Autisti znova plánujú nenáročnú jednodňovú turistiku. Ťažko sa však dávajú dokopy, keď postihnutí pribúdajú. Dnes nepôjde hasič Z. ani jeho kamarát, futbalista za zenitom M. Pôvodne som plánoval prejsť časť Vojenskej päťdesiatky z Krásnej Vsi na Jankov vŕšok, no autistom sa videla 25km trasa pridlhá. Hoci mne plánovač ukazoval 19km. Prispôsobil som sa s hundraním väčšine a súhlasil dobiť uhrovecký hrad a odtiaľ víťazne pokračovať na Jankov vŕšok. Končiť budeme v Miezgovciach. Bude teda treba dve autá. Jedno pod hrad a druhé do Miezgoviec.
V slnečnú aprílovú sobotu točím po ôsmej kolečká Sopla severovýchodným smerom k Strážovským vrchom. Prechádzam Topoľčanmi, Os(t)raticami k Bánovciam. Z ovocných sadov sa dymí, ráno mrzlo a ovocinári si chránia kvitnúce stromčeky. Pred Bánovcami sa za nami objaví biely Rumun autistov. Na Partizánskej ulici zastavím, lebo som si neistý, či idem správne. Rumun ma obehne a zatrúbi, nech ho nasledujem. Zakrátko odbočíme doprava. Cez kopček a serpentíny sa ocitneme v ospalej dedinke. Ideme až na druhý koniec, kde je otočka. Na parkovanie je tam však málo miesta a údajne policajti dávajú papuču. Preto sa vrátime do dediny k miestnym skrachovaným potravinám. Vedľa nich je dostatok pľacu. Ku mne sa nalodia dvaja autisti, biela Dacia zostáva. Vrátim sa do Bánoviec a pokračujem cez Horné Naštice (po Osraticiach ďalší zaujímavý názov) do Uhrovského Podhradia. Cesta ku kameňolomu je už spravená, Sopla odstavím pod odhalenými skalami.
Frndžalica na kondičku a môžeme vyraziť. Píšeme bývalému vedúckovi, že dochádzajú zásoby a stavíme sa večer u neho na záhrade. Prudkým stúpaním fučíme ku hradu. Hrad Uhrovec prechádza nekonečnou opravou pod rukami dobrovoľníkov. Od minula sa veľa obnovilo a sprístupnila horná časť. Správca je roky ten istý. Na nádvorí je bufet, no musíme počkať, kým vedúca privezie proviant, či skôr jeho základ. Turisti pred nami stiahli fľašu Umu. Staršia pani nám spraví chutné, cesnakové langoše. Nie sú mastné, nebíčko v papuľke sa rozplýva na jazyku. Berieme i nealko pivo Kastelánova radosť pre kolegov autistov. Ja samozrejme otravujem p. Pavlisa, kastelána, s pohľadnicami.
Posledné namazanie slivkou, aby dievčatám huby lepšie mleli. Pokračujeme zeleno značeným chodníkom na Rovienky. Pod hradom si spravíme malú odbočku dolu k jaskyni. Istení sme káblom. Jaskyňa nie je nejak zaujímavá, iba taká puklina v skale. Zaujímavejšie sú výhľady zo skalných brál. Častokrát zastavujeme a kocháme sa výhľadmi na celé Strážovské vrchy. Vidieť aj najvyšší kopček, podľa ktorého nesie pohorie názov. Ani neviem ako, no skotúľa sa jeden kastelán, našťastie ho listy zbrzdia. Je po dvanástej a my nie sme ani v štvrtine turistiky. Vystúpime na najvyšší bod, z ktorého je vidieť dolu do Bánoviec a na panorámu Považského Inovca. Básnická vložka Detvan v podaní M. nám obohatí zážitok. Či skôr poháňa ďalej?
Pod nohami kvitnú prvosienky, púpavy, iskerníky, úchylovky objavíme i poniklec, či liečivý deväťsil. Schádzame na Kňažinové lúky, kde sa napojíme na chodník Sašu Dubčeka. Ktovie, či tadiaľto vôbec dakedy chodil. Ale príhodnejšie meno ako keby sa mal volať Sládkovičov. Skalné útvary miznú a kráčame lesom. V 800m ešte stromy listy schovávajú pod pukmi. Preznačkovaná trasa. Ešte som nevidel, aby každý druhý strom mal značku. Za križovatkou Holý vrch sa po pravej strane objaví plot. Rozsiahla obora nás neopustí až po Jankov vŕšok. Vraj to kedysi kúpil nebohý Majský. Obednú prestávku si dávame na lúke pod Holým vrchom. Obehne nás skupina babiek. Navrhujeme M., nech im zarecituje Marínu. No Nemecky ich asi len odoženie. Kráčame po hranici prírodnej rezervácie. Červeno značený chodník pokračuje nezvyčajne k Rapavej skale. Trasa je pravdepodobne zmenená, lebo šla cez oboru. Na skalách je hojdačka i lavička.
