Perla Stredozemného mora

Názov expedície: Etna 26 

Heslo: Nabrať novej sily odpočinkom na Sicílí.

Máj 2026

    Staršia vybrala tohtoročnú dovolenku na špici talianskej čižmy, Sicílii. Pre mňa je oddych skôr hory, no moje kišasonky na kopčeky ťažko vytiahnem. V prvej polovici mája som najskôr objednal letenky z Viedne do Katánie za bezmála 1000Eur. Zvolil som základný variant a postupne nabaľoval batožinu a sedadlá. Trocha viac času, no niečo sme ušetrili, ako len bezhlavo si vybrať maximálny variant. Na druhý deň sme so ženou vybrali ubytovanie. V starom centre mesta za 1680Eur. Takto tesne pred začiatkom sezóny mnoho lacných ponúk nebolo. Keope je v neatraktívnej štvrti, možno preto také lacné. Ale majiteľ Giuseppe sa snaží spríjemniť pobyt ako sa dá a snaží sa pomôcť. Rovno som vybral aj poistenie v Union pre prípad storna leteniek. Mesiac pred odchodom som riešil dopravu do Viedne. Hoci z Hovadova chodí bus hádam každú pol hodinu, či hodinu, spoje zo stanice bohvieako nenadväzovali. 200Eur za taxi je dosť. Preto som sa rozhodol ísť do Schwechat-u autom, odstaviť ho na 11 dní poblíž v Orange parkovisku. Aj s benzínom nás vyjde doprava na asi 130-140Eur.

Sobota 18.júla

 

    Ráno si dám posledný 3h tréning na bicykli do Bošáce. Drahá má pritom kľud na balenie. Oholil som sa a o pol 12 obedujeme niečo ľahké - cestovinu s pestom, nech sa naladíme už doma na Taliansku vlnu. Jarisou sme pred pol jednou vyrazili. Nejedna Slovač sa motá po Rakúsku. Nejdú ani tak do Viedne ako skôr do rímskeho mesta Canuntum. Parkujem na Orange parkovisku kdesi za Enzersdorf an der Fischa. Rampa sa automaticky otvorí pri načítaní EČV. Nevýhoda plochy je šotolinový povrch. Kufre musíme preto niesť. No dajú sa vyložiť pri mikrobusoch na začiatku a potom zaparkovať. Kľúče zostávajú u mňa vo fototaške. Rumunsky šofér nás naloží do zmrzlinárskeho auta -  klímu má na 16°C. Po štvrťhodinke nás vyklopí na termináli 1 a ideme si vytlačiť nálepky na batožinu. Načítam letenky a máme kufre označené. Prejdeme bezpečnostnou kontrolou. Dôležitá obsluha mi vezme telefén a načíta lístky. Na letisku máme kopec času a na skorú večeru si kúpime sekanú v žemli, deti kurací bowl a hamburger. Sediac so žemľou v ruke sa objavia informácie o lete. Rovnako aj v aplikácii na mobile. Let bude meškať pol hodinu. Keď už nás nahnali do chobotu, stojíme tam dobrých 15 minút a potom nás vyhnali s5 do haly.  Sme asi jediní Slováci,  nejakí Pepíci, inak samí Taliani. Početná skupina dôchodcovský zájazdník. Po opustení chobota zmenili bránu z 37 na 35. Náš stroj Airbus A320-200 zostal s odkrytovaným motorom na ploche a my sme napokon leteli náhradnou mašinou. Kapitán s bruškom, Sebastiano, sa vyjadril niečo v tom zmysle, že do šrotu si nikto nesadne. Ospravedlnil sa za spôsobenú frustráciu. I tak zareagovala spoločnosť veľmi rýchle. Odpichli sme sa od viedenského letiska s 1,5h meškaním o pol siedmej. Mohli sme dopadnúť ako turisti z Kos do Ostravy, ktorým meškalo lietadlo takmer 2 dni.  

    Takže napokon drahá sedela vedla Slovákov. "Móžete na mna normálne", povedala im, keď sa usádzali. Pripadá mi, že UI vyberá tie miesta schválne podľa regiónu. V stúpaní sme nad Viedenskym Novým Mestom, ďalej sú Alpy v oblakoch. Pobrežie s Benátkami a širokým kanálom Nicesolo. Stáčame sa potom niekde nad Neapolom. Mladá mi ukazuje nafúknutý balík čipsov. Nuž, na palube je nižší tlak (cca 3000m.n.m.). Radšej ich ani neotvárame. Pristávali sme od pevniny, takže Etnu som nevidel. I tak bola viac menej tma. Pilot nás doslova pribil k zemi. Pri odchode z lietadla buchla mladšiu babka s kufrom, čo sa tak vehementne hrabali fosils von. Ospravedlňovala sa: "Mi dispiáče, vabéne". Pobozkala ju pritom na šešinu. Čech stojaci za nami sa pýta "taťku", že čo to znamená.  Ukázal ako v Slunce seno erotika - kozy. Vystúpili sme do katanskej rozpálenej rúry, a to bolo takmer deväť hodín večer. Počkali sme na kufre. Kúpili 5 rôznych arancini, obsluha nám chcela dať rovnaké,  musel som ukazovať ktoré chcem. Arancini sú vyprážané ryžové guľky o niečo väčšie ako tenisové loptičky alebo i kužele plnené mäsom, syrom, pestom alebo čokoľvek dokážete do nich napchať. Taký sicílsky konzumný endemit popri sladkom cannolo. Nejak som im na chuť neprišiel, ale možno to bolo tým, že boli "letiskové". Zapol som si voľný internet na letisku a vybral Uber odvoz za 25Eur. Sprvu mi ukazoval iného vodiča,  a potom sa prepol na ďalšieho. Prvý asi jazdu zrušil. Hneď sme stanovisko Uber netrafili. I preto, že už bola tma. Objavili sme ho kdesi pod mostom. Týpek jazdil rýchlo. Nejaké vodorovné pruhy? To nikto nerieši. Stopka posadená len pre autoškoly. 

    Vysadil nás v malej tmavej uličke Via delle Calcare. Volám Giuseppemu a za minútku sa došmrodrchá dolu. Asi 30. ročný typický taliansky týpek s vlasmi po plecia. Kríva na jednu nohu. Býva v bráne vedľa aj so psom. "Ladies first", ma upozorní, hoci žena chcela, aby som ja šiel do brány prvý.  Počas ubytovania mi priamo posielal na What´s up info, kód od brány a dverí, video, ako pripraviť hnusnú, prepálenú  kávu a pod. Na začiatok dovolenky sme si pripili chinottom. Nápoj chutí ako kvapky proti kašľu, ale nie je zlý a obľúbili sme si ho. Chinotto sú plody podobné limetkám, no sami o sebe nechutné. Spíme v spálni hore, baby dole v "pivnici". V spálni máme klímu, kišasonky len fukár. V kuchyni nás čakal plný stôl trvanlivého jedla. Až sa mi nechcelo veriť, že je to grátis. Okrem croissantov a nejakých keksíkov sme ho veľmi nerozobrali a skôr nám zavadzalo pri jedle. Inak je kuchynka plne zariadená, chýba mikrovlnka. Oproti linke je telezízor a pod ním, či nad ním lacné serepetičky. Oproti dverám je veľky diván. Nad ním klíma, ktorá sa azda ani vypnúť nedá. Posledný deň som našiel ovládač v zásuvke pod TV. Okrem nás obývajú apartmán na podlahe  mravce. Raz sa mi stalo, že som na zem položil obal z klobás. Do rána bol okupovaný a zožrali pomaly aj ten plast. Papier zo záchoda sa vyhadzuje do koša, lebo sú tenké odpadové rúry. To sme už zažili v Grécku. K dispozícii máme aj slnečníky alebo automatickú práčku. O 23h zalezieme do postele pod trojvrstvovú prikrývku. Ciao.

Nedeľa 19.7.

