Kamenné mesto pod Vtáčnikom

Názov expedície: Májka 22

Heslo: Horná Nitra na dlani zo skál pod Oslanmi.

    Túlavé kapybary v počte troch kusov sa vydávajú na turistiku do pohoria Vtáčnik. Stará kapybara testuje nový batoh a mladá nové karimory. V prvú júnovú nedeľu bolo krásne slnečno a ešte nie tak letne horúco.

Po poslednej hodine v ZUŠ sme sa pred deviatou vydali východným smerom cez Topoľčany a Partizánske do Bridových štálov. Kým sme sa k počiatočnému bodu dostali, vracal som sa spred Veľkých Uheriec, čo je o dolinu ďalej. Prekvapkal som vodiča idúceho úzkou cestou dolu zo štálov. Parkujem pod stromom, nech je Sopel v tieni. Obujeme turistické topánky, zapneme stopárov a môžeme vyraziť po žlto značenom chodníku. Andezitové skaly Žarnova sa zdajú na dosah. Prašný chodník najprv mierne stúpa lúkou, no za krátko sme v lese a tepová frekvencia sa so stúpaním zvyšuje. Je i teplo. Podobné výlety s horúcimi dňami skončia. V lete zostanú už len kopce nad 1500m. Nič dramatické, prudšie stúpanie sa strieda s miernym. I tu prebieha ťažba dreva. Spoza stromov sa už čnejú vysoké bralá a sme na okraji prírodnej rezervácie Buchlov. Opúšťame lesnú cestu a úzkym strmým chodníkom ideme k sedlu pod Žarnovom. Zatiaľ sme stretli len jedného chlapíka trieliaceho dolu. Presvitá slniečko a to znamená, že sme hore. Zvetralé skalnaté bralo Žarnova je tvorené andezitom, ktorý sem vypľula dajaká blízka sopka. Na konci je drevený dvojkríž, ktorý sem vytrepali obyvatelia Oslian. Zrovna pri ňom hodujú dvaja chalani. 

Na Žarnov viedla i ferrata. Treba hľadať pod bralom.

    Výhľady sú impozantné. Pred nami v celej svojej kráse pohorie Tríbeč. Dovidím až na vysielač na Zobore. Na západe zasa celý Považský Inovec. Severozápadne sú Nováky a nad nimi tisícmetrový Rokoš. Na severe kúsok Prievidze, ale Bojnický zámok je pekne vidieť. Hrebeň Vtáčnika zakrývajú stromy. Pod nami vidím Mládežnícky tábor kadiaľ budeme schádzať z Buchlova. Nezameniteľný zub Kľaku je už v opare. Drahá si ľahne na skalu a vyhrieva sa na slniečku ako motýľ. Vyššie už nie je tak horko. Vôkol nej poletujú motýle. Babôčky, mladé vidlochvosty. Ružové tričko dcérky si jeden zmýlil s kvetinou a sadol jej na brucho. Posliníme sa niečím sladkým, doplníme tekutiny. Rád by som vyfotil vrcholový kríž, ale chalanom sa nechce zmiznúť. Len sa motajú pod ním, prezerajú knihu, kochajú sa výhľadmi. Naveľa ich poprosím, nech mi uhnú zo záberu. Po pár záberoch pokračujeme ďalej po žlto značenom chodníku. Najprv popri zhrdzavenom plote. Najkrajšia časť túry je medzi Žarnovom a Buchlovom. Vôbec som nečakal, aký skrytý malý poklad Slovenska sa nachádza v pohorí Vtáčnika. A ešte neobjavený turistami. Za celú cestu sme ich stretli 10-11. Skalné mesto je väčšie a dovolím si povedať i krajšie než Súľovské skaly. Súľov je už "prefláknutý" a plný ľudí. Popri týchto andezitových skalách sa dá motať celý deň osamote.

Miesta, ktoré vám vyrazia dych.

  S malou sa vyštveráme na malú skalnú vyhliadku za Sladnou skalou. Je z nej vidieť náš cieľ-Buchlov. Ešte sa k nemu našliapeme. Horšie je, že schádzame prudko dolu. Žena sa tak kochá skalnými obrami a nepozerá pod nohy až spadne. Ozve sa narazený malíček spred týždňa. Zídeme na malú lúku. Sú na nej zrážkomery a lesnícka drevenica. Za ňou začína prudké stúpanie na vrchol. Hneď vľavo, pri kraji lesa, je mohutný jaseň, ktorý pamätá ešte Máriu Teréziu. Nebyť tabule ani by sme si ho nevšimli. Vysoký je ako náš dom. Medzi jeho konármi a koreňmi sa prepletá buk. 