Biela mohyla je už len čoby kameňom dohodil. Schádzame dolu. Lesná cesta sa na lúke mení na asfaltovú, dokonca i torzá pouličných lámp ju lemujú. Ktovie, čo tu boľševik plánoval? Vyjdeme hore k dvojitej rampe a sme na rozsiahlom parkovisku. Uprostred je detské ihrisko s kolotočom. Baby by si aj sadli na koníka, ale boja sa, že ho zničia. Potešujúca správa pre autistov: kávička bude. Pred nami je hotel Partizán, vľavo účelová budova a vpravo poskladané kontajnery, z ktorých vychádzajú aziati. Starý hotel slúži ako ubytovňa pre námezdných robotníkov z východu. Ideme k novšiemu hotelu. No, k novšiemu... Drevená budova zrovna nedýcha novotou. Postavená v r. 1974. O hoteli sme nevedeli, dúfali sme, že niečo bude mať akurát turistický oddiel v rámci občerstvenia účastníkov pochodu. Vošli sme teda do útrob hotela. Na recepcii sa rozvaľuje v diváne majiteľ (bývalý policajt, ešte za Svěchotu). Pred hotelom stojí jeho luxusný Cadillac Escalade, ktorého cena začína na 150 000 Eur. Recepčný mi zdarma podal 2 pohľadnice. V bočnej časti hotela je reštika. Posadili sme sa na terasu. E. vyliala vázu na stôl. Našťastie len na dlážku, nikoho nezasiahla. Všetko dýcha 90-tymi rokmi. Kopec rároh na policiach, kopec fotiek napr. s Mečiarom, či Ficom, povešaných na stene. Stoly sú až luxusne nazdobené, stoličky potiahnuté farebným súknom na motívy Veľkej noci. Stále je tu Veľká noc, resp. majiteľova žena je Ukrajinka a možno pravoslávna. Kačičky a kuriatka. Starý čašník s blonďavými vlasmi zopnutými do copu, v krátkom saku a čiernych rifliach akoby odveky hotelu patril. Pôsobil komicky. Idem do baru, mánička z 90-tych zrovna účtuje nejakým chalanom-turistom. Objednám malé pivo, sebe presladenú Topkolu a pre E. kávu. Pod terasou zastaví dodávka pracovnej agentúry. Vyrojí sa z nej tlupa aziatov s kuframi. Knísavou chôdzou sa objaví i obézny majiteľ. Jeho poskok berie pasy a Indovia, Thajci, či kto to sú sa idú ubytovať. Hrubokrký s buldočkom im rozdá nejaké papiere. Asi pracovné povolenie. V Bánovciach je napr. firma Man alebo ďalšie firmy s komponentami pre autá, kde lacnú pracovnú silu iste čakajú. Dodávka odchádza a my pomaly tiež. Opúšťame stroj času a práčku peňazí.
Skupinové foto pred kongresovou budovou, návšteva danielov za ohradou a stúpame hore k veľkému mramorovému obelisku. Zastavíme sa pod ním, kde klub turistov víta každého diaľkoplaza, ktorý sa v okolí vyskytne. Aj nás zlákajú a vypíšu nám dokonca účastnícke listy, hoci sme prišli z opačného smeru. Klobásu odmietneme. S klaksónom dohučia 50-kári. Je pol štvrtej. Myslím na kolegu P. , ktorý vyštartoval o 6 ráno z Trenčína. On už dávno sedí v buse domov, ako sa neskôr dozviem. Širokou asfaltovou cestou schádzame z vŕšku dolu zeleno značeným chodníkom. Zastavím sa na rozhľadni, či posede pod vrchom. Stretám ďalších 50-károv, ktorí evidentne majú toho dosť a spotení zdolávajú posledné metre.
Pod Ostrým vrchom v zákrute opúšťame konečne cestu a kráčame lesným chodníkom. V Starom háji sa objavuje zopár závrtov. Podložie je vápencové. Pod nami isto budú jaskyne. Míňame umelo vytvorenú nádrž nad Miezgovcami a sme v dedine. Je niečo pred piatou hodinou a po takmer 15km vypínam stopára. Rumun nás odvezie k Soplu a spoločne navštívime vedúcka na záhrade. Aj by nás počastoval, no štyria sme, či budeme šoféri. Česť autistov teda háji len moja žena. Po komentovanej prehliadke záhrady a kanibalizme na narcisoch, po šiestej hodine opúšťame i vedúcka.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára