpi na pumpe. Ani to neurobil a skončil iba na orieškoch. Pred večerou zavolám domov. Babám tuším ani nechýbam. Zato mne je otupno. Doma prší. V Záhrebe je dnes pod mrakom. Na večeru ideme do dedinky Sveta Klara. Zakotvime v typickej dedinskej reštike Toni so štamgastami podpierajúcimi barový pult. Čašníčka nerozumela tuším ani chorvátsky. Tuna salad alebo tí. Váhavo zareagovala až na čaj. Asi sme korpulentnú dievčinu vystresovali. Ja som si dal Proljetna šalát s kuracím mäsom. Čo sa už dá pokaziť na zeleninovom šaláte? Záchod malý, že som musel počkať, kým chlapík pred mnou odíde. Ak by niekto za mnou otvoril dvere, rovno ma katapultuje do pisoáru. Inak čisto, akurát tiekla voda spod umývadla. Ceny prijateľné. Nechal som za čaj a šalát 10Eur. Čo s načatým večerom? Prešli sme sa po novovznikajúcom záhrebskom sídlisku a šli na hotel. Chyžná sa snažila vyhnať smrad spod koberca vo výťahu. Aspoň koberec už tak nepáchne. Pustím si nejaký hudobný program, ktorý uvádza blonďavá transka a pišám tieto riadky.

-         24.2.2024

    Ráno som po siedmej na raňajkách. Dávam si praženicu a kúsky údeného tuniaka. Popíjam čaj, keď príde kolega. Pred ôsmou vyrážame na diaľnicu smerom na juhozápad. V Karlovači schádzam z diaľnice a po ceste č.1 idem do Plitvíc. Cesta vedie samou dedinou a 90km/h ani nejdem, Chorváti však majú cez obce 60km/h. Aj tak obmedzenie rýchlosti slúži pre nich skôr ako inšpirácia, nie záväzok. Veru, ťažko sa orientovať, kedy značka rýchlosti končí. Policajtov je i tu veľa. Ani sa nečudujem, keď jazdia ako idioti. Mňa pani policajtka našťastie nezastaví. Skutočnosť je však oveľa prozaickejšia. Čakajú príliv emigrantov. Zúfalci z krajín zmietaných vojnou idú zo Srbska, či neďalekej Bosny ďalej na západ. Po necelých dvoch hodinách jazdy zastavujem auto na poloprázdnom parkovisku. Prejdeme pešo ponad cestu mostom a sme v návštevnom centre. Vpadnem do obchodu so suvenírmi, ale nič ma neupúta. Knižky len v ruštine a japončine. Pohľadnice veľké. Kolega už má lístok a čaká na mňa. Za 10Eur kupujem lístok a vyrážame. Na začiatku je vyhliadka na Veľký vodopád ako veľké lákadlo toho, čo nás čaká. Cesta k nemu je však uzavretá, preto sa dá sledovať len zhora. Nad vodopádom sa dá prenajať apartmán. 

 

V 78m vysokom Veľkom vodopáde končí svoju púť riečka Plitvica.

 

    Zídeme dolu a vydáme sa popri myriade vodopádov a vodopádikov. V zime sú otvorené len krátke trasy A alebo B a aj to je polovica cesty plavba po jazere Kozjak. My sme prišli na čistinku s prístavom Kozjačka Draga. Vidím, že trasa K nie je zakázaná, tak sa rozhodneme vydať pešo okolo brehov jazera. Loďku ignorujeme. Asi po hodine Kozjak obídeme zo západnej strany. Ešte len tam začína tá krajšia časť jazier. Zídeme k prístavu a čo ďalej? Zamávam na loď a snáď nás stroskotancov vezme? Kolega pozrie možnosti. Rozhodneme sa vydať ďalej trasou podobnou E a časť trasy H. Dych berúce, úchvatné, fenomenálne dielo prírody. Ďalej sa už ani nedá opísať slovami. I keď sú vodopády tvorené neživými travertínami, stále sa menia vplyvom vody ako živý organizmus. Prechádzkou popod vodopády som si spomenul na melódiu z Vinetua, či neskôr, z Posledného mohykána. Nechápem, prečo krajšia časť trasy je v zime uzavretá. Popri Malo jazero sme sa potom stočili a opačnou stranou vydali s5. 

