Martinky ferrata

Názov expedície: Skaloplaz 23

Heslo: Na poslednom taženíčku dám si ešte praženicku

Štvrtok - Hradný deň

    Prázdniny sa vždy snažíme odštartovať alebo zakončiť malou spoločnou dovolenkou. Tento rok sme rovno vhupli rovno na veľkú rodinnú dovolenku, preto na sklonku prázdnin sme sa my štyria narýchlo vybrali objavovať krásy Turca. 
Po výmene bŕzd, doplnení chladiaceho média do Jarisy a palaciniek do našich žalúdkov vyrážame po jednej hodine severným smerom. Skoro. Najprv svokre zaniesť morča. Lenže drahá ide v starom tričku a čo horšie baby si zabudli šiltovky. Vraciame sa teda domov. Konečne po pol druhej sme na diaľnici do Žiliny. V malej kolóne sme v Žiline, ale zipsovou jazdou je premávka plynulá. Cestu pod Strečnom zúžili na dva pruhy a dali nový asfaltový povrch. Premávka sa mi zdá plynulejšia. Po krátkom diaľničnom úseku schádzame smerom na Martin, ale odbočujeme doľava na Sučany. Tam budeme bývať, ale teraz len prefrčíme a pokračujeme doprava na Turčiansku Štiavničku. Za ňou sa cesta zužuje až do Podzámku na šírku cyklochodníka. Na vyhýbanie je akože pás mimo asfalt. Prejdeme dedinou a ideme smerom ku Sklabini. Hľadáme miesto na parkovanie. Ženina kolegyňa nám odporučila nejakú parkovaciu plochu pri ceste. Okrem nejakých trávnatých pásov, nič. V Sklabini sa otočím a idem nazad. Kdesi v zákrute potom nájdem nejakú malú plochu pod stromom, kde odstavím auto. Odtiaľ je to asi najbližšie k hradu. Neskôr sa dozviem, že som mal ísť na poľnú cestu a tam dakde je parkovisko. No pripadala mi nesúca pre naše malé vozítko. Miernym kopčekom vyjdeme k hradu, ktorý sa skrýva za schválne vysadeným lesíkom. Mal ukrývať hrad. 

 

        Dnes už historická snímka. Pravá časť budovy nedávno vyhorela (6.11.2023)

 

 

