Neziderske jazero

Názov expedície: Spotená Grunda

Heslo: Na nekonečnej stepi slnko neúnavne svieti.

Sobota 

    Bicykle nocujú v obývačke, lebo majú zavesené nosiče, kde máme veci na prespatie. Deň predtým sme vybrali nocľah u Buddhu. Ostal už iba Šoproň. V piatok som kúpil už i lístky na vlak. Vstávame po siedmej, aby sme stihli ôsmy vlak. Odprevádzame deti krstnej do Hovadova. Vo vlaku cestujú s nami starší páni 60+ , ktorí idú na bicykloch do Malých Karpát. Žiadne električky. Takmer 70km. V Trnave pristúpi chalanisko, ktorý šiel s nami pred týždňom do Kútov. Žena ho spoznala podľa topánok. V Hovadove babám chýbalo 5s, aby stihli bus. Nechcelo sa im a čakáme ďalších 10min. na 93 do Petržky. Potulujú sa popri stanici všelijakí feťáci, niktoši a iné pochybné existencie hrabúce sa v kontajneroch. Konečne dievčatá sa nalodia a my môžeme nasadať. Je takmer pol desiatej. Cyklochodníkom popri budove vlády a prezidentskom paláci, ďalej popri starej budove Národnej Rady a električkovej trati k mostu SNP. V centre sa objavujú skupinky návštevníkov so sprievodcom. Prekročíme Dunaj a stojíme v Petržke v potravinách Fresh na Mánesovom námestí. Akýsi mentoš na vozíku tam rozhadzuje rukami a čosi bľaboce pred dverami. Od nás pýta prachy. Jeden domorodec ho vyháňa a nadáva mu. Pokračujeme cez takú temnejšiu stránku Petržky za stanicou, kde sú nevzhľadné staré domy, sklady, špina a prach pokiaľ sa neobjaví tabuľa koniec mesta. Za ním sa dávame doľava, no mali sme ísť rovno. Ideme po strážnej ceste, a keď kuknem do mapy odbočíme doprava na Kittsee. Traktor na poli je už rakúsky. V Kittsee sa napojíme na cyklotrasu. Z Kittsee popri trati do Pamy/Bielo Selo, kde vyzerá, že žije nejaká menšina.

    Dedinky poblíž hraníc sú osídlené Chorvátmi, ktorí sem prišli, keď pôvodné obyvateľstvo v 16. st. zdecimovali Turci. I u nás žije menšina napr. v Chorvátskom Grobe, či Čunove. Priniesli si sem svoje kultúrne špecifiká (napr. omše). Názvy škôl, úradov sú dvojjazyčné. Obec Bielo Selo patrila CaK, potom Maďarom (ako celý Burgenland) a nakoniec Trianon priklepol obyvateľov Rakúsku. 

Barokový kostol sv.Mikuláša zo 17st. v Purbachu.

    V chorvátskej dedinke sa napojíme na B211, ktorá ide k Neziderskému jazeru. Prefrčíme ponad stoku riečku Leitha a sme v Gattendorfe. Za ním ide cyklochodník popri ceste a mierne stúpa. V Novo Selo/Neudorf/Nová Ves si cestu do Parndorf Ort skrátime po normálnej ceste. Má podobné označenie ako okružná, B10, len je primárne pre autá. Do nákupného centra mieri kopec Slovákov a Hunov. Rakúske je tak každé tretie auto. Sem tam kuknem do navigácie, aby sme správne odbočili. Vidím obrie ruské kolo nad dedinkou, či skôr nákupným centrom. Smerujeme do zóny obchodov. Predtým je však odpočívadlo s pitnou vodou. Blahorečíme Rakúšanov za tento nápad. Ešte viackrát im poďakujeme, že sa môžeme schladiť a nabrať studenú vodu. Trasa chodníka však nie je vymyslený dobre, či možno je naschvál vedený popri obchodoch. Motáme sa cez parkoviská a pomedzi luxusné obchody Gucci, Prada, Nike. I 4-hv. hotel tu je. Jeden deň na nákupy totiž nestačí. Veď len bicyklom prejdeme cez areál za 10min. Dedinka Parndorf sa krčí s pár domčekmi za obchodmi. Z Parndorfu vypadneme a je vidieť rakúske more a dedinku Neusiedl am See pod ním. Dolu sa rýchlo zvezieme. Ospalá dedinka, autá len prechádzajú ďalej. Týpek na motorovej káre s vrtuľkami a psíkom na korbe. Infocentrum zatvorené. Ideme teda po Seestrasse k prístavu. Ľudí pribúda. 

Mólo v Neuseidl am See.

    Nájdeme lavičku v tieni, kde si zamkneme bicykle. Stretáme prvých a posledných Slovákov na bicykloch. Starší pár chce ísť okruh a nevedia, či doprava alebo doľava. Telefén sa im pokazil, vybil, či čo. Vravím, že je to jedno. Vstup na malú trávnatú pláž sa platí, čo má prekvapkalo. Vedľa je obrovská reštaurácia so strechou zo všadeprítomnej trstiny, asi aj s ubytovaním, no prázdna. Prejdeme sa teda k drevenému mólu a sadneme s nealko aperolom s výhľadom na jazero. Čašníčka je Slovenka. Na lavičke zjeme ešte banán. Oproti je ukazovateľ výšky hladiny a teploty. Hladina jazera dosť kolíše, dnes má 130cm. Pokračujeme na západ po okružnej ceste B10. Cez dedinku Jois, kde info je len tabuľa, a potom cez Winden/Veternú. Všade samé vinice. Stojíme ako inak pri vodnom zdroji. Je tam odpočívadlo s usmievajúcou sa slnečnicou spoza kukurice a hlavne čerstvá voda. 

    Zjeme žemle so sójovou nátierkou a paprikou, čo je len tak na postrašenie žalúdka. Pri odpočinku nabíjame telefón a drahá hodinky. Máme zo sebou powerbank. Na chodníku sa premáva dosť ľudí. Odpočívadlo má jednoduchú plátennú strechu, nie ako naše drevené koliby. V Purbach sa túlame po centre. Je otvorených veľa vínnych pivníc, i nás skúšajú, ale v tomto teple nepokúšame alkohol. Zídeme dolu na okruh a pokračujeme do Oggau. Nejak nezmyselne ideme cez step a nie popri ceste. 

Studňa a trstinový príbytok pre pastiera.

    Trstinové pásmo vôkol jazera je jedno z najväčších v Európe. Keby ho nežrali kravy a kone, bolo by najväčšie a trstina by pokryla aj vinohrady. Dosahuje šírku niekde 5km, v Hungarii aj 11km. Prerušené je len umelými plážami. Vytvára ostrovy ako pri Morbisch. Trstina dosahuje výšky 4m. Pekne je to vidieť na otiepkach popri jazere. Profesionálni rezači ju v zime zbierajú (10-15% rozlohy). Je výborný tepelný izolant.

 

    Odpočívame na malom námestí. Dáme čerstvú vodu a jablko. Dobre sme urobili, pretože chodník mieri do kopca k vinohradom. V teple vysiľujúce, ale výhľad na celé jazero stojí za námahu. Jazero je vidieť od severu po maďarský koniec. Asi jedine z tohto miesta je ako na dlani. Kto nechce šliapať do kopca, môže ísť aj po hlavnej ceste priamo do Rust (v r.2024 trhli s počtom bocianov rekord). Zabehneme dolu do mestečka bocianov. Odbočím doľava k prístavu, namiesto doprava. Keď vidím, že ideme k vode, obrátime sa. V obci sú umelecké remeslá. Za Rust je chovná stanica opustených bocianov a pridružených oviec. Malá rozhľadňa a smrad, obďaleč rozhádzané perie a skapatý bocian. Namiesto bocianov nad hlavami lietajú oceľové vtáky pristávajúce vo Schwechate. 

Posledná dedinka v Rakúsku je Morbisch/Mrzutá. O5 musíme odbočiť z B10 a ísť k prístavu. Je tam malý ostrov, no vstup len za poplatok, pretože sú tam upravené pláže, kúpacie móla, sprchy, prezliekárne. Pozrieme sa ponad plot a sadneme na večeru do Strandbarr seeterase. Vonku grilujú, tak si objednáme klobásu so žemľou. K tomu radler, no v ponímaní Rakúšanov je to len sirup naliaty do piva. Čašník vraví, že o 18h sa kúpalisko a teda i ostrov zatvára. Nechal som tam okolo 30Eur a šli na rekognoskáciu okolia. Súčasťou prístavu je veľká divadelná scéna. Túto sezónu hrajú My Fair Lady do zblbnutia a ľudia sa pomaly trúsia. Prichádzajú najatými busmi, bicyklami, autami. Pred vchodom je 14m zelený fejk sochy slobody. Ešte v dobe kovidovej sa hral na brehoch jazera muzikál West Side Story a na takmer 4t obludu už nie sú sily odstrániť ju. Na vode podopierajú koly obraz londýnskeho Big Benu ako súčasť kulisy dnešného muzikálového predstavenia. 

