Veľký a Malý Grič

 

Heslo: Horám zdar a zraneniam pokoj.

  S prestávkami sa nám ukazuje pravé babie leto a žena prišla s myšlienkou niekam si v nedeľu vyraziť. Baby sa budú akože učiť a my dvaja sa pôjdeme dakde motať. Dva roky som poškuľoval po jedinej ferate v sopečnom pohorí Vtáčnik. Ochranári vyhlásili pred dvoma rokmi okolie Veľkého Griču za prírodnú rezerváciu Pralesy Slovenska s najvyšším stupňom obrany a jej dokončenie je skôr z ríše rozprávok. Zostalo pár natiahnutých reťazí pre horolezcov a hrozilo, že zhrdzavejú navždy. Našťastie mesto Handlová požiadalo o výnimku pre reťazolezcov a skalolezcov. Navrhol som teda vyštverať sa málo známou trasou na skalnaté bralo Veľkého Griču. Žena v sobotu večer rýchlo niečo ugendžila, aby deti nepomreli od hladu a na druhý deň ráno som štartoval sopla. Cesta do Handlovej trvá takmer dve hodiny. Idem dlhšou, no pohodlnejšou cestou cez Beckov a Jastrabské sedlo (Mníchova Lehota). Časovo je dokonca rýchlejšia, nebyť nekonečnej rekonštrukcie cesty a tomu súvisiacich troch semaforoch. Prvé dva sú od seba vzdialené pár stoviek metrov a na každom zasvieti zelená podľa neidentifikovateľného kľúča. Výsledkom je čakanie pred každým semaforom namiesto zelenej vlny. Pred jedenástou zaparkujem pri nejakej rybej farme v areáli Baňa Handlová. Z baníkov rybári. Štát ich pustil k vode. Doslova. Po betónke kráčame smerom ku andezitovému kopcu, ktorý sa črtá spoza kríkov. Oproti stretáme hubárov s plnými košíkmi kozákov. Okolité hájiky sú ich pravdepodobne plné. Pre istotu som zobral z auta plátennú tašku, no nožík nemáme. Smerujeme k obecnej skládke odpadu a je cítiť. Neskôr i vidieť. Na strome sú posadené plyšiaky. Opička, macík. Ani nechcem vedieť odkiaľ sa na strom dostali. Miernym stúpaním sa približujeme ku skalám. Asi dvesto metrov pred horou odpadu, odbočíme doľava na lesnú cestu. Trasu ku reťaziam som si pozrel včera večer. Napriek tomu sa drahej cesta mimo značeného chodníka nezdá a váhame, či nepokračovať okolo smetiska k Ponitrianskej magistrále. Pod varovaním, že na reťaziach nebudem mindžať, pokračujeme lesom ku Griču. Sprvu sa orientujeme podľa modrých pásikov na stromoch, ktoré značia územie majiteľa lesa. Na čistinke odbočíme doprava a na strome sa objavujú biele šípky s nápisom  „Reťaze“. 

 Značenie je spočiatku husté, no za kamenným morom sa mi šípky strácajú.

Kamenné moria vznikajú rozpadom lávového prúdu.

     Kufrujeme medzi rôznymi vyšliapanými vetvami a zídeme z pravého chodníka. Žena bohuje, šmýka sa nám na svahu. Potom zbadám šípku nad nami. Nejako sa konečne vyštveráme štvornožky na široký chodník. Ideme ku skalám, kde až tri biele šípky ukazujú reťaze vľavo. No nezdá sa mi prudký nástup, kde sa niet čoho chytiť. Pokračujeme rovno na koniec chodníka. Hore sa liapeme viac menej intuitívne po vyšliapaných stopách v čiernej hline a chytáme sa i trsov trávy. Miestny názov „šúchala“ je veľmi trefný. Šúchame sa po upätí kopca. Reťazí nikde. Mali by byť viac vľavo. Rekognoskujem terén až sa napokon 10m nad  zemou dopracujeme k dlhej reťazi hadiacej sa zdola. Ak by sme verili šípkam, začali by sme správnou cestou a ušetrili blúdenie. Nevadí, sme už na správnej ferate a hore sa ide ľahšie. Nezabudli sme ani na rukavice. Prakticky celý chodník hore (zvisle aj vodorovne) je istený reťazami, i keď nie sú všade potreba. Azda v zime. Najhorší úsek je na začiatku. Pri pohľade na 100m nič pod nami sa na uzučkom chodníku jednému i kolená roztrasú. A drahá si na skale i kolienko nabije. A to chce, aby som ju ešte fotil na reťaziach. Vyhliadky sú v objatí zvetraných skalných monumentov Baštového múru fantastické. Vskutku si pripadám ako v Tatrách. 

   Traverzom sa dostaneme do Vetrového sedla. Vybehnem na skalnatý výbežok nad sedielkom, kde vidím nabité horolezecké oká. Odtiaľ je kruhový výhľad, nado mnou vidím vrchol. Prehupneme sa pomocou krátkej reťaze cez skalu a sme o5 v lese. Na Veľký Grič je už len kúsok. Na skalnej plošine sú nejakí chalani. Dvoch sme videli liezť hore pred nami. Pozerajúc na panorámu Handlovskej kotliny, dediniek a vrchov pod nami, ukusujeme zo žemle s čabajkou.

Vrcholový "hríbik" je mimo skalnatého kopca.