    I pred ním je akože parkovisko. Ako prvé do očí udrie obnovená hospodárska budova s husami a kozami.  Vyjde týpeček so psom a ide k hradu. My najprv so ženou vybehneme na kopec nad hradom uloviť pekný záber. Slnko sa však pred nami schováva. Zídeme k hradu. Vpravo v južnej vežičke je pokladňa a suveníry. Lístok 5Eur/osoba, pohľadnica len jedna z dvoch za 2Eur. Dosť pálka na takú ruinu. Každú celú hodinu je prehliadka expozície v hospodárskej budove. Blíži sa štvrtá tak počkáme pod lipou. Čaká s nami jeden starší pár. Obézna baba s okuliarmi a šedivý chlapík s bruškom. Čakanie nám spestruje okrem hydiny 13-ročný vlčiak Lena s chorými očami. Ako povedala drahá:" Na poslednom tažení". Prehliadku robí mladý chalan z pokladne. Zavrie vežičku a ide dolu k nám. Chalan nemá zapnutý poklopec. Je v maskáčoch, na nich má prehodený plášť a na nohách gumáky. Čudák, podľa mňa schizofrenik. Za zavretými dverami zmení hlas a baví sa so psom? Keď kráčame lúkou k autu spieva v okne a čosi kričí. Jeho pes má len 2,5r. a /ne/počúva na meno Moly. O dom sa delia s kozami. Na dome otvorí dvere do predsiene. Majú v nej bordel a pec, kde údia chýrne kozie syry. Hore spia. Pod nohami sa mu motá malý chlapec. Sprievodca otvorí pec a ukáže syry. Údia sa celý deň. Zavrie ju a povie:" Koniec prehliadky". Samozrejme žartuje. Vpustí nás do miestnosti vľavo. Veľká izba je plná zaprášeného dobového nábytku. Na oknách sú erby hradných pánov. Predmety sú zaprášené a niektoré sa podarilo zachrániť po požiari z kaštieľa, ktorý podpálili škopcáci v II.sv. vojne. Po stenách visia obrazy majiteľov. Drahú upútala replika mortuária. Kedysi to bolo parte, smútočné oznámenie. Svojim spôsobom oslava života na jeho konci. S výkladom sa chalan netrápi a pustí nahrávku historika Mira Eliáša. V ďalšej miestnosti sú zachované malé predmety z hradu ako podkovy, taniere, či poháre a pár kameňov s erbami. Nedávno našli nápis so spomienkou na návštevu vnuka Márie Terézie Jozefa Antona, ktorý bol uhorský palatín. Na stole je model hradu i model ruiny. Vrátime sa s5 a vonkajškom prejdeme dolu do pivnice. Dobrovoľníci so združenia Donjon si spravili v miestnosti bar. Pár rokov (2020) im patrí celý hrad, ktorý splácajú. Ani sa nečudujem vysokému vstupnému. Ďalšia miestnosť mi pripadá, že je na podujatia. Sú tam lavičky a delo. Totiž z okien sa onehdy strieľalo. Ukázal nám na obrázkoch, ako budova kedysi vyzerala. Zachoval sa iba jeden múr. V r.2002 ju začali rekonštruovať do dnešnej podoby. Okrem výkladu musel krotiť hravú Moly. Z chladničky vytiahol na drievku kúsky syra a bryndze. Ochutnal som a vôbec neboli cítiť kozacinou. Asi čakal, že si dačo kúpime, lebo sme tam chvíľu len tak ticho stáli. Keď videl, že kšeft s nami nespraví, vypustil nás von. V pivnici nie je nič, čo by návštevu hradu obohatilo a doteraz neviem, načo nás tam zaviedol. Naproti tomu severná veža, kde je tiež výstava SNP a posledného kastelána zostala pre nás zapovedaná. Obzreli sme si hrad, kvôli čomu sme do Sklabine vlastne prišli. Je pomerne rozsiahly. Za bránou sú 300 storočné Révayovské lipy. Pred každým objektom je info tabuľa. Traja chlapíci robili na veži, ktorá slúžila ako obranná voči Turkom, neskôr väzenie. Aj pre bosorky. 

 

Horný hrad a obranná veža.

 

    Hrad Sklabina, najväčší hrad na Turci, píše dejiny od 13st. za rytiera Donča až doteraz za panovania dobrovoľcov z Donjon. Najzachovalejšia budova bol kaštieľ zo 17.st. v predhradí. Bol obývateľný až do r.1944, kedy ho Nemci vypálili. Údajne ako pomsta za zastrelenú hliadku v obci Sklabiňa. Čo nedokončili vojaci, dokonali obyvatelia blízkych dedín. Od r.2000 je v trvalej rekonštrukcii a v spasení kozami.

