Matička sto trdelníková

Názov expedície: Karol štvrtý.
Heslo: Aj trdlá chcú žiť.

Socka v Regiojet

    Slnko sa od rána topí v zlate a ja v pote. Vstávam hodinu pred odjazdom vlaku, no i tak naň dobieham. V Leopoldove vidím kolegu, ktorý ide do práce opačným smerom. Stojí s týpkom v červenom tričku. Do Hovadova prídeme načas. Neskorší vlak, s ktorým som chcel pôvodne ísť mešká 15min. Mám takmer hodinu do odchodu smerom Praha, motám sa teda po stanici. Drahá šla o deň skôr a bude ma kdesi  vo veľkomeste čakať. Rozhodol som sa pred dvoma týždňami, že skúsim iného dopravcu, ako národného. Vyzerá, že vlak spoločnosti RegioJet je už pristavený na štvrtom nástupišti. Mám podozrenie, že je to spoj, čo prišiel z Komárna. Blíži sa čas odchodu. Rušňovodič v špinavom tričku sa prezlečie. Jeho kraťasy pripomínajú montérky. Tie si ponechá. Vlak vedúca je korpulentná blondínka v minisukni. Čosi debatuje z rušňovodičom. Asi kade má ísť. Môj vozeň je hneď prvý za rušňom. Vybral som si ako "socka" najnižšiu triedu. Ále čo, je na úrovni 2. triedy v štátnych železniciach. Už i prepojovacie dvere sú iné. S páčkou. V štandard triede je tlačidlo. Na sedadlách malá, 3dcl, fľaša vody Rajec. Robia ju asi len pre tohto dopravcu. Inde som ju nevidel. K dispozícii sú i časopisy. Internetová sieť funguje bez chyby po celý čas. Prepravca má vlastný Žltý portál. Filmy, hudba, rozhlas a nejaké jednoduché hry. Záchod ešte so šliapacou záklopkou. Hnus. Dosku otváram radšej nohou. Spoločnosť šetrí aj na uniformách. Sprievodca má síce ružovú košeľu, ale roztrhané rifle. Pravdepodobne však nerozumiem dnešnej móde. Polovica vagónu sú buzíci trieliaci do Prahy. Počkám, kým sa všetci usadia. Chyba. Moje miesto obsadila lesba. Má dúhovú šatku a náramok. Chcela asi sedieť s partnerkou. Poprosí má vymeniť sa. Čo mi zostáva? I tak sa nevenuje partnerke a počúva celý čas hudbu. Sedím teda do uličky vedľa nejakých Srbiek alebo kto sú. Oproti je babka cestujúca do Prahy. Statočne vydrží štvorhodinovú cestu. Za mnou sedí partia báb. S veľkou ružovou krabicou previazanou nebesky modrou stuhou. Dávajú si ju na kolená. Boja sa ju nechať v batožinovom priestore. Asi je v nej krehká torta pre pražskú oslávenkyňu. Vlak je odpravený načas. "Dámy a pánové, vítejte ve vlaku společnosti Regoijet z Bratislavy do Prahy. Náš vlak zastaví v stanicích Břeclav, Brno Dolní nádraží, ...", melie šéfka sprievodcov. Stevard, ako si hovoria, chodí po sedadlách s tabletom. Nekontroluje každému lístok. Iba študentom kartu ISIC. Lúštim si krížovky. V Břeclavi prístupia dve Rakúšanky. Hlučné, no chvalabohu zle si sadnú. V Brne ich babka s vnúčatami pošle preč. Tí ale krákajú ako mladé vrany tiež. Ani sa poriadne nerozbehneme a zasa stojíme v Brne-Židenice. Spoj jachá cez mne známe Blansko. Hľadám na kopci penzión U Raichu, kde sme bývali pri dobíjaní Moravského krasu. V Českej „Trúbovej“ obiehame Valašský expres trieliaci rovnako do Prahy zo Žiliny. Sme ale rýchlejší. Zábava je sledovať ľudí vedľa v súprave.  Pozerám film Deň blbec. Ani ho nedopozerám. Je to somarina, ako nejaký zakomplexovaný trtko objaví s pomocou kriminálnika svet alko radovánok a kuriev. Do matičky českých zemí prídeme načas. Na stanici stojím vo fronte na lístky. Kupujem dva trojdňové. Trocha dezorientácie a konečne vbehnem do správneho vchodu metra linky C. „Stanice Muzeum. Přestup na linku A“. Ponorím sa hlbšie pod zem. V Dejvicích vyjdem na svetlo božie. Neisto kráčam k námestiu.  Vidím tenisky, aké nosí žena. No zakrývajú mi ju reklamné pútače. Prejdem za a na lavičke sedí moja láska. Zvítame  sa po dvoch dňoch a ideme sa najesť do „Proklatě dobřého kuřetě.“ Chystajú menšie porcie ako McDonalds. Nápoj si čapujeme sami. Inak je to v podstate rovnaké rýchle občerstvenie. Unikum je bloček, ktorého kód slúži ako vstup do záchodov. Obaja zakuckaní od omáčky ideme na električku č.18. Vystúpime o dve zastávky na Malostranskej. „Přestup na linku A“.

My sa vydáme pešo k najužšej pražskej uličke. Orientačný zmysel ma nesklame a zakrátko sme pri nej. Je úzka, že prdel černošky by sa do nej nevošla. Prechod uličky riadi semafor. Vedie len k reštaurácii Čertovica. Väčšina ľudí sa na jej konci otočí a idú hore. Ľudia sa však chcú fotiť a blokujú jednosmernú premávku. Ani my nie sme výnimkou.
 

Katova ulička je široká 70cm.

Trdelníkovo

    Presúvame sa k slávnemu Kájovmu mostu. Nazrieme do umelej stoky menom Čertovka. Nevesta sa dolu fotí a obstarožný chlapík opravuje múr. Predtým než prekročíme rieku ideme opačným smerom k mýtnej bráne. Žena by šla hore, ale hovorím jej, že sú i vyššie objekty v Prahe, kde pôjdeme. Sme teda na moste, ikonou a obrazom Mater urbium. Aj so svojimi maliarmi portrétov (ako sa všetci portrétisti uživia?). Praha je už veľkomesto so všetkým, čo k nej patrí a stráca čaro histórie. „Ľudí ako na Václaváku“ nie je len fráza, ale smutná realita. Na moste, ba v celom centre sa nedá poriadne ani vyfotiť.  „Matička stovežatá. Vidíš to?“, pomyslím si. Všade davy ľudí. Ja si pamätám Prahu z čias boľševika ako hanblivú, polonahú dievčinu. Teraz je z nej predajná šľapka, ktorú obrába celý svet. Ale udržuje sa stále krásna a lákavá. I sochy na moste strácajú renováciou čaro. Nie sú už čierne, ale pieskové. Tie pôvodné na ňom už snáď ani nie sú. Čierni sú v meste iba černosi, ktorí robia pltníkov a ponúkajú Hop on-Hop off prehliadky.  I v reštikách sú cudzinci ako obsluha. Veľa Indov napríklad. Bohužiaľ i Slovákov. Sklamaní prejdeme na druhú stranu Vltavy. Pokúsime sa o akú-takú fotku so sochou, ale je to takmer nemožné. Po Karlovej ulici mierime do centra. Ulica je okrem masy ľudí obsypaná trdelníkmi. Pečivo zo sladkého cesta plnené kade čím, hlavne zmrzlinou, ovocím a  šľahačkou prežíva v uliciach hotovú hystériu . Ak sme cestou na Vaclavák nenarátali 30 stánkov, tak ani jeden. Je to otravné, pretože sa striedajú len trdlá a suveníry. Trdelníky nie sú snáď len v podzemí pražskej čistiarne. I keď možno nestrávené zvyšky by sa našli. Smejem sa nad ľudskou blbosťou, pretože niečo ako staročeský trdelník neexistuje. Je to ako Piešťanský gyros. Zastavíme sa v presladkom obchodíku Sweet Candy Prague. Deťom by sme hneď zobrali gumených pavúkov a lebky, no neriskujeme roztopenie.
Navigácia pomôže k Staromestskému námestiu. Ale stačilo by sledovať dav ľudí. Vlastne aj preto som zistil, že sme mimo trasu. 

"Staromák" s pomníkom Jana Husa.

Pod orlojom čaká už 20 minút pred celou hodinou ďalšia kopa ľudí. Tlačiť sa s nimi nebudeme, kúpime si na treťom poschodí lístky do radnice. 250 kačenek na osobu. Pani je hneď zhovorčivejšia, keď počuje príbuznú reč. Po širokom chodníku stúpame na vežu. Na poslednom úseku sú točivé schody a premávku o5 riadi semafor. Nie každý pozná farby a tlačí sa hore na červenú. Vnútri veže je dusno ako v indickej base, našťastie hore na vyhliadke fúka. Upútajú ma obrie plyšové pandy, krtko ako živé sochy. Chlapík sa do obleku nasúka, druhý mu tam pustí vzduch, aby nezgegol z tepla. Stoja na mieste a ľudia sa s nimi fotia. Nepatria do tohto krásneho starobylého mesta, je to čudné. Obzrieme aj vnútro radnice. Škoda, že sme si nevzali sprievodcu. Môžeme sa pripojiť k Číňanom. Existuje však ešte lepšia vec. Na mobilný telefón je možné stiahnuť aplikáciu, ktorá slúži aj ako sprievodca. Okrem toho, že je lístok lacnejší, dá sa stiahnuť komentovaný sprievod. To sme sa dozvedeli až za dva dni. Do podzemia už nejdeme, museli by sme čakať na živého sprievodcu. Vypadneme o5 do tepla vonku. Po ulici idú hare krišnovia a spievajú dokola tú svoju mantru. Jeden nám núka knihu. Keď odmietame, natŕča ruku a chce prispieť na mierový pochod. Je akýsi neodbytný ako drzý nápadník a stále sa pri tom usmieva. Sprevádzajú nás až k Prašnej bráne. Masážne salóny praskajú vo švíkoch. Naopak, novootvorené múzeum Madam Tussauds zíva prázdnotou. Podobný pokus s voskovými panákmi už v Prahe skrachoval pred piatimi rokmi. Teraz predávajú čokoládu. Za Prašnou bránou sa zvrtneme doľava k ulici Na Příkopě. Ulica patrí medzi 20. najdrahších na svete a šopohlikom má čo ponúknuť. Je na nej napríklad najstarší obchodný dom v Česko-slovensku a predajňa najstaršieho hračkárstva na svete Hamleys. Nečudujem sa, že priťahuje kľačiacich žobrákov s požičanými palicami. Pred Národní bankou spieva vyslúžilá diva. Tento víkend je ulica ozdobená zástavkami Dúhového pochodu. So ženou nás zaujmú zelené kolobežky. Hovorí mi, nech nejakú vyskúšam. „Ale tie kolobežky nebudú zadarmo.“, vravím jej. Presvedčí ma a skúšam pridať plyn. Nič. Ani necukne. Na internete si neskôr vyhľadám, že naozaj treba platiť za používanie 2 Kačky za minútu. Plynule prejdeme na Václavské náměstí, ľudovo Václavák. Je to bijúca tepna veľkomesta. Študent príšerne spievajúci Cranberies sa sprevádza „španielkou“. Skrytý je v arkáde obchodného domu, aby ho asi nikto nevidel a hlavne nepočul. Načo tam potom stojí a ujúka?  Odpočinieme si na lavičke pred svätým Václavom. Cudzokrajná pipulenka nás vyfotí. Na návštevu Národního muzea je neskoro. Sadneme na električku č.9. „Příští zastáfka: Národní divadlo.“

Ráj zmrzmliny to napohled

    Náhodou sme objavili cestou Zmrzlinový salon.  Davy stojacich ľudí dávali tušiť, že v nej ponúkajú dačo výnimočné. A sklamaní sme neboli. Zmrzlináreň je na ulici Národní neďaleko divadla. Platí sa zvlášť obsluhe pri malom pulte. Urýchľuje sa tým predaj. Ako vo väčšine Čiech berú aj platobné karty. V ponuke sú tri veľkosti zmrzliny. Už Medium porcia je mega veľká, ako asi 4 kopčeky. Nepredávajú totiž kopčeky, ale čašníčky lopatkou nakladajú do kornútiku. Na výber sú klasické talianske zmrzliny alebo ovocné sorbety. Lízal som vynikajúcu Mojito a k tomu ešte Maracuja. Cena za medium 75Kč (3Eur), čo zodpovedá cene a kvalite. Žena si dala pistáciu a lesné ovocie. Musel som spraviť jej fotku, pretože zmrzlina bola väčšia ako tvár mojej drahej. Ľadové pokušenie nás osviežilo a vlialo do našich unavených nôh energiu. Zároveň sme ju mali ako večeru. Farebne oblečený transvestita v modrých rifľových trenkách a striebornej kabelke mi pripadá veľmi smiešny. Šedivé dlhé vlasy s okuliarmi. Na zmenu pohlavia zjavne nemá. Chudák. Naozaj to nemá v hlave v poriadku. Neodsudzujem ho, len konštatujem holý fakt. Lížuc nekonečnú zmrzlinu kráčame k divadlu a na Slovanský ostrov. Vltava je plná lodičiek a rada na šliapacie vodné bicykle alebo pramice je ešte aj o pol ôsmej. Voláre domov, či sú baby v poriadku. Prejdeme sa po Moste légií na Strelecký ostrov. Je tam koncert dúhových a nepochopených Pride. Nič proti nim, ale trocha to preháňajú. Nie je s kostolným poriadkom manželstvo rovnakého pohlavia. A ešte ich v tom podporovať? Oblbujú s tým aj decká, ktoré ešte len hľadajú sami seba. Vedia puberťáci, o čom pochod je? Môj tato by teplošov vyriešil radikálne a pohádzal ich do Vltavy. Tak to zasa nie je správne. Človek so skutočnou poruchou chromozómu X sa hanbí za svoju chorobu a nepotrebuje sa ukazovať. V Prahe sa cez víkend zišli len exhibicionisti, ktorí milujú divadlo svojho tela a myslia si, ako im to ladí. Keby aspoň rozdávali kondómy. Zanedlho po nás na moste ktosi strieľal petardy a pálil vlajku Pride. Tak to zasa nie je správne. „Ukončete nástup a výstup, dveře se zavírají. Příští zastávka: Jiráskovo náměstí.“  Električka č.17 nás priblížila k Tančícimu domu. 