    Ako píšem tieto riadky volá mi kolega P., že máme neplatnú diaľničnú známku do Slovinska. Druhý kolega M., ktorý prišiel autom minulý týždeň kúpil známku, ale zadal zlé číslo! Ešteže som kolegovi hovoril, nech pred zajtrajšou cestou do  Ljubljany skontroluje známku. Kolegovi M. doma hrozí pokuta 300 éčiek. Problém ale bol, že momentálne P. nešla platba. Musel som osobne intervenovať na jeho izbe, aby mu na štvrtýkrát platba 7-dňovej známky prešla. S5 k dnešnému výletu. 

Jediná prístupná jaskyňa Šupljara (Dutina) je v zime zatvorená.

    Na chodníku v blate som videl stopy, pp. psa. Kolega, že na medveďa je to malé. Ja na to: „De by sa tu vzali medvede“. V skutočnosti ich behá po okolí 30! Zo zvierat sme videli zvláštne sfarbené veľké kačice a mŕtvu vydru. Rozpáranú. Asi pes. Videli sme vlčiaka na druhej strane, s ktorým bol jeden pár. Z flóry ma zaujal veľký biely kvet Sasanka Veternica. Objavuje sa aj jarný podbeľ, či vres. Po asfaltovej ceste sme sa dostali na parkovisko vstupu 2 nad prístavom. Odtiaľ premáva kyvadlový minibus. No odviezol nás, na naše prekvapenie, len polovicu vzdialenosti k Vstupu 1. Ja už som si aj vypol stopára. Takže nejakých 500m ideme ešte peši. Celkovo sme dnes prešli asi 14km. Kombinovali sme trasy, pričom sme loďku nevyužili. 40Eur na osobu za návštevu parku v sezóne je šialená cena. Ešte tých 20... Veď už ani kúpať sa v jazerách nedá. No nebol by to kolega, pôvodom Poliak, keby nevymyslel, ako sa do parku dostať zadarmo. Auto zaparkovať pri vstupe 2, minibusom sa odviezť do polovice trasy smerom k vstupu 1. V polovici je chodník dolu  k jazerám. Možno by sa ešte dalo zájsť autom k vstupu 2, odtiaľ pešo asi poldruha kilometra k jazeru Gradinsko (k skapatej vydre) a prejsť si tú najkrajšiu časť. Prípadne využiť loď na dolné jazerá. Je však možné, že na palube kontrolujú lístky. 

 

 

Horné kaskády.

 

 

    Okolo 15h sme o5 pri vstupe 1. Idem si kúpiť nejaké suveníry. Hrnček, pohľadnice, ktoré budú asi veľké, ale zrežem ich a jedinú brožúrku v češtine. Kolega P. dostal nápad pozrieť si Karlovač (najprv chcel ísť k moru do Sinj). Vraj tam ešte nebol a rovno sa tam aj navečeriame. Navigoval ma k miestnemu Lidl, kde som zaparkoval. Poblíž bola reštika. Najprv sme šli asi kilometer do centra. Spomenul si, že tu dostal pokutu za parkovanie. Tak bol tu, či nie? No centrum ako po bombardovaní. Celé sa prerába a niekto vypol ľudí. Prešli sme na promenádu, kde už mestečko trocha žilo. Nič zaujímavé. Reštika Čevabdžincica banija bolo vlastne len rýchle občerstvenie. Takže po prezretí menu, sme zmizli do Záhrebu. Nešťastné Lučko mi o5 spravilo jazvu na aorte, keď došlo k predpokladu dopravnej nehody. Zistil som, že som v zlom pruhu na mýtnici (iba s ECN) a chcel som sa preradiť do správneho pre platbu kartou. Lenže v ňom už letel strieborný Mercedes. Kolega ma upozornil, i sa mi rozsvietilo na späťáku oranžové svetielko a trhalo volant. Auto som cukol s5. Mali sme šťastie. Nuž mal som ísť asi pomalšie. Veď tam aj je 40km/h. Kolega ma vedie do reštiky Batak Golf vedľa golfového ihriska. Luxus ešte aj na hajzloch a ja v turistických nohaviciach. Najprv nás kvôli rezerváciám usadili na vysoké barové stoličky, ale nevedel som si predstaviť jesť z taniera na úrovni brady. Rovnako som si nevedel predstaviť, čo je stew. Kolega mi preložil aspoň halušky, ale myslel som, že dostanem perkelt. A nie guláš. Nebol zlý, najviac mi však chutil mäkučký, teplý cesnakový chlieb. Kolega si dal lososový šalát a chutil mu asi najviac zo všetkého, čo behom týždňa ochutnal. Po chvíli sa uvoľnil normálny stôl, tak sme si presadli. Ceny ako v centre Záhrebu. Pri hoteli som natankoval naftu, kolega zatiaľ očistil sklá.

