Cyklohaluzice X.

    Mnohí ani netušia, že Jeruzalem je fakt blízko. V jednu marcovú sobotu som vysadol na kolimahu a vybral sa znova smerom na Vrbové, no tentoraz na myjavské kopanice. Striedajú sa o5 kopčeky a údolia ako pri tachykardii na EKG zázname. Do Krajného sa rútim 60km/h. Na prvej odbočke stáčam korman doľava. Pred Matejovcom je "menší" stupáčik". V dedine ma šípka o5 smeruje doľava do osady. Prudko zídem dolu a zasa sa šplhám hore k tým pár domčekom. Ani žiadna tabuľa, kde som. Akurát plagát silvestrovskej zábavy. Jedna miestna tabuľa vývozu odpadu.

Na rozdiel od ťažko skúšaného izraelského mesta, osada je oázou ticha a pokoja.

   Nikto vlastne ani nevie, prečo sa osada volá Jeruzalem. Vraj okolité kopčeky pripomínajú izraelské. Legenda vraví, že prvý osídlenec, nejaký pánbíčkár, nazval miesto z Biblie.  V Jeruzaleme nežije nastálo ani 20 ľudí. Väčšinou sú v domoch víkendoví chalupári.

Vraciam sa kilometer do Matejovca a schádzam po poľnej ceste k priehrade. I keď je vychodená od traktora, ešte sa dá. 

Oficiálne sa v nádrži nedá kúpať.

    Nádrž napája Matejovský potok prameniaci vo Vlčej doline. Zopár tichých bláznov nahodilo udice. To by som nemohol byť ja, aby som aj tento rok zasa nenašiel cestu nevhodnú pre cesťák.

Priberám spolucestujúceho-blato. Musím zosadnúť, aby som sa nešmykol na prudkom kopci.

    Tlačím Trek po kamenistej ceste do ďalšej osady Luskovica. Hudrie na mňa moriak. Blíži sa Veľká noc a počítam, že skončí na pekáči ako ten pražský. Mladé ovečky za ohradou možno skončia rovnako. Zvierat žije v osade viac ako ľudí. Neodbáčam doprava, ale si cestu predlžujem cez Babulicov vrch. Dalo by sa ísť aj do Žadovice a Krajného, čo je kratší variant, ale nejak ma cesta zlákala hore do kopca. Rád by som omrkol rozprávkový dom vo Švancarovej doline, ale keď zbadám ďalší stupák, kašlem na to. Už mám dosť kopčekov (a to netuším, koľko ma ešte čaká) a tlačí aj čas. Niekedy nabudúce cestou na Myjavu. Višňovskú dolinu nestihnem, preto volím čo najkratšiu cestu cez Ošmek. To je ale najväčší stupák, nie Babulicov vrch, ako sa neskôr presvedčím. Predsa mi však haluzenie nedá a zvrtnem bicykel na križovatke za Babulicom doľava do lesíka nad Kostolným. Prekleniem potok Rudník a o5 stúpam, čo ma prekvapí. 

Dominantou Kostolného je čo iné ako kostol. Evanjelický z 19st.

    Ďalší menší kopček je k Vaďovciam. V Kostolnej zvoní kostol na obed. Do hodiny nebudem určite doma. Za Vaďovcami si počas jazdy ukusujem zo suchého rožka. To je môj obed. Na Báthoryčkinom okruhu pribúda cyklistov, väčšinou páry. 

                                         

Naivne som dúfal, že do Vaďoviec sa len spustím dolu.

                                       

    Stúpanie pod Drieňovicu už veľmi nedávam a bicykel tlačím. Pár hryzov do sójovej tyčinky. Okrem boľavých nôh už i energia dochádza. Prekvapí ma množstvo áut hore v sedle. Netuším, čo tam všetci robia. Na hríby je skoro. Nie je tu turistická trasa, ani prameň, nič. Žeby po drevo? Po rozbitej asfaltke sa opatrne spúšťam dolu. Rozbehnem sa až od Korytnianskych kopaníc, kde je nový asfaltový koberec. Paráda. Posledných 10km po obligátnej ceste cez Ostrov a po takmer štyroch hodinách odopínam zablatené topánky z pedálov. Našliapal som necelých 62km a nastúpal 680m. Je to dosť a kolená bolia.

    Ďalší pekný výlet som viac menej spontánne točil do Bošáckej doliny. Sprvu som chcel ísť len do Dolného Srnia, ale pre mňa obrazy to prefláknuté, a keď som videl tabuľu Nová Bošáca=7km korman som zvrtol v Bošáci doprava a nie doľava. V Zemianskom Podhradí som sa pokúšal odfotiť kaštieľ spoza múra. 

Kaštieľ bol pri zrode lásky Ľ.Štúra a A.Ostrolúckej. Ľudovíta viac ako bohatá knižnica zaujímala Adela.