    Je pomerne chladno. Len dajakých 19°C a z dolniakov sme prišli v kraťasoch. Z horného hradu vidíme, že na krivánskej Fatre prší. Z horného hradu zlieza korpulentná po štyroch. Srandovný pohľad. Do horného hradu prichádza mladý pár a pýta sa, kde kúpiť lístky. Posielame ich do vežičky. Zo stavby zbehne chalan do pokladne. Za ním dobehne aj divný týpek v maskáčoch a druhý ho doje.e, kde je. Začína popŕchať, preto ideme k autu. V Sučanoch zabočím k reštaurácii a ranču so starým menom Stará Teheleň. Zaparkujem vedľa vozíka pre kone. V reštike nám dajú kľúče od domčeka. Nenažraný Booking si za toto zhrabne 25Eur. Obec zhrabne 6Eur za pobyt. Domček je pri výbehu s koňmi za poschodovou chatkou. Tých je tu dosť. Koňov. Okrem erdžania nám pobyt spríjemňujú vlaky. Výhľad je lákavý, pozýva nás na hrebeň Malej Fatry. Malý Kriváň je odtiaľto 5h šliapania. Domčeky sú drevené kabíny na kovových nôžkach. Náš je pod hruškou. Hneď pri otvorení dverí zisťujem, že drú o strechu. Hoci bol pokus o zrezanie dreveného trámu, úprava pomohla čiastočne. Uprostred je vchod, obývačka a kuchynka. Mikrovlnka, indukčná varná doska, či toastovač, samozrejme chladnička, ktorú musím zapnúť. Po stranách spálne. Tí, čo si ustelú na kraji majú pocit, že domček sa kýva ako na stračích nôžkach. Izby sú nové, čisté, rovnako aj kúpeľňa. Beriem spálňu od trate ďalej. Každý má na posteli položený jeden uterák. Prikrývka cez pohovku je dobrý nápad a zišla by sa aj nám. Na ranči sme asi momentálne jediné stálice. Po ustajnení koní a dohraní tenisu, areál stíchne. Po vybalení ideme do malého Tesco expres. Asi 500m popri cigánskej osade, ktorú tvorí rozmlátená bytovka a odpadky okolo nej. Za pumou je malý obchodík. Chýba nám čaj a káva. Nakoniec kúpime džúsy a sladké pečivo na raňajky. Na večeru sedíme v reštike. Všetci si objednáme hamburger. Chuťovo taký priemer. Pozreli sme si telku. Je v nej asi 20 programov. Po desiatej sa ponorím do voňavých paplónov. Na izbe ani v kúpelke nejdú zavrieť dvere, lebo sú na nich zavesené kovové háčiky-vešiaky. Kone sa váľajú v prachu.

 

 

Domček na stračích nôžkach, kde sme bývali.

Piatok - Feratový deň

    Pod horami je chladnejšie a dobre sa spalo. Odtiahnem žalúziu a kuknem von na oblohu. Zatiahnutá. Dnes počasie ovplyvní teplý front. Vedľa v chate predsa len ktosi býva. Ráno vyšiel chlapík v kovbojských čižmách venčiť psa. Po raňajkách sa okolo pol desiatej presunieme autom do martinskej štvrti Stráne. Zaparkujem hneď na malom parkovisku dolu. Hlavné je kúsok vyššie. K penziónu Ferrata ideme 500m pešo. Na recepcii necháme zálohu 200Eur. Recepčná nám vydá ferratové sady, ukáže ako ich nasadiť a môžeme po červeno značenom chodníku vyraziť. Mikiny dáme po chvíli stúpania dole. Stále stúpame dolinou Pivovarského potoka. Krásne scenérie zurčiaceho potôčika, vodopádiky, pereje, tône, dokonca i zbytková civilizácia v podobe zhrdzavených vozíkov z lomu. 

 

 

Potok dostal podľa toho, že vodou zásoboval martinský pivovar.

 

 

    To všetko ponúka subtílna, no frapantná Mlynská dolina. Po hodine dôjdeme k tabuli č.4 a uväzujeme popruhy spolu s ďalšími turistami. Nové rukavice zostali v domčeku. Hlavne, že sme kvôli nim šli do Trenčína. Pri odpočívadle je altánok a lavička. Vpravo pokračuje chodník bez lezenia. Veru aj by som sa otočil. Ferrata ide rovno hore. O5 nahodíme mikiny a posilním sa s mladšou tyčinkou Kinder Bueno. Po pár desiatok metrov sme na prvej lezeckej stene. Pre mňa najťažšia (a to je označená A/B), dvakrát sa šmyknem a visím len na rukách. Bojujem a mám trasy už na začiatku plné zuby. Cesty s5 niet. Je jednosmerná. Zozadu sa tlačí rodinka tiež s dvoma dievčatami. Chlap je múdrosráč, ale hlavné pravidlo č.2 si neprečítal: "Dodržujte rozostupy". Pod lanovým mostíkom  taliansky chlapec nedosiahne na kovové laná a jeho mama rozhodne zísť na spodnú ferratu. Jednosmerka, nejednosmerka. Všetci musíme zísť dolu. Drahá s mladšou ide tiež spodnou cestou, ja s mladšou po mostíkoch. Musím sa vyšvihnúť naň. Obtiažny je tiež prechod na druhý visutý most. 

 

 

Prekonanie rokliny je adrenalínový zážitok.

 

    Po zlezení mostov pokračujeme ďalej ku križovatke trás. Vľavo ľahšia B, vpravo C. Hoci je C zaujímavejšia, rozhodneme sa po zvážení ísť ľahšiu. Ono B cesta ľahšia ani nie je, skôr naopak. C trasa je však pre vyšších ľudí, lebo úchyty sú ďalej od seba. I tak sme mali krízu, keď sa malá pozrela dolu a dostala blok. Nastúpil plač a rodičovské tíšenie. Oprela sa o skalu a napokon sa rozdýchala. Boli sme na Ferrate sami, väčšina prekonáva ťažšiu. V jednom skalnatom prechode sme vybrali zlú cestu cez skaly, hoci za nimi boli schodku. Salewy prešli krst vodou a odolali. Skaly pomaly miznú, preto dáme dolu prilby no a vtom si o strom buchne hlavu mladšia. O5 plač a túžba ísť domov.

 

 

10m nad potokom vedie zabezpečená trasa.

 

 

    Našťastie sme blízko odpočívadla. Dominuje mu akože vrcholový kríž zastoknutý do skaly. Pri ňom sa spájajú obe trasy. Je tam zošit, pamätná tabuľa s urničkou, či fľašou na vodu? Zdola dôjde aj rodinka úžasných, ktorí tiež evidentne prekonali krízu. C výstup proste nie je pre deti. Za polhodinu pohodlným chodníkom sme pri chatách. Vodný zdroj v dezolátnom stave, chaty vyzerajú tiež dlho opustené.

Blízko jednej chaty je výver. Tak ho nazýva odborne žena, ale krajší názov je studnička. Vydáva bublavé zvuky ako prdiaci ......... Dôjdeme ku chate Martinské hole, kde dúfame v poživeň. Na prízemí je reštika, či skôr bufet. Objednáme si dve šošovicové polievky a dvakrát parené buchty s kakaom.

Buchty boli fajn plnené marhuľovým džemom. Nešetrili maslom ani posýpkou. I polievka s kúskami údeného mäska sa vydarila. No v žiadnej chate ani hoteli pohľadnice. 

 

Chata stojí pod Martinkami už 65 rokov.

 

