Praha

  

   Mladšia sa i tento rok zúčastnila prestížneho hádzanárskeho turnaja v matičke stovežatej. Tento ročník hostil vyše 800 tímov. V skupine starších žiačok bolo dokopy 105 tímov. Je to pravdepodobne posledný krát, keď sa naša dcérka zúčastní takéhoto turnaja. Mesiac pred turnajom sme si našli ubytovanie na vysokoškolskom internáte ekonomickej univerzity. Jedna jej časť je prerobená pre turistov. Za 380Eur pre troch na 3 noci to bola super cena. Dostupnosť je asi 20min. od centra. Zároveň sme si zajednali aj vlak. Do Prahy pôjdeme poobede Railjet-om s prestupom v Hovadove a s5 priamo Regiojet-om. 

 Štvrtok 

     Ráno som si do malého batohu hodil foťák, prázdnu fľašu, knihu a dáždnik. S poloprázdnou nošou som šiel do roboty. Baby ponesú zvyšok. Z roboty odchádzam po tretej. Dievčatá pristupujú doma s malým kufrom a veľkým batohom. V Hovadove máme vyše hodinu čas. Zídeme zo stanice dolu na Šancovú.  Palacinka Lacinka s 50 druhmi náplní už dávno nie je, gastrorgazmus sa nekoná. A tak čakáme medzi sockami vo vestibule obskúrnej stanice. Jeden došťaný dedko na dvakrát žobre po Eure. Cez hlavu zaje.anú šatku, na sebe šedú zimnú vetrovku a rifle. Zamieri na mňa krvavý pohľad. Odmietnem ho, nech pokračuje ďalej. Zaujímavé, ako si títo úbožiaci vyberajú fyzicky slabších. Na miesiča by si netrúfol. Ja však nemôžem spasiť celý svet, že? Starý krúži vo vestibule, potom zmizne. Na pľace sú i ďalší: cigáni a somráci. Konečne s 5min. meškaním dofičí česká mašina Railjet. Ako jediní máme asi miestenky. Draha vyženie aziatov a celá štvorka je pre nás. Zohor stanica sa prerába a spomalíme na 50km/h až po Kúty. Preletíme novým mostom a sme na Morave. Všade plno mokradí lužných lesov. Stmieva sa. V Brne vidíme, že autobazár, kde som núdzovo zaparkoval Sopla už neexistuje. Stanica sa rozširuje? Vedľa pracuje 6 žeriavov označených číslicami. Moravským krasom jucháme cez pár tunelov. Ani som nevedel, že ich toľko je. Nie však toľko ako somrákov v Blave. Aziati sa vyzujú a vyložia nohy. Sme v tichom oddieli a nesmie sa ani telefonovať, len tíško prežúvať bagetu, ktorú mamina kúpila v Bille. Zvedavú sestru preto zruším. Čítam knihu, skúšam si zdriemnuť. Sprievodca upozorní týpkov od Brna. I interkomom vyhlási zónu za tichú. Keď vidím kupolku múzea, môžem sa obliekať. S 5min. meškaním stojíme pred pol jedenástou na "Hlaváku". Privítajú nás nádherné secesné fresky na strope. Skúste zakloniť hlavu v Bratislave. Staničná Billa je do jedenástej otvorená a kúpime si jogurty, cereálie a džús na raňajky. V automate na lístky vyberieme 3 na 72 hodín. Začínam využívať platenie mobilom. Parčíkom z honosným názvom Vrchlického sady, hoci odpadky a socky budia hrôzu, ideme k zastávke eliny č.9. Služby mesta i teraz vysýpajú malé koše, no skôr by sa mali zamerať na zem. Vhupneme do škodováckej eliny a do kopca cez Žižkov smerujeme popri Olšanskom cintoríne do štvrti Jarov. Cestuje s nami všetko možné len nie Pražania. Od zastávky Strážní je to len kúsok na internát VŠE.

