Cyklohaluzice XVII

   Ani nie po týždni v Bielych Karpatoch sa na kopce o5 vraciam s kolesami Treka dvojky. Tentoraz bližšie k domovu, na Myjavskú pahorkatinu. Rozhľadňu na Kamenci som mal už dlhšie v hľadáčiku, čakal som len na správne podmienky. Tie prišli prvý májový víkend a po ľahkom obede po 13h roztáčam pedále západným smerom. Do chrbta mi fúka južný vietor, takže cestou hore ma bude ako tak poháňať. Do Senice na stanicu pôjdem však proti nemu. Na druhú stranu dolu kopcom. Za Brezovou neodbočím do Žriedlovej doliny, ale zostávam na ceste 499 do Myjavy. Rád by vyskúšal prístup z tejto strany. Vskutku je asi najlepší, čo sa týka kopčekov. Najmenej stúpania. 

    Urobím však chybu, keď nejdem rovno do Myjavy, ale na križovatke Pokrivníky sa dám zlákať Kopaničiarskou cyklotrasou na Bukovú. Čaká ma 60 výškových metrov navyše k vysielaču na Jaseníkoch. Aspoň vidím odtiaľ svoj cieľ - Kamenec. 

    Od križovatky Belanskovci letím dolu do Turej Lúky. Neobiehajú ma ani tak autá, ako skôr motocykle. Z Turej Lúky nabieham na posledné, najväčšie stúpanie na 520m vysoký Kamenec. Vcelku to ide, keď sa dostanem do tempa, kritický úsek je asi v dvoch tretinách od Junasov. Potom už som prakticky hore. Kúsok sa musím vrátiť po úzkom asfaltovom chodníku k rozhľadni. Za dve a pol hodiny som pod neveľkou drevenou rozhľadňou. 

Uprostred kopaničiarskeho kraja sa od r.2023 týči neveľká rozhľadňa.

    Očakávania nesklamali  a binokulár netrepem zbytočne. Sú nádherné výhľady na Biele a Malé Karpaty. Za nimi panoráma Považského Inovca. Dovidím až na malofatranský Kľak. Na juhu sa točia veterné mlyny v Rakúsku. Viditeľnosť je teda úchvatná. Na rozhľadňu dorazia nejakí výletníci. Neďaleko je totiž parkovisko a ľudia sa sem jednoducho odvezú autom. Pýtajú sa ma, aké hrady vidia na východe. Krásne sa čnie čachtický a za ním v Inovci zasadený Tematín. 

    Tvarohový koláč už nestíham, pretože sú štyri hodiny a o pol šiestej by som rád stihol vlak zo Senice. Mohol by som jednoducho zísť na stanicu do Vrboviec, no chýba mi práve úsek cesty z Vrboviec do Sobotišťa. Dolu z Kamenca prekonávam rýchlostný rekord, keď mi navigácia nameria závratných 69km/h. Vo Vrbovciach sa zastavím pri rázovitom domčeku a pokračujem dolinou potoka Teplica do Sobotišťa. 

    Kopaničiarske usadlosti sú v podhorí Bielych Karpát veľmi pútavé a kontrastné. Ani protivietor zatiaľ nie je. V Sobotišti o5 odbočím k habánskym domčekom, no po pol piatej sú zavreté. Známou trasou popri Kunovickej priehrade šliapem s hubou plnou závinu do Senice. Na cyklotrase kopec ľudí.

Nyáryovský barokový kaštieľ v Sobotišti.

     Neviem, čo som si myslel, no voľný wi-fi signál na námestí nie je.  Risknem teda jazdu na čierno, veď je medzi Kútmi a Trnavou samoobslužný systém. No keď vidím prichádzať na perón sprievodkyňu, nie je mi všetko jedno. Lístok treba mať kúpený pred nástupom. Vo vlaku je dostupná sieť, preto hneď ako sa nalodím, kupujem lístok. Z Jablonice, šak čo. 