Mali Prstavac (Malá sprška) padá z výšky 18m.

 

25.2.2024

    Náš pobyt sa prehupol do druhej polovice. Ráno dám oddych nohám a na raňajky idem okolo ôsmej. Do misky s mysli si nalejem iba riedky jogurt. Večer mám sračku a podozrievam práve čerstvosť raňajšieho jogurtu. Čítam si do desiatej, a práve vtedy konečne skončí „číslo“ vedľa v izbe. Idem dolu do reštaurácie, kde už sedí kolega. Na dvere dám nerušiť, nech chyžná aspoň jeden deň sviatkuje. Dnes roztáčam kolesá auta smerom na západ do Slovinska. Je krásne, polooblačné počasie. Hranica je kúsok za Záhrebom. Slovinci majú domčeky posiate po kopcoch. A žiadne ploty, tobôž múry. Je to iná, malebná krajina, okrem iného plná hradov. Postavili ich Habsurgovci na obranu proti Turkom podobne ako u nás. Po poldruha hodine sme v Ljubjlane. Kolega ma navigáciou vedie k parku Tivoli, kde je veľké parkovisko. Do parku sa hrnie veľa áut a ja zostanem stáť v križovatke. Za mnou chodci, pred mnou odbáčajúce autá. Cúvam a Škodovka inteligentnejšia od sedláka v meste zastavuje aj sama, aby som nezrámoval chodcov na prechode. Parkovanie je v nedeľu zdarma a aj to tak vyzerá. Čakáme, kým sa uvoľní miesto nejakých 5min. Na poludnie je mrte ľudí v parku. Piknikujú na tráve, hrajú sa s deťmi alebo sa len tak prechádzajú. V nedeľu sú totiž obchody zatvorené. Slovinci, zdá sa, milujú svoje mesto. V Tivoli nie sú žiadne bufety ani krčmy. Kde máme na Slovensku v meste takýto park? 

.

Za unikátnu architektúru zelene v parku Tivoli vďačia Slovinci najmä českému záhradníkovi V. Hejnicovi.

    Prejdeme sa ku zámočku, či skôr kaštieľu Tivoli. Obchádzame veľké detské ihrisko plné deti a popri prezidentskom paláci kráčame do centra. V Slovinsku vyfešákovaní panáčikovia nestrážia hlavu štátu. Po ľavej strane obchádzame vysoké budovy nejakých ministerstiev. Cez park Zvezda, kde sú na stromoch zavesené čierne hovienka. Reprezentujú uhlie? Pravdepodobne. Slovinci ťažia uhlie najmodernejším spôsobom v Európe. Oproti je Slovinské múzeum. Opáčime mestské vecká, no daň za šťanie zdarma sú povaľujúci sa feťáci na dlážke. Zbehneme dolu Kongresovým námestím popri veľmi peknej budove univerzity a už sme na Dvorni trg, teda prakticky v zaujímavejšej časti mesta pri riečke Ljubljanica. Stočíme sa najprv vpravo, kde vidíme nejaké trhy. To je však len predaj starožitností. Tričko s nápisom Yugoslavia alebo pohľadnice, či odznaky alebo aj starý nábytok. Pri zakrytej fontáne Novi trg sa vrátime s5 a prejdeme cez Šuštarski most na Gallusovo nábrežie. No, ceny sú tam niekde inde ako v Záhrebe. Chorváti sú ešte lacná krajina. Len čaj vyjde na 6Eur, pivo ešte viac. Mestečko a jeho centrum je veľmi pekné. Zelená rieka vytvára so šedivou farbou mostov a pastelovými domami zaujímavý kolorit. Možno by som ho prirovnal ku Košiciam, ale tie nemajú rieku. Na Trojmostí stretám kolegu P., ktorý šiel po druhej strane riečky. 

    Jeden zo symbolov Ljubljany má za sebou zaujímavú históriu. V tridsiatych rokoch 20st. s rozvíjajúcou sa automobilovou dopravou kapacitne nestačil a mal byť kompletne zničený. Slávny architekt Plečnik však namiesto nového mosta navrhol dva užšie mosty pre peších, pričom ponechal originálnu architektúru z 19st. I na Slovensku máme trojmost. Na pomedzí Slovenska, Česka a Poľska.