   Recepcia je stála 24/7. Podpíšeme lajstra s osobnými údajmi a dostaneme kartičku od izby. Každý lístok s kódom pre internet. Izbu máme hneď na druhom poschodí. Dobíjam sa márne do dverí. Idem na recepciu, vraj mám skúšať ďalej, chvíľu potrvá, kým systém požuje nového príchodzieho. Nič. Vrátnik teda vezme univerzálnu kartičku. Akurát keď tam prídeme, už zasvieti na zámku zelená a dvere sa otvoria. Jednoducho zariadená trojka s oddelenými lôžkami. Pomerne nové a čisté. Chýbajú mi však zásuvky a hlavne nočné lampičky. Je i chladnička, el. sporák. Dokonca i fén, ktorý nebol napísaný vo vybavení izby. Sme unavení, preto hneď zaľahneme. Je pol dvanástej, na nohách som 18h. Nečítam, svietiť telefónom nebudem. Nabíja sa v kuchyni.

Piatok

    Vstávam pred siedmou. Preberie ma studená 5min. sprcha.  V kuchyni sa oblečiem, nech nebudím baby. Zabudnem šatku, znova trieskam vchodovými dverami. Bežím na západ dolu kopcom. Pekárnička cez sviatky zatvorená. Zasa len Vietnamci držia pražanov sýtych. Že ide o vietnamský obchod sa dá ľahko spoznať podľa svietiaceho nápisu "Open". Takto sa komunita spozná v bahne pražskom. Mierim hore na Vítkov k soche Jana Žižku. Národný pamätník je pochopiteľne zatvorený. Kedysi v nekropoli spočíval aj Klemo. Z Vítkova je pár výhľadov na Karlín, Libeň podo mnou, či Holešovice za Vltavou. Na kopci porazil búrlivák Jan Žižka križiakov. Dnes neobliehajú kopec husiti, stretám len pár bežcov a smetiarov. Otáčam sa na juh a bežím dolu. Cez krčmu U Vystřelenýho oka sa prešmyknem na Prokopovo náměstí s Jaroslavom Haškom. 

Recesistická plastika Jardu Haška, kde kôň je zároveň i výčapný pult.

    Obchádzam Žižkov a zasa stúpam k Olšanom. Pred obchodným centrom Flóra sú Olšanské hřbitovy. Beriem južný vchod od Vinohradskej ulice. Pri vchode sú mapy, kde sú zaznačené hroby slávnych ľudí. Nechce sa mi lietať po cintori, preto si vyfotím tabule. Vytipoval som si len pár osobností: Menšík, Smoljak, Werich, Klemo Gotwald (boľševika som v labyrinte náhrobkov nenašiel). Náhodne som však našiel Elišku Krásnohorskú, či Mikiho Voleka. 

Hrob pána českého absurdna a vrchného cimermanológa Ladislava Smoljaka.

    Je pol deviatej a čaká ma ešte vyše 2km na intrák. Z postávania pri obeliskoch v tieni stromov je mi i chladno. Vraciam sa popri bývalom Nákladovom nádraží, kde prebieha rozsiahla bytová výstavba Žižkov City, cez park Židovské pece. Odstrašujúci názov, no faktom je, že sa v skalných puklinách Židia skrývali, či piekli chleba. Park  prechádza revitalizáciou, obchádzam ho z južnej strany. Okolo deviatej si otváram kartičkou dvere. Baby sú už hore. Dohodneme sa, že máme dnes čas a vybehnem do Lidl pre čerstvé pečivo. Zajtra sa musíme skoro ráno presunúť na opačný koniec mesta a nebude čas na obchod. Nakúpim sladké koláče a vodu. Nabehám tak potrebných 10km. 

Jan Žižka je symbolom funkcionalistického Národního památníku bojov českého národa.

    Do prvého zápasu zostáva stále pár hodín. Elinou sa odvezieme na Národní třídu do centra. Prvé, čo ma upúta sú obrovské lietadlá s motýlími krídlami na stenách obchodného domu Máj. Strašný gýč a úlet. K matrioškám pri Karlovom moste padnú plastiky ako uliate. Dokonca krídla i mávajú. 

Plastiky lietadiel Sptifire majú podľa tiežumelca D.Černého vzdať hold čs. pilotom.