 Zídeme nižšie pod hotel Nová ponorka. Pani pod prístreškom požičiava kolobežky. Nie zrovna lacno - 20Eur za vozítko. Už sme jazdu babám sľúbili, preto zaplatíme 80eur za všetkých. Pešo by nám trvala cesta dolu najmenej dve hodiny pi.ovania. Pani vysvetľuje rozdiel od bicykla: treba brzdiť oboma brzdami prerušovane. Pri brzdení posadnúť do drepu. Nie príliš, lebo si oderieme riťku. Zo skladu vydá každému kolobežku. Kolobežka má hrubé kolesá, preto ťažšie zatáča. Mladšia dostane raptora s rovnakými kolesami, my máme štandard. Pomaly schádzame dolu. Pol druha kilometra po rozbitom asfalte, potom nás veľká tabuľa usmerní doprava na lesnú cestu. Nechodia síce po nej autá, ale vyhýbame sa turistom a cyklistom. Tých, čo šliapu hore, obdivujem. A že ich ide... Otvorí sa aj zopár krásnych výhľadov na Martin, Vrútky, či Krivánsku Fatru. Tam zasa prší. O5 stretáme rodinku úžasných. Chlap si doma asi neprdne, tak si honí ego pred našou rodinou. Dolu sa lepí na ženu a striedavo sa obiehame. Svoju ženu s dcérou necháva ďaleko vzadu. Naserie ma, keď si oprie kolobežku o pamätník SNP. Týpkovi opriem kolobežku o jeho lavičku, aby som si ho mohol vyfotiť. Kanón, nie blbečka. Ešteže sa nepostavil aj on k zbrani. Jeho dcéra len lakonicky povie: Môžete". Na strome je i lekárnička, hlavne pre kolobežkárov. Predpokladám, že nie po partizánoch, ale od združenia Turčianska Záhradka. Nezabudnuteľný je rýchly finiš po hladkom asfalte od rozbitej lanovky dolu k parkovisku. Zjazd trval asi hodinu, ale s krátkymi cikpauzami, či výhľadmi. S drahou pešo ideme od parkoviska vrátiť ferratové sady.

 

 

 

Na ranči sme si dali na večeru dve pizze. Európa s dvoma druhmi syra, šunkou a oreganom bola vcelku dobrý mix a chutila. Rovnako druhá pizza-gazdovská s klobásou, cibuľou a paprikou. Len cesto bolo dosť obyčajné. Ale ochutnali sme kombinácie, ktoré doma nepečú. Idúc do chajdy som si všimol, že v ďalšom domčeku sú návštevníci a kone už spia.

Sobota - Čučoriedkový deň

    Výlet na Martinky. Počasie ráno vyzeralo všelijako. Na holiach sa prevaľovali lenivé mraky zo západu. Rovnako ako včera, sme okolo pol desiatej vyrazili. Jarisu som potiahol hore až pri chaty. Cesta od Vrútok je dosť rozbitá. Iná pre autá ale nie je. Šiel som pomaly a pustil autá za mnou.

Pešo sme potom vystúpili tých 200m na najvyšší kopec lúčanskej Malej Fatry, Veľkú lúku (1475m). V novej (2020) chate Javorinka sa márne pýtam na pohľadnicu. 

 

Nenáročná hrebeňovka Lúčanskej Malej Fatry.

 

   Na Veľkej lúke sme sa pásli na čučoriedkach a brusniciach. Na martinských holiach je ich neúrekom. Výhľady sú na všetky strany. Pod nami Martin, Vrútky a sučianske Chorvátsko. Krivánska Fatra v ťažkých oblakoch. Na opačnej strane je vidieť zub Kľaku a na západe kúsok Žiliny a vlastne celú Žilinskú kotlinu. S fialovými jazykmi a rukami pokračujeme nenáročným chodníkom po hrebeni na juh. Obchádzame rašeliniská, čo sú akési Fatranske plesá. Pripomínajú mi Krkonoše. Po nedávnych dažďoch sa zaboríme i do bahna. Holub medzi kosodrevinou vyplaší dievčatá. Krúžky na nohách dávajú znať, že operenec je nejaký poštový zatúlanec. V neďalekých Stráňavách je známy chov pošťákov. Po chvíli chôdze kosodrevinou miznú stromčeky a sme na Vidlici. Trávnatým terénom schádzame dolu a potom zasa hore na Veterné (1442m). Ležiac v hebkej a teplej tráve si vychutnávame výhľady na obe Fatry. V diaľke je vidno i Nízke Tatry, či na náprotivnej strane Biele Karpaty a Moravské Beskydy s Lysou horou. Dohľadnosť je teda krásnych 60 až 80km. 

 

3. najvyšší vrch Lúčanskej Fatry.

 

 

    Na vrchol príde početná partia turistov Vibrama Malachov. Energie sme dnes veľa neminuli, preto si otvoríme k obedu balíček chrumiek. Po nejakej pol hodinke sa vraciame s5. Vyberiem spodný, vyšliapaný chodník, kde sa odkrývajú výhľady na Turčiansku kotlinu. Žena skúma pramene. "Vodárku chceš za ženu", vravím deťom. " A de zas zmizla?" Motáme sa pomaly a prejedáme sa čučkami. Okrem nás sú na holiach zberači rómskeho pôvodu. S batohmi a vedrami češú kríky. Za Vidlicou sa otvára výhľad na Krížavu. Z Veterného nebola taká pekná scenéria Krížavy so 116m vysokým stožiarom podobným Kráľovej holi. Vrátime sa do chaty Javorinka na šošovičnú polievku a kapustnicu. Obe boli dosť slané. Šošovičná vyzerala rovnako ako hrachová a plávali v nej i kúsky mäsa. Skonštatujeme, že lepšieho kuchára majú na chate Martinské hole. Ešte i tá kofola chutila inak. 

 

Krížava signálom pokrýva celé severné Slovensko. Vysielač je plne automatický, bez obsluhy.

 

 

Sedíme vedľa dvoch týpkov zdolávajúcich hrebeň Malej Fatry. Idú zo Strečna a dnes chceli bivakovať pod Kľakom. Horám zdar! Len od Veterného je písaný Kľak za 9h. A sú dve hodiny poobede. Jeden bol príliš premotivovaný, druhý triezvejší. Rovnakou cestou zídeme k autu. O5 pomaly schádzam dolu a púšťam autá za sebou. Namierené máme na opačný koniec Martina, do múzea Slovenskej dediny. Cestu do Jahodných hájov pozerám v teleféne na semaforoch, keď stojíme na červenej. Drahá mi počíta sekundy. Ako na pretekoch rally. Máme niečo vyše hodiny na prehliadku. Stihneme aj komentovanú v drevenom kostole Štefana Kráľa z r.1792. Robí ju mladý blonďavý chalan, pp. študent. 

    Jediný zachovaný drevený kostol na Turci je prenesený z Rudna. Oltár je dokonca starší ako svätostánok a vyrezaný bol v 16st. Sochy svatých sú vraj ešte staršie. V interiéri sú nové len lavice z minulého storočia. Z organu zostalo len torzo, ale "nahrádza" ho mega rapkáč, ktorý slúžil namiesto zvonov počas Veľkej noci. Chalan previedol názornú ukážku, z ktorej mi doteraz rapká v ušiach..

Steny kostola zdobia maľby mramoru alebo akože okeníc, čím nejaký pán Lazar zo Slovenského Pravna nahrádzal drahé materiály, či výzdobu. A opticky zväčšoval interiér.

Vľavo kópia zvonice z Ondrašovej, vpravo obchod a vozáreň, kde bola svadba.

    Ďalší domček je filagória, poschodová chatka so vzácnymi maľbami, kde sa rovnako realizoval rokokový umelec zo Slovenského Pravna. Maľby sú pomerne zachovalé, vďaka použitiu vosku a potom do záhradného domčeka chodil iba farár s richtárom na drby a deliť si prachy. Niektoré kresby sú záhadou, lebo nikto nevie, čo na nich je. Ďalší dom bol predchodca dnešných bytoviek. Štvordom pre chudobných. V dedine často horelo a chudobnejším občanom sa nechcelo zakaždým stavať dom. Ani nemali za čo.  A neboli by to Slováci aby o5 nevy.ebali s daňami. V 15st. daň za počet komínov zaviedol Matej Korvín. Chytrí Slováci jednoducho stavali domy bez komínov. Málo to aj výhodu. Dym konzervoval drevené šindle a vydržali aj 50 rokov.

Pokračujeme v prehliadke vnútra roľníckeho domu. Gazda bol v jedinej izbe domu, chalani mali ustlané v maštali, baby spali hore v dyme. Mladomanželia, kým si nepostavili chajdu, mohli na požehnanie gazdu spať v komore s myšami. Ďalší dom bol murársky a už na prvý pohľad bohatší. Murári tak vedeli zabezpečiť deťom lepšie vzdelanie počas celého školského roka. Na druhej strane doma boli len pár týždňov v zime, kým nešli na múračky. Roľníci museli byť väčšinu roka na roli. S nimi i deti, vízia Márie Terézie o povinnej školskej dochádzke sa plnila veľmi pomaly. V sedliackych domoch sa spalo prevažne posediačky. Vystretá poloha totiž pripomínala nebožtíka položeného na márach. Zárubne boli nízke, aby sa príchodzí uklonil a potom...šetrilo sa jednoducho drevom. Zrkadlo oproti vchodovým dverám odháňalo mátohy. Žena to chcela vyskúšať, ale mladý sprievodca ju do cimry nepustil. A to bol koniec komentovanej prehliadky. Škoda, že bola skrátená na polhodinu.

 

 

Tí movitejší, ako napr. murári, už mali kamenné základy. Vľavo zrubový dom z Východnej.

  

   Na prehliadke sme boli s jednou rodinkou. Malé deti výklad veľmi nezaujal. Ešte máme čas, tak sa motáme po rozsiahlom areáli najväčšieho skanzenu na Slovensku. V jednom sedliackom dome je vskutku mátoha - Poludnica. Figurína s vrecom na hlave. Pod kamennými základmi sa roja mravce. Skanzen je v dosť zlom stave. V stodole sa chystá svadba. Bývajú v nej alebo v kostolíku pomerne často. Takí "voňaví" by sme sa mali priplichtiť medzi svadobčanov. Dolnou bránou vyjdeme pred piatou von. Stojíme pri potoku Medokýš. Niekto na toku riečky vybudoval novú priehradu z kameňov a dosák. Baby čistá voda upúta. Časom sa však zariasi a zozelenie. K ubytku sa vraciame cez centrum Martina. Je so širokými cestami, no pri činžiakoch. Na večeru v ranči si objednám cestoviny penne s kuracím mäsom a syrom. Mladšia ochutná cézar šalát, kde toho bolo akosi veľa pokrájaného, napr. i uhorka, či rajčina. Žena plnený kurací rezeň, staršia hamburger. A na chuť cibuľové krúžky. 

Pomaly sa v okolí Martina my, sedláci od Trnavy a priľahlých obcí,  naučíme mäkčiť aj i. Do domčeka si nesieme pivo a víno. Kone sa po jazde češú a chlimcú vodu z válova. 

 

Fatranské pleso.

  

Nedeľa - Svatý deň

    

    Niečo v noci lezie po plechovej streche. Túto noc počula cupkanie a šušťanie aj žena. Ja už minulú. Navyše som počul nejaký dupot. Pravdou je, že sú blízko kone, ale zvuk bol akýsi pravidelný. Ráno boli hory v oblakoch a chvíľu som váhal, či ísť na turistiku. Na veľa sme sa pobalili, pozdravili pani domácu a o 10 h vypadli. Autom sme juchali smerom na juh do najkrajšej a najstaršej obci na Turci Kláštora pod Znievom. Parkujem pri cintoríne. Malej tečie krv z nosa, preto duchaplne ako cintorín, kde sme, nájdeme vodu. Sledujúc zelenú značku sa vydáme do lesa. Sprvu je krátke prudšie stúpanie. Po ľavej strane je odbočka na kalváriu, ale my zabočíme doprava. Potom obchádzame strelnicu. A daj sa mi svete. Oproti kráča kolegyňa od bezpečákov. Neviem, či má spoznala. Babka už je viac menej na dôchodku, no občas chodí pomáhať. Pred varovaním Pozor strelnica je tabuľa o otváraní pokladov na Jána. Divné hľadať poklady a vbehnúť rovno pred hlaveň malorážky. Za strelnicou začína prudké stúpanie. Najprv gedrou, potom kľukatým lesným chodníkom. Dvakrát križujeme nejakú lesnú cestu.

Oltár svätej Margity Uhorskej, dcére kráľa Bela IV.

   Odpočívame na vyhliadke na Turčianske Teplice a rybník Vedžer. Cestou je zopár vypuklín v skalách akurát tak na sranie. Pred samotnými skalami je opravený kamenný oltárik Svätej Margity Uhorskej. 

Margita dlho nepobudla na zemi a asketickým životom a samotrýznením si veľa radosti neužila.

Po takmer poldruha hodine sme pod hradom. 

    Zniev (predtým Turčiansky hrad, skrátka Turuch) je druhý najvyššie položený hrad v krajine. Preto nie je ľahko dostupný a potutvárny prístup zakrátko zunoval aj hradných pánov. Jeho strážnu funkciu nahradil v 18st. Sklabinský hrad. Odvtedy hrad spieva svoju labutiu pieseň. Obec žiada o dotáciu ministerstvo kultúry. Žiadosť bola úspešná a okolie nestabilných múrov je obohnané páskou za 8000Eur.

 

Tristný stav ťažko dostupného hradu.

 

     Drahá pri pohľade na dve vežičky a jedno okno konštatuje:" To je všetko?" Baby si sadnú na múr, ja vyšliapnem pár minút na vrch Zniev. Z kopca je výhľad na Kľak, Malú Fatru, či Žiarske vrchy s najvyšším vrchom Chlieviská po ľavej strane. Pod nimi čupí subtílna dedinka Vrícko známa Kľackým vodopádom. Nie som hore sám, preto pár záberov a vraciam sa za dievčatami. Na obed mi nechali pár sušienok. Dolu sme rýchlejší. 

 

Zniev v podstate zakončuje Žiarske vrchy a ďalej pokračuje lúčanská Malá Fatra. 

  

    O5 odbočím ku kalvárii, baby idú priamo dolu. Zbehnem dolu skratkou a vynechám krížovú cestu. Baby ma čakajú na poli. Zastavím v obci a hľadám prvé slovenské gymnázium. Našiel som nejaký kláštor s opadnutou omietkou a obriu lavičku. V kláštore sú pri bráne nejakí čudáci v modrých tričkách a divne na mňa hľadia, keď fotím. Starobinec, či blázninec? Ani jedno ani druhé. Dobrý pastier. Chudobinec. A najväčší na Slovensku. No, kde je tá slávna škola? Nie som sám, kto neobjavil budovu. Včera mali jarmok a kolotočiari balia atrakcie. Cigán, malý chlapec, sa skrýva za stromom a odpaľuje cigu. Obyčajný život v Kláštore pod Znievom. 

 

V kláštore učili známe osobnosti ako napr. Martin Rázus.

 

    Kým sa motám, baby si kúpia zmrzlinu. Domov idem už známou trasou cez Rudno a Nitr. Pravno do Prievidze. Zastavíme sa na obed v Mac Donalds. Pokračujeme cez Bánovce a Beckov. Trasa sa mi zdá rýchlejšia ako cez Topoľčany, pretože nemusím ísť cez veľa dedín a Havran. Zmiatlo má značenie obchádzky v Turnej, preto sa na kruháči otáčam. V Hornej Strede nám prehánka zmáča morča a sme doma.

Pohárom vínka a piva si so ženou pripijeme na koniec prázdnin.

Staršej bola najviac nadšená z ferraty, menej už z hradov. Mladšej sa páčilo v podstate všetko, samozrejme okrem hradov. Ja si vychutnám každý deň, ktorý môžem stráviť v prírode. Milujem prechádzky v nej i tie náročné až extrémne.