 

     Etna je v letnom opare tichá, no v noci ma budili hluční susedia. Cez to všetko ráno vstávam pred siedmou. Zabehnem si dolu k plážam. Prvé, čo som včera v tme nevidel boli odpadky. No a potom do mňa udrel smrad šťaniek a hnijúcich potravín. Prosto všade. Navyše psie hovná, ktoré nikto nezbiera. A to je mesto v UNESCO. Na tom sedia dedkovia pri káve pred nespočetnými kaviarničkami. Občas mastia karty. Domy v tejto starej štvrti sú postavené zo sopečného kameňa. Zarazil ma semafor 50m od prechodu. Za prístavom sú športoviská, za ňou veľká verejná pláž. Ako jediná je upravovaná a čistená. Odtiaľ potiaľ. Menšie, verejné pláže sú striedané platenými. 15Eur s ležadlom, 18Eur so slnečníkom. A to je ešte lacné. Ďalej na juh sú pláže neudržiavané. Po akože promenáde premáva D-linka. Po návrate do apartmánu idem do blízkej pekárne. Kúpim pocukrené žemle vyzerajúce ako hovno a slané posúchy. V malých potravinách džús a čaj za 8Rur, čo je dosť za dve položky. Čaj kokos-ananás mi celkom chutil. Dá sa zohnať aj na Slovensku. V Trenčíne. Baby si vylisovali kávu v kávomate. Nechutila im, no pili ju každé ráno. Vraj prepálená, čo je pre Talianov typické. Ideme pešibusom na verejnú pláž. Prechádzame úzkymi talianskymi uličkami. Taliani sú hluční a veľa máchajú rukami ako veterné mlyny. Policajti zastavujú autá na Via Acquicella porto a púšťajú chodcov, keďže semafor je nefunkčný. Z dopytového tlačidla trčia len káble. Rozprestierame slnečník. Na pláži, nie na križovatke.

    Blízko nás sa usalašia i Pepíci zo včerajšieho letu. Po pláži chodia Afričania a predávajú tretky, blbosti. Ku podivu nájdu si zákazníkov. Čítam si, skúšam šnorchlovať, ale  kalná voda, plná rias a plytká do vzdialenosti 100m je skôr pre detičky. Sme rozmaznaní z Chorvátska? Vedľa v prístave parkujú trajekty do Palerma. Nad hlavou štartujú lietadlá. No romantika jak hovädo. Súčasťou pláže je sprcha, ktorá osvieži viac ako more. Slovenská zástava nad barom. Pred 13h odchádzame a gente playa viac nenavštívime. V apartmáne pozeráme, kam sa ísť kúpať.  Nakoniec staršia vyberie kamenistú pláž na druhej strane prístavu, čo je 4km od nás. Pešo po Via Stella Polare dolu k hlavnej ceste na bus linky D. Na podiv príde presne o 16h. Lístok sa kupuje pri termináli, no neberie mi platobnú kartu. Tak ten kilometer ideme na čierno. Pár krát sa takto ešte zvezieme. Sme na hlavnej stanici a ako prvé sa vrhnú na nás taxikári.  Lenže my hľadáme zastávku. Nikde žiadny plán, nedajbože časový poriadok. Pýtam sa šoférov, v kiosku. Nič. Nerozumejú. Internet vraví,  že bus tak skoro nepôjde. Ideme peši.  Je to necelé 2km. Len v šľapkách sa ide zle. Míňame tepláreň, železničné depo, potom výpust kanála tzv. odľahčovák a sme na pláži s veľkými čiernymi kameňmi. Zgúľali sa sem priamo z Etny.

    Drevené mólo obsadené. Slnečník zapichneme do kamennej pyramídy. S dcérkou šnorchlujeme popri skalách a na druhej strane sa potom šplháme po veľkých betónových blokoch na breh. Na túto playa chodia najmä domáci. Nejak nás neoslní, obtiažny je prístup do mora. Po šiestej balíme veci a ideme na zastávku. Pred siedmou by mal ísť spoj na hlavnú stanicu. Lenže ani o pol ôsmej nič. Aj svetelná tabuľa sa na pár minút rozsvieti, ale bus nechodí. S nami čakajú ďalší dvaja ľudkovia. Zavoláme teda o5 Uber. Ako sa pohneme, nezdá sa mi mapa, kam nás naviguje. Pýtam sa, kde ideme. Kdesi na Via Degli Abruzzi. Hovorím vodičovi, že tam nechceme ísť. "Toto ste si objednali, vysadím vás na adrese". Toto opakuje, pokiaľ nás nevyhodí. Veď čo, svoje prachy dostane. 11Eur a nútených 1Eur tringelt (bez toho nebude Uber ďalej fungovať). Vôbec sme sa nepriblížili k apartmánu, dostali sme sa prakticky len vyššie na ulicu Giacomo Leopardi dakde nad plážou. Kde som spravil ja alebo dispečing chybu? Pešo sa vyberieme smerom k apartmánu. Kišasonkám sa veľmi nechce, hlásia sa prázdne žalúdky. V zapadnutej uličke Via Milano natrafíme na pizzeriu Pina Pizza. Objednáme si Le Americane, čo je pizza s párkami a hranolkami. 

    Doslova dehonestujúca, netuším, kde k nej Sicílčania prišli. Potom sme si objednali klasickú pizzu Le Delicata podľa ich tipu a tá  bola výborná. Na cestu sme si ešte jednu objednali. Pizzéria funguje skôr ako donáška a sedieť sa v nej nedá. Iba vonku je akýsi stolček, kde sme sa na stojáka rozložili. Priniesli nám nenakrájané pizze pomerne rýchlo. Žena zavolala obsluhu a gestikulovaním ukázala, že ju chce pokrájať. Vyzeralo to, ako keby ju prežehnávala. Ale týpek pochopil. S krabicou pizze šliapeme večerným mestom do našej malej, špinavej uličky. Z temnej uličky blízko centra sa na mňa vyrútili tri kurvy. Normálne sa mi jedna vyzývavo postavila do cesty, kým ja kráčam s pizzou v ruke. Zastávku sme mali v Lidl na víno na Corso Sicilia. Chinotto nemali. Okolo pekne nasvietenej katedrály a fontány dell Amenano (Dell nie je sponzorom) sa blížime k apartmánu. Okrem kuriev sme sa predierali davom futbalových fanúšikov. Sledovali finále futbalu Argentína vs. Španielsko. Španieli napokon vyhrali. Na izbe si píšem s Giussepem. Poslal čosi o Taormine. O5 idem spať po 23h. Klíma v spálni sa zapína aj v noci automaticky,  keď stúpne teplota na asi 29°C.

Pondelok 20.7. 

 

    Vstávam pred siedmou. Studená voda nehrozí. 20-22°C teplá voda nie je otužovanie. Nebude tak rýchlo ani pečivo. Pekárnička na Via Plebiscito ma celý týždeň voľno.  Supermarket otvárajú až o 8h. Idem na námestie Caduti del Mare a hurá! Pekáreň! Beriem bagety. Baby si pospia, vyrážame po 9h. O5 dole k prístavu na D linku. V doku parkuje obrovská výletná loď Norwegian Epic. Spoločnosť je jednou z najväčších na svete a v Európe ponúka 7-dňovú plavbu po Stredozemnom mori. Lístky už ani neriešim. Na bus, nie na cruiser. Vyklopí nás na hlaváku a pešo cez 5 prúdovú cestu ideme na stanicu diaľkových liniek. Slovenský inštruktor autoškoly by kolaboval pri tejto premávke. Vkročíme na dvor a hneď sa ozve píšťalka. Bdelý strážnik nás pošle na druhý koniec. Ukazuje na vchod pre peších. My sme prešli cez otvorenú rampu kadiaľ chodia busy. V pokladni sme kúpili lístky sa 5,4Eur na hlavu. Bus odchádza každých 15 min. Šofér odpálil hneď, ešte nebolo ani desať hodín. Včera spoj 434 nešiel, dnes majú naponáhlo. Vymotáme sa z centra na diaľnicu A18. V Gardini-Naxos schádzame na okresku a motkáme sa po pobreží. Po hodine jazdy stúpame  úzkou cestou hore do Taorminy na stanicu. Vidíme ostrov Isola Bella, kde sa chystáme zakotviť. No to, čo sme na kolieskach nastúpali, teraz musíme zísť nožičkami dolu. Aspoň je hore vyhliadka. Jedlé opuncie ešte len kvitnú. 

    V polke cesty si kúpime plechovkové chinotto za 3Eur. Ideme schodmi z ulice na pláž. Ponuka blbostí a šnorchlo výletov lodičkou. Dolu sú najprv súkromné pláže, za nimi cíp, či prechod na ostrov Bella. Nerozumiem, prečo na úzkom páse dekuje najviac ľudí. Ideme ďalej na kamienkovú pláž . Ešte sme ani nerozložili deku a drahá spadla zo schodov. Odniesla si to jej zadnica, ktorá hrá 52 odtieňmi fialovej podliatiny. Nájdeme aké také miesto a postavíme slnečníky. Sme nad železničnou traťou Katánia-Messina. Prechádzajúce vlaky trúbia na kúpajúcich. Voda je priezračná, podobná Jadranu. Nie nadarmo sa Taormine vraví perla Ionského mora. Šiel som so staršou najprv okolo južnej časti ostrova. Nádhera popri útesoch. Dakde padali skaly kolmo do tmavej hlbočiny. Vskutku je more plné života. Mušle síce vyšnorchlované, no mnoho všakovakých rýb sa premávalo pod vodou: ploskozubce, známejšie skôr ako papagájovec, čo je ryba so šedým a červeným pásom. Malé modré rybky. A potom tie klasické jadranské Sarpa salpa, či Thalasoma pavo. Bol som v obchode kúpiť vodu a hrozno. Pláž sa začína poobede plniť. Vedľa sa rozložili nejakí mladí skopčáci, asi futbalisti. Miestny predajca si spravil na nich kšeft, keď im predal ježkoboty a potápačské okuliare. Druhý krát beriem i mladšiu a potápame sa na severnej strane. Potom driemem na deke s drahou. Tretíkrát idem sólo k útesom pod Taorminou. Objavím jaskyňu Grotta dell´ amore. Neveľkú, tak 10-15m dlhú, ďalej je tma. So ženou prebrodíme na ostrov Bella. Do múzea, či domu z 19st. sa platí vstupné 6Eur/hlava, no nedá sa v plavkách. Ja mám i tričko, dráha len plavky. Preto idem sám. Nefunguje turniket. Zriadenec šaškuje. Ani von ani dnu. Žiadny lístok neberie. Akosi sa mu turniket podarí dostať do strednej polohy a prejdem. Nič zaujímavé. Marcelo Mastroianni natáčal na ostrove v r.1961 Oscarovú snímku Rozvod po taliansky. Z ocenenia asi ťažia. Vrchná časť domu je pre rekonštrukciu neprístupná. Pekné výhľady na okolie, miestnosť s históriou ostrova. 

    O piatej opúšťame pláž a ideme na lanovku Funivio. Chodí taká štvorlanovka pre leňochodov. Ale využívaná je hodne. Natlačíme sa 12 do jednej kabínky a o 5 minút sme na ulici Pirandello, poblíž centra. Kabínky idú nad ihriskom, takže v cene je aj sledovanie futbalového zápasu FC Taormina vs. Klátova Nová Ves. Cez korzo Via Teatro Greco ideme hore k antickému divadlu. Je trištvrte na sedem. Lístky predávajú len do siedmej. Snažíme sa oje.at mladíka v pokladni, ale je pozorný. Pýta si doklad totožnosti detí. Mladý do 25r. a z EU má polovičný. Do 18r. zdarma. Takže staršia platí predsa len polovicu. Divadlo je obrovské a stále aktívne. Z antiky sa zachovali len 4 stĺpy a nejaké pohodené šutre na zemi. Ostatné stavby sú obohnané tehlami. Škoda. Hľadisko kazia aj umelohmotné sedátka. Baby sa usadia hore a ja si prejdem okolie. Výhľady na Taorminu a pobrežie. Je však opar i napriek zapadajúcemu slnku.

   Cestou dolu sa zastavíme na zmrzlinu. Ja si dám plnený citrón so zmrzlinou citrónovou. Chutili všetky zmrzliny. Mandarínka i jahoda. Na večeru si presne pod zmrzlinou v Pasta to Go objednáme rýchle cestoviny od Indov. Teplé vydržia, kým prídeme na apartmán. Ja som si v rámci možností pochutnal na špagetách s cukinou, ktorú teda nemusím. Teraz sa však márne dobíjam na tamojšie vecko nejakým 8-miestnym kódom. Potrebu som vykonal za 1Eur v mestských hajzloch. Cestou na stanicu sme stretli Slovákov. No, Slovákov. Nejaký Arab s deťmi mlel našou rodnou rečou. To nevymyslíš. Za 10 dní, čo sme na Sicílii počujeme raz lovenčinu aj to od Turka. O ôsmej sa odpichujeme zo stanice. Zdržujú vymódené deti ruských zbohatlíkov, ktoré pobehujú po stanici. Prvý bus ich nezobral. Náš áno. Toto sa na Sicílii deje asi bežne, ako sa neskôr presvedčíme na vlastnej koži. Prázdninári išli kdesi dolu na železničnú stanicu v Taormine. Podobná situácia nastala o deň neskôr aj pod Etnou. Nejaké ruské, či poľské babenky sa nám tlačili do busu. Normálne som ich odsotil, že máme lístky. Stojíme pri každej opuncii. Úzke uličky a auto v protismere musí cúvať. Míňa sa s busom na mm. Po deviatej sme v Katánii. Vbehneme do D linky a čakáme. Šoférovo sedadlo je 10 min. prázdne. Od prístavného sila ideme peši hore po Via Stella Polare na Via delle Calcare. Potulujú sa psi. Dusno a smrad. Večeriame zasa neskôr o desiatej. Zajtra vstávame skoro a zaľahneme po 23h. Klíma sa v noci o druhej znova spustí. Vypípam ju do mŕtva.

 

21.7. Utorok 

   Jedným z vrcholov našej expedície na Sicíliu je bezpochyby návšteva vulkánu Etna. Vstávam po pol šiestej a budím drahú. Tá zobudí baby, kým seriem. Bus nám nejde asi žiadny, preto objednávam na stanicu Uber za 11Eur. Čierny Mercedes nás vyzdvihne na "hlavnej" Via Plebiscito. Je to rýchlejšie a lacnejšie. Na stanici pred pol siedmou ideme do baru Nafe, kde sa údajne predávajú lístky na bus. Tento rok je novinka. Z kaviarne nás starý pošle za roh, kde je vraj nová kancelária AST. Už tam jedni Taliani stoja. V podstate sme zbytočne prišli skoro. O siedmej sa garáž neotvára. Prídu Poliaci a predbiehajú sa. Temperamentná talianska žena ich zmanažuje. Veľmi jej to nepomôže, situácia sa zmení. Grupa salamowa sa rozdelí na dve skupiny. K stanovisku 6, s obrázkom Eteny, prichádza bus. Ide tam i žena s mladšou. O chvíľu mi volá, že lístky predáva šofér. Hromadne sa začneme presúvať. Okrem rodinky prvých, ktorí trpezlivo čakajú. Tak nie. Vraciame sa späť ku garáži. Berie len tých s on-line lístkami v telefóne. No ja som to skúšal a nevidel som dátum. Lenže je pol ôsmej a roleta stále dole. O5 volá žena, že nech rýchlo ideme k busu. Vodič lístky predáva. Utekáme, staršia váha. Drahá má pretlačí k vodičovi a beriem 4 lístky za 6,60Eur na hlavu. Medzitým sa otvorí konečne aj garáž. 

    Napokon sa akosi naložíme všetci. Aj temperamentná ženička si vyškrieka miesto na schodoch vpredu, či kde. "Toto je Catania", povie napokon. Ľudia sa nerešpektujú. No jediní, kto panikáril bola grupa salamowa. A vodič možno tiež nemusel predávať hneď lístky. Sme plní už dlho pred ôsmou, ale stojíme. Šofér bol asi na rannú kávičku. Konečne nastúpi a cúvneme o meter. Stojíme ďalších 5min. A zasa dozadu o meter a stojíme. Po ôsmej sa snažia dobiť ďalší do busu, ale márne. Tesne pred štvrť na deväť konečne na tretí pokus odchádzame. Stojíme po trištvrte hodine, čo je asi polovica cesty, v Nicolosi. 20min. Netuším prečo. Baby majú pistáciové croissanty z Nafe. I picolo vypili ešte pred garážou. Po nepochopiteľnej zastávke pokračujeme pomaly pod Etnu. Spod predného sedadla vyskočí kučeravá sprievodkyňa a oboznámi nás s možnosťami návštevy krátera a okolia. Za 135Eur môžeme dôjsť kam sa dá. Krajina sa medzitým mení na sopečnú. Reklamu robí zasypaný dom, trčí len strecha. Po vystúpení na Strada Provinciale pri červenom praporku sa pridáme ku sprievodkyni. Rozhodujeme sa na poslednú chvíľu. V Etna Alpine Guides Excursions beriem napokon samotný výstup až ku aktívnemu kráteru vo výške 3300m. 540Eur mi bez mihnutia oka pípne na karte. Sprievodkyňa Clara spočiatku pozerá na nás s nedôverou. Rozpráva o náročnom výstupe. O5 zaváhame, ale neustúpim. Zasa ani my, Slováci, nebývame na úplnej rovinke. Vyfasujeme dlhé fusakle, topánky a helmy. Mikiny a dlhé nohavice máme na sebe. Fusakle je veľmi dôležité si dobre zasunúť a zakryť si vrch topánok. Inak sa sopečný prach dostane do topánky. Veru som pár ľudí videl vytriasať kamienky. Aj moja najmladšia kišasonka. 