    Vlastne netuším prečo sa obec volá Podhradie. Bol na okolí niekedy snáď hrad? Odpoveď je oveľa prozaickejšia. V 17.st bola obec panstvom Podhradských. Šliapem do Novej B. peknou dolinou. Brehy Bošáčky sú plné naplavených odpadkov. Miestni orezávali kríky a spevňovali ich kameňmi. Od Bošáce cesta stále mierne stúpa. Ani protivietor mi zrovna šliapanie neuľahčuje. No silu v nohách mám, len sem tam lapám po dychu. V Lovichovci je odbočka na chatu rovnakého mena. Pri križovatke je zopár odstavených áut, takže asi je chata v kurze.

Javorinu a Lopeník delí malebná Bošácka dolina.

    Miernymi prevýšeniami pokračujem do Novej.  V dedine ma čakajú dva "menšie" stupáčiky. 

Míňam odbočku na Grúň odkiaľ sa dá ísť na vrch Lopeník. Aj túto trasu už mám v hľadáčiku. Ale až niekedy v lete. Mrknem do navigácie. Určil som si 16h ako bod, kedy sa budem musieť otočiť bez ohľadu na to, kde budem. Štvrtá hodina sa blížila a ja som nebol ešte ani na hraniciach. Konečne za bošáckou osadou Šiance prekračujem slovensko-českú hranicu. Je jasné, že do šiestej, teda do zotmenia doma nebudem. Odhadujem príchod na pol siedmu. Otáčať sa mi už ale nechce. Na hraniciach sa Bošáčka mení na moravský Hrubár. Za Starými Dílmi vidím dedinku Březová s dominantným kostolom a nad ňou cestu vedúcu hore na hrebeň. Už sa "teším". Seriózne stúpanie začína už ku kostolu. Po ľavej strane ma upúta "domeček" s vystavenými rárohami na stenách domu, či vo dvore. 

Novogotický kostol sv.Cyrila a Metoděje z 19st.

   Za kostolom odbáčam doľava na stúpanie. Šípky ukazujú 6km do Strání. Nie je to však nič dramatické, ako to sprvu vyzeralo a pomaly sa serpentínami suniem hore. Zastavím sa na pár fotiek. 

Pod Malým Lopeníkom učupená Březová. Kedysi známa výrobou barlí (čagan).

    V stúpaní ide len o to chytiť správne tempo a dýchať. Myslel som si, že nad obcou pramení Bošáčka, no tá vyviera pod Lopeníkom na druhej strane doliny.  Pred pol piatou cesta už ďalej nestúpa a predo mnou sa objaví pútnický krížik na križovatke ciest. I tých turistických. Križuje sa tu esenpéčka, či stezka Českem. Odstavené autá dávajú tušiť, že ľudia sa motajú po okolí. Blízko je Studený vrch, kde je hradisko. Sem asi chodia kvôli pekným výhľadom na Karpaty.

  Odfotím sa pri krížiku a rútim sa dolu do Strání. Cereálnu tyčinku si dám neskôr. Úzka cesta so zákrutami mi nedáva sa rozbehnúť a nejdem ani 50km/h. Krátko prefrčím lesom a podo mnou sa objaví Strání. Aj by som sa zastavil, ale údolie je už v tieni. V dedine som rýchlo a brzdím na stopke. Zabáčam doľava smer Slovensko. Zadný vietor ma poháňa dolu. Vyfotím kolegov dom a už sa nezastavujem nikde. 

   

   Za trištvrte hodinu som v meste. Zostáva mi hodinka domov. Takže budem doma skôr ako o pol siedmej. Stopky zastavujem po 91km pred štvrť na sedem. Ešte ani lampy sa nerozsvietili. Ale už začína byť chladno, ako zájde slnko. Bošácka dolina je malebná, no ešte stále zimný šat odhalil aj jej tienistú stránku.

    Zaujímavé výzvy sú spontánne výstrely ako bol v jeden robotný deň k zrúcanine hradu Tematín. Bola by škoda nevyužiť krásny jarný deň, ktorých začiatkom apríla nebýva mnoho. Zrušilo sa rodičovské, a tak mi nič nebránilo po menšom nákupe pred piatou vyraziť. Vedel som, že prídem za tmy a chladu, preto som do batôžka priložil cyklo bundu a rukavice. I obľúbenú oblátku Linu, ale na tú neprišiel čas. Cez Kolonádový most, kde asi len ja tlačím bicykel, juchám proti severozápadnému vetru do Moravan a Ducového. V Lúke zvažujem ísť na hrad najkratšou cestou, jednoducho po turistickom chodníku. V závere je však prudký a úzky výšľap. Prefláknutú trasu zavrhujem. V hre je ešte skrátiť si trasu z Lúky cez polia, ale to je 100m stúpania navyše. Cez to všetko i tak mením operatívne plán o 180° a rozhodujem sa pre rýchlu smrť, teda ísť rovno z Hrádku na Tematín a potom dolu do Hrádockej doliny. Počas stmievania tak budem na známej ceste v doline. V Hrádku najprv vyšliapnem zlým smerom a 300m sa vraciam. Typické pre dedinu je hneď prudké stúpanie. Aj teraz stúpam k záhradkárskej osade. Potom však lesná cesta pokračuje relatívne rovinou s miernymi stúpaniami dolinou pod Tematínskymi vrchmi.