Prírodné jazero Badeinsel v Morbisch.

    Prístav pre cyklistov je vpravo označený na múre veľkým bicyklom. Lodičky plávajú k nemu po kanáli medzi tŕstím. Vidím zriadenca motať sa pri bráne k pláži. I nejakí ľudia pred ňou čakajú. Pýtam sa ho a vraví, že za pár sekúnd sa brána trvalo otvorí. Je 18h a naozaj. Utekám k drahej, berieme plavky a ideme na ostrov. Ako by to bolo neokúpať sa. Nájdeme si súkromné mólo a vhupnem do 25°C bahennej vody. Pre malú hĺbku pocítim mäkké bahno ako lajno na dne. Lepšie je plávať neustále. Komáre štípu. Drahá ma natiahla, že pri slanej vode žiadne nebudú. Okolo ucha mi však nebzučí dron, ale živé hnusoby. Osviežime sa, ale čas tlačí. Čaká nás ešte 15km do Šoproňu cez kopce. Nahádžeme mokré veci do vrecka a šliapeme prvý kopec k hraniciam. Drahej sa vypli hodinky, ale predošlú trasu zaznamenali. Len ju bude mať rozdelenú na dvakrát. Na začiatku dediny Fertorakos sa rozhodujeme, či ísť po ceste alebo cyklochodníku. Drahá chce ísť bezpečne po cyklochodníku. Letíme teda dolu do lesa. Po vrstevnici sa zmierni stúpanie a obchádzame kopec Kecske hegy po lesnej ceste. Bicykle tlačíme, sily dochádzajú najmä žene. Objavíme sa pred obcou Tomalom. Cesta pokračuje popri rybníku, ale ja namiesto doprava, idem o5 rovno hore. Hovno. Zdalo sa mi, že tak ukazuje šípka. Až keď vidím ďalšie stúpanie, zastavím a mrknem do navigácie. Máme šťastie a po pár metroch je spojka. Síce terén nič extra, ale ide dolu a sme na predmestí Šoproňu. 

    Perla maďarského baroka, jedno z najstarších maďarských miest a zároveň najvernejšie. Trianon mesto priklepol Rakúsku, ale hrdí obyvatelia v referende hlasovali byť súčasťou Hungarie. A tak vznikol v Maďarsku jeho západný cíp. Symbolom mesta je veža z 13st. a jej hlásna trúba, ktorá upozorňovala na požiar, či blížiaceho sa nepriateľa. Hlavné námestie (Szechényiho) bolo kedysi jazero hanby. Ako taký pranier, akurát fejkový, obchodníci sa kúpali. Šoproň je známe ako filmové miesto, ale aj unikátnou liečebnou metódou neurologických porúch pomocou magnetov, či ženským basketbalom.

    Je pol ôsmej. Za diaľničným podchodom nás čaká najväčšie stúpanie dňa, ktoré končí až v centre. Volám Buddhovi, lebo si to tak vyžiadal. Majiteľ Buddhu je Maďar a inú reč proste neovláda. Podá mi k uchu čašníčku (to som vtedy nevedel). Čaká nás pri bare. Hoci nám poslali správu, že bude ktosi pri bare, my sme práve čakali s deťmi na bus. Tak tlačím v zapadajúcom slnku Trek do kopca. Cez námestie Vartiuret ku kultúrnemu domu popri nápise SOPRON z r.2015. Na zimu ho schovávajú. Potom odbáčam ku stanici, ale pred ňou sa v parčíku Deák tér zvrtnem k priecestiu. Spustené rampy nie sú pre domácich prekážkou. My trpezlivo čakáme, kým sa vlak odlepí zo stanice. A čuduj sa svete. Vlak do Hovadova! Naše ubytko je kúsok za traťou. Vkročíme do brány a odstavíme Kolimahy. Idem k baru a tmavá štíhla dievčina má hneď spozná. V bare má budúca nevesta rozlúčku so slobodou a bafkajú z vodnej fajky. Za babami sa koná rodinná oslava. Za barom je bazén, ale nikto v ňom. Kľúče od izby sú o5 v malom trezore ako bolo v Podlučí. Dievča vytiahne kľúče a zavedie nás do podzemia. Okno na úrovni chodníka. Dolu sú štyri izby. Jedna dvojka, jedna jednoposteľová a dve asi väčšie. Spoločná je kuchyňa s práčkou. Sprcha so záchodom za kuchynkou je len pre nás aj s plesňou. Naša izba je skromná. Dve postele prisunuté k sebe. Malý okrúhly stolík so stoličkami. Jedna skrinka. V zásuvke plašič komárov.  Nejaká lampa na stojane a nočné lampičky. Drahá je unavená a zvalí sa na posteľ. Ja hladný. Presuniem bicykle do záhrady, zamknem a objednám pizzu Buddha. Vo vrchnej časti domu asi spriadajú seansy a cvičenia. Objednám si aj Huga a drahej Soproni pivo. Pivo ani nevonia ako pivo, nie to ešte chutí. Hugo je nápoj s deci vína, deci bazového sirupu a sódy. Proseco nevedú. Nápoje zanesiem na izbu a pri pulte čakám na pizzu. Nerád by som preháňal milú dievčinu do izby spôsobil jej smradový šok. Majiteľ sa len motá a robí DJ. Jedna pizzérka sa zvŕta pri elektrickej peci, dve baby lietajú pri bare. Cesto majú pripravené v chladničke. Čakám asi pol hodinu na suchu. Potom majiteľ čosi zamondolákal a pizzu dali konečne piecť. Buddha pizza nie je ničím výnimočná, proste iba prosciutto a rukola. Musel som ju krájať tupým nožom. Predtým som sa ospršil a konečne sadol k jedlu. Drahá bola skôr unavená ako hladná. Viacej mi ostalo. Maturujem s vypínačom nočnej lampičky, napokon ju vyrvem zo zásuvky. Pritom stačilo potiahnuť nejaký gombík, ako mi ráno ukáže žena. Po desiatej líham na tvrdý matrac a hneď aj zaspím.

Nápis v zime neuvidíte. Je schovaný v pivnici kultúrneho domu.

Nedeľa 

    Vecko má nejaké čerpadlo pod sebou, čo pri sraní vie naplašiť. Drahá ma uvedie do tajov konštrukcie tlakovej kanalizácie. V noci má zobudili napití chalani. Nejakého Agiho trepali unaveného domov. Kroky na ulici klopkajú. Ráno nechám pospať ženu hľadiac do blba, no o pol ôsmej sme i tak hore. Vedľa býva nejaká rodina. Hovoria nejakým slovanským jazykom. Majú dvoch chalanov. Včera nechali takmer celú pizzu a objednali si ďalšiu. Ráno pozdravia "Dobrý deň", ja "Gud morning". Zabalíme ešte vlhké plavky, pyžamá a toaletné potreby do vakov. Oblečieme sa do smradľavých, prepotených dresov a môžeme vyraziť. Kľúčiky zamknem do trezoru pri bráne. Potraviny za rohom zavreté, hoci mali byť otvorené. Iba krčma hostí prvých štamgastov. O5 nás stopnú spustené závory. Vlak prejde, ale hore sa im nechce. Chvíľu to trvá. Ideme k nápisu Sopron pri kultúrak. A oproti je kaviareň, kde vo výklade sa na nás usmievajú bagety a koláčiky. Okamžite odkladáme bicykle a vojdeme do klimatizovanej kaviarne Panino. Dáme si niečo ako malú vianočku so šunkou a syrom. A podelíme sa o francúzsky krémeš. Zapíjame džúsom, drahá presíčko. Sýty za vyše 5000 forintov (13Eur) odchádzame. Najprv kúsok do malebného centra. Pitoreskne uličky kazia akurát autá. Prejdeme sa, kúpim pohľadnice a vyrážame na juh. Jednoducho sa držíme ulice Balfi s malou odbočkou kvôli zákazu vjazdu. Preklenieme diaľnicu z Gyoru cyklochodníkom a ocitneme sa na lesnej ceste. No mali sme ísť po normálnej, nie popri záhradkách a vinohradoch. Až keď vidím zasa stúpanie, mrknem do elektronickej mapy. A máme o5 šťastie. Kúsok s5 je spojka na hlavnú cestu. Potom už len valíme dolu, ani veverička sa nedá vyrušiť, až do Balfu. Cesta sa dvíha hore, ale sa mi to nezdá a zabočíme doľava do dedinky. V nej sa napojíme na okružný cyklochodník. Maďarská časť cyklotrasy nie je zrovna rovinka a ide sa skôr na vlnách. Nie je ani nejaká pekná, žiadne výhľady. V dedinkách sú bufety a milí ľudia, ktorí nás zdravia. "Tessék", uvoľní nám na prechode pani cestu. Najväčšie stúpanie je pred Fertoszeplak, ale žiadny extrém. Len mierne. Fertod sa objaví za železnicou. Ideme ku kaštieľu. Pod príjemný chládok topoľov si zamkneme bicykle. Máme za sebou už takmer 30km. Je lepšie ísť smer východ-západ, lebo opačne cesta asi viac stúpa ako klesá. V reštike Granátos si dáme iba sladkú citronádu za 5Eur za pohár. Potom sa prejdeme po okolí kaštieľa popri Haydnovej soche, ktorá kamsi kráča. 