    Približuje sa sprievodkyňa a ešte nie sme v tej prekliatej Jablonici. Premiestňujem sa ďalej od nej. Aspoň si zavesím kolimahu. Konečne sme v Jablonici prudkým brzdením pred priecestím. Sprievodkyni teda môžem ukázať platný lístok. Táto vychcanosť sa mi vypomstila vzápätí na hajzli, keď mi hajzlová doska buchla v zákrute po vtákovi. Dobíjal som sa do jediného funkčného hajzla, stále sa mi totiž zavierali dvere. Nakoniec som ešte dostal po vtákovi. Pred pol siedmou sme pri cukrovare a mám vyše polhodiny na spoj domov. Tak si obzerám panoptikum ľudí, hlavne študentov, na nástupišti. Vlak dohrmí bez vozňov pre bicykle. Zadkom ho vtrepem do chodbičky, znova sa mi zatvárajú dvere. 

    Neprešiel ani týždeň a o5 vitajte vo Vrbovciach. Tentoraz však nie som sám a s drahou pokračujem zo Senice ďalej na Záhorie. Vybral som takú nenáročnú rovinatú trasu bormi a hájmi. V pláne bolo skončiť v Zohori, no nakoniec sme nasýtení potiahli až do najväčšej dediny. 

    Začali sme teda spustením sa kopaničiarskou dolinou do Vrboviec a Sobotišťa. Hneď pri prvej zastávke vo Vrbovciach poštípe drahú včela. Preleteli sme cez Senicu a napojili sa na "fungl" novú cyklotrasu popri riečke Myjava. 

    Pri obecnej "čističke" (oficiálny názov na tabuli) v Šajdíkových Humencoch odbáčame na žltú cyklotrasu. Obiehame pani na Liberte a nás obieha babenka na cestnom. Za dedinou sa ponoríme do krásnych borovicových lesov. Najkrajšia časť cyklotrasy. Pôda je však piesok. Babenka na cestnom sa vracia s5. Pri cikpauze mi pristane na kapse dospelý červotoč. Hrá mŕtveho, no mňa neoje.e.  Za hájovňou Kalaštov si ukusujem z bagety a mini klobásky. 

Šaštínskymi bormi.

    O5 nás obieha Liberta. V najkrajšej obci Slovenska z r.2010, Borskom Mikuláši, stojíme pri ikonickom domčeku so slamenou strechou. 

Sumurovec (podľa mena posledného obyvateľa) bol obývaný až do r.1984.

    A oproti sa rúti známy cesťák. Odkiaľ sa tá baba vracia? Ďalšou zastávkou v Mikuláši je rodný dom Jána Hollého. Domček je však zavretý. 

Rodný dom slovenského "Homéra" z 18.st.

    Napájame sa na hlavnú cestu do Lakšárskej Novej Vsi. Čaká nás asi jediný kopček na trase. Zletíme dolu popri plynovode Eustream a sme v dedine. Rovnou cestou pokračujeme ku križovatke Hrabovec, kde na chvíľu opúšťame modrú cyklotrasu. 

    Hľadám odbočku k rozhľadni. Nedá sa minúť, no rozhľadňa ukrytá medzi borovicami rozhodne áno. Na piesku sa bicykle šmýkajú a hrozí pád. Akosi sme prešli kovové monštrum a vraciame sa s5. Žena konštrukciu napokon zbadá. 

Rozhľadňa Vŕšok je bývalá 30m vojenská pozorovateľňa.

    No dostať sa na ňu nie je jednoduché. Spodok rebríka je odrezaný. Treba sa vyšvihnúť hore. Pomôckou je uviazaná šatka alebo čo, do ktorej sa dá strčiť noha. Úzkym rebríkom šplhám hore. Oderiem pritom drahej batoh o kovové obruče. Nepočúval som ju a mal si ho dať dolu. 

Výstup hore je len pre otrlé povahy s dobrou kondíciou.

    Vyliezť na kovovú konštrukciu dá zabrať. Hore sa kýva, vŕzga, a to ani nefúka silný vietor.  Vyhliadky sú na vrcholky borovíc pod mnou impozantné. V diaľke Malé Karpaty s Plaveckým hradom. Na opačnej strane Morava a na juhu veterné mlyny v Rakúsku, či blízke Malacky. Oznamujem drahej, že zliezam dolu. Noha do šatky, no kýve sa. Skok na zem a môžeme pokračovať. Najlepšie bude vrátiť sa a pokračovať cez Studienku na Malacky. Za obcou začína vojenský obvod, ktorý skončí až kdesi pred diaľnicou. 

Panoráma borov a Malých Karpát.