   Na námestí Prešernov trg tróni socha veľkého slovinského básnika Franca Prešerna. Taký slovinský Andrej Sládkovič, ktorý vytvoril najkrajšie ľúbostné diela z neopätovanej lásky. Na opačnom konci námestia je ružový kostolík Františkánov. Na dlažbe nejaký týpek čaruje s futbalovou loptou. Kde je Hamšík? V turistickom centre kupujem nepostrádateľné pohľadnice, magnetku dráčika-symbol mesta a nejakú brožúru. Aj mini pečiatka sa našla. Hľadáme sochy drakov strážiacich mesto. Sú až na konci tržnice Plečnik. Uprostred storočnej tržnice je nový (2010) Mesarski most plný visiacich zámkov zaľúbených párov a la parížskeho Pont des Arts. Že ešte nespadol pod tou ťarchou hrdzavých petlíc sa čudujem. Medené sochy štyroch drakov je na Zmajskom moste problém odfotiť. Buď sú na moste ľudia alebo autá. 

    Zmajský most, v preklade dračí, bol začiatkom 20st. jedným z prvých železobetónových mostov v Európe. Ako prvý mal asfaltový povrch v celom Slovinsku. Nainštalované mal už plynové lampy, hoci vtedy ešte plyn zavedený nebol. Pôvodne sa uvažovalo o okrídlených levoch na podstavcoch, ale zvíťazili nad nimi draci - veď mesto chránia. To bolo jeho šťastie, pretože most patrí vďaka nim k najkrajším na svete. 

     Od ikonického Dračieho mostu sa cez centrálnu tržnicu dostaneme do uličky Za ograjami ovinujúcej sa ako had vôkol hradu. Lenivci sa môžu vyviesť lanovkou za 4Eur. Na hradbách si pozrieme len Ljubljanu pod nami. V diaľke sa črtajú Kaminské Alpy s najvyšším končiarom Grintovec. Vysoké sú ako naše Tatry. Za nimi už je Rakúsko. Triglav je schovaný za hradbou mrakov, vidieť iba nižšie Polhogorajske Dolomity.  Do vnútra hradu nejdeme, kolega nie je zvedavý na vykopávky a zhrdzavené brnenie. Prejdeme sa k Plečnikovmu pamätníku na Šancoch. Najslávnejší slovinský architekt sa aj tu vyhral s oblúčikmi a stĺpmi ako dolu na tržnici. No miesto s impozantnou vyhliadkou kazí vysielač. Chodníkom Ovinki zídeme dolu na Krekov trg. Prechádzame popri zadnej časti divadla sv. Jakuba, kde sú pekne vidieť krajčírske dielne pre úpravu kostýmov. Padne pár kvapiek. Ljubljana vďaka objatiu hôr je často daždivá. Hľadáme miesto s "vlastným počasím". Je to vlastne kruhová plocha na námestí Prešernov trg. No je nej toľko ľudí, že sa pod nohami stráca. Pomaly sa vyberáme smerom k Tivoli, kde máme auto. Na obchodnej ulici menom Čopova si kúpim v Puffy zmenšeninu našich doliek poliatych horúcou čokoládou s orieškami Rafaelo. To je môj obed. Kolega P. jedol o desiatej, takže vydrží do večera. Ale dolku ochutnal. Čo mi v rozsiahlom parku chýba sú vecká. No nič. Sadáme do auta, predtým treba validovať parkovaciu kartu (inak by sme sa museli od rampy vrátiť, ako učinil jeden chlapec) a rovnakou cestou sa vraciame s5 do Záhrebu. Prechádzame cez dúhy. Farebným závojom je síce super prejsť, ale musím na mokrej vozovke spomaliť. P. si podriemkava a ja si trocha užívam krásy Slovinska. Na vrcholoch kopčekov sú nad dedinkami kostolíky. Musia mať tí vidiečania inú kondičku, chodiť hore sa mollit. Nie je ešte ani 17h. Preto navrhujem ísť na zrúcaninu Medvedi grad nad Záhrebom. P. ožije a okamžite naprogramuje navigáciu. I tak odbočím zle a musím sa na poľnej ceste otáčať. To už ma nezachráni navigácia, ale kolega mávajúc rukami. Väčšinou takto neimprovizujem a neverím navigácii, ale si cestu dopredu naštudujem. Aj dnes sa mi potvrdilo, že spoliehať sa na umelú inteligenciu nie je najlepší nápad. Druhýkrát ma zaviedla zle v centre, lebo jej chvíľu trvalo, kým sa „chytila“. Krkolomne úzkou jednosmerkou dôjdeme po piatej hodine pod hrad. Hore mačacími hlavami vyjdeme pešo, no pred nami sa objaví veľká železná, dokonca, dvojitá, brána. Zavretá. Návštevné hodiny sú do štvrtej. Tak si obídeme hrad zospodu cez priekopu a vrátime sa do centra. Dolu už vedie pekná, nová cesta vinúca sa z vrchu Sljeme. Chorváti tiež udávajú na hríbikoch čas v hodinách. Z hradu na vrch to bolo napr. 2h. Zaparkujem niekde na ulici G. Deželica blízko štátnej opery. Vraj je to najbližšie k pešej zóne, vraví navigácia. P. bažil po exotike pre chuťové poháriky, no reštika Asuka bol omyl. Je to skôr rýchle občerstvenie hrajúce sa na Japonsko v Chorvátsku. Najviac ponúka suši rôznych tvarov. Čašníčka v kimone nám naliala do decových misiek horúcu vodu. Zrovna Gejšu nemali, tak som objednal zelený čaj Sencha mizuki. Netuším prečo nenechala čaj vylúhovať. Jedlo robia na pulte pred zákazníkom. Ruky si utieram do ručníka, ktorý sa potom hodí do koša na pranie. Porcia malá za 11Eur len postrašila žalúdok. Radí sa asi medzi luxusnú reštiku, lebo v nej sedeli chlapi v sakách a ženy vo večerných šatách. Statočne som hájil Slovensko a šermoval paličkami proti hovädziemu so slížmi na bojisku malej misky. Viac menej hladní sme z Asuka šli cez námestie na ulicu Ilica, kde som objavil fritule (4Eur) a kus pizze len za 2Eur v Mocca pizza. Fritule nechutili vôbec po pomarančoch, to moje dievčatá na prvýkrát ich urobili lepšie. Zasa omyl. Aspoň pizza s hrubými okrajmi bola jedlá. Jednoducho zhrnuté: v centre Záhrebu sa poriadne nenajete. Všetko len rýchlo a draho. Mimo centra je to už iná pesnička. Večer sedím v bare pri pohári Graševiny s P., ktorý usrkáva slamkou Long beach Ice tea. 

