Viedeň na dvoch kolesách

 Heslo: Tešíme sa velice, do Viedne na šnicle.

    Užívali sme si ešte posledných dní neskorého leta. Do skladačky cyklotrasy Eurovelo 6 sme pripojili ďalší kúsok z Bratislavy do Zlatého jablka, ako mesto volajú Turci. V sobotu ráno som najprv bojoval s kúpou lístka na vlak cez internet. Nefungovalo mi overovanie. Napokon som to vzdal, vytiahol bicykel a šiel na stanicu. Dokonca som aj ušetril cenu lístka za prepravu bicykla. Celodenný vyjde lacnejšie. No v porovnaní ceny lístka z Viedne do Bratislavy, bola suma zanedbateľná. Lístky teda máme, zbalíme sa do malého batôžka v vyrazíme na deviaty vlak. S 15min. meškaním dorazíme do Hovadova. Potrebujeme sa dostať k mostu SNP. Cyklochodník vedie iba dolu zo stanice po križovatku. Potom sa kdesi stráca. Zosadneme a tlačíme bicykle prakticky až do centra na Hviezdoslavovo námestie (s malým intermezzom na Hurbanovom námestí). O5 sme stretli múdrosráča na moste. Vševedkovia sú aj na ferrate, aj na cyklotrase. Popri rozsiahlom a pekne upravenom vodnom zdroji pokračujeme na západ. Za mostom Lafranconi sa stočíme na juh. Popri unikátnom bunkri BS-4 "Lány", kde sa rozložil stánkar s vecami z II.sv. vojny. Niekedy sa do betónového monštra pozriem. Dnes pokračujeme cez hraničný priechod Berg ďalej. Poza motorest, kde kolieska prekvapia retardéry, ideme znova západným smerom. Pozdravujú nás rakúske vrany. Ja si však všimnem značenie cyklotrás. V prvom rade značky mám pred očami a nie bokom, takže vidím kam smerujem a nemusím otáčať hlavu ako u nás. Cykloznačky sú na zelenom podklade s bielymi písmenami a je ich dostatok. Dedinku Wolfstahl obídeme lesíkom. Oficiálna cyklotrasa ide cez obec, no väčšina ľudí ide tých pár metrov navyše. Pred Hainburgom je vidieť, ako Devínsky hrad a rakúsky Hainburg strážili bránu Dunaja. 

Príchod do Hainburgu s dominantným hradom z 10st.

    Po pravej strane míňame osamotený kopec Braunsberg a vchádzame do Hainburgu an der Donau. Jednosmerkou dôjdeme k nábrežiu. Z jednej strany Dunaj, z druhej kamenný val, na ktorého vrchu ide železnica. Vkusne zladené spolu s oddychovými miestami v tieni stromov. My sme iba na začiatku, a preto šliapeme ďalej k mostu Andreasa Maurera. Fučaním vyjdeme 70m hore na most a necelé dva kilometre prechádzame ponad Dunaj a mŕtve rameno. Most má cyklochodníky po oboch stranách. Smerom od Hainburgu sa ide po pravej strane. 

Most pomenovaný podľa populárneho miestneho politika Andreasa Maurera.

    Nekonečnou rovinou prechádzame národným parkom Donau-Auen. Nie je vidieť ani na koniec cesty, ktorá ide vrchom hrádze. Nespočetne veľa mŕtvych ramien a zákutí Dunaja. Kvitujem značky zákaz korčuliarov a koní. Hrádza je skutočne len pre cyklistov. A že je ich na nej veľa! Väčšinou batôžkárov, tzv. bekpekerov. Vyzerá, že polovica ľudí má bicykle z požičovne. Naturalizovaný, ktorý je niekoľko dní na ceste, sa spozná ľahko. Po asi 36km odbočujeme k zámočku Eckartsau.

Poľovnícky zámok v barokovom štýle zasadený do lužných lesov.

    Posledné javisko panovníka veľkej rakúsko-uhorskej monarchie cisára Karola I., ktorý sa po jej zániku v r.1918 uchýlil do zámku v blízkosti maďarských hraníc. Tajne totiž dúfal, že zostane aspoň uhorským panovníkom, no feferóni ho za dva dni zobudili zo sna a kráľ zostal bez koruny. Na rozdiel napr. od Schonbrunnu, ktorý pripadol štátu, Eckartsau bol súkromným majetkom Habsburgovcov. Po 700 rokoch vládnutia bola tak či tak kráľovská rodina doslova vyhnaná z Rakúska do švajčiarskeho exilu. Ani manifesty nepomohli. Prehliadka súkromných apartmánov ostatných monarchov je dostupná verejnosti. 