     Podpísali sme vyhlásenie, že ideme na vlastnú zodpovednosť. Ani netuším, či by nám poistenie platilo na nedobrovoľný výlet vrtuľníkom. Mali sme chvíľu čas, ktorý využijeme na kúpu 3l vody a kúskov pizze Margarita na obed. Zobral som dvoje paličiek. Zišli sa. Stihnem i pohľadnice a navštíviť rozbitý hajzel. Po pol jedenástej vyráža naša skupina asi 13 so sprievodcami Clarou a Enricom k lanovke. Lístky 45Eur v cene. Vezieme sa s buznami. Ja snáď priťahujem podivínov. Včera v lanovke so 150 kilovou babou. Hore čakáme dobrú polhodinu na terénne busy, ktoré nás vyvezú do 2850m. Neviem, prečo nevybavia prednostný vstup. Už i Clara znervóznela. Je po dvanástej, keď začíname šliapať. Enrico nepochopí môj žart, keď ukazujem, prečo nejdeme ľahšou cestou, ale sme sa odklonili. Zatiaľ je výstup v pohode. Čaká nás 10km s prevýšením 500m a ponížením 1000m. Keď to reklamujem, Enrico sľúbil lanovku k samotnej Etne do Vianoc. Nepovedal do ktorých. 

    Pred vyhasnutou lávou z minulého roka začína červená zóna a delíme a sa na dve skupiny. Sopka sa vraj o5 prebúdza  dnes je oranžový kód, ale k okraju kráteru môžeme. Chodníky lávou vyliatou v auguste 2025 si s kladivkami rozbili tento rok. Sezóna trvá asi 6 mesiacov. To už sme v 3000m. Fantastické útvary vymodelovala chladnúca magma. Prasa, človek. Sme posledná skupina idúca hore. Sopka sem tam vypustí paru. Zbieram kamienky. Posledných 200 výškových metrov je náročných, no kráča sa traverzom. Staršiu Thajku ťahá hore sprievodca. Hore sme okolo pol druhej. Do nosa mi udrie štipľavý dym síry z nespočetných sopúchov. Nečudujem sa, že Etna bola brána do pekla. 

    Sme asi v 3300m poblíž centrálneho krátera. Skutočný vrchol Cratere di Nord-Est je o 100m vyššie, ale tam sa cez výpary a prach nedostaneme. Inak sa robí okruh okolo krátera, no sopka je dnes pomerne živá. Sprievodcovia sa dorozumievajú, či radia vysielačkami. Krátko, v rámci možností, prechádzame po okraji krátera. Pri kráteri je vraj 20°C. Naproti tomu zimnú sezónu mali v nižších polohách s ôsmymi metrami snehu. Šmýkaním po popole sme za 10min dole z aktívnej časti. Je to zážitok kĺzať sa a šetria sa i kolená. 15min. prestávka niečo zjesť. Zájdem za briežok vyšťať sa. Veľa možností skryť sa v pustatine nie je. O5 kráčame stuhnutou lávou. Je to ako keby sme šli po skle. Etna má 250 kráterov, no len 4 aktívne. Dva sekundárne (mŕtve) po obvode obídeme. Naposledy chŕlili v 2002 a 2003. Zrýchleným presunom, znova po popole, zídeme po svahu k ceste pre terénne busy a potom k lanovke. O štvrtej sme dole. Ako spomienku dostaneme plagáty a nálepky. Rýchlo sa musíme vyzuť. Bus odchádza zhora, no zastaví nám aj dole. Nakladáme i dve Číňanky. Jedna má nezvyčajne modré oči. Mutant, či šošovky? Predbehnú sa také ruské šťandy, no odstrčím ich a ukážem lístok. Šofér si nás pamätá. Sedíme vzadu, ale chladný vzduch z klímy akosi nedorazí. V lone mám pizzu Margarita. Tentoraz nestojíme nikde a za vyše hodiny sme v Katánii. Prach máme všade, doslova za ušami. I foťák to pekne schytal. D linkou na námestie Borselino, kde sa posadíme u mekáča. Pešo hore k apartmánu. Nádherná scéna, keď pristavilo na ulici auto. Ako vodič otvoril dvere, spadli na zem. Týpek nasadil neposlušné dvere na rám, zamkol a šiel po svojom. Kúpim v cukrárni canello so zmrzlinou. Tie dobré tety nechápu, čo chcem, ale naplnia mi ich za 8Eur. Drahá medzitým vyzváňa, chce srať, no kód od brány poznám iba ja. Giuseppe prinesie fľašku červeného, ale otvárač má zodraný závit. Po 5mm krokoch zátku trpezlivo vytiahnem. Perieme oblečenie i batohy. Kapsulu mi zhodil Giuseppe. Na to, aké boli baby unavené, dlho buntošili.

Streda 22.7. 

 

    Ráno som si bol zabehať 7km po pamiatkach. Našiel som blízko apartmánu dobrú pekárničku  i zelovoc. Beriem okrem rajčín broskyne. Dve zjem, dve zhnijú. Ťažko sa však dorozumieť. Lístky na bus sa dajú kúpiť aj v tabaku, v stánku. Dnes máme voľnejší deň a pôjdeme sa kúpať do Aci Trezza, čo je asi 20km od centra. Lokalitu vybrala staršia. No bus 434 tam ide takmer hodinu. Lístky kúpim teda v novinovom stánku.  No chcel som celodenné a predal mi 90min. Lenže treba ich aj označiť.  Ako, keď je to v podstate papierový blok? Nemusel som nad tým dlho dumať. V centre pristúpili revízori. Boli takí lásky plní a ukázali mi ako ho pozdĺžne zložiť napoly a pichnúť do označovača. Urobil by to revízor v Bratislave? Neverím tomu. Pomohol aj iným cudzincom, ako platiť kartou. Pozorne som sledoval ako to robí a poobede aplikoval. Vystúpili sme v Aci Trezza a vydali sa k pobrežiu. Jediné suveníry,  no pohľadnice teda nič extra. Nič lepšie som však neobjavil. Zarazili nás skalnaté pláže. Je problém nájsť si miesto.

    Sediac v bare pri plechovkovom chinotte  rozmýšľame,  kam ísť. Nejaký dedko poradí ísť na miestnu verejnú pláž,  kde sú slnečníky zdarma. No to by sme došli takmer do susedného Aci Castelo. Zložíme sa na konci pred súkromnou plážou. Nájdeme miesto s menšími kameňmi. Šaškujeme akurát s uchytením slnečníkov.  Treba čo najväčšie kamene. Ako vleziem do vody, odletí malý slnečník.  Takže znova vydriapať  sa na breh a riešiť Tertris s kameňmi. Slnečník konečne drží. To sa už drahá nasrala, že bude s každou rukou držať jeden parazol a neopáli sa. More je plné rýb,  ale i krabov. Vidím dokonca morskú morénu, či čo to je. Po šnorchlovaní do miestneho Coop, kde kúpim vodu. V bufete pri pláži dva ovocné poháre za 10Eur. Zdierači. Vedľa nás sa striedajú ľudia, hlavne fosils. Neďaleko sú verejné sprchy a hajzle. Driemem si tak na deke, keď ma prebudí telefén. Volá Giuseppe, že nejde elektrina a nepôjde do 19h. No to by sme sa mohli tak nejak vrátiť, takže neva. So staršou idem šnorchlovať k veľkým bralám. Potom baby lovia krabov. Okolo pol šiestej sa nalodíme na bus. Všade sú Poliaci. I internetové stránky, či menu v reštikách sú v poľštine. Policajti zatarasili vchod autám v okolí pred katedrálou. Dôjdeme od Borselina na tmavé ubytko. Giuseppe nám otvoril kľúčom bránu. Čakáme takmer do ôsmej a nič.  Horšie, že ani voda poriadne netečie. Rozhodneme sa ísť do Lidl kúpiť cestoviny na večeru.  K tomu zapaľovač,  aby sme naštartovali sporák.  Baby by brnkni, keby sa elektrina obnovila. Nevolali. Lidl má veľmi podobný sortiment ako u nás.  Málo omáčiek. 2l chinotto. Ľudia majú izbu priamo do dvora. Spia na zemi. Večer vyliezajú pred dom so stoličkou. Medzitým Giuseppe prinesie kľúč a lampičky. Baby ugendžia mleté mäso so slížmi. Romantická večera pri lampičke. Osprchujeme sa len pod slabučkou sprchou. Vypijeme fľašu červeného.  Dumáme nad zajtrajškom. Skúsime bodyrafting v Alacantara. Som večer unavený hľadať možnosti a dopravu.

 

Štvrtok 23.7. 

    Ráno o5 behám po centre. Etna v oblakoch. Objavím veľký trh na Piazza Carlo Alberto. Dominuje mu torzo mečúňa. Ovocie od výmyslu sveta. Ananás za 1,50Eur. Hrozno tiež. A tiež kopec čínskych tretičiek. Rozhodneme sa ísť na slepo do dedinky Alacantara a nájsť bodyrafting v kaňone. Na stanicu chodíme popri rybom trhu na Borselino. Je to možno aj bližšie. Lístky beriem do Giardini Naxos. Za necelú hodinku sme tam. Výstup zrušili a posunuli o 400m ďalej. Na opačnú stranu musíme ísť po rušnej ceste. Od dievčiny v klimatizovanej búdke sa dozviem, že bus do Gola Alacantara ide o 12.20h. Sicílskeho času. Čakáme teda na pravé poludnie v tieni palmy na spoj, ktorý dohrmí takmer o pol jednej. Za pol hodinku údolím riečky Alacantara sme pred botanickou zahradou. 

    Ideme hneď k pokladniam. Najbližšie máchranie vo vode je o 14h. Tak to stihneme aj čosi zjesť. Stojí 65Eur/hlava a v cene je vstup do botanickej záhrady, ktorý samostatne stojí 30Eur. Drahý je asi kvôli pláži a kaňonu pod nami. Podpíšeme úmrtné listy a môžeme ísť dnu. Teta pri vstupe tabletom oskenuje náramky. Žlté sú vstup do záhrady + bodyrafting. Zelené len botanika. Kúpim si chlebovú foccaciu. Funguje to tak, že si najprv  objednávam, čo chcem, zaplatím pri pokladni, a potom s bločkom chodím po pultoch a vyberám, resp. obsluha pozrie, čo som si zaplatil. Na pitie chinotto, baby zmrzlinu, staršia arancini. Potom dôjdeme k miestu stretnutia. Mohli by ho tiež označiť. Čakajú pri opunciach a olivovníku už dve rodiny. My jediní nemáme plavky. Okolo druhej (mali sme tam byť 13.50h) sa dovalí čiernovlasý Mateo. Mladý chalanisko, ktorý sa v rámci Erasmus dostal aj na Slovensko. Naučil sa slovo dobre. Bol aj v Trnave. Zaviedol nás dolu do šatní. Hodili sme na seba plavky a šli k neoprénovým oblekom. Aby sme sa lepšie nasúkali, polial nás vodou z hadice. Strčil ju i do 7mm hrubého obleku. Ja som sprvu nasúkal nohu do rukáva. Vesty, prilbu. Telefén som si dal do vodotesného puzdra a upevnil do popruhov na veste. Starší, plešatý Philipe šiel s Talianmi, my s Mateom. Výťahom sme sa zviezli dolu k pláži. Voda mala príjemných 8-10°C. Ľudia sa v nej čvachtali. Lepšie vo vode sa chodí krokom a zdvíhaním nôh.  

    Čaká nás 600m korytom proti prúdu. Čím ideme ďalej do perejí, ľudí ubúda. Mateo ukazuje ako ísť bokom. Ako pri tanci. Vytiahnu dvoch ľudí cez skok a ostatných radšej pustia druhou stranou. Nie je to také jednoduché udržať sa v perejách. Drahá je bez okuliarov a ťažko uvidí pod vodou schod. Zastavíme na veľkej ploche pred väčším vodopádom. Ďalej nejdeme a sadneme do vody. Mateo nám porozpráva o rieke, histórii atď.  Alacantra je z arabštiny a znamená niečo nad čím voda padá. Myslel sa tým most. V minulej sezóne išli napr. 4 inštruktori so 30-40 ľuďmi.  Bežne otočia za deň 2 okruhy, v špičke aj 3-4.  Skupina pred nami zmizne a presunieme sa k skalnému výklenku. Mateo si vyberie dobrovoľníčku a položí ju na vodu. Ukazuje ako sa kĺzať.  Nohy vystreté a spojené, ruky na ramená. Riť hore. Niečo na spôsob nebožtíka v rakve. Vytiahne píšťalku. Na jeho signál vyrazíme.  Chytá nás na konci Philipe. Prvá perej je len taká zahrievacia. V ďalšej nás melie pekne. Pubertálny chlapec sa pred ňou ťažko rozhýbaval. Jeden pán bol dlho pod vodou, až sa inštruktor trocha zdesil. Ja chodím posledný. V tej druhej pereji som šiel nechtiac druhou stranou. V ďalšej pereji nás o 180° otočia. Nakoniec len ležím v pomalej vode. Nebyť ľudí na pláži, doplávali by sme na koniec. Napokon nás Mateo pokrstí vodou. "Madam ste traumatizovana?", pýta sa Mateo mojej ženy. "Nie", odpovedá. Totiž nemá okuliare a zle vidí. Výťahom vystúpime hore na druhý-tretí pokus. Philipe stláčal  zlé tlačítko,  čo mu došlo po chvíli státia. Vysúkame sa z neoprenu. 

    Celý 600m prechod tam aj s5 s obliekaním nezabral ani dve hodiny. Iné agentúry ponúkajúce bodyrafting sa stretávajú kdesi pri hlavnej ceste a berú klientov dolu k rieke. Posledný vstup je o 15h. Vo výbave majú i tenší neoprén (5mm). Niekde propagujú 5m skok. Skáče sa, keď je viac vody. Laná pre šplhanie na plošinu sme videli zhora. Keďže máme takmer dve hodiny času, ideme sa prejsť do botanickej záhrady. Je z nej zopár vyhliadok dole do kaňonu. Aj romantická vyhliadka s bozkom prikázaným. Drahá nás troch namotá na korytnačku s fiktívnym menom Korga. Na vymyslené meno naletíme všetci. Okrem dvoch zvedavých korytnačiek v jazierku sa mihajú popod nohami jašterice. Staršia kišasonka vymýšľa a pichne sa do prsta na opuncii.  Objaví sa z neba pár kvapiek. Nevídali v lete na Sicílii. 

   Dedina Alacantara mala i železničnú trať.  Koľaje sú však vytrhané. Možno dopadne ako vrbovská trať, možno sa starodávny vláčik vráti.  Čakáme pri vstupe do areálu na bus. Príde s miernym meškaním.  Vystúpime v Gardini-Naxos a hneď nám ide prípoj do Katánie. Z hlaváku na Borsalino. Z celej Katánie poznáme len stanicu a námestie Borsalino. Odtiaľ pešo prejdeme ku katedrále a hľadáme, kde sa najesť.  Zakotvili sme v reštike Fisharia na rohu Via Riccoli a Via Parde. Objednal som si tuniaka so šalátom,  baby cestoviny, drahá cestoviny s pistáciami. Chutilo, jedlo bolo z čerstvých surovín. Na pitie limoncelo, no bolo zriedené. Copreto, čo je povinné dýško, 10Eur. Večera nás stála 107Eur. Na izbe nás čakala fľaša Proseco. Objednávam lístky na bus do Palerma. 11,70Eur/hlava. Udrel som sa do hlavy o roh kuchynskej skrinky. Musel som si to pekné načať, lebo ma hlava na dotyk bolí pár dní.

 

Piatok 24.7. 

    Etna nedymí. Už 3 dní hlásia 30°C, no reálne je 34°C. Vstávame o pol siedmej. Diaľkový bus spoločnosti SAIS odchádza od námestia Borselino 8:05h. Lenže toto je Sicília.  Hoci to má z hlaváku kilometer, príde s pár minútovým meškaním.  Dvojposchoďák je takmer plný. Sedíme hore uprostred, nad hajzlom. Nalodí sa černoška s nošou na hlave a dieťaťom,  ktorá včera somrovala pri našej večeri vo Fisharii. Za nami španielski teenageri, ktorí celú cestu do Palerma prespia. Nie však cestu s5. Stojíme na letisku, kde pristúpia hasiči. Veľká časť Sicílie je teraz v plameňoch.  Aj cestou sme videli zhorené celé kopce, ba pohoria. Vyskúšal som pojazdný hajzel, ale bol tak vydezinfikovaný chlórom, že ma oči štípali. Smrad sa som mnou tiahol takmer do Palerma. Voda netiekla žiadna. 

