Zobrazujú sa príspevky s označením Skriniarky. Zobraziť všetky príspevky
Zobrazujú sa príspevky s označením Skriniarky. Zobraziť všetky príspevky

21.11.26

Tohtoročné dvojtisícovky

   

    Kým neudreli horúčavy aj v milovaných Tatrách som podnikol výstupy na pár dvojtisícových kopčekov, najprv v tých Západnejších. A zaútočil som na ten najväčší - Bystrú. Je tak trochu mimo záujmu turistov i rodinky, aj tých grup salamovych. 

   Vo štvrtok dobieham dvojtýždňovú dovolenku  a voľný deň využijem na vysokohorskú túru v čistom vzduchu oproti ťažkému prímorskému na Sicílii. Po jednodňovom relatívnom odpočinku mi nerobí problém vstať o piatej ráno a 5min. po pol šiestej opustiť mesto. Z Jarisy ždímam 140km/h, čo sa prejaví takmer na dvojnásobnej spotrebe 10l.  Posledný úsek z Pribiliny do Račkovej doliny v rytme vý-mol. Nechápem, prečo nedá kraj, kemp, Tanap alebo kto príšernú cestu opraviť. A rovno aj so slušným parkovaním. Nie naverím boha pri ceste. Za to berie nejaký výpalník 4Eur za deň. Dnes sa mi však náhodou podarilo pre ôsmou odstaviť auto priečne vedľa Poliakov. 



    Nahodim karimory, keď si všimnem roztrhnutú šnúrku uťahujúcu hlavnú šnúru. Nič tragické. Vykročím Úzkou dolinou v tieni stromov. Obehnem pár turistov a v Račkovej doline osamiem. Je okolo 15-16°C a normálne mi je chladno. Kým prejdem lesom do Račkovej doliny, zahrejem sa. Odkrývajú sa výhľady na Klin a Nižnú Bystrú. Bystrá sa skrýva za ňou. To som vtedy nevedel. Vľavo sa čnie skalnatý hrebeň Jakubinej. Prechádzam miestom, kde sme boli s babami a kde mi do vody spadli softshellové bundy. Vtedy bolo chladno a kvôli mokrým bundám sa naša turistika v Račkovej doline skončila. 



    Tichým voňavým lesom pomaly stúpam dolinou. Zurčí iba potok. Obídem zaparkované horárovo auto a lesná cesta sa mení na chodník.  Oproti vyplaším párik turistov. Asi si boli užiť romantiku v búde pod Klinom. Kedysi v nej spávali ovce, dnes ľudia. Šak smrdia rovnako. Po pol druha hodine som na rázcestí pod Klinom. Na Bystrú ukazuje tabuľka vyše 2h. Z ústia bol čas 5h. Operatívne mením plán a obzriem si Račkove plesá. Budem potom prechádzať kopček Klin navyše. 



    Odbáčam teda doľava a pokračujem po žltom chodníku. Pred sebou mám skalný prah. Niekde nad ním budú plesá. Škoda, že chodník nejde popri Račkovej. Riava vytvára pekné vodopády. Na planine plies vidím pred sebou prudké stúpanie, ktoré ma čaká do Račkovho sedla. Míňam odpočívajúci párik hipsterov. Mládenec kráča bosý s nástupovkami v ruke. Vskutku je do sedla príkre stúpanie, asi najhoršie z dnešnej trasy. 5h som okrem cereálnej tyčinky nič nemal v hube. Pomalým krokom, ale pravidelným, dofučím na hrebeň. Vrch Končistá je pár metrov nado mnou, preto si naň vyšliapem. Slovač žiadna, len grupy salamowe. Jedna ženská nezavrie klapačku. Sadnem si na skalu s výhľadom na plieska a Jakubinú nad nimi. 



    Samé česc a džem dobry. Aký džem? V batohu mám akurát salámu a zeleninu. Svokra robí dobrý džem. Čučo. Asi babku poznajú. Ukusujem z chlebíka. Pred ďalšou dvoj tisícovkou Klin sa musím posilniť. Výhľady sú najmä na Západné Tatry s dominantným Ostrým Roháčom a Baníkovom. Odkrývajú sa Poľské Tatry. V diaľke vidím Oravskú priehradu, nad ňou Babiu horu. Poliaci sem vystupujú hlavne z Chocholovskej doliny, kde sa môžu doviesť autom. Je tam i chata. Po doplnení kalórií pokračujem na Klin. Na 2140m kopčeku sa ani nezdržujem a klesám do Gáboroveho sedla. Sivú vežu obídem. A zastavím sa až v Bystrom sedle. Sem tam počujem aj Ahoj. Slováci idú väčšinou viacdňovú hrebeňovku. Ďalšiu dvojtisícovku vynechám a pokračujem po modro značenom chodníku, ktorý traverzuje pod Blyšťom. Väčšina pokračuje na Blyšť po červenej a potom sa stočia na modrú. S krásnym výhľadom do Račkovej a Gáborovej doliny pomaly stúpam k Bystrej. 


