Cyklohaluzice XVI

     

     Už pri minuloročných potulkách pod malokarpatskou Klenovou som si všimol veľký kameňolom nad Pustou Vsou. "To budú vyhliadky!", som si pomyslel. No blízke okolie skrýva i mnohé iné milé aj nemilé prekvapkania, o ktorých som vo svojej naivite vôbec netušil. Preto v jeden polooblačný, veterný utorok som po robote vypadol na Treku smerom na západ. Nech sa vyhnem priamemu severáku, hoci ani "bočák" nie je zrovna ideálny. Zelenou cyklotrasou do Vrbového, kde prejdem na hlavnú cestu. Vystúpam prvé prevýšenie nad vodnou nádržou Čerenec a letím dolu do "natiahnutého" Prašníka. Nad hlavou mi prehrmia dva Vajpre - F-16C mieriace na základňu v Kuchyni. Odfrézovaná cesta pred Prašníkom ma natriasa ako naša nadopovaná Whirpoolka. Pokračujem do Pustej Vsi, kde odbáčam U Lajdovcov na žlto značenú turistickú značku do Malých Karpát. Mohol by som ísť aj po hlavnej ceste, no bolo by to prevýšenie navyše. Popri tečúcej Holeške šliapem do osady U Fajnorov, kde zabáčam doľava k vápencovému kameňolomu. O5 fučím do kopca. Konča asfaltky bicykel zamknem o krmelec a pešo sa vydám hore nad lom. Spoločnosť mi robia sprvu čumiace kravy. Zarastenou poľnou cestou a neskôr už len chodníkom sa dostanem na 350m vysoký hrebeň kopčeka Hrádok nad Chrenkovou dolinou. 

400m dlhý val prerušený bránou mal najväčší význam v bojoch o územné práva Attilovcov a Čechov.

    Praveké hradisko akosi zostáva bez záujmu verejnosti. Propagácia nulová. Zaslúžilo by si viacej úcty, veď fungovalo vyše 4000 rokov a konkuruje vekom egyptským pyramídam. Strážne opevnenie, predchodca hradu, bolo pomerne rozsiahle a skladalo sa z viacero areálov, napr. aj z akropoly. Obývali ho i Slovania. Je veľmi pravdepodobné, že jeho urbanizmus a následne zánik podnietil vznik mesta Vrbové.

   Výhľady v zapadajúcom slnku sú nádherné, i keď obmedzené Tlstou horou a Klenovou, no pri pohľade priamo dolu z kameňolomu sa mi zakrúti hlava. Tuším starnem. Z východnej časti vrchu sa pešo vydám na opačnú stranu, kde pokračuje lom. Najprv po lesnej ceste, no tá končí zrázom. Strmo musím vystúpať na neveľkú vyvýšeninu a od nej sklesať. Krajom lomu vedie úzka lesná cestička. Teraz nemám strach ako z východnej vyhliadky. Kochám sa pohľadmi na Klenovú a odrýpané vápencové skaly.

   Uprostred lomu je dokonca kovový stojan pre bicykle. Asi sem chodia adrenalínoví jazdci. Je takmer pol siedmej, keď som pri krmelci. Rozhodujem sa, či sa neobrátiť nas5, no to by som nebol ja. Preto pokračujem do Hornej Pustej Vsi na zelenú cyklotrasu do Dlhej doliny. Zláka ma označenie vyhliadkovej veže, no lesná cesta je v podstate zachádzka a napokon sa v ústí doliny spája s cyklochodníkom. Asi žart miestnych. Striedavo pešo a na kolečku sa dostanem pod monitorovaciu vežu. Nezdržujem sa a pokračujem dolu k najbližšej križovatke. Zelená cyklotrasa odbočuje doprava. Idem po nej, no je rozrytá lesníkmi, čo bytostne neznášam. Nohy i kolesá mi lietajú na prachu a kameňoch. Mrknem do mapy, no keďže mám neaktualizovanú, vidím len, že som na nejakej stúpajúcej lesnej ceste. Radšej pôjdem dolu. Vraciam sa a letím až ku rázcestiu Dvoly. Odtiaľ pokračuje na Košariská červeno značená Štefánikova cyklomagistrála. Síce si predĺžim trasu o pár kilometrov, no stále idem po asfalte. 

Obnovený pamätník partizánskeho oddielu Jána Reptu počas povstania v r.1944.

    Dvoly boli sprvu iba pamätným miestom zvolenia Miloša Uhra veliteľom partizánskeho oddielu (10.9.1944). Brezovčania sa však rozhodli v r.2019 uctiť si pamiatku menej známeho rodáka Jána Reptu a na Dvoloch vybudovali nový pamätník. Totiž, málo známe je, že Brezová a okolie je jediné miesto, ktoré oslobodili partizáni na konci vojny spod jarma skopčákov ešte pred príchodom Červenej armády. Zásluhu na tom mal práve oddiel Jána Reptu.

