Rozprávkový les

Kde bolo tam bolo (nie zas tak ďaleko) bola raz jedna malebná dolina s potôčikom, hradným kopcom a rozprávkovým lesom. Les sa začínal tabuľkou ŠTART. A v tom lese vám na tajomných chodníčkoch celú večnosť čakali unavené víly, motajúce sa baby jagy a uvarení čerti. Ale nie v pekelnom kotli, ale z pekelných lúčov slniečka. I vodníkovi, neborákovi vypálili rybník, a tak
smutne sedel pri skale a okolo neho znudené rusalky. Ktože to tam kráča po chodníku a straší? Nebodaj neporiadne deti? Nie. I to do lesa privandroval z ďalekej krajiny, za veľkým morom
a ešte väčšou krízou zmietanej, vlasatý Itt a strýčko, zvaný Fester. Naveľa i Mortyša sediac na pokrývke kývala do omrzenia na pocestných. Neďaleko, na čistinke stopy po Martinkovi Klingáčikovi. Len osamotený kolovrátok prezradil, že tam bol a profil na "fasabuku", že vôbec existuje. Červená Čiapočka a pán horár idúc po lesnej cestičke cukríky núkajú. I celý balík len, aby sa ho zbavili. Iba nenažraný vĺčko si zabudol kožuch a tak sa skryl. A tam! V chrastí, kto to leží? To unavený šašo spí. Tichúčko popri ňom, nech neskončí zlým dňom. Blúdni rytieri na lúke, či ihrisku rozložili šiatre. Bohabojné devy pečú pre chudobných pocestných posúchy. Slivkové i škvarkové. Rýchlo! Lacné krky sa naťahujú. A v bránke načrieť možno zo sudov bezodných a ochutnať z mokov lahodných. Udatní rytieri musia brániť svoje meče! Pocestní sa ich chopili a navzájom sa pobili. Putujúc ďalej Nástenka s Ivanom sladkosti núkajú pre tých, čo túlavé topánky majú. V letnom dni Mrázika niet. Cestou, chodníček sa stáča, na nejedno rázcestie dovedie.
Označený však je, nikto nemôže zablúdiť. A na konci, hľa! Snehulienka a traja trpaslíci pri cintoríne. A kdeže sú ostatní? Vari nepomreli? "Nie", dementuje snehulienka. To pod zemou poklady kopú. Vskutku v lese nežijú zlé bytosti, ale dobro im šlo z očú a sladké z rúk. Kto cestu prežil a olúpený nebol, listinu dostal u troch báb. Pečiatky však musel predložiť. I v rozprávke vládne byrokracia odkedy sme v únií. I do hradu mohol detvák ísť, pokiaľ desať rokov nedovŕšil. A to preto, bo iba nafúknutá atrapa to bola. I tu sa na lúke s bránkami chlapi a ženy nasýtiť mohli po dlhej ceste. Tých ľudkov, čo hladných bolo. Nič sa robiť nedalo, len do radu sa postaviť trebalo. Tak tam pred hradom, trampolínou, či pivom čakajú a čakajú až po dnes, pokiaľ nepomreli alebo sa nepredbehli.

