Vo sviatok práce som sa rozhodol podniknúť sólo výstup na hrebeň Malej Fatry. Predpoveď počasia bola celkom priaznivá. Dlho som sa hral s variantou prepravy. Keďže sa mi ťažko odhadoval čas pochodu, rozhodol som sa napokon ísť autom. Aj keď bez diaľničnej známky. Dopravím sa za necelé dve hodiny do Rajca, kde skočím na bus do Fačkovského sedla. Odtiaľ pešo s5 do Rajca cez Malú Fatru. Nemusím sa tak naháňať na spoj domov.
Ráno sa prebúdzam po šiestej. Je piatok a takmer som zabudol na studenú sprchu. Vraciam sa do vane a dávam si rannú "kávu". Krátko pred siedmou štartujem Sopla a vyrážam do slnečného dňa. Ako sa pomaly po okreske blížim k Trenčínu, vidím pred sebou zatiahnutú oblohu. V Dubnici už nadávam, že som mal ísť radšej mladej na zápas. Stredná oblačnosť pokryla oblohu. Verím však, že kým budem hore, vyparí sa. Okolo 8.45h parkujem na námestí SNP. Nahodím batoh na chrbát, vezmem do rúk paličky a krížom cez námestie sa vydám na zastávku. V polovici ceste sa zastavím pred parkovacím automatom. Funguje. Nedá mi to a vrátim sa k autu. Blízko neho je automat mĺkvy. Znova sadám do auta a cez polku mesta ho napokon zapichnem pod činžiakmi na Hollého ulici. Poklusom potom bežím na zastávku. Času mám však dosť a bus aj tak mešká. Sledujúc bociana na stožiari teda čakám pod zamračenou oblohou na spoj. Konečne sa dedo za volantom dovalí a kupujem si lístok do sedla za 1.75Eur. Pomaličky, hádam na dvojke, sa trepeme Rajeckou dolinou a potom hore do sedla. Zopár turistov vypľuje bus na zastávke, väčšina sa však dotrepe autom. Kráčam po žlto značenom chodníku a nechávam rodinky, či príležitostných výletníkov za sebou.
Aj s babami sme tu dvakrát boli. Prameň Nitry vyschnutý. Vysúvam paličky a šetrím si nohy. Čaká ma 30km. Po poldruha hodine som na vrchole ikonického Kľaku. Kríž a vlastne celý kopček je obkolesený kvázi turistami. Obloha je stále zatiahnutá, no začína presvitať slniečko. To je dobré znamenie. Zjem banán, suchý rožok a po červeno značenom chodníku schádzam dolu. Ku križovatke Pod Kľakom je chodník pomerne strmý. V lese sa rozlieva vôňa cesnaku. Zelený koberec sa objavuje často, pokiaľ ho nevystriedajú skaly.
Na Ostrej skale je rodinka českých turistov. Prudký zošupom zídem do Vríčianskeho sedla. Nezdržujem sa a o5 naberám výšku pod Kútik. Oproti mne sa rútia traja cyklisti. Nechápem, pretože na hrebeni nie je cyklotrasa. No v podstate sa ide širokou lesnou cestou, prečo nie? Odkopávam konáre, aby nezavadzali cyklistom. Je takmer jedna hodina, keď som na lúke posiatej skalami. Počasie sa vylepšilo a je gýčová obloha s bielymi kumulami.
Sadnem si pod skaly s nádherným výhľadom na juhovýchod. Pred sebou mám pohorie Vtáčnik, vľavo Veľkú Fatru a dovidím aj do Nízkych Tatier. "Ládujúc" sa salámou a rožkami si vychutnávam výhľady. Zo Skaliek sú takmer také ako z Kľaku. Akurát nevidím Strážovské vrchy. Tie sa mi ukážu až na záver z Kýčery. Nie som však ani v polovici túry, preto pokračujem ďalej na ďalší lúčny kopec Janková. Na ňom si starší páni zakladajú ohník. Tí pravdepodobne skončia v Rajeckej Lesnej, no ja zasa prudko stúpam zo sedla Úplaz na kopec rovnakého mena.