Centrálne trhovisko navrhol legendárny architekt Plečnik v renesančnom štýle.

 

26.2.2024

    Ráno bežím asi najviac kilákov k jazeru Bundek – vyše 7. Je to niečo ako bratislavské Zlaté piesky. P. si v raňajkovom výbere pochutnáva na palacinkách s džemom v kombinácii s praženicou a párkami. Divné a navyše sa dušuje, že doma neraňajkuje (a ani neobeduje). Na služobke má však raňajky v cene, tak nech ho aj roztrhne. Stále porovnáva, akú hodnotu dostane za aké peniaze. Typický americký štýl. Náš Viking Dupe si minulý týždeň dával podobnú variáciu, len palacinky vymenil za ovocie. Do pol deviatej sme v kancelárii. S pičovaním nahrávame kusovníky. Kolega vrátivší sa na Slovensko pičuje rovnako vedúcemu. Ten sa nás hneď pýta, či sme OK. Krátko po jednej si nás vyzdvihuje produktový manažér D. a berie do výroby v Rugvici. Radi by do našej skrine zabudovali obrazovku a my máme poskytnúť výkresy dverí. Okolo skrine sme stáli 6. Smejeme sa na staršom A., ktorý si pomáha slovnou barličkou „potencionálne“. Na obed som si ukradol banán a pomaranč (platí firma) z kuchynky. Okolo pol piatej odchádzame z firmy. 

Jazero Bundek dostalo meno podľa obyvateľa, ktorý sa v ňom prvý utopil.

     K projektu, na ktorom robíme sa rozbehla dnes úvodná porada. Bez nás, pozvaní sme na zajtra. Na izbe stihnem zavolať tatovi, ako sa mu darí. Neodolám čokoládovej fontáne vo foyer a pažravosť je zaplatená špinavou bundou. Bus nás vezie do mesta. V Záhrebe mám zrazu problém nájsť brožúru o meste. Až pri katedrále sa mi čosi podarí za astronomických 13eur. Za pár fotiek a trocha textu je to naozaj dosť. Prejdeme sa k najkratšej lanovke (nevyzerá, že by jazda za 66c niekoho vzrušovala) a k ikonickému kostolu sv. Marka. Všetky kostoly sú v Záhrebe zatvorené, sv. Marko navyše i oplotený (blízko je parlament). Kolega si chcel dať repete zapekaných palaciniek a skončíme znova v La Štruk. Ak by som mal niekoho zobrať na večeru do centra Záhrebu ochutnať kúsok chorvátskej kuchyne, tak zamierim sem. Tentoraz som ochutnal slané palacinky. Tým, že sú zapečené v keramickej miske, dosť dlho sú horúce a sliny tečú. Večer stiahneme fľašku Graševiny z Lidl. Vo foyer nemôžeme, tak si ju vezmeme na kolegovu izbu.

27.2.2024

    Rýchle nohy moje navštívia dnes ráno dedinku Buzin. Nič zaujímavé možno až na americkú ambasádu obohnanú ostnatým plotom a strážnymi búdkami. Spoje na periférii hlavného mesta frčia každých 15 min. a predsa je mesto zahltené autami.  

Aj u nás sa stavali kaplnky na križovatkách ciest. Dedinka Buzin znamená Baza. 

     Nejak mi je ťažko od žalúdka. Ani sa nejak neprejedám. Beh mi veľmi nepomáha. Dnes som si na raňajky radšej nedal nič mliečne. Sedíme s veľkým vedúcim. Vraví, že všetky projekty sú šité na mieru a nemá pre nich zmysel investovať do nejakej databázy. Nechápem, prečo sa teda projekty, či kontajnery volajú štandardy. Proste nie je vôľa. I keď zákulisné drby hovoria o postupnej zmene. My budeme robiť teda „štandardy“ a Chorváti sa budú venovať veľkým zákazkám. Ešte zostáva nájsť termodynamického inžiniera u nás, aby bol tím kompletný. Poobede sedíme znova v konferenčnej miestnosti na vôbec prvej porade pre projekt. Veci sa začínajú pomaly vyjasňovať. Inžiniering vlastné robí aj komoditných manažérov. Budeme komunikovať s dodávateľom dverí, pretože sa menia. Meniť sa budú aj vnútorné panely. Porada bola takmer dve hodiny a na vnútornú mechaniku už nezvýšil čas. Vlastne už na nič čas nezvýšil, iba sme pozreli na nejaké riešenie dverí, či vetracieho otvoru. A. sme dali novú prezývku A. Brackets. Totižto kolega P. čosi hovoril o brackets (  ) a on ho opravil, že s volá Bračič, nie brakets. No a ešte tu máme vedúceho projektu M. Kralj-a, prezývaného králik. Na večeru sme zašli znova do centra. Autobus meškal. Cestu sme mali spestrenú v 4D opitým pasažierom, ktorý prdel. Viac mi však vadila silná pani, ktorá neskutočne páchla. Z druhej strany zasa kýchal nejaký starší pán. Podo mnou sedela mentolka. Dnešná jazda, inak nudná, bola zážitková. Vyjdúc z podchodu zmočilo nás zopár kvapiek, ale stále je okolo 13°C. P. sníval okrem štruku aj po Srí lanskej reštike Curry Bowl. Ako som písal ide skôr o rýchle občerstvenie. Vnútri je len malé sedenie, väčšinou sú ľudia natlačení vonku v kukani. No nie je uzavretá a je v nej chladno. Uprostred je ohrievač, ktorý produkuje aké také teplo. I tak som sedel v bunde. Originálny je záchod. V Záhrebe sú všetky hajzle malé, ale tento bol jedinečný. Mušľa je hneď za dverami. Čiže, ak niekto náhodou otvorí, vidí vtáka. A oproti zrovna sedel nejaký hizbaláh. Radšej som šiel na veľký trón. Väčšina pokrmov je na karí. Ja som si objednal Kiri Mari, čo sú kúsky tuniaka v kokosovo-sójovej omáčke. Ako prílohu som si dal basmat ryžu na vrchu s krevetovou pastou, za príplatok. Inak je kuskus. Zvolil som si pálivosť „na Chorváta“, teda najnižšiu. Jedlo mi celkom chutilo. Niet veľmi, čo kritizovať. Kolega si objednal marinované kúsky bravčoviny s ryžou. Pálivosť „Srí Lanka“. Vyššia je už len „To myslíš vážne?“. Tak ako sa na to tešil, jedlo nesplnilo celkom jeho očakávania. Ja som mu aj chcel povedať, aby nemal veľké oči, ale zabudol som. Riešili sme dopravnú situáciu v Záhrebe. Na pitie sme si objednali domácu limonádu. Ani zázvorová mu veľmi nechutila. Bola vraj umelá. Stále smoklilo, tak sme šli na hotel. Bus zasa meškal. Pani so žltým dáždnikom robila pre šoféra maják, aby vedel, kde zastaviť. Z busu sa stalo pre jednu pani pútne miesto a prežehnávala sa. 