Tančící dum je zostavený z 99 panelov a každý má iný tvar.

Jedinečná stavba na brehu Vltavy má pripomínať tancujúce duo Freda Astair-a a Ginger Rogers-ovú. Prvý porevolučný, moderný dom vkusne zapadol do centra Prahy. Idúc smerom hore, do centra ani neviem, ako sme sa ocitli pri kostole s pamätnou tabuľou na Heydrichiádu a tam vytopených neborákov po operácii Antropoid. Na Karlovom námestí (najväčšie v Čechách) kúpime u Alberta vodu a čipsy. Elinou č. 23 sa pomaly presúvame k ubytovaniu. „I.P.Pavlova. Přestup na linku metra C“.  Ponoríme sa do rúry metra a vezieme dlhóó na stanicu Chodov. Popri veľkom obchodnom centre a medzi domami sídliska Jižní město II šliapeme pešo k hotelu Volha. Túto cestu už viac nebudem absolvovať a odveziem sa, i keď okľukou, busom č.177 k metru. Hotel Volha je vlastne prerobený internát. Polovica vysokej a širokej budovy je stále pre študentov, druhá časť má preštylizované izby pre ľudí, čo netúžia po luxusnom ubytovaní. Býva v ňom kde kto. Študenti i rodiny. Izby sa skladajú z dvoch buniek, na každej dve postele. Kúpeľňa a WC sú spoločné. Kúpelka i záchod pamätajú lepšie časy, ale všade je čisto, a to je hlavné.  Jednoducho zariadené izby. Skriňa, dve kresielka, stolík a postele so skrinkou. Žiadna telka. Cena je 28Eur na osobu za noc. Na Prahu výborná cena, i keď do centra trvá cesta takmer polhodiny. Platobná karta je samozrejmosť. Zaspomínali sme si na vysokoškolské časy.  Bývali sme na druhom poschodí s výhľadom na obytnú štvrť. Vedľa na bunke máme nejaké Kazašky. V hoteli je stála recepcia. Vyplním formulár. Dedko na recepcii prepne na slovenčinu. Ide mu. Ovláda aj angličtinu, ruštinu a nemčinu. Polyglot. Mal som dostať kartičku, ale nestalo sa. Vrátim sa pre wifi heslo. Pokrytie je v celom hoteli. Prekvapilo ma, že heslo sa každý týždeň mení. Posledný deň sme bez internetu. Stmieva sa a na schodisku sa stále nesvieti.

"Václavák" je skôr bulvár ako námestie.

Svatý Vítko

    Prebúdzame sa do zamračeného rána. Kazašky okupovali kúpeľňu ako Švédi Karlštejn v 30-ročnej vojne. Neskutočné. Keď po hodine konečne odpochodovali, mohli sme sa obriadiť. Pipulenky sú prehnane čistotné a dávajú si obrúsky do chladničky i na policu v kúpelke. Zbehneme dolu do menzy. Je pol deviatej a vyzerá, že pomaly spratúvajú jedlo. Len osamelá kucháročka dojedá zbytky. „Tlouštík“ nás upozorňuje: „Jó. Múžete se najíst, ale platí se devadesátdevět korun“. Mysleli sme, že raňajky sú v cene. Tak sa vrátime hore po peniaze. „ S jídlem roste chuť“ je heslo FARO-GASTRO. Na 180kg kuchtíkovi je to vidieť. Asi dojedá zbytky. Každopádne nám chýba zelenina. Len párky, vajcia, salámy a syr. Jedno sladké pečivo a jogurt z 12 litrového vedra. To je ponuka gastro mágov. Káva len odporná melta. Dám si sladký jablkový džús, mamina sa premáha nad meltou. Viac menzu nepoctíme návštevou. V blízkom nákupnom centre sa v kaviarni najeme podstatne lepšie a za rovnakú sumu! Večer ma poštípal komár. Opuch mi rastie celý deň. Drahá tvrdí, že na izbe sú ploštice. Neviem, či to myslí vážne alebo si zo mňa strieľa. Večer odprevadím na druhý svet akurát veľkú bzdochu. Z našimi spolubývajúcimi stojíme na autobusovej zastávke smerom do Chodova.  "Příští stanice: Malostranská". Chvíľa na orientáciu a vydáme sa k smerom k hradu. Pred bránou nestoja vyfintení panáci, ale vojaci s automatom na hrudi. Nie len my dvaja sme xenofóbni. Keď počujú príbuznú reč, rýchlo prejdeme kontrolou. Aj Pražský hrad je zaprataný ľudstvom. Rada na lístky, rada do katedrály, rada do baziliky sv. Jiří. Kórejci, Číňania. Len natáčajú a robia si sami komentáre. Ako roboti. Nejedia, nepijú, nevylučujú, len chodia. Nevideli sme ich v reštaurácii ani v dopravnom prostriedku. Nejakým spôsobom sa zjavia iba na pamiatkach.  U nervózneho pokladníka pýtam základný okruh, ale berie to ako ten najlacnejší. Základný okruh existuje len v mojej hlave. Na každej pamiatke, kde som. My by sme radi videli viac. Preto napokon beriem okruh A s katedrálou. V katedrále svatého Vítka nám chýba sprievodca. Audio komentár stojí toľko, čo lístok. 350 "kaček". Existuje mobilná aplikácia ako v radnici? Netušíme. Takto nás katedrálou sucho unáša tok ľudí. popri krásnych vitrážach od akademikov Švabinského a Muchy. Strašne gýčovo pôsobia elektrické sviečky, ktoré sa zažnú po vhodení mince. Z pýchy pražského hradu je čistá ryža. Sprievodcovia držia nad hlavou dáždnik alebo akúkoľvek palicu, aby ho ovečky nasledovali vo výklade. Bohužiaľ počujeme len čin-čin, španielčinu a švédčinu. Z dusného chrámu vyjdeme na nádvorie. Akurát začína divadielko pre návštevníkov a pred nami pochoduje hradná stráž. Spolu s ňou sa mení i počasie. Začína pršať a prší do večera. Prejdeme si prístupné komplexy hradu. V starom hrade nakukneme cez okno defenstrácie cez ktoré leteli v r.1618 neprispôsobiví. Veľmi pekná výstava je Příběh pražského hradu. Tvorí ju niekoľko príbehov, ako napr. Příbeh jídla, Příběh korunovace (áno, so svätováclavskou korunou) atď. Najviac artefaktov je v Příběhu pohřbívaní. Stála exhibícia má v zbierke aj vzácne plátno z hrobu prvej českej svätice Ludmily. Šikovné české ručičky ho zachovali dodnes. Ľudí na pokladniach pribúda a sme radi, že sme si stihli kúpiť lístky bez väčšieho návalu. V daždi stojíme radu na návštevu baziliky sv.Jiří, jedného z najstarších kostolov v Čechách a hrobke Přemyslovcov. Interiérom sa ozýva modlenie mnícha, pravdepodobne z reproduktora, lebo nikoho nie je vidieť. Posledná je Zlatá ulička plná obchodíkov. Pididomčeky ako pre hobitov prilepené k hradnému múru. Kúpim si pohľadnicu, kde je aspoň raz bez ľudí. Urobíme ešte zachádzku do veže Daliborka. Je v nej výstava mučiacich nástrojov a lišajov na strope.
"Ukončete nástup a výstup, dveře se zavírají. Příští stanice: Národní divadlo."

Kájuv hrad

    Sestra mi dala typ na vraj výbornú reštauráciu Slávia oproti Národnímu divadlu. Leje jak v džungli, zapadneme tam. Čakáme, kým si nás všimne čašník. Spočítam aj fotky na stene, aj kto na nich je (najčastejšie sem chodil asi Werich). Už sa chcem zdvihnúť a ísť preč, keď konečne si nás obsluha všimne. No potom ide všetko rýchlo. Ja si dám sviečkovú za 219Kč, mamina pečené bravčové s "nokami a zelím". Mne chutilo, len na tanieri mi hovel "až" jeden falát mäsa. Drahá dostala tri plátky. Asi som jej závidel, lebo jej do druhého dňa zostalo ťažko. Skôr však jedlo nebolo najčerstvejšie. Preto ho aj rýchlo priniesli. Záchody Slávie sú v podzemí a na úrovni. Pán Werich to mal ťažké zísť dolu. Žujúc prasačinku sme rozmýšľali kam ďalej v hnusnom počasí. Navrhol som hrad Karlštejn. Vlaky chodia každú hodinu tým smerom a pri dobrej konštelácii dopravy, by sme mohli nejakú tú prehliadku stihnúť. "Nasleduje zastávka: Hlavní nádraží. Přestup na linku metra a další vlakové spoje". Vidíme vášnivú debatu revízora s Číňankou na zastávke. Tak predsa, i keď ojedinele cestujú hromadnými prostriedkami. Šetria aj na tom, keďže sa viezli zadarmo. Hlavná stanica mi pripomína letisko. Monitory na pokladniach pri kúpe lístka, ruch, vozíky.... a klavír. Láka ma sadnúť si zaň, ale bez nôt ani nebrnknem. Niekto len hľadá v pamäti, Pred odchodom chaosím, kde je náš vlak. Nástupištia sú označené okrem čísiel 1 až 4 aj svetovými stranami sever a juh. Bežím na informácie, žena ma nechala podusiť vo vlastnej šťave, pretože ona systém pochopila. Pristavia dvojposchodový vlak. Andula Šílená zahlási: "Příští zastávka: Karlštejn. Zastavíme." Mokrou krajinou ideme cez Smíchov, kde sú odstavené žlté vláčiky Regiojetu, popod Barandovské skály a Chuchle. Názov pražskej štvrte je mi veľmi smiešny. Znie ako nadávka. Ty Chuchla! Časť mesta sa však nazýva podľa staročeského slova, ktoré znamená vyvýšeninu. Na známom dostihovom štadióne lietajú koníky s džokejmi na vozíkoch. Závodisko prežíva momentálne svoju renesanciu.
Popri riečke Berounka za trištvrte hodinku sme v dedinke Karlštejn. Zo stanice je hore k hradu ešte dobrá polhodina. Sme jediní ľudia, ktorí idú vypáliť hrad. Veľká väčšina schádza dolu. Šťastie, že neprší a môžeme šliapať. Stihneme poslednú prehliadku o piatej.
Karol IV bol márnivec, keď si postavil neďaleko Prahy sídlo, kde pobýval len párkrát. Dôvodom na stavbu vraj bolo zabezpečenie korunovačných klenotov a všelijakých Kájových rozmarností. Vo výklade sa dozvieme, ako Českí panovníci pozdvihli krajinu a za panovania Káji mali pod palcom celú strednú Európu. Nemožno Karlovi uprieť, že držal český národ na výslní. Za jeho vlády rozkvital obchod, založil univerzitu, vymodlil post arcibiskupa u pápeža a nebola v českých "zemích" vojna. Na hrade sa mi páčili tzv. vzdušné záchodky. Drevené kadibúdky, ktoré trčali z múru aj 20m nad zemou. Neradno sa pohybovať pod nimi. Veď i hradné porekadlo hovorí:"  Dále, dále, od hradu dále, číha tam nebezpečí nenadálé." Husiti ani Švédi hrad nedobili, i keď vikingovia búchali na poslednú bránu. Prečo dobíjanie pokladu vzdali, nie je známe. Najskôr boli zmorení neustálymi bojmi v 30-ročnej vojne. V poslednej miestnosti o5 vidím ďalšiu korunu Karčiho. Je to fejk za 10 miliónov korun. Pravá má nevyčísliteľnú hodnotu, už len preto, že má osadených 6 najväčších smaragdov na svete. Teraz "krepení" kdesi v podzemí Pražského hradu zatvorená na sedem zámkov. Po hodinke zídeme dolu schodmi na nádvorie. Chystá sa derniéra muzikálu "Noc na Karlštejne". Hrad čaká rozsiahla rekonštrukcia a boli sme jednými z posledných, ktorí videli pôvodné expozície. V dedinke v údolí   kúpime suveníry a karštejnské víno. Hľadám knižku o hrade, ale existuje len v cudzom jazyku. Podobný problém je aj s bedekrom o matičke stovežatej. Kúpim napokon tenkú vo formáte veľkého zošita. Pomaly pešo prejdeme k stanici. Oproti je hotel Karštejn. Máme takmer hodinu do odchodu vlaku, zapadneme do hotelovej reštaurácie. V rohu beží v TV Princezná ze mlejna. Sadneme si na za dlhý stôl k dverám. Na jeho opačnom konci sedí starší pár. Od slovenskej čašníčky si objednáme pivo a prosecco. Zakomplexovaná medúza vraví polohlasne partnerovi , že mám šikmé oči. Je zjavne "nakvašená" na Slovákov, lebo slovenská čašníčka jej nedovolila zobrať pivo na izbu. Znudene si do piva leje fantu.