    To sme už kúsok pred mestom. Sú takmer štyri hodiny a prázdne žalúdky sa ozývajú. Neváham a stojím pred prvou reštikou  popri ceste. Zámocká vináreň je na začiatku rozsiahleho parku. Objednám si kofolu, drahá pivo. Vináreň je pomerne veľký podnik. Žena ochutná kapustnicu, ja poškuľujem po šaláte s mozzarellou. Napokon mi prinesú pizzu. V podstate to isté, len mám ingrediencie nahádzané na pizza ceste a nie so štangličkami. Veľkú pizzu nezjem, ani sa nechcem napráskať pred ďalšou cestou a čašníčka mi ju zabalí do alobalu a vrecka. Drahá pre istotu ešte do ďalšieho vrecka. Rozhodneme sa pokračovať až do Hovadova. Je to 50km, ale sme sýti a sily máme dosť. Chýba nám vlastne úsek z Devínskej do Blavy. Čas však tlačí, preto dlho nesedíme a vydáme sa prejsť po parku ku kaštieľu. 

Klasicistický Pálfyovský kaštieľ je v r.2026 pre rekonštrukciu zatvorený.

    Odtiaľ padáme cez centrum von z mesta. No keď sa ocitneme pri železničnej stanici, tuším, že kufrujeme. Vrátime sa teda s5 na námestie SNP a odtiaľ na Veľkomoravskú, ktorá nás dovedie na Záhorackú magistrálu. Cesta vyzerá sprvu perfektne, no za cintorínom sa zmení na asfaltové lepence a musíme sa vyhýbať výmoľom. Hrôza a vyhýbanie, natriasanie nás spomaľuje.  Tristná cesta sa ukľudní až v Plaveckom Štvrtku. Vietor nám fúka do chrbta, takže môžeme valiť. V Zohore pred kostolom je odbočka na Malokarpatskú magistrálu, no  my pokračujeme rovno na východ. 

Dominantou Zohora je neorománsky kostol sv. Margity Antiochijskej.

    Za smetiskom sa asfalt mení na prach. Po takejto ceste šliapeme až k odbočke na Devínske jazero. 

    Od Hájov sa buduje nová cesta. Je na nej asfalt, hoci zákaz vjazdu. Nie však pre cyklistov. Nie sme jediní, kto ju využije. Popri ceste sa objavujú "ropíky" a vieme, že sme pri hranici. Od mosta Slobody sa premávka na cyklotrase zhusťuje. 

    Rodinky s deťmi na výlete. Zákutiami rieky Moravy v tieni stromov ubieha cesta rýchlo. Stojíme pod hradom Devín a sledujeme ako sa Morava lenivo mieša s Dunajom.

    Veľtok zakrátko opúšťame a ideme len popri jeho vyschnutých ramenách. To sme však už na rušnej Devínskej ceste. Zúžili ju kvôli pruhu pre cyklistov. Aspoň tak. Od Karloveského ramena je cyklochodník na Dvořákovo nábrežie. Prvýkrát vidím, čo zostalo zo starého PKO. Nič, je tam galéria s divným názvom RD21 a hotel River park, ktorý trčí až kdesi nad rieku. Po nábreží sa motajú pochopiteľne ľudia. Hoci je vľavo cyklochodník, ľudia sú rozlezení všade. Už sa nemusíme tak ponáhľať, vieme že vlak 20.21h stihneme. 

    Od Nového mosta sa napojím pre  nás už známu cyklocestu na stanicu. Posledné metre sú ako vždy najťažšie. Kdesi sa podeli staničné socky. Je teplo, asi somrujú dakde vonku. Kúpim lístky, drahá kofoly a pomaly sa nalodíme. Sprievodca nás pošle na začiatok vlaku. Totiž poschodové súpravy sú v oprave a nastupujeme do náhrady. Len vozne sú všetky s kupé a priestor na kolimahy nie je. Preto sme v chodbičke na začiatku. Ako dojedám zbytky chutnej pizze z drahým syrom, jeden týpek sa nasáčkuje vedľa nás. Na ďalšej zastávke sa snaží vystúpiť z vlaku, no my sa s bicyklami nemáme veľmi kam pohnúť. Neviem, či šiel na čierno alebo čo. Bol to cudzinec. Na ďalších zastávkach už rovno posielam ľudí na druhý koniec.  I tak sa doma tlačia ľudia von.

