Moravskou bránou na dvoch kolesách

    

    Prvý pokus navštíviť na bicykloch Moravskoslezký kraj kvôli počasiu nevyšiel. No prišiel ďalší víkend a s ním slniečko. V piatok sme na poslednú chvíľu menili mierne plán odchodu. Pôvodne sme chceli ísť expresom z Púchova do Žiliny a odtiaľ pokračovať rýchlikom do Českého Třínca. V Púchove zostane auto kvôli tomu, že večer o desiatej sa nebudeme mať ako dostať domov. Ukázalo sa to ako správne rozhodnutie. Momentálne však v raňajšom Ex mi aplikácia ukázala - bez miesta pre bicykle. Preto budeme musieť vstať o pol hodinu skôr a nalodiť sa na rýchlik 5min. pred pol ôsmou. Takže si nepospíme, no ušetríme 2Eur za miestenky.

Viedenský klasicizmus predstavuje poľovnícky zámoček Habsburgov v Cieszyne (hoci ho navštevovali len zriedkavo).

    Vstávame teda v sobotu pred šiestou, ako keď sa budím do práce. Hoci som stanovil odchod najneskôr o 6.30h, kolesá Sopla sa odlepujú hodne po pol siedmej. Žmýkam zo Sopla, čo sa v rámci motorizácie a zákona dá a rýchlosť na diaľnici ani neklesne pod 140km/h. Ísť pomalšie, veru neviem, neviem. Na púchovskú stanicu sme dorazili 5 min. pred odchodom. V tom zhone sa nedarí nasadiť predné koleso na Liv. A vlak práve prichádza na nástupište. Drahá preto chytí do jednej ruky koleso, do druhej bicykel a takto utekáme na 2. nástupište. Musí byť na nás komický pohľad. Minútu pred odchodom zavesím Treka druhého na hák, Morušu si drahá drží pri sebe. Za pol hoďku sme v Žiline. Máme dosť času kúpiť si minitky a obdivovať boľševistickú architektúru zelených kachličiek. Hovorím jej, že mi stačia 4 kúsky koláčikov. No ona pochopila, že z každého. Takže máme 15ks+makový rožok. Dotlačíme ich až v cieľovej stanici na Hraniciach. Na žilinskej stanici vládne prezamestnanosť a partia drhne dlážku. Kľudne by ich nahradil robot.

Za cisára pána v Cieszyne premávala z centra na stanicu električka. Jej koniec počal vznikom ČSR.

    V rýchliku vezieme bicykle iba my. Oproti EC nemusíme platiť miestenky pre tátošov a lístok je lacnejší. Prakticky ako vozením sa po Slovensku. Bicykle zavesíme na hák vo vozni na to určenom a my sedíme v druhom vozni, v kupé. Cestuje s nami jedna babka, ktorá putuje do Bohumína na cintor. Živá, teda nejde si tam ľahnúť, ale položiť kyticu na hrob rodičov. Drahá sa s ňou dá do reči, ja sledujem ubiehajúcu krajinu Kysúc. Za Jablunkovským priesmykom sa menia štikmajstri, názvy staníc a stavajú sa i dvojjazyčné. Míňame Třinecké železárny a po chvíli zosadáme v Českom Těšíne. 

    Po r.1918 zostala Čechom priemyselná časť Těšína, kdežto Poliakom starobylá s hradom. Že Těšín bol za CaK jedným mestom pripomínajú už len koľajnice električkovej trate. Vyberieme sa najprv na východ po moste Wolnošti cez rieku Olše do Polskie panstva. Popri aleji sa dostaneme pod hrad, no najprv ideme hore na rynek. Dominuje mu fontána sv.Floriána. Infocentrum zatvorené, obslúžia vás pod hradom. Po fotení teda ideme do parku a navigáciu k Habsurbovskému zámku. No tam je len automat. Pohľadnica sa tentoraz nekoná. Aspoň nie z Poľska. Snáď bude na českej strane.

    Zvezieme sa dolu a po moste Przyjazni (Priateľstva) sa vrátime k bratom. Hneď pri moste je našťastie infocentrum otvorené. Preto beriem pár pohľadníc a ideme na námestie ČSA s radnicou. Pred ňou stojí koncertné pódium a fontánka mlčí. Pokračujeme na Hlavní třídu a potom popod viadukt k sídlisku Hrabinská.

Novorenesančná radnica na námestí ČSA.

   V súčasnosti toľko omieľané Sudety a dekréty neboli len o Nemcoch. I Poliaci sa po "Mníchove" v r.1938 vrhli tankami na Československo a skoro na rok (kým si Poľsko nerozdelilo Nemecko a Rusko) zabrali takmer celé Těšínsko, Čechov vyhnali aj s velebníčkami a zabrali im majetok.

  Stále vyťahujem navigáciu, no i tak zakufrujeme, kým sa vymotáme z Těšína na Chotěbuz a cyklochodník 6100. Našliapeme tak zbytočné výškové metre. Cyklotrasy sú značené príšerne. Nie ako u nás na stĺpoch alebo stromoch. Ani odbočka nie je poriadne označená. Najväčšie prevýšenie na trase je však priamo pred nami do centra obce k ruine zámku. Vedľa neho stojí hlásna vežička, kde po zavolaní na akési číslo, príde zriadenec a za 20 kačenek je možný vstup. 

Stredoveká gotická hláska a ruina klasisistického kaštieľa.

    Môže byť pekný pohľad z nevysokej veže na kraj pripomínajúci myjavské kopanice. Nad nimi v diaľke dominuje Lysá hora.  Za dedinou vchádzame do lesa. Po včerajších dažďoch je úzky chodník blatistý a radšej zosadneme dolu. K potoku Chotěbuzka je i dosť strmý. O5 nasleduje stúpanie na Bučinu cez pokosenú lúku popri usadlostiach. Hoci ďalšia dedinka sa nazýva Dolní Těrlicko, sprvu sa o5 viac oprieme do pedálov. Oproti minieme dve turistky a letíme dolu k priehrade. 

Kedysi zdroj vody pre železiarne a bane, dnes už len rekreačná nádrž.

    Na telese vodnej nádrže Těrlicko už stretáme i viacej cyklistov. Niektorí pokračujú na sever na Karvinú, my odbáčame doľava k Havířovu. Pred ním je ešte malá obec Životice. Stojíme pri ďalšej ruine zámku. Ozýva sa pri ňom hlasná hudba, asi nejaká párty na halde odpadkov a kope porezaných kríkov. Možno ľudkom krivdím a skrášľujú okolie rozpadajúceho sa zámku. Je mimochodom na predaj. Vraj v útrobách i niekto býva.

Perla Těšínska. Majiteľ chcel dokonca status kultúrnej pamiatky zrušiť, ale našťastie sa tak nestalo.

   Každý pozná masaker v Lidiciach, či v Nemeckej. No i nenápadná obec Životice poblíž Havířova sa do histórie smutne zapísala tragédiou v auguste 1944. Skopčáci postrieľali všetkých chlapov v dedine ako pomsta za troch zabitých gestapákov pri nejakej krčmovej bitke. Zákerne ich z domu vyviedli pod zámienkou výsluchu a za domom popravili. Pretvárka gestapa šla do dokonalosti a v úmrtných listoch bolo 25 chlapom napísaný infarkt, ostatným mŕtvica. Nacionálnym besnením (Nemcov v obci ušetrili) vlastne neporušili ríšsky zákon a nikdy ani po vojne, neboli potrestaní.  

    Telefén si vložím do púzdra na taške zavesenej pred mnou a pustím navigáciu. No kvôli slnku dopadajúceho takmer kolmo na mňa, veľa toho nevidím. V spleti Havířovských uličiek lepšie ako nič. ďalší menší stupák a letíme dolu k Lučine. Čiastočne po cyklotrase, čiastočne sa motáme ulicami najkratšou cestou do Ostravy. Na hlavnom ťahu z /do Frýdku Místku skončíme na chodníku. Akosi sa mi nezdá cyklotrasa. No moje mapy nie sú aktuálne, preto cez most šliapeme do Šenova. 

"Větroky" mal ešte počiatkom 20st. každý druhý dom a slúžili na mletie obilia.

    Hneď je idylicky vedľa diaľnice múzeum. Samozrejme otvorené iba v týždni. Takže sa vraciame hore na Vráclavskú ulicu, kde po pár metroch schádzame dolu k nejakej žaburine. Musím dávať pozor na malé dievčatá na kolobežke. Konečne sa napojíme na cyklotrasu označenú J, ktorá vedie do centra. Verní tradícii obiehame svadbu. Po krátkom stúpaní míňame tabuľu Ostrava. Okolie je mi povedomé. Vskutku som tu pred rokmi bol vo firme STC. Letíme dolu o5 k Lučine a k rýchlostnej ceste. Popri nej a čiastočne lesíkom smerujeme na sever. 

Perla Sliezska. Barokový kostol Prozřetelnosti Boží. Zaujímavosťou je samostatný vchod (vľavo) pre vrchnosť. 

    Starú kolóniu obývajú sociálne znevýhodnení občania. Cez kruháč sa dostaneme na cyklotrasu O. Dopravný podnik veľkoryso sprístupnil časť dvora, cez ktorý prechádzame (oplotený). Za ním sme na Hranečníku, momentálne rozrytom. Je tu konečná elektrík. Popri Lučine sa dostaneme k hradu. 

Slezskoostravskému stredovekému hradu hrozil zánik. Nie dobitím Švédmi, ale jednoducho demolíciou počas ťažby uhlia. 

    Hoci tabuľa ukazuje 1km, počujeme hudbu a nie je to viacej ako 500m. Na nádvorí i pod ním duní metalová hudba festivalu Sorfest. Vedel som, že sa do neveľkého hradu dnes nedostaneme, aspoň si ho omrkneme zvonka pri trieskaní bubnov. Inak škoda, vo vitrínke bola celkom pekná pohľadnica Moravskoslezského hradu. Hoci cyklisti pokračujú za hradom doprava, ja idem rovno. No chodník končí v električkovej trati. Prenesieme kolimahy, hoci je zákaz čo i len vkročiť do dráhy. No dnes tých zákazov porušíme ešte... Za traťou však cesta nikam nevedie. Preto sa vraciame a napojíme na cyklochodník. No i ten je uzavretý pre rekonštrukciu križovatky a mostu Na Karolíně. To by však neboli čecháčkovia, keby nevynašli obchádzku. Cez valy zeminy a asfaltu sa preťahujú na druhý koniec.

Moravu a Sliezsko oddeľuje rieka Ostravice.

   Krátky úsek popri rieke Ostravice dôjdeme k novému mostu Jana Balabána. Boli sme pri počiatku Ostravice vo vodnej nádrži Šance a teraz sme blízko jej konca v Odre. Už z diaľky sa čnejú komíny vysokých pecí Dolních Vítkovíc.  Samozrejme nesmieme minúť toto veľkolepé dielo ľudského umu. Navrhli, nakreslili a spočítali kilometre potrubia a tony oceli bez počítačov. Len s jednoduchou kalkulačkou a rysovacou doskou. Dnes niečo nepredstaviteľné. Zleniveli sme, spohodlneli a s nástupom UI nám mozgy zakrpatejú totálne. Prechádzame pod plechovými monštrami k 1. peci. Od r.2015 je na vrchu obohnaná oceľovou lávkou (akože skrutkovica, preto "bolt") a na vrchole vyhliadková plošina. Inofcentrum je dnes však v plynojeme. V r.2015, keď sme prvýkrát Dolní Vítkovice navštívili, bolo práve v peci. resp. v prístavbe. Drahú konštrukcie fascinujú (nadchnú každého), preto uteká kúpiť lístky. Len hore na plošinu, 100 min. na prehliadku celého areálu nemáme, hoci by sme sa veľmi radi dozvedeli o histórii, či výrobe železa.  