    Sprvu ma príjemne prekvapí vodná nádrž a pamätník SNP na veľkej priestrannej lúke. Sú na nej i ohniská a odpočinkové miesta. Chodia sem školáci z blízkeho okolia. Lúčim sa s modro značenou turistickou trasou a ešte len teraz začína sranda. Nekonečné stúpanie. Za každou zákrutou dúfam, že som na vrchole, ale čaká ma ďalšie stúpanie a čoraz príkrejšie. Tesne pred vrcholom sedla Trek tlačím.

   Odpočiniem si a zjem sladkú tyčinku. Krátko po siedmej vpálim do Nových Košarísk. Minimálne hodina domov. V kopaničiarskej dedine sa napojím na známu cyklotrasu do Podkylavy. Okolo vyhrávajúcich cigánov do Prašníka. Všimnem si kadibúdku so závesom namiesto dverí zasadenú mimo slumov. Nechcem vedieť, kde hovná končia... , keď osadou tečie Podkylavský potok. A o 50m ďalej perú bielizeň. Doma som takmer za tmy o štvrť na deväť. Takmer 4h som sa túlal Štefánikovým krajom a našlapal 56km s prevýšením vyše 600m. Pobolieva ma pravá noha. Časovo som výlet podcenil. Zdržalo ma pobehovanie po lome, no nebanujem.

   Veľmi pekná, no náročná cykloturistika bola na moravskú rozhľadňu Královec nad Valšskými Kloboukmi. Doobeda som fandil na hádzanárskom zápase mladšej, porozvážal hráčky domov a o 12.26 som sa za slnečného poobedia  nalodil s Trekom na rýchlik do Ilavy. Vystupujem ešte s jedným týpkom sedlajúcim  cesťák. On asi šiel opačným smerom, viac som ho nevidel. Ja odbáčam pred podjazdom doprava na západ smerom na Pruské. Obci sa však vyhnem a v Podvaží opúšťam rušnú cestu. 

    Cez Savčinu pokračujem do Tuchyne. Cesta sa začína mierne dvíhať. Podobne ako Hrádocká dolina, no k hraniciam ma čaká dvojnásobný počet kilometrov. Výškovo ani nehovorím. Protivietor mi tiež neuľahčuje šliapanie. Ale kilometre ubiehajú. Dolinou Červený Kameň dôjdem do dedinky rovnakého mena. Už z diaľky priťahuje ako magnet týčiaca sa oranžová skala. Meno je príhodné. Až na konci dediny vidím drevenú šípku smerujúcu ku skale. Kolimahu odstavím pri nejakej prenajatej chalupe a pešo sa vydám  hore ku skale cez lúku. Popri krížoch schádzam dolu.

Jeden z najväčších skalných monumentov Slovenska je vyšší ako Slavín.

   Z mini kaplnky na mňa brechá psík. Je za plotom, takže len freneticky šteká. V skale je Panenka Mária. Popri Tovarskom potoku, ktorý tvorí pekné zákutia šliapem lesom k hraniciam. Cesta je stále asfaltová. Míňam studničku Čakanka pri kríži. Len ten kríž absentuje. Po pravej strane sa objavujú mokrade prírodnej rezervácie Nebrová. Cesta sa dvíha. To som už prakticky v hraničnej osade Zápechová. 

    Lesnú cestu k pamätníku spadnutého nemeckého Messerchmitu zablokoval majiteľ plotom a ešte aj rampou.  V osade piknikujú ľudia. Sobotná pohodička a obžerstvo. Veľká plechová búda dáva tušiť, že prekračujem hranicu. Štátna cesta sa stáča doľava k Nedašovej Lhote, ja však idem rovno na Valašské Klobouky. Úzka lesná cesta je stále pekný asfalt. Na križovatke doľava sa začína príkre stúpanie popri Radošínskom potoku. Fučím asi tak do polovice stúpania a niekde v 600m vystupujem zo sedlovky. Trek druhý tlačím po Radošínsku lipu a znova sa zapnem do pedálov. 

    Obieha ma električka, ale i terénne auto, za ktorým sa len zapráši. I v sobotu prebieha ťažba dreva a vyhýbam sa traktoru. Pozerám na lesné skratky, no bolo by to prudko hore a navyše po narušenej ceste z ťažby dreva. Dôjdem do sedla pod kopcom Požár. Vydám sa za električkou po červeno značenom chodníku. Stezka Českem-jižní nie je veľmi pre bicykle, tobôž môj hybrid.  A tak mám tantrickú masáž až do Příkazov obohatenú hudbou blatníka klepajúceho do nosiča. Dobré je, že sa už len veziem viacej dolu ako hore.  

