Virtuózo

 

 

    Svet je oficiálne bohatší o jednu umeleckú dušičku. Ako keby sme nemali dosť problémov s koronou, plynom a Matovičom, ešte aj toho vrzúkania bude viac. Po štyri a pol roku moja maličkosť ukončila záverečnou komisionálnou skúškou hru na klávesy. Termín sa mi najprv menil ako referendum. Skorý dátum 23. mája ma prekvapil, ale tešil som sa, že skúšku budem mať rýchlo za sebou. Týždeň pred, keď som bol nabiflený teórie a etúd, mi učiteľ povedal, že termín sa posúva o dva týždne. Tak ma správa rozhádzala, že som odfajčil na piane g2 strunu. Pretrhnutá struna narážala na iné a rušila ich. Aspoň som videl črevá zraneného inštrumentu. Takže som sa nejakým spôsobom udržoval ďalšie dni v hre. Etuda i Bachov Menuet mi šli, pokrivkával som na Balade pre Adelu. Hral som iba jednou rukou, aby som neprehrával skladby. Tréma však zamiešala karty. V onen skúšobný deň som pracoval z domu, nech sa nenaháňam do školy priamo z roboty. Odpočinok je dôležitý. Pred štvrtou som sediac na lavičke biely ako okraje syrovej rolády vyčkával komisiu. Vedľa mňa sedela drobná, tmavovlasá spolužiačka asi tak v mojom veku. Nejaká učiteľka, ktorá si pre radosť hrá na klávesoch ako ja. V kumbáli hral talentovaný desaťročný David. Naposledy som ho videl ako malého chlapca, odvtedy vyrástol. Tým, že dostal od učiteľa kľúče, otvoril si a mal možnosť sa rozcvičiť. Minútu pred učiteľkami došiel "náš" deduško. Mal som pár sekúnd aj ja na rozcvičenie, kým prišiel zvyšok. Staršiu p. učiteľku som poznal z postupových skúšok, mladšia speváčka s predkusom Fredyho Mercuryho bola nová. "Šušušu", dohodli sa o nás bez nás. Dámy majú prednosť, preto šla ako prvá učiteľka. V kankáne robila chyby. Mladá speváčka sa radšej vytratila z miestnosti. Pani vystúpila z dverí a pozvali si do malinkej miestnosti, kde som trávil každú nedeľu, mňa. Začal som s etudou č.14 v A dur. Už na začiatku som namiesto cis brnkol c. Druhá skúšajúca sa rozprávala s učiteľom, takže moje huspeninové ruky ruky zanikli. Začal som hrať Bacha. Uprostred som sa zamotal a zostal stáť. Dobehol učiteľ, že mám zlý register. Mútil vodu. Odišla radšej aj druhá učiteľka a pokračoval som normálne až do konca. Na Adelku prišli obe a staršia sa tešila. Poslednú skladbu som nesklamal. Paradoxne, čo mi išlo na cvičisku najlepšie, som dovrzal a kde som bol neistý, som šliapal na pedál. Evidentne som zasa hral z pamäti. Ako ostatný nastúpil mladý talent a všetkým ukázal. Dobre, že šiel posledný. Inak by bola lávka nebotyčne vysoko. Kantorskí si dokonca vypýtali prídavok v podobe Nonstop od M. Davida. Učiteľ sa na neho hneval, že odkedy má počítač, prdí na hru. Ale má talent od boha a ani to nepotrebuje podľa mňa. Po krátkej porade nás zavolali dnu a podali žiacke knižky. Ja som mal za 1 a asi aj ostatní. Darmo som sa drtil teóriu a písal testy štvrtého ročníka. Na tú nikdy nedošlo. Pýtal som sa kantora a ten mi povedal: Kto sa veľa pýta, veľa sa dozvie. A to nechceme". Týmto bol kvintový kruh a intervaly vybavené. Rovnako nedôjde, napriek protestom najbližších, k verejnému koncertu. O dva týždne sa moja podobizeň zjavila i na table absolventov. Adelu viem zahrať z pamäti doteraz. Čo som si odniesol za štyri roky? Počítať si doby a naučiť sa čítať noty. To posledné mi akosi nejde. Hrám stále z pamäti, ale očkom mrknem do nôt. Nemám teda zasa ani totálnu pamäť. A zistil som ako ľahko sa naučí chyba. O to ťažšie sa odstraňuje. Do konca júna som ešte chodil na nedeľné hodiny a učil sa Beethovenovu Elišku. Dedkovi som doniesol fľašu Becherovky. Ostatne ako každý rok. Dal mi pár notových zápisov, ostatné skartuje. I on už v ZUŠ balí fidlátka a ja som bol jedným z posledných žiakov. O dva dni som si formálne prebral záverečné hodnotenie a bodka. Rád by som si zadovážil lepšie klávesy, ale zatiaľ počkajú. Predsa, šak je tá kríza, že. Oprašujem teda starú Yamahu a stále sa udržiavam v hre cvičením nových skladieb nech nevytuhnem v prstoch i v čítaní úplne.