    V plynojeme je aj bufet, kde robia pizzu, či ponúkajú focacciu alebo sladký koláč. Objednali sme si jednu malú, 30cm, pizzu s prošutom. Badám, že mladá generácia už nerozumie slovensky. Vstup máme za trištvrte hodinu, čo je dosť času. Čas je však pojem relatívny, a kým nájdeme vchod do veže (Bolt café), vstup v podstate zmeškáme o 2min. Vidíme len ľudí miznúcich na druhom poschodí. Zazvoním na obsluhu výťahu, že čakáme pred bránkou. Vraj pošle niekoho. Po desiatich min. sa nič nedeje, preto volám znova. "Chviličku", odpovie pani z výťahu. Drahá znervóznie, pretože zasa času nazvyš nemáme a ďalší vstup nám nevyjde. Už sa zbierajú ľudkovia na vstup o 15h. Za ďalších 5min. zhora dohrmí výťah s vysokou dievčinou v žltej prilbe, ktorá ukrýva havranie vlasy. Otvorí nám a nakáže nasadiť si rovnako žlté helmy z koša. Výnimočne nás hore vyvezie výťahom, inak by nás čakalo vyše 460 schodov na 70m vysokú pec. Výšok sa nebojíme, tak môžeme vyštartovať preskleným výťahom do ostravského neba. Na spodnej plošine, čo je vrchol pece už postávajú návštevníci. Nad pecou je však postavená lávka do výšin. Na jej konci je tiež plošina i lávka a la lomničák s romantickým výhľadom na železiarne Třínec. Krásne výhľady na ostravsko, dutnajúcu haldu Ema, či skrachovanú Liberty Steel (Nová huť).

   Možno aj kvôli odstaveniu pecí Novej hute v r.2024 a následne vďaka čistému vzduchu sú dnes výhľady doďaleka. Na opačnej strane sa čnie neveľká Opavská pahorkatina a Vítkovická vrchovina. Niekde pod ňou sa budeme motať cestou na Hranice. Teraz si však vychutnávame pohľad, napr. aj na najvyššiu budovu radnice v Čechách. Pár spoločných foto na Bolt tower a je čas ísť pešibusom dolu. Odovzdáme prilby na dezinfekciu a nasadzujeme naše cyklistické. Ruskou ulicou jucháme na chodníku k riečke Odra. Zastavíme sa na Mírovém námestí u pekných pamiatok - kostol sv. Pavla a radnice. 

Mix slohov postavený z tzv. reznej tehly (teda bez omietky) dal tvár celým Vítkoviciam.

    Námestie sa otmavilo sociálne neprispôsobivými občanmi. Boľševik ich do Vítkovíc dotiahol ako lacnú pracovnú silu. Preto sa nejak dlho nekocháme a pokračujeme po chodníku ďalej. Vidíme, že policajti riešia nejakého cyklistu. Týpek sa rozčuľuje a my taktne mizneme z hlavnej ulice do postranných uličiek Zábřehu. Zastavím pri bludnom balvane.

Žulový kameň do Čiech dopravil zo Škandinávie ľadovec v dobe ľadovej.

    K ďalšiemu zámočku na vŕšku sa nám nechce ísť. Preto cez sídlisko pokračujeme na cyklochodník vedúci na hrádzi riečky Odra. Odtiaľ je navigácia už jednoduchšia, stále po Eurovelo 4. Vetrík fúka do chrbta, takže sa ide pohodlne. Ani nejak neženieme krásnou tichou krajinou riečky Odra. 

   Riskneme prechod rozbitou lávkou cez Ondřejnici. Jej zchátralý stav pôsobí luxusne oproti Brunovskej lávke ponad Váh. Ale predtým sa pýtam ľudí, či sa dá prejsť. Obchádzka po ceste by bola príliš fádna. V dedinke Košatka sa zastavíme na kofolu. Klasická šenkárka nám naleje dve malé kofoly. Iba nad 100 kačenek sa dá platiť kartou. Cesta do Petřvaldíku by mala byť do konca týždňa uzavretá, no cyklisti prúdia spoza stromov, preto sa i my po osviežení vyberieme po novom asfalte. 

Prečo neprístupná? Choďte sa pozrieť na Brunovskú lávku.

    To už sme pri mošnovskom letisku. Na ploche sú odstavené nejaké Boeingy. Vravím drahej, ako je táto cesta počas konania Dny NATO uzavretá. Z neveľkej vyvýšeniny dovidíme na Beskydy a ikonickú Štramberskú ihlu. Prejdeme Albrechtičkami a ani som si nevšimol, že sme v Novej Horke. Dominantou obce je barokový kaštieľ. 

"Malá Viedeň" mal prezývku zámok, pretože sa v ňom usporadúvali candrbále. Vyhrávala v ňom dokonca i vlastná kapela.