    Vydáme sa smerom k Mariánskemu námestiu popri známej krčme U Zlatého Tigra a plastike Viselec predstavujúca zúfalého Sigmunda Freuda. Na plagátoch sme včera videli, že sú na plácku Veľkonočné trhy. No tých pár stánkov pôsobí dosť úboho. Preto sa presunieme na vedľajší "Staromák", kde to predsa len viacej kyprí životom. Baby vbehnú do kostola sv.Mikuláša. Večer je sláčikový koncert, no my budeme kdesi vo Vidouloch na zápase. Motáme sa popri stánkoch s kadečím. Trdlo sa stalo pražským fenoménom. Je tu akosi veľa Španielov. Ja až tak dobre nerozoznám španielčinu od taliančiny ako moja dcéra. Slniečko začína hriať, no v tieni je stále chladno. 

    Obídeme orloj a cez Malé námestie sa pretlačíme na Jilskú a vraciame k Máju. Baby by si dali kávu, preto pristaneme v kaviarni Be cofee. Drahá si kávičku pochvaľuje, ja si dám len varenú čokoládu. Hľadáme vecká, ktoré sú na druhom poschodí. Že nie sú zadarmo (20 kačenek) ma neprekvapuje, ale mohli byť aspoň na účtenku. Čakám na celú hodinu, kedy by sa mala otáčať obrovská hlava Franza Kafku hneď za obchoďákom. 

A o5 D.Černý je autorom vyše 10m hlavy.

    Dav ľudí už netrpezlivo čaká, kým odbije poludnie a začne sa čosi diať. Vskutku sa úderom dvanástej 42 oceľových segmentov pohne  do strany. Tak akosi naverím boha kinetické umenie a trochu márnotratnosť. Nedopozeráme pouličné divadlo celé a presunieme sa pod zem na linku metra B. Dnešný presun je pomerne jednoduchý a rýchly. Za Smíchovským nádražím ma upútajú reklamy v tuneli. Desiatky LED pásov spustia animáciu, keď vlak naberie rýchlosť aspoň 60km/h. Je to zaujímavé, čo človek nevymyslí. Vypadneme na sídlisku Nové Butovice a pešo prejdeme krížom cez Jinonický dvor k Deutsche Schule, teda nemeckej škole.

Najväčšie pražské administratívne a kancelárske centrá v Jinonicích.

  Nad hlavou nám lietajú mašiny pristávajúce na neďalekom letisku Václava Havla. Staršia zasa prichádza s katastrofickými scenármi, ako ďaleko by muselo byť lietadlo, aby nás zasiahlo. Hádzanárky sa rozcvičujú vonku na ihrisku, my ideme dnu do hnusnej vydýchanej haly. Rodičia sú už nastavení a klaksóny pripravené na prvý zápas. Máme pomerne ľahkého súpera z Nemecka. Preto sa postupne vystriedajú všetky dievčatá a takmer každá skóruje do siete súpera. Vďaka dobrému svetlu sa mi podaria i pekné snímky. Vecko je v hale len jedno a je naň rada. A to nehovorím o dievčenskom, keďže hrajú v hale iba dievčatá. Po zápase máme "vatu" 5h, preto sa vraciame metrom B do centra niečo zjesť. Baby vediem do najstaršej krčmy v Čechách U Fleku. Síce tak akosi okľukou cez Myslíkovu, ale k hodinám na priečelí napokon trafím. Čašník sa pýta, či budeme i jesť a usádza nás dovnútra. Zrovna za heligónku a akordeón, ktorých produkcia neodmysliteľne k podniku patria. Vonku sa sedí iba pri pive. 

Z 500 ročnej krčmy sa výrobou svetlej 10° stala relikvia pre nemeckých turistov.

    Dlhšie trvá, kým si nás obsluha o5 všimne, keďže nás poriadne nevidia. Na Veľkú noc prišli s novinkou nejakého 10°svetlého piva. Šťanky ochutná dcérka. Ja s drahou ostaneme pri tradičnom 13° tmavom pive. K nemu si objednám hovädzí guláš, drahá sviečkovú. Potomok si dá opekané klobásy s chlebom. Štamperlíky odmietneme. Všetko chutné, inak sa vo veľkej konkurencii ani nedá. Dvojčlennú kapelu vystriedal mladý chalan s akordeónom. O5 sa motá popri nás. Keď mi zahrá na želanie Škoda lásky, do vačku mu vložím 100Kč. Hneď si ho "kúpim" a hrá nám výber slovenských pesničiek. Oproti Yenkeeovia si v krčme prosím pekne dajú ...hranolky. A tuším ani to pivo nechlascú. Hudobník hodí s nami krátku reč a popraje nám pekné zážitky v Prahe. Potom sa presunie do miestnosti oproti. 