Pozorovateľňa, prístrešok, či reklama na okná? Sponzorom stavby bola firma vyrábajúca okná.

    Ikonické okno Durch je na lúke poblíž prameňa U Františka. Po stezke je rozmiestených mnoho krížov, škapulárov a mravenísk. Vchádzam do ďalšej prírodnej rezervácie Ploščiny, z ktorej je veľmi pekný výhľad na rodnú hrudu. 

    Asi najkrajšie miesto na Valašsku, cestou po hrebeni Bielych Karpát, sú Ploščiny, Valachmi nazývané Březiny. Kedysi pasienky, dnes prírodná rezervácia s jedinečnými orchideami a osamotenými ovocnými stromami.

    Na lúke sa vyhrievajú dvaja diaľkoplazy. Popri televíznemu vysielaču schádzam do rekreačného strediska Královec. Tvorí ho zopár chatiek, útulňa a reštaurácia. Tam zamieria kolesá môjho bicykla. No je to len veľmi malý bufet a pohľadnicu nemajú. Vlastne nič okrem pečiatky. Neodchádzam však z prázdnou. Na pamiatku si odnesiem spod rozhľadne pravého valašského kliešťa. Parazita objavím až po dvoch dňoch na lýtku. Pokračujem teda do mierneho kopca na Královec. Ľudí pribúda. Nečudo, vedie sem asfaltová cesta z Klobúkov.  K rozhľadni je od parkoviska len kúsok. 

    Bicykel zamknem o strom, nech si mravci pokukajú. Veža je obrastená kríkmi, ale vrchol je krásne otvorený. Je mierny opar, no dohľadnosť stále slušná. Dovidieť na vrchol Považského Inovca i na Veľkú Javorinu.  Na západne Vizovická vrchovina a Javorníky. Nechám nálepku v knihe návštev, zjem banán a zliezam dolu. Vraciam sa na križovatku Královec odkiaľ vedie priamy chodník do Klobúkov. Okrem toho, že je strmý,  je posiaty kameňmi. So skalami som nerátal a zosadnem. 

    Na mape objavím skratku lesnou cestou k cyklochodníku a radšej sa kúsok vrátim. Bola to dobrá voľba a po kilometri som konečne na asfalte a môžem sa rozbehnúť. Nie však na dlho, pretože od Klobúkov hlavná cesta č.57 stúpa. Navyše protivietor. Vo Valšských Příkazoch odbočujem doprava po Hornolidečskej magistrále na Št(r)udlov. Od priemyselného parku ma čaká vytrvalé stúpanie. Najväčšie je Padělky od Štrudlova do Střelnej. Vôkol pastviny, obieha ma týpek na motorovom bicykli. Ja sa riadne potím na prvom prevodovom stupni do 520m. 

    Nasledujem domáceho na podobnom bicykli. Zamieri na bránky na detské ihrisko, cez ktoré si skrátim trasu k hlavnej ceste. Vykúpené je to menším stúpaním ku kostolu. Kostol je bod, kde sa cesta láme a odtiaľ už len letím dolu kopcom až do Púchova. Pomáha mi i vietor do chrbta. V Lyskom priesmyku prekročím hranicu na úrovni potoka Strelenka. Doposiaľ žiadne auto ma neobehlo, v protismere iba jeden český taxík. 

Lyský priesmyk oddeľuje Biele Karpaty od Beskýd.

    No akonáhle som v prvej dedine na  Slovensku (Lysá pod Makytou), cesta sa začína zapĺňať smradmi. A obieha ma i pelotón cyklistov. Policajti a zdravotníci riešia čosi na zastávke busu. Mierne prevýšenie nad Lysou a môžem ďalej ťahať. Mohol by som i stihnúť spoj z Ilavy o 18.42h. Lístok hodlám kúpiť v Ilave na námestí. Všetko je to pekne načasované, no prvé zdržanie príde za Ladcami, kde sa buduje cyklochodník. O5 tancujem na kameňoch. Je to však posledný nezhotovený úsek Vážskej cyklomagistrály v Trenčianskom kraji.

Záver cesty mi "spríjemnila" rozostavaná cyklocesta.

