Radhošť

Názov expedície: Valaška 22

Heslo: Na ikonu Moravy, vystúpiť sa podarí.

    Minulý víkend sme so sebou brali staršiu na turistiku, dnes pre zmenu mladšiu kapybaru. Pôvodne sme chceli ísť na cyklovýlet, ale pre benjamínka by 60km bolo príliš. Na Moravu sme však šli aj tak. Vybral som dosť prefláknuté miesto v Beskydách- bájny kopec Radhošť a Pustevny. Dcérky som sa pýtal, či je lepšie ísť hore alebo dolu kopcom a nas5 busom. Vraj je jej lepšie ísť hore. Neskôr som si za rozhodnutie vyslúžil kritiku a vlastne je to jedno, akou trasou pôjdeme. Naveľa zaparkoval som poblíž stanice v Rožnove pod Radhoštěm. Prekvapkalo ma, že nemám v navigácii mapu. Jednoducho som si ju nestiahol. Večer pred tým som si však trasu pozrel a vedel som, že pôjdeme po červeno značenom chodníku. Jedným z prvých značených v Čechách. Mestečko ožívalo festivalom Ondrášová valaška. V amfiteátri sa ozývala folklórna muzika a dupot čižiem. Bolo krátko pred poludním, keď sme vyrazili cez celý park, popri skanzene až k Bečve. Pri cyklochodníku nám značka zmizla. Šiel som teda rovno až k nejakému jezu-prahu. Pekný, fotogenický, ale nesprávny smer. Vedel som, že treba prekročiť rieku. Vrátili sme sa k mostu a prešli na druhú stranu. Za Bečvou sme sa na križovatke "chytili". 

Rožňovská Bečva je prítokom "Veľkej" Bečvy.

    Okolo kempu sme potom začali mierne stúpať. Dostavila sa počiatočná kríza. Je obed, sme hladní, bez mapy, čaká nás vyše 10km. Drahá zvažovala, vidiac zastávku, autobusom hore. No to by sme sa museli vrátiť na stanicu. S nervami pokračujeme hore. Za chatkami opúšťame asfaltovú cestu a prudko stúpame lesom hore. Malú žena zabáva a kríza pomaly odznieva. Asfaltovú cestu znova pretíname pri križovatke k chate Mír. Stúpanie sa zmierňuje a stúpajúci chodník je celkom do pohody. Stretáme turistov idúcich dolu. I cyklistov. Na odpočívadle Pod Černou horou stúpa od Frenštátu pár mladých ľudí. Nie sme sami, čo ide neskoro hore. 

Velká Polana bola kedysi zámerne odlesnená pre ovce. Pastierska koliba ľahla popolom.

     Za krížom "Ne vúle má, ale vúle tvá staniž se" ochraňujúcim lesníkov sa otvárajú výhľady na Radhošť. K tráve a papradiu pribudli kríky čučoriedok čakajúcich na plody. V júni je príliš skoro. Míňame zopár pastvín s jemnou, pokosenou trávou. Morča by si prišlo na svoje. Sme na Velké Polane. Za ňou je chodník blatistý. Urobím si z dcérkou malú zachádzku k jaskyni Volářka, kde je podľa povesti ukrytá zlatá socha Radegasta. Vskutku len taká ďúra, ako im vravia valaši, takmer kolmo do zeme. Po 3m sa zužuje na pár centimetrov. Pokračujeme posledným veľkým stúpaním na lyžiarskom svahu. Je už vidieť stožiar vysielača, vrchol je na dosah. V oknách kostolnej vežičky sa mihajú ľudia. Drevený kostolík na Radhošti je symbolom Valašska, resp. celej Moravy. Sem na vrchol vraj Cyril a Metod dotrepali kresťanský kríž. Modla tam trčala do konca 18.st., ale vietor ju zdecimoval. Pánbíčkari postavili preto najvyššiu položenú cirkevnú stavba v Čechách. Pri vchode sedí v kroji odetý valach, ktorý je starý ako sama kaplnka. Na vyhliadku sa platí symbolických 5 kačenek. Dohadzujem k nim pár pohľadníc. Dedo práve telefonuje, preto trpezlivo čakám a orazím si "pohledy". V maličkej vežičke fúka, tlačíme sa v nej s ďalšími, preto sa dlho nezdržujeme. 