    V zámku je zrovna svadba nejakého habešana, ktorého meno som si nezapamätal s nejakou Dianou. Prejdeme si ho dokola, ale najlepšia fotopozícia je od plátenných ležadiel a detského ihriska. V infocentre je súčasne aj kaviareň. Občerstvenie odkladám na Orth. Chyba! Parkom vyjdeme popri futbalovom ihrisku a lesíku s5 na hrádzu. Prejdeme ďalších asi 7km do dedinky Orth k tamojšiemu zámku. Typická rázovitá rakúska dedinka s jednou krčmou, jednou reštikou a zámočkom. Tu si odpočinieme a niečo zajeme. No v zámočku je síce kopec kníh, ale jedlo iba tyčinky z automatu. Nemilé prekvapenie. Voda vo fľašiach sa už uvarila, radi by sme niečo sladké. Nepohrdol by som ani bagetou. No nič. Pani pri pokladni mi vraví, že reštika je 200m za zámkom. Keď už sme tu, za 8eur na osobu si kúpime vstup do parku. Na malom plácku je ukázaná príroda Dunajských luhov. 

Krátke putovanie prírodou lužných lesov na zámockom ostrove.

    V slnečnej páľave sa na umelom kopčeku pásla akurát jedna ovca. Podvodný svet rovnako bez života okrem pár malých rybičiek. Jediné, čo bolo zaujímavé, bola mršina lasice, či kuny a 600-ročný zbytok duba vylovený z Dunaja. No a pre leteckého nadšenca štartujúce lietadlá zo Schwechatu. Ostrov je skôr pre deti. Vyšli sme aj na železnú plošinu obohnanú divým viničom. Výhľad taký nijaký. Z jednej strany múr, z druhej stromy a z tretej nádvorie a vežičky zámku. Vstupné je dosť prehnané. A netuším, prečo musia byť dve pokladníčky za pultom. V Orth sa nemáme veľmi čo učiť od Rakúšanov. Ani fabrika na vakcíny Pfizer na konci obce tomu veľa nepridáva.

    Zámok Orth mal imitovať v stredoveku viedenský Hofburg. Postavený bol mocnou rodinou Lengenbacherov v 12st. V 19st. ho kúpili Habsburgovci a poriadali v jeho okolí poľovnícke radovánky.

Po II. sv. vojne sa v ňom vybudovalo múzeum, ktoré funguje dodnes. Počas slovenských dní (naše štátne sviatky) bývajú prehliadky komentované v slovenčine. Dnes som sa uspokojil so slovenskou mapkou.

  Sadneme na kolimahy a prejdeme za zámok do rybej reštiky Gasthaus Binder. Aj by sme si lososa dali, ale s plnými bruchami ďalších takmer 40km by bolo náročných. Drahá si preto objedná jablkovú štrúdľu a ja čokoládovú bábovčičku so šľahačkou. Priniesol nám ich slovenský čašník a zinkasoval turecký. Rakúšania v gastro priemysle snáď ani nerobia. Po doplnení energie pokračujeme už bez zastávky až do Viedne. Cesta začína byť nudná.

Nekonečnou rovinou dunajských luhov.

     Asfalt sem tam vystrieda spevnená šotolina a len sa tak práši za nami. Ale už je vidieť výškové budovy Viedne. Náhle pred dedinou Schonau schádzame z hrádze a ideme bližšie k rieke. Objavujú sa obrovské zásobníky ropy v Lobau na predmestí Viedne. Cyklochodník pokračuje priamo stredom jednej z najväčších rafinérii v Európe. To je ale nič, oproti tomu, aké prekvapenie nás čaká za komplexom. Vybehneme znova na hrádzu a za kríkmi vidím hompálať sa vtáka. Drahá zasa na druhej strane bobra. Vtom si na zemi všimne nápis FKK. Cyklochodník vedie oficiálnou viedenskou nudaplážou! Najväčšou v Rakúsku. Prívlastkov najväčších by sa možno medzi nudistami dalo nájsť viac. Takže o5 nás vítajú vtáci, tentoraz nelietaví. Nastala ťažká dilema. Kúpanie na naháča, či Wiener schnitzel? Zvíťazil hlad. 

Ani sa nezdá, ale pod nami je nudapláž.

    Po vyše dvoch kilometroch sa ľudia zmravňujú a striedajú sa plavky s kozy ven. Objavujú sa tiež piknikujúci habešani. Donesú si stôl, stoličky a pod stromami majú hody. Ako naši cigáni na Hoštákoch. Prejdeme až za Praterbrucke, kde zastavím a kuknem do navigácie. Ísť ďalej by znamenalo vyhnúť sa centru a Prátru. Preto sa vraciame na práterský most. Zmiatlo ma, že nevidím kruhovku, ale tá nastupuje až za kanálom, prechodom ponad starý Dunaj. Smerové tabule spoľahlivo vedú až na širokú stromovú alej Prátru. 

Hlavná ulica v Prátri má 4,5km. E.Kipchoge tu zabehol maratón pod 2h!