    Maďarské Versailles ako sa nazýva Esterháziho kaštieľ je najväčšia baroková stavba v Hungarii. Goethe nazval zámoček "Esterháziho rozprávková krajina". Vyše dvadsať rokov v kaštieli býval "otec symfónie" hudobný skladateľ J. Haydn. Krása kaštieľa mala i svoju temnú stránku - odľahlosť. Na jeho obyvateľov pôsobila dosť depresívne a často sa nudili.  V kaštieli sa nakrúcal horor K-12.

Zo 126 komnát je sprístupnených iba pár, ale zámok stojí za návštevu.

    Je dvanásť hodín preč a máme pred sebou veľa kilometrov. Pofukuje slabý SZ protivietor, aspoň koľko toľko chladí. Za jazdy si obzrieme kaštieľ dokola a o5 sa napojíme na okruh. Za obcou Sarrod prichádza spása v podobe fontánky s vodou. Voda vo fľaši sa pri týchto tridsiatkach uvarí po 15km. Stepnou krajinou šliapeme popri národnému parku. Hranicu prekračujeme kdesi v pustine a iba hraničný kameň a strážna cesta dávajú tušiť, že budeme v Rakúsku alebo na čiare. V Rakúskom Apetlone sa nezdržujeme a pokračujeme kúsok do väčšej obce Illmitz. Odtiaľ chodia i trajekty na druhú stranu jazera. Hneď sa zaplní cyklochodník, ak lodička príde. Infocentrum je v nedeľu zatvorené. Zapadneme na obed do reštiky s krkolomným menom Bartholomausstuberl. Vraj to bola nejaká rozprávka o chlapcovi a husiach. Skôr mi pripadá pomenovanie po nejako svatom alebo prameni vedľa. V lokáli obsluhujú jeden mladý a jeden starý čašník. Horko-ťažko si nás všimli. Pripisovali sme to neďeľnajšej sieste. Už to ma asi malo trknúť, že nebude všetko v poriadku s nimi. Vedľa sedeli Česi, tím Šneci. S heslom "Jsme doma tam, kde zastavíme". Objednali sme si citronádu, no v Rakúskom ponímaní je to sóda s citrónom alebo nejakým kyslým koncentrátom. Niečo iné ako kúsok od hraníc. Na obed viedenský rezeň so šalátom. Zemiaky sme si neobjednávali. Šalát s kapustou, zemiakmi a nakladanou cukinou v sladkokyslom náleve. Chutné. Rezeň obyčajný, od viedenského ďaleko. Nechceli sme sa napchávať, neboli sme ani v polovici cesty. Platiť by som rád kartou, ale vraj sa nedá. Tak som mu nechal 35Eur. Aké prekvapkanie, keď vedľa tomu istému čašníkovi platili kartou. Asi mal nejaké predsudky zo Slovákov. Alebo si myslel, mu nenechám tringelt? Ani v hodnotení zákazníkov nedosahuje reštika veľa hviezdičiek. Skôr podpriemer. No nič, posunuli sme sa o dom ďalej, kde bola kyselka. Zo dňa jazera ju pred sto rokmi navŕtali domáci, aby predišli šíreniu sračiek. No vodička sv. Bartolomeja je extrémne slaná. Už som mal nachystané fľaše, ale žena má stopla. Opúšťame okruh B10 a pár kilometrov pôjdeme popri jazere po B20. Začína krajšia časť prechádzky vôkol jazera. Jazierka s vtáctvom. Niekde doslova hučí. Pri vodárni čapujeme chladnú vodu. Vedľa je ohrádka pre stepné kone Przewalského. Divosi sú dakde v stepi. Chodník sa na pár kilometrov mení na šotolinový. Bicykle, ktoré som tak pucoval, sú takmer celé biele od prachu. Po ceste je mnoho rozhľadní, najvyššia pred Purbachom. 

Jediná poriadna rozhľadňa pri jazere.

    No pekný záber s trstinovým prístreškom kazí odstavené auto. Mladé hizbaládky prišli s dronom študovať jazernú faunu. Nechápem prečo niektoré majú šatku a iné nie. So šatkou sú tie ortodoxné. Cesta je však verejná aj pre autá. Mandľovníky. V Purbach zídeme dolu k jazeru. Chodník slávy známych cyklistov s odtlačkami rúk a la Hollywood. Sagana alebo Cavendisha som tam nevidel. Pred mólom odstavíme Kolimahy. 

Ikonický 12m majáčik je okupovaný ľuďmi a ešte aj protisvetlo nepomáha. 

    Pláže sú tu väčšie, Purbach je asi najväčšie letovisko pri jazere. dlhé pláže, rozsiahly kemp. V obchode si kúpime kolu a pohľadnice. O gýč nemáme záujem. Kúsok ešte šliapeme divokou stepou s pár zelenými stokami a v dedinke Weiden opúšťame okruh B10. Už z diaľky vidieť kopce, ktoré preklenieme. Cez to všetko stúpanie nie je také prudké ako z Neusiedl am See. Bicykle tlačíme do kopca. Šetríme sily. Sem tam blahodarný tieň stromov nám v horúčave uľaví. Po vyše kilometri sme na rovinke a sadáme do sedla. Popri veterných mlynoch, ktorých tiene sa mihajú na ceste ako nepokojní duchovia prerie. Ideme pomerne dlhý úsek do Zurndorfu. Ale vidíme mrakodrapy Blavy. Vodu máme slušne uvarenú, kola dopitá. Zachráni nás milá pani v kaviarni Backerei, ktorá nám načapuje čerstvú. Okrem toho si z chladničky vytiahneme minerálku. A ešte si podelíme sladkú variáciu punčového zákuska (podobný sa dá kúpiť v Bille). Počujeme slovenčinu, hranica je blízko. V Zurndorfe je križovatka ciest. Buď pôjdeme doľava na Kittsee alebo si o 10km predĺžime trasu a pozrieme si trojmedzie a cez Čunovo sa dostaneme do Hovadova. Máme čas a stihneme vlak o deviatej. Preto sa dáme doprava a cez najvýchodnejšiu rakúsku dedinku Deutsch Jahrndorf (Nemecké Jarovce) ideme k hraniciam. Z diaľky sú vidieť kamene. Rakúsko sa s nami rozlúčilo ohromným grgom pohraničníka za dedinou. Je sedem hodín, keď sme na trojmedzí. Pár fotiek a pokračujeme k diaľnici. 

Trojmedzie so symbolom železnej opony.

    Chodník je o5 asi strážny, no pred diaľnicou odbáča doľava. No rozhodnem ísť rovno cez nadchod. Musíme však prekročiť dieru v plote a zábrany. Prenášame bicykle ako pašeráci. Za traťou a starou cestou s rozpadnutým hraničným prechodom je najhorší úsek cesty. Čisto po tráve. Ide sa ťažko a po 100km veľa síl nie je. Drahá bojuje a bohuje, ja som radšej ďaleko pred ňou. Nie je to dlhý úseky, možno 300-400m. Lepšie by možno bolo ísť po starej ceste buď do Rajky (ako odporúčajú niektorí cyklisti) alebo na Čunovo. I za cenu, že úsek je dlhší. No nič. Zvládli sme to a sme v Čunove. Posledný krát zakufrujem za kostolom, a potom sa napojíme na cestu popri hrádzi. Nahodíme slušne tempo. Asi to už chceme mať za sebou. Kopa cyklistov, výletníkov. Pribúdajú korčuliari , niektorí imidžoví a sme blízko cieľa. Obchádzka Petržalky je dlhá a mám toho plné zuby. Ale nohy má až tak nebolia, skôr zadok. Pumpky na cestný bicykel. Faux pas. Jeden most, druhý, bufety, lunapark so starou električkou a sme na moste SNP. Už toho veľa nenajazdíme, skôr tlačíme. Ale nálada je dobrá, sme takmer na stanici. Míňame Ukrajinky na výlete, ktoré potom sedia vo vlaku. Na stanicu plnú cigánov a podobnej chamrade dorazíme pred pol deviatou. Lístky kúpim cez internet a ešte stihnem požuvať i šunkovú bagetu. Malá cigánka žobre, pamätám si ju z cesty do Prahy. Musíme voňať ako oslia rit, ale asi je zvyknutá. Kofola k tomu. Drahá neje nič. Načas dorazíme domov. Už len odstrojiť na chodbe Kolimahy, batohy a vínom si pripijeme na koniec super výletu. Dnes sme vypili 5l vody. Včera len 3l.

Burgenland je najmenej zaľudnený kraj v Rakúsku.

Králičák

 

 

Názov expedície: Skajvolk dolina

Heslo: Slunce, bunkre, Sudety - ku Králíčáku v ústrety.

Sudety

     S boľavou hubou od dentálky po pol druhej štartujem Dračicu na vyše 230km cestu na pomedzie Čiech a Moravy. Tentoraz na sever kamsi do Sudet. Trasu po Mohelnice viac menej poznám. Napriek tomu ma prekvapí stavba diaľničného navádzača a ocitnem sa nechtiac v metropole na Hané. Zadovážil som si diaľničnú známku, nech sa netrtkám po okreskách. Veľmi ju nevyužijem, ale aj tých 50-60km skráti cestu o pol hodinu. Diaľnicu je treba ako soľ. Cesty sú prepchaté. Aj v Olomouci sa prerábajú komunikácie a trčíme dobrú polhodinu v kolónach. Keby sa nejakí idioti nepredbiehali z pruhu do pruhu, tiež by boli kolóny menšie. Vrcholí žatva a po ceste sa motajú traktory so slamou. Pred Mohelnicami vidím búrkovú oblačnosť nad Jeseníkmi. Pred Zábřehom sme v daždi, našťastie len krátko. Serpentínami sa po ceste č.11 dostanem potom pod Bukovú horu. Na svahu hory, ktorá tvorí začiatok Orlických vrchov ožíva malá dedinka z apartmánových domov. Večer je 17°C, čo je príjemné ochladenie po tridsiatkach u nás doma.

   Názov Sudety pochádza z keltského názvu pre Les divých svíň. Ľudovo sa tak označuje sústava kopcov od Krkonôš po Jeseníky. Nemci na území žili od 13.st., takže sa ani niet veľmi čo diviť, že len s nevoľou prijali v r.1918 nový Československý štát. Na ruku im prišli až nacisti, ktorí násilne pripojili Sudety k "večnej" ríši. Po porážke nacistov nastal divoký odsun Nemcov, prísun Čechov túžiacich po majetku zdarma a neskôr okupácia Sovietskymi vojskami. Zavŕšil to boľševik, ktorý všetko nemecké zničil, spálil. Tým všetkým si v priebehu pár rokov prešli malé obce na úpätí Orlických hôr a Snežníka. 

 

Vodopád Hlubokého potoka na úpätí Malého Sněžníka.

 

    Najprv sa však pri vodárni z roku pána 1906 otočím a v miestnych potravinách si kúpime chľast a sladkosti. Obchodík aj s predavačkou pamätajúcou Gotwalda je typický z čias boľševika. Pred predajňou je miestnosť, kde sedia štamgasti s fľaškovými pivami Holba. Na koženkových lavičkách ako v čakárni u doktora. Oproti býva predavačka, vedľa má malý kšeft. Žena za pultem chvíľu hľadá víno, lokálne. Biele nemá, preto z regála vytiahne nejaké Chardonnay. Chce mi ho zabaliť do baliaceho papiera, čo s úsmevom na perách odmietnem. Sumu ráta na papieri. Pokladňu je vypnutá, má po pracovnej dobe. Babka má otvorené kvôli alkoholikom. Proste ťažký socík. Vyleziem autom hore k nášmu domu. Apartmány rastú ako huby po daždi a stále sa budujú nové. I vedľa nás stále murujú plôtik. Ukrajinsko-česká posádka bývajúca v drevenej maringotke. Zavolám správcovej a dofrčí korpulentná týpka na Golfe. Do rúk mi vloží kľúče od apartmánu č.3 a povie pár slov čo, kde. Hneď za nami prídu štyri mladé babenky. Za nimi ďalších sedem ľudkov do partie. Väčšinou chalanov. Chystá sa žúrka a podobné radovánky. Apartmán je pomerne nový, nový nábytok z neďalekého Poľska, spotrebiče fran. značky Brandt, čistá sprcha i kúpeľňa. Máme celá rodinka spoločnú spálňu. Pozametám muchy pod okenicou, otrasiem zbytky hniezda zo sieťky, pozdravím príšernú sadrovú vranu sediacu na balkóne. Spolu s trblietkami nad okenicou majú odstrašiť lastovičky. Blbne nám pripojenie na internet. Preto sa ideme so ženou prejsť vyššie, kde by mala byť reštika. Pri vleku je nejaká drevená búda. Otvorený je aj bufet. Okrem mrazenej pizze ponúkajú kreatívne nič. Iba cez víkend obohatia menu o nejaké hambáče. Drahá zavolá babám, nech si prídu vybrať mrazenú placku. No kľúče mám ja, preto sa vrátim, zoberiem mikiny a idem hore. Buková je teraz v lete hlavne pre zjazdovkárov na bicykli. Drahá si dá miestne pivo Hanušovice. Ideme na apartmán. Prihrejem si hokaido polievku z domu v mikrovlnke, ktorá má len programy. Čas ako keby sa nedal nastaviť. Min. ohrev je dve a pol minúty. Dojem pizzu. Internet zrazu ide. Možno niekto reštartoval router. Žene telefón už sám ukazuje, kde je pivovar.

Hurka a Skybridge

    Mladí zdola nám dopriali kľudnú noc. Ráno kráčame pred deviatou do blízkej reštaurácie na raňajky. Obsluhy (Ukrajinky) je viac ako hostí. Huba má stále bolí. Bufetové stoly sú skromnejšie ako na Lipne. Dám si sladké koláčiky, ale i tak dojedám vajíčko na mäkko po mladšej. Pobalíme sa a vyrážame. Je po pol desiatej, ešte by sme mohli stihnúť výpravu do bunkra Hurka za Králíkami. I napriek traktoru dorazíme 5min.  pred začatím prehliadky. Chcem platiť kartou, ale v peňaženke je priehradka prázdna. Zaplatím teda 600 kačenek v papierových. Oznamujem nepríjemnú správu výprave. Padlo rozhodnutie, že po prehliadke sa vrátime do apartmánu pohľadať kartu. V podzemnom bunkri je pekná kosa. Komentovaná prehliadka nie je zlá, len bola dlhá. Namiesto 100min. trvalá dobré 2h. Dlhý čas pod zemou nie je rozhodne nič pre klaustrofobikov. Sprievodca rád rozprával a navyše ani nebol sprievodca, ale technik. Mladý brigádnik sa proste ráno nedostavil. 

 

Hurka je najväčšie čs. opevnenie sprístupnené verejnosti.

 

    Bunker nikdy neplnil svoj účel: ČS armádu predali fašistom spojenci, väzni podzemnú továreň nedokončili a výroba sa vlastne nikdy nerozbehla. Zaujímavé, že vojaci, či väzni z tábora nad bunkrom sa cez to všetko nudili a písali na steny. I veľká loď sa ukrýva pod bielym náterom. Povojnová armáda v ňom skladovala muníciu až do r.2008. Ale vymyslené boli bunkre dokonale. A vybudované za dva roky! V okolí obce Králiky a Červenou vodou však fungoval iný koncentračný tábor. Pod zásterkou telekomunikačnej firmy tu väzni vyrábali zameriavače do nemeckých tankov.

    Existujú i 6h prehliadky z výstupom niekde na opačnom konci. Je obed, keď rýchlym krokom opúšťame dlhou chodbou bunker. V kraťasoch, kde som si platobnú kartu včera dal, ju nenájdem. Takže mi vypadla. Prvý krát v živote som ju vytiahol z peňaženky, lebo som nechcel pudilár nosiť celý. Vybehol som ešte do reštaurácie, či náhodou ten kus plastu niekto nenašiel. Negatívne. Volám teda do banky a zablokujem, resp. vlastne zruším kartu. Zároveň cez internet banking požiadam o novú. Nevyzerá, že dakto kartu zneužil. V kraji zaseknutom v 80-tych rokoch ani nie je veľmi kde. Viac už nemôžem urobiť, preto cez Králiky pokračujeme ďalej do Dolní Moravy. Niektoré parkoviská sú už plné. Dračicu odstavujem v údolí na parkovisku č.6. Len potom musíme vystúpať hore k lanovke. Autá idú i vyššie. Tam je tiež veľké parkovisko č.5. Aj dosť voľných miest. Vidíme borcov tlačiť nepojazdné SUV na parkovisko. V okolí rezortu sa stále stavia. Bývať tam musí byť hora zážitkov a hluku. Vo veľkom obchode venovanému mamutovi sa pýtame predavačky na kombo lístok lanovka+ visutý most+mamutia horská dráha. Odporúča nám rozhodnúť sa hore na dráhu vzhľadom na frontu na vozíky. V automate žena kúpi lístky. Som na nej odteraz závislý. Je po druhej hodine a ozývajú sa prázdne bruchá. Vedľa lanovky je bufet. Dám si langoš s kečupom a syrom. Baby hranolčeky s čedar syrom. Syr bol iba v názve. Ako mlsku sme si dal churos so škoricou. Sadáme na lanovku a za pár minút sme hore. Kopec Slamník slúži hlavne downhill cyklistom, ale aj paraglajdistom. No a priťahuje ľudí visutým mostom Skywalk dlhým vyše 700m. 