    Na hrebeni sa mi neskutočne odkryjú Vysoké Tatry s dominantným krivým kopčekom. Na Bystrej stretám pani z Hlohovca a horala od Trnavy. Má síce Záhorácky prízvuk, ale vraj býva v slovenskom Ríme. Vo veku môjho otca, ba viac, zdoláva stále i tatranské vrchy. Chodí tam, kde je menej ľudí. Blízke Malokarpatské Záruby zdolal 741 krát. Ešte mu zostáva 22, krát, koľko ma kopec metrov. Okrem toho je aj cyklista. Na svoj vek teda nevyzerá a stále je mohutný chlap s trochu smiešnymi bielymi štucňami. Dole na skále si zabudol biele tričko a asi pôjde rovnakou cestou dolu. Ja sediac a kochajúc sa Tatrami dojem chlieb so salámou. Nádhera, hoci sú orografické mraky, vidím až na Lomničák, hrebeň Nízkych Tatier alebo na Oravu. Prelievam si vodu do menšej fľašky, ktorú mám na boku a do väčšej mi vletí mucha. Nejakým zázrakom ju nevypijem, hoci mi to bolo jedno. Rozlúčim sa so starkým a klesám o5 po žltej na hrebeni. 



    Kamzík ani nemá strach. Predtým, než sa nadobro rozlúčim s panoramou štítov sa posadím na výbežok a binokulárom si ich znova vychutnám. Vstanem, až keď vidím schádzať ľudí z Bystrej. Traverzom schádzam k Bystrým plesám. Dolu objavím svišťa. Vedľa chodníka má noru. Bojí sa menej ako naše hysterické morčatá. Ani sa veľmi od nich neodlišuje. Akurát je od našich Tučkov trocha väčší.




    Kosodrevinou popri Bystrom potoku schádzam dolu. Dolina nekončí klasický, ako trebárs Račková, ale je stupňovitá. Preto prekonávam jednotlivé skalné prahy. Je svojou jedinečnosťou krásna. Jedovatá prudko je Prilbica, žltý starček,  či jastrabník, už odkvitnutá arnika, ďalšia astra alebo i kukučka. Treba sa však pozerať pod nohy a nie sa kochať. Dvakrát som kvôli tomu spadol. Topánky s vysokým členkom sú nutnosť.


    Lepšie by sa možno šlo hore. Veľakrát kráčam po vode, prítokoch Bystrej. Zapiští aj svišť. Okrem hlodavca a vtákov, nestretám živú dušu v celej doline. V polovici sa kráčajúc pásiem na čučoriedkach. Vôňa lesa, po katanskom smrade, ticho. Vychutnávam si to. Neskutočne ma to nabíja energiou. Pred napojením na tatranskú magistrálu sa ocitnem na rúbanisku, kde sa mi ešte objaví krivý kopček v celej svojej nádhere. 




    Tatranská magistrála prechádza vrstevnicou popri množstve chát a bývalých salašov. Nič náročné, no mám za sebou vyše 20km a omíňa ma chrbát.  Šetrím aj vodou nechce sa mi otvárať ďalšia minerálka. Dnes kvôli horkám nesiem zo sebou magnéziovú minerálku. Teším sa však na čapovanú kofolu. Oproti sa mihnú štyria cyklisti,  nado mnou v lese niečo píska, ako keby na psa. Nejaký operenec? Alebo dakto zablúdil? Prejdem popri veľkej svatuškárskej chate J.A.Komenského a som na parkovisku. Odložím iba paličky s foťákom a idem pár metrov do kempu. V reštike mi načapujú pol litra koly, ktorú si musím vyprahnutý trpezlivo vystáť, kým si Pepíci objednajú kolu s rumom a nanuky. Po šiestej som s5 pri Jarise a štartujem domov. Falitnou cestou do Pribyliny, a potom na diaľnicu. Od Ivachnovej až po diaľnicu v Turanoch som prakticky stále v kolóne idúcej tých 50-70km/h. Oproti je to ešte horšie. Tentoraz si dám bacha na spotrebu. Natankovať a o deviatej zabuchnem kufor Jarisy pre dnes. Neľutujem vybranú trasu, hoci som našliapal vyše 26km, čo je na Tatry dosť. Videl som naplno krásy tatranskej prírody. 