Skvost barokovej doby ukrýva Pražské slnko - relikviu zdobenú vyše 6000 diamantami.

    Drahá si dá ďalšie pifko, ja jablkovú štrúdľu zo šľahačkou. To som už aj navečeraný. Vecká sa platia asi len symbolicky. Hajzl bába má v okienku nejakú misku so zopár mincami, ale nevidím, že by niekto hádzal na tanierik dačo. K pokladni zanesiem lístok s čiarkami od piva a po 15h opúšťame obťažkaní fľašami piva krčmu. Nesklamala, podobne ako minule. Vytrávime cestou poza Národní divadlo k Vltave. Cez prepchatý Karlov most prejdeme na Malú stranu. Hore Úvozom baby vediem k Loretanskému náměstí. Otvorené vecká minieme len o pár minút. Otvorené boli len do piatej. V tejto časti Prahy sme neboli, preto si obzrieme Loretu. Otvorená je len do 16h. Loretánský poklad z konca 17st. teda neuvidíme a ideme pomaly dolu k hradu. 

Sídlo pražských biskupov.

    Na Hradčanském náměstí tipujeme, čo by sme museli spraviť, aby sa panáčik - hradná stráž, pohol v búdke a čo urobí, keď sa mu chce srať. Zámockými schodmi zídeme dolu na Malostranské náměstí. Baby si uľavia a čakáme na elinu, ktorá by nás priblížila k Vidouli. Na Anděli prestúpime znova na metro. Dcérka túži po nápoji s guličkami a jeden objavíme cestou elinou na Štefánikovej ulici. Pred obchoďákom Zlatý anděl sú tiež nejaké stánky s jedlom, viac menej rôzne menšiny predstavujú svoju kuchyňu. A priamo pred vchodom nejaká žena robí kázanie o Ježišovi. Tej nadobro preskočilo a vykrikuje čosi o spáse a ťažkom živote. Čakám pred lokálom Comebuy, zatiaľ čo si dievčatá vyberajú sladký nápoj. Berieme i mladšej pozápasové cukry. Staršia si  nesie svoj pohár až na intrák. Po siedmej sme znova na nemeckej škole a čaká nás najsilnejší zápas skupiny - Pardubice. Boj vyzeral všelijako, no baby sa zomkli a súperovi dali v druhej polovici "deku". Blonďavá trénerka Pardubíc prehru nerozchodila ani do ďalšieho dňa. Máme dlhú cestu na ubytko, preto sa ani nijak nezdržujeme. Na staniciach, či v metre panoptikum mesta pražského. V eline od Václavského náměstí cestujú okrem smejúceho sa feťáka, aziati s bábätkom. Je pol desiatej a malé je nervózne. Už 2h malo spať a trmáca sa električkou kdesi do Jarova na konečnú. Okrem toho sú blízko nás v eline Slováci. Vystupujú na Ohrade. Stretneme ich ešte raz na hlaváku, keď sa naloďujú do Regiojet.  Už som začal premýšľať, či tá blondína nie je z našej roboty z účtovne. Najmä, keď vystúpi doma. Pred desiatou si predsa len dám neskorú večeru v podobe šatôčkov s balkánskym syrom a rajčinovým pretlakom. Nič extra.

Jediné z veľkomiest, ktoré mám rád. Aj pre tieto malebné uličky.

Biela Sobota

    Vstávame o siedmej, aby sme sa stihli najesť a vhupli na elinu k Ohrade, odkiaľ nám pred ôsmou štartuje bus č.136 na Chodov. Je oblačno a fúka chladný vietor. Dnešný zápas je v priľahlej dedinke Šeberov pred deviatou, čo je pre nás na druhom konci mesta. Ja už tú Prahu cez spoje poznám takmer celú. Cez Žižkov a Vršovice sa presunieme k Jižnímu městu. Policajti kontrolujú doklady nejakému aziatovi. Evidentne vo veľkomeste majú problém s emigrantami. Nie raz sme videli policajné autá na zastávkach. V Opatove prestupujeme na ďalší bus č.154, ktorým sa vezieme len pár minút ku škole. Do Šeberova chodí v tieto zápasové dni aj kyvadlovka. Na ňu čakajú dajakí chalani. Raňajší zápas bude dobrý budíček, hráme s Olomoucom. Síce s II., ale netreba podceňovať žiadneho súpera. Sledujeme aj ďalšie zápasy súperov. Švédky i Francúzky by už mali byť zdolateľné. Nad Hanáčkami vyhráme 22:18.  Do ďalšieho zápasu zostávajú vyše 3h, otužovanie v smradľavej Vltave mi drahá stopla, preto navrhujem navštíviť blízky zámoček v Pruhonicích s priľahlým parkom. 