 

Laná pomáhal ťahať aj dron.

 

    Je jednosmerný, čo nie každý chápe alebo sa mu jednoducho nechce obchádzať lesnou cestou s5. I na konci je turniket. Obzrieme si Ropík, ktorých je na Sudetoch požehnane. Drahá nájde svoju Skybridgovu dolinu, do ktorej sa zje.e. Vecká sú pod chatou Slaměnka. Postavím sa do radu na vozíky a baby zatiaľ kúpia lístky. Dospelí za 440kč. Čakáme takmer hodinu. Keďže máme batohy, musia ísť deti samé na jednej káre. A ja i drahá si pripneme batoh ako spolucestujúceho. Jazda je nezabudnuteľná. Dlhá trať, ani som nebrzdil. Vozík si brzdí sám. Dobehol som pani predo mnou a vozík si o5 brzdil. Jazdu si užila aj drahá, ktorá inak nevyhľadáva podobný adrenalín. Mladšia jazdu komentovala: "Je mi všetko, len nie dobre." Počas jazdy hlásila staršej: " To nebol hlien, čo som vyplula". Na pamiatku sme si poslali foto za 80Kč/ks. Obrovský slamený mamut (najväčší na svete) sa týči nad detským areálom Amálka. Vraj sa na Dolní Morave našli kosti pravekého obra. I obria húpačka pre veľkých. Zídeme skratkou k autu. Trocha hnevá parkomat. Je iba na karty. Zastavujem v Králikoch v Penny. Hezky česky. Nakúpili sme na zajtrajšiu turistiku i blbosti. Baby zatúžili po zmrzline, preto zastavím v Červenej vode. Mliečne už nemá, baby si dajú ovocnú. Ja vybehnem do supermarketu. Aj ten má všeličo a majiteľ Vietnamec. Pred večerou sme sa prešli k vodárni nad rezortom. Na večeru šunka a syrové korbáčiky z domu. Baby si na panvici robia placku. Chvíľu maturujem so zapínaním indukčného sporáka. Je to jednoduché: na plotni musí byť niečo položené, aby sa spustila.

 

 

Králičák

    Ráno ma o5 budí pílenie stromov pri zjazdovke. Majiteľ domu kosí trávnik. Spočiatku je krásny slnečný deň, poobede postupne pribúdajú mraky. Dievčatá vstávajú o pol deviatej. Na raňajkách je viacej ľudí ako včera. Minul sa pomarančový džús, ale aj sladké koláčiky. Zato volské oči nechcel nikto. Mamičky s miminom na dámskej jazde. Slepičky pražské. Ako jediní sme čakali 15 minút na dopečenie. Aby sme nedali čašníčke totálne košom, pár sme ich zjedli. Vyrážame do Dolní Moravy po desiatej hodine. Ja ešte urobím stopku pred bunkrom Hurka a zvečnil som si ho aj zvonku. Ešte v obchode niečo na pamiatku a nasadáme na sedačkovú lanovku. Je po jedenástej hodine, keď začíname šliapať 20km túru. Začíname po modro značenom chodníku kadiaľ vedie cesta zo Skybridge doliny. Na chodníku k Babuši osamieme. Sprvu ideme impozantnou dolinou Malej Moravy. Za lesnou chatou sme o5 na modrom chodníku a stúpame na kopec Podbělka. Na ňom je malý túlavý kameň v modrom. Skončí v našom batohu. Z juhu prichádza nejaký pár. Asi šli priamo cez Slamník. Ale kratšie po neoznačených chodníkoch to zrovna nie je. Lesný chodník pokračuje takmer priamo popri betónových ropíkoch až na ďalší vrch Sušina. Odtiaľ schádzame do sedla Stříbrná. Odkrývajú sa výhľady na Hrubý Jeseník. Idem so staršou, mamina s mladšou, sú asi minútku za nami. Idú tempom, ktoré im vyhovuje. Počkáme ich v sedle, kde je križovatka viacero ciest. Sme na hranici s Lechmi. Ako púšťam gašparka si uľaviť, zrovna som otočený kdesi do Poľska na chodník. A nie je osirelý. Baby si dajú mandle v čokoláde a pokračujeme na vrcholové stúpanie. Nie je to nič náročné ako to spočiatku z hrebeňa vyzeralo. Nad pásmom lesa sme pri sloníkovi, ktorý je trocha bokom od chodníka. 

 

 

   Slon na kopci v severnej Morave? Naozaj. Nebojí sa zimy ani vetra - je zo žuly. Sloníka v r.1932 dotrepali pod Snežník nemeckí bohémovia hovoriaci si Jescher (podľa nich je pomenovaný kopec Ještěd nad Libercom), pre ktorých bolo zviera symbolom. Legenda vraví, že ak preskáčeš na jednej nohe 3x okolo sloníka a pohladíš ho na chobote, splní sa ti želanie. V poslednej dobe sú pri sloníkovi dokonca svadobné obrady. Vskutku je milá soška dôstojný symbol Králika s tým, ako si stojí pod vrcholom a hľadí do diaľav.

   Dievky čakajú na chodníku. Škoda je sa symbolu vyhnúť, lebo je ňuňu, ako by povedali pražské slepice. Na poľskej strane kosí partia trávu. Prečo netuším. Pár metrov od bývalej chaty je ďalšia ikona Moravy, prameň rieky. Nie však v plnej sile, ale len symbolický výver. Motá sa okolo neho dosť ľudí. Decká sa ho pokúšajú bezvýsledne upchať. 

 

 

Oficiálny prameň Moravy, ale nie jediný. Vraj ich je ako dní v roku.

 

    Posledné prudké stúpanie je krátke a sme na Králiku. Dominuje mu na poľskej strane veža v tvare soľničky, či smoothovača, ako nazvala kameňo-oceľové monštrum drahá. Postavili ju len pred dvoma rokmi. Ani tie pôvodné veže v romantickom štýle neboli zrovna skvost. Usadíme sa v tráve s výhľadom na rovinaté Poľsko. Dovidieť na Otmuchovskie a Nyskie jazero. Poliaci majú výhodu relatívne blízkej lanovky v Bialej wode a chaty Schronisko. Možno aj preto je ich viacej na Králiku. Baby načnú klobásu a ja vybehnem na rozhľadňu. Vidieť sú pekne Hrubé Jeseníky s Pradědom, či Keprníkom. Na opačnej strane sú Orlické hory. Krásne je vidieť dolina Moravy. Po klobáskach schádzame dolu po červenom chodníku. Obloha sa zaťahuje, neskôr v doline slabo spŕchne. Babám sa veľmi nechcelo ísť ku chate, ale napokon ich presvedčím, že to nie je veľká zachádzka. Dokopy ani nie kilometer navyše. Najstaršia poľská chata i vôňou vo vnútri zodpovedá veku. Čapované nemajú nič, iba vo fľaškách. Jedla ponúkajú rozmanité, ale my sme sýti klobások. Preto kupujeme iba kolu a ja samozrejme pohľadnice. I česká pečiatka sa nájde. Vecká, resp. dvere sú za zloté. Staršej sa akosi podarilo dostať dnu. Povyše chaty je vodný zdroj. Nebola by to moja žena, keby do neodomknutej studne nenakukla. Vyplašila akurát jaštericu. Po pár stoviek metrov sa prehupneme na českú stranu a sme o5 na červenom chodníku. Schádzame dolu a odbočujeme na neoznačený chodník, ktorý tvorí spojnicu na žltý. A žlté sú i kuriatka popri cestičke. Prudšie klesanie až po regulárny chodník. Ten sa vinie popri potoku Morava. Od loveckej chaty Vilemínka ide asfaltová cesta a pre chodidlá je takýto tvrdý povrch zaberák. 

 

 

    Oproti ide Škodovka a za ním bliká horská služba. Niekoho idú ratovať? Džíp sa po chvíli vracia, asi sa obeť hôr povedie s rodinou v Roomsteri. Tešíme sa, že uľavíme nohám, pretože žlto značený chodník preklenie Moravu a ide po lesnej ceste. Lenže nás čaká prekvapkanie. Chodník je uzavretý! Prebiehajú na ňom stavebné práce. Vyzerá, že sa zrútil svah. A ozaj po kilometri počujeme ťažkú techniku na druhej strane rieky. Vrátime sa na asfaltovú cestu, ktorá v podstate kopíruje lesnú, len na opačnej strane. Ale zasa vidíme zopár pekných vodopádov, napr. Hlubokého potoka. Jedna rodinka si k nemu urobila výletík s romantickým fotením. My hľadáme cestou kus odpíleného pňa. A hráme sa hry, nech baby nemyslia na boľavé chodidlá. Cesta dolinou je síce s miernym klesaním, ale dlhá. Konečne sme pri aute. Mohli sme zaparkovať dokonca ešte bližšie na parkovisku č.7 na konečnej busu. V bufete sú i pohľadnice Králika, ale už mám poľské. I Dolní Morava je diera a reštiky sú otvorené do 19, max. 19.30h. Takže pokračujeme do centra Králikov. Tam nás zachráni gril v reštaurácii U Lípy pri svatom Nepomuckom. Lokál už nevarí, ale dvaja týpkovia grilujú. Nápoje sa platia reštike. Objednáme si kuracie steaky a hermelín. Majú docela plno. A hlavne levně. Za jedlo sme dali 400kč, potom ešte za 100kačenek klobásu. Po ôsmej opúšťame mestečko a ideme na apartmán. Ako majú niektorí dar vopchať sa do záberu, iní zasa parkovať. Či je to len sebectvo? Dorazím fľašu vína. Z reštiky Buková sa ozýva ujúkanie ešte aj po desiatej. Mládež pod nami sa baví do pol noci. Dozvedáme sa životné príbehy. S Janou sa vyspal každý, ale týpka, čo jej tu dvorí, neskôr zosmiešni. Až keď pribuchnem spálňové dvere, vyzerá, že sa pomaly rozídu. V apartmánovom dome vyzerá plnka. Elektrické auto sa nabíja odkedy sme prišli.