Púšť hubárov.

    Na Viktóriu vyvrcholilo pekné jarné počasie a po Záhorskej rovinke som sa po dni oddychu vybral znova na kopčeky. Tentokrát obkrúžiť Považský Inovec. Stíham vlak pred pol druhou, a tak ušetrím takmer hodinu. Ukáže sa to ako správne rozhodnutie. Kupujem len lístok pre bicykel. Jazdia už aj priestranné dvojposchoďáky. Z Mesta teda šliapem do Kálnice, kde sa napájam na červenú cyklomagistrálu Okolo Považského Inovca. V dedine hrá smútočná hudba, ľudia vybiehajú pred dom. Zomrela nejaká 76-ročná babka ako sa dozviem v rozhlase. Sprvu ide lesná cesta popri Kňazom potoku, viac menej vyschnutom.

   Pod Kláštorskou sa stáča o 180° a čaká ma prvé stúpanie. Sprvu prudké, potom miernejšie. Väčší problém je však kvalita povrchu po ťažbe dreva. Preto Treka druhého tlačím pokiaľ sa nezmierni stúpanie a nezlepší cesta.

    Popri farme s dvom krásnymi koníkmi letím dolu do Selca. Za potokom v dedine odbáčam doprava o5 do lesa. Pred ním je konča obce prameň. Nečudo, vedľa je zdroj pitnej vody. Pani mi tvrdí, že je to kyselka, ja vravím z vedomostí mojej ženy, že len výpust zo zdroja pitnej vody. Napumpujem si teda do fľaše a ochutnám. Vskutku to bude asi kyselka. V Selci začínala lesná železnička, po ktorej vedie teraz cyklomagistrála a náučný chodník. Miernym stúpaním funím k horárni, kde sa stáčam na severozápad. Cez starý kamenný most prekračujem potok Krželnica.

   Zošuchnem sa dolu k potoku, pričom pokrstím pádom nový batoh. Most aj tak neviem vyfotiť kvôli neprístupnosti celý. Lesná cesta vedie v podstate po vrstevnici, takže je to pohoda. Nad dedinou zostanem stáť a kolimahu zamknem o info panel. 

     Rozhodnem sa pozrieť si kamenné more. K samotnému Inovcu to už nestihnem, ale pokúsim sa aspoň dostať ku skalám. 2km prejdem za nejakú polhodinku. Akurvát nezvládnem skratku a predieram sa lesom s popadanými konármi a hadmi. Na skalách nie som sám, ako som dúfal, preto sa ani veľmi na nich nezdržujem. Mrknem na Zelenú vodu.

  K vrcholu je to ešte dobrých 2,5km, takže sa obraciam a bežím dole k Treku. Zjem pritom banán. Pohodlnou lesnou cestou, mierne klesajúcou obchádzam ihlanovitý vrch Hradisko. Cesta ma ukolísa, či skôr utrasie tak, že si nevšimnem zákrutu o 180° a letím dolu do Tr. Stankoviec. Náhodou ma upúta panoráma Inovca za chrbtom a popri foto sa mrknem do navigácie. Pozerám, že idem zle. Vrátim sa na križovatku. 

 

     Pohodička končí a začína stúpanie. Neviem, čo som si myslel, že pôjdem v lese 15km po rovinke? Na druhej strane, pokiaľ by som sa stále držal bývalej trasy lesnej železničky, pp. by som sa vyhol stúpaniu. Takto ma čakajú dve stúpania, kým zletím do Mníchovej Lehoty. Predtým sa zastavím pri ďalšej kyselke, ktorá je však zakrytá betónovým panelom. Drevený altánok je odsunutý nabok do trávy. V Mníchovej Lehote si o5 vyberiem prudký stupák hore na Kopánku, namiesto cyklotrasy okolo bývalého lomu. No potom som zasa na vrstevnici a pokračujem na Soblahov.

   Ešte jednu zachádzku si spravím na križovatke pri horárni. Odbočím doprava do Mitickej doliny. Strmou cestou tlačím bicykel do kopca, šetrím sily na cestu domov. Spravím si skratku priamo dolinou po kamenistom Janovom chodníku. "Skvelý" nápad tlačiť kolimahu po hnusnom pešom chodníku. Z Mitického potoka je len nepatrná šťanka. Je strašné sucho celú jar. 

    Konečne sa mi otvára výhľad spoza stromov a som pod lyžiarskym vlekom. Chata Pod Ostrým je vpravo. Musím Treka preniesť cez nízky plot komusi do dvora chaty. Potom už len krátky výstup ku chate. Krásna zrekonštruovaná chata obložená drevom. Pôvodne sem chceli Trenčania nasáčkovať bezdomovcov. No dopadla by ako Lodenica v Piešťanoch a ľahla v krátkom čase popolom. Ešteže sa našiel niekto príčetní a sprístupnil ju obyčajným ľudkom. Aj s welnessom a pštrosmi vo výbehu. 

    Vojdem do reštiky, ktorá sa tvári luxusne a prvé, čo sa pýtam sú pohľadnice. Kdeže. Len pečiatka. "Čo si ju dám na ruku?", pýtam sa čašníka. Napokon si objednám malú kofolu, ktorú hneď zaplatím. Kartou. Na druhý krát. Je takmer šesť hodín a domov mám tak 2,5h. Kolu hodím do seba a normálnou asfaltovou cestou letím 67km/h dolu. Opúšťam lesnú železničku, či teda jej torzo a idem priamo do Soblahova. V dedine sa zastavím pred typickým dedinským domčekom, ale nejak mi nevyrazí dych. Kostolík je krajší. Zostáva mi posledná zastávka a posledné stúpanie k rozhľadni Dúbravka. 

    Pri stúpaní ma obieha električka, ja idem dušu vypustiť. Z nevysokej drevenej rozhľadne je pekný výhľad na počiatok Strážovských vrchov s dominantným Ostrým vrchom, či na Biele Karpaty. Nado mnou sa už nasúva cirovitá oblačnosť blížiaceho sa studeného frontu. Rozhľadňa je pomerne hodne navštevovaná. Ľudia prichádzajú i odchádzajú. Nie je ťažké sa k nej dostať. Od cintora, kde je parkovisko je  hore len pár metrov. 

    Opúšťam vežičku a letím na západ do Trenčína. Na Soblahovskej je symbolicky vyznačený na 50m cyklochodník. Odkiaľ a kam? Premávka hustne. Električnú prejdem radšej cez semafor. V Biskupiciach skočím na cyklotrasu a pokračujem známou cestou domov. Vietor sa  utíšil a juchám tých 24-25km/h. Pred pol deviatou, za čosi vše 2h zo Soblahova, som doma zarovno s babami. Kontrolujem si nechcených parazitov. Okrem mnoho štípancov na chrbte, nemám na tele nič nové.

 

Cyklohaluzice X.

    Mnohí ani netušia, že Jeruzalem je fakt blízko. V jednu marcovú sobotu som vysadol na kolimahu a vybral sa znova smerom na Vrbové, no tentoraz na myjavské kopanice. Striedajú sa o5 kopčeky a údolia ako pri tachykardii na EKG zázname. Do Krajného sa rútim 60km/h. Na prvej odbočke stáčam korman doľava. Pred Matejovcom je "menší" stupáčik". V dedine ma šípka o5 smeruje doľava do osady. Prudko zídem dolu a zasa sa šplhám hore k tým pár domčekom. Ani žiadna tabuľa, kde som. Akurát plagát silvestrovskej zábavy. Jedna miestna tabuľa vývozu odpadu.

Na rozdiel od ťažko skúšaného izraelského mesta, osada je oázou ticha a pokoja.

   Nikto vlastne ani nevie, prečo sa osada volá Jeruzalem. Vraj okolité kopčeky pripomínajú izraelské. Legenda vraví, že prvý osídlenec, nejaký pánbíčkár, nazval miesto z Biblie.  V Jeruzaleme nežije nastálo ani 20 ľudí. Väčšinou sú v domoch víkendoví chalupári.

Vraciam sa kilometer do Matejovca a schádzam po poľnej ceste k priehrade. I keď je vychodená od traktora, ešte sa dá. 

Oficiálne sa v nádrži nedá kúpať.

    Nádrž napája Matejovský potok prameniaci vo Vlčej doline. Zopár tichých bláznov nahodilo udice. To by som nemohol byť ja, aby som aj tento rok zasa nenašiel cestu nevhodnú pre cesťák.