Radiačný poplach

Krásny, horúci letný deň bol pred 17h prerušený nepríjemným kolísavým tónom sirény.
Bol som v Hornej Strede a kvákal na dvore. Sprvu tomu nikto nechcel uveriť alebo nechápal, čo sa vlastne deje. Len sme ostali zmrazení stáť. Tipovali sme, aký je to poplach. Radiačný, chemický, valí sa voda nebodaj nálet? Ja som vybehol na rebrík šopy, či dačo neuvidím.
Až keď dedinský rozhlas vyhlásil radiačné ohrozenie, bežali sme do domu. Aj psa zavreli do letnej kuchyne. Tomu to len vyhovovalo, pochutnal si na uhorkách. Pozatvárali sme okná. Viac sme asi nemohli robiť. Hneď volali na obecný úrad, ale tam nič nevedeli. Zisťovali, overovali. Švagriná sa pokúšala dovolať bratovi do "atómky" v Mochovciach. Nedvíhal. Zrovna mal službu... Ja som ladil rádio, svokor internet a ostatní napäto čakali pri televízore. Nič sa však nevysielalo, premiérka sa bránila ohováraniu malého Mečiara. Katastrofické scenáre napadli každého. Najmä ženu: "Doma sme nechali pootvárané okná, deti to znášajú horšie, domov pôjdeme neskôr, ak vôbec, sme v zóne smrti". Ja som sa skôr prikláňal k úniku chemickej látky a chaosu na obecnom úrade. Pre akýkoľvek prípad však v dome nemali nič. Masky, jódové pilulky. Vonku krivkala stará babka. Jednak bola asi hluchá, a potom už je to bolo asi aj jedno. Ale aj deti od susedov sa
hrali na ulici. Po 20min. ktosi zazvonil. Svokrin brat sa vracal zo záhrady. Sirénu nepočul, ale počul už vyhlásenie konca poplachu. Takže sieverty k nám neprenikli, našťastie ani nemali aké. Betón kolegovi tiež našťastie nestačil stvrdnúť. V nočných správach sme sa potom dozvedeli, že firma inštalovala nový výstražný systém a ktosi zadal zlý príkaz do počítača. Tým v okruhu 21km spustil poplach. Ľudia sa vystrašili, zahltili telefónne linky. Uvidíme, s čím teraz firma vyrukuje.

Úschovňa nesplnených snov. Niečo ako malé, súkromné modré z neba. Pre každého, bez televízie. Bola by to kamenná budova, kde by sme si odkladali naše sny na dobu, keď si ich môžeme splniť. V jednotlivých miestnostiach skryjeme tie deti duše pred svetom. Tam by sme boli skutočne slobodní. Nikto alebo málo kto by o nich vedel. Alebo tam budeme chodiť snívat do tých izieb. Budú tam odložené trebárs aj fyzicky. Hoci dostať tam taký Mount Everest, veru neviem. Možno ešte tak človeka, ktorého túžime stretnúť. Možno by to ani nebol obchod, ale veľký "dreampark" ako sa dnes moderne hovorí. Hovorí sa, že kde sú sny, vyrastú ruže. To by bola záhrada v okolí!
Do úschovne by sa prijímali iba sny ľahko prenosné, ktoré svojim obsahom neporania iných ľudí
alebo nepoškodia ostatné sny. Takže žiadne:
- sny o drahých kovoch, ceninách a peniazoch,
- sny výbušné, ľahko vznetlivé, samozápalné, jedovaté, požierajúce dušu alebo rádioaktívne,
- sny prevyšujúce možnosti, charakter človeka (napr. schudnúť, prestať slopať),
- nadmerne hlúpe sny a rojčenie (napr. poskladať sa do akvária alebo kotúľať sa hore schodmi),
Na sny vydá úschovňa snívajúcemu úschovný lístok. Neplatilo by sa nič. Veď cenou človeka je jeho sen. Poisťovňa šťastia v reálnej podobe. Nový kšeft pre poistovne.
Snívajúci je povinný vo vlastnom záujme chrániť svoje sny tak, aby nedošlo k ich strate, zneužitiu a odcudzeniu. Úschovňa ponechá sen v úschovni počas života snívajúceho pokiaľ si ho nesplní. Teda by nikdy neskrachovala a netrpela nedostatkom snov. Úschovňa nesplnených snov, či sklad zatúlaných vecí. Len taká myšlienka. Nám však zostáva snívať len v rozprávkach alebo v básniach.
Je veľa príbehov o láskou zlomených srdciach, ale skutočne sa to srdce zlomí, ktorému vezmú jeho sen. Nech je o čomkoľvek.