Pod Tematínskymi vrchmi. Vľavo cesta na Rankove nivy.

   Vpravo sa nesmelo črtá nejaká riava. Pramení dakde pod hradom, ale stratí sa v zemi, kým dôjde k dedine. Brzdí ma popadané kamenie na chodníku. Veľa ľudí tadeto nechodí. Mihne sa predo mnou akurát stádo srniek. Po 3km začína cesta príkrejšie stúpať. 

Na kamenistej ceste už Trek tlačím.

    Po kameňoch sa ťažko šliape a tlačím bicykel až po križovatku so žlto značeným turistickým chodníkom z Hrádockej doliny. Po ňom som onehdy šiel k hradu. Na krátky úsek sadám za korman, no po pár stovák metroch o5 zosadám a tlačím do kopca. Ani nie je také veľké stúpanie, no chodník je kamenistý. Pod hradom už je len vysypaný jemný štrk. Ide sa lepšie, no zase sa zabáram a šmýkam. Chcelo by to širšie gumy. 5min. pred pol siedmou som pod hradom. Neodolám a vybehnem hore tlačiac bicykel, hoci by som ho mohol zamknúť pri hríbiku. 

Najvyšší bod (560m n.m.) pod hradom.

    Zdržím sa v okolí hradu asi 10min. a vraciam sa na Hrádecký okruh. Čaká ma ešte jeho 20km. Nie som teda ani v polovici dnešných cyklohaluzíc. Po vrstevnici obchádzam prírodnú rezerváciu Javorníček. Hrad mám stále v dohľade, no vidím len jeho tmavú siluetu, pretože hľadím prakticky do slnka. 

Pokým nie sú stromy ošatené listami, hrad je z cesty pekne vidieť.

    Na opačnej strane vidím takmer 900m vysokú Prielačinu. Podo mnou Hrádocká dolina s osadami, v diaľke Mesto. Kopec serpentín, predo mnou, resp. 300m nad je trávnatý Bezovec s lyžiarskymi vlekmi. Kým sa dostanem pod "päťstovku" vlek je však ešte nekonečná cesta pod Tematínskymi vrchmi. Spestria mi ju občas srnky. Divina je i cítiť vo vzduchu. Rovnako aj chlad a nasadzujem rukavice. Božské ticho a zlatisté scenérie prírody v zapadajúcom slnku. Jeden prudší zjazd dolu a zastavujem pri akejsi umelej nádrži. 

V lepších časoch možno zdroj vody pre snežné delá.

    Zo žaburiny vyteká čosi ako prítok Hrádockého potoka. Cesta sa mení na asfaltovú a konečne môžem zrýchliť. Občas sa mihne nejaká tá známka civilizácie v podobe chalupy. Pri známej rampe zastavujem. Navliekam cyklo bundu. Je štvrť na osem. Domov budem šliapať ešte asi hodinu.

    Ľudia sú počas môjho haluzenia Hrádockým okruhom vypnutí až teraz okolo mňa prefrčí džíp.  V Hrádku je slnko už za horami. Risknem cestu cez brunovskú lávku. Ušetrím tak 15min., ale nie bicykel. Čosi mi dolu hrkoce akonáhle preletím cez malý rigol pod diaľnicou. Vyzerá, že reťaz. Keď ju pretočím spätným chodom, zvuk ustane. No napokon dobre, že som si cestu skrátil. Lávka nie až v takom zlom stave. Pokiaľ sa združeniu Rudnay nepodarí vybrať horibilnú sumu na novú lávku, mohli by aspoň vymeniť dosky. Na konci cesty, za súmraku ma čakalo ešte jedno milé prekvapkanie. Priamo pred nosom, po hrádzi sa promenádoval - bobor. Vybral sa od záhrad ku kanálu. Ani som netušil, aké je to veľké zviera. Takmer ako kapybara. Inu, je najväčší európsky hlodavec. Aj bledohnedú srsť majú podobnú. S nespokojným funením odčaptá do húštia a nestihnem ho ani odfotiť. I vďaka tme. Len veľký placatý chvost vidím spod kríkov. O štvrť na deväť po vyše 51km odomykám dvere. Variant, najprv prudšie hore a potom menším klesaním dolu je možno lepšia ako opačne. Lebo by som v podstate stále len stúpal až po hrad. Sem tam viac, sem tam menej.