Batoľatá na veži

Ideme radšej čakať na nástupište. "Příští zastávka: Praha, hlavní nádraží. Vlak zde jízdu končí."
Spoj do Prahy mešká. Opravuje sa trať a súpravy fičia iba po jedinej koľaji. Pendolíno do Plzne má prednosť. K večeru sa obloha prečisťuje. Pri Prahe si všímam vcelku zariadené chatrče bezdomovcov pod mostom. Baráky postavené pri trati nebudú bohviečo, ale ľudia v nich existujú.  V Bille na stanici si kúpime pečivo, čoby večeru. Všetci pijú minerálku Rajec. Iróniou je, že v Prahe je lacnejšia ako domáce vody. Čím to je? "Ukončete nástup a výstup, dveře se zavírají. Příští stanice: Jiřího z Poděbrad" (táto hláška je dokonca v piesni skupiny Radiohead). Hneď ako vystúpime z linky A na námestí kacírskeho kráľa, do očí nám udrie nepekný kostol Najsvätejšieho srdca Pána postavený v duchu prvorepublikového modernizmu. Obrí ciferník presklených hodín patrí medzi najväčšie hodiny v Čechách. Chrám má pripomínať Noemovu archu. Zapojím všetku svoju fantáziu, ale mne pripadá ako lezecká stena. Neďaleko jednej podivnosti je ďalšia obluda. Krížom cez námestie po Milešovke prejdeme k Žižkovskej rozhľadni. Veža vysoká 216m patrí medzi najškaredšie na svete. Práve jej odpudivosť priťahuje. A aj sto kilové mimina lezúce hore. Zvonku je pôsobivo nasvietená českou trikolórou. Lístok na výťah je však neúmerne drahý. 10Eur. Rýchlovýťahom sme na vyhliadke vo výške 93m za pol minúty. Vstúpime do prvej kabíny oproti dverám, ktorá žiari na bielo od miniatúr veží na stene. Expozícia predstavuje federáciu svetových veží. Ja odtiaľ nevidím nič, lebo na skle sa mi odráža Burdž chalífa. Netuším, akým zázrakom je medzi nimi bratislavské ufo. Ostatné dve miestnosti sú našťastie tmavé. Do visiacej bubliny sme sa neposadili, všetky boli okupované deckami.  Drahej milovanej som chcel ukázať romantický pohľad na večernú Prahu. Skutočne sa svetielka nočnej Prahy strácajú v nekonečne. Mám trocha problém s orientáciou. Jedine "Václavák" a hrad je nezameniteľný. A zasa   Číňania točia vyhliadku na mobil. Keď si to doma pustí, uvidí iba mihotavé svetielka, ale nebude vedieť na čo sa díva. Nakoľko je veža spravovaná telekom operátormi v kabínkach je signál bezdrôtovej siete, čo žena využije pokiaľ je vybitý telefón dovolí. Vyhovára sa, že ju vyobcujú zo záhradky v nejakej Farmerame alebo čo. Praha o desiatej večer ožíva mladými. Putiky a krčmy sa ozývajú hlasným hovorom a menia na párty zónu. Z celého dňa sme unavení, preto mierime k hotelu. "Příští stanice: Chodov". Mamina sa v metre bojí o batoh a natáčam sa zadkom k nej. Pred jedenástou líhame na mäkké matrace ako do žuvačky.

Tajomný a legendárny

    Dnešné ráno je opakom včerajšieho. Teda, čo sa týka počasia. Na bunke Kazašky znova blokujú kúpeľňu. Púšťajú si hudbu, ako L.A.G. song od Horkýže slíže. V Krusta kaviarni  dáme croisant so šunkou. Pečivo je priemer. Sladký croisant bol plnený niečím neidentifikovateľným. Chvália sa, že si ho sami pečú. No nápoje ťahajú za slabší koniec. Dám si slabé kakao. Mamina kávu, ale nechutila jej. Na druhý deň si dala radšej presso. Ja som na druhý deň kakao nedostal, ponúkli mi o 10Kč drahšiu čokoládu. "Příští stanice: Vyšehrad". Zvonku stanice vidím, že metro linky C ide vlastne v moste. V  Nuselskom moste smutne známom ako mekka samovrahov. Pod jeho klenbou ukončilo existenciu vyše tristo ľudí. Od roku 2007 sú na ňom neprekonateľné zábrany a relatívne je kľud. Pešo prejdeme popri kongresovom centre k vyšehradským záhradám. V priľahlom parku som si všimol pamätník žandára, ktorý tu bol zabitý v r. 1909. Kto vie, čo sa na konci vtedajšej Prahy odohralo? A kto na neboráka nezabudol ani po sto rokoch? Prejdeme popod Táborskú bránu k Špicáku. Na informáciách sa pýtame pani na prehliadky. Do kazematov treba ísť k Cisárskej bráne a do podzemia jedine so sprievodcom. Plánik sme si nevzali, takže sa motáme. Na opevnení je zopár vyhliadok odkiaľ je čarokrásny pohľad na starobylú Prahu a Vltavu. Nemotá sa po hradbách toľko turistov a môžme si vychutnať genius loci tohto bezpochyby magického miesta. I keď sem tam sa objaví čin-čin s nažhaveným foťákom. Navštívime baziliku sv. Petra a Pavla. Mníške vložíme do rúk papierovú stovku a cez bzučiak prejdeme do chrámu. Iba kto sa ide modliť, neplatí.  V chráme je skutočne ticho ako sa na svätyňu patrí a človek sa môže oddávať svojim myšlienkam. Do lavíc si sadla skupina Slovákov a spievali Celá krásna si Mária. Pieseň by sa páčila svokre. Ako vychádzame von badáme, že bude v kostole krst. Mamičky, anjeli, krstný a fotograf, je čas sa odobrať. Za bazilikou je cintorín. Karel Čapek, Víťa Nezval, Waldo Matuška, Vlasta Burian, či botanik J.E. Purkyně. A ďalší bankári, pivovarníci a pracháči. Načo sú im veľké hrobky? Po smrti vyzeráme všetci rovnako a nič si na druhý svet nevezmeme. Som mierne zmätený a stále hľadám podzemné diery. V areáli chýba mapa. Sú v ňom síce smerovníky, ale mlčia o ceste do podzemia alebo k bráne. Pýtam sa čašníka v Seafredo, kde sú kazematy. Vysvetľuje cestu. I tak ideme zle. Zakrádame sa popri múre ako indiáni v mayovke. Prekročíme zábradlie na akýsi osraný chodník a napokon sa ocitneme pri bráne. Stihneme dokonca aj výklad na poludnie. "Navalte prachy, bude to rýchlejší", hovorí pokladník s vlasmi na "máničku", keď drahá tasí z pudilára kartu. Vnoríme sa do tmavých a chladných chodieb vymurovaných v opevnení francúzskymi légiami. Chodby boli zbytočne vybudované, lebo nijak vojensky nepomohli. Ani zbaviť sa ich Prusom nepodarilo, lebo im ukradli zapaľovače na sudoch s pušným prachom. A tak zarábajú aspoň ako atrakcia. Vetráky nad nami slúžili aj ako zdroj svetla. Zaujímavé, že cez ne neprší do vnútra. Rýchlym krokom dobiehame skupinu až vo veľkej sále Gorlica. V obrovskej miestnosti je šesť pôvodných sôch z Karlovho mosta. Súkali ich dovnútra cez nevysoké dvere tým, že ich jednoducho prepolili ako párky cez podstavec. Pani sprievodkyňa nám do rúk strčila vytlačený komentár. Sťažovala sa, že nie sú navyknutí na veľa ľudí. Od potrhlej máničky opatrne kúpim knižku a vyjdeme na svetlo božie. Ideme rovno po ceste smerom do mesta. Okrem trdelníkov po centre jazdia akože veterány. No pri bližšom preskúmaní zistím, že je to len trápny imidž- historická karoséria na novom podvozku. Žene je ťažko od včerajšieho obeda v Slávií, obed preto odďaľujeme.  "Příští zastávka: Karlovo náměstí".  Na najväčšom českom námestí sa ma  jeden nemecký pár pýta, kde kúpiť lístky na elinu. Netuším. Ale potom si všimnem, že na eline je napísané, že priamo vo vozni a dokonca platobnou kartou. Aj si to overím. Neboráci, skopčáci,  dobré mi nerozumejú. Váhajú a skoro skočia za nami do električky."Příští zastávka: Újezd".  

Miesto vychádzok a dolovania uhlia

    Pokračujeme električkou za rieku Vltavu. K lanovke na Petřín ukazuje šípka na zastávke do ľava, ale na chodníku doprava. "Kudy kam?" Doprava.  Na tráviace ťažkosti dám drahej jabĺčko (ako dobre, že sme ho včera zabudli). Antioxidačné činidlo zabralo a neskôr jej zahrajú v bruchu konečne cigánska cimbalovka. Rada ľudí pri vchode, ale už nás neprekvapuje. Napriek tomu sme rýchlo vnútri, v tieni. človekovia sa tlačia zo všetkých strán ako v kostole pre oplátku. Máme výhodu, že na lanovku platí lístok MHD.  Zbytočný šofér, zbytočná zastávka Nebozízek. Od lanovky je len kúsok k rozhľadni. 

Malá eifelovka sa Hitlerovi nepáčila a chcel ju zbúrať.

Ďalšia rada na rozhľadňu nás už ani nerozčuľuje a kľudne čakáme, kým prídeme na radu. I napriek tomu, že nejaký Talian si kúpi lístok na výťah, ale potom mu prepne a chce ísť po schodoch samozrejme vrátiť lístok. Svojimi márnymi protestami Iba zdržuje. Petřín je jediné miesto, kde sa nedá platiť platobnou kartou. Prečo, je pre mňa záhada, veď je na veži pekná tlačenica stále. Pešo vystúpame 299 schodov. Jedno schodisko smeruje hore, druhé dolu. Obe obtáčajú rozhľadňu ako hady. Lepšia je vyhliadka nižšie, pretože je menej ľudí. Anglický oslovujem slovenský pár a prosím ich o foto. "Na nás nemusíte cudzo, my vám rozumieme", hovorí starší pán. Výhľad je spektakulárny, veď je to najvyšší kopec Prahy. Na západe Strahovské štadióny, na juhu Smíchov a Podolí, zo severu dominujú Hradčany, Letenská pláň, Libeň, východný obzor upúta krásne zachované Staré mesto, Žižkov, Vyšehrad až kdesi na kraji mesta nad Petrovou skalou. Karlov most plný ľudí ani nie je poznať. Vltava sa kľukatí v otvorenom údolí, nebyť ľudí, scéna je ako z rozprávky. Márne vyzerám Máchovu sochu. "Hynku, Jarmilo, Viléme, kde jsi?" Málokto vie, že kopec je prešpikovaný štôlňami, lebo sa v ňom ťažilo uhlie. Dolu sa zvezieme o5 lanovkou, pretože je horko a chceme sa čím skôr schladiť v dákej krčme.

2000 pív za deň

    A kde inde, ak nie v tej najznámejšej ikone pražákov, známejšej než Hradčany, U Fleku. Nie je celkom ľahké ju nájsť. Použijem navigáciu v tablete.   Ako sadáme vonku pod gaštanmi za dlhý dubový stôl, pristane nám vzápätí pred nami čierne pivo. Ani si nestihnem objednať vínko. Krčma možno neohúri jedlom alebo pivom (i keď si myslím, že za 500 rokov priviedli vlastné pivo k dokonalosti. Ale ja som pivný analfabet). No to, čo z nej robí pýchu mesta je jej 500-ročný duch, 500-ročná nemeniaca sa tradícia. Konkurenciu má veľkú a pivovar vynakladá nemalé peniaze na reklamu. Pivovar má posledný komín v centre Prahy, posledného akordeonistu a poslednú hajzlbabu. Lokál je známy i z filmu. Nedávno som ho videl v opileckej scéne filmu Fandy ó Fandy. Dáme si flekovský guľáš a žena "svíčkovou".  Obe porcie priniesli rýchlo. Mäso mäkké, dva druhy knedieľ. Záhrada gastronomického pokušenia to zrovna nie je, ale obe jedlá chutili. Proste krčma, nečakám kulinárske nebo. Harmonikár v baretke a okuliaroch trocha pripomína Mariána Kochanského zo skupiny Lojzo. Dostáva od Rusov peniaze a hrá Kaťušu a nejaké ruské "fláky".  Hajzle nie sú z r.1499 a sú čisté vďaka babe. Má prácu, keď sa malý chlapec povracia na stôl. Čašníci chodia medzi hostí a na podnose ponúkajú štamperlík slivovice alebo Becherovky. Drahá si dá druhé pivo a automaticky pristane na stole aj mne.  Sme U Fleku pol druha hodiny. V tieni stromov sa sedí príjemne, s chutným pivom a krásnou ženou po boku je ťažká pohoda. Dobré veci rýchlo končia a je čas ísť. Uchmatnem si podpivníky. Platí sa hneď vonku a zarátajú si z dovolením aj 10% sprepitné. Platobná karta je samozrejmosť. Pri východe je malý obchod so suvenírmi. Neodmysliteľná pohľadnica a berieme i pivo v plastovej fľaši. Doteraz ho chladíme doma?! Ideme pešo ku Karlovmu mostu. Z piva ma ani nohy nebolia, asi má na mňa liečivé účinky. Popri románskej Rotunde, reštaurácií Smetana, kde je pivné múzeum s ochutnávkou piva v malých pohárikoch, sa cez úzky chodník dostaneme k mostu. Ľudí je po starých uličkách ešte viac ako v piatok. Ideme na Staromestské námestie. Žena volá švagrinej. Písala jej správu v duchu: Pivečkujete? Ale máte nezaopatrené deti". Švagor, resp. švagriná z Nitry sa vykašľali na ne a šli sa kúpať do Podhájskej. Zvyšok pražského pobytu nám týmto pokazili. Pozreli sme si orloj s natrásajucou sa smrtkou a už sa iba motali.  Kúpil som si mechanickú pohľadnicu Orloja. Spomínam si, že sme takú kedysi z Prahy mali. Ktovie, kde skončila. Na námestí   sledovali mladých chalanov zo Španielska alebo Brazílie ako kúzlia s loptou. Prešli sme sa na "Václavák", ale myšlienkami sme doma. Na námestí si pripomínajú August 1969. Pódium, kde sa nonstop premietajú filmy a naozajstný obrnený transportér. Vedľa v uličke toto Írov netrápi. Len slopú Guiness. Áno, je lacnejšie v Prahe o 2Eur ako kdesi v Dubline. Taký leprikón si kúpi letenku za 20Eur a za päťdesiat pív sa mu cesta oplatí. Opodiaľ, v tieni, stoja strieborné živé sochy so škrekľavým hlasom. Jedna fajčí, má státia plné zuby a tuhé údy. V MC Donalds z nás išiel čierny mok von. V tomto lokáli je pre zmenu turniket na WC. U nás som žiadne zamedzenie prístupu nechceným návštevníkom nevidel. Len nápis, že záchody sú spoplatnené, okrem hostí reštaurácie. Ak je to ako s fotením v jaskyni, tak na Slovensku má papier len symbolický význam. Ale ono to príde aj k nám. Ďalšia dobrá vychytávka je objednanie jedla cez samoobslužný pult. Sedíme a rozmýšľame nad deťmi. Pri najhoršom ich zajtra vyzdvihneme cestou domov v Bratislave (o deviatej večer baby švagor predsa len v Bratislave vyzdvihne do Nitry). Na Karlovej ulici kúpime gumové sladkosti. "Ukončete nástup a výstup, dveře se zavírají. Přiští stanice: Vyšehrad". Vystúpime na Vyšehrade, ale ku krčme Zlý časy je to vyše kilometra. Preto "Příští stanice: Chodov". Obchodné centrum je mega veľké. Asi najväčšie, v akom som bol. No nikde poriadny obchod pre väčšie deti. Len pre batoľatá. Kupujeme blbosti pre deti, ja si kúpim knihu Praha z nebe. Z chodenia nám vytrávilo, ale už ma bolia nohy. V tamojších rešatuaráciách ma nič neoslovilo. Na hoteli zisťujeme, že krčma Spojovák je stále otvorená.

Pivovary všech čtvrtí, spojte se 

    Rozhodujeme sa okamžite ísť. Popri intrákoch a otravujúcich komároch prejdeme do celkom veľkého lokálu pri kruhovom objazde. Dnešok sme začali pivom a pokračujeme ďalej. Mne načapujú Libenský ležák 9. Žena Kunratického študáka 11. Moje je ovocné, ale už to nie je flekovská 13. Drahá hovorí, že aj jej pivo "řízli" s mojím. Nič nie je lepšie ako nezdravá večera o deviatej v podobe hrianok s pivným syrom a cesnakom. Netuším, čo s pivným štamperlíkom. Vraj sa vyleje na syr. Decentne ho dám bokom. Žena zajedá študáka oškvarkovou pomazánkou s chilli. Podnik zrovna upratujú po oslave a konštatujú, že to bola "prasárna". Po stoloch sa povaľujú zvyšky jedla, rozmačkané torty a zákusky. Rozliate víno a malinovky. V reštaurácii sme hodinku a ideme na hotel. Zmenili heslo do siete. To mám volať na recepciu? Kašlem už na to. Predpokladám, že je to kvôli študentom, aby netrávili voľný čas len na internete.

Najkrajšia a najstaršia pražská štvrť.

Domov štandardne

    V noci ma prebudila búrka. O šiestej zasa smetiari. Zanedlho vstávali "bárišne" od vedľa. Našťastie rýchlo vypadli už po siedmej hodine. Rýchlo sa zbalíme a po ôsmej vypadneme. "Příští zastávka: Chodov". V buse sa vezie s nami  plno Rusov, budúcich ekonómov. Do hrbu búchali starého pána. Ten reagoval úprimne: "Nesácej do mně. Vždyť ty rozumíš!", spomínal na 68 rok. Nepokračujeme do mesta,  radšej sa v obchodnom centre zastavíme na raňajky v Kruste. Dnes im došlo kakao, dal som si drahšiu čokoládu a makovú štrúdľu. Drahá croassaint, no bol plnený čímsi, čo nechutilo. Dojedol som ho, ale ostalo mi ťažko. Žena si dala na prebratie kapučíno, ktoré je ako tak pitné. "Ukončete nástup a výstup, dveře se zavírají. Příští stanice: Hlavní nádraží."   Na stanici chodíme po obchodíkoch a dokupujeme posledné veci pre rodinu.           "Vážené dámy a páni, vítame Vás na palube vlaku Regiojet z Prahy do Bratislavy". Odchádzame a vagón kropia prvé kvapky dažďa. Prahu opúšťame v pravý čas. Dnes na popud milovanej polovičky sedíme v štandardnej triede. Koženkové kreslá i palubný servis je už ako v lietadle. V každom sedadle je zabudovaný dotykový displej s prístupom na internet alebo multimediálnym prehliadačom. Zábavný systém sa však kdesi pred Brnom pokazil. I rolety na oknách sú iné ako v nižšej triede a tiež WC je čistejšie. Je to asi ako prvá trieda nášho národného dopravcu. Posledných 50 "kačenek" minieme na šunkové croisanty. Káva je podľa ženy pitná. Vraj chutí rovnako ako Nesca doma. Klimatizácia chladí ako sprostá, zakryjem ako tak výduchy batohom. Pred nami sedia kravy v rifľových bundičkách a la 90. roky z dajakej dediny v okolí Trnavy. Pred Brnom v okolí Blanska sa vyjasní. Dokonca sa ľudia slnia na kúpalisku. Dávam zo seba bundu dole. Cesta ubehla celkom rýchlo. Meškali sme asi 8 minút, ktoré sme nabrali za Brnom. Škoda, inak by sme stihli vlak domov. Takto sme mu zamávali.  Z Bratislavy odchádzame rýchlikom s pravidelným meškaním. Záver cesty mi spríjemnila rodinka z východu. Neboráci "šaľeni" netušili kde sú, kadiaľ prechádzajú. Keď už toho bolo na mňa dosť, ukázal som im aspoň Leopoldovskú basu. No už pred Piešťanmi vyzerali ilavskú väznicu.  O pol šiestej skladáme kufor doma. 

Výlet za trdelníkmi a Karlovým mestom bol prvotriedny. Nebyť toľko ľudí, dal by som desať bodov. Chodenie si odniesla moja pravá noha. Ale podržala ma na vrchole sezóny v Tatrách. U drahej sa prehĺbila xenofóbia alebo čo a vyhlásila, že jej noha vkročí už len do lesa.

Jánošíkové diery

Názov expedície: Odzemok
Heslo: Koľko dier, toľko ser.


     Ťarchavá je pre naše bruchá osudná. Stačí spomenúť, že by sme okolie radi navštívili, čo i len na jeden deň a dostavia sa sračky. Skutočne. Ráno sme váhali a nechali rozhodnúť najmenšiu, či štartujeme alebo nie. Dostala nejakú virózu. Dokonca deň predtým sme mysleli, že má zápal slepého čreva a skončíme na pohotovosti. Vstali sme cez to všetko skoro ráno. Benjamínok
dal súhlas, chvatne sme pohádzali veci do batohu a vyrazili. Počasie vyzeralo sľubne, môže nás postrašiť iba nejaká tá prehánka. V Terchovej vrcholili Jánošíkove dni a o desiatej sa chystal konský sprievod. Dedina sa hermeticky uzavrie. Tým pádom hrozili kolóny, preto sme valili nech sme pri dierach, čo najskôr. V centre obce už vidíme vyparádené konské povozy a ďalšie prichádzajú. Malé žriebätá klušú popri rodičoch, ktorých srsť sa leskne ako Travoltove vlasy v Pomáde. V rebriniakoch ladia muzikanti basu a husle. Za vozmi krásne krojované devy na koňoch so stužkami. Všetko je ladené do bielo červena-farby Terchovej. Výkladná skriňa slávností. Právom sa sprievod uchádza o miesto v zozname svetového nehmotného dedičstva UNESCO. Výstavné boli aj klapuše na ceste. Vyzerali ako kocky hnedého uhlia z Handlovej. Míňame aj penzión, kde sme boli pred desiatimi rokmi s babkou. Majiteľ dostaval zadnú časť a penzión momentálne patrí medzi naj ubytovanie v obci. Oproti amfiteátru sú kolotoče. Aký kontrast s kľudnými koníkmi a vytriasačkami na horskej dráhe. Prudko brzdím. Zbadal som odbočku k parkovisku. Domáci namiesto oviec pasú na tráve štvorkolesových smradov. Za 4Eur, čo je o Euro lacnejšie ako o 100m ďalej na parkovisku pri hoteli Diery. No neber to. Nazujeme karimory a pred pol desiatou vyrazíme do doliny vymletej potokom Diera. Suveníry sú ešte zatvorené. Šliapeme po prvých klzkých kameňoch a prechádzame prvé z mnohých drevených lávok. Za úzkym kaňonom sa ocitneme na prvej križovatke. Rozhodujeme sa pre "žltú" variantu, teda Nové diery. Priechod malou roklinou potôčika je zaujímavejší. Cesta je iba v jednom smere, čo nie každý pochopí a blokuje nám cestu hore. Nad kaňonikom sú dve vyhliadky so zábradlím.

Vyhliadka nad Novými dierami.

 Obídeme dutý strom a už počujeme vrčanie motora elektrocentrály. Sme blízko bufetu na Podžiari. Zídeme dolu k nemu. Po lavičkách sedí masa ľudí. Tí s malými deťmi idú malý okruh, teda Nové a Dolné diery, prípadne pokračujú do Štefanovej. Tyčinkami a chlebíkom dodáme trocha energie. Ako na povel sa všetci zdvihli a po jedenástej zavzdušnia chodník ku Horným dieram. Motáme sa medzi davom ľudí smerujúcich hore. Radšej ich pustíme pred seba. S drahou konštatujeme, že príroda Malej Fatry je krajšia a zaujímavejšia ako Nízke Tatry. Množstvo riav, ščacín, ako ich volá mamina, vodopádikov, kaskád, hlbokých roklín, bizarných skál, čudesné tvary hnijúcich stromov pripomínajúce lesné zvery. Les sa ponáša na malú Stužicu. Dojem umocňujú rebríky a reťaze v blízkosti vodopádov. Akurát, že je na chodníkoch trocha väčšia premávka. Pod vrchmi bohato sfarebný koberec z kvetín. Hore strmé bralá. Čarovný kúsok pohoria medzi Beskydmi a Tatrami. Nízke Tatry sú len polom po ťažbe pod maskou kalamity, lanovky a dole bezbrehá výstavba "eko dediny". Stártitup za 74 tisíc. Čo z toho, že v rúbanisku Jasnej obchodný  reťazec vysadil 300 tisíc stromčekov? V Dierach nás dobehnú okrem hnačiek dve prehánky. Počas jednej sa ukryjeme pod skalou. Kapybary by niekto jednoducho vystopoval podľa kôpok po celej trase. Mamina konštatuje, že napriek jej chabému orientačnému zmyslu (pánboh ju opatruj v Prahe) by podľa čuchu našla cestu s5. Ale dcérka si zaslúži veľký obdiv, že zvládla výstup až k sedlu Pod Tanečnicou.

Horné diery sú zaujímavejšie, i keď náročnejšie.

Malý Rozsutec by bol fajn bonus, ale v komplikovanom fyzickom a psychickom stave výpravy sme sa rozvalili na lúke a vyššie nepokračovali. Skromne sme sa najedli a po zelenej značke schádzali dolu. Na trase sme zdravíme viac Poliakov a Čechov. Slováci sú zhýčkané pipulenky a zajačikovia, čo dôjdu maximálne po bufet na Podžiari. Naveľa sme stretli jedného v plážových šľapkách. Obdivoval som jeho motoriku a odvahu. Skupinku štyroch Poliakov usmerňujeme na zelenú trasu. Horné diery sú tiež jednosmerne nahor. Sú trocha neistí ako panic v nevestinci. Vlečú sa preto za nami. Zelený chodník už nie je taký pútavý ako spodný, modrý. Vymýšľame preto novú hru na farby a hovoríme si tiež antonymá. V sedle Vrchpodžiar zídeme dolu k bufetu. Zdá sa nám, že oproti poslednej našej návšteve v Dierach tu bol iba jeden bufet. Stretáme židov aj arabov. Počítam, že si k tiesňavám urobili vychádzku po skončení slávností v dedine. Všetci štyria si dáme malého radlera. Baby kúpia druhú pohľadnicu. Zabudol som im povedať, že doobeda som si už jednu kúpil. Zostane im. Dolnými dierami kráčame sčasti nad potokom. Zatraktívnili dolinu drevenými lávkami priamo nad potokom. Kedysi sme preskakovali potok po kameňoch a hľadali cestičku pomedzi zurčiacu vodu.