    Pobrežie Tyrhénskeho mora nás privíta industriálnym parkom. Enel, FIAT. Mys Torre Zaferanna pripomína Gibraltár. Palermo leží v údolí Conca d´Oro obklopené horami Monte Pellegrino a morom. Vystúpime do sparného dňa podobnému v Katánii.  Najprv riešime záchody. Za železničnou stanicou sú nové za 1,20Eur, no vidíme ako si chlap privyrába otváraním a púšťaním iných dverí. Vyberieme sa na Balaro trh, ktorý je najbližšie. No pasca na turistov je už v priľahlých uličkách Via Dalmazio. A tak vlastne ani neviem,  či sme na námestí boli. Asi hej, no pred obedom už predajcovia končili. Dali sme si džús z čerstvého pomaranča,  ananásu,  či granátového jablka. Citrón sa ani piť nedal, taký bol kyselý. 2-3Eur za dva dcl. K tomu ochutnáme pistáciové canollo alebo klasiku so syrom ricoletto. Dosť boli sladké. Medzi pokrikujúcimi trhovníkmi a vôňami korení, ovocia, či smradom rýb a morských potvoriek kráčame na námestie della Vittoria, kde je hrad. Baby sedia na lavičke,  kým ja idem pofotiť katedrálu.  Aj tak sa k nej ešte 2x vrátim.  

    Pokračujeme k sídlu sicílskeho prezidenta. Za ním je park. Lenže zatvorený.  Tak ideme ku katedrále a ďalej na rušnú ulicu Via Maqueda. Holuby priamo zobú roztrúsene arancini zo stola. Bez ostychu. Je pomerne horko. Na drahú prichádza kríza, preto baby odpočívajú na lavičke, kým si spravím malý okruh okolo divadla Massimo, brány Porta Felice a figovníkov v Garibaldiho parku. Ideme sa najesť. Na Via Maqueda je mnoho reštaurácií, no aj kvalita tomu zodpovedá. Preto baby beriem v tom horku kilometer mimo centra. Neviem, čo som čakal, veď je predsa siesta. Lokál nedobytný. Nasratosť výletníkov sa stupňuje. Ideme s5 a ocitneme sa znova pred katedrálou. Sú pri nej aspoň vecká za 1Eur a môžeme sa trocha učlovečiť a schladiť. Baby si idú pozrieť katedrálu zvnútra, ja sa idem spýtať, ako sa najrýchlejšie dopraviť ku kapucínom. V katedrále sa chystá svadba policajta. Obzriem si útroby napokon i ja. Vstup je zdarma. Na ochodzu vonku sa platí. Ku kapucínom ide bus 324, no musíme k nemu dôjsť. O5 cez námestie della Vittoria na Via Capucinni. Mal by chodiť každých 25min., ale sme na Sicílii, že? Preto sa rozhodneme prejsť tých 700-800m pešo. Hrobka kapucínov je dosť temné miesto. Vstupné 5Eur, zákaz fotenia. Nedá sa z hlavnej cesty prehliadnuť. Mysleli sme si, že sa v podzemí ochladíme, no i dolu je teplo. Zaujímavá prehliadka morbídnosti. A to tých mŕtvych chodili príbuzní aj prezliekať. Kúpim si repolero a pohľadnice. Na stanicu je to 3km, preto žena naštartuje internet a hľadáme spoj. Je po piatej hodine. Z Corso Calatafimi čosi ide, no musíme prestúpiť. Znova sme pri prezidentskom paláci a parku Orleans. 

    Pešo ideme na Via Ernesto Basile. Odtiaľ by mala ísť 109. Vidíme ako jeden spoj prefrčí okolo. Nič to, mali by chodiť v 15 min. intervaloch. Na Sicilií sa treba obrniť veľkou hradbou trpezlivosti. Ani po pol hodine neprišiel. Konečne dohrmí 109 pred šiestou. Nastúpi s ním aj revízor v bagančiach. Vraví čosi šoférovi, pp. prečo vynechal spoj. Revízor nám predá lístky 1,60Eur/kus. Pred pol siedmou sme na stanici. Doobeda sme si všimli, že je na stanici Mac Donald. Skončíme v rýchlom občerstvení ako inak. Hajzle hrozné, pretekajú, zámok pokazený. Aj na ženskom. Ľudia stoja pri dverách a púšťajú ostatných. Policajti a záchranári kriesia mladú ženu na železničnej stanici. Bus už stojí na nástupišti č.3. Kľudne sa najeme a prejdeme ten kúsok na stanicu. Nejdeme tentoraz dvojposchoďákom, ale veľkým bielym Mercedesom. Za nami sa posadia Španieli z rána. Odpichujeme sa minútu po siedmej. Chvíľu trvá, kým sa vymotáme z piatkovej premávky. Stojíme v mestečku Enna, netuším prečo. Do Katánie dorazíme pred pol jedenástou. Žiadny spoj nám v dohľadnej dobe nejde na Borselino. Vyzerá, že o 22.45h by mala ísť 425. Šofér si v pohodičke vyfajčí cigy a o 22.50h vyrazíme. Blízko našej ulice sa griluje vonku. Ľudí je, takže asi dobre. Mäso, ryby, chobotnice. 

"Vysušte ma po smrti a vystavte v obývačke", odkazujem dievkam na dobrú noc.

 

Sobota 25.7.  

    Etna v oblakoch. Nie vo vlastných, ale klimatických. Ráno vidím parkovať auto v križovatke,  na chodníku a ešte aj na prechode. I toto je Sicília. Do križovatky sa vchádza trúbením. Chodec musí byť rovnako agresívny a vojsť do prechodu. Zákaz státia je len na ozdobu.

  Kým kišasonky vstali, zabehol som do štvrti Fontanarossa, kde sú na podstavci na kruháčoch dve cvičné lietadlá. Zastavil som sa v Lidl pre sladké briošky. Dnes sme sa nalodili na vlak do prímorského letoviska Letojanni. Lístky sme si kúpili v pokladni, akurát neoznačili. Na nástupištiach sú na to mašinky. Vlak bol plný. Nastúpili dve električky a jedna mala klietku s agaponisom na zadnom nosiči. Časť ľudí sa vyliala v Naxos, časť v Letojanni. Pláž je 5 min. od stanice. Kamienková ako v Chorvátsku. Fúka vietor a veje žltá zástava. Pláž je veľká a ľudia sa lepšie rozptýlia. Niektorí na obed odídu. 

    Ja v malých potravinách kúpim hrozno a kúsky melónu. Starší manželia robia i focacciu s procsiutom, syrom a rajčinami. Neskôr, keď chcem obložené pečivo kúpiť, vychutnávajú si siestu. Otvoria až o 18h pri našom odchode. Nájdeme si miestečko neďaleko plavčíkov. Starý Mič Bjukenen sa veru príde pozrieť, čo drahá vyvádza v mori. Šnorchlujem len raz, voda je zakalená vplyvom vetra a vĺn. Viac si čítam na deke. Vidieť je až na pevninu do Kalábrie. I na západné pobrežie Talianska sme rozmýšľali kedysi ísť, no tam by sme sa nepohli bez auta z hotela. Kalábria je veľký zapadákov. "Coco, aqua, bira freska", vykrikuje predavač motajúci sa po pláži. Toľko krát prejde okolo, že si jeho ponuku zapamätám. Keď sa už príliš nudím, idem si pozrieť letný domček herečky Grety Garbo. Neprekvapuje na, že dnu sa nedostanem. Okolie je pekne udržiavané, dnu niekto býva. 

    Po šiestej sa zbalíme a ideme na vlak do Katánie. Nie je jasné, z akého nástupišťa odchádza. Nie je to jasné ani svetelnej tabuli. Čo isté je, že mešká. Rozhlas čosi zachrapčí rozumieme len duo. Cesta vedľa a pípajúci alarm na dome nám nedáva šancu rozumieť. Ani v angličtine. Väčšina ľudí sa premiestni na 2. nástupište. Drahá ma navádza, nech sa spýtam, ale koho? Premiestnime sa i my. Veď uvidíme. Presun nebude trvať ani minútu. Trefa do čierneho. Vlak prichádza na našu koľaj. Do Katánie sa mi zdá, že nestojí na toľkých zastávkach ako doobeda. Minimálne v okolí veľkomesta. Vystúpime, idem za babami. Pri východe ma odchytia policajti a kontrolujú občiansky. Ženy sa dvakrát pýtajú, či je reálne moja žena a či si je vôbec istá. Doklad ukáže i ona. Detské veru nemáme, našťastie ich nepýtajú. Staršia z toho znervóznie. Na autobusovej zastávke pozeráme, kde sedí šofér. Ten najskôr pôjde. Skončíme do nejakého malého, no vodič si najskôr zafajčí a môžeme vyraziť na Borselino. V apartmáne sa umyjeme a ideme do blízkej pizzerie del Plebiscito. Hostí nejak veľa nemávajú, keď ideme okolo, no do údajne naj pizze Bolo sa nám 1,5km nechce šliapať po deviatej večer. Objednám si Neapolskú pizzu pistáciovú so syrom Burata a prosciuttom. Drahá cestoviny s baklažánom, deti carbonara(vajce sa zrazilo) a pálivú pizzu Devil. Zapili sme limoncelom. Nebolo pančnované. Na lokál sme si spomenuli o 2t neskôr, keď drahá z účtu odišlo 72Eur a už sme dávno zarezávali v rachote. Pátrali sme, že kto nás "pumpol". 