Priberám spolucestujúceho-blato. Musím zosadnúť, aby som sa nešmykol na prudkom kopci.

    Tlačím Trek po kamenistej ceste do ďalšej osady Luskovica. Hudrie na mňa moriak. Blíži sa Veľká noc a počítam, že skončí na pekáči ako ten pražský. Mladé ovečky za ohradou možno skončia rovnako. Zvierat žije v osade viac ako ľudí. Neodbáčam doprava, ale si cestu predlžujem cez Babulicov vrch. Dalo by sa ísť aj do Žadovice a Krajného, čo je kratší variant, ale nejak ma cesta zlákala hore do kopca. Rád by som omrkol rozprávkový dom vo Švancarovej doline, ale keď zbadám ďalší stupák, kašlem na to. Už mám dosť kopčekov (a to netuším, koľko ma ešte čaká) a tlačí aj čas. Niekedy nabudúce cestou na Myjavu. Višňovskú dolinu nestihnem, preto volím čo najkratšiu cestu cez Ošmek. To je ale najväčší stupák, nie Babulicov vrch, ako sa neskôr presvedčím. Predsa mi však haluzenie nedá a zvrtnem bicykel na križovatke za Babulicom doľava do lesíka nad Kostolným. Prekleniem potok Rudník a o5 stúpam, čo ma prekvapí. 

Dominantou Kostolného je čo iné ako kostol. Evanjelický z 19st.

    Ďalší menší kopček je k Vaďovciam. V Kostolnej zvoní kostol na obed. Do hodiny nebudem určite doma. Za Vaďovcami si počas jazdy ukusujem zo suchého rožka. To je môj obed. Na Báthoryčkinom okruhu pribúda cyklistov, väčšinou páry. 

                                         

Naivne som dúfal, že do Vaďoviec sa len spustím dolu.

                                       

    Stúpanie pod Drieňovicu už veľmi nedávam a bicykel tlačím. Pár hryzov do sójovej tyčinky. Okrem boľavých nôh už i energia dochádza. Prekvapí ma množstvo áut hore v sedle. Netuším, čo tam všetci robia. Na hríby je skoro. Nie je tu turistická trasa, ani prameň, nič. Žeby po drevo? Po rozbitej asfaltke sa opatrne spúšťam dolu. Rozbehnem sa až od Korytnianskych kopaníc, kde je nový asfaltový koberec. Paráda. Posledných 10km po obligátnej ceste cez Ostrov a po takmer štyroch hodinách odopínam zablatené topánky z pedálov. Našliapal som necelých 62km a nastúpal 680m. Je to dosť a kolená bolia.

    Ďalší pekný výlet som viac menej spontánne točil do Bošáckej doliny. Sprvu som chcel ísť len do Dolného Srnia, ale pre mňa obrazy to prefláknuté, a keď som videl tabuľu Nová Bošáca=7km korman som zvrtol v Bošáci doprava a nie doľava. V Zemianskom Podhradí som sa pokúšal odfotiť kaštieľ spoza múra. 

Kaštieľ bol pri zrode lásky Ľ.Štúra a A.Ostrolúckej. Ľudovíta viac ako bohatá knižnica zaujímala Adela.

    Vlastne netuším prečo sa obec volá Podhradie. Bol na okolí niekedy snáď hrad? Odpoveď je oveľa prozaickejšia. V 17.st bola obec panstvom Podhradských. Šliapem do Novej B. peknou dolinou. Brehy Bošáčky sú plné naplavených odpadkov. Miestni orezávali kríky a spevňovali ich kameňmi. Od Bošáce cesta stále mierne stúpa. Ani protivietor mi zrovna šliapanie neuľahčuje. No silu v nohách mám, len sem tam lapám po dychu. V Lovichovci je odbočka na chatu rovnakého mena. Pri križovatke je zopár odstavených áut, takže asi je chata v kurze.

Javorinu a Lopeník delí malebná Bošácka dolina.

    Miernymi prevýšeniami pokračujem do Novej.  V dedine ma čakajú dva "menšie" stupáčiky. 