    Ideme až na jej koniec. Uprostred sa pomaly pohybuje vozík po stranách obsadený ľuďmi. Šliapu ako o život, ale posúvajú sa slimačím tempom. Vtipné je, že uprostred je pult a na konci pípa s pivom. Ďaleko teda nedôjdu. Nemáme už vodu vo fľašiach, možno by sme ich mali potiahnuť výmenou za jedného "čapáka". Sme prozaickejší a zastavíme pri hydrante. Napokon nápad natankovať si zavrhneme. Smerujeme k ikonickému kolesu s kabínkami. Kvôli rekonštrukcii Oswald Thomas platz musíme obísť celé stavenisko. Z druhej strany je zasa koleso príliš blízko na zachytenie do mobilu. Kedysi bolo na ňom zavesených 30 kabínok, no po požiari v r.1944 ich zredukovali na polovicu. Kontrolujeme baby doma a pokračujeme do centra po Praterstarsse. O5 šípky spoľahlivo vedú. Len ulica sa tiež rekonštruuje a striedame na divoko chodník s cestou. Ani domáci si z jazdy kade tade nerobia veľké starosti. Ako orientačný bod slúži aj gotická vežička katedrály Stephansdom. Pred týmto symbolom Viedne je pochopiteľne pešia zóna. Nejaký svedok Jahodový nám vtisne do rúk letáčiky. Pozná naše mesto. Urobiť slušnú fotku je utópia. Jednak sú všade ľudia a druhak je katedrála príliš veľká na malé námestie, ktorého zaberá väčšiu časť. Neochutnali by sme Viedeň, keby sme nemali viedenský rezeň. Preto ideme preč od námestia do nejakej bočnej uličky a zaprdnutej reštiky, kde by mohli mať plátok za prijateľnú cenu. Pohybujeme sa starobylými uličkami ku vlakovej stanici, t.j. východne od centra len tak naslepo. Zaparkujeme oproti Univerzite fur Musik and darstellende Kunst (Univerzita Hudby a priľahlých umení. Netuším, čo sú "priľahlé" umenia.) v lokáli Mullerbeisl. O5 nás obsluhuje naturliche Rakúšan z Turecka. Objednáme si teda klasický vienner schnitzel s kartoffelsalat. Drahá smäd zahnala pivom Gosser, ja skúsim Radler-om. Čo je vlastne v Osteriech odrb, pretože je to pivo so sirupom. Rezne priniesli pomerne rýchlo. Neboli síce pravé, pretože boli dva menšie, namiesto jedného veľkého a tenkého, ale vcelku chutili. I zemiakový šalát, ktorého sa žena obávala, bol celkom dobre ochutený s horčicovou omáčkou. Platili sme nejakých 45Eur+5Eur dýško, čo zasa na centrum Viedne nie tak veľa. Drahá sa nemohla na záchode zavrieť. Podnik je dosť veľký, ešte pod zemou má zopár miestností. K hlavnej stanici pekne vedú šípky. Nedá sa zablúdiť, pokiaľ nevlastníte totálny orientačný nezmysel. Krátku zastávku máme pred kostolom Karlskirche.

Kostol sv. Karola Boromejského dal postaviť cisár Karol VI po morovej epidémii v 18st.

     Námestie sa čiastočne renovuje a prebieha nejaká akcia. Na Hlavnú stanicu dorazíme 3min. pred odchodom vlaku o 18.17h. Keďže lístky nemáme, môžeme mu akurát zamávať. Ďalší ide o hodinu. Vojdem teda na informácie/pokladne, kde automat vypľuje poradový lístok. Počkám si na svoje číslo 102 a idem k paničke. Jednosmerný lístok do Bratislavy pre nás dvoch s bicyklami stojí vyše 50Eur. Preto mi ponúkne obojsmerný za 36Eur. Je to strašná cena, ale čo mi zostáva? Lacnejšie je už len odviezť sa k hraniciam, prekročiť ich v Marchegg-u na bicykli a znova sadnúť na vlak alebo pokračovať tých 10-15km do nášho "veľkomesta". Potme. Beriem pochopiteľne lístky. Zostávajúci čas venujeme deťom a kúpime im sladké Manner kekse a rumové guličky. V Bille si zadovážime plechovkového radlera. Ten už chuťovo imitoval slovenský. Stále ma totiž strašne smädí. Potom si už len vynesieme Treky na nástupište a nalodíme sa do pristaveného vlaku. Musíme ísť do slovenského vozňa, rakúsky si asi šetria, keďže má blokované dvere. Za nami sa usadia svatuškári a malá spieva Hosana na výsostiach. Horšie ale je, že chlapík stále smrká a kýcha. Dúfam, že len alergická reakcia. Stmieva sa, keď sa pohneme z Viedne. Prekročenie hranice si uvedomím zmenou zvuku kolies vlaku. Po rakúskych dráhach ticho ševelia, akonáhle začnú drnkať, klepať a stonať, sme na Slovensku. Ako ten náš holubičí národ, aj tie koľaje odrážajú náš život. I môjmu bicyklu sa cesty páčili a nepískal, nešúchal po rakúskych chodníkoch. V Hovadove trčíme v podchode a čakáme, na ktoré nástupište pristavia vlak domov. Tipli sme si správne, na 3. Zostáva posledný úsek domov.

Výlet bol super. Na tých nenáročných 80km sa dá vidieť príroda, história, moderné technológie, či život v naturálnej podobe.