    Na pár dní horúčavy ustúpili a o5 obúvam karimory v Západných Tatrách. Tentoraz z druhej strany v Spálenej doline a beriem i moju životnú parťáčku. Pôvodne som mal plán vyraziť na Dual Treku na Turiec. Večer sa dozvedám, že vo Valčianskej doline napadol cyklistu medveď. Zrovna tadiaľ som sa chystal prechádzať. Cez Valču. 
   Ráno vstávam o piatej, drahá si pospí nejakých 20 minút navyše. Takéto skoré vstávanie jej prospeje, pretože ju čaká chodenie do práce spojmi. Presne o šiestej sa odpichujem z parkoviska. Ženiem Jarisu 140km/h, no nezdá sa mi spotreba okolo 15L. Na stúpaní pred tunelom Višňové dupnem na plyn, auto poskočí a namiesto zrýchľovania začne spomaľovať. Niečo sa s ním deje. Kontrolka nesvieti žiadna len stráca ťah, najmä do kopca. Drahá navrhuje otočiť to, no v sobotu nás do servisu nikto nezoberie. Pokiaľ Jarisa ako tak ťahá, pokračujeme. V Párnici na mňa mávne policajt, aby som zastavil. Prudko zabrzdím 10m pred ním, lebo dupnem ľavou nohou na brzdu. Žena sa preľakne, že auto úplne vypovedalo službu. Policajt len pokrčí ramenami. Pomaly k nemu dôjdem a dá mi fúkať. Zastavujú každé auto. Papiere našťastie nechce. Mám ich v kufri v batohu. V múzeu oravskej dediny sa chystajú Podroháčske folklórne slávnosti. Zatiaľ nie je veľká premávka a pred pol deviatou sme na centrálnom parkovisku. Lanovkou Roháče express za 10Eur/hlava sa vyvezieme o 500m vyššie. S batohom sa vteperím do toi toiky pričom sa obávam o krytku foťáku a hlavne mobil trčiaci z bočného vrecka, aby neskončili v sračkách. Zeleno značeným chodníkom začíname stúpať na hrebeň Predného Salatína.


  Ktosi zadrie, že vidieť Sivý vrch. Ten je však na opačnom konci a nevidieť ho. Oblačná obloha sa začína vyjasňovať, no je to len prechodné. Okolo obeda je oblakov viacej. Obchádzame skupinku slovenských optimistov, ktorí sa hotujú zdolať okrem Skriniarok aj Baníkov a Tri kopy. Na mape možno vyzerá trasa 16km pohodička, no naivne netušia, čo ich čaká. Ostávajú ďaleko za nami. O necelú hodinku sme na hrebeni a pokračujeme juhovýchodným smerom. Vrchol Brestovej obídeme a schádzame dolu do Salatínskeho sedla. Obliekam si bundu, lebo fúka severák. A znova hore na  hôľny kopec Salatín. Otvárajú sa výhľady na Liptov i Oravu. Krásne vidíme počiatok Západných Tatier Babky, Sivý vrch i kopce a skaly, ktoré sme si dnes vybrali. 



    Samotný Salatín nie je nejak označený, až na Malom je tabuľka popísaná fixou. Niektorí končia na Salatíne a ďalej si do exponovaného terénu netrúfajú. Opačným smerom nás míňajú i bežci. Klesáme znova dolu do sedla Skriniarok. Odtiaľ končí sutinový alebo trávnatý terén a chodník začína byť zaujímavejší. A náročnejší. Hneď na začiatku prekračujem skalu a odriem si lýtko, holeň. Aj drahá si poškriabe kolienka. Výškové metre síce naberáme rýchlo, no terén je náročný hlavne technicky. Vyšliapaný chodník je aj mimo trasu a obchádza niektoré exponované úseky. Reťaze na Gankovej kope sa však obísť nedajú. Nasadzujem cyklo rukavičky a schovávam foťák. Vidím i ľudkov v prilbách. Odporúčajú ich. Drahá si veru hlávku udrela pod Pachoľou. Vyšvihneme sa hore a terén sa až ku Spálenej zmierňuje. Ďalšia výzva, ešte väčšia je výstup na Pachoľu od Spáleného sedla.