    Súhlasila i staršia, keď som jej povedal, že sa v ňom natáčala rozprávka S čerty nejsou žerty. Zo Šeberova do dedinky za Prahou ide spoj č.357 každú pol hodinu. Preto neváham a skočíme na linku. Šofér aj pozerá na nás divne pri nástupe. Totiž za Hrnčířmi hlavné mesto končí a neplatí tarifný lístok. No tak ideme cez Pruhonice načierno. Vysadáme priamo v centre obce. Baby si dajú kávičku v miestnej cukrárni. Žena objednala hráčkam makronky. Vyzdvihneme si krabičku až pri odchode. Po rannom osviežení kráčame ku zámku. Rodinný lístok za 430Kč (cez internet je lacnejší) a samozrejme pohľadnice. Zámoček je v podstate neprístupný obyčajným ľuďkom okrem pár miestností na prízemí. Krásny je však zámocký park.

    Skalničky, narcisy, šafrán, či zvláštna metasekvoja čínska s červenou kôrou. Čo však kazí dojem s nádherného parku sú mŕtvoly rýb v potoku Botič. Došlo k masívnemu úhynu a pri brehoch sa nadnášajú desiatky rýb. Minimálne raz do roka bojuje tento prítok Vltavy s úhynom. Drahá si to fotí, dokonca chce ísť do pokladne na úhyn upozorniť, no zahatám ju, že určite záhradníci sledujú čo sa deje. 

    Spravíme si základný okruh (modrý), pomotáme sa i po malom nádvorí zámku a presúvame k zastávke. Lístok cez pásma si tentoraz riadne kúpime (29Kačenek/jazda). Do zápasu zostáva stále dosť času, preto si v pojazdnom bufete zadovážime malý obed. Slaný kiš (Quiche), čo je niečo ako francúzska veľkonočná baba, len namiesto rožkov je plnka tvorená vajciami a smotanou. Za slaným si dám ešte s dcérkou sladký banánový koláč. Dozvedáme sa veľmi smutnú správu, keď zdravotníčke zomrel na infarkt otec. Na druhý deň ďalšia jóbovka-jej bratranca zasypala lavína v rakúskych Alpách. Vie to iba mama, vnučke úmrtie dnes neoznámime, nech nepokazí víťaznú a radostnú náladu v tíme hráčok. Posledné zápasy máme s hodinovým odstupom, preto zostávame v hale. Baby s prehľadom vyhrajú nad slabšími súpermi. Nastane spoločné foto. Počkáme, kým sa preleje nad nami dažďová prehánka a presúvame sa do centra. Do Opatova využijeme kyvadlovú dopravu, ktorá ide skôr. Presadáme na červené metro C. V Chodove prestupujeme na dočasnú bus dopravu, ktorá končí na Pražského Povstání. Tam sa ponoríme znova pod zem. Baby sú hladné, preto mením plán a Vyšehrad si pozrieme až s plnými bruchami. Ideme len pár zastávok na I.P. Pavlova. Okolie už poznáme z minula. No radi by sme navštívili echt českú krčmu a nie rýchle občerstvenie Popeyes, ako sníva mladá. To si necháme na večer. Zisťujeme, že najlepšie veľkonočné trhy sú na Mírovém náměstí. Ako naposledy, keď sme tu boli s Monou, dokonca väčšie. Veľa stánkov s rôznymi dobrotami európskych kuchýň. Nás však navigácia vedie kdesi za kostol sv.Ludmily. Drahá vybrala reštiku Vinohradský parlament. Je skrytá za rohom parlamentu. Vstúpime do lokálu a všade vidíme rezervácie. Spýtame sa čašníčky, či má stôl pre troch. Na hodinku, max. hodinku a pol áno. Usadí nás hneď oproti kuchyni. Drahá si objedná španielskeho vtáčika, ja knedlíkovou degustaci. Len dcérka si nevie vybrať s rýdzo českých pokrmov a napokon si objedná detskú porciu rezňa s hranolkami. Samozrejme sa z toho nenaje. Za to žene pristál na stole obrovský zvitok mäsa plneného slaninou, klobásou. Proste pravý mega vtáčik. A k tomu kopec ryže na zvlášť tanieri. Pri našom stole predtým ešte pristál vozík s miskami a dózičkami. Na veľkom tanieri bol kus jelenieho mäsa. K tomu mi čašník dal tri rôzne knedle. Nalial tri rôzne omáčky: sviečkovú, hubovú a s rakytníkom. A zemiakovú knedličku posypal cibuľovým práškom. Jedlo chutilo výborne. Vypýtal som si jednu knedľu navyše. Akurát som netrafil názov, no nevadí. Chutné boli všetky. Zapil som len fľaškovou kofolou. Vedľa nás sa tiež posadili Lováci. Tí okrem kulajdy ochutnávali aj Veľkonočnú knedľu plnenú jelením mäsom s cesnakom. Hajzel však mali osratý a nepomohla ani slovenská hudba od Elánu.