Glazované škridle s národnými motívmi na streche kostol sv. Marka

 

28.2.2024

    Ráno trhám rekord so 7,8km do štvrte Savski Gaj. Záhreb je hnusné mesto plné smradu a odpadkov. Opakujem sa, ale je to príšerné cezeň bežať. Odstavené autá blokujú celú šírku chodníka. Chorváti si nerobia ťažkú hlavu z nejakých nariadení Brusela. Za beh si zaslúžim omeletu so syrom a párky. V robote sedíme s mechanickými inžiniermi celý deň. Najmä s M. "Baluničom". A. Brakets si vybavuje súkromné veci a viac ho nie je ako je. Konečne sme sa dozvedeli snáď všetko podstatné. Za dva posledné dni. Chalani, čo tu boli minulý týždeň, strávili zbytočný čas. My teraz nevieme, kde nám hlava stojí. Na večeru nás pozval veľký vedúci. Pešo sme šli do podniku Il Secondo v blízkosti nákupného centra Avenue. Luxusný lokál s ešte luxusnejšími cenami. Za tuniaka s pár opečenými zemiačikmi pre mňa zaplatil šéf 28Eur. Na prípitok proseco, rybu som zapíjal červeným Josič cuvee Superior. Fľaša stojí 45Eur. A že som si dal dva poháre. Podnik na úrovni a o5 mimo centra Záhrebu. A bol plný. Reštika nie je pre spoločensky unavených, pretože hajzle majú v suteréne. Ono pri takýchto cenách asi ani nemajú problém s ožranmi. Asi najlepšie, čo som v Záhrebe jedol a pil. I keď neviem, či objednávka bola spravená podľa menu. Fenikel som mal na tanieri, ale bylinkový krém nie. Ku všetkým jedlám sme ešte objednali šalát. Kolega so šéfom si dali bravčové rusticana. Dezert som pri tých cenách ani nemal odvahu objednať, hoci by sa do mňa vošiel. Dozvedeli sme sa, čo sa od nás v priebehu roka čaká. Ale skôr chcel od nás vytiahnuť info, ako sa nám venujú jeho ľudia a ako sme spokojní so školením. Dostal slušný rozpočet, takže rozhadzuje. Aj preto sme azda v Chorvátsku. 

Protiatómový bunker na sídlisku Travno.

 

29.2.2024

    Ráno bežím po sídlisko Utrina blízko Sávy. Aká náhoda ma postretla. Míňam ženičku s postihnutým synom, ktorých som stretol v utorok v buse do centra. Náhodám dnes nebol koniec a večer sme pri ceste do hotela stretli kolegu A., ktorý bol na ceste do Dalmácie (Knin). Ešte som nemal sladké raňajky, preto chybu naprávam kombináciou palaciniek, koláčikov a kúskami wafle. Dnes je asi najviac ľudí v hoteli. Zajtra sa zmení na víkendový bordel. V práci som robil zostavné výkresy, ktoré treba porovnávať so štandardnými. Kolega riešil dvere, ktoré treba, čo najskôr objednať. Neviem, prečo ich riešime my, ktorí celej problematike poriadne nerozumieme. Na obed som mal sušienky a ovocie, čo zostalo v kuchynke. Na recepcii kolega P. zahlásil na zajtra príchod nášho auta. Aby nám otvorili rampu na parkovisko. Kolegovi S. došiel balík s počítačovou hrou. Vraj sa u nás nedá zohnať, tak si ju dal doručiť do Chorvátska. Aj ja vybavujem telefonicky kuriéra. Balík poslaný z Číny svokre doniesol, no nikto nebol doma. Tak ho hodil na krík. Pes bol našťastie priviazaný. Kolegovia inžinieri nás pozvali na pivo. My sme im povedali nech nájdu niečo, kde sa dá aj najesť. Autom nás po 16h zobrali do podniku Mirni Kutič pri sídlisku Dugave. Časť vyzerá ako krčma, ale vzadu sú stoličky potiahnuté súknom a budí dojem slušného podniku. Posadili sme sa do tej lepšej časti. Kolegovia si objednali pljeskavicu v žemli, či len tak na hranolčekoch. Ja kurací plátok s cestovinami. Veľké porcie za cenu asi ako v centre, kde je však porcia len na ochutnávku. Pivo, či víno však bolo o nejaké to Euro lacnejšie. Aj tento lokál má unikum a to sú zasa záchody. Mužské pisoáre sú vyššie ako umývadlo. Čistotou sa veľmi nezaoberali. Skorú večeru zatiahol A. a zostali sme mu dlžníkmi. Dúfam, že nie na dlho. Chorváti odišli a my sme s kolegom chvíľu ešte posedeli. Zvyšok som zatiahol ja. Potme sme sa potom prebíjali chodníkom popri trati, kde som blúdil pred pár dňami. Tentoraz nám robil spoločnosť zúrivý pes, ale len štekal. Kolega si nakúpil domov sladkosti a šli sme na hotel.