    Navyše sa mi zdá, že idem proti vetru. Dôjdem, či skôr vynesiem bicykel na námestie a internet je slabučký ako .... Takže dolu na stanicu, kde je pokladňa samozrejme zatvorená. Kúpim si SMS lístok za 3Eur, no zbytočne. Vo vlaku sa dozviem, že platí len pre osobné vlaky. Sprievodca len mávol rukou. Ešte by som aj basketbal stihol na druhú polovicu. Hala je však napráskaná a nechcem smrdieť. Po 79km a výživnom prevýšení 770m som o pol ôsmej doma. Na bicykli budem mať Biele Karpaty pomaly prejdené viac ako na nohách.

Valašské Klobouky a Vizovická vrchovina.

Krásny príklad vidieckeho klasicizmu na Slovensku.

    Hneď druhý deň po Královci roztáčam na obed znova kolieska Treka druhého južným smerom. Rád by som využil silný severný vietor. No priaznivý fučák príde až po 30km. Minulý rok som poškuľoval po trase cez Dolnú Krupú. Zistil som, že v Krupej je kaštieľ s parkom, takže som čakal do jari, kým bude príroda rozkvitnutá a stromy zazelenané. Mladá šla na výlet so spolužiakmi, preto som i ja vynechal nedeľný obed a vyrazil na pár hodín von. Už cestou na Vrbové som sa rozhodol, že cestu skončím v Trnave na stanici. Trochu ma bolí i pravá noha, preto tých vyše 400m kopčekov do Krupej bude stačiť.  Mohol som si ušetriť nohy na najprudšom kopčeku na Naháč, no to som vtedy ani netušil. Ktovie však, aká by bola cesta z Dolného Dubového cez polia. 

 

    Dnes však Naháč vyjdem a na križovatke Prekážka odbáčam doľava. Konečne ma i vietor poháňa. Posledné prevýšenie je Boričky nad Dolnou Krupou. Pred obcou so siedmimi divami, na úrovni židovského cintora, sa napájam na zeleno značený Vinohradnícky okruh. Míňam Medolandiu a za ňou je kaštieľ. Vyzerá zavretý, vojdem do parku a spravím pár foto.

   Z bočných dverí vyjde drobná,m chudá ženička. Oslovím ju, či je otvorené. "Nie je. Čakám len skupinu na prehliadku". Ale môžem vám otvoriť," rečie. "Mne by stačila len pohľadnica", hovorím. "Kaštieľ je po rekonštrukcii a nemáme žiadne propagačné materiály", ona na to. "Tak si teda aspoň pozriem ten malý kaštieľ". "Kým príde skupina, môžem vám ho ukázať", a už vyťahuje milá pani kľúče. 

Legenda vraví, že v tomto domčeku dával hodiny klavíra mladým Brunsvikovým Ludwig van Beethoven.

     V obnovenom kaštieli ani nie je veľmi čo pozerať. Spravili z tejto štátnej ustanovizne hudobné múzeum. Exponáty sú asi v piatich izbách, prevažne klavíry, pianá a všeobecne klávesové nástroje. V podzemí spravili miestnosti pre svadby a hodovanie. Na prvom poschodí sú izby, ale ubytujú iba v prípade nejakých konferencii. Zazvoní jej telefén, to sa ozve čakaná skupina. Rozlúčim sa s ochotnou pani záhradníčkou (nikoho z obce nezohnali) a sadám na bicykel. Vyberiem sa obzrieť si neveľký park. Jeho dominantou je Sekvojovec mamutí. Videl som ho nedávno v Pruhonicích. 

Nazývaný aj "mrkva" sa týči do výšky 10 poschodového činžiaku.

    Sediac na na lavičke v lone prírody ukusujem z makovníka. Stromy sú nádherne sýto zelené. Na zemi ešte len kvitne biely cesnak, čo sa čudujem, pretože u nás je mesiac po. Žiadny vau efekt však nenastane. Chýba mi tu viac pestrofarebných kvietkov. Okrem púpav a cesnaku je len tráva. Čas beží a ak chcem stihnúť vlak o štvrtej z Trnavy, načim sa pohnúť. Stúpam ešte do kopca nad dedinou, kde je umelo navŕšený malý kopček.

Po 200 rokoch (2021) sa altánok o5 vrátil na pôvodné miesto na kopci Weinberg.

     Z 238m vysokého kopčeka je kruhový výhľad až k nám domov. Po krátkej zastávke letím dolu do dediny a pokračujem po vetre na juhovýchod do Trnavy. Lístok si kúpim na Trojičnom námestí, kde je interntový signál. Pred štadiónom Spartaka sa chystajú ťažko odenci. Dnes je o siedmej šláger futbalovej ligy Spartak proti Slovanu. Už i fanúšikovia sa zbiehajú. Ja idem presne opačným smerom, do odchodu vlaku mi zostáva ani nie 10 minút. Po 57km vypínam časomieru a navigáciu.