Do práce na bicykli-súťaž

Názov akcie: Do práce na bicykli.

Heslo súťaže: Zmenu mám na dosah ruky.

    Už minulý rok som sa pohrával s myšlienkou ísť do práce, resp. z práce na dvojkoláku. Odradila ma prepravná cena vlakom. V poslednej dobe i boj o miesto preň. Preto do úvahy pripadala iba obojsmerná cesta. Tam ma zasa odrádzala logistika. Kde sa prezliecť, ospršiť, osušiť mokré veci, kde nechať čisté a pod. Možno by som mohol zažiadať o skrinku, ale nepočítam, že budem chodiť každý deň.

    Tento rok som sa spolu so ženou pekne pumpičkársky rozbehli a len za máj spravili vyše 500km. Kondička by teda bola, relatívne nový bicykel tiež. Nuž som sa rozhodol, že to skúsim do roboty na vlastný pohon. Motiváciou mi bola i súťaž Do Práce Na Bicykli. Horlivý kolega ma prihlásil, rýchlejšie než som na súťaž pomyslel, do tímu s fádnym názvom Nováčikovia. Na web stránke svietili originálne mená ako Rýchle Kŕče, Prasknutá Guma, Saganova Nočná Mora, či Ladné Odpružené Vidlice alebo Hrdzavá Prehadzovačka a Ušetrima. Nášmu tímu štyroch duší by som dal meno Pumpičkári. Ale ja som už prikvitol do založenej skupiny ako tretí člen. Posledný, štvrtý kolega sa prihlásil dva dni pred začiatkom výzvy. Víkend pred súťažou som otestoval aplikáciu. Na to, ako ju každý hejtuje, mne šliapala dobre. Zo začiatku... Hneď v prvý júnový deň som vstal so zvonením kostolných zvonov o šiestej a vykukol von. Bolo po daždi a slniečko už vykukovalo spoza mrakov. Bolo príjemných 14°C a bezvetrie. Ideálny čas. Po pol siedmej som sa oprel do nových pedálov a vyrazil. Cestou z mesta som stretal len ľudí prúdiacich opačným smerom. Starú babku stretám zakaždým. Prvých deväť-desať kilometrov je najhorších, kým sa rozhýbem.

Ráno je na trase božské ticho.

    Za hornostredským jazerom som na cyklochodníku osamel. Spoločnosť mi ceste robili slimáky - malé, veľké, bezbúdovci a v korunách stromov škriekali vrabce a škovránky. Mihol sa pri mne zajac, ani sa ma nebál.  Neskôr som sa dozvedel, že nebol som dnes sám, čo meral cyklotrasu. Môj vedúci šliapal skoršie tiež. On ide cez celé mesto a má tak o 2km viac. Cestu som si skrátil v poslednom úseku. Šiel som po hlavnej ceste, ale veľa áut ma neobiehalo. Za niečo vyše 52min. a po 19km som zastavil pred bránkou parkoviska pre bicykle. Skúšam zamestnaneckú kartu, ale je ticho. Ťuknem do bránky a otvorí sa. Do stojana mi velociped nevojde, preto ho parkujem na konci zastrešenej prístavby. Stopnem aplikáciu. Keďže nemám prístup na firemnú sieť, snažím sa trasu uložiť do telefónu. Nestalo sa tak a v kancli som si potom trasu ručne vyznačil. Osprchujem sa a oblečiem suché veci. Mokré som nechal na radiátore v šatni pod kanclom. Poobede tam zasvieti slniečko a uschnú mi. Bicykel je tiež zaprskaný od mokrej cesty.
Pred odchodom z roboty som si v automate kúpil Milu. Pochytil ma obrovský hlad (obed bol biedny-batátová kaša s morčacím plátkom). Cestu domov som absolvoval celú po cyklotrase. Poza nákupné centrum, nadýcham sa smradu z ČOV a pred skapaným krtkom odbočím doprava na cyklochodník. Vykotených malých čiernych hlodavcov je na chodníku viac. Pp. položili život za dostatok repky olejky na poli pod hrádzou. Trasa je o poldruha kilometra dlhšia a sprevádzajú má aj strnádky. Živé. 

Húfy múch otravujú celou cestou. Domov dôjdem navečeraný.