Wo sind wir? alebo boj s navigáciou

O5 sa v posledné júnové dni roztočili kolesá západným smerom. Tentoraz nie podvozku lietadla, ale auta. Nemohol som si teda, do šľaka, ani prirátať 600 míľ k ťažko znovu dobitej Miles and More karte. Oveľa "príjemnšie" bolo stráviť 12h na zadnom sedadle Ocatvie v objatí psích chlpov. Z nejakého dôvodu, vraj prenosu jednoduchého výrobku, som sa zasa po 4 rokoch ocitol pri Drážďanoch v nemeckej pobočke firmy. Vyrazili sme poobede cez Drietomu, Uherské Hradiště, Brno a Prahu. V Prahe nastala dezorientácia navigátora a ocitli sme sa na výpadovke do Liberca. Našťastie sa dalo hneď zvrtnúť, a potom sme už išli správnym smerom na Teplice. E55 stále žije, aj keď pri krajnici už žiadne devy nemávajú. Tempo výstavby diaľnice môže kľudne konkurovať našemu. Keďže som tam už bol, pokúšal som sa v mestečku navigovať do hotela. No nebol som si istý menom. Preto pomohla navigácia, navigátor už menej. Skončili sme v podzmenej garáži, ale nie vinou navigátora. Nemci strácajú vieru. Hotel bol totiž preorbený kostol. Namiesto oltára recepcia, namiesto kazateľnice bar. Po ubytovaní sme vyrazili do večerných ulíc. So západom slnka sme zapadli do krčmy. Šéf v domienke, že dostane hamburger s hranolkami a la MacDonald objednal toto jeho obľúbené jedlo. Dostal však skutočne mleté mäso s hranolkami, ale na tanieri. Ja som si dal kuracie s ryžou v rajčinovom pretlaku. No, jedol som už aj lepšie, ale hlad bol silnejší. Šéf pozýval. Kolega si napriek tomu nedal nič (bagetu na izbe), robil škodu šéfovi na tanieri. Dali si po pive, ja džús. Šéf ma aj poslal k doktorovi, nech ma naučí piť pivo. Nuž, pivo je pre mužov, víno pre bohov. Na hoteli som si dal horúcu vaňu. V TV som rozumel akurát šumeniu BBC.
Podľa šéfových prepočtov tu slnko vychádza o 15min. neskôr. Poludníky sú delené po 30st.=5min. Prešli sme 3 meridiány. Ráno ma však prebudil zvuk betonárky. Na raňajky som si dal sladký tvrdý syr. Len osladený bol medom. Potom mi aj tak ostalo na jazyku ako alergikovi. S páliacim jazykom som spoľahlivo doviedol posádku do firmy. Celý čas bolo sychravo. Niečo málo sme poriešili a poobede zaradili spiatočku. V Prahe o5 dezorientácia. Navrhoval som ísť cez centrum, vodič s navigátorom si boli istí navigáciou a skúsili skratku. Jedno zlé odbočenie a už sme sa motali. Navigácia nás popri T-mobile aréne akosi dostala na D2. Krátke zastavenie na pumpe, zamávanie 6 ukrajincom v aute a už sme fičali bez prestávky na Břeclav, Holíč a Vrbové domov. Počasie sa v Čechách umúdrilo až na domácej pôde to bolo horšie.

Infekcia cudzím jazykom

Nakaziť sa cudzím jazykom. To by bolo "kúlové". Odchytím si prvého cudzinca, ktorý na mňa zakašle a po nejakej inkubačnej dobe sa vo mne infikujú cudzie slová a frázy. Proti tomu by sa asi nikto nedal zaočkovať. Naopak. Povinne sa nakazíme pre dovolenkou v cudzine. Tzv. ambulantí okašliavači nás nadopujú cudzokrajnými bacilmi. Ak by predsa len niekomu šibalo z toľkých rečí, šup mu injekciu s protilátkou. Zatvoríme jazykové školy. Zabudnite na City university a bilinguálne gymnáziá. Žiadni začiatočníci a pokorčilí. Všetci profíci na úrovni.
Importujeme cudzincov, aby sa na nás potom vykašľali. Ak niekto povie "Kašlem na teba!" bude to skôr lichôtka. Nadávka by bola "Ty monoglot!" Vznikne nové prídavné meno polygotný. Podľa počtu nakazení by sa stupňovalo na polygotnejší a najpolygotnejší.
Zarábali by tí, čo by vedeli exotický jazyk. Otvárame kurzy jazykovedných bacilonosičov. Bacilonosič ako povolanie. Prekladatelia a tlmočníci sa stanú dinosaurami spoločnosti.
Pre starobylý jazyk treba ísť nadýchať sa záhorbného vzduchu trebárs do pyramíd. Niektorí by spravili z jazykov šport a snažili sa, čo najrýchlejšie alebo nakaziť sa čo najväčším počtom jazykov. Guinessova kniha rekordov by sa plnila novými časovkami. Vedľajšie účinky? Snáď nadávky. problémom by bol aj koktavý bacilonosič. To by mohli nakazení začať koktať tiež.
Časom zmiznú dvojjazyčné nápisy. Lepšie si osvojíme kultúru menšín. Veru, bolo by to fajn. Realita je zatiaľ iná. Každý sa môže naučiť cudzí jazyk, nie každý ho však vie. Tak sa ponorme do alfa hladiny, pusťme si walkmana a dúfajme, že sa čosi aspoň nalepí.