    Drahá zostane kdesi dolu pri križovatke, no ja vidím otvorenú bránu a zabočím doprava. zastavím pred vchodom a pýtam sa na pohľadnice. Kastelán, či "správce muzealní podstaty" ma vedie do pokladne. "To je tam tá pekná, žltá, budova?", pýtam sa. "Ne, to je márnice," odpovedá správca. Pokladňa je za zámkom v novej budove. Môžem si jediné dva kúsky pohľadníc na ruku kúpiť. Volá žena, že kde som. Príde za mnou, no ja splašene znova behám po zámockom parku. Neprejdeme ani 4km a o5 stojíme pri zámku v Bartošovicích. Tentoraz už poslednom. 

Neorenesančný zámok z 19st.

                                                                                                                                                                                                                                                                             

    Spod Bartošovického potoka stúpame na nevysoký kopček rovnakého mena. Ponoríme sa posledný krát do nivy riečky Odra. Zaujímavé, že pod stromami je chodník kamenistý, no na lúke asfaltový. V dedinke Kunín, kde je známa mliekareň lížeme prírodnú rezerváciu už len krajom. Vrátime sa do nej po krátkom stúpaní za obcou. Pri Odre je veľmi pekný lesný mlyn, no odfotiť ho je kvôli stromom obtiažne. Odpočinieme si na lavičke s otravnou mačkou. Drahá ukusuje z banána, ja z minitiek. Odhadujem, že okolo pol úsmej by sme mohli byť v Hraniciach. V krásnych zákutiach Odry sa fotí nevesta so ženíchom.

Jeden z mála kompletne zachovaných mlynov.

   Posledné sily venujeme dlhému stúpaniu za Bernaticami. Odmenou sú výhľady na povodie Odry a Starojičínsku zrúcaninu hradu. Mať tak hodinu navyše, zašli by sme k nemu. Nie je ďaleko. Takto sa však otáčame na západ k tmavému Hrabětickému lesu. V Jeseníku nad Odrou opúšťame i Eurovelo a dávame sa na cyklochodník č.5. EV4 pokračuje tiež do Hraníc, ale východnejšie. Vidím kostolnú vežu Bělotína a do Hranic to nebude ďaleko. Za lesom sa ocitáme v Olomouckom kraji. Ku kostolu stúpame. Zrovna je omša pred malou kaplnkou. Krátke 8% stúpanie pri diaľnici už ani nevnímame. Či je to únavou alebo sme tak rozbehnutí? Po Nádražní ulici odkrajujeme posledné metre k železničnej stanici. Aj na tom poslednom úseku odbočíme zle a musíme sa vrátiť hore k stanici. Obskúrna stanica s unavenými štamgastami a potulujúcim sa cigánom. Staničná krčma patrí doteraz k IV. cenovej kategórii. Cigarety bez kolkov, ale kofču nám nalejú.

   Regio Jet pokladňa vysiela wi-fi signál, preto nie je problém kúpiť lístky cez apku. Risknem i návštevu smradľavých záchodkov, hoci vidím, že sa tam ožrani motajú. Mladí ľudia  bez budúcnosti. Čo ich priviedlo na zlú koľaj? I na tejto stanici nás pánko premiestni, aby mohol umyť dlážku. Máme vyše pol hodiny, vlak dokonca mešká 5 min. Konečne blikne nástupište a môžeme si kolimahy odniesť na 2. Počkáme, kým sa vylodí partia na horských bicykloch a vyložíme na háky Liv a Trek druhý. Ukusujem si z makovníka, jeho koniec doslova natlačím do seba. Od Vsetína do Púchova je výluka, na Slovensko jazdia busy. Už na nás čakajú a Treka odstrojím od kapsičky, či pumpičky, predtým než sa zavesí na hák. Tmavým večerom jucháme do gumárenského mesta. Prichádzame na stanicu, kde akurát vidím odchádzať posledný expres na juh. Bolo prezieravé nechať si auto v Púchove. Zostáva posledná etapa domov. Už neženiem ako ráno a po jedenástej hodine parkujem pri dome. 

Malebné Poodří sme prakticky prešli celé. Nenáročné s mnohými zákutiami a meandrami Odry. Stačí však raz, pretože sú úseky, kde telom trasie riadne. Na Ostravsku sú však iné trasy a iste sa sem vrátime.