Míňam odbočku na Grúň odkiaľ sa dá ísť na vrch Lopeník. Aj túto trasu už mám v hľadáčiku. Ale až niekedy v lete. Mrknem do navigácie. Určil som si 16h ako bod, kedy sa budem musieť otočiť bez ohľadu na to, kde budem. Štvrtá hodina sa blížila a ja som nebol ešte ani na hraniciach. Konečne za bošáckou osadou Šiance prekračujem slovensko-českú hranicu. Je jasné, že do šiestej, teda do zotmenia doma nebudem. Odhadujem príchod na pol siedmu. Otáčať sa mi už ale nechce. Na hraniciach sa Bošáčka mení na moravský Hrubár. Za Starými Dílmi vidím dedinku Březová s dominantným kostolom a nad ňou cestu vedúcu hore na hrebeň. Už sa "teším". Seriózne stúpanie začína už ku kostolu. Po ľavej strane ma upúta "domeček" s vystavenými rárohami na stenách domu, či vo dvore. 

Novogotický kostol sv.Cyrila a Metoděje z 19st.

   Za kostolom odbáčam doľava na stúpanie. Šípky ukazujú 6km do Strání. Nie je to však nič dramatické, ako to sprvu vyzeralo a pomaly sa serpentínami suniem hore. Zastavím sa na pár fotiek. 

Pod Malým Lopeníkom učupená Březová. Kedysi známa výrobou barlí (čagan).

    V stúpaní ide len o to chytiť správne tempo a dýchať. Myslel som si, že nad obcou pramení Bošáčka, no tá vyviera pod Lopeníkom na druhej strane doliny.  Pred pol piatou cesta už ďalej nestúpa a predo mnou sa objaví pútnický krížik na križovatke ciest. I tých turistických. Križuje sa tu esenpéčka, či stezka Českem. Odstavené autá dávajú tušiť, že ľudia sa motajú po okolí. Blízko je Studený vrch, kde je hradisko. Sem asi chodia kvôli pekným výhľadom na Karpaty.

  Odfotím sa pri krížiku a rútim sa dolu do Strání. Cereálnu tyčinku si dám neskôr. Úzka cesta so zákrutami mi nedáva sa rozbehnúť a nejdem ani 50km/h. Krátko prefrčím lesom a podo mnou sa objaví Strání. Aj by som sa zastavil, ale údolie je už v tieni. V dedine som rýchlo a brzdím na stopke. Zabáčam doľava smer Slovensko. Zadný vietor ma poháňa dolu. Vyfotím kolegov dom a už sa nezastavujem nikde. 

   

   Za trištvrte hodinu som v meste. Zostáva mi hodinka domov. Takže budem doma skôr ako o pol siedmej. Stopky zastavujem po 91km pred štvrť na sedem. Ešte ani lampy sa nerozsvietili. Ale už začína byť chladno, ako zájde slnko. Bošácka dolina je malebná, no ešte stále zimný šat odhalil aj jej tienistú stránku.

    Zaujímavé výzvy sú spontánne výstrely ako bol v jeden robotný deň k zrúcanine hradu Tematín. Bola by škoda nevyužiť krásny jarný deň, ktorých začiatkom apríla nebýva mnoho. Zrušilo sa rodičovské, a tak mi nič nebránilo po menšom nákupe pred piatou vyraziť. Vedel som, že prídem za tmy a chladu, preto som do batôžka priložil cyklo bundu a rukavice. I obľúbenú oblátku Linu, ale na tú neprišiel čas. Cez Kolonádový most, kde asi len ja tlačím bicykel, juchám proti severozápadnému vetru do Moravan a Ducového. V Lúke zvažujem ísť na hrad najkratšou cestou, jednoducho po turistickom chodníku. V závere je však prudký a úzky výšľap. Prefláknutú trasu zavrhujem. V hre je ešte skrátiť si trasu z Lúky cez polia, ale to je 100m stúpania navyše. Cez to všetko i tak mením operatívne plán o 180° a rozhodujem sa pre rýchlu smrť, teda ísť rovno z Hrádku na Tematín a potom dolu do Hrádockej doliny. Počas stmievania tak budem na známej ceste v doline. V Hrádku najprv vyšliapnem zlým smerom a 300m sa vraciam. Typické pre dedinu je hneď prudké stúpanie. Aj teraz stúpam k záhradkárskej osade. Potom však lesná cesta pokračuje relatívne rovinou s miernymi stúpaniami dolinou pod Tematínskymi vrchmi.

Pod Tematínskymi vrchmi. Vľavo cesta na Rankove nivy.

   Vpravo sa nesmelo črtá nejaká riava. Pramení dakde pod hradom, ale stratí sa v zemi, kým dôjde k dedine. Brzdí ma popadané kamenie na chodníku. Veľa ľudí tadeto nechodí. Mihne sa predo mnou akurát stádo srniek. Po 3km začína cesta príkrejšie stúpať. 

Na kamenistej ceste už Trek tlačím.

    Po kameňoch sa ťažko šliape a tlačím bicykel až po križovatku so žlto značeným turistickým chodníkom z Hrádockej doliny. Po ňom som onehdy šiel k hradu. Na krátky úsek sadám za korman, no po pár stovák metroch o5 zosadám a tlačím do kopca. Ani nie je také veľké stúpanie, no chodník je kamenistý. Pod hradom už je len vysypaný jemný štrk. Ide sa lepšie, no zase sa zabáram a šmýkam. Chcelo by to širšie gumy. 5min. pred pol siedmou som pod hradom. Neodolám a vybehnem hore tlačiac bicykel, hoci by som ho mohol zamknúť pri hríbiku. 

Najvyšší bod (560m n.m.) pod hradom.

    Zdržím sa v okolí hradu asi 10min. a vraciam sa na Hrádecký okruh. Čaká ma ešte jeho 20km. Nie som teda ani v polovici dnešných cyklohaluzíc. Po vrstevnici obchádzam prírodnú rezerváciu Javorníček. Hrad mám stále v dohľade, no vidím len jeho tmavú siluetu, pretože hľadím prakticky do slnka. 

Pokým nie sú stromy ošatené listami, hrad je z cesty pekne vidieť.

    Na opačnej strane vidím takmer 900m vysokú Prielačinu. Podo mnou Hrádocká dolina s osadami, v diaľke Mesto. Kopec serpentín, predo mnou, resp. 300m nad je trávnatý Bezovec s lyžiarskymi vlekmi. Kým sa dostanem pod "päťstovku" vlek je však ešte nekonečná cesta pod Tematínskymi vrchmi. Spestria mi ju občas srnky. Divina je i cítiť vo vzduchu. Rovnako aj chlad a nasadzujem rukavice. Božské ticho a zlatisté scenérie prírody v zapadajúcom slnku. Jeden prudší zjazd dolu a zastavujem pri akejsi umelej nádrži. 

V lepších časoch možno zdroj vody pre snežné delá.

    Zo žaburiny vyteká čosi ako prítok Hrádockého potoka. Cesta sa mení na asfaltovú a konečne môžem zrýchliť. Občas sa mihne nejaká tá známka civilizácie v podobe chalupy. Pri známej rampe zastavujem. Navliekam cyklo bundu. Je štvrť na osem. Domov budem šliapať ešte asi hodinu.

    Ľudia sú počas môjho haluzenia Hrádockým okruhom vypnutí až teraz okolo mňa prefrčí džíp.  V Hrádku je slnko už za horami. Risknem cestu cez brunovskú lávku. Ušetrím tak 15min., ale nie bicykel. Čosi mi dolu hrkoce akonáhle preletím cez malý rigol pod diaľnicou. Vyzerá, že reťaz. Keď ju pretočím spätným chodom, zvuk ustane. No napokon dobre, že som si cestu skrátil. Lávka nie až v takom zlom stave. Pokiaľ sa združeniu Rudnay nepodarí vybrať horibilnú sumu na novú lávku, mohli by aspoň vymeniť dosky. Na konci cesty, za súmraku ma čakalo ešte jedno milé prekvapkanie. Priamo pred nosom, po hrádzi sa promenádoval - bobor. Vybral sa od záhrad ku kanálu. Ani som netušil, aké je to veľké zviera. Takmer ako kapybara. Inu, je najväčší európsky hlodavec. Aj bledohnedú srsť majú podobnú. S nespokojným funením odčaptá do húštia a nestihnem ho ani odfotiť. I vďaka tme. Len veľký placatý chvost vidím spod kríkov. O štvrť na deväť po vyše 51km odomykám dvere. Variant, najprv prudšie hore a potom menším klesaním dolu je možno lepšia ako opačne. Lebo by som v podstate stále len stúpal až po hrad. Sem tam viac, sem tam menej.