    Kmital som proti slabému vetru rovnakou rýchlosťou ako ráno. Niekoho som obiehal ja, zopár šialencov zasa mňa. Vyzerá, že kolená ma už tak nebolia. Neviem, či si zvykám na nové nášlapné pedále alebo som rozhýbal staré kosti. Zdá sa mi, že s pôvodnými pedálmi sa mi šlo ľahšie.  No majú výhodu, že nútia stále šliapať, čo je fajn napr. pri ceste do kopca. Sestra mi doniesla výživu na kĺby, ale zdráham sa dopovať umelým práškom ako kôň. Na druhý deň som sa cítil odpočinutý, dážď prešiel, takže znova si obúvam špeciálne topánky s kuframi a vyrážam. Nie celkom fit- bolí ma trapézový sval. Najmä pri nádychu ho cítim. Asi som si ho natiahol. Tiež mi je na obťaž plytké dýchanie, ktoré ma občas pri vození sprevádza. Robí mi problém sa zhlboka nadýchnuť. Dvíha sa protivietor a silnie v polovici cesty. Do uší som si strčil slúchadlá. Prúdiaci vzduch mi však bráni vychutnať si muziku. V ušiach mi zavíja prievan a duní tuc-tuc. Etapa mi trvá o 5min. viac a rýchlosť klesne na 20km/h. A skoro som sa zjebkal pred bráničkou. Cesta mi trvá len o 15min. dlhšie ako cesta vlakom. S5 som po vetre šiel takmer 25km/h a za 50min. som odopínal topánky. Kolega mal akčnejšiu cestu do práce. Po 300m mu odpadla kľuka a o piatej ráno volal tatkovi, či nemá kľúč. Obaja bežali na chatu po šesťhranný kľúč. Na tých 42km potom doťahoval kľuku každých 5km. Ani práca z domu mi nezabránila ísť po robote aspoň polovicu trasy. Za tri dni mám na konte 99,92km. Ako firma sme niekde okolo 25. miesta. Hoci máme kilometrov dosť, je nás málo. Ráta sa totiž i počet jázd. Vedúci a zakladateľ skupiny nás pár dní nechal v štichu. Na jeho konte je spočiatku smutná 0. V daždivých dňoch idem vlakom. No cestu na stanicu a zo stanice si počítam ako pešiu. Je mi to nanič, do súťaže sa ráta bajk. Na Medarda prišli búrky. Ani to ma neodradilo. Pravdu povediac som bol príliš optimista. Ráno fajn. Polhodinu pred odchodom z rachoty však začalo pršať. Dcérka mala výstavu, takže som nemohol čakať, kým dážď prejde. Počítač som hodil do plastového vreca a vyrazil. V meste si ma kvapky len tak oťukávali, no videl som šedú záclonu pred sebou. Nad mokrým chodníkom sa objavili nejaké komáre alebo čo. V polovici cesty som sa už kúpal. Totálne premočený som dočvachtal domov. Našťastie bolo teplo, takže mi lejak až tak neprekážal. No vadil bicyklu. Zhrdzavel mi zámok a za tri dni som ho nemohol otvoriť. Pomohol až WD sprej. Reťaz škrípala ako rozladené husle. U svokra som injekčnou striekačkou aplikoval nejaký motorový olej na kosačky. Za dva týždne sa konečne pridal i vedúci. Počty kilometrov začali pekne narastať. Po desiatich jazdách poznám okrem stromov každého slimáka a hovno na trase. Začínam mať toho dosť. Preto robím rôzne iné trasy a tých dvadsať kilákov si postrážim na aplikácii. No už ani tá nechce nakopnúť polohu. S príchodom horúčav koncom júna som urobil blbosť a vyskúšal si to. Ráno ešte ako tak. Poobede mi už v tretine cesty vyvrela voda v chladiči-fľaši. Z teplej vody mi bolo zle. S jazykom ako handra som sa dotrepal tesne pred kolapsom domov. O5 mokrý ako po búrke. Tentoraz vlastným potom. Do konca mesiaca som už kolečká neroztočil. Najazdil som vyše 500km (v skutočnosti viac). Vedúci plakal, že nakoniec skončíme vo firme tretí. Ja zasa nevypustím dušu kvôli 40km. Súťaž sa teda skončila a týždeň sa nedialo nič. Potom prišiel firemný mejl a gratulácia. O deň neskôr si zavolali jednotlivcov po ceny. Náš vedúci tímu to celé domotal a zavolal aj nás. I sa všetci prítomní čudovali, prečo je na recepcii celá grupa. Tímy však oceňované neboli. Vraj nezvýšil rozpočet. Ako cenu útechy som dostal teplé oranžové fusakle s logom firmy. Ešte aj tie sú mi veľké. Motivácia na ďalší rok vo vidine výhry nadrozmerných ponožiek = 0. Sólo vyše 1600km za mesiac nedám. Aj keby som chodil každý deň a cez Myjavu trasu neberiem. Hoci sľuby, že i pre tímy budú postavené víťazné stupienky sú. Mne by stačilo len poondiate tričko DPNB na pamiatku. Ešte si môžem vytlačiť diplom a zavesiť si ho na hajzel. Na vozenie kolečkom zasa nezanevriem úplne. Ale lepšie mi je nasadnúť naň po robote. Veď uvidím o rok.
    Písal som o ceste vlakom i autom do roboty. Opísal som cestu už aj bicyklom. Zostáva loď a lietadlo. Lietadlo je asi utópia, ale loď nie je až taká nereálna. Asi by som musel vyraziť deň dopredu. Ak by sa niekto našiel, možno by som takúto haluz vskutku vyskúšal.

 

Post Scriptum: od pani starostky Trenčianskych Teplíc som dostal lekárničku a plátennú tašku plnú propagačných materiálov (dáždnik, pexeso, magnetku). Kolegovia si rozdelili to lepšie (USB pamäť, podsedák). Vyhral som tiež 5-násobný pobyt v bazéne Grand.