Nechali sme v lokáli takmer 1000 kačenek, ale neľutujem a odporúčam ochutnať knedlíky. Pešibusom sme sa presunuli k metru. Vraciame sa s5 o dve zastávky na Vyšehrad. 

    Cez Táborskú bránu sa prejdeme sa večernými Vyšehradskými sadmi. Všetko je už pozatvárané okrem kováčskej dielne, pred ktorou sedí kováč v huňatom kožuchu a na hlave má baranicu s rohami. Z Vyšehradu je impozantný kruhový výhľad na celú Prahu. Drahú zaujme stará vodáreň, mňa lodička plaviaca sa dolu po rieke, mladšiu neslávne známy Nuselský most. Cestou s5 popri kongresovom paláci nazvem baby kultúrnymi barbarmi, keď neocenia sochy. Poskrúcané rúry im pripomínajú pásomnicu. Konečne sa i dcérka dočká potechy z jedla v podobe hranolčekov a kuracích nugiet v Popeyes na Václaváku. Mám pocit, že kvôli tomu šla do Prahy. Hneď pri východe z metra je tento lokál rýchleho občerstvenia. Nugetky zje na intráku. I dnešnou večernou elinou sa v kočiari vezie neposedné talianske dievčatko. Rozreve sa a rodičia ho ešte za to pohladia. Vystúpia na Strážni, kde i my. Pár zastávok sa vezú obligátni somráci, či feťáci.

Veľkonočná Nedeľa

    Ráno vstávam o pol siedmej, nech si stihnem prevetrať hlavu. Prvý vyraďovací zápas je až pred desiatou, takže volím svoje kroky tak, aby som stihol otvorenie Lidl o ôsmej. Bežím dolu na východ k Malešiciam, do tváre mi svieti teplé slniečko. K tamojšiemu zámočku, či k ruine, čo z neho zostala, sa nedostanem, preto sa stáčam na sever k botanickej záhrade. I tá je pochopiteľne o pol ôsmej zavretá. Cez Hrdlořezy stúpam na nevysoký (255m) kopček Třešňovka. 

    Z neho je aký taký výhľad na Vysočany a sídlisko Prosek. Zbehnem dolu a po ulici Na Balkáně dobehnem až k Lidl. Míňam dvoch feťákov štartujúcich si dávku na dobré ráno, ďalšie indivíduum sedí priamo pri obchode. Tackavo sa pozviecha a vypadne mu zo špinavých nohavíc mobil. Dobehne podobný týpek a mobil mu vezme. Netuším, či sa poznali alebo mu ho proste ukradol. V Lidl kúpim znova sladké pečivo pre ženu, ja sa vraciam ešte po jogurt. Zarobím si vločky s prezretým banánom. S fľašou vody v ruke bežím hore na intrák. Mohol som ísť elinou a ušetriť 1-2 minúty. Je totiž krátko po štvrť na deväť a máme niečo vyše pol hodinky na sprchu, zbalenie a raňajky. Pre mňa nie je nič nové nahádzať cereálie s jogurtom do seba. Pred deviatou odovzdávam kartičku na recepcii a s kufrom sa pohneme na zastávku. Elinou o5 tri zastávky k Ohrade, kde presadáme na 136. Zaujímavé, že inak chodí v nedeľu a inak v sobotu. U nás sú tie časy po oba dni rovnaké. Tentoraz vystúpime v Spořilove a čakáme na prípoj č.170 k hale Jedenáctka. Kúsok pred halou je známy cvičiaci autobus, ktorý robí kľuky od 15 do 15.30h. Tiežumelec D. Černý aj v Chodove nechal svoju pečať.