Trhák sezóny

A bomba tohto leta je bezpochyby naša mladšia dcérka. Už začala bľabotať. Najprv také tlmené zvuky, teraz dáva vyššie tóny. Krásne sa usmieva. Už by sa pomaly aj na bok prevalila, ale bráni jej v tom poštolka. V prvý letný deň sa veru na brucho prevalila, ale to bola holá. Ešte stále musí nosiť širokú plienku, ale veríme že už len zopár dní. Najlepšie si rozumie so sestrou. Jej detská prirodzenosť oproti dospeláckej pretvárke je pre ňu určite impozantnejšia. Všetko pozorne vníma. Musíme ju preto nosiť, aby jej nebodaj niečo neušlo. Už sa aj napína na sedenie. No musí si nejaký ten týždeň počkať. V kočiari a v aute je to o nervy, stále plače. Ťažko príjma mlieko z fľaše, túži po maminom. Opak staršej ratolesti. Staršia prestáva žiarliť, ale o to je zákernejšia. Budí ju krikom v kočiari a raz jej pery natrela púdrom na zadok. Malinkú to potom štípalo, bolo to kriku. Takže ich dve nemožno ani chvíľu nechať samé (nie vždy sa to dá). Ale vie sa s ňou aj pohrať. Posledné večery nechce zaspať sama. Musí prísť mama a posadiť sa pri ňu. Len by sa opovážila odísť pokiaľ nezaspí.
Páči sa mi, že si staršia neuvedomuje hodnotu peňazí. Pre ňu sú skutočné, či hracie jeden papierik. Kiežby si každý uvedomoval túto bezcennú formu platidla.

Kryožena

Zima na počkanie. Mrazivá na dotyk ako geneticky modifikovaný pangasius. Neroztanie v rukách, veď ani nemá komu. Každý sa jej bojí. Jej mrazivého dotyku, slov a skutkov. Iba procesory počítačov ju majú radi, lebo ich chladí. V robote to dotiahne ďaleko. Každý deň celodenná porada. Nemešká, teší sa. Presnejšia než fukušimské hodiny. Jej oči pichajú ako ľadové kryštály. Priehľadné a smutné. Mrazivý dych nie zo žuvačky érwejs, ale zvnútra. Schladí horúce srdce, ba celého človeka. Zničí ho ako ľad Titanic. Málo je ľadu v Arktíde ako v jej srdci. Absentuje sutúra extrahovaných emócií.
Automat na ľad. Občas sa namaže, ale nikto ju neudržiava. Zostarne a mrzne rýchlejšie. 3 roky sú 10. Vlasy slnečné, ale v zimný deň. Nepozná máj, nepozná jar, ani ich nemá rada a nepotrebuje. Tak je bez kvetov a kvetnatých rečí. Iba kvety mrazom na skle maľované.
Na rébus zvaný romantika nemá riešenie. Alebo čas? Má však recept na mrazivú vášeň. Zmrzlina so snehovou čapicou. 25 percent chuti severu naviac. Srdce tlčie len zo zvyku, nie z potreby. Nájde snehová kráľovná svojho Kaya? Nájde. Snehuliaka.