 

Na kopec Podbělka viedla kedysi lanovka pre stavbu Ropíkov.

 

Metropola Hané

    Ráno ma pre zmenu zobudila pred siedmou staršia, ktorá bola na vecku. Partia murárov už po siedmej roztočila miešačku. Stávajú oproti plot. Bývajú v starej zelenej maringotke. Areál sa rozrastá o nové apartmánové domy, no niektoré miesta zdá sa , že zostanú naveky zarastené trávou. Odchádzajú aj mládežníci. Na raňajkách nás čakajú dve misy koláčikov. Hostia poučení zo včera si berú popredu. Ja si dám trocha cereálií s jogurtom a dva koláčiky. Pražské matky kúpu deti vo vode bez chlóru. Neviem, či teda vo Vltave alebo im lejú do vane Lucku. Na pranie používajú rozpustné tablety eko a do myčudy len Somat. Dnes porušili bio, raw stravu a napchávajú sa paštétami a dopekanými koláčikmi. Ktosi vysvietil automat na nápoje na zeleno, ale zdarma sú len nejaké džúsy, nie limčy. Nenápadne sa vytratíme z reštiky. Drahá nás pobalí, vynesieme smeti, odovzdám kľúče a po desiatej už smerujem Dračicu na juh. Dnes sa akosi každý ženie na cestách. Po hodine stojím na parkovisku pri bus stanici v Olomouci. 

 

Tehlová vežička bola prilepená k hradbám ako záhradný altánok v 20st.

 Pokúšam sa dobiť do parkomatu, ale v zóne B je v sobotu zdarma. Vydáme sa cez Bezručove sady popod hradné múry ku katedrále sv. Václava. Staršia nás odbehne, lebo sa vlečieme. Po meste sa potulujú všelijakí nýmandi, budižničemové, trosky a iné pochybné existencie. Preto mama pri Vyhúkanej sove volá dcére, kde je. Čaká pod katedrálou. Po chvíli sme pri nej. Neboli by to Poliaci, keby sa nechali všade. Rovno pri vchode jeden taký parkuje. Kazí proste záber. Katedrála nie je taká honosná ako v Linzi. 

So svojimi 102m je novogotická vež najvyššou v ČR.

 

    V skutočnosti sú v Olomouci katedrály 3. Sv. Gorazda, sv. Michala a sv. Václava. Katedrála sv. Václava je so svojou 100m vežou štvrtou najvyššou budovou v Čechách. Patrí tiež medzi najstaršie. Kostol uchováva relikvie Jána Pavla II, Matky Terezy no i posledného cisára Karola Habsburského.

    Prejdeme sa vo vnútri. Zídeme i do krypty, kde sú relikvie a v cínových rakvách uložení biskupi a kardináli. Od slovenského budúceho velebníčka si kúpim pohľadnicu. Vyjdeme na horúce slnko. Poliak konečne zmizol. Načim sa schladiť. Cestou na Horní náměstí objavíme na Ostružnickej ulici predajňu s párty blbosťami a maskami. Svokre k meninám kúpime vankúšik s nápisom Najlepší babka na svete. Blbosti by sme kúpili aj viac ako tričko NaSrAt alebo odznak Pivo dělá hezká těla, či tatovi k narodkám. No ešte nedozrel čas. Námestie je veľmi pekne upravené s úzkymi domčekmi a nie je na ňom veľa ľudí. Možno je to aj horkom. Zapadneme do kaviarne Mahler. Čašníčok je v lokále dosť, ale trvá kým si nás ktosi všimne. Objednáme si iba limčy. Odbehnem do info centra po pohľadnice. Olomouc je so svojimi fontánkami a pitoresknými domčekmi krajší ako Brno, tobôž Linz. Taká malá Praha. Súsošie sv. Trojice sa rekonštruuje. Škoda, je celé obohnane lešením a sieťou. 

 

 

Súčasťou olomouckej radnice je orloj postavený v duchu socialistického realizmu.

  

    Na opačnom konci námestia si baby kúpia miestnu zmrzlinu v Café Opera (vedľa opery). Zasa trvá, kým si nás ktosi všimne. Popri nás prejde polievacie auto. Na radnici sa chystá svadba. Je takmer 30°C, preto pomaly smerujeme k autu. Cez Dolní náměstí a Kateřinskou ulici ideme k starej tržnici. Drahá si kúpi u Klárky olomoucké pivo Buchták. Chvíľu trvá, kým sa vymotám autom z mesta, lebo ulica vedúca na obchvat je uzavretá. Po vyše hodine stojím v obľúbenom KFC v Uh. Hradišti. Drahá si tam rada posedí hodinku, dve. Prázdna reštika. Doľahne na mňa únava, no ešte budem krútiť kolečkom hodinu. Kuracie mäso je asi naj z týchto rýchlych občerstvení. Po necelej hodinke stojím už na Slovensku v meste a kupujem kvety a sviečky mame na hrob. Posledná zastávka je u svokry vyzdvihnúť morča. Baby sa stihnú aj okúpať v bazéne. Zostáva mi povysávať Dračicu, kým baby vybaľujú. Konečne mám okolo pol deviatej kľud. Je vidieť, že po Anne sa stmieva skoršie.

 

Malá Praha.

 

Cyklohaluzice VII

    

    Ani neubehol dlhý čas a zrealizoval som zvyšnú časť Vážskej magistrály s odbočkou do Terchovej. Z plánovaných 81km bola napokon kvôli železniciam takmer stovka. Ráno sme vyrazili prvým vlakom do Žiliny. Cez víkend chodí až o 9h. Narvaný bicyklami zavadziame v chodbičke. Sprievodkyňa nám povie, že v meste vystupujú traja cyklisti a máme sa presunúť do batožinového. Hoci sa uvoľnia háky aj vo vozni vedľa, nechceme ju sklamať. Preto na nasledujúcej stanici vyťahujeme Treky a prevezieme do pojazdnej úschovne. Vo vozni sedíme s partiou ľudí z Hlohovca (približne rovnako starí), ktorí idú do Trenčianskych Teplíc na kávičku, a potom uvidia pokiaľ dôjdu smerom na juh. Klábosili sme o istom špecifiku cyklochodníkov, ktoré končia len tak naverím boha. Okružná trasa sa napr. plánovala cez lávku v Koplotovciach. Doba kovidová však urobila plánom koniec. Jednoducho ju nepostavia za peniaze nahromadené v r.2021 a navyše nie sú. Hoci sme dobehli meškanie, v Púchove o5 naberáme ďalšie. 

Železnice zapriahajú motorový rušeň, lebo sa minula elektrina. 

       Okuliarnik funí cez Nosickú priehradu. V Bytči nás vypnú. Hoci sa motorák snažil, naberieme vyše 20min. meškanie a prípoj do Nezbudskej Lúčky nestihneme. Ďalší ide takmer o hodinu. Vyjdeme teda v Žiline zo stanice von na slniečko a pozerám do mapy, kade ísť. Zastavia sa pri nás Češky a pýtajú sa na cestu do Budatína. Asi mi neveria, keď sa pýtajú ďalšej pani. Natrieme sa opaľovacím krémom a vyrazíme. Nasledujeme pár pred nami do podchodu a už sme na Vážskej magistrále. Šliapeme v príjemnej tôni stromov popri Váhu. Pred vodným dielom Žilina zastavíme. Zaujme ma ústie Rosinky do Váhu, ktorá sa ako sprcha prepadáva do rieky. 

Po viac ako 10km ceste z Lúčanskej Malej Fatry Rosinka končí svoju púť.

    Supíme na hrádzu vodnej nádrže po Terchovsko-oravskej magistrále a pokračujeme na východ. Otvára sa pred nami krásna panoráma Malej Fatry. Len je vplyvom teplého vzduchu trochu v opare.

30km má hrebeň Krivánskej Malej Fatry.

       Vo Varíne, kde sa vlieva potok Varínka, opúšťame Váh a absolvujeme okružnú jazdu dedinkou. Za kempom na úrovni Krasnianskych lúh začína cyklotrasa a prvý oblúkový most so 17% stúpaním. 

Špecifikom trasy sú oblúkové mosty. Vraj aby ich nezmietla veľká voda Varínky. 

    Chodník je po Strážu udupaná šotolina a len sa tak práši za nami. Prejdeme obcou a za ďalšou atypickou lávkou začína asfaltový chodník. Skoro vrazím do stĺpika. Tie sú pred každým mostom z oboch strán. Mnohokrát v prudkej zákrute za ním. Šliapeme proti miernemu protivetru. Jedna pani na vietor nadáva. Spoločnosť nám robí potok Varínka. Ďalším špecifikom cesty je, že sa hadí. Nespočetné zákruty. Viedli cestu ako vylkúpili pozemky, či kvôli spomaleniu? Za Belou chvíľu ideme cestou na Kysuce. Poobede je už pomerne rušná. Prefrčíme kempom pred Nižnými Kamencami a sme takmer v Terchovej. V Kamencoch mi pripadá, že ideme komusi cez dvor. Za dedinou sa pripájame na hlavnú cestu. Na širokej vozovke je vyznačené miesto pre bicykle, no v samotnej Terchovej stoja na páse autá. Po vyše hodine končíme na križovatke všetkých ciest. Je pod ním aj internetový signál. Drahá píše s dcérkou v Prahe. 

Najväčší svätostánok na Slovensku zasvätený Cyrilovi a Metodovi.

         Zastaví sa pri nás partia s tričkami - Solinky zo Solčian. Obzerajú sa po jedle. Najbližšie je asi Haluškáreň. Vyberiem sa za nimi do lokálu. Vyzerá plný. Cestou s5 ku kostolu stretám oproti ženu a vrátime sa do Haluškárne. Ešte je voľné miesto. Sadneme si, objednáme niečo na pitie a čakáme. A čakáme takmer hodinu, kým na tie hlúpe halušky prinesú. Na ospravedlnenie nám nalejú kalíštek medoviny. No náladu nám to nezlepší, ani výhľad na Chleb. Schválne sme vyberali halušky, že hádam budú rýchlo. Kdeže. Staré tetky pracovali v kuchyni neefektívne. Z jedálne je vidieť do kuchyne. A ešte sa aj vadili, kvôli nejakej domrvenej objednávke. Navyše aj ten kuchár bol starý dedko. Čašník potom začal upozorňovať hostí, že na jedlo sa čaká takmer hodinu. Jeden pár si sadol na rezervované miesto. Čašníčka im našla vonku miesto, ale tým opovrhli a nasraní odišli. Niektorí ľudia sú proste egoisti. Halušky však chutili. Rád by som si dal kofolu, ale začalo ma bolieť hrdlo a pil som mätovú citronádu. Kartou sa platiť nedá. Čašník nás slušne vyhnal, lebo ďalší  hostia čakali na verande. Dýško sme nenechali a po druhej hodine vypadli z lokálu. Vyšliapali sme pešo ku rozhľadni Terchovské srdce na kopci Oblazy. 

30m rozhľadňu navrhol domáci folklorista Alojz Mucha.

       Prekvapil ma stánok so suvenírmi. Terchová sa pomaly premieňa na americký typ atrakcie. Cez to všetko som si kúpil pohľadnice rozhľadne. Výhľad na Jánošíkov rodný kraj kvôli spomínanému oparu nebol ideálny, ale i tak impozantný. 

     Do Žiliny sme juchali po vetre a ešte aj dolu kopcom. Cestou s5 sa zastavíme na veľmi peknom odpočívadle za obcou Belá. Na odbočke pred Koňhorou som zahol doprava na lávku.  Do Žiliny pôjdeme cez Gbeľany a Tepličku. Trasy sa stretajú pred Budínom. Modro značený cyklochodník kopíruje hlavnú cestu do Terchovej. Aj na ňom je rušno, ako na ceste vedľa. Ale iba po Varín. Do Gbeľan ideme už po normálnej ceste, ale nie je taká rušná. Zeleno značená. Nad nami sa čnie kopec Straník, odkiaľ lietajú padákové krídla. Dnes je na polooblačnej oblohe kľud.  Kaštiele v oboch obciach sú v zúboženom stave, takže sa ani nezdržujeme. Hoci vyzerá, že slimačím tempom sa čosi na fasáde robí. V Tepličke sa vraciame na Vážsku cyklomagistrálu. Chvíľu ideme popri železničnej trati, ale potom sa ponoríme do nového podchodu. Vzápätí fučíme hore nad trať. Zastavím na križovatke a netuším ako ďalej. Až keď vidíme ľudí, ktorí bočia na poľnú cestu, vrátime sa za nimi. Prejdeme popod most a sme konečne na magistrále. K Budatínskemu zámku je cyklocesta uzavretá, obchádzka j vrchom. Budatín nie je náš cieľ (už sme tam boli). My však musíme prejsť cez estakádu a napojiť sa na magistrálu na ľavej strane Váhu. 

180m dlhý cyklomost ponad Váh.

           Je vybudovaný nový chodník až do Považského Chlmca. Tam sa o5 napájame na hlavnú cestu. Nechápem, kde sa berie toľko áut. Obchádzame vodnú nádrž Hričov. Magistrála vedie ďalej po hati a schádza dolu medzi derivačný kanál po pravej strane a rieku po ľavej. Pekným asfaltovým chodníkom frčíme až do Kotešovej.

Hričovský derivačný kanál pri vypustení v r.2019 odkryl kostru človeka i strelné zbrane.

    Žiada sa doplniť cukry a tekutiny, no avizovanú krčmu v Kotešovej nenájdeme. Bytča je len kúsok, preto po krátkej prestávke pokračujeme na juh. V lese je hrobka baróna Poppera. Zaujímavé miesto, no nahlodané zubom času a vandalov. Je to škoda, pretože takáto hrobka je jediná na Slovensku.

Spása prichádza pred Bytčou v podobe strategicky umiestnenej Koliby pod vŕškom. Bicykle však musíme zaparkovať kdesi na druhom konci reštiky. Okamžite si sadáme a ani nepozrieme do menu. Stačí nám ponuka vo výklade. S výhľadom na Súľovské skaly ujedáme zo sladkej torty. O5 si dám len mätovú limonádu. Pýtam sa pánka, ktorý kŕmi zajacov, či sa chovajú na smotanu. Hej, ale až na jeseň. Za ohradou sú tiež ovce. Do Bystrice je necelých 18km, vlak by sme mohli stihnúť. Bytču obchádzame cez ulicu s príznačným menom Okružná a znova sme na ceste pre autá. Kanál premosťujeme lávkou veľmi podobnou tej Brunovskej. Akurát je v neporovnateľne lepšom stave. Cez Malú Bytču, kde ma prekvapí malé stúpanie pokračujeme do Mikšovej, kde za hydrocentrálou schádzame ku kanálu. Poľnou cestou prejdeme asi 2km k novému cyklochodníku. O5 je uťatý "nikde" v poli. Potom je cesta už len paráda až do Bystrice. 

Efektné vedenie cyklotrasy pod diaľnicou.

   Máme za sebou vyše 90km. Vlak ma dokonca neskorší odchod, takže ho v pohode stíhame. Nechápem prečo si zasa musím kupovať miestenku aj pre seba. Vyženieme zo sedadiel teda nejakých turistických fosils a do Trenčína sedíme. Vtipkujeme s nimi o zlatých tehličkách v batohu (museli ich dať bokom kvôli našim bicyklom) a bavíme sa o dnešku. V Púchove vystupujú. Vlak je ako každú nedeľu plný študentov. Potom preletíme do poschodáčika a po necelej pol hodinke sme doma.

 

    Uzatvárame ďalšiu časť strážneho chodníka Železnej opony. Ráno je oblačné, ale predpoveď vraví o polooblačnom počasí zo silným severným vetrom. Preto večer pred etapou otáčam trasu, aby sme šli čo najmenej proti vetru. Na dva prestupy v Trnave a Senici dorazíme do Kútov. Cestu z Trnavy nám robili arogantní riťopichovia s Mountfield bicyklami. Za tú cenu pár stoviek to musia byť čínske kraksne. Ťažké bicykle chránili telom a nemohli sme vstúpiť do ich osobného priestoru zavesiť si ľahšie Treky. Aj týpek na poslednú chvíľu mal s nimi problém. Bukvy v Bukovej vystúpili. V Senici predbiehame do húsenice. Tŕpol som, aby nezaradili Šukafón, kde by toľko bicyklov ťažko vošlo. Rekonštrukcia na trati 116 ako keby sa zastavila. Spoločnosť nám robia deti vystupujúce v Šajdíkovych Humencoch. V Kútoch zisťujem, že nemám glóbus Rakúska. Vrátim sa k vlaku, ktorý kvôli meškajúcemu spoju mešká tiež. Stiahnem si napokon i tak zlú mapu. Nechápem prečo Dolné Rakúsko je hore.  Nejaké rozlíšenie mám a som navigačné ako tak pripravený. Postával som medzi súpravami. V Kútoch stoja medzinárodné rýchliky a prejsť cez koľaje je trochu adrenalín. Naveľa po štvrť na dvanásť sa odlepujeme. Prvé, čo mi udrie do nosa je smrad močovky. Čím ideme k hranici, tým je intenzívnejšia. Na poli si starý Trambus sprchuje pole a vietor ženie smrad hovien k nám. Je mi z toho zle. Pred prekročením hranice sa zastavíme pred prahom Moravy. 