Z neho už vidím prudko stúpajúci chodník na Kýčeru. Takže najlepšie nakoniec. Z Úplazu ukazuje hríbik takmer hodinu na Hnilickú Kýčeru. Sú tri hodiny. Do štvrtej by som mohol kopček otočiť a najneskôr do pol siedmej byť pri aute. Na Kýčeru je vskutku strmý 200m výšľap na nejakých 600m. Teda takmer 45° sklon. Pravidelne dýchajúc zvládnem kopček za nejakých 15-20min. Nad hlavou krúži vetroň, pp. z Martinského letiska. Nie sú z neho kruhové výhľady ako z iných, ale má niečo do seba. V diaľke vidím pod sebou Rajec. Bude to pekná cestička údolím asfaltovou cestou. Na vrchole je okrem mňa nejaký diaľkoplaz. Otvorí si papierovú mapu a čosi študuje. V dnešnej dobe navigácii je to skôr ojedinele.
Po prašnom chodníku sa zošuchnem s pomocou paličiek do sedla pod Kýčerou. Na hríbiku zbadám 2min. k prameňu. Stále som na jednej 7dl fľaši, hoci trepem zo sebou malú kolu i ďalšiu 2l fľašu. Neodolám však horskej bystrine a z dlaní sa osviežim. Má horkastú chuť, no možno je to špinavými rukami. Pri najhoršom budem mať sračku. (aj som mal o deň neskôr). Vrátim sa do sedla a vydám lesnou cestou. No ani po 100m nevidím zelené značky na stromoch. Mrknem do mapy a vidím, že idem zle. Preto sa vraciam a odbočím na správnu cestu. Po Oselné chaty lesná cesta prudšie schádza dolu do Porubskej doliny. Sprevádza ma Porubský potok až po prvé domčeky Kamennej Poruby. Od chát kráčam vyše 8km po asfaltovej ceste. Dobre, že som sem drahú nakoniec nezobral. Tam aj s5 šliapať 19km po asfalte a potom ešte ten prudký výšľap hore na Kýčeru... Nestojí to za námahu. To už je lepšie pokračovať na Martinské hole, čo je len o hodinu dlhšie ako do Rajca. Na Martinkách možno prespať a na druhý deň dolu. Porubská dolina je impozantná, podobá sa na Ľubochniansku, obkolesená kopcami. Žiaľ i vyrúbanými.
V pätách mi kráčajú dvaja chlapi. Pridám do kroku, no veeľmi pomaly, ale isto sa približujú. Pomáhajú si paličkami. Držím si ako tak vzdialenosť, mám aspoň zábavku. Spomalí ich až prekvapujúce stúpanie od Kamennej Poruby. Okrem nespočetných riav sprava i zľava, či studničiek s akože pitnou vodou, sú cestou pútnické kríže. Volá drahá, či žijem. Zahajujú grilovaciu sezónu u babky. Medzi pol ôsmou-ôsmou by som mohol k im doraziť. Posledné menšie stúpanie od križovatky Pod Požehnami a už vidím baráky Rajca. Míňam židovský cintorín a som na bus stanici.
Život za kofolu. Kráčam však ďalej k autu, že snáď po ceste sa niečo objaví. Vskutku poblíž obytných blokov je Rajecká piváreň. Všetky možné aj nemožné pivá, ale ponuku kofoly nevidím. Ale čo by to bol za kraj, keby ju nemali. Platiť sa dá kartou od 10Eur. Upozorňujem čašníčku, že od dnes by sa malo nad Eur platiť elektronicky. Pozerá na mňa, pozerá na tabuľku ako.... Zjavne netuší, o čom točím. No nič, naškriabem 1.20Eur a vypijem vonku malú kofolu. Zbalím foťák a prejdem tých pár metrov na parkovisko. Po vyše 8h ukladám batoh na predné sedadlo. Celkom som túru rýchlo zvládol, oproti navigácii, ktorá ukazovala 10-11h. Čelné sklo mám od lepkavej živice.
Veľmi pekná hrebeňová túra lesmi, ktoré sa ešte síce príliš nezelenali, pod nohami zakvitnuté lúky napr. aj deväťsilom, podbeľom, fialkami, nado mnou ešte zasnežené Starohory, či Nízke Tatry. No ako som písal, už by som radšej ťahal na Martinské hole ako do Rajca. Ušetril by som si pľuzgier na palci pravej nohy.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára