Pleso nesmie chýbať

Ostal nám posledný cieľ v Reštartni sa! Pohrávali sme sa s myšlienkou zdolať Kriváň, hlavne ja, až mi z toho strašilo v búdke. Siluetu prekliateho vrchu som videl cestou domov v každom kopci. No septembrové počasie neprialo a v októbri prišli s ochladením choroby. Nakoniec pre ostatný cieľ sme sa rozhodli napochytro v piatok babieho leta, keďže drahej prechladnutie akosi zázrakom rýchlo prešlo. Kompromisom v podobe prechádzky pod Kriváň, na Jamské pleso. Ráno sme pred siedmou vstali. Niektorí viac odpočinutí, iní menej. O trištvrte na osem sa roztočili kolesá Voxhóla severovýchodným smerom. 250km dlhá cesta ubiehala plynule. Pár magorov pod Strečnom obiehalo sprava, kde sa dá. Pred Ľubochňou opravujú most. Z Ružomberka sa tvoria kolóny. A na stavbe diaľnice stále vidím mŕtvo. "Všetci sú v tuneli a kopkajú v Čebrati o život", konštatujem. Ďalší most sa rozpadá nad Turňou. Po 35 rokoch bude nový. Jazdí sa teraz v jednom pruhu a bude horšie. Pri Važci schádzam z diaľnice a idem po starom ťahu na Tatry. Je tam malé parkovisko a odtiaľ impozantný výhľad na kopce. Na krátko preto zastavím a vyfotím "krivého". K Štrbskému plesu je odtiaľ len kúsok.

Štrbské pleso. Kriváň prikryli oblaky.

 
Ako prichádzame hore, všade sa hemžia zelení mužíci. Nie z vesmíru, ale z policajného zboru. Niečo sa na plese deje. Je ich ako píšťal na varhanoch v ostrihomskej katedrále, najmä v okolí rezortu Kempinski.  Je ich ešte viac jak dôchodcov, a to je čo povedať. Dokonca aj kliftonov s titulom JUDR, či Mgr. Vidíme pobehovať nevestu v šatách. Chráni ju príliš veľa žabičiek a hrochov z plesa. Neskôr si "vygúglim", že je tu polka našej vlády a ministri financí z EÚ. Zasadanie Globsec, aby sme sa mali lepšie. Zastavíme sa v obchode so suvenírmi pre nutné pohľadnice. Mamina hľadá šatku, ale márne. Pred jedenástou stojíme pri policajnom aute a hríbiku. Vydávame sa po magistrále na 5km trasu k Jamskému plesu. Nenáročný chodník, kde sa strieda mierne klesanie a stúpanie. Na začiatku sú krásne výhľady na Liptovskú kotlinu a masív Nízkych Tatier. Pekne sú vidieť strmé steny Ďumbiera. Vchádzame do zbytkov ihličnatého lesa a sme pri odbočke do Furkotskej doliny. Čo nezničila víchrica Alžbeta v r.2004, postará sa lykožrút. Odpočívajúc, letí nad nami záchranársky vrtuľník, ktorý napriek silnému vetru ratuje poľského turistu v doline. Zavalili ho kamene. Vrtuľník odlieta na Štrbské pleso a o5 sa vracia do doliny. Vzlieta druhýkrát s podveseným neborákom a záchranárom na lane. V tôňach sú stopy snehu a pidi snehuliak. Otepľuje sa a sneh rýchlo mizne. Baby neodolajú a guľujú sa. Na kraji chodníka sa mihne had. Vretenica zmizne v tráve skôr, než zaostrím aparát. Som poučený z leteckého dňa a krytka je celou cestou vo vrecku. I tak som na malú hadicu pomalý. Najväčší potok na trase je Furkotský. Je v podstate spolutvorca Bieleho Váhu. Naša najdlhšia rieka je však o kus ďalej a tvári sa nenápadne.

Jamské pleso má hĺbku cez 4m.