Dolné diery sú pre malých turistov.

 
Pri poslednej diere zbadám ženu podobnú kolegyni mojej drahej. "Ak to bude ona, tak sa s tebu snád aj rozvedem", vravím žene, "Neni možné, aby bola všade". Z diaľky sa skutočne podobala na ňu. Čierne brčkavé vlasy, tmavšia pokožka, aj postava sedela. Našťastie nestála pri jaskyni kolegyňa, ale len jej podobizeň. Nebo tmavlo a blížil sa dážď. Rýchlo zadovážime pohľadnice dier. Aby sme nezabudli, kto sponzoruje rebríky, tak ich orazíme pečiatkou hotela Diery. Rozsutce sa zahaľujú do dažďa. Do auta sadáme s prvými kvapkami. Keď zbadám nekonečnú a nehybnú kolónu áut zo Zázrivej, ani neštartujem "Voxhóla". Až potom, čo sa pohne, vpálim medzi autá. Hýbeme sa dva domy za desať minút. V objatí smradu strávime trištvrte hodinu. Seriózne sa pohneme až za centrom dediny. Malú stále preháňa, ale vyjsť z kolóny by bola čistá smrť. Mamina zvažuje najhorší variant, že sa jednoducho poserie. Ponúka jej vložku. Zo staršou si mení sedadlo pri okne, aby mohla vyštartovať, ak by som našiel pľac. Našťastie vydrží po odpočívadlo na diaľnici. A ešte viac, pretože sa nahrnú na tamojší hajzel staré pipulenky. Tradične stojíme chvíľu u babky, kde ochutnáme výborný slivkový koláč a po ôsmej štrngoceme v zámku kľúčmi.
Deti sa blížia k puberte, frflú, stonú a nevedia ešte doceniť, aké bohatstvo im dávame. Vytrvalosť, skromnosť, obetavosť, keď chcú dosiahnuť nejaký cieľ a v neposlednom rade nájsť krásu prírody.

Malý kúsok raja v Malej Fatre.

Pod Babou horou

Názov expedície: Oravský vták
Heslo: Babia Góra, Poliakom do dvóra.

Jaskyňa a Kormorán

    Začiatkom júla je vždy stabilné počasie a "Túlavé kapybary" sa tradične vydávajú do sveta. Okolo desiatej sa roztáčajú kolesá šedivého „Voxhóla“ severným smerom. Ešte nie sme ani poriadne na diaľnici a už volá babka: "Šak ste mi nenehali žrádlo pre Tofinu!". "Nič jej babka nedávaj, len seno a čo nájdeš v záhrade. Len, aby ju nezdulo jak vzducholod", odpovedá žena.  Cesta ďalej ubieha kľudne, ani kolóny nie sú. Na obed stojíme v motoreste Rieka. Servírujú rýchlo, veľa a draho. Pre kamionistov a príležitostných tulákov. Samozrejme trpí tým kvalita. Segedín je presolený, bryndzové halušky iba z múky a šetrili aj na samotnej bryndzi. Predpokladám, že každý deň je rovnaké menu. Ceny jedla sú predražené, úplne mimo. Majiteľ chce asi vyžmýkať z ľudí a motorestu, čo sa dá pokiaľ nebude diaľnica a tejto prevádzke odzvoní nadobro. Pred treťou sme po x-ty krát v Zuberci pri amfiteátri. Pripravujú ho na Podroháčske slávnosti. Idem vyzdvihnúť lístky do latkovej búdky pred "amfíkom". Vstup som objednal včera. Ráno bolo napríklad už na dnes obsadené. Nemajú oficiálne predaj suvenírov, ale zarastený sprievodca-pokladník nám tri pohľadnice daroval. Nechali sme bradatému ujovi za ne euro.
Jediná oravská sprístupnená jaskyňa je za lanovým parkom. Pred vstupom je náučná tabuľa s mapkou jaskyne. Sprievodca upozorňuje, že filmovanie je zakázané. Vysiela pre Poliakov stojacich za nami. Iba fotenie, aj to bez statívu. Bez neho sú snímky k ničomu. Dostaneme prilby. Naša rodinka tvorí modrý tím, ostatní ružový. Hneď pri vchode je pod strechou jaskynná fauna v podobe kolónie veľkých pavúkov-koscov. Kokóny dávajú tušiť, že v jaskyni nastúpi nová generácia tohto Karpatského endemitu. Jaskyniar ukazuje kovovú tyč, ktorá vraj drží úzky priezor jaskyne pokope, lebo sa skaly k sebe približujú. Také zlé to zasa nie je, šáli. Trocha pripomína Krásnohorsku jaskyňu, ale vyplaví menej adrenalínu a je kratšia- 435m sprístupnených hore-dolu. A bohužiaľ aj biednejšia na výzdobu. Viac je v skale zakotvených značiek ako kvapľov. Vandali, či zlodeji poničili aj to málo kvapľov, čo tam bolo. Načo komu je odlomený stalaktit? Aby nezvetral, treba kvapeľ zaliať do voľakého epoxidu alebo čo.  Takto obdivujeme len mineralizované Tatrikum a Fatrikum. Postupujeme železnými schodmi a rebríkmi až prídeme k zatopenej časti. Miestnosť sa volá Sieň potápačov. Je pomenovaná na ich počesť, pretože jaskynný potápač trpí hlavne psychicky, keďže sa potápa za veľmi zlej viditeľnosti a k zväčšeniu svojej depky si ešte aj rozvíri bahno na dne. Potom nechápem, načo sa ponára, keď nič nevidí. V absolútnej tme sa vžijeme do pocitu netopiera. Za 20 min. v tme je vraj človek dezorientovaný. Ubehla možno minúta, keď v tom dcérka vykríkla“ „Mamaaaa“, lebo jej mamina v tme napodobňovala šuchot netopiera. Sprievodca si myslel, že plače a rozsvietil.  Tou istou cestou sme šli s5. Párkrát som si otĺkol prilbu, pozdravil pavúky a sme vonku. Naša krajina je bohatá na jaskyne. Je ich vyše 7000. Sprístupnených nie je ani dvadsať. Asi je to správne, lebo by sme naše deravé bohatstvo rozkradli. V blízkosti jaskyne sa nachádza vyvieračka Števkovského potoka.

Vyvieračka je známa z Jakubiskového filmu Tisícročná včela.

K nej sa babám nechce, hoci je tak ďaleko ako jaskyňa, len opačným smerom. Zájdem k riečke úzkou lesnou cestičkou sám. Tento rok sú pre zmenu všade Piešťanci (minulý rok brázdili krajinu Žochári). Stretáme ich v Zuberci, v Poľsku, v Podbieli. Mňa však upútajú „Pepíci“ s divnými hríbmi. Podobajú sa na mladé bedle, ale bratia tvrdia, že nazbierali čosi iné. Ani v atlase som nenašiel, čo držali za huby. Nuž čo, napokon každá huba je jedlá, ako hovorí svokor. Niektorá len raz. Čaká nás ešte zvyšných 30km do penziónu Kormorán v blízkosti prístavu na Oravskej priehrade. Predtým nakúpime na zajtrajšiu túru v supermarkete. Už sme si odvykli od vozíkov na mince a s nevôľou lovíme euro v peňaženke. Ktosi zabudol plnú nákupnú tašku vo vozíku. Jeden pán ju nesie k pokladni. Odbočku s tabuľou penziónu preletím, niekto nápis Kormorán zastriekal čiernym sprejom. Otočím sa a po betónových paneloch zídem dolu k jazeru. Pri cintoríne lodičiek, bójok, vlekov a iného harampádia zaparkujem auto. Ideme najprv so ženou na recepciu. Ujme sa nás staršia pani, majiteľka, ktorá vedľa penziónu i býva. Jej úsmev pôsobí trocha silene. Vypíšeme formality, ukáže nám izbu, dvojbunku a môžeme sa vybaľovať. Penzión je priemerný. Spoločný balkón na celé poschodie, nie je bohviečo. Výhľad máme na vysoké smreky. Po celý deň robia príjemný tieň. Dôležité je, že je v cimrách čisto. V TV fungujú len naše programy Jednotka a Dvojka. Babám ani tie. Bedne pýtajú novší príjmač. Majitelia postavili, či zrekonštruovali, ale neinvestujú ďalej do penziónu. Pani majiteľke reklamujeme chýbajúce osušky a donesie nám obratom zvyšné dve. Majiteľ, šedivý, asi vyslúžilý námorník, ktorého opúšťa zrak, skúša svetlo vo vstupnej hale. Prdli mu žiarovky, rovnako ako mne na izbe. Nosí pre istotu dvoje okuliare. A možno preto, aby mu nepadala bujná striebristá hriva. Na večeru si dám bryndzové halušky, mamina mäso so zemiakmi, deti kuracie mäso na prírodno s ryžou. Kuchárka je žena syna majiteľa penziónu. Inu, rodinný podnik. Biedny je výber nápojov. Pípa je úzka ako cesta do neba. Na čapovanú kofolu nie je miesto. Dám si džús z krabice a 2 deci vína. Mamina čapovanú plzničku. Dojednávame zajtrajšie raňajky na siedmu hodinu. Domácej sa veľmi nechce, ale máme šťastie. Pani veľkoryso urobí výnimku, lebo sú v penzióne ľudia, ktorí zajtra v stávajú do práce. Po večeri šli baby na trampolínu. Našli si blonďatú kámošku Grétku, ktorá je v penzióne na prázdninách u babky-majiteľky. My so ženou hľadáme manikúru. Ideme do Námestova, kde v drogérii kúpime z núdze pilník a klieštiky. Večer z prístavu romanticky hľadím s drahou v diaľke pred nami na Babiu horu, prezývanú to Diablak. Vidíme pekne cestu, ktorá nás čaká. Žena mi povie: „To dáme“. Pred spaním nájdem v mojom batohu zabudnutú poondiatu manikúru...

Kráľovná Beskýd

   V noci vŕzga posteľ a budí ma to. Som nevyspatý a pohľad mám ako vypchatá fretka. Polovičke je zasa zima jak v ruskom kine, paplóny sú krátke. Mením prikrývky z detskej izby, ale sú rovnako krátke. Vstávame o pol siedmej. Na raňajkách sa jedlom zbytočne neplytvá a pani dokladá podľa potreby. Do hodiny vyrážame k sedlu Krowiarki, odkiaľ je najkratšia cesta na vrchol. V poľskej Jablonke sú trhy. Mávaním reflexnými vestami stánkari popri ceste lákajú ľudí. Predpokladám, že kvalita tovaru je adekvátna cene. Interesujú ma troj generačné domy a absencia bočných uličiek. Potom je dedina nekonečne stará a dlhá, zároveň plynule prechádza do ďalšej. Rýchlosť v obci nič Poliakom nehovorí. Po cestách sa jazdí o 20km/h navyše.  Horšie, že už aj na Slovensku. Po novej, pohodlnej ceste z Vyšnej Zubrice vyjdeme na parkovisko. Dievčina ma hneď zinkasuje 15zl. Nastavíme palice a vykročíme. Z domčeka na nás zavolá správca parku Babia Gora, že treba zaplatiť aj za vstup. Kupujem teda štyri lístky aj s pohľadnicou za 19,50zl. Pohľadnicu však dostávam aj tak a navyše každý z nás diplomy. Opečiatkujem a viac nezdržujem. A o5 otravuje akási žena so zaplatením parkovného. Ja vôbec nerozumiem poľštine a čumím ako žaba zo špenátu. Drahá chápe a posiela babu preč. Chodník po červenej značke hneď začína prudkým stúpaním. Je nešťastím pre nohy, že je dláždený. Správcovia parku využili ako podklad aj hraničné kamene Veľkonemeckej ríše. Lepšia by bola nespevnená cestička. Dva mesiace sme prakticky v kopcoch neboli a ochabnuté svaly je cítiť. Navyše únava z biednej noci berie sily. Nedá sa nič robiť. Babia hora je neoficiálne tretí národný vrch Slovákov. Myslel som, že kopec je prestížna záležitosť hlavne pre Poliakov, ale kult Paľa H. (ten koho sláva siaha ku hviezdam) naznačuje, že nie len jeho čítanie je povinné, ale aj výšľap na horu. Ide s nami tábor poľských detí. Oblečené sú všelijako. Na to, aký studený vietor hore panuje, ich obdivujem. „Dzen dóbry“, zdraví ma zakaždým blonďaté poľské dievčatko. Čaká, ako zareagujem, lebo odpoviem opačne a cudzo: „Dobrý deň“. Asi sa jej slovenčina páči. Pochod sa mi vidí zdĺhavý, vyhliadku Sokolica (1325m.n.m.) však urobíme rýchlo za 45 minút. Oproti hodine dolu na značke. I napriek ťažkému nábehu na túru. Iróniou je, že odpočívame 50m pod vyhliadkou.

Masív Babej hory tvorí aj hranicu úmoria Čierneho a Baltického mora.