Ale dnes večer som sa prežral. Dva kúsky som si dal zabaliť do krabice. Ťažko od žalúdka mi je celú noc. 

Koľaje natreté na bielo. Proti teplu?

Nedeľa 26.7.

   Etna slabo dymí. Idem si zabehať do kopčekov a spravím 100m prevýšenia. Až skončím kdesi v pichliačoch vo štvrti San Leone. Doškriabaný prejdem popri rieke Torrente Aquicella a cintoríne k pobrežiu. Pozerá na mňa buldog, či čo, radšej spomalím do chôdze. Objavím kvetinárstvo a kúpim posunkami 3 ruže, každá po Eur. Doma by som ani jednu za to nekúpil. Bežím do Lidl len na pečivo a syry. Hnusnou štvrťou sa vraciam do apartmánu. I dnes funguje autoservis? Až tak sa nedivím, pri tých vrakoch vôkol a "načatých" autách. Po desiatej kráčame s batohom a fototaškou na Borselino. Mladšej sa nechce. Za 7 tunelmi a 3 rafinérkami leží starobylé mestečko Syrakúzy. Stihneme meškajúci bus do Syrakúz. 

    Za vyše hodiny sme na nenápadnej bus stanici. Ideme do archeoparku na západnej strane mesta. Pofukuje severný vetrík, slnko sa sem tam skryje za mraky. Inak je dosť horko, no menej ako pred pár dňami. Od stanice sú vykopávky okolo 1,6km do mierneho kopca. Pokladňa je ukrytá v domčeku, ale i pri vstupe. Záchody sa blížia "štartovacím blokom" tretieho sveta a nemajú prkienko. Niekde je fólia v tvare hajzl dosky. 50c. Kúpim si aj pohľadnice. Nikde nemám problém platiť kartou aj pod 1Eur. Nevidel som neochotu vyhrabať terminál spod pultu. Decká mali ako občania EÚ zľavy, mladá dokonca zdarma. Aspoň nejaká výhoda členstva. 

    Ideme najskôr k bývalému lomu, kde sú jaskyne a unavená mačka. Grécke divadlo zo 6st. je už znova prekryté drevenými lavicami. Vstupné 14Eur. Za dvadsať rokov stúplo viac ako dvojnásobne. Nad divadlom sú jaskyne. Hore sa ukryjeme pred páľavou. Reštika Teatro zavretá, sadneme na zákusok a limoncino do kaviarne. Vedľa nás sa obézni yenkeeovia napchávajú šalátom z čipsami. Sedia tam ešte aj po pol hodine, keď odchádzame. Od žalúdka je mi po sladkom ťažko. Pp. ešte zo včera. Pozrieme si rímske divadlo v pôvodnom znení. Resp., čo z neho zostalo. Je úpek, preto sa dlho nezdržujeme.  Starobylé centrum na ostrove Ortigia je vzdialené dobré 2km. Preto hľadáme alternatívu k nohám. 

    Vyznať sa v časovom poriadku busov je nad moje sily. Na tabuli sú všetky spoje s mapou. Chodia v nedeľu pp. každú hodinu. Práve prichádza naskoč- vyskoč. Dedo pri nás zastaví a ja sa ho spýtam, či ide do centra. Odpovie, že na ostrov. Za 10Eur nás vezme. Ani neváhame. Uber by nás vyšiel možno viac. Za pár minút otvoreným minibusom sme na námestí Archimede. Vyvalia sa na nás grécki kadeti z vojenskej lode. Zaplavili ostrov. Invázia. Popri Dianinej fontáne ideme k moru. Malebné uličky plné zelene a hlavne bez všadeprítomného katanského odpadu a výkalov ma príjemne potešili na duši. Túlať sa dá nimi celý deň. Pri Largo dela Garcia je jedna z mála pláži. Plná. Pevnosť zavretá. No i tak by sme nešli dnu. 

    Západným pobrežím ostrova sa vraciame s5. Upúta nás divo rastúci papyrus v Artemisinom jazierku. Kačice a husi i malé lily. Uličkami sa motáme ku kostolu sv. Lucie, patrónke mesta.  V kaviarničke si dám chinotto, baby ľadovú kávu. Nakúpime sladkosti pre rodinu a brožúru o Sicílii. Baby by aj čosi zjedli. Mne nie je stále dobre. Cez most Urbentino prejdeme do Syrakúz. Sadneme do pizzerie, či čo to je, Forneria. Dám si so ženou šalát s rajčinami, mozzarellou a prosciuttom. Keď sedím, nie je mi tak zle. 49 Eur s dýškom 8Eur zacvakám ja. Trocha nás podesí, keď staršia oznámi, že sa kvôli švábovi nevys.ala. No nebol to šváb, ten je veľký. Toho videla drahá v nedeľu na múre jedného domu v našej štvrti. 

    Po akom takom nasýtení dôjdeme na stanicu. Jeden bus do Katánie sa už plní. Večer do 19h ide každých 15 minút. Postavím sa do rady na lístky. Niektorí spanikária a odchádzajú z radu do ďalšieho, k busu. No šofér ich nevezme. Tak skúšajú on line. Ani to sa veľmi nedarí. Rýchlejšie je naozaj si kúpiť v stánku. My v kľude stojíme ďalej. Akurát zastane mimo očakávanú plochu. Dav sa preleje ako piesok v presýpacích hodinách. Odchádzame včas. K najväčším rafinérkam v Taliansku sa blížia tankery. Trojuholník smrti. Elektráreň, ktorá spaľuje produkty z rafinérky. Prvá v Európe. Ruská Pumpa Lukoil. Zápcha na letisko. Bus stojí aj na Borselino. Zmrzlina poblíž domu, ale ja som nemal. Proseco. Decká večerali o pol jedenástej . Varila Nonna Silvini, teda mladšia. Ruže zvadli.

Drahá konštatuje, že z Katanie sme videli len stanicu a námestie Borselino. V apartmánoch nad nami stretáme Španielov z Palerma. 

Pondelok 27.7. 

    Etna nedymí. Zato ráno prekvapivo pršalo. V behu mi pár kvapiek nezabránilo. V uliciach je snaha čosi zametať, no je to len symbolické. Bol som na štadióne Cibali. Zriadenci ma pustili i dnu. Popri botanickej záhrade som sa vrátil s 9km v nohách s5. Búrka v žalúdku sa upokojila. Pomerne neskoro sa vyberieme do Taormine. Korpulentná pokladníčka nám o 11.17h predá lístky na bus o 11.15h. Čosi gestikuluje, bus ešte stojí na nástupišti. No pár pred nami nezoberie, zavrie dvere a odíde. To by nebolo také zlé, ďalší príde o pol dvanástej. No ani ten nás nezoberie. Máme počkať na ďalší spoj. Nervozita sa stupňuje. Žena vraví, že kým dôjdeme na pláž bude pol druhej. Peniaze nám nikto nevráti. Nebudem sa spoliehať na milosť a nemilosť šoféra, preto sa postavím do radu na lístky. Od pokladničky vyhendlujem s dcérou nové lístky na 12h. S takouto negatívnou náladou sa nalodíme.  V Taormine zídeme popri švábovi dolu zo stanice na cestu. Tentoraz som dostal skvelý nápad a vydáme sa doľava na pláž Mazzaro. Lenže ouha. Neveľká playa z 90% súkromná. Prinajhoršom teda zaplatíme za slnečník a lehátka. Na jej severnom konci však je malý plac pri člnoch, kde sa môžeme vtesnať medzi ľudí. 