   Zahľadím sa do diaľky na fatranský Kriváň, či Nízke Tatry. Veľká Fatra je ako na dlani. Priamo pred nami sú Žiarske vrchy s Rematou, za nimi Kremnické vrchy a v diaľke masív Poľany. Vpravo je vidieť Štiavnické vrchy s bájnym Sitnom. Na skaly prídu nejakí cyklisti z Handlovej. Vytiahnu veľký monokulár a hľadajú svoj dom dakde v meste. Vypočujem si príbeh o stavbe Kauflandu a zrútenom kopci.

    Prvý prázdninový deň r.2023 nezačal pre handlovčanov najlepšie. Mesto zvolalo krízový štáb po zosuve pôdy pri stavbe superkmarketu. Toľko rýpali do kopca až sa rozhodol urýchliť trápenie bagrov a proste sa zosypal sám. Nepomohol ani oporný múr. Pod ním však viedla železničná trať a čo horšie bývali ľudia. Handlovská strela prestala jazdiť a ľudí evakuovali. Handlová je známa zosuvmi pôdy, druhá vec je, ako bol múr zabezpečený. Padli nejaké všeobecné obvinenia. Hlina nie je doposiaľ vybagrovaná a nákladiaky stále smradia po centre mesta na druhý koniec. Zvyškami kopca zasýpajú haldu po baníkoch. Mimoriadna situácia trvá a nevidím jej koniec z tejto strany Vianoc.

Mesto Handlová založili karpatskí Nemci v 14st.

 

     Po akom takom nasýtení pokračujeme Ponitrianskou magistrálou dolu z Griča. Samotný vrchol je zalesnený vysokými smrekmi. Počujeme rykot jeleňa. Na jeseň je ruja a samec býva agresívny. Navyše hormóny vo svalovine mäso namoria odporným zápachom. Tak ešte aj po smrti je nechutný. Naše kroky sa chtiac nechtiac uberajú k nemu. Našťastie odbočíme na banský náučný chodník, ktorý nás vedie severným smerom k Malému Griču. Dolu ešte vidíme srnku čakajúcu na nadržaného jeleňa. Rykot pomaly zaniká. Okrem ryčania nás sprevádza krákorenie krkavca. Žena objaví nálezisko suchohríbov. Akurát tak na praženicu. Na trávnatej lúke chvíľu zaváhame, lebo cesta sa stráca v hustom trávnatom poraste. Objavím sa vo fotopasci a pokračujeme potom správnym chodníkom vľavo. Stojíme pri info tabuli, ktorá hovorí o vetracej šachte pod nami. Sme teda nad baňou. Paralelný svet pod nami má rozlohu väčšiu ako celé Piešťany aj s Kocuricami. Pohodlnou lesnou cestou dôjdeme asi po hodine na žlto značený chodník, ktorý vedie z Troch Studničiek na Malý Grič. Zabočíme o 180° doprava a strmo sa vydáme hore. Cestou dolu schádza motorkár na kroske. Nepríjemné zavýjanie dvojtaktu sme počuli už pred tým. Po asi dvadsiatich minútach sme na skalách tvoriacich Malý Grič. I na Malý dakto nedávno (ešte nezhrdzavelo) vyniesol železo. Skalolezci objavili možnosti lezenia len tento rok.

Vyhliadka z bývalej sopky je ešte impozantnejšia ako z Veľkého Griča.

     Kňazov vrch bráni sčasti vidieť celú Handlovú. Zato Malá Fatra i Veľká je celkom pekne vidieť. I Handlovské letisko. Dokonca aj Strážovské kopce na západe. Chvíľu šachujeme so správnou foto pozíciou. Okrem vhodnej skaly, treba nájsť aj plán úniku. Cestou, ktorú vidíme pod nami, nepôjdeme. Zídeme k Trom studničkám, potom po zeleno značenom chodníku do mesta a tam sa uvidí. Vyťahujem paličky a schádzame prudko dolu. Sexuálne sa prejavím na zaprášenej zemi. Bolestne sa ozval znova aj členok. Pri Troch studničkách je ohradený prameň vody. Kedysi stála v lese i chatka, ale vyhorela, z detského kolotoča zostal zhrdzavený vrak . O5 sa za nami ozýva ručanie úchylného jeleňa. Tento nebude podľa slabšieho barytónu alfa samec. Obchádzame Kňazov vrch a sme prakticky už v meste. Vítajú nás záhradky. Kuknem do navigácie a nájdem cestu pomedzi banícku kolóniu. Teraz ju obýva prevažne marginalizovaná menšina. Po opustení špinavých uličiek sa ocitneme na Štrajkovej ulici pred nápisom Baňa Handlová.

    Po vyše 100 rokoch bol v koronovom roku 2021 vytlačený posledný vozík hnedého uhlia z Bane Handlová. Baníci vyfárali vyše 82mil. ton uhlia prevažne pre Novácku elektráreň, ktorej rovnako zvoní umieráčik. Pod zemou je ešte zopár melónikov uhlia, ale grín díl nepustí. Pár rokov budú prebiehať zasypávacie a demolačné práce, ale boľševikom rozmaznávané remeslo na Slovensku končí.

Z baní by sa mal stať skanzen. Mestečko však zatiaľ tvrdo spí a na turistov nie je pripravené.

     Vyjdeme znova hore po betónke k autu. Cestou s5 vidíme v centre mesta hudobný festival centra voľného času na námestí. Mládež postáva, deti skáču v nafukovacom hrade, dospeláci pijú hrdzavú vodu. Doma nás už čakajú dievčatá s otvorenými zošitmi v nádeji, že im o ôsmej večer budeme riešiť matiku a chémiu. Na správne počítanie som si nalial studený burčiak, z ktorého ma tri dni škriabalo v hrdle. Zdar Boh.