Dievkam ukazujem z vyhliadky náš dnešný cieľ. V skutočnosti je o kúsok ďalej. Ihličnatý les strieda za Sokolicou kosodrevina. Keď teda prekonáme krízu mladšej turistky, strečkuje staršia. Piť, srať, šťať. Klasika. Stúpanie na Kepu 1521m dáme tiež rýchlo a sme na hrebeni. Ďalej šliapeme kamennou tundrou na Gowniak o 100m vyššie. Pred vrcholom samotného Diablaka začína fúkať. Nečudo, že má také meno. Diablak alias Babia hora vyzerá ako veľká kopa hofna. Druhý Gowniak. Charakteristický je kamenným valom proti vetru. Múdry nápad. Okrem pamätníka na pápeža a zbytkov chaty tu nič nie je. Ani ten pomník nie je pôvodný a pamätá ešte tabuľku s vyznaním V.I. Leninovi. Na kopci je veľa Poliakov, sem tam Slováčisko. Odkusujeme si z lepeňákov a sledujeme severnú panorámu Slovenska, Oravskú priehradu, majestátny Choč, v diaľke Tatry a Fatry. V neveľkej výške nad nami sa rýchlo prelievajú biele chuchvalce vaty akoby chceli, čo najskôr zmiznúť z príťažlivosti diabolského vrchu.  Prichádzajú uzimené deti zdola.  Rozložia sa pred nás a zjedia bagety, čo im nachystali tety kuchárky z tábora. Pred poludním pokračujeme do sedla Brána prudkým klesaním. Mladšia má problémy a štyri krát spadne, keď sa jej podlomia kolená. Odľahčujem situáciu aspoň tým, že neustále prekračujem ako pašerák hranice a staršia ma nasleduje. V sedle si odpočinieme. Po deckách z tábora sa dvíhame aj my a ideme posledný strmý úsek ku chate. Na čistinke nás privíta chata Markowe Ščaciny (voľne poľsky Szczawiny) a rozvešané periny.

Hrebeň Babej Gory prechádza Poľsko-Slovenským pomedzím. Hranica sa za posledných 100 rokov niekoľkokrát posúvala.

V jedálni čakáme pred celým detským ansámblom radu. Z pípy syčí do pohára iba biela pena. Snáď tie decká nevypili všetko pivo?  Slovensky objednávam hranolky s kuracím na prírodno. Mäso je strašné slané a cesnakové. Bohvie, aké staré. A navyše mastné. Aj na turistike odhalím svoje kulinárske umenie a cukrujem hranolky. „Hybaj tatovi povedať, že cukruje. Krista!“, posiela mamina mladšiu za mnou pri výdaji objednávok. Idem preveriť situáciu. Mamina práve oklepáva a utiera servítkom hranolky od cukru. Aj sa jej kryštáliky zdali veľké, ale pomyslela si: “Šak sa tu sol desi doluje, tak možno je prámo ze zdroja“. Akonáhle ochutnala, pochopila. S polovičkou sme si dali zapiekanku so syrom a hríbmi, na vrchu kečup. Nič extra. Také lacné poľské paninni. Na chate ani nečakám, že sa kvalitne najem, ide len o kalórie. Pivo 2Eur, Zapiekanka 2,50Eur, hotové jedlo vyjde aj na 6Eur. Veľká výhoda je platba kartou. 

Chata bola postavená v r.2010 na mieste storočnej barabizne.

Po príjemnej modrej kráčame takmer rovno na parkovisko. Sem-tam sa objavia pramienky vody. Už vieme prečo sa okolie volá ščaciny. Viac je však na ceste kočíkov ako potôčikov (v skutočnosti je názov prozaickejší-podľa rastlinky štiav alpínsky). I na Babej hore je sucho. Nedostatok vlahy vidím najmä na akože jazierku Mokry Stawek. Dnes už len smrdnutá bahnová barina, ktorá pod Babou horu čoskoro zanikne pod nánosmi úplne. Smutne pôsobí hladinomer na brehu, meter od skutočnej hladiny. Vôkol plieska, či čo to je, dunivo bzučí ako v atómovm úle a ujde sa mi i štípanec. Konečne sme pri aute. Hry Meno, mesto, zviera, vec a Hádaj, na čo myslím ma už nebavili. Zabudli sme si krém na opaľovanie a pripieklo nám nosy, krk a uši. Za odmenu stojím v Trstenej a zlízneme zmrzlinu za neuveriteľných 40c.  Pohľadnica zo zavretej cestovky nehrozí.  Žena sa teší na orosené pivko v penzióne. No namiesto oroseného zlatého moku ju schladí správa, že pípa nechladí. Musí sa uspokojiť s fľaškovým. Objednávam si cestoviny s kuracím mäsom a brokolicou. Dobehne čašníčka so psím výrazom v tvári (pripomína mi kokeršpaniela) a hovorí, že brokolica nie je. Dali mi čisto syrové cestoviny s Bambinom alebo čím. Bez mäsa. Asi som si s čašníčkou nerozumel. Chcel som s mäsom, ale teda bez brokolice. Drahá nemala zasa k mäsu so zemiakmi mozarellu. "Nemóžu, dokelu, variť na čo majú?", vybuchnú vo mne "sadze". Na druhej strane chápem. Začína im na priehrade sezóna. Ipt niečo nefunguje. Majiteľ jednoducho viac neinvestuje do 10 ročnej stavby a ani jeho zať sa nevie postaviť k robote. Hrdo ukazoval čašníčke výrobu expressa v kávomate, ako keby odhalil tajomstvo dievčenského internátu. Proste chýba schopný menejžer.

 V pozadí Mala Babia hora a niekde za ňou je najsevernejší bod Slovenska.

Na Severnom póle

    Konečne ma ráno nič nebolí. Hostia sa točia ako svätí na Orloji. Daktorí prišli po nás večer o desiatej . Dva dni sme strávili u našich severných susedov, je čas vrátiť sa k rodnej hrudi. Dnes hrá nebo päťdesiatimi odtieňmi sivej, slnko sa ukáže iba sporadicky. V Oravskej Polhore je „mrazivých“ 19°C, u nás doma babka hlási 30°C. Máme voľný deň a vyberieme sa na výlet pod Babiu horu z opačnej strany, teda k hájovni. Na severe Slovenska sa ľuďom nežije až tak zle. Pomerne obnovené alebo úplne nové domy popri ceste dokazujú pomerne slušnú životnú úroveň. Odvezieme sa k Slanej vode. Niet pomaly kde zaparkovať. Predpokladám, že väčšina ľudí šliape hore na Diablak. My sa na ľahko vyberieme Hviezdoslavovou alejou. Je pomerne poničená výrubom. Aj to málo, čo zostalo požiera liskavka. Takmer jeden milión Eur za pár tabúľ a rozhľadňu? Neskutočné. Rozčarovanie. V Spojených štátoch hamburgerových by viedla lanovka k hájovni. Za necelú hodinku sme pri horárni. Posledný úsek po asfaltke dolu a hore. Niektorí sa k hájovni dovezú autom. Načo potom lanovku? Úprimne pochybujem, že všetci navštívia osamelú pani sprievodkyňu. Skôr si krátia výstup na Babiu horu. Horáreň je obklopená lúkami a za ňou je les. Nedá sa nazvať hustý, ťažba prebieha v plnom prúde. Rýchlo kúpime lístky, lebo ďalší čakajú na sprievodkyňu. Zdržujem zasa s pohľadnicou. V hájovni na Rovniach je ako jediná na Slovensku, expozícia venovaná knihe. A to si chodil Paľo len odskočiť sem, keď mu riešenie súdnych sporov liezlo na mozog. Nikdy v nej nebýval. Pôvodná horáreň, kde písal Hájnikovu ženu je však preč. Na slávneho básnika si pamätá už len 350 ročná lipa. Keď Paľa bolela z písania ruka, šiel do blízkych kúpeľov, ktoré sú tiež už len na fotografiách. Expozícia má tri miestnosti. Jedna je plná dobového nábytku. Údajne je kolíska originál spred 130 rokov. Ako babička, čo chodí k nám pred Prior predávať snežienky. V ďalšej izbietke je stôl s ozajstným rukopisom Paľovej poézie a povestná pelerína známa z jeho fotiek. V poslednej miestnosti je drevená socha hájnikovej ženy a 14 polienok predstavujúcich Lachovic deti. Všetky sa na Rovniach nenarodili. Náruživý horár Lach býval neskôr aj v Zázrivej. Okrem toho sú po stenách kritiky a vydania Hájnikovej ženy.

Hájovňa bola sprístupnená v r.1979 počas známej literárnej súťaže Hviezdoslavov Kubín.

Pri prehliadke druhej expozície Mila Urbana sa k nám pridala ďalšia skupinka bratov z Čiech. Hoci je výstava v stodole, architekt sa vyhral a spravil peknú expozíciu. Na podlahe drevené mačacie hlavy, nezvyčajné trojuholníkové okná. Vľavo je miestnosť s dobovým nábytkom. Milo Urban je hore na povale. Na Rovniach sa narodil, ale Hviezdina nezažil. Milova mama bola dcérou hájnika Lacha. Zo Zázrivej sem prišli legálne pytliačiť a buzerovať turistov na prelome storočí. Už ako 16-ročný Milo napísal prvú prózu. Hora sa mu tak páčila, že si zo začiatku písal pseudonym Podbabogorsky. Rád by som si prečítal jeho Zelenú krv, kde spomína, ako 10-ročný robil vodcu na Babiu horu. Márne nádeje. Kniha je skutočne nedostatkový tovar, lebo vyšla len raz. Ušami čítam audio knihu, ale nie je to ono. Pre knihomoľa je to ako detstvo bez maznáčikov. Na konci povaly je malá ukážka Milovej pracovne v Slovenskom Grobe, kde býval. Na zemi cestovný kufrík, ktorý nikdy nepustil z rúk. Ani do kufra auta ho nedal. Bál sa asi, že mu potiahnu veľdiela. Na stole písací stroj a nedofajčená cigareta. Na vešiaku jeho ošúchaný turistický batoh, ako keby len teraz odišiel. 22-ročný napísal bestseller Živý bič. Nad hlavou mu plieskal do konca života. Spočiatku mu nikto neveril. Vraj, čo vie také mladé ucho o živote a celú knihu len "skopčil". Potom upadol do nemilosti boľševika pre svoje nacionalistické názory. Na ľavej stene sú vydania Živého biča, po pravej strane jeho životopis so vzácnymi fotkami. Nerád sa totiž fotil. Prvá snímka je ako 10 ročný s rodičmi a skrotenou srnkou. Na opačnom konci pri schodoch sú za vitrínkou Milove osobné predmety. Nedohorené sviečky, okuliare, hrebeň. Malá uvidela tabak a šepká máme s pohoršením:“ Mami, ten ujo fajčil mariánku!“ Nuž, naše jútuberky... Ja zas nazvem holenie ďalekohľadom. Vitrínka dokazuje, že žil ako askéta.

Už to nie je alej, ale takmer holá pláň.