           K sútoku nejdeme popri rieke, ale kúsok potiahnem do lesana tzv. Jiklinsku cestu. Prechádza viacerými oborami oddelených bránami. Je však celá asfaltová, oproti kamenistej hrádzi a je v tieni stromov. A má zopár pekných zákutí.

 Smer k sútoku je označený zelenými šípkami. 

Najväčšia zvernica v Čechách je obora Soutok.

    Ďalšia bránka nás pustí už na chodník k sútoku Moravy a Dyje. Chodník je z veľkej časti drevený, no v biednom stave. Na cestný bicykel asi nie. Čo je však horšie je moravská Amazónia - žihľava (kopřiva). Nikto ju neposekal a doslova zahájila na pár úsekoch chodník. Je dosť široký, aby sa obišli dva bicykle. Cíp, kde sa riečky spájajú nie je veľký. 

Za bolševika bol sútok nedostupný.

           Lepší pohľad poskytne asi slovenská strana ,kde je nový cyklochodník. Navštevovanejšia je však česká strana. Stretáme rodinu Slovákov z Oravy na električkách. Pešo ísť sem je dosť ďaleko. Najmenej 10km. Zjeme banán a vraciame sa s5. 

Markrabství Moravské je nápis na kameni z r.1755.

     Napájame sa na strážnu cestu. Česi ju volajú strážna cesta. A Ropikov sa nezbavíme ani tu. My sme snáď prešli už všetky po celom bývalom Československu. Cesty sú priamy. Malá odbočka na zámoček Chateau Lány. Nie je to tatíčkov Masarykov. Ten je v Stredných Čechách pri Prahe.

Lovecký zámoček z počiatku 19st. postavili Lichtenjštajni.

     Je otvorený cyklobufet, kde majú napr. domáce pagáče. Platí sa v hotovosti. Dáme si iba Radlera. Vraciame sa na strážnu cestu, ale od zámočku sa dá ísť zeleno značenou cestou. Vzdialenosť je rovnaká, ale chceli sme lepší pohľad na Pohanské. Ten sa nekonal, pretože zámoček je ukrytý z juhu lesom. I na Pohanské ju bufet. Dnes i grilovali vonku. Asi dobre, pretože na grilované párky sa zastavili mestskí policajti z Břeclavi. Drahá má teóriu, že kde chodia jesť policajti, dobre a lacno varia. 

Empírový lovecký zámok zo začiatku 19st. patrí mestu Břeclav.

    Zámoček sa dá prehliadnuť, mňa však zaujímali pohľadnice. Bufet sme tiež ignorovali a ukazovali so žemle. Na široké pole pred kaštieľ, kde je podzemná chyža pravekých Slovanov. Slovanov momentálne nahradili sršne. 

Stredoveké hradisko Pohansko je jedno z najväčších v strednej Európe.

    Na strážny chodník sa vráťme popri farebnom Ropíkovi (vnútri je expozícia) popri hati. Ďalší smrad stojacej vody. Cestu si skrátime lesom. Rieku Dyje prekračujeme po širokej drevenej lávke ťažko konkurujúcej Brunovskej. No už sa buduje nový most, kdežto v Brunovciach sa ďalej rozpadáva. Hraničná stezka končí Nad nemeckými loukami. Dávame sa doľava na východ a prekračujeme o5 hranice, tentoraz s Rakúskom. Po kilometri-dvoch sme na normálnej ceste do Hohenau. Stretáme skupinku starších českých cyklistov. V Bernardstahl sa napájame na cyklochodník 914. Chvíľu po normálnej ceste, potom odbočujeme k železničnej trati. Popri nej až do Hohenau ide poľná cesta. 

 Poľná cesta popri trati nie je zlom stave a dá sa ísť pomerne rýchlo.

    Značenie je sporadické. V Hohenau sa napojíme na Eurovelo 13, čo je o5 cesta Železnej opony. Za mestečkom smerom na Slovensko sú rybníky s vyhliadkovú vežou.

Dnes rybníky, ale kedysi (do r.2006) jazierka slúžili pri výrobe cukru.

   O5 ideme po normálnej ceste. Rakúšania kontrolujú vstup. Semafor na moste, no bicykle sú po stranách.  Nejdeme dá Moravského Sv. Jána, ale pred ním odbočujeme na asfaltový strážny chodník. Po peknej rovinke juchame s prestávku na unavené zadky až k Malým Levárom. Tam sa povrch chodníka mení na lesnú cestu. Popri Rudave, ktorú prekračujeme dlhým mostom ako Moravu sa dostaneme do hustého lesa. 

Rudava sa zapíše do histórie ako prvá revitalizovaná riečka.

    Korene stromov poničili asfalt. Neodbočujeme hneď na Gajary, ale až na ďalšej odbočke za plynovou stanicou. V dedine posedávajú na múrikoch utečenci. Stretáme i dodávky s tmavými sklami. 

Kostol Zvestovania Pána v Gajaroch je obohnaný ochranným múrom s rohovými baštami.

    Za Gajarmi je obrovský zásobník plynu Láb pre celé Slovensko. Je v hĺbke takmer 2km. Cestou vidíme len pavučinu potrubia.

Kozlíky na ťažbu ropy pomaly dožívajú. Ich ťažba je zanedbateľná.

    Okrem plynu sú v okolí Gajar tekvicové polia. Súvisia tieto dve veci dajako? Okrem Rakúska som tekvice nevidel nikde. V Malackách sa zastavíme na zmrzline. Ja lížem višňovú a taliansky syr (sladký). Infocentrum zatvorené od 13h, mestský úrad otvorený. Asi odbavovali svadbu. Ako na každej stanici i tu sa motajú pochybné existencie. Alkoholici, cigáni. Pre bicykle máme celosieťový lístok. Kúpime bagety a Kofolu v Tesco Expres oproti stanici. Počuť hurhaj zo štadióna. Ďalší, fanúšikovia Slovanu, cestujú na zápas do Hovadova. 

Netypicky chýbajúci nápis na stanici v Malackách.

     V Zohore nám vypadáva šťava. Rozprávam s rušňovodičom. Vraj oproti idúce vlaky zapínajú rekuperáciu. Sprievodkyňa znudene húli pred súpravou. V Zohore máme dlhšiu pauzu. V Hovadove presadáme. Nastúpi rodinka s dievčaťom, ktoré vkusne vkuse piští alebo sa smeje. Hyperaktívne, či bipolárne? Robí si čo chce. Napradiem rozhovor s pánom cestujúcim do Púchova. Domotal sa v Hovadove a ide na prestup. V Lepáku sa prilepíme a čakáme na spoj z Nitry. Okolo deviatej šliapeme posledné metre domov.

Fejk železnej opony pri Gajaroch. Originál je iba ostnatý drôt.

        Skutočné Haluzice boli bicyklom na kopec Čechovka pri Trenčíne. Hneď na druhý deň po Strážnej ceste. Mala to byť relax cesta. Jednak sme vyrazili neskoro a druhak sme šli hore po poľnej, resp. lesnej ceste, kde Moruša trpí a žena ju musela tlačiť. Je to síce kratšia cesta, ale nie pre jednostopé vozidlá. Proste sme tam haluzili. A ešte aj zle odbočili, no krátkou spojkou sa vrátili konečne na asfaltku.

IBOvka je pomenovaná po svojom majiteľovi. Postavená v r.2019.

    Po nej sme sa i spred rozhľadne pustili dolu. Rozhľadňa má 10. poschodí, ale posledné je neprístupné. Výhľad je akurát na časť Tr. Teplej a Dubnicu. Inak sú v ceste vrcholce stromov. Pod Čechovkou je bufet IBO relax. Chovajú tam kone, kozy a akési slepice. Majú magnetky a pečiatku, pohľadnice nie. Ale je tam kohútik s vodou, čo hneď využijeme. Poniže je tiež veľké parkovisko. Rozmýšľame, či ísť na vlak alebo ťahať domov. Je jasné že prídeme za tmy. Na stanici by sme čakali dobrú pol hodinu, potiahneme domov. Bolí ma ľavé koleno. Stojíme pred Bierovcami v Chate na rybníku. Kupujem horalky a fejkovú Kofolu. Vidíme bociany, srnky a zajace. Doma sme ako včera po deviatej hodine.