Ďalšie kinetické umenie -London Booster alebo Babišov kľukúci autobus v Chodove.

    Prvý zápas hráme s dievčatami z Litvy. Hoci sme prvú polovicu prehrávali aj o tri góly, naše baby sa vzchopili a otočili zápas na svoju stranu. Veľká vzpruha boli rodičia, ktorým šlo hlasivky utrhnúť. A tiež častá rotácia. Litovčanky nemali veľmi koho striedať. Aj z tých mála hráčok sme jednu škaredo udreli. Prestávku som využil na prechádzku vonku po parku U Chodovské tvrze. Obklopený domami a smradľavou diaľnicou parčík ani veľká romantika nie je. Cez to všetko si tam Ukrajinci grilovali obed. Už v hale sme dumali nad tým, čo ak baby postúpia. V hale internetová  sieť nie je, v okolí parku mi však jedna voľná čiaročka na teleféne blikla. Preto som hľadal varianty, kedy nám ide posledný vlak. O 17.37h, no na prestup v Hovadove máme tak 15min. A to pri výlukách je dosť málo. Preto by sme v matičke stovežatej asi zostali ďalší deň. Poobedný zápas je s Maďarkami od Szerencs (tam sa narodil môj pradedo). V súboji bolo vidieť, že dievčatá majú toho dosť. Nepoddali sa však a po pár rýchlych góloch v druhej polovici, serenčatá zlomili. Mamina bude chudobnejšia o 400Kč. Sľúbila našej hádzanárke stovku za každý gól. Nemohli sme sa dlho tešiť, lebo by nám ufrnkol bus k metru. Preto si mamina poskákala s dcérkou v kruhu a už aj sme prášili na zastávku. 

Pseudorenesančný zámoček priemyselníka A.Jiráska v botanickej záhrade v Malešiciach.

    Hádzanárky čakal ďalší vyraďovací súboj o hodinu. Cestou na Hlavák kujeme plány, ako si predĺžiť pobyt. No intráky sú obsadené. Napokon predsa len sa nalodíme na Regiojet domov. Ako povedal tréner, štvrtý zápas už baby nedajú. Sledujeme ho prostredníctvom telefénu a unavené dievčatá nevládzu držať krok s majstrovským tímom z Lubeck-u a prehrajú o 10 gólov. Nemky vyhrali celý turnaj. Prehrať s nadupaným tímom zvyknutým na častú rotáciu nie je hanba. Na večero-obed sme si kúpili placky s mäsom v Bageterie Boulevard. Jedlo nič extra teda, ale pomarančový džús bol z pomarančov. Sedel som vedľa chlapíka z Hovadova. Bol na výlete s rodinou. Čítal som si chvíľami knihu alebo pozeral na cyklistov brázdiacich cyklotrasy v Orlickom Podhuří. Pred Uherskom naberáme kvôli výluke jednej koľaje 10min. meškanie. V podstate nám je to jedno, domov sa neponáhľame. Oveľa viac čakáme v Trnave - pol hodiny. To je plánované zdržanie. O deviatej nám výhľad zakryje múr sídliska a sme doma.

    Naše baby napokon skončili na výbornom 10. mieste. Myslím, že pre mnohé to bol vrchol ich hádzanárskej kariéry. Tento tím sa už nikdy nedá dokopy. Som na všetky hrdý. Nezanedbateľnou oporou boli rodičia. Prerevali súperových fanúšikov. Otázkou je, prečo sa dievčatám nedarí v lige, kde sú medzi tímami niekde uprostred. Zápasy prehrávajú len o jeden gól. Vraj sa dokázali na turnaji vyhecovať.