Posedeli sme v príjemnom prostredí pred hájovňou ako Paľo s Milom kedysi a zašli k rozhľadni. Avšak márne kroky merať k nej. Zo zadu je hora a vôkol stromy. Aký taký výhľad poskytuje na Tatry. Lepšia rozhľadňa, i keď bez ďalekohľadu, je hneď za dedinou Oravská Polhora. Vidíme pod nami ženičky s kýbľami na „čukoty“. Ideme kúsok na rúbanisko za nimi, ale kde nič tu nič. Ani maliny. Vraciame sa rovnakou alejou s5. Pasieme sa na jahodách, krásne voňajú a sladko chutia ako láska prírody. Máme hyacintovo modré jazyky od čukotiek. Toľko ľudí prejde vôkol a nechajú plody zeme napospas medveďom. Pred koncom aleje odbočíme na rašeliniská. Rozbité dosky za milión eur. Skúšame zaboriť nohu do machu. Je to zvláštny pocit. Ostríme zrak na drobnú rastlinku-mucholapku, ale darmo. Skrýva sa vo vysokej tráve a kdesi za dutou prasličkou. Zato sa nám neskrýva jeden z najkrajších motýľov v strednej Európe Ohniváčik zlatistý. Sprevádza nás kus cesty. Sadneme si vonku na chate Slaná voda. V priľahlých domčekoch je tábor detí z Vysokej nad Uhom a reštaurácia funguje v obmedzenom režime. Urobia nám nanajvýš vyprážaný syr. Smažákov máme dosť. Dáme pivo a kofolu s chrumkami. Autom zastavím pri rozhľadni nad obcou. Popasieme si oči na panoráme Tatier, Oravskej Magury a všade viditeľnom Choči. Mamina je zvedavá ako chutí jód s brómom dokopy. Mňa viac trápi osud osamelého pstruha v Soľnom potoku. Naveľa sa vraciam s5 k prameňu Slanej vody. Domáci si čapujú vodu do bandasiek, že si v nej nohy omočia, prípadne ju kloktajú, keď ich hrdlo zabolí.  Požívať vnútorne sa nedá. Drahá ochutná, naozaj je odporne slaná. V litri vody je nasypaná polovica čajového hrnčeka soli. Okrem toho je aj rádioaktívna! Dobrovoľci neustále kriesia prameň k životu. Najnovšie mu postavili altánok v roku 2016. Kedysi pri prameni boli i kade, kde varili vodu a z dna potom zoškriabali soľ. Pokusy o oživenie kúpeľov po vojne zatiaľ vždy krachli. Naposledy v roku 2006. Prevezieme sa najsevernejšou dedinou, prezývanou Severný pól Slovenska. Minulú zimu neborákom napadlo 2m snehu. Za deň pol metra. Už ho ani nemali kam odhadzovať, Školopovinné deti mali mimoriadne prázdniny. Naše baby by sa sem hneď presťahovali. Sneh im v Polhore padal ešte aj v polovici mája. Zastavím pri penzióne Hrubjak, ale nikto pri bare, len nejaká rodinka ticho jedla vedľa pri stole. Schmatnem pohľadnicu a idem preč. Zasa budem písať starostovi. Rozhodneme sa omrknúť Fanny park v Oravskej Lesnej. Z dediny vedie pekná, nová cesta s vyhýbkami. Veru som ich aj bohato využil. Asi skončila jazda vláčikom a všetci sa valili preč. Park je maličký a pre deti do 5 rokov. Na vláčiku sme boli pred 4 rokmi. Sklamane odchádzame. Na obedovečeru zaparkujem voxhóla pri Zbojníckej Kolibe v Oravskej Jasenici, kúsok južne od Námestova. Stavba je pomerne nová, stále sa rozrastá o nové budovy-chatky na bývanie. Okrem ubytovania a jedla sa dá mrznúť v kryokomore za 10Eur. Ako je u nás zvykom i táto koliba je vyzdobená neužitočnými zbytočnosťami a "lapačmi" prachu. Vonku je ihrisko a pidi zverinec. Zajačiky, andulky, kačice. Ale hlavnú pozornosť si zaslúži jedlo. Naše tradičné testovanie začína hovädzím (prípadne kuracím) vývarom. Skutočne v tanieri bol vývar a nie vypratý bujón. Oravský tanier skvelý. Strapačky sa rozplývali na jazyku. Lahodná smotana. Akurát pirohy, ťahajú za kratší koniec. Nič oslnivé. Rebierko bol síce bôčik, ale drobný nedostatok som prehliadol. I babám chutili nugetky. Pekne, ako majú byť, z odrezaného kuracieho mäsa a nie dinosauri a podobné hlúposti. Všetko skoro zjedli. Obsluhe často padal riad, asi brigádničky. WC čisté, originál sú na dverách bábiky. Nemajú konečne sušič, ako je veľký hit, ale servítky, čo sa mi páči viac. Treba si dať pozor, lebo sa môžete ocitnúť v kryokomore. Pri vchode predávajú aj suveníry. Najlepšia reštaurácia v okolí Námestova, ak nie na celej Orave. Na priehrade sa preháňajú skútre. Dokonca sa ktosi v tej 21°C vode kúpe.  V Náme100ve beží Vibe festival a skejboardaci na U rampe. U Kormorána je tiež koncert malej 2-ročnej Klárky do jedenástej večer. Zdarma.

 Ešte horší ako Diablak 

    Náročná túra na jeden z najkrajších tatranských vrchov. Možno sme ju aj podcenili. Minimálne v tom, že sme sa nepoistili. Vydávame sa okolo pol desiatej spod horárne pod Bielou skalou. Kedysi tu bola iba horáreň, dnes horár kšeftuje s nocľahmi. Hneď v úvode začína prudké stúpanie na slnku. Po veternej smršti v máji 2014 zostali iba holé pláne. Na kóte 1100m.n.m. sme v polovici lesníckej cesty a na konci s dychom. Značenie turistického chodníka je skromné až nijaké. Dá sa ísť po lesníckej zvážnici až k potôčiku. Odtiaľ smeruje chodník do lesa a je už dobre označený. Upozorňujem okoloidúcich, že ísť treba po značke. Na čistinke v lese trčí zapichnutý kôl s údajom 1200m.n.m. Malej je zle. Na krátkych nohách musí šliapať dvakrát viac ako my. Nie je dobré veľa piť pri stúpaní, lebo naozaj príde nečakane nauzea. Mamina stanovuje cieľ: "Aspoň Biela skala". Naďalej stúpame prudko pod Bielu skalu. Hríbik nevidíme, pravdepodobne je  za odbočkou na skalu. Nevšimnem si stĺpik s 1300m.n.m. Ani nevieme, že sme pri skale. Bez prestávky kráčame strmo hore na skalnú vyhliadku tesne nad bodom 1400m.n.m. Mladí „pepíci“ komentujú skalné bralo, že sa nikomu nemôže nič stať. „Jsou tady přece záchytní borovice, kleč nebo co to je“. Ideme ďalej. Už nie je také príkre stúpanie a sme v pásme kosodreviny. Pred kótou 1500m.n.m. sa ukážu lúky posiate krásne žltými kamzičníkmi, purpurovými klinčekmi, či jemnými páperníkmi. Srdce botanika zaplesá na Sivom vrchu. 

Prvý končiar v hrebeni Západných Tatier má svoje kúzlo.

Odkrýva sa aj Liptovská Mara. Dohliadneme už aj na Sivý vrch. Okolo 1600m.n.m. sme v skalnom meste. Úchvatní biely obri stoja nemenne tisícky rokov. Vytvárajú bizarné, členité figúry ako skamenelí rytieri. A začínajú obtiažne úseky. Pri bode 1700m.n.m. upozorňujem baby, že sme vyššie ako Babia hora oproti, hen cez priehradu. Príde mi na telefón správa, že som v Poľsku. Na Poľsko sa však len dívam. Gorce a Pieniny. Po reťaziach baby vyjdú samé. Posledná reťaz je päť minút od vrcholu. O 12.45h sme pri pahýle 1800m a baby zdolávajú prvý tatranský kopec. Pre nás je dôležité merať čas, aby sme vedeli stanoviť prestávky a v neposlednej rade, aké trasy vyberať.  Na kopci lietajú sršne v proti prúdu vetra. Nadnášajú sa ako vetrone nad neďalekým Babkami. Sadneme si do závetria a nechám oči viesť scenériou tatranských končiarov. Salatín, Brestová, obďaleč Baníkov a technicky náročné Skriniarky. Na hrebeňoch sa mrvia postavičky turistov. Oproti Ostrô a za liptovskou kotlinou končiare Nízkych Tatier. Obedové menu ponúka ryžový alebo plesnivý chlieb (to sa od mamy dozvieme až po skonzumovaní). Zopár fotiek, kochaní sa okolitými kopcami a schádzame rovnakou cestou dolu. Jedna skupina, čo išla s nami sa rozdelila. Chlap pre auto, iní do Bobrovca. Kapybary sa deliť nebudú. Dolu ideme rovnako dlho. Aspoň mám čas vychutnávať si pohľady na Oravu, Babiu horu, Pilsko, Choč, či Rozsutec. Horšie sa schádza. Najmenšia sa skoro zrútila z chodníka. Pád nebol taký zlý, no ľakla sa a rozplakala. Aj ostatní sú doudieraní od lezenia. Mne sa reťaz akosi prehodila cez bralo a hodilo ma na skalu. 

"Mestečko" volajú domáci Radové skaly.

Z Babej hory sme si nezobrali "šuter", tak baby si zo Sivého vrchu nesú hneď dva. Srdce a krokodíliu hlavu.  Keď máme za sebou tvrdé skaly, oddýchneme si na mäkkej lúke. Po pár minútach šmatleme pomaly dolu. Stretáme bežcov, ktorých sme zdravili pred vrcholom a už bežia dolu. My sa motáme kdesi v polovici chodníka. Skrátime si posledný úsek po zvážnici. Za vyše tri hodiny sme pri hríbiku. Privíta nás zlatý retriever. Vyzerá, že býva v úli so včelárom. Otvoril príves a nad úľmi má postele. No neviem, či by som pri tom dunení zaspal. Zastavujeme v Zuberci, ale nie je pohľadnica so Sivým vrchom, iba magnetka. Pred kostolom sa  motajú svadobčania, cestu blokuje autobus. V penzióne Josu sa koná pivný festival. Vstup sa platí a ja som i tak oslobodený. Pred Podbielom si kladiem otázku: „Čím láka Františkova Huta?“ Stále zrúcaninu niekto navštevuje. Jej kolorit tvoria kravy, ale kvôli nim tam určite nikto nezastavuje. Je to tým, že trčí osamelo v poli ako ten prízrak na čínskej diaľnici? Na večeru sa zastavíme v Podbiely v reštaurácii Pod lipou. Objednáme dve pizze a ja si dám cestovinu s kuracím a brokolicou. Mäsa mohlo byť viac, ale dalo sa. Pizza ťažký priemer. Cesto je hrubé a suché. Mohli ho potrieť aspoň cesnakom. Taký štandard na Orave. Vo vnútri je malá herňa, za ktorú sa platí 2,80Eur. Keď už nechám útratu za jedlo v reštaurácii, mohla by byť herňa zdarma alebo za symbolické vstupné. Zmrzlina len z kupovaných téglikov Prima za 50c. Zvlášť sa platí kornútok 10c alebo sú schopní mi kydnúť kopček  rovno do ruky? Vedľa nás sedeli „pepíci“, motorkári. Húlili, smrdeli jak oslia riť. Jeden mal vikingskú prilbu a spoločne sa tešili na jazdu obrneným transportérom. Padajú nám do kofoly, vlasov kvety, aby sme nezabudli, že sme pod lipou. „U nás doma je dávno lipa odkvitnutá, na Orave aj zemáky ešte len kvitnú. My krumple pomaly už zberáme“, hovorí polovička. Lížuc zmrzlinu sa prejdeme po dedine. Zrubové domčeky, ktoré sa zachovali tvoria tradičnú zástavbu hospodárskych dvorov, charakteristickú pre strednú Oravu. Teraz sa prenajímajú ako chaty pre paštikárov, ako som mal možnosť vidieť. V bývalej fare je etno múzeum, ale kde sú rezbári, ktorí majú kľúče? Je pokročilá doba a navyše sobota, na pohľadnicu môžem zabudnúť. O5 budem otravovať starostu (zbytočne). Hľadáme bankomat, ale v Tvrdošíne tvrdošijne umrel. Hoci domáci tvrdošijne tvrdia a ukazujú miesto. kde stopercentne je. Peniaze ťaháme napokon v Námestove. Večer sedíme pri vínku a pive. Baby skáču na trampolíne. Ani sme si neuvedomili, čo sme dnes prekonali. Hlavne naše kapybary. Niekto nám hovoril, že nám šibe, niekto sa nechápavo pýtal, iný krútil hlavou, obdivoval málokto.

Sivý vrch prezývaný aj "Skalné mesto kvetov" 1805m.n.m.

  

7.7. Trenčianske Teplice

    Balíme. Pani dá hajzl papier. Nie nám, ale izbe.  Domáci pánko vystavuje faktúru na 392 Eur. Nechám mu na stole štyri stovky. Faktúra mi na druhý deň robí problémy. Nie sú tam mená. Hoci mi pošle novú s menami, treba originál. Na poštu sa mu nechce, žiadam ho poslať mi aspoň potvrdenie.
Námorník papier posiela evidentne po mori, pretože dodnes neprišiel a účtovníčkam mám odkázať, že tomu nerozumejú. Na raňajky okrem poľského a čierneho čaju iný nie je. Domáca má zahriakne, keď si chcem vziať vrecúško z baru. Pijem teda hnusný čierny vývar z ponožiek. Nuž, mal som byť rýchlejší. Ťaháme bez prestávky do Trenčianskych Teplíc. V tamojších kúpeľoch si užíva svokor. No, užíva... Keď nás prišiel privítať, dooškieraný bol ako z pieskovne. Vraj ho neposlúchajú nohy a spadol. Teraz sa podpiera paličkami. Dáme si na námestí zmrzlinu a sadneme na kávu do vynovenej Likérky. Centrum Teplíc je veľmi pekné, vkusne prerobené. Majú spoločné problémy s Piešťanmi, čelia náladám investorov, všetko postupne pustne. I tu sa nájdu chátrajúce domy a nedotiahnuté projekty. No aspoň majú zrekonštruované kúpalisko. Počasie sa kazí. Plavky zostávajú v aute. Dnes to na kúpanie v Zelenej žabe nevyzerá. Prejdeme sa po parku k rybníku Baračka. Impozantnú scenériu dodáva parku potok Teplička. Kŕmime kačice a na hladine metajúcich sa kaprov. Zháňam pohľadnicu. Kúpil som jednu komerčnú za 50c a v info centre klasickú za 30c.

Aj Trenčianske Teplice pomaly upadajú.

Pred Novou Dubnicou zahnem k novému Lidl. Do košíka hodíme suchý obed a babke fľašku vínka za stráženie hlodavca. U babky bolo veľké zvítanie kapybár so surikatmi. Morča žije a drží si váhu. Priniesli sme z Oravy chlad do našich končín, čo sa žene veľmi páči. A priniesli sme si tiež kopec zážitkov, o ktorých s kúskom fikcie, humoru a nadnesenia budeme rozprávať.