Pred posledným stúpaním na Buchlov je tento starý krásavec.

    Fučíme do plno výživného kopca. Dolu schádzajú dva páry, ktoré počujeme zďaleka. Konečne vidím hríbik a vyvrátený strom. Odbehnem najprv vľavo, ale dotyčné skaly sú na opačnej strane. Pár metrov popri čučoriedkach. Ku krížu treba vyliezť po skale. Cestička je vychodená. Navyše je posiata škrabancami od nešmekov. No. V zime musí byť na šmykľavej skale sranda. Rozložíme sa na širokom brale. Pohľad dolu mi spôsobí zimomriavky. Lepšie je dvihnúť hlavu a obdivovať okolité výhľady. Samotný vrchol Buchlova je mimo skál a obišli sme ho cestou k bralám.

Nájdem dvoch kliešťov. Jedeného váhavca som eliminoval hneď, s druhým to nebude také jednoduché a pomôže pinzeta. Ale pod kolenom sa mu nepáči a kým prídem domov je na opačnej strane. Kraj je známy výskytom čiernych príšer a možno preto sem nikto nechodí. I drahá si doma nájde parazita na bruchu. Nič to ale nemení na kráse, ktorú vidíme vôkol seba. Dovidieť je až do Topoľčian, Prievidze, či Nitrianskeho Rudna. Len severovýchod je skrytý za hrebeňom pohoria. Momentálne i slniečko je skryté pod sivým mrakom. Jediac bagetku s Májkou vidím, že sa tmavá záclona odkrýva. Teplé lúče však prilákajú aj mraky múch, ktoré sa nad skalou točia jak zuby na cirkulárke. 

Hrebeň pohoria Vtáčnik sa dá prejsť za deň. Zdatní turisti však pokračujú ďalší deň cez Tríbeč až do Nitry.

    Zdola počujeme hlasy, preto sa zbalíme a zídeme k hríbiku. Čaká nás malý adrenalín v podobe troch krátkych rebríkov v úzkej štrbine medzi skalami. Zabudnem si paličky a vyskúšam si aj cestu hore. A znova dolu. Dcérku zavolala príroda. Išla kdesi pri skalu, ale zrovna tade šiel chodník. Drahá šla vzápätí okolo. I ja som hovno cítil vracajúc sa so zabudnutými paličkami. Aspoň naň nakládla kamene. Po chvíli sme dolu na Zadnej lúke. Je na nej križovatka turistických a lesných ciest. A jedno polorozpadnuté ohnisko. Hľadáme v navigácii kade ísť. Zeleno značený chodník je preznačený a vedie po zvážnici. Inak by sme sa predierali húštinou. Obchádzka nie je veľká. Teoreticky sa dá ísť po lesnej ceste až dolu k Mládežníckemu táboru. Zeleno značený chodník ide prakticky kolmo dolu. Treba pozorne sledovať značenie. A tiež, kam stúpame. Pred nami sa mihla užovka stromová. Prekračujeme veľa riav a nakoniec i celý potok - prítok Oslanky. Pri tábore nám cestu spríjemňuje vôňa agátov a potôčik. Vidíme prvé chaty a sme v tábore. Asfaltovou cestou ideme kúsok popri malebnom rybníku pri rakúskej firme Glock. Popri kšefte so zbraňami začala fušovať aj do nášho dreva, keď odkúpila niekoľko tisíc hektárov lesa. Za honosným sídlom firmy vchádzame do lesa. Len na pár stoviek metrov a sme na Súdeničnej lúke. Nádherne posiata zvončekmi, klinčekmi, margarétkami a iskerníkmi. Vmiešané do zmesi lúčnych tráv. S drahou sme skonštatoval, že u nás doma také lúky veru nemáme. Dcéru zaujala biela lebka kravy. Na poslednom kúsku poľnej cesty sa odkryje Žarnov, no je zatiahnuté a fotky sú tmavé. Zastavíme sa ešte pri kravách.

Horúci deň spláchneme v Oslanoch grepovým radlerom. Dcérke sa najviac z výletu páčilo práve sladké pivo. No to sme mohli zostať aj doma.

Len tak si trčí spoza stromov.