    Vedľa nás sa zloží narcis. Ipt sa hladká, fotí, natiera. Ženy sú občas hore bez. Sme oproti požičovni lodičiek. Do vody musíme preto poodísť. Pláž som vybral ja, čo na spokojnosti v rodine nepridalo. Šnorchlujem v okolí skál a pláže. Vidím veľkého prísavníka. Južná časť zátoky je plná naplaveného bordelu. Ani dno nie je najčistejšie. Viac sa neponáram, iba ovlažím. Výhodou je hadica so sviežou vodou. Sprchy sú za poplatok. Vydriapem sa na bralo nad plážou. V hotelovej reštaurácii objednám hranolky. Inak je problém v kioskoch niečo také kúpiť. V plážovom bufete zoberiem chinotto. Okolo piatej sa zbalíme a odchádzame. Babám sa nechce šliapať hore po schodoch, ale vidíme, že do Giardini Naxos ide bus. Lístky sa kupujú u vodiča, drahá sa márne pokúša kúpiť ich cez internet. Pokojne. Kúpime ich u vodiča, pokiaľ nikde nie je stánok. Odvezieme sa za 4,70Eur do Naxos. Tam si lístky kúpime od dievčiny, keď sa prestane venovať svojmu amantovi. Na katanskej stanici o5 vyzeráme bus, ktorý by nás vzal na Borselino. A o5 nastúpime do toho posledného, ktorý odchádza. Kúpim aj lístky, lebo sa v buse potuluje polda. 1,40Eur na hlavu sa kupujú aj v kiosku uprostred stanice. Pod katedrálou si baby kúpia suveníry. 

    Okolo zdochlín na rybom trhu ideme k ubytku. Osprchujeme sa a vyrážame do večerných ulíc Katánie. Nie ďaleko, len k pevnosti. Z prvej reštiky sa ozýva hlasné Vo-láre od Gipsy Kings. Ideme do ďalšej Tipicalo. Premenujeme ju na Ty-piča. Prečo? Okrem unudenej čašníčky ponúka mnoho druhov jedla. Ryby len mrazené. Aspoň to uvedú v menu. Na pitie si objednáme Campari strik. Babám horký nápoj nechutí. K jedlu mám špagety s pistáciovým pestom a burratou. Staršia kurací hamburger, kde je viac majonézy ako mäsa. Žena že ochutná talianske rizoto. Vopruz. Najmladšia si objedná šalát s údeným lososom, no čakala niečo iné. Grilovaného lososa. Preto dáme šalát zabaliť a objednáme tradičné carbonara. Pomaly s nevôľou ich prežuvala. Vraj sú slané. "Aj my máme slané ", vraví jej mama. No potom, čo ich každý ochutná, zistíme, že sú prakticky nejedlé. Asi veľa parmezánu. Rovno jej povieme, nech špagety ani neje. To už bolo cez čiaru. Ako čašník odnášal taniere, sme špagety reklamovali. Prišla "milá " čašníčka a tvárila sa, že nerozumie. Sa prepla do talianskeho módu. Pritom "salty" je podobné talianskemu "salto". Využili sme prekladač. Kým sme ešte sedeli, chodili sa pozerať na nás z kuchyne. Húlili cigy aj s hlavným kuchárom, nečudujem sa, že nemal chuť. Lokál v štýle "Kto nenafúka, ide variť". No nič. Mladá zostala hladná, my znechutení. Aspoň nám carbonara nezarátali do ceny. 71Eur aj s copertom 6Eur. Platím asi majiteľke, ktorá tróni vo vnútri za pokladňou. Po gastronomickom šoku máme tému na dnešný zbytok večera. Načase ísť domov.  

Utorok 28.8. 

 

    Ráno si zabehnem  vyše 5km popri bezdomovcoch na Via Aquicella Porto. Naháňam obyčajné croissanty. Pritom ich mám pod nosom v Red bare.  Naučil som sa nové slovíčko "La calabrone". Sršeň. Doplácam mestskú daň. No šak smetiari chodia aj večer. Hovna psie a odpadky povaľujúce nemajú šancu odpratať. A vraj nahnať študentov, rečie mladá. Doplácame Giuseppemu 160Eur v hotovosti ako miestnu daň. Na poštu zanesie sumu chyžná. Jemu sa nechce 2-3h stáť v rade. Dostali sme každý milú pozornosť - retiazku so sloníkom. Sloník je symbol Katánie. My sme z domu ani pohľadnicu nedoniesli. Po 10h odchádzame z Keope. Kufre ťaháme na Via Plebiscito. Objednáme Uber, no čas príchdu auta sa len stupňuje. Volám vodičovi, no nerozumiem. Chlapík našťastie jazdu zruší a nájde nám iného na čiernom Mercedese. Ten do 5 minút príde. Bočnými cestami, aj kade som ráno behal, nás z druhého konca dovezie na letisko za 17Eur. Je rozdiel, či ideme večer a v ktorý deň, prekvapilo ma však dýško v aplikácii. Jednoducho ma nepustí k ďalšej jazde. Všimné. Je niečo po jedenástej. Ideme si na prepážku odbaviť kufre. Tentoraz potrebujem internet a zapnúť Bluetooth. Jeden kufor je nad 10kg a prehadzujeme nabíjačky i handry. Cez QR kód potom načítam letenku a vytlačí mi po zvážení nálepku na kufor. Olepené kufre položíme na pás a dovidenia vo Viedni. Na bezpečnostnej kontrole sa odbavíme aj my a čakáme v letiskovej hale. Brána pre náš let 1566 sa objaví na tabuli prakticky až pri dosadnutí mašiny na prah dráhy 08. Zídeme dolu, pustíme prioritných, a potom sa von posunieme aj my. O5 Airbus A320 Lauda Air. Takmer 20 ročný stroj a kýva sa mladej lakťová opierka. Vo vnútri vplyvom veľkého rozdielu teplôt dymí skondenzovaná para. Kapitán berie vyše 20t paliva. Posledný nastupuje druhý pilot. Odlietame asi z 10min. meškaním z dráhy 08. Takže Etnu zasa nevidím. Po chvíli však pekne rozpoznám Messinu a pobrežie Kalábrie. Taliansko križujeme nad Foggiou, pekne vidieť 32. vojenskú základňu Amandola, ktorá je domovom najnovších F-35 talianskeho letectva. Po chvíli nad Jadranom rozpoznám ostrov Vis, za ním Hvar a Brač. Vynímajúce sa pohorie Biokovo, nezameniteľný Split a Trogir. Kaňon rieky Krka je veľmi impozantný. Preletime Chorvátsko len Záhreb akosi neviem nájsť, v diaľke vidím Balaton. Začíname klesať. Zopár turbulencií, Neziderske jazero, mihne sa parkovisko Orange a mäkko dosadáme na dráhu 34 bez použitia reverzného ťahu (vysunú sa iba spoilery). 

    Konečne chladnejšie a čistý vzduch oproti dusnu a smradu v Katánii. Chobot sa nevyťahuje, a tak pešo ideme do prízemia. Má to logiku, pretože hneď za nami pristane ďalší stroj a bolo by veľa ľudí v hale. Náš stroj pokračuje na Ibizu. My si ideme takmer na druhý koniec po kufre. Už sa na páse točia. Akonáhle ich vyzdvihne, pokúšam sa dovolať do Orange. Reštart telefénu. Prekvapivo sa mi ozve slovenčina. Chlapík povie, že o 15min. príde na miesto, kde nás vyhodili minulú sobotu. Pár minút čakáme v tieni budovy. Pri riadiacej veži panuje čulý pracovný ruch. Štvrť hodinka na parkovisko. Platím v automate pred opustením 102 Eur. Zastavíme po pár kilometroch vo Fisamenmede v Eurospare. Od Katánie sme nič nepili. A nejaké chrumky, čipsy a to čo nekúpime u nás. Slnečným poobedím ťahám domov cez Hovadovo. Obedové veru máme ako inak v MacDonalds. Akosi si nevieme zvyknúť na slovenčinu. Ešteže sú pri nás Američanky. Doma sme okolo pol ôsmej. Drahá je nešťastná z keksíkov pre kolegov, ktoré pp. neprežili cestu pod sedadlom v lietadle. A čo, zoberiem ich ja. Aj tak som všetkým ukradnutý. No drahá objavila v Trenčíne predajňu s talianskymi potravinami a už som aj točil kolečko o pár dní neskôr. Na koniec dovolenky o5 chinotto. 

    Rád sa túlam po neznámych krajoch a na ostrov som bol zvedavý ako na všetko nové. Sicília je vskutku asi najkrajšie, čo môže Taliansko z prímorských letovísk ponúknuť. Dajú sa nájsť malebné pláže, relatívne lacno sa dá i najesť. Úchvatný je vulkán, čarovná Alacantara, ochotní, i keď trochu chladní obyvatelia. Stačí však raz vidieť, zažiť, ochutnať ostrovnú pohostinnosť. 

    Sklamaný možno zostal Giuseppe. Toľko vypisoval, nech mu napíšem hodnotenie Keope až som mu hviezdičky napokon nahádzal. UI vyrátala 7,5 z 10 bodov. Nuž nikto nie je dokonalý, ani ja.