Energysrandia

     Dnes "Túlavé kapybary" čaká dlhý výlet autom do zábavného parku v Zatore. Sľúbil som našim babám, že zažijú čosi nevídané, ako odmenu za včerajšiu turistiku.  Deň pre mňa nezačal najlepšie. Už v noci ma začala bolieť hlava. Žena vraví, že z vyčerpania po včerajšom výstupe na Babiu horu. Ráno sa mátožím na raňajky, ale ani cukry nepomohli. Vydávam sa cestou cez Jablonku, Jordanow a Wadowice. Je blízko smutne známeho Osviečimu. 90km prejdem za dve hodiny. Poliaci jazdia šialene. Mne sa ručička tachometra zasekne na "závratnej" päťdesiatke. A niekedy mi nie je jasná ani rýchlosť v obci. Kde približne som ukazuje tabuľka s menom. No ešte nie som v obci, len dakde v katastri. Že vchádzam do obce, dáva vedieť tabuľka s namaľovanými domčekmi. Aj tá voľakde chýba. Jedine autoškola jazdí predpisovo. Vidím dve policajné autá. Skryté za stromami, proste slovenská škola. I v Poľsku zavadzajú Piešťany a ja zavadziam im. Aj z Banskej Bystrice ktosi letel do Krakowa a vyblikoval na mňa. "Čo ci oleje teče?", pýta sa žena vedľa mňa. "To hádam nie". Žeby policajti?", odpovedám. Kým som mu neuhol nervózne vysvecoval stále. Už som myslel, že pred ním zastavím, vystúpim a spravím mu análny džihád. Cestou s5 preto uvedomele radšej zastavím na zastávke a pustím smradov za mnou. Jedného kamionistu dokonca dva krát. Ani vyšťať sa v kľude nemohol, keď videl, že ho obieham. V každej dedine Chinsky Market a väčší ako u nás. Už ani tým Poliakom sa nechce robiť. Pred Wadowicami je nová vypustená priehrada Mucharskie jazero alias Swinna Poreba. Cesta na Wadovice šla kedysi po jej dne. Priehrada sa budovala vyše 30 rokov a keď ju konečne v r.2017 napustili, po dvoch rokoch je o5 vypustená kvôli oprave. Okrem toho je na dne plno odpadkov zo stavby. Fušerácky spôsob pripomína slovenský. Rybárom však prázdna nádrž nevadí a v kalužiach chytajú, čo zostalo. Uprostred jazera aj s búdou. Okolo jedenástej sa pred nami objaví veľký nápis Energy-landia. Nie je tu zatiaľ veľa ľudí a sme relatívne blízko vchodu. Parkovanie riadia zriadenci a ich manažéri preháňajúci sa na akýchsi trojkolesových kolobežkách pre veľké deti. 

7km2 a vyše 60 atrakcií-to je zábavný park Energylandia.

Nad hlavami sa čnie oceľová konštrukcia obrovskej horskej dráhy. Vraj najväčšej v Európe.  Málokto možno vie, že aj šikovné slovenské ručičky a hlavičky z malej firmy pri Piešťanoch prispeli k tomuto dielu. Verím, že nie je to jediná dráha v tomto parku so slovenskými stopami. V cene lístka do parku je i parkovné. Lístok treba uschovať, inak sa nedostaneme von. Pre štyroch sme zaplatili 106Eur. Samozrejmosťou je platba kartou. Dostaneme do ruky plánik a hurá za zábavou. Celým areálom sa ozýva pesnička Energylandia. Spievam si ju ešte aj po dvoch dňoch pri túre na Sivý vrch. Ba aj vlastné cédečka s odrhovačkami park vydáva. Zábavný park postavený v štýle amerických Disneylandov. Jedna dráha sa dokonca na štýl amerických prútových konštrukcií buduje. Čo bolo prekvapujúce, všade čisto, ani smietok. WC čisté, voňavé. Neboli zrovna sterilnejšie ako ARO, ale na taký veľký podnik chvályhodné. Alkohol sa predáva len v jednom bare. Žiadne pifko, rovno tvrdé. Na atrakcie sme čakali 10-15 min. Najviac 40 min. Na otĺkajuce koleso Viking s vedľa sediacimi slovenskými devami. Jediné starosti sú občas s nájdením vstupu na atrakciu. Treba sa mrknúť občas aj do plánika. Horské dráhy sú odstupňované pre najmenších-húsenicu Fruti Loop po kozmický Hyperion. Recesiou pôsobila malinká dráha Circus, ktorá chodila dokola a komentátor hovoril, ako rýchlo a zbesilo sa valia po rovných koľajách. Ideálny začiatok túry po horských dráhach. My sme začali rekognoskáciou miesta. K obhliadke terénu boli vhodní lietajúci dráčikovia Magic Fly. Malé nadzemné vozíky podobné Dračej dráhe v rakúskom Familyparku. Počas nudnej jazdy ma nadchol čln Speed. Sprvu vyzeralo, že je to kľudná plavba po riečke. No keď som sledoval, ako výťah berie jeden čln do 60m výšky a potom letí takmer kolmo dolu, vedel som, že dievčatá  nepresvedčím. Asi by ich ani nepustili. Baby šli radšej samé na malú horskú dráhu Mars s podivnými zelenými ufóncami, a potom sa plavili malým člnkom na Ostrove pokladov. Ako rodinka si vystojíme 10min. radu  na okrúhle lodičky Atlantis, kde maminu natočí vždy do striekajúcej vody. Nadáva, bohuje ako starý dláždič. Zo staršou kapybarou čakám 40min. na bijúce koleso Viking. Veru čakanie nestálo za to. Sme akurát obití, ale dcérka má za sebou prvý extrémny kolotoč. Čas obeda dávno pokročil. V Boomerang kebab hryzieme kebab box. Nie teda samotnú krabicu, ale obsah v nej. V útrobách sa objaví najprv zelenina, potom kuracie. Na dno, k hranolčekom sa málokto dopracuje, lebo je už sýty. Jedlo nič valné, ale aspoň výber veľký. Zásada v parku je, že musí byť rýchle a lacné. V rakúskom Familyparku sú dve reštiky s párkami a hranolkami. V Energylande je gastronomických kravín mrte a výber je bohatý. Potom sa ani nečaká. Platba kartou všade. Ceny, ako sa na zábavný park patrí, no predražené nie sú. Ideme na lodičky ozbrojené vpredu a vzadu vodnými delami Splash battle, kde strieľame na iných vodu. Rana pod pás je delo za ohradou, ktoré netreba pumpovať a páli bez prestávky. Než poriadne uschneme znova sa máčame vo vode pri jazde na člnkoch Toffife Zlota. Ešte sa ani nezrútime dolu do vody a v člne je jazero vody. Dostane sa mi do topánky. Pri výstupe zriadenec vysáva vodu z člna, no je mi to platné ako jeleňovi klobúk. Suším mokrú ponožku na batohu. Staršia chodí v mokrej. Zaprisahám sa, že na vodnú atrakciu ma už nikto nedostane. Vedľa sú turbo sušičky pre naozaj mokrých návštevníkov. Sme blízko nevinne vyzerajúcej cukríkovej horskej dráhy Smiej zelki. Výška 13m a maximálna rýchlosť 50km/h je pre batoľatá. I mamina odhodlá sa: "Že šak čo...". Ano. Zvyšok dňa je jej zle. A nie len jej. „Tyčka“ pri výstupe svedčí, že až taká pohodička táto jazda nebola. Aby sa babám ukľudnili žalúdky, idem na spektakulárny Hyperion. Najprv sa 10min. motám ako kozmonaut po komplexe hore, dolu. Počas cesty mi premietajú filmy, ako budem letieť do výšin. Do nebeských výšin ma zanesie už pach potu ľudí zdola. Nejakú štvrťhodinku čakám v rade. Sú vytvorené štyri rady, čo urýchľuje nástup do tridsať miestneho vláčika. Dookola premietajú, ako sa pripútať. Konečne nastúpim, ruky hore a pripútajú ma. Odpočítavanie a vozík stúpa hore. Vidím Babiu horu a vôkol Zatoru rybníky. Zakývam rodinke na vyhliadke a vzápätí padáme 80m takmer kolmo dolu 85° spádom. Záchvev motýľov v žalúdku, ani nestačia mávať krídlami. Do podzemného tunela sa rútime vyše 140km/h. Reflexívne sa uhýbam, hoci viem, že vozík nenarazí. Nakoniec ma schladí spŕška z načasovanej fontány. Neistým krokom vystupujem z vozíka. Vestibulár rozhodený ako po akrobacii na lietadle. Ešte ho dnes budem mať párkrát mimo.

Vodné kolesá, v pozadí 80 metrový Hyperion.

 Baby si dali ľadovú drť. Plastové poháre im zostanú ako suvenír. Mladšej plastová "šampuska" spadne a polovicu vyleje. Takticky a s plačom opúšťame miesto nehody. S deťmi idem na malú húsenicu Fruti loop. Staršia sedí sama a vzniká nedorozumenie s prevádzkarom. Nevie, komu patrí. Ja nerozumiem a kážem malej: "Vystúp!" Vtom kolotočár pochopí a ukáže zdvihnutý palec. Po troch nudných kolách konečne stojíme. Vyberieme sa preskúmať druhý koniec areálu. Rozmýšľame ísť na člny Anaconda, ale by nás zalialo hneď dvakrát. Staršiu nalákame, nech ukáže svoje basketbalové umenie v boji o plyšáka. Za 10zl má dva hody loptou do koša. Smer má dobrý, ale hodí tak jemne, ako sú jej vlásky. "Mičuda" je pre ňu i o dve čísla väčšia. Lopta dopadá pred kôš. Plyšák zostáva na polici. Baby si sadnú na lehátka, ktoré sú roztrúsené ako zrnká maku v zuboch po celom parku. Ja si vystojím krátky rad na Formulu 1. Raketový štart s okamžitým prechodom do premetu. Pri takomto odpale vážim v momente viac ako štvornásobok.  Samozrejme pár sekúnd. Super jazda, ale príliš krátka. Hovorím pani vedľa mňa, či pôjdeme ešte raz. S úsmevom odpovedá: „Jazda dobře, ale došč“. Ideme na nudné švajčiarske vodné kolesá. Aspoň sa v kľude porozprávame, na akú jazdu sa ešte dáme. Výborná vec, sú tabule, ktoré ukazujú čas čakania. O ich presnosti mám však pochybnosti. I pred každou atrakciou je časomiera a na zemi čiara ukazujúca, koľko zostáva minút čakania. Konečne nás pásový dopravník vynesie na breh a ideme hneď vedľa do strašidelnej dráhy Monster Attack. Vezieme sa na hrkotajúcich vozíkoch a strieľame na mimozemšťanov laserovými pištoľami. Strašná blbosť. Niektoré príšery ani nesvietia. Cez to všetko sa strašidelná dráha babám páči a zopakujú si neskôr jazdu tri krát, zatiaľ, čo sa pcháme Nachos s omáčkou. Za Vikingskou dedinkou a herňami sú brutálnejšie vodné kolesá Jungle Adventure. Rýchlejšia a bláznivejšia verzia Atlantis. Nedá sa odolať. Netočí sa len okrúhly čln, ale pri vstupe aj podlaha. Tentoraz sa namočím ja. Sme ôsmi v člne a nevyvážení. Ja sedím s obéznym chlapom na jednom konci, baby na druhom. Tým pádom nás prúd stále otáča na perejách na ťažšiu stranu. Kým ideme preč som ako tak uschol. Náš pobyt v parku pomaly vrcholí. Zveziem sa na horskej dráhe Mayan. Vyzvŕta mi žalúdok a hlavu asi najlepšie, škoda, že zasa krátko. Pri adrenalínových atrakciách je možnosť obstarať si za poplatok fotku s vaším smrteľným výrazom pri páde alebo otočke. Ďakujem, neprosím. Iní típkovia si svoj akčný vrchol natočia mini kamerou na hrudi. Hľadám akési kukuričné lízatko, či čo to je. Nakoniec kúpim nachos so salsou. Tieto kukuričné čipsy nazvem tortilly. Pre mňa sú všetko tortily, pre predavačku načos. Babám zmizne mamina z dohľadu. Staršia panika, mladšia hlesne: „Poďme strieľať z autíčok ešte raz, šak dovtedy prídu.“ Vystúpenia artistov lákajú do teátro Egypt. Potetovaný svalnáč pokrúti krkom ako Chuck Norris pred finálnym kopom z otočky, dá si gumený krúžok na zem a postaví sa na hlavu. Mamina jediná tlieska. Je to trocha afektované a trápne ako tenis v trojici. Po parku sa pohybujú maskoti, rôzni cirkusanti a akrobati. Niektoré hry, napríklad s jojom skúšajú i diváci. V parku myslia na všetko. Je tu i 7D kino. Aréna, kde sú kaskadéri na motorkách a kárach. Jeden oblečený do otrhanej kože v štýle Šialený Max vábi návštevníkov. Ku sklonku dňa si kúpime pizzu Energylandia za 14zl kus. Kúsok hrubého koláča s kuracím mäsom zabaleného do papierovej obálky. Čašníčka čistí plech sprejom a na spodnom je ešte pizza. Baby idú na poslednú atrakciu, autíčka. Dráha je malá a veľa áut na nej. Časté kolízie sú celkom bežný jav.  Zamierime do obchodu so sladkosťami. Vonia lákavo, ale všetko umelé. Až oproti si baby vyberú plyšákov Energuš. Pri východe sa zastavíme ešte raz a kupujeme suveníry pre rodinu. Prešli sme asi tretinu atrakcii, ale užili sme si deň vrchovato a máme kopec zážitkov. S5 do penziónu vediem auto cez Zawoj, Babiu horu a sedlo Krowiarki, lebo je tam nová cesta. Posledným úsekom cesty a so zbytkom svetla nás sprevádza tmavá silueta Tatier.  Jednohlasne sme sa zhodli, že by sme v parku zostali aj ďalšie tri dni.