 

Socialistická elegancia Nového Záhrebu - Siget.

 1.3.2024

    Ráno som si zabehať nebol, nech nebalím prepotené veci. Bol som sa odubytovať. 12 nocí stálo 1219Eur aj s miestnou daňou za pobyt. Potom som si čítal knihu. Okolo trištvrte na osem som už sedel pri čaji a vločkami a orechmi zmiešanými s jogurtom. Kolega prišiel chvíľu po mne. Zablokovali mu kartu a nemohol sa dostať do cimry. Aj mi volal, ale ja som už sedel pri vločkách. Naveľa mu karta po chvíli dvere do izby otvorila. Chyžnej som nechal na stolíku 5Eur a s kufrom a dvoma batohmi som definitívne z izby vypadol. Kolega P. na dvakrát zniesol batožinu. Sadol som do auta a počkal ho pri vchode. Popŕcha. Autom som šiel tých pár metrov k firme. Vedúci doma rieši dochádzku, kedy sme odišli na služobku. Cesta sa totiž ráta ako pracovný čas. V kancelárii som dokončil krytku, kolega zatiaľ vyčistil veľkú tabuľu a spisoval proces dizajnu kontajnerov od objednávky po výrobu. O 11h si všetkých zvolal veľký šéf. Nasledovalo zhrnutie našej cesty. Kolega P. prezentoval, čo je na tabuli, skupinár E. nahrával video. Dopĺňal ho veľký šéf, no zbytočnosťami, ktoré teraz nepotrebujeme vedieť. V druhej časti bolo referovanie šéfa projektu, kde sme. Konečne o 12h šli všetci na obed a mohli sme sa pobaliť. Okolo 12.15h sadám za volant a opúšťam Záhreb. Počasie sa trocha umúdrilo a neprší. Z výhľadov na hory však o5 nemám nič. Všetko je zahalené sivým závojom nízkych oblakov. Rýchlosť na diaľnici je spomalená na 100km/h kvôli mokrej vozovke. Cesta je viac menej prázdna. Slovinci boli asi na obede a nekontrolovali nás. Za vyše hodinky sme v Maribore. Za ním začína pršať. Po chvíli je rakúska hranica, kde ukazujeme občianske. Za Grazom navrhujem kolegovi, že sa vystriedame. Hľadá odpočívadlo, najlepšie, kde si dá kávičku. Loipersdorf mal dobré recenzie. Nezvládol som však odbočenie, lebo ma v pravom pruhu ktosi blokoval a za mnou sa hnali ďalšie autá. Aby som nespôsobil nehodu, dupol som na plyn. Stojím teda o ďalších 15km ďalej pri St. Johann Nord. Sú tam len hajzle. Hnusné, ale potreba volá. Zle som sa zamkol a dobíjal sa ku mne starý vysušený Rakúšan. Ako ma to kolega vonku stráži? Namiesto kávičky chlípe vodu a zajedá sušienkami. Ja tiež. Stále akosi mrholí a je 9°C, Sadá za volant a jucháme 100km ku Viedni. Naladím už aj naše rádio a nemusím počúvať chorvátske šlágre. Chvíľu ideme v hmle. Pred Viedenským Novým Mestom vypadneme z mrakov i z dažďa. Radím mu, kde odbočiť. Obchádzka po S1 je vskutku dosť blbá. Ide kadesi v strede vozovky, kým sa zaradí. Pokračujeme plynule i napriek premávke. Hranicu prekračujeme o 16.30h. Hlásia kolóny po celej Blave. Kolega by rád šiel po novej D4. Keď mu ukazujem, aby odbočil, preletí to. Takže predsa ideme cez mesto. Kolóna je za prievozským mostom, ale stále ideme tých 60km/h. Pred pol šiestou odomykám dvere bytu. Žena ešte nie je doma, privíta ma staršia dcérka.

Prvú časť služobky máme úspešne za sebou. Prvý týždeň bola viac menej strata času, ale stihli sme spraviť druhý týždeň väčšinu roboty. V máji nás čaká zhmotnenie toho, čo sme nakreslili. No už sa teším...