   O5 je mnoho chodníčkov, no snažím sa držať červeno značenej trasy. Výstup po skalách sa podobá na pololezenie. Nič pre nízkych ľudí. Drahá skalný výšvih obchádza, ja pomocou reťazí ho dajako prekonám. Mám pocit, že som nevidel nikoho staršieho odo mňa. Čakám, kým sa podo mnou objaví drahá a pokračujem tých pár metrov k jednoduchému železnému krížu. Pribúdajú mraky a je zatiahnuté. Vysoké Tatry sú ako tak vidieť. Krivý kopček, či Rysy, ale veľa vidieť nie je. Ako tak je vidieť na juhozápade panoráma Nízkych Tatier, či Veľkej Fatry. Je po jednej hodine a vyťahujeme chlieb so suchou salámou. Žena sa tvári ako keby jedla drevené piliny. Celozrnný chlieb nie je taký mazľavý ako z bielej múky. Druhý krajec ani nedoje a podá ho mne. Po doplnení kalórii pomerne rýchlo zídeme do Baníkovského sedla. Ja by som aj pokračoval ďalej po hrebeni, no žena má predsa len slabšiu kondičku a nehrotíme to. Na Baníkove a kopách sme už za mladých čias boli. 



    Väčšina ľudí akokoľvek plánujú pokračovať hore, predsa len zamieri doľava do Spálnej doliny. Inak by ich čakalo 800m prevýšenie a 4-5km navyše. Predsa sú takmer dve hodiny a pri aute by sme prinajlepšom boli po šiestej. Prudším chodníkom schádzame dolu pod Hrubú kopu. Kopčeky nad nami sa zahalia do mrakov. Možno aj dobre, že som nešiel, hoci zatiahnuté je iba pechodne. Rozdeliť som sa nechcel, i keď mi to drahá ponúkala. Dolu počuť klepot záchranárskeho vrtuľníka. Dnes už po druhý krát. Sprvu asi len cvičný let, teraz letia na ostro. Bohužiaľ neskoro. Starší pán skolaboval nad Tatliačkou a už sa ho nepodarilo oživiť. To vtedy netušíme a na úrovni Predného Zeleného sa ponárame do kosodreviny. Stretáme turistov idúcich nenáročný okruh okolo Roháčskych plies. Kamenný chodník v Zelenej doline dáva kolienkam zabrať, no paličky nevytiahnem. Dláždený chodník má význam možno v úsekoch, kde sú popadané kamene kvôli lepšejšej orientácii, no v lese prakticky je zbytočný. Krátku odbočku si spravíme k vodopádu. Drahú k nemu vyhnal skôr smrad z mäsových tortíl ako zvedavosť.



  Zakrátko sme na asfaltovej ceste a po pár metroch sa napojíme na cestu z Tatljačky. Dobrý počin je vláčik premávajúci až ku chate. 4km ísť asfaltovou cestou od chaty na parkovisko po túre v Roháčoch nie je med lízať. Vyskúšali sme si to a nie raz. Vláčik vraj ide až po Zuberec. I 2km ako dnes po asfalte je nepríjemných. Dobrou alternatívou je i bicykel. Zopár ich stretáme. Po piatej hodine sa s nami Roháče rozlúčia krátkym, strmým chodníkom dláždeným kameňmi a sme na parkovisku. Zvláštne, že stretáme všetkých z Pachole až pri Studenom potoku. Jedna rodinka šaškuje pred automatom. Zaplatili, no nemôžu nájsť zvyšok skupiny a do 15 min. musia areál opustiť. Ja zaplatím 10Eur, až keď sa ako tak učlovečíme na záchodoch. Jarisa naskočí a pomaly odchádzame z doliny. Malá kolóna pri amfiteátri, kde sa motajú ľudia. Potom už večerným údolím Oravy pokračujeme na juh. Jarisu nejak nevytáčam, snažím sa ísť na spotrebu. Zastavím za Dolným Kubínom  na OMV dotankovať. Drahá sa celú cestu mollý, aby sme došli. Auto sa drží a pred pol ôsmou sme doma. 
Túra nie je ani tak fyzicky náročná, ako skôr technicky. Neviem si ju predstaviť ísť v zlom počasí. Šmykľavé skaly, zlá orientácia. 
Vrchol sezóny ma ešte len čakal.



    A čo Jarisa? Mechanici ju pozreli a je prosto opotrebovaná. Žerie oleja ako ruský tank, a keď boli časti na suchu, rýchlejšie sa opotrebovali. Výmena rozvodov a vačkov vyše 1000Eur.  Problém bol však hlbší. Veľmi rýchlo sme sa jej zbavili.