Výhľad na Červený kámen (vpravo) a Libotín.

    V chladnom vzduchu je spektakulárna dohľadnosť. Vidieť Ostravu, Valašské Meziříčí, Frýdek Místek. Výhľad z druhého okna hatí obludný vysielač. Pred kostolíkom na mieste bývalého kríža je bronzové súsošie vierozvestcov. Zaujímavé je, že text v otvorenej knihe, ktorú Metod drží, nie je staroslovienčina, ale akýsi hybrid ruštiny a češtiny. Po svojke, kde sa učím ostriť mobil, sme s očakávaním plných žalúdkov zišli nižšie ku chate Radegast. Veľká, staršia chata, kde sa architekt vyzúril s vikiermi, má otvorené dva bufety na oboch koncoch a uprostred reštiku. Turistický industrializmus zasiahol úbočie kopca naplno. Sadli sme si na terasu s krásnym výhľadom na Javorníky. Dokonca badať i nezameniteľný Choč a zdá sa mi, že vidím i Babiu Goru. Ale skôr nejaké poľské Beskydy. Dali sme si všetci Birrel a doniesol som jedálny lístok. Oči mi padli na typickú valašskú kyslú polievku kyselica, niekde zvanú zelňačka. Hutná zmes kapusty, klobásy, slaniny a hríbov zahustená smotanou. Niečo na spôsob vianočnej kapustnice. Veľmi nám chutila. Dcérka si dala hovädzí guláš s pivom, ale bol príliš horký. Vyzeralo, že kuchtíkovi zhorela paprika i pivo zhorklo guláš. Tanier dala bokom, ja som zjedol aspoň mäso. Ako náhradu som jej kúpil v bufete langoš. 

Stezka Radegast bola zrekonštruovaná v r.2007.

    Čas nás tlačil, preto sme nemohli príliš špekulovať. Vedľa nás sedeli fosilis, ktorý bývali v kempe a vyšli si na víkendový trejl do Beskýd. Po obednej sieste sa pobrali dolu. I my sme vkročili na pohodlný, široký chodník po hrebeni na Pustevny. Aj kočiare sa po ňom premávajú. Morávačky sú ritňačky. Po ceste je zopár vyhliadok i s lavičkami. Opak kresťanského sveta je v polovici cesty na Pustevny. Na truc postavený pohanský boh hojnosti Radegast. Originál Radegasta je vo frenštátskej radnici. Na hrebeni sa týči fejk z r.1998. Existuje ešte jedna takáto socha nachádzajúca sa v pražskej zoo. 

Radegast nemá historické pojítko s horou Radhošť. Ide čisto len o umelý výtvor na základe podobnosti názvov.

    Vedľa sochy spúšťa žalúziu na občerstvení bufetárka. Vravím. Žijeme v rozmaznanej dobe. Posledné prudké klesanie je po kamenistom chodníku. "Skvelý" nápad zabiť do chodníka ostré tenké skaly. Nad Pustevnami je malá vyhliadka, taký drevený altánok, Cyrilka. No výhľad zakrývajú z veľkej časti vrcholky stromov. No a kúsok pred Pustevnami sa pasú ovce. Mali sme asi 7-8min. do odchodu busu. Preto sme za ovcami zahli dolu, cez lúku, k parkovisku. Maľované domčeky od Samuela Jurkoviča (architekt napr. Bradla) sme tak oželeli. Zrel som ich iba z diaľky.
Radhošť nie je najvyššia hora Beskýd, ale svojím mohutným hrebeňom je ikonická.