Pod name je i Rakytkovské pleso. Rád by som cestou s5 zišiel po modrej dolu k pliesku, ale baby sa jednohlasne postavili proti. Schádzajúc k "Furkotke" som sa šmykol na mokrom dreve a skončil v tráve ako čínska vesmírna stanica. Popri pramienkoch vody ideme k odbočke na Biely Váh. Za Bielym Váhom chodník chvíľu stúpa a sme pred Jamským plesom, resp. križovatkou na Kriváň. Hľadáme niekoho, kto by nás zvečnil. Z vrcholu schádza chlapík zo synom. Poprosím jeho. Vraví, že na vrchole silno fúka a veľa ľudí ešte len šliape hore. A to je jedna hodina poobede. K plesu je od hríbika už len čoby kameňom dohodil. Prejdeme popri jeho severovýchodnom brehu na druhú stranu. Odtiaľ sa čnie vrchol Kriváňa. Ďalekohľadom hodnotím vrcholovú účasť. Ako mravčekovia na mravenisku sa ľudia hemžia pod vrcholom a na vrchole. Naozaj niektorí sú ešte len na úpätí a stúpajú hore. Veľa ľudí je i na Prednom Solisku. Zvažujeme sa vyviesť lanovkou aspoň do polovice kopca, ale motáme sa pri plese a čas nám už nevyjde. Na skale si dáme bagetku s výbornou bravčovou paštétou z Bošáce, pofotíme sa a vraciame sa na Štrbské pleso.

Jamské pleso v objatí limbového hája.

 
Obiehajú nás "krivánskí" turisti rozbehnutí prudkým zostupom. Obdivujem starých rodičov ako sa teperia s troma malými deťmi k plesu. Najmenšia ledva chodí a učupuje sa, čo ju bolia nohy. Blížiac sa k Štrbskému plesu sa odkrýva silueta Kráľovej hole a 120 metrového skokanského mostíka. Vidieť, že Areál snov, srdce Tatier, chradne ťažkým nezáujmom. Nebolo by zlé spraviť z mostíka aspoň vyhliadkovú vežu. Sme pri plese a zídeme ku brehu. Imidž je nanič. Babenka v zimnej bunde a druhá v minisukni. Dva extrémy v 14°C. Nevesta stále pobehuje pri jazere. Tentoraz aj zo ženíchom. Fotia sa. Aj ja spravím typické gýčové foto plesa. Nad hlavami odlieta z Popradu vládny špeciál. I my sa chystáme na odlet. Predtým sa polovička snaží nájsť bankomat. Napokon vytiahnem sumu z hrkotajúceho bankomatu ja. Na plese sme strávili 5h a 20s. Serpentínami schádzam dolu a cez Važec idem na diaľnicu. Na večeru zastavím za Ružomberkom v salaši Krajinka. Osvedčená kvalita. Plno a chvíľu čakáme, kým sa pri dverách uvoľní miesto. Nás tiež slušne požiadali, aby sme uvoľnili stôl len, čo videli, že taniere sú prázdne. Naštopkala mama mladšiu ako husi vonku a vypadli sme. V pekárni sme si kúpili pagáče a sladké buchty. Ďaleko sme však neprešli. Trčíme 15 minút v kolóne za Ľubochňou. Neskôr počujem, že sa stojí až 40min. Za P.Bystricou na oblohe sledujeme mrak pripomínajúci ducha Kaspera s natiahnutou rukou. Postupne sa rozpadá.  Boli sme preč dvanásť hodín, takmer na minútu presne. 6 hodín v aute, 5 na kamenistom chodníku a 1 sme prežrali v kolibe. Dnešný výlet sa vydaril. Baby až tak nepišťali, počasie bolo ukážkové, spálili sme na horskom vzduchu zopár kalórií. Hoci Kriváň nebol náš hlavný cieľ (ten sme si splnili v Poloninách) i tak mi je trocha ľúto, že tento rok bude chýbať v zbierke kameňov jeden.

